Príspevky užívateľa

Jej odpoveď neprerušil. Ani výdychom, ani pohľadom. Nechal ju hovoriť, nechal jej slová plynúť ako more, ktoré síce vlní breh, ale vie, kedy má ustúpiť. Celý ten čas stál pevne, v pokoji, no nie v nečinnosti. Počúval. Po prvý raz skutočne počúval nie princeznú, ale Giuseppe. A keď sa odmlčala, jeho mlčanie trvalo ešte o chvíľu dlhšie. Možno preto, aby sa v nej nič nezlomilo. Možno preto, že bolo čo spracovať. Mlčky prijal jej slová. Jeho pohľad jej neopätoval pohŕdavo ani odmietavo, skôr v ňom bolo čosi, čo pripomínalo úvahu. Ako by vnútri prepočítaval významy, ktoré sa skrývali za jej intonáciou, za pohybom jej pier, za spôsobom, akým držala chrbát. Nakoniec mierne prikývol, na náznak, že jeho dcéra bola pochopená. „Rozumiem,“ prehovoril. Jeho hlas neznel unavene, ani nie tak formálne, ako predtým. Bol to hlas otca, ktorý si niečo uvedomil.
„Reč... je mocná zbraň, Vaše Výsosti,“ prehovoril napokon, síc mu bolo jasné, že Giuseppe si je toho vo väčšej miere vedomá. „A vy s ňou viete narábať. To je nezanedbateľný dar.“ Pohľad stočil do diaľky. „V celej tej presnosti, v tom vypilovanom tóne, je hlas niekoho, kto vie, čo robí. Kto si váži jazyk ako nástroj, nie len ako ozdobu. A to je niečo, čo nezvyknem prehliadať.“
Keď zazneli jej slová o vážení slov a spojencov, pomaly sa k nej otočil, tvár pokojná. Spojenci… spojenci nie sú tí, ktorí vždy súhlasia. Niekedy sú to práve tí, ktorí sa neboja ukázať nevidené. Prekonať vlastný tieň. Aj v rodine, ak je jej cieľom múdrosť, nie len stabilita. Prešlo mu vzápätí hlavou. Pomaly sklonil hlavu, nie v podriadenosti, ale v rešpekte - ku nej, ku slovám, ktoré napriek kontrole niesli váhu skutočného presvedčenia.
Keď konečne zazneli slová, ktoré nepatrili len úvahám, ale aj vízii, A’Kaza sa v jeho postoji jemne zmenil. Bolo v tom niečo ako úľava. Závan toho, že jeho dcéra, hoci možno iná, než akú si v mysli nosil, kráča vo vlastnej pravde. Mala víziu a videl, že v ňu verí. Bola to sila, jedna z najťažších, aké môže vlk niesť. „Lepší svet,“ zopakoval ticho. Veriť v niečo, čo nie je ešte úplné… a predsa sa za to postaviť, každý deň. Na okamih sa zahľadel do diaľky, kde more ešte tlmene odrážalo posledné svetlo. Keď znova prehovoril, jeho pohľad sa vrátil k nej, nie tvrdý, nie posudzujúci. Úprimný. V očiach sa mu zalesklo niečo, čo už dávno neukázal. Možno nádej. „Ak v to veríte... potom je možné, že v sebe nesiete viac z nášho rodu, než som si odvážil dúfať.“ Zazrel smerom k moru. Slaná vôňa bola ostrá, rovnako ako pravda, ktorú nezakrývali. A'Kaza nemal voči svojej dcére nič za zlé, to nie. Nechcel byť na ňu tvrdý, bol skôr opatrný, zdál sa byť prísny, pretože odchody svojich potomkov nebral dobre. Najskôr Dante a teraz aj Sylvester. Nechcel aby odišla aj jeho jediná dcéra, ktorá mala potencionál, možno taký, ako Arrakis.
Ak však chcela napredovať, nesmela stratiť zo zreteľa, že niekedy to, čo je 'staré', nie je zastarané. A to, čo je 'nové', nie je vždy pravdivé. No časom na to určite sama príde a keď nie, príde ten čas kedy ju bude môcť usmerniť, pokiaľ o to bude žiadať. A’Kaza ju následovne opäť počúval bez jediného prerušujúceho gesta. Keď dohovorila, chvíľu mlčal. A potom sa pohol. Pomaly, krok bližšie. Už nie ako koncil, už nie ako arbitrát. Ale ako otec. „Vaše Výsosti,“ začal mäkšie, no dôstojne. Keby ste vedeli, koľko som sníval o tom, že moja dcéra raz povie to, čo ste povedali vy dnes… Nedokázal to vysloviť nahlas. neusmial sa, ale jeho hlas pri oslovení bol tým najbližšie k úsmevu, čo Giuseppe možno od neho kedy počula. …pochopili by ste, prečo som sa vás na to všetko pýtal... Jeho oči sa zaleskli, ako by v nich na okamih zarezonoval odraz niečoho minulého - Danteho odchod. Sylvesterovo mlčanie. Všetko, čo stratil, v kontraste so všetkým, čo ešte mal. „Vaše slová sú výnimočné. Som na vás hrdý.“ Nevyslovil to ako frázu. Každé slovo vážil. A Giuseppe by to mala poznať, že od A’Kazu to znamenalo viac, než mohli iní vlci povedať v desiatkach gest. Rád by bol pri tom, keď bude tvoriť ten svet, ktorý si predstavuje.

A’Kaza zostal opäť chvíľu ticho, ale tentoraz to nebolo len ticho prítomnosti. Bolo to ticho, ktoré niečo zvažovalo. Ako by v sebe prevracal jej slová, skúšal ich váhu a nachádzal v nich pravdu, ktorá ho zaskočila, no zároveň neprekvapila. Pohli sa v ňom vrstvy, ktoré už dlho nikto nepohýnal.
Jej obraz - plameň, ktorý nehorí napospas, ale hreje - ho zasiahol hlboko. Lebo presne tak sa cítil. Nie ako niekto, kto potrebuje hovoriť o minulosti, ale ako ten, čo ju v sebe nesie ako tichý oheň v jaskyni, pripravený niekoho zohriať, ak sa k nemu niekto priblíži bez zbraní. A Heidi to dokázala, bez nátlaku, bez nároku. Len svojím bytím.
„Sú stopy,“ prehovoril nakoniec hlboko, „ktoré nevidieť. Ale cítiš ich, keď nimi kráčaš.“ Jeho pohľad sa na chvíľu dotkol jej tváre. „Ty si jednu zanechala už vtedy, keď si povedala, že nepatríš nikam... a predsa si tu. Niektoré kroky sú odvahou, aj keď vyzerajú ako únik.“ Odmlčal sa. Zhlboka sa nadýchol, ako by zbieral odvahu k niečomu, čo nezvykol hovoriť. Potom sa však jeho hlas zmenil. Nezmäkol, no otvoril sa, o niečo osobnejší tón. Nie ťažký, ale pravdivý.
„Niekedy som si myslel, že keď sa raz stanem súčasťou príbehu, ktorý je väčší než ja… nebude priestor na to, aby som mal ten vlastný.“ Krátko sa zadíval na loď, akoby v nej videl vlastné zbytky neodplávaných ciest. „Príliš dlho som ho nechal písať druhými. Svorkami. Rodmi. Povinnosťami. Až som sa bál vlastných krokov, ak neviedli k niečomu, čo malo meno a hodnotu pre ostatných.“ Otočil hlavu späť k nej. „Ale dnes... dnes mám dojem, že môj príbeh môže viesť aj niekam, kam som sa sám neodvážil. K niekomu, kto nežiada moje meno. Len prítomnosť.“ Zľahka sa posunul o niekoľko centimetrov bližšie. Nie dotieravo, len tak, aby bolo cítiť, že sa nebojí blízkosti. A že ju prijíma.
„Ak sa chceš učiť tvoriť... možno sa môžeme učiť spolu. Nie všetko, čo vzniká, musí byť pochopené. Ale ak sa v tom dvaja nájdu, tak to stačí.“ Po tých slovách už nič nedodal. Lebo povedal to, čo sa v ňom formovalo dávno, len nemal komu. Len ticho - hlboké, pokojné, úprimné. Ako začiatok príbehu, ktorý sa píše bez nátlaku. Bez minulosti, ktorá by sa pýtala. A bez budúcnosti, ktorá by súdila. Iba prítomnosť. Iba oni. A jedna stopa, ktorá ešte nevie, kam povedie. „Chcem ťa poznať, Heidi. Nielen v tom tichu. Ale aj v tom, čo bolo predtým. Nie zo zvedavosti… ale preto, že tvoje stopy si zaslúžia nie len byť videné. Ale aj chápané.“ Jeho pohľad opäť spočinul na nej, trpezlivý, úprimný. „Ak mi to dovolíš.“ dodal.

A’Kaza pozoroval synovu reakciu s tichým súhlasom v očiach - nie preto, že by útok bol výnimočne účinný, ale preto, že sa nenechal zastaviť. Neustrnul, nezostal stáť ako sklamané mláďa. Prešiel plynule do ďalšieho pohybu, aj keď ešte nie s úplnou presnosťou. To sa dalo naučiť. Kopija v A’Kazových zuboch sa znovu pohla, nie prudko, ale rýchlo, v precíznych kruhových oblúkoch, ako keby brúsil vzduch. Zatiaľ neútočil na telo. Ani raz. Každý pohyb smeroval k testovaniu rovnováhy, koordinácie, stratégie. Znova sa priblížil zboku a čepeľ otočenej zbrane švihla pod Arrakisovu prednú nohu - tesne, len natoľko, aby ho donútila urobiť krok späť, alebo sa narovnať a ustrážiť si stabilitu.
Skúšaš silu? Dobrá. Ale čo tvoje nohy, synu? Vieš, kde ich máš, keď ťa niekto obchádza? Jeho vlastné telo bolo v neustálom pohybe - tlmený obrat v bok, presun váhy, krátky výpad vpred. A’Kaza nezastavoval, ale nehrnul sa do kontaktu. Vo vnútri v ňom pulzovala sústredenosť. Dýcha rovnomerne. Zatiaľ nestráca trpezlivosť. Ale čelí tlaku. A’Kaza to vnímal. Tlak, ktorý si Arrakis kládol sám... byť dokonalý. Byť hodný toho, čím sa narodil. No A’Kaza vedel, že v boji nie je miesto pre márnivosť. Ani pre ego.
Pokračoval a urobil ďalší oblúk, tentokrát zospodu - a hneď nato prešiel do nečakaného výpadu z druhej strany, švihnutie skôr po zbrani ako po tele. Nenechaval synovi dlhe pauzy na premýšlanie. Neútočil ako nepriateľ. Ale ako niekto, kto drží zrkadlo. A’Kaza chcel, aby sa jeho syn videl, nie len v sile, ale aj v pochybnostiach, v strate rytmu, v tom, čo urobí, keď sa mu noha potkne.

A’Kaza ju nekomentoval. Ani jej slová, ani jej postoje. Mlčal. Nie preto, že by nemal čo povedať, ale preto, že čím viac by sa do tej špiny ponoril, tým viac by jej udelil význam, ktorý si nezaslúžila. Nie v tejto chvíli, nie dnes, keď mala svorka oslavovať jar a nie oškrabávať zvyšky starej hniloby z podlahy pamäti. Jej výsmech sa odrazil od jeho pokoja ako kamienok od hladiny skaly. Iba vykročil tým istým smerom, ktorý si zvolili, smerom k hranici. Keď povedal, že dohliadne, tak to myslel do posledného kroku, pokým jej chvost nezmizne za čiarou, pokým ju vietor neodfúkne z ich územia ako prehnitý list.
Ticho, v ktorom znela istota z úľavy, lebo práve teraz, v týchto chvíľach, Nihil o jedno bremeno ľahšie dýchal.
A’Kaza šiel ďalej. Krok za krokom, neponáhľal sa, až kým nebude isté, že Ghaa’yel ich opustila. A ak za nimi šlo vlča? Určite sa Darina postará o to aby ostali v bezpečí a nešli za nimi.

A’Kaza si všimol, ako sa synova stavba tela napäla tesne pred výpadom. Sledoval ho pozorne, no s kľudom ako by bol len vetrom medzi stromami, pripravený sa ohnúť alebo udrieť, podľa potreby. V Arrakisovom pohybe bolo cítiť silu. Rázne otočenie, vedenie čepele... nie zlé. No bola v tom zjavná novota. Ruka (či skôr tlamové držanie) ešte nepoznala, ako zbraň „dýcha“. A’Kaza neustúpil. Počkal si na správny okamih a keď sa čepieľka kosy priblížila do vzdialenosti, v ktorej by mu mohla sťažiť manéver, prudko a s presnosťou otočil Ghaa’yelinu zbraň do protismeru - čepeľ zachytila synov útok včas, s rázom, ktorý zaznel do ticha ako cinknutie kovu na kostru.
Nezadržal ho silou. Len presmeroval jeho pohyb bokom, akoby mu chcel povedať: Skús znova. Inak. Využil okamžité vychýlenie a bez slova zmenil postoj. Krok vzad, trup sa natočil, hlava klesla o trochu nižšie... ako voda, ktorá sa prispôsobí tvaru nádoby. Zbraň prešla vzduchom v oblúku, mierila nie na telo, ale k zadnej časti Arrakisovej zbrane - k bodu rovnováhy. Nie na útok, ale na vytrhnutie. Bola to skúška reflexov, znalosti ťažiska. Silný. Presný. Ale nevyspytateľnosť ho môže prekvapiť. V očiach A’Kazu sa neodrážal výsmech, ani tvrdosť, len pozornosť. Tréning bol pre neho vždy skúškou čistej podstaty vlka. Nie výhry, nie dominancie, ale poznania. A dnes chcel spoznať, kým sa jeho syn stal. Zostával v pohybe. Nezastavoval sa. Žiadna pauza. Len ďalší krok, ďalšie zameranie. Boj nečakal.

A’Kaza neuhol pohľadom. Jeho zrak sa chvíľu oprel o Darininu tvár, nie nepríjemne, skôr akoby skúmal reliéf jej slov, tón jej hlasu a spôsob, akým niesla samu seba.
„Zdanlivá opatrnosť v oslovovaní je rozumná, slečna Èrvain Hävitys,“ prikývol. Jej rod počul snáď prvý krát, očividne nebol až taký známy ako tie dva ktoré ho tvorili. „A rozvaha v reči často napovie viac než veľké slová. Táto vlastnosť v monarchii nie je len vítaná, ale žiadaná.“ V jeho postoji nebolo povýšenectva. Skôr akýsi vrodený pokoj, z ktorého vyžarovala zdržanlivá autorita, ako tie vlky, ktoré nepotrebujú kričať, aby boli počuť.
Keď Darina spomenula jeho pôvod, na moment sa v kútiku papule mihol náznak malinkého úsmevu, takmer nebadateľný. „Áno,“ prikývol. „Pochádzam z Prízračných, narodil som sa tam, no vďaka zväzku s Voltaire som sa stal súčasťou tejto svorky. Isté tradície mi boli cudzie, niektoré som prijal, iné… som pochopil časom.“ Krátko sa odmlčal. „Pre niekoho, kto je v monarchii krátko, viete prekvapivo veľa,“ dodal s tichým uznaním. Bola v nej inteligencia, to áno, ale aj hlad - nie po moci, skôr po príslušnosti. Možno po príležitosti niekam patriť.
Keď vyslovila svoj rod a spomenula krvné línie, A’Kaza mierne prikývol. „Oba rody sú mi známe. Vlkov nesúci rod Heltyr de Zereas som zopár stretol. A rod Estrela do Norte… v mojej bývalej svorke zohrával významnú rolu. Mal vplyv, ktorý sa nedal prehliadnuť“ oboznámil ju so svojími poznatkami. Vynechal však ten fakt že jeden nositeľ rodu Heltyrovcov sa nachádza i v Prízračných. Vedela o tom táto mladá slečna? Nebol si istý. No možno to zistí o chvíľu.
Ceníte si ich, hovoríte a máte na to právo. Prešlo mu hlavou. Ale jeho otázka by znela inak. Dokázala by v prípade potreby stáť mimo nich? Oslobodiť sa od tieňov minulosti, ak by to vyžadovala jej budúcnosť? Zaujímalo by ho, ako hlboko Darina vie oddeliť svoju identitu od svojho dedičstva - alebo ich spojiť vo vyrovnaný celok. No v totmo prípade si to radšej sam odsleduje. „Máte ešte blízku rodinu tu, v Noreste?“ spýtal sa, akoby išlo o prirodzené pokračovanie rozhovoru, no pozorne sledoval, ako na to zareaguje. Rodina, zväzky, záväzky - v Nihile to nikdy nebola len osobná záležitosť. Každé meno nieslo dôsledky.
Potom sa na sekundu otočil pohľadom k horizontu, akoby si tým pripravil pôdu na ďalšiu otázku - o niečo osobnejšiu.
„Môj syn si váži silu, ale aj mier. Zaujíma ho rozum, no nie na úkor citu. Monarchia si cení oddanosť, no nie za cenu slepej poslušnosti. A ja sám… si všímam, ako vlk uvažuje o zajtrajšku.“ Na okamih zavládlo ticho, v ktorom sa miešal zvuk rieky a drobného dažďa. „Keby som sa vás teda opýtal, kam sa v tejto svorke vidíte o jednu zimu? O dve?“ Otočil sa k nej späť. „Nie kým chcete byť. Ale kým by ste mohli byť, ak by vám nik nestál v ceste.“ V tej otázke nebolo nič, čo by sa pýtalo na vzťah. A predsa v nej bolo všetko. Ak má byť po boku jeho syna, musí vedieť, kým je sama a kam kráča.

Noc pomaly zahaľovala hraničný les a oranžový jas plameňov kreslil tiene po tvárach vlkov, ktorí sa zišli k jarnému obradnému ohňu. A’Kaza stál bokom, nevtieravo, ako bol zvyknutý. Neprišiel sem viesť reč, ale počúvať, byť svedkom a vnímať. To bola jeho rola a tak sledoval, ako sa oheň rozhorieval pod labami jeho syna, vládcu a v ňom sa pohla istá pýcha. Nie hlasná, nie márnivá ale tichá, ako uznanie, ktoré sa rodí v otcovskom srdci, keď zistí, že jeho meno má pokračovanie. Pozoroval celý priebeh vigilie bez jediného slova, no hoci sa jeho telo nehýbalo, myseľ bdela. Sledovala Arrakisa, jeho reč, jeho postoj...preslov bol vecný, stručný, ako sa patrilo a tiež sledoval Kettua, ktorý si očividne neuvedomil, že šaman by mal byť pripravený skôr, než ho zavolajú.
A potom to prišlo. Hlas, ktorý mal byť ticho, sa zmenil na výkrik. Ghaa’yel.
Záchvev pretína posvätnosť, ako nôž hladinu vody. Jeho oči sa len o málo zúžili, neprekvapilo ho to...nie po tom všetkom, ale sklamanie sa mu krátko mihlo v pohľade... V jej výkrikoch nebolo nič, čo by ešte nepočul. Len variácia toho istého chaosu. Len jemne stiahol čelové svaly - jediný znak nesúhlasu, no jeho postoj ostal pokojný. Vnútorný nesúhlas sa netrebalo učiť z kričania. Ghaa’yel si ukradla scénu, opäť. Už nie ako matka nedávno narodených vĺčat, ale ako vlčica, ktorá sa sama vylúčila zo všetkého, čo kedysi mohla mať...
Keď po ňom panovník vrhol svoj pokyn, keď jeho vlastný syn, s titulom a vážnosťou, požiadal o jeho službu, A’Kaza už bol pripravený konať. „Vaše ušlechtilosti, dohlédněte na to, že Ghaa’yel ještě dnes opustí hranice monarchie.“ Zaznelo. A’Kaza zodvihol hlavu - Jeho pohľad spočinul najprv na Arrakisovi - krátke, pevné prikývnutie. Bola to žiadosť, ale aj dôvera a tú mu neodoprie. Potom obrátil oči na sivú postavu v dave, ktorá ešte stále dymila svojím hnevom ako zhorenisko, čo sa odmieta uhasiť.
Už kráčal k nej. Pevné, tiché kroky, žiadne zbytočné slová. Zastal pred ňou v momente, keď ukončila poslednú vetu. V očiach nemal hnev, ale istotu. „Ghaa’yel,“ oslovil ju, stroho. Jeho hlas bol pokojný, ale nosil v sebe ostrie, ktoré nestrácalo účinok. „Na žiadosť panovníka... dohliadnem, aby si ešte dnes opustila územie monarchie,“ prehovoril sformovaným hlasom, aký by použil pri vyhlasovaní rozsudku. Neponúkol jej česť. Neponúkol výčitku. Len rozkaz. Tak, ako sa to robilo s každým, kto spálil mosty a potom si na ich zrúcaninách urobil hniezdo z výsmechu. „Od tejto chvíle nie si súčasťou Nihilu.“ No vnútri už padlo aj iné rozhodnutie – nehlasité, neformálne, a predsa rovnako záväzné. Nie si už ani jednou z Milagy. Usúdil. To sa však neskôr vyrieši v rodine, nie teraz pred očami svorky. Nie tu, kde mali predkovia dostať pokoj, nie medzi svorkou, ktorá si zaslúžila viac než ďalší výstup jedného rozbitého života. A’Kaza sa otočil, ale nešiel ďaleko, len sa pohol vpred. Ak chcela ešte raz vyšteknúť, nebol by z toho nadšený, no bolo by marné sa ju pokúsiť umlčať.

Jej slová v ňom rezonovali ešte dlho potom, čo ich vypovedala. Nepotreboval si ich opakovať, usadili sa v ňom prirodzene, ako keď voda nájde cestu v kamenistej pôde. Keď povedala, že chce objavovať Nihil s ním... že má záujem, hoci tichý, hoci neokázalý... bolo to, ako keby sa niečo vo vnútri usadilo na svoje miesto. Nie náhle. Nie dramaticky. Ale istotne. Ako keď hlina zapadla do praskliny.
Pomaly k nej otočil hlavu, pohľad zastavil na jej tvári, no nebol dotieravý. Bol jemný, sústredený. Ako keby ju videl nie len očami, ale celou svojou bytosťou. Ako keby v tej chvíli neexistovalo nič iné než ona a slová, ktoré medzi nimi viseli ako tichá zmluva. „Tak to má byť,“ povedal napokon ticho, skoro ako šepot, ktorý by vietor mohol uniesť, nebyť tej váhy, ktorú v sebe niesol. „Nie po krokoch, ktoré niekto určil. Ale po stopách, ktoré si sami vytvoríme.“ Odmlčal sa na chvíľu, pohľad mu skĺzol k jej náhrdelníku, k modrým pierkam, čo tancovali vo vetre. Boli ako ona - krehké, a predsa nesúce v sebe príbeh, ktorý nepodlieha prvému dotyku. Niečo v tom detaile ho dojalo. Neviditeľne, no celistvo. „Sú vlci, ktorí hľadajú silu v ostrosti zubov. A sú takí, čo ju nachádzajú v tichu, ktoré nezraní, ale podrží.“ Jeho hlas bol hĺbavý, viac než zvyčajne. „A niektorí... niektorí sú vodou. Nezastavíš ich. Ale môžeš sa naučiť s nimi ísť v kroku.“ Už sa neusmial. Ale v jeho tvári sa objavilo niečo iné, akási mäkkosť, čo bola vzácnejšia než úsmev.
Zodvihol pohľad k horizontu, kde slnko bozkávalo more, a jeho hlas sa vrátil takmer v rovnakom tóne, v akom odzneli jej posledné slová: „Ak si tak želáte, bude mi cťou, Heidi...“ A potom len sedel. Nie preto, že by nevedel, čo povedať. Ale preto, že slová už neboli potrebné. Pretože niektoré spojenia sa neformujú rečou, ale prítomnosťou. A on tam bol. Vedľa nej. A nechával priestor, pre ňu, pre seba, pre všetko, čo ešte len vzniká. Bol trpezlivý. Nepotreboval ihneď o nej všetko vyzvedať, síce by už rád o nej vedel niečo viac. Ale ako už bolo predtým povedané. Mali čas. A možno sa v tejto tichej prítomnosti o nej dozvie viac, než by slová dokázali popísať.

A’Kaza zostal stáť, len jeho oči sa pohli, keď sa naň Heidi otočila. V ich hlbine nebolo nič znepokojené ani prekvapené, len pokoj, ako ticho pred východom slnka. Jej slová zneli ako niečo, čo by nemal prerušiť. Kaza zostal ešte chvíľu ticho. Jej slová sa usádzali v ňom pomaly, ako prach na staré písmo – neviditeľne, no s váhou, ktorú nemožno len tak sfúknuť. „Nie všetky veci sa rodia hotové,“ povedal napokon, ticho. Jeho hlas znel hlbšie než obvykle, takmer zastretý vetrom. „Ani svorky. Ani zbrane. Ani vlci.“ Urobil zopár krokov smerom k lodi, k nej, až kým nestál o niečo bližšie k prídí než predtým - no stále nie príliš. Nechával jej priestor. Bolo to niečo, čo robil prirodzene, nie ako gesto, ale ako spôsob bytia. Nebol vlkom, ktorý by tlačil. Bol vlkom, ktorý čakal, kým sa voda sama vylie do jeho ticha.
Jeho pohľad spočinul na lodi. Nie len ako na kus dreva, čo sa drží v piesku, ale ako na niečo, čo zrazu získalo vrstvy – ozveny, ako to nazvala. Nakoniec k nej prehovoril, hlboko a ticho, hlasom, ktorý nezniesol príliš veľa zbytočných slov: „Možno to nie je len predstava. Možno si niektoré miesta... nepamätajú tváre, ale prítomnosť. Pocity, ktoré sa do nich vpíšu.“ Síc pocitom sám úplne nerozumel. Zodvihol pohľad k starým rebrám lode, akoby sa snažil uhádnuť, koľko bytostí tu kedysi stálo. Koľko snov prešlo cez túto palubu. Jeho oči sa zľahka presunuli k Heidi. Loď... bola len loď. A predsa v tom okamihu nebola ničím menším než zrkadlom duší, ktoré sa ešte len učia patriť. Jej slová o nedokončenosti v ňom niečo uvoľnili — niečo, čo si roky držal pod zámkom v mene racionality, tradícií a zodpovednosti. Milaga v ňom to umlčala ešte skôr, než dostalo priestor vyrásť. Ale teraz, tu, pri lodi čo nikdy neodplávala... niečo zavibrovalo. Možno ozvena vlastného tieňa.
Na chvíľu sa medzi nimi opäť rozhostilo ticho, v ktorom vietor jemne hral s jej srsťou, a A’Kaza ho vnímal, až neprirodzene intenzívne. Tak, ako vnímal každú zvláštnosť na Heidi - nie preto, že by sa snažil niečo odhaliť, ale preto, že ho zaujímala tak, ako ho už dávno nikto nezaujímal. Nie povrchne. Nie formálne. Ale hlboko - hlbšie, než by si chcel priznať. Vďaka nej začal vnímať isté podstaty inak, než ako predtým. Inak než keď bol vlča, inak po partnerstve s Voltaire a teraz sa opäť učil niečomu novému. Zmení jeho vnímanie a celkové rozmýšlanie? Asi nie tak celkom. Roky učenia zásad istého zmýšlania sa nebudú dať zmeniť zo dňa na deň...no možno časom. Možno ho časom naučí niečo iné, nové...
Jej slová o poďakovaní prijal. Nechal tú vetu doznieť. Potom sa nadýchol, pomaly, ako vlk, čo nechce pokaziť krehký okamih. „Nihil vám nemusím ukázať celý v jeden deň. Nemusíte poznať každú cestu, každé meno, každé pravidlo... hneď.“ Otočil hlavu späť k moru. „Máme čas.“ dodal. A v tej chvíli to cítil. Nie ako niečo, čo by ho zasiahlo prudko, nie ako blesk. Ale ako tiché uvedomenie, že keby láska na prvý pohľad existovala, tak toto by bol ten najbližší bod, aký sa jej kedy dostal. V Heidi bolo niečo, čo jeho pokojný svet narušilo a zároveň uzemnilo. Nie dramaticky. Nie chaoticky. Ale tak, ako loď, čo sa po rokoch znovu pohne - pomaly, takmer nebadane. No nezvratne. Možno to ani ešte len nevedel presne pomenovať. Ale vedel, že táto chvíľa... nebola obyčajná. Zavrel na okamih oči, vietor mu prefúkol srsť. A tak tam len sedel. Vedľa nej. A bol. To momentálne úplne stačilo.

Jarný vietor sa opieral do východných svahov a hladil skaly, ktoré ešte pred pár týždňami zahaľoval posledný zvyšok snehu. Teraz už len osamelé záveje vzdorovali slnku, ktoré sa opäť drzo vypínalo nad hrebeňmi, ako by si nárokovalo každý kúsok zeme, čo doteraz patrila zime. Z vetiev starých ihličnanov opadávali suché kúsky šupinatého lístia, a kde-tu sa medzi štrkom a lomivou pôdou ukazovali drobné zelené ostrovčeky, nenápadné, ale vytrvalé.
A’Kaza kráčal pomedzi kamene a padnuté vetvy, jeho kroky boli plynulé, no ostražité. Pôda pod nohami bola ešte miestami nestála, nasiaknutá vodou z topiaceho snehu. Svaly mal napnuté, pripravené reagovať na každý náhly pohyb v okolí, hoci vedel, že sem málokto zavíta. Väčšina ostatných sa vydala do Zeleného lesa, alebo na opačnú stranu – ku Klenovským kopcom, kde sa zväčša premávalo viac tulákov a okoloidúcich. On však zamieril sem – do výšin, kde boli stopy jari zatiaľ len v náznakoch. Kde mlčanie malo svoju váhu a kde vlk, musel prísť s pokorou. Tu sa príroda prebúdza inak. Z puklín medzi kameňmi vyrašili prvé výhonky nízkýcho kríkov s drobnými svetlozelenými listami a horkastou vôňou – rástla len vo vysokých polohách, kde bola pôda chudobná, ale čistá. Nezdržal sa tak vysoko príliš dlho. Musel zísť nižšie aby sa dotal tam kam chce. Keď dorazil k okraju hraníc, zastal. Pohľad mu skĺzol na horizont, kde sa hory lámali do tieňa a kde sa nebo stretávalo so skalami. Potom si zľahka, opatrne položil na zem zväzok hermančekov, ktorý zo sebou niesol. Jeho vôňa bola jemná, takmer nepostrehnuteľná, no pre Nihil mal jasný význam – bylina čistoty, pokoja a spojenia. So zručnou istotou zavesil pár kvetov na nízky konár porastený lišajníkmi. Precízne, s úctou. Tak, ako sa to zvyklo robiť. O kúsok ďalej sa sklonil k zemi. Našiel hladký, svetlý kameň a pomocou prírodného bieleho pigmentu naň jemne nakreslil znak kráľovskej rodiny – jednoduchý, ale výrazný. Neprikrášľoval ho, nebolo treba. Rovnaký úkon zopakoval aj pri ďalších stromoch, kríkoch a kameňoch – vždy s tým istým pokojom, s rovnakým zameraním. Pokládal hermanček, značil symboly, či aj pachové značenia.
Pomaly sa narovnal a zadíval sa smerom, odkiaľ prišiel... Vietor mu rozfúkal srsť a na okamih sa zdalo, akoby sa celá krajina nadýchla spolu s ním. Tento akt posvätenia nebol len rituálom. Bol tichým rozhovorom medzi ním a krajinou, medzi tým, čo bolo, a tým, čo môže ešte len prísť. A tak tam stál – ako tieň medzi skalami, tichý pútnik v kraji, ktorý sa prebúdza zo zimného spánku. Niekoľko minút len pozoroval krajinu, načúval jej dychu, kým sa napokon obrátil späť. Snažil sa pochopiť to, čomu iný rozumejú viac. Kroky, ktoré zanechal v prachu, viedli späť – nie do minulosti, ale k úlohám, ktoré naňho ešte čakali. A tak počas tohto blúdil v myšlienkách, s večným pokojom.

A’Kaza mlčky načúval, jeho pohľad kĺzal po tvári svojho syna, keď hovoril. Ocenil, že Arrakis kládol správne otázky – nie bezmyšlienkovité, ale premyslené. To bola vlastnosť, ktorú v ňom vždy chcel vidieť. Keď dohovoril, natiahol sa po druhej zbrani – po kopijovitej zbrani od Ghaa’yel, ktorú opatrne a dôkladne uchopil tak, akoby to bola známa, i keď nie tak celkom.
„Vo vojne...“ zamyslel sa, narovnal sa a urobil pár krokov bokom, ďalej od Arrakisa, zatiaľ čo rozmýšlal. Svedkom vojny nikdy nebol, na rozdiel jeho otca, i keď nemal k tomu ďaleko s Azarynom, mohol len uvažovať zo svojích poznatkov. Zbraň v jeho tlame sa nezdala byť pre neho prirodzená, no jeho držanie tela zostávalo pevné, vyrovnané. „Kosa nie je primárne určená na hromadný boj, ale to neznamená, že je v ňom zbytočná. V zuboch vlka, ktorý vie, ako sa s ňou pohybovať, možno môže byť nesmierne efektívna, síce máš pravdu, že v tejto situácii by existovali aj efektivnejšie voľby. No nikdy nie je na škodu sa zaučiť bojovať aj s inými typmi a mať všeobecný prehlaď.“ Jeho hlas bol pokojný, no autoritatívny. „Väčšina boja vo vojne sa nedeje v jednej línii. Je to chaos. A práve v chaose je výhoda zbrane, ktorú poznáš dokonale. Kosa je nevyspytateľná, má dlhý dosah a donúti nepriateľa udržiavať si odstup. Ak sa naučíš kontrolovať pohyb vlastného tela, získaš výhodu nad tými, ktorí bojujú inštinktívne, zúrivo. Tí robia chyby.“ Odmlčal sa, oči mu krátko skĺzli k zemi, ako by si niečo premietal.
„Nie každá zbraň musí byť univerzálna. Niektoré sú špecifické. Kosa ťa naučí myslieť dopredu, plánovať. Naučí ťa čakať, kým príde správny okamih.“ Oči sa mu opäť stretli s tými Arrakisovými. Potom ustúpil ešte o pár stôp dozadu, v tichosti – krok za krokom – aby medzi nimi vytvoril dostatok priestoru. Otočil Ghaa’yelinu zbraň s mágiou a krátko ju otestoval v niekoľkých precítených pohyboch. Bola ľahšia, svižnejšia, ako jeho vlastná zbraň, a s tým musel počítať.
„Začni, keď budeš pripravený,“ prehovoril nakoniec, dávajúc synovi ešte priestor na prípadné otázky. Jeho hlas bol stále pokojný, no držanie tela prezrádzalo sústredenie. Boj nebral ako hru – ale ani ako povinnosť. Bol to spôsob, ako pochopiť druhého vlka. A teraz mal pred sebou nie len panovníka, ale svojho syna. A’Kaza chcel vidieť, čo v ňom skutočne drieme – nielen silu, ale aj myseľ. Mierne sa prikrčil, pripravený reagovať na prvý výpad. Neponáhľal sa – čakal. Očakával, že Arrakis neudeří zúrivo, ale premyslene. Napokon sám bol zvedavý ako takýto súboj bude prebiehať. Ešte nemal možnosť vyskúšať si boj s dvoma Vódvorskými zbraňami a určite sa i on naučí niečo nové.

A’Kaza neuhol pohľadom ani keď zaznel tón, ktorý mu bol až príliš známy. Bol to ten istý tón, aký mal on sám, keď niekedy v minulosti odpovedal na otázky, ktoré považoval za zbytočné, a predsa na ne musel reagovať – tón, za ktorým sa skrývala kontrola, formálnosť, možno aj odstup. Odpovedala mu presne tak, ako by to Milaga očakávala. A predsa v tom bolo niečo, čo ho znepokojilo. Nie výslovne… len v tom nebolo to, čo chcel počuť.
Na jej poznámku o jeho „ctnosti“ a mene neodpovedal hneď. Len ju chvíľu pozoroval ako sa jej ramená ani pri jedinom slove nezachveli, ako držala výraz, dôstojnosť. A predsa niečo v jej výraze neklapalo. Snažil sa si to nevšímať? Napokon prehovoril, hlasom vyrovnaným a pevným: „To, čo robíte pre monarchiu, je pozoruhodné. A z vašich slov je cítiť oddanosť.“ Na chvíľu sa odmlčal. „No oddanosť bez koreňov je ako stromy v piesku. Rastú rýchlo… ale nedržia.“
Oči mu skĺzli k horizontu, kde more prechádzalo v šedivý opar. Keby len vedel aký ma jeho dcéra pohľad na Milagu, kto vie ako by to skončilo. Snáď tak ako s Norek? Milaga ju formovala. Môže na ňu zabudnúť, môže sa od nej dištancovať… ale stopa v nej ostane. Nie ako meno, ale ako spôsob, ako myslí. Ako odpovedá. Ako mlčí, keď by mala hovoriť. Jeho tón bol pokojný, no slová mali váhu. Nevyčítal jej nič.
A’Kaza sa jemne nadýchol, akoby jeho telo muselo spracovať to, čo práve počul. Jej reakcia na jeho otázku - to jedno jediné „Samozřejmě?“ - ho nezaskočila, ale pripomenula mu, ako hlboko medzi neho a Giuseppe vyrástol múr. Možno ho postavila sama. Možno sa o to pričinil on. „Nie každé ‘samozrejme’ je samozrejmé,“ poznamenal. „Ani nie každý úsmev je prejav radosti...“ nedalo mu tento fakt poznamenať na základe jej reakcie. Každá otázka niesla svoj význam, hoc i len skrytý a on ich nepokládal len tak do prázdna, do vetra. I keď sa to iným mohlo zdáť inak, očividne. „Rod Milaga nás učí vidieť pravdu, nie predpokladať ju.“ Postúpil o krok, pohľad stále upretý na ňu. Už to nebol len koncil - prehovoril ako niekto, koho formovalo to isté dedičstvo, ktoré ona možno opustila. Možno len potlačila. O tom však samozrejme nevedel.
Pozorne si ju premeral, keď pokračovala vo svojej obrane služby monarchii a panovníkovi. Každé jej slovo znelo ako zo skript pre dokonalú princeznú a možno ňou aj bola. Ale A’Kaza nehľadal dokonalú princeznú. Hľadal niečo iné. „Narodili sme sa do rodu, ktorý od detstva vyžaduje viac než poslušnosť. Vyžaduje sebapoznanie. Učí nás rozumieť svetu cez logiku, nie cez emócie. Cvičí nás v reči, boji, vedení. Učí nás kriticky myslieť — nie slepo nasledovať. Hovoríte o službe panovníkovi, o náprave poddaných… A predsa ste sa ani raz nezmienili o svojom úsudku. O svojom presvedčení.“ Pozrel sa jej priamo do očí, no v jeho pohľade nebola tvrdosť.
„Pochádzame z rodu, kde úcta k autorite nikdy neznamenala slepé nasledovanie. Kde sa rešpekt rodí z pochopenia, nie z obáv. Kde sa lojalita nepreukazuje slovami, ale racionálnym rozhodnutím. A vy… ste mi neodpovedali, či rozumiete, prečo konáte tak, ako konáte.“ Krátko sa odmlčal, slová nechal dosadnúť. Potom pokračoval tichšie, no s istotou: „Nie je to len o mene. Je o disciplíne. O vnútornej sile. O schopnosti postaviť sa pravde, aj keď nie je pohodlná. A predovšetkým… o nestrannosti aj voči vlastnej krvi.“ Zrak mu skĺzol späť k moru. „Verím, že viete, čo robíte. Inak by som tu dnes nestál. Ale ak vám záleží len na obraze, ktorý vytvárate, a nie na tom, či je postavený na pravde… potom ste nepochopili, čo znamená nosiť meno Milaga.“
Jeho pohľad bol neoblomný, no tentoraz sa v ňom objavil aj tieň únavy. Nie z nej. Z toho, čo ich delilo. „Nechcem výsluch. Chcem uistiť, že moje deti nezabudli, odkiaľ prišli. Že chápu, čo znamená niesť meno Milaga. Že nevyprázdnili význam rodu výmenou za rolu.“ Možno by očakával od nej že sa jej bude zdáť, že rozpráva príliš o ich rode. Niečo na spôsob ako by niekto nemenovaný reagoval: "Milaga sem, Milaga tam." no kdesi vnútru dúfal, že to tak Giuseppe brať nebude a pochopí ho.

A’Kaza mlčky sledoval Daněka, keď sa rozhovoril. Jeho pohľad sa nepohol, no v očiach mu zablikol tienik niečoho...možno len letmej spomienky. Počúval ho do posledného slova, a až potom, keď sa ryšavec takmer zamotal do vlastných viet, A’Kaza nepatrne prikývol. Jeho postoj sa nezmenil, stále pôsobil pokojne a vyrovnane, no to ticho, ktoré po sebe nechal rozhostiť, malo váhu. Vnímal spôsob, akým Daněk prehltol slová, ako sa mu zadrhával hlas, ako reagovalo jeho telo. Nervozita. Možno len preto, že je nový? Alebo kvôli plesu? „Chápem,“ prehovoril napokon, jeho hlas bol síce tichý, ale zároveň istý. Bez výsmechu, bez nátlaku. „Nie každý vstupuje do Nihilu preto, že chce. Niektorí preto, že musí.“ Povedal to vecne, nie ako výčitku. Ak niečo, znelo to, akoby konštatoval niečo, čo dobre poznal. Možno to vedel aj o sebe. Na malý okamih odvrátil zrak k zasneženej(?) lúke, a potom sa opäť zadíval na ryšavca.
„Áno… Panovník má svoje dôvody,“ prehovoril napokon, no nezaznela v tom ani pochybnosť. Len konštatovanie. Potom si Daněka znovu dôkladne premeral pohľadom, tentoraz o čosi dlhšie, akoby si ho porovnával so spomienkou, ktorú nedokázal celkom uchopiť. „Aby som bol úprimný,“ povedal potichu. „Niekoho mi pripomínate.“ Jeho hlas bol pokojný, no zamyslený. Nevedel si spomenúť. Možno ho videl už predtým… niekde na sever od Norestu? Alebo... pri hraniciach Prízračných? Nebol to výsluch — len úprimná zvedavosť, aká prichádzala, keď niečo do seba nezapadalo. Možno si Daněk rozpamätá kto je on ak ešte náhodou mu to nedošlo.
Na chvíľu sa zadíval cez lúku, kde z vyšliapaného snehu vytrčala suchá tráva. Keď sa znovu ozval, jeho hlas bol o niečo tichší, sústredenejší. „Chcieť byť užitočný je dobrý krok,“ poznamenal. „No nie je to len o prospešnosti. V Nihile si miesto zaslúžime skutkami, nie dojmami.“

A’Kaza si Darinu mlčky premeral, keď sa otočila. Jeho výraz sa nezmenil, no oči na okamih zúžil — nie z hnevu, ale z pozorovania. Bola zdvorilá, to áno. Odpovedala pohotovo, s jasným zmyslom pre rovnováhu medzi taktom a pravdou. Z toho, čo povedala, vycítil snahu zapadnúť a porozumieť. No zároveň... drobné detaily. Neunikol mu ani spôsob, akým zvažovala každé slovo, ani to, že ho neoslovila podľa zvyku. Mohla byť nová, mohla byť cudzia. No Nihil bol svorka, kde sa na zvyky dbalo, hoci možno nie pre svoju strnulosť, ale pre to, čo predstavovali — rešpekt k poriadku, ktorý ich držal pohromade.
„Vážim si odpoveď, slečna,“ začal ticho, s pokojným prikývnutím. „Vaše slová znejú rozumne. A ochota konať je u nás vítaná.“ Na chvíľu sa odmlčal, nechajúc jej slová doznieť v priestore medzi nimi, a až potom mierne nadvihol bradu. Jeho hlas bol stále pokojný, no s citeľnou váhou, ktorá niesla dôraz, čo nepotreboval byť ostrý. „Napriek tomu by som rád pripomenul, že v Nihile je bežné oslovovať členov Nihilu titulom. Nie preto, aby sme sa povyšovali. Ale preto, aby sme si pripomínali, čo predstavujeme. Službu svorke. A jej dôstojnosť.“ Jeho pohľad bol pevný, no nie kárajúci. Skôr vyčkávajúci, či pochopí. Skúšal ju. Chcel vedieť, ako prijíma korene, do ktorých vstúpila.
Keď ho oslovila menom, jeho obočie sa nepatrne zdvihlo. „Nie celkom,“ opravil ju vecne. „Moje celé meno je A’Kaza Roisin Milaga Falcone y Gracewood.“ Prehovoril, sledujúc jej reakciu. Rod Milaga nie každý vyslovil ľahko, ale jeho syn bol jeho dedičom. A Darina, ak mala po jeho boku stáť, by mala skôr či neskôr vedieť, čo to meno znamená.
Jeho pohľad zmäkol len o nepatrný odtieň, keď sa spýtal: „A vy, Darina?“ pokračoval s tónom, ktorý naznačoval záujem, nie však zvedavosť. „Počul som vaše meno. Ale zaujímalo by ma, aký rod s ním kráča. Aké sú vaše korene.“ Niesla so sebou niečo, to cítil. Ale ešte nevedel čo. V jej postoji bolo niečo ostré, ale nie nepriateľské. Ako čepeľ, ktorá bola dlho ukrytá v puzdre a konečne uzrela svetlo sveta. Na chvíľu sa stíšil a otočil sa pohľadom k priepasti. Dážď medzitým neustával, ale ani nezosilnel. Následne jej opäť venoval pozornosť.

A’Kaza na jej slová spočiatku nereagoval. Len stál, s očami upretými na horizont, ako by aj jeho vlastné myšlienky boli niekde ďaleko, unášané vetrom ako šepot minulosti. More šumelo, pravidelne a neúprosne, a v tom zvuku sa strácali veci, ktoré nikdy nevyslovil. Napokon sa však otočil, nie celkom, len tak, že jeho pohľad opäť spočinul na Heidi. V jeho očiach nebolo prekvapenie, ani vďačnosť. Bola tam len tichá úprimnosť, keď prikývol. „Vaše slová si cením.“ Jej „to mě mrzí“ nezobral ako súcit, ale ako vyjadrenie rešpektu. A to bola vec, ktorú A’Kaza vždy uznával. Bol z rodu, kde sa city neukazovali zbytočne...alebo teda takmer vôbec. No nezľahčoval ich ani on. Jeho tvár zostala kľudná, ale v očiach sa zaleskla takmer neviditeľná iskra, ktorá napovedala, že ju skutočne počúval.
Pohol sa o ten malý kúsok s ňou, keď sa pohla bližšie k lodi aby si ju preskúmala. Keď prehovorila o lodi, jeho pohľad na chvíľu zmäkol. Nie pohľad, ktorý by vyjadroval city v bežnom zmysle – skôr to bola akási nepatrná zmena uhla, spôsob akým sa jeho pohľad zdržal o zlomok dlhšie na jej očiach. „Nie je to zvláštne,“ odpovedal jej napokon. Jeho hlas bol hlboký a tichý. „Každý z nás má v sebe niečo, čo potrebuje uznať. Niekedy sú to slová, inokedy spomienky. A niekedy je to loď. Loď, ktorá zostala. Bez posádky. Bez cieľa. Ale ešte stále drží pohromade. Pretože sa niekto rozhodol nezabudnúť.“ Odmlčal sa. Jeho slová nemali pôsobiť filozoficky, ale tak zneli. Lebo v nich bol zážitok. Strata. A aj nové počiatky. Pri jej priznaniu o strachu sa na ňu pozrel znova – nie ako Koncil Nihilu, nie ako stratég a bývalý partner vyhnanej panovníčky, ale ako bežný vlk. Jeden z tých, ktorí kedysi tiež kráčali po piesku nového územia a pýtali sa samých seba, či zapadnú. „Strach je prirodzený, Heidi. Ale odvaha... tá začína tam, kde sa rozhodnete pokračovať napriek nemu.“ Jeho hlas bol pevný, no nie tvrdý. „Nikto v Nihile od vás nežiada, aby ste sa vzdali seba. Skutočné miesto vzniká až vtedy, keď sa vaše vlastné ja stretne s tým, čo je okolo. A nájde si priestor, kam patrí.“
Jej pohľad padol späť na loď a zaznela posledná veta – „Možná z ní jednou něco nového uděláme, hm?“ – v jeho očiach sa mihla stopa... čohosi. Nie úškrn, nie údiv, ale čosi ako uznanie. Možno aj záujem. Bol to ten druh odpovede, ktorý nevyžadoval slová, no A’Kaza predsa len prehovoril. „Možno áno,“ povedal potichu. „A možno to už začalo.“ Jeho pohľad sa na chvíľu zdvihol k oblohe, kde oblaky preťali slnečný lúč, ktorý dopadol na bok lode. Potom sa znova pozrel na ňu. „Nie každé obrodenie začína výkrikom. Niekedy len tichým krokom na pláži. Ale práve také kroky majú často najpevnejší základ.“ Zostal stáť, blízko – nie vnútený, nie dotieravý. Len prítomný. V jeho postoji bolo čosi veľmi jasné: Ak by z tej lode niečo jedného dňa chceli vytvoriť… bol by pri tom. A v duchu – hoci to nikdy nevyslovil – si pomyslel, že Heidi možno bude jednou z tých, ktorí nepíšu len ďalší príbeh Nihilu, ale ktorí ho jemne, nebadane pretvárajú. Tak, ako vietor s vodou tvarujú breh – pomaly, ale neodvratne.