Príspevky užívateľa

A'Kaza sa nikam nechystal aj keby Ghaa'yel ktovie ako moc chcela. Mal tu jeho štyri deti a hodlal byť po ich boku, keďže ich matka odišla. Nemohol im aj on odísť. Síce netušil ako oni berú vzťah medzi otcom a súrodencami, nevidel im do hlavy, no chcel to udržať v dobrom pohľade. Voltaire spravila to čo spravila, niet to vrátiť späť ale on nechce spraviť rovnakú chybu. Decká dobre vychovali obaja rodičia, aspoň to si myslel.
„Zdravím." znel neutrálne, nebol síce nadšený jej prítomnosťou ale len tak utiecť pred ňou nechce. Rád by ju zmenil v určitých veciach, hlavne v tej jej rýpavosti...„Chyba mi, ale nič s tým narobím, život ide ďalej." pozrel sa na ňu. „Myslím si že viacerým bude chýbať, i keď tebe možno nie." mala vôbec Ghaa'yel niekoho v obľube? Nebol nadšený z toho čo z nej vyrástlo. On sám by povedal že už je pre ňu neskoro niečo zmeniť ale jeho otec by mal možno iný názor.

Vzťahy boli dôležité, určite aj tie rodinné či akékoľvek iné keď sa vlci nechceli cítiť neprijemne medzi ostatnými. Keď chcel byť vlk viac uvoľnenejší, práve rodinné väzby tomu mohli napomôcť... Tie boli akýsi základ. No nie vždy boli také podla predstáv ako by jeden očakával. No je možné mať vzťahy pokiaľ niekto nevie prejavovať svoje emócie? Minimálne to bolo určite veľmi ťažké. Možno preto jeho vzťah s Voltaire takto skončil...„Vaše výsosti." kývol po oslovení Riverou. Bol už zvyknutý oslovovať všetkých tak ako by sa patrilo. Nechcel nikoho uraziť ale jemu samotnému nebadilo či už oslovenie alebo nie. Nebol na to háklivý ako možno podaktorí iní. „Samozrejme nerušíte. Bolo od aj lepšie, pravdu povediac. A čo vy?" pohľadom sa jej pozeral do očí, bez úsmevu. Nad jej poznámkou že teplé dni sa chytila ku koncu sa zamyslel. „Snáď zima neprinesie nič zle." odvetil po chvíľke.
Jej úsmev ho popravde akoby utíšil, necítil sa tak zle či ako to nazvať, nevedel čo práve prežíva, bolo to pre neho nové no nedokázal jej ho neopätovať.

Mal by robiť niečo užitočnejšie pre svorku, nie že nie, no dalo sa vôbec prebrať k životu po tom všetkom? Bolo to ťažké aj pre neho síce tak nemusel pôsobiť. Jeho vnútorné konflikty sa odrážali na jeho tele, poznal to však len on. Tlak na hrudi, občas mu príliš bušalo srdce i keď bol v kľude, no ale niet sa čomu čudovať. Volt mu chýbala i keď rozumel prečo bola vyhnaná. Stále to však bola matka jeho detí a ten vzťah tam bol i keď nie príliš emočne založený. Možno preto im to neklaplo...nie možno ale určite. Možno sa mal správať on inak, no nedalo sa keď bol takto vychovaný. Nevedel ako Volt pomôcť. Bolo to mimo jeho limity. Posledné dni sa len prechádzal po Nihilskom území, rozmýšľajúc čo vlastne bude robiť so sebou. Aký je jeho ďalší cieľ, žiadny nemal. Potreboval usmerniť.
Ako tak kráčal všimol si jedného z Nihilských vlkov. Ez'ikyel. prešlo mu hlavou meno vlka a vydal sa mu naproti. Nevedel prečo za akým zámerom, proste automaticky išiel.

Mohlo to byť len niekoľko hodín po korunovácii Arrakisa odkedy vyhnal Voltaire z územia. No bol to nový deň. Nový deň s vládou jeho syna a bez jeho ženy. Bolo to celé zvláštne. Vedel že tento scenár do istej miery nastane, no nepredpokladal že to takto skončí. Nevedel si to ani len predstaviť. Arrakis bol schopný vyhnať svoju vlastnú matku, mal sa teraz on obávať o seba? Nespravil síce nič zlé... Aspoň teda dúfam, no bolo možné aby vyhodil zo svorky aj jeho? Bol by schopný to spraviť? Pravdepodobne áno podľa toho čo videl, no musel by mať dôvod určite. I keď si myslel že do istej miery konal správne, stále mu tu akoby niečo nesedelo. Chápal, zároveň nechápal. Tiež nepredpokladal že sa jeho vzťah s Voltaire vôbec niekedy ukončí. Veď predsa chcel ďalšiu tlupu vlčat, aby bolo mnoho vlkov čo mohlo niesť jeden z rodov, no tak tomu už nebude. Nechcel ju už viac vidieť, zároveň chcel. Tento nekonečný súboj k nemu plával hore-dole ako vlny z mora snažiace sa vyšplhať po piesku k jeho nohám. Stál a pozeral do diaľky, stále však vnímajúc svoje okolie. Len trochu zamyslení. Ešte nejaký čas potrvá sa z tohto dostať a poriadne si usporiadať myšlienky.

Bolo len krátko po korunovácii jeho syna a vyhnaní jeho partnerky. I keď si myslel, že je so všetkým vyrovnaný ako by sa od neho očakávalo, zjavne nebol. Prišlo mi že nad tým príliš rozmýšľa, viac než by mal.
Týmto sa naše partnerstvo končí? prešlo mu hlavou. Zjavne ho to trápilo. Voltaire mal rád a už tu viac nie je. Ani len netušil či ju ešte niekedy opäť uvidí. Nevedel či ju vôbec on sám chcel vidieť. Samozrejme že mu bude časom chýbať, už teraz mu malinko chybala. Nebol úplne bezcitný, srdce stále mal i keď ktovie čo z neho neostalo. Predsa len to bola matka jeho úžasných štyroch detí i keď nie s každým z nich bol spokojný ako s Arrakisom...a takto by to pokračovalo donekonečna keby sa nezastaví na horskej lúke, tam kde ho nohy zaviedli. Rozhliadol sa po okolí a nachvíľu si vyprázdnil myseľ hlbokými nadýchmi čerstvého horského vzduchu. Bolo tu tak kľudno... Slnečné paprsky ho hriali na jeho tmavej srsti, keď len tak stál a obdivoval výhľad. Svoje okolie stále vnímal a ak sa niekto k nemu blížil, všimol by si to.

O nedávnych potýčkach počul veľmi dobre, ani jeho neobišli, nuž žiaľ nemohol s tým nič narobiť. Nebol práve na danom mieste, keď sa diali nekalosti a čo sa stalo to sa stalo. Nebolo cesty späť a istý vlci utrpeli zranenia. Nechápal prečo sa to dialo a keď už sa zdálo že už je o všetko postaráné, Voltaire sa začala správať neprimerane voči poddaným. Neprišlo mu to správne, síce po jej nedávnej skúsenosti sa možno aj nebolo čomu čudovať. Nezobrala to veľmi dobre, no to ju neospravedlňovalo voči ostatným. Rád by ju podržal a podporil ju, keby o to sama stála, no podľa jej správaní si občas nebol istý či jej vôbec svojou existenciou pomáha. Ako sa snažil emočne viac vychádzať s ostatnými, po tomto všetkom sa opäť premenil na kamenistú tvár - takú ako zväčša nosieval jeho otec. Už teraz chápal isté nevysvetliteľné veci, ktoré sa mu raz za čas objavili na mysli. Emócie boli slabosť a toto všetko bolo jasným príkladom.
Po zvolaní dorazil k zvyšku davu a posadil sa niekam bokom, kúsok od princeznej Riveri. Predsa len on sám bol na vysokom postavení. Ktovie na ako dlho... No v zápätí bol stále otcom Arrakisa. A'Kaza si túto udalosť nemohol nechať ujsť a musel sa prísť pyšne pozrieť na svojho syna, ktorého čakala korunovácia. Čo viac si len otec mohol priať? Síce mu prišlo zvláštne, že by mal načúvať rozkazom svojho ročného syna, bol ochotný sa podrobiť. Také boli pravidlá. Bolo to len o zvyku a navyše mal v ňom dôveru. Arrakis bol múdry a skvelo vychovaný, určite si poradí s čímkoľvek. Nepochyboval o tom.
Keď korunovácia bola ukončená, následne ostal mierne prekvapený, že Arrakis vyháňa svoju matku no sledoval to s pokojom. Sledoval reč tela Voltaire aj reč nového panovníka. Chápal jeho rozhodnutiu. On sam čo cítil k Voltaire už dávno vyprchalo, len to málinko nečakal od jej vlastného syna. Svet bol plný prekvapení, dalo sa povedať.

Už od prvého pohľadu sa zdálo že Pán Khalan sa správal inak než jeho súrodenci. Už od prvého momentu cenil jeho prejav, reč tela a zvyšné detaily, ktoré mu prešli len tak "bezvýznamne" hlavou. A'Kaza sa snažil byť vzorný, dokonalý pre svojho otca, pre rod, pre seba. No tiež sa snažil malinko podrobiť zvykom Nihilu, i keď to mohla byť asi chyba. Problém, ktorý mohol rozbiť jeho osobnosť, zvyky. Samozrejme že nie hneď. Pevná vôľa a slová otca ho stále držali pri zmysloch a nadobro si pamätal všetko zapotrebné. Tak mal na pláne vychovávať aj svoje štyri vlčatá, síce to bolo o čosi zložitejšie, keďže mali byť súčasťou Nihilskej monarchie a tak mu bolo zrejmé, že nie všetko bude podľa jeho predstáv. Ani nie všetko bude podľa predstáv Nihilskej monarchie, rodu... čiže vzájomný kompromis nastal. Nič z toho nebolo nijak strašne. Práve naopak, mohlo to obohatiť ich kultúry. I keď záleží, kto sa z akého uhlu pohľadu na to pozrie.
Nemohol si nevšimnúť Khalanovho pohľadu na jeho zbroji, za ktorú bol pyšný až až. Toľko námahy ho to stálo, no stálo to za to. Avšak nekomentoval to. Akurát tak sa vnútorne na dušičke usmial. Tvár ostala kamenná, možno nie až tak kamenná ako tá otčimova, ale bola.
Keby vedel čo Khalanovi ide hlavou, odhadol by správne danú situáciu položenej otázky. Múdry to vlk Nihilský. „Potešenie na mojej strane." prikývol na potvrdenie svojích slov. „Nihil je o niečo iný, než moja domovská svorka, no nie je to nič zložité na prispôsobenie sa Nihilským zvykom. Síc je toho mnoho čo sa učiť." uznal, no nesťažoval si. Bol spokojný. Zatiaľ.
„Začul som, že máte na pláne zamieriť do svorky Prízračej. Čo tak táto zmena?" záujem bol i na jeho strane. Či že mali Prizrační bližšie k Milagovcom než Nihil a to ho tam lákalo? Či príčina bola celkom niekde inde? V zápätí bol zvedavý, či týmto v ňom vyvolá ďalšie otázky, ohľadom aj ich rodu, čiže vlastne kvôli čomu sa tu dnes stretávajú. Zatiaľ to vypadalo na uvoľňujúce stretnutie.

Cielove správanie nadmieru očakával že vude také, aké bolo. Avšak reakcie deciek boli trochu...opovrhujúce? Možno aj chápal prečo, keďže ich učil tomu čo jeho otec učil A'Kazu a toto jeho správanie bolo presný opak. Nuž neskôr s nimi asi hodí reč, nejakú keď sa budú lúčiť, pretože chcel vedieť, čo si o ňom naozaj myslia. Pohľady boli také, no myšlienky mohli byť iné a telepatický vzkaz od Arrakisa moc nepobral. Iba sa dovtipoval. Nijak mu však na to neodpovedal.
Následne sa chystal odpovedať kamarátovi. „Je to náročné ale zvykám si. A či je jedno alebo druhé lepšie to neviem posúdiť. Je to tu iné, než u Prízračných, ale nesťažujem si. Všetko má svoje plusy aj mínusy. No nie je to nič hrozné. A čo ty vo svorke? Ako sa ti darí?" odpovedal a spýtal sa kľudne. Na pochvalu ohľadom mien len vďačne prikývol hlavou. „Ano ano, štyri sú." uistil jeho odpoveď. „Máš co robiť aby si ma dobehol." aj by sa zasmial, keby to "vedel". Takže sa len malinko usmial. Hah...hah. „Ďakujem za ponuku, ak by trebalo, určite ti dám vedieť." vďačne odpovedal. „Každý člen svokry je potrebný, nemyslí si že ty tiež nie." nepáčilo sa mu ako o sebe rozprával Cielo ale asi len nepochopil ako to myslel. Nuž nevadí. „Prišli nejaký nový členovia?" spýtal sa ešte keď vravel o zaučaní nových.

Kráčali naproti jeho otcovi, S'Arikovi. K stretnutiu boli už čoraz bližšie. Pri odpovediach na jeho otázku čakal všemožne slová. Arrakis reagoval tak ako by aj od neho očakával, i keď možno trochu inou formou, no otázka položená na otázku sa dala očakávať. Od Giuseppe dostal pozitívnu odpoveď, či tomu tak naozaj bolo ako tvrdíla, to sa asi nedozvie, nu nezáležalo mu na tom zatiaľ. Dante a Sylvester sa očividne zdržali odpovede. Utiahnutejšie vlčatá to boli. Vnútorné si povzdychol. Vedel že deda nepoznajú, no ale keď sa toľko o ňom narozprával, aspoň ho na ich mieste zaujímalo, aký naozaj je, ako vypadá. On sám by sa tešil...po svojom... že spozná nového člena rodiny. No každý sme iný.
„Nemáš to prikázané, čiže nie. No ja sám by som sa tešil že spoznám ďalšieho člena rodiny." odpovedal Arrakisovi. Viac to už nerozoberal. Následne sa pozrel na Giuseppe a prikývol. „Áno, je o čosi vyšší než ja." odpovedal. Nepáčilo sa mu ako vraví o jeho otcovi že je starý, síce tomu bola pravda. „Toho sa nemusíš obávať, zažil toho veľa a myslím si, že mu to určite nebude robiť žiadny problém." odpovedal pokojne.
Nemuseli ani čakať pridlho a na horizonte kopca sa objavila postava jeho otca. Bol rád že ho vidí. Išli mu ešte kúsok naproti, kým napokon nestáli kúsok od seba. „Zdravím ťa otče." s kľudom na srdci pozdravil starého vlka. Bolo na ňom poznať že zostarnúl za ten čas, odkedy ho naposledy videl. Bolo mu to trochu ľúto. Kto vie ako dlho tu ešte s nimi bude. Na nič viac nečakal a pustil sa do predstavovania. „Deti moje, toto je váš dedo S'Arik. Otec, toto sú moje štyri vlčatá - Arrakis, Giuseppe, Dante a Sylvester." predstavil ich s hrdosťou.

Bolo mu viac než jasné, samozrejmé že z toho bude mladý nešťastný, ale nedalo sa nič robiť. Nechcel byť nezodpovedný a bezhlavo ohroziť seba a svojho syna.
„V tonto prípade je lavína veľké množstvo snehu, ktorý sa odtrhol z hory a po svahu sa rúti nadol. Ale toto sa môže stať aj s pôdou, kamením... Každopádne je to veľmi nebezpečný jav a niečo také sa nedá len tak prežiť." oboznámil ho s novou informáciou.
Vydal sa pomalým krokom cestou, ktorou prišli, opäť sa obhliadal či sa mu dobre ide. Vychodená cestička by mu mala zlepšiť prechod než ako sa drapať cez uhladený sneh.
„Iste, no musíš si to zaslúžiť." nechcel aby to vnímal ako samozrejmosť, i keď v podstate tomu tak bolo. No ako byť dobrým panovníkom, to mu už asi ukáže a naučí jeho matka. On s týmto nemal moc čo dočinenia.

Syn zosnulého Aikana prišiel za A'Kazom, milo ho to prekvapilo. Strata jeho otca musela byť pre tak mladého vlka veľmi náročná, nie že nie. Mrzelo ho to, strata zasiahla mnohých zo svorky Prízračných a možno i v Nihile...netušil s kým sa Adain celkovo poznal...no dokonca aj jeho to zasiahlo. Nie že by to bolo na A'Kazovi nejak poznať, ale jednalo sa o brata jeho otca a vo svorke ho stretával stále, každú chvíľku. Každý kto vedel prejavovať kúsok empatie, nemal ľahké obdobie...
Dohodli si stretnutie práve pri Nihilskej svätymi. Tak nejak mal tušenia, o čom bude asi toto stretnutie, no i tak bol zvedavý, aké otázky mu Pán Khalan dá. To oslovovanie mu prišlo zvláštne, ťažko sa mu na to zvyká...no pomaly ale isto sa dostáva do formy. Keď zbadal prichádzajúceho tmavého vlčka, slušne ho pozdravil. „Zdravím Pan Khalan." Vlastne toto bude ich prvý rozhovor. Príležitostí už bolo viacero, no akosi sa až teraz dostali k ich spoločnému rozhovoru. „Ako sa máme?" zaujímal sa aby celá táto konverzácia nebola príliš bezemočná, síce to bol člen z Milagovskej famílie, žil v Nihile, ktorý bol trochu inak nadstavený než ich rod... navyše bez priamej výchovy otca neočakával že vlčatá by boli dostatočne zaučené už od ranného veku. Preto aj on sa nachádza vo svorke Nihilu a dohliada na výchovu svojích detí. Nedajbože by dopadli ako Ghaayel.

Pri oslovení sa vnútorne zarazil, navonok, ako vždy, nebolo nič vidieť. Toto oslovenie bola ďalšia z vecí, na ktoré si bude musieť zvykať. Samozrejme že bol ohľadom toho oboznámený, no stále sa jednalo o niečo pre neho celkom zvláštne, no v dobrom zmysle. Avšak nebol si celkom istý, na akom postavení je vlček pred ním...mal tušenia ale ešte to chcelo chvíľu čas. Prikývol na jeho slová o zvyknutí na more. „Je to ale krásny pohľad." až sa ani nečuduje že sa tu dá ľahko stratiť pojem o čase a celkovú svoju duchovnú neprítomnosť.
„To som rád. Povedzte mi...Sire Sol..." neviditeľný otáznik sa nachádzal za menom Sola pretože, ako už bolo spomenuté, nebol si tak úplne istý jeho oslovením a mierne zaváhal. „...čo sa vám páči na Nihile? Rád by som sa niečo viac dozvedel od členov svorky ohľadom môjho nového domova." požiadal s malým vysvetlením a pokúsil sa o malý úsmev, i keď ten horko-ťažko bolo možné spozorovať.

A'Kaza videl koniec ich cesty na vrchol hrebeňa hory. Dnes to pre Arrakisa nevypadalo nádejne a skrotenie hory bude musieť ešte nejaký ten čas počkať. No aspoň si to chlapec vyskúšal a zistil, aké sú jeho limity. „Dnes to asi napokon nebude. O pár mesiacov budeš určite dostatočne veľký, no mali by sme sa už vrátiť, aby sa nám nič nestalo. Jeden nepatrný krok a môže sa s nami spustiť lavína...to by už nebola žiadna sranda." tú by len tak ľahko neprežili. Takú lavínu len zriedka zvládne len zajac prebehnúť svojou ľahkosťou, obratnosťou a rýchlosťou a to len za preň vhodných podmienok... Nebolo to pravidlo. Stále to bol nebezpečný prírodný jav, ktorý by ich mohol stáť život. „Keď budeš veľký ako ja, tak sa snaž aby si ma prerástol a bol lepší než ja." malinký úsmev po ňom hodil. Dúfal že ho od dnešného sklamania z neukončeného cieľa aspoň trochu motivoval.
Zastavil sa keď zbadal že sa naďalej trápi a čakal či sa po jeho slovách napokon Rak sám otočí a pôjdu spolu domov. „Nebezpečného Arrakisa sa budú všetky zvieratká báť a keď príde ten čas, vlci ťa budú uctievať." dodal k jeho slovám. O týraní zvieratiek nemal ani šajnu, tak ale každý skúma svet iným spôsobom a nie každý musí vedieť akým.

Vedel že teória a jeho poznatky nemusia byť zrovna zábavné a dychberúce, nuž patrilo to do výchovy Milanovcov a nehrozilo že by sa nejaké z ich detí ulialo z dnešnej výučby. Kým ich niečo neprerušilo...ach jaj. Nebol z toho nadšený, no zároveň aj bol rád že vidí svojho kamaráta, keď vedel naisto, o koho sa jedná. Aspoň sa decká môžu ukázať pri rozhovore so spojencom, ako budú reagovať aj v inom prípade než pri stretnutí jeho otca. Ešte predtým ako vyrazil za vytím, prehovoril na Arrakisa a Danteho nech sa držia v jeho blízkosti.
Keď boli na mieste, reagoval kamarátsky, nechcel Ciela zmiasť vykaním, keďže sa jednalo o najlepšieho kamaráta. Štence predsa len musia pochopiť že existuje aj viacero foriem prejavu pri rôznych typoch vzťahov. Dôležité však bolo najmä to, kedy ktorú formu použiť. Arrakis to zvládol na jednotku. Dante sa držal v pozadí, nemal mu to za zlé.
Trochu ho však prekvapila reakcia Ciela. Znel ako by sa nevideli celé storočie. Nechcel aby si z tohto jeho deti vzali príklad...to určite nebol zámer dnešnej lekcie... reagovať tak jeden z nich pri jeho otcovi asi sa prepadne pod zem a už sa nikdy neukáže. Ale nič zlé voči Cielovi. „Aj ja ťa rád vidím." reagoval na jeho preafektované slova s malým úsmevom aby sa nezľakol že spravil niečo zle.
„Mal som plné laby práce, bohužiaľ nebolo kedy ísť na výlet do rodnej svorky." vysvetlil v skratke polopate. „Predstavím vás. Decká, toto je Cielo, môj kamarát. Cielo, toto je Arrakis a Dante." ukázal samostatne na každého z nich. Mal mierne obavy ako budú reagovať na Ciela, ale dúfal že sú natoľko múdre že všetko dopadne v poriadku. Rovnako ako pri stretnutí S'Arika. Tváril sa vo väčšine neutrálne, ako to vždy najlepšie vie. Určite ho za to Cielo zdrbe, nevadí. „Ďakujem, ďalšie dve šteňatá sú s matkou, Sylvester s Giuseppe." dodal aby aj na nich nezabudol.

Starostlivosť o deti bola pre neho občas viac len než náročná. Deti boli poslušne v rámci možností, no i tak so myslel že jeho otec, S'Arik mal s A'Kazom a s jeho sestrou Norek menej starostí než on. Navyše bol iba na dve decká, A'Kaza má rovno štyri... rástli ako z vody...kde sú tie časy kedy on nemotorne behal po údolí.
Rozmýšľal snáď stále nad tými štyrma krpcami, niet dňa kedy by na ne nemyslel aj počas svojho odpočinku. Vydal sa k horám, počul, že sa tu nachádzajú akési horúce pramene. Zaujalo ho to, nemal ešte tú možnosť niečo také vidieť, zažiť. Kráčal okolo horúcej vody, po chvíľke do nej vkročil. Celkom nezvyk od tej studenej. No bolo to príjemné. Mal v pláne ísť aj hlbšie, no kráčal vodou pomaly, aby sa mu hlava nezatočila. Predsa len na niečo takéto nebol navyknutý.