Príspevky užívateľa

A’Kaza ticho stál vedľa Heidi, pohľad mal zaborený do diaľky, kde sa nekonečná modrá hladina mora stretávala s horizontom. Slaný vietor sa pohrával s jeho tmavou srsťou, prenikajúc pod ňu ako spomienka na všetko, čo v Nihile prežil – i všetko, čo zanechal za sebou. Jeho tvár bola pokojná, no v očiach sa mihol tieň minulosti, keď odpovedal: „Áno… v Nihile som našiel svoje miesto.“ Zastal pohľadom na starej lodi, no teraz už hovoril tichšie. „Odišiel som zo svojej rodnej svorky pre uzavreté partnerstvo s vtedajšou panovníčkou Voltaire. Bolo to rozhodnutie nášho rodu, môjho otca – aliancia, nie osobná voľba. Po atentáte na ňu zo strany vlčice Bellanny, panovníčka stratila nad sebou kontrolu. Následne zaútočila na poddaného...po korunovácii ju jej vlastný syn, dnešný panovník, ju vyhnal.“ Na chvíľu sa odmlčal. „S jej pádom padlo aj naše partnerstvo. No Nihil mi aj napriek tomu zostal domovom.“
Jeho hlas sa po chvíli zjemnil, keď prešiel k ďalšej téme: „Rozumiem, že vaše prijatie mohlo byť zneisťujúce. Je to bežná vec, no niet sa čoho obávať.“ Otočil sa trochu k nej, sledujúc, ako jej srsť tancuje vo vetre. „Radi by ste poznali niektoré z našich tradícií... Takým základom je dôležité poznamenať, že svorke sú posvätné dve veci - hermanček a po novom aj bažant. Ceremoniály sú rovnako tak dôležitou súčasťou našej kultúry...prijatie do svorky, narodenie, partnerstvo, úmrtie. Usporiadávajú sa tu aj tradicie typu spločné vytie na mesiac, či posväcovanie hraníc a niekoľko ďalších veci. Bolo by to asi na dlhšie.“ V jeho tóne nebola strohosť, ale skôr hlboký rešpekt.
A’Kaza zotrval pár krokov za ňou, len čo sa Heidi vzdialila k pobrežiu a jej pohľad sa zaboril do horizontu. Neponáhľal sa za ňou. Pozoroval ju v tichosti – ako sa jej oči rozžiarili pri pohľade na more, ako sa jej telo poddalo vánku, ktorý sa pohrával s jej srsťou. Bola to scéna, ktorá mala v sebe viac než len vizuálnu krásu. Bola to zvedavosť, túžba – prísť niekam, porozumieť, patriť. Až keď zaznela jej otázka, A’Kaza sa konečne pohol. Pomaly, s tichými krokmi sa pridal k nej, zastal kúsok vedľa, tak aby jej ponechal priestor, ale zároveň, aby vedela, že tam je. „Nikto presne nevie, ako sa sem dostala,“ priznal úprimne. Odmlčal sa a po chvíli jej venoval dlhší pohľad. „Niektoré veci si nesú zmysel, ktorý poznal len ten, kto ich vytvoril. Ale... aj opustené veci môžu nájsť nový význam, ak sa niekto rozhodne ich znovu naplniť životom.“ V jeho tóne zaznelo čosi melancholické, no zároveň úprimné. Možno tým nemyslel len loď. Nihil bol preňho útočiskom. Ale pre niekoho mohol byť začiatkom.

A’Kaza kráčal k nore s tichou istotou. Chladný vietor mu prechádzal cez srsť, no myseľ mal sústredenú na úlohu, ktorá ho čakala. Dnes budú mláďatá prvýkrát medzi ostatnými členmi svorky, mimo bezpečia karantény. Bolo to dôležité — pre ne, pre svorku, no najmä pre neho, alebo teda pre ich rod. Keď sa približoval k vchodu do nory, spomalil. Na okamih sa zastavil, nechal si uši pohrať s každým zvukom, ktorý sa niesol z jej vnútra. Počul tlmené škrabanie drobných pazúrikov o zem, jemné kníkanie mláďat a... iný zvuk. Hlboký, takmer nepočuteľný dych. Ghaa’yel. A’Kaza stiahol čeľusť pevnejšie k sebe, než sa pohol vpred. Nebolo to tak dávno, čo mala táto vlčica odvahu postaviť sa proti samotnému panovníkovi... Aj teraz, keď ležala neďaleko od mláďat, nebol si istý, čo od nej čakať. Materský inštinkt, ktorý by mal byť samozrejmý, sa u nej neprebudil. Akoby si k nim nevedela nájsť cestu. Ale on ju nemohol nechať bez dozoru — a rozhodne nie len s Autumn, ktorá sa momentálne mláďatám venovala.
Silueta jeho chudého tela sa na chvíľu vynorila z tieňa. Jemné svetlo, prenikajúce dovnútra, sa odrazilo od jeho modrozelených očí. „Autumn,“ oslovil vlčicu pokojným, no pevným hlasom, keď ju zbadal neďaleko mláďat. „Prišiel som pomôcť so strážením.“ Oboznámil ju aby sa mohla cítiť bezpečnejšie. Vedel že Ghaa'yel je... Ghaa'yel. Mohla byť pre nu nebezpečná. Jeho pohľad sa na okamih stretol s Ghaa’yel, no nevenoval jej viac, než sekundu. Nebolo to potrebné.
Posadil sa kúsok od nich, kde mal dobrý výhľad na celé dianie. Nestrácal čas zbytočnými slovami. Bdelý, pozorný, ako tieň, ktorý nikdy nespí, sledoval každý pohyb v nore. Ak by sa Ghaa’yel len na okamih pohla nesprávnym smerom, A’Kaza bol pripravený zasiahnuť.

--> z Klenovských kopcov

A'Kaza kráčal vedľa Heidi, jeho kroky boli tiché a plynulé, keď prechádzali z Klenovských kopcov cestou cez slnečné lúky. V diaľke sa týčili vysoké zasnežené hory, zatiaľ čo A'Kaza uvažoval nad jej slovami. Každý jeho pohyb bol plynulý, premyslený, akoby jeho telo bolo vždy o krok pred myšlienkami. Slnečné lúky sa rozprestierali okolo nich, tráva sa mierne vlnila pod chladným vánkom vetra, z týčiacich sa hôr. Každý pohľad na krajinu, ktorou prechádzali, mal v sebe istú drsnosť, ale aj nepopierateľnú krásu – presne ako Nihil samotný. Keď Heidi prehovorila, A'Kaza len nepatrne naklonil hlavu na bok a venoval jej krátky pohľad zo svojich modro-zelených očí. Na jej slová o obťažovaní iba ticho prikývol, no v skutočnosti necítil žiaden nápor alebo nepohodlie. Ak sa v ňom niečo pohlo, bola to len zvedavosť. Byť sprievodcom pre nováčika znamenalo viac než len povinnosť – bola to príležitosť pochopiť, čo za duša hľadala prístup do Nihilu. „Neprekáža mi to,“ odpovedal napokon pokojným hlasom bez toho, aby sa pozrel jej smerom. „Je mojou povinnosťou oboznámiť vás s fungovaním a pravidlami svorky. Každý z nás sa tu raz predsalen ocitol po prvý krát.“ dodal. I keby to nebola jeho povinnosť, urobil by to rovnako milerád. Už teraz vedel že s ňou bude rád tráviť čas. Načúval vánok vetra, ako by sa z neho snažil čítať tie slová, ktorým on nerozumel tak ako Heidi. Kútikom oka ju pozoroval, chcel vidieť akým spôsobom si bude prezerať krajinu, ak vôbec. Jej nasledujúca otázka ho na okamih prinútilila spomaliť krok. „V Nihile som vyše roka,“ povedal, i keď mu to prišlo ako oveľa dlhšie obdobie. „Narodil som sa však medzi Prízračnými – naši spojenci. Ale ako sa hovorí, “osud” ma priviedol sem.“ Skôr ako osud ho tu priviedol jeho otec, ktorý mu dohodol partnerstvo s vtehdajšou panovníčkou Voltaire… Viac však nahlas nepovedal. Minulosť bola pre neho bremeno, ktoré si niesol v tichosti.
Keď Heidi spomenula oslovenie, v jeho tvári sa objavil letmý úsmev – slabý záblesk akejsi neznámej emócie v očiach, ktorý zmizol tak rýchlo, ako sa objavil. „Áno, je to tu zvykom,“ vysvetlil. „Nihil má prísnu hierarchiu a etiketu. Každý vlk má svoje miesto a tomu prislúcha aj oslovenie. Panovník, akým je Arrakis, sa oslovuje 'Vaše Veličenstvo'. Mňa ako Koncila oslovujú 'Vaše ušlechtilosti'. Princovia a princezné sú 'Vaša Výsosť', vojvodovia a vojvodkyne sú 'Lord' alebo 'Lady' a tak ďalej. Každý tu má svoje miesto a oslovovanie je spôsob, ako udržiavať poriadok a úctu.“ Na chvíľu sa odmlčal, nechajúc jeho slová dosadnúť. Potom plynule pokračoval, jeho hlas bol teraz trochu hlbší, zamyslenejší: „Nihil nie je ako iné svorky. Jeho korene siahajú hlboko, a tradície sú tu viac než len slovo – sú to putá, ktoré držia svorku pokope. Každý tu pozná svoje miesto. Sme hrdí, ale nie arogantní. Každé rozhodnutie, každý krok má svoj dôvod. Nič sa nedeje náhodou.“ Jeho pohľad skĺzol k horizontu, kde sa už na obzore črtala pláž. V diaľke sa týčila stará loď, jej kostra bola napoly ponorená do piesku. Morský vánok bol chladný a slaný, prenikajúc hlboko do kože. Zastal na kraji pláže a pootočil hlavu k Heidi, aby sledoval jej reakciu. Loď sa týčila pred nimi ako pripomienka starých časov, ktoré more nikdy neodnieslo. Na tvári mal pokojný, hoci trochu odmeraný výraz. More sa ticho vlnilo o brehy a slaný vietor čechral jeho srsť. Bol zvedavý čo nové sa dozvie o slečne, avšak najskôr bolo dobré prejsť touto formalitou, aby potom na niečo nezabudol.

A’Kaza si svoju dcéru ticho premeriaval, jeho pohľad neprezrádzal žiadne náhle emócie. Vždy bola zdvorilá, presná, taká, aká sa od Milagy očakávalo, aspoň sa teda tak tvarila — a predsa v nej cítil čosi, čo v ňom vzbudzovalo otázky. Možno to bol len tieň minulosti, ktorý sa nikdy celkom nevytratil.
Oslovil ju, tentoraz s nepatrným prikývnutím. „Je chvályhodné, že nezaháľate. Svorka prosperuje len vďaka tým, ktorí rozumejú potrebe neustáleho rastu.“ Na okamih sa odmlčal, pohľad upierajúc k moru. Vlny narážali na breh s rovnakou pravidelnosťou, akou sa menili rody a panovníci — všetko podliehalo rovnakému rytmu. Jej otázku o jeho prítomnosti na pláži nechal na okamih visieť vo vzduchu. Nebol typom vlka, ktorý by zbytočne rozvádzal svoje pohnútky. No keď prehovoril, jeho slová boli vecné, priamočiare. „Prišiel som vás skontrolovať,“ priznal napokon priamo. Nebol dôvod hrať hry, či niečo podobné. „Je mojou povinnosťou vedieť, ako sa darí mojej rodine. Každý člen je odrazom rodu Milaga, a nie je nič dôležitejšie než jeho česť.“ Pohľadom sa k nej vrátil, ticho skúmajúc jej reakciu. „Povinnosť však nie je jediný dôvod. Zaujíma ma váš pohľad na svorku. Ste spokojná so svojou rolou v monarchii?“ spýtal sa nakoniec. Nebola to osobná otázka. Bola to sonda. Do jej myslenia. Do jej vnímania postavenia, ktoré zastávala. Rod Milaga neveril v náhody — všetko malo svoj účel. A on si chcel byť istý, že jeho dcéra chápe váhu svojho postavenia. Jeho slová neboli ani tvrdé, ani láskavé. Boli vecné, no v ich hĺbke sa skrývala určitá váha — niečo, čo sa nedalo ľahko prehliadnuť. Niečo, čo naznačovalo, že A’Kaza možno predsa len chce poznať viac než len formálnu odpoveď.

A’Kaza kráčal k Prepadlisku s rovnakou istotou, s akou sa vždy pohyboval svetom — každý jeho krok bol premyslený, každý pohyb kontrolovaný. Jemný dážď sa mu vpíjal do čiernej srsti, no nevenoval tomu pozornosť. Oči mal upreté na vlčicu stojacu na okraji priepasti. Vedel, kto to je. Darina. Nový prírastok v Nihile.
Zastal niekoľko krokov za ňou, nechávajúc chvíľu, aby sa jeho prítomnosť vpila do ticha. Pozoroval ju — jej postoj, spôsob, akým sledovala rieku, pohyb jej uší, keď zachytila jeho kroky. Bola v nej istá vyrovnanosť, no i ostražitosť. To bolo dobré znamenie. „Zdravím.“ prehovoril nakoniec, jeho hlas bol hlboký a vecný, bez stopy zbytočných emócií. Očami skĺzol k rieke, no len na okamih. Jeho skutočná pozornosť patrila Darine. „Ako ste sa u nas zabývala?“ spýtal sa jednoducho. Nebolo v tom žiadne obvinenie, len čistá otázka. Potreboval počuť jej odpovede, precítiť ich váhu. Ak mala byť niekto, kto sa postaví po boku jeho syna, musel vedieť, aký je jej pohľad na svorku, ktorú si zvolila.

A’Kaza kráčal popri svojom otcovi pevným krokom, jeho výraz bol ako obvykle nečitateľný, no v očiach sa zračila tichá bdelosť. Každé slovo, ktoré S’Arik vyslovil, starostlivo vážil, kým odpovedal.
Prehovoril hlbokým, vyrovnaným hlasom, v ktorom nebola ani štipka emócií, len vecnosť a rešpekt. „Verím, že moji potomkovia boli vedení podľa zásad nášho rodu. Každý z nich chápe dôležitosť disciplíny, rozvahy a zodpovednosti za svoje činy. Rozvíjajú svoje schopnosti a učia sa prispôsobovať okolnostiam bez toho, aby stratili vlastnú česť.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby si premyslel ďalšie slová.
Pozrel pred seba, na cestu, ktorá sa pred nimi tiahla. „Každý z nich je iný. No všetci nesú meno Milaga s hrdosťou. Verím, že z nich vyrastú vlci, ktorí budú ctiť naše dedičstvo rodu.“ Jeho pohľad sa na chvíľu stretol s tým S’Arikovým. „Urobil som, čo bolo v mojich silách, otče.“ Dodal s vážnosťou. Nebolo v tom pokrytectvo, nebola v tom pýcha. Len holý fakt.

A'Kaza mlčky sledoval svojho syna, zatiaľ čo hovoril. V jeho pohľade sa zračila zmes hodnotenia a tichej trpezlivosti, ktorou bol známy. Vážil každé slovo, kým napokon sám prehovoril.
„Praktickosť,“ zopakoval pokojne, pohľad upierajúc na kosu vznášajúcu sa medzi nimi, „neznamená vždy jednoduchosť.“ Otočil kosu v "magickom úchope," aby ju Arrakis mohol vidieť z každej strany. „Jednostranné ostrie dovoľuje plnú kontrolu nad váhou zbrane. Každý úder je vedený celým telom, nie len čeľusťou. S warou máš stabilitu – s kosou balans.“ Jeho oči boli uprene na kose, akoby skúmal samotnú podstatu zbrane. Potom kosu priblížil k Arrakisovi, ponúkajúc mu ju na podrobnejšiu inšpekciu. „Odpoveď je jednoduchá – kontrola. Wara ti umožní rýchle manévre z každej strany, pravda. Čepele na oboch koncoch znamenajú, že môžeš zaútočiť pri každom pohybe. No zároveň si vždy v nebezpečenstve, že pri zlom vychýlení zasiahneš sám seba alebo stratíš balans.“ Každý pohyb musí byť presne vypočítaný – a to trvá roky tréningu...ako snáď pri každej zbrani. „Kosa je iná. Jednostrannosť ti dovoľuje sústrediť sa len na jednu líniu útoku. Žiadne prekvapenie zo strany – len čistý, priame vedený úder, ktorý musíš trafiť s presnosťou. Ak zlyháš, je to koniec. No ak uspeješ…“ Na okamih sa odmlčal, oči sa mu zaleskli temnou hrdosťou. „…nepotrebuješ druhý úder.“ vysvetľoval. „Samozrejme ak je vlk skúsenejší, prvé zlyhanie nemusí nutne znamenať koniec. Ja osobne mám v tomto výhodu vďaka mojej mágii, keďže si viem kosu uchopiť inak, než len svojim pyskom." dodal, keď si zaspomínal na svoju skúšku, kde bojoval so svojím otcom S'Arikom, s ich svorkovou kosou. Poradil si niekoľko krát odvrátiť utok. Každá zbraň má svoje výhody a nevýhody. Záleží však, ako sa im dotyčný dokáže sám prispôsobiť a minimalizovať nedostatky napríklad svojim telom či mágiou...
Nechal syna, nech si kosu vezme, ak bude chcieť. Nečakal od neho dokonalé pochopenie hneď – to nečakal od nikoho. No chcel, aby sa začal pozerať na zbraň inak. Aby pochopil, že boj s kosou nie je len o sile, ale o presnosti a kontrole.
„Dnes ťa naučím základy. No ak sa chceš s ňou zdokonaliť…“ pozrel mu priamo do očí, „…musíš sa naučiť ovládať nielen kosu, ale aj seba, svoje telo.“ O krok ustúpil, pripravený začať, no stále nechal Arrakisovi priestor na odpoveď či otázku. Také bolo učenie rodu Milaga – trpezlivé, dôkladné, no nekompromisné. A A’Kaza nepochyboval, že jeho syn má potenciál. Otázkou ostávalo, či má aj vytrvalosť.
Počkal kým si prezrie jeho zbraň. Kúsok od nich ležala zbraň od Ghaa'yel na podobný spôsob. Dnes si tieto zbrane obaja vyskúšajú v boji. Avšak nechal výber na synovi, ktorú zbraň si uchmatne. A'Kaza je naučený používať svoju zbraň a preto by mohlo byť pre Arrakisa výhodné, keby si zoberie jeho kosu. Bude však tento mladý vlk rovnako uvažovať?

A'Kaza si mlčky prezeral ryšavého vlka pred sebou. Jeho neistota bola priam hmatateľná, ako jemné chvenie vo vzduchu, a A'Kaza to vnímal rovnako presne, ako keby cítil vietor na srsti. Neuhol pohľadom, ani keď sa vlk predstavil – naopak, jeho zelenomodré oči sa ešte o čosi viac zúžili, skúmavé a prenikavé.
„Teší ma, Daněk,“ prehovoril pokojne, nepodozrievavo. Daniel sa v tomto čase len nedávno pridal do Nihilu, zaujímalo by ho, čo ho ku ním zaviedlo. „Nevideli sme sa už niekde? Myslím ešte predtým, ako ste sa ku nám pridali.“ spýtal sa nakoniec, priamo, bez zbytočných okolkov. Nebol to vlk, ktorý by chodil okolo horúcej kaše. Ak mal pocit, že Daněka už niekde videl, musel to vedieť. A ak nie… aspoň uvidí, ako ten druhý zareaguje. Neurobil žiadny pohyb, len stál, vyrovnaný, jeho postoj vyžaroval istotu a kontrolu. Daněk naňho pôsobil zvláštne – akoby niečo skrýval, alebo sa niečoho obával, ale to mohol len tak pôsobiť , keďže bol nový. Nemusel sa zatiaľ cítiť že medzi nich zapadol. „A mimochodom, ak sa smiem spýtať, čo vás priviedlo k nám do svorky?" spýtal sa len tak pozvoľna. Zaujímalo ho s akým zámerom sa vlci k Nihilu pridávajú. Dôvodov mohlo byť mnoho. Nepýtal sa ho to preto, že sa mu zdal podozrivý. Bol len zvedavý i keď na jeho kamennej tvári to moc nebolo poznať.

A'Kaza si syna ticho vypočul, jeho pohľad spočinul na kose, ktorá ležala medzi nimi. Herv'yal — Obranca. Zbraň, ktorá neslúžila len na boj, ale symbolizovala rovnováhu medzi silou a rozvahou. Počkal, kým Arrakis dokončil svoju reč, a až potom prehovoril, jeho hlas hlboký a pevný.
„Správne.“ Prikývol, v jeho tóne sa skrývala štipka otcovskej pýchy. Iptar, Tieň Henobu, bol dôkazom dokonalého remesla Milagy – obojstranná čepel, navrhnutá pre boj v zuboch tých, čo ovládli nielen silu, ale aj techniku. „Wara je zbraň, ktorú si náš rod cení a zdokonaľuje celé generácie.”“ No Herv'yal… ten bol iný.
„Vódvórske zbrane…“ odmlčal sa, pohľad mu skĺzol späť na kosu. „Sú archaickým príbuzným war. Ich čepele nechránia pysk svojho nositeľa a na rozdiel od war nie sú obojstranné. Každý úder musel byť presný. Chyba znamenala ťažké následky,“ jeho hlas bol tichý, ale pevný. „Často ich vyrábali z kostí, nie z kovu. Rukoväte omotávali látkami. Pre Vódvórov nešlo o eleganciu, ale o praktickosť. Ich zbrane boli predĺžením tela bojovníka, divoké a nekompromisné. Boli stvorené pre boj, kde nezáležalo na cti, len na prežití.“ Zodvihol Herv'yal z piesku za pomoci mágie, zbraň sa vo svetle zaleskla. „Herv'yal – Obranca. Túto kosu mi po mojom Kosuth'laes upravil a daroval môj otec, S'Arik.“ Táto kosa nie je len zbraň. Je to rovnováha. Na jednej strane váha ostria, na druhej strane prázdnota, ktorú musel vyvážiť vlastným telom. Každý pohyb bol o kontrole. Zodvihol kosu tak, aby si ju Arrakis mohol lepšie prezrieť. „Dnes ťa naučím, ako ju ovládať. No najskôr…“ jeho pohľad sa zúžil, skúmajúc tvár svojho syna, „…chcem vedieť, akú techniku boja by si zvolil s touto kosou.“ Potom stíchol, čakajúc na odpoveď. Nechal mu čas si to premyslieť. Pýtal sa ho, aby si jeho syn "neublížil". Chcel ho upozorniť na jeho nedostatky skôr, než by došlo k chybe. Dal mu možnosť si chytiť kosu, počas jeho rozmýšľania. Bol zvedavý čo mu odpovie.

A’Kaza kráčal po chladnom piesku s takmer nehlučnými krokmi, pričom jeho vysoká, ani nie moc vychudnutá postava sa takmer strácala v podvečernom opare. More šepkalo svoje tajomstvá v tichom, neutíchajúcom príboji a vietor sa pohrával s jeho tmavou srsťou, no on si ho sotva všímal. Oči, farby vyhasnutých plameňov, sa upierali na drobnú postavu pred ním – Giuseppe. Kto vie či niekedy niečo alebo niekoho opäť vráti jeho iskru do očí.
Dnešný deň patril skôr náhode – alebo azda osudu, ak by chcel veriť na také veci. Keď ju zazrel osamote na pláži, pocítil zvláštne pnutie v hrudi, pocit, ktorý sa ani nesnažil pomenovať. Možno to bola len zvedavosť. Zastal kúsok od nej a s miernym priklonením hlavy, ako sa patrilo pri pozdrave, prehovoril hlbokým, pokojne plynúcim hlasom: „Zdravím vás, Vaše Výsosti.“ Jeho slová sa niesli v poobednajšom vzduchu rovnako chladné ako piesok pod labami, no nebola v nich strohosť – skôr opatrnosť – bola to princezna, jeho dcéra. Pozoroval ju chvíľu mlčky, akoby hľadal správne slová, no nakoniec sa rozhodol pre jednoduchú otázku: „Ako sa Vám darí?“ Zdanlivo obyčajná otázka, no pre A’Kazu to bola príležitosť… Možno spoznať vlastnú dcéru o niečo lepšie. Sledoval jej pohyb, tón hlasu, zvedavo skúmal, či v nej nájde čosi, čo by mu ju priblížilo – alebo mu naopak ukázalo, ako veľmi je od nej vzdialený.

A'Kaza sa krátko zahľadel na Heidi, keď prehovorila. Jej vďačnosť pre syna a jeho otca znela úprimne — nebola to len fráza zo slušnosti, ale skutočný prejav uznania. V jej očiach sa mihlo čosi, čo ho prinútilo na okamih spomaliť svoje myšlienky. Možno to bola odvaha, hoci ešte nesformovaná, alebo len odhodlanie, ktoré musela v sebe nájsť, aby prežila v novom svete. Nevedel to s istotou, no cítil, že sa v nej skrýva viac, než sa zdá.
Na jej poznámku s titulom „Vaše ušlechtilosti“ mierne nadvihol obočie, no kútikom ňufáka sa mu mihol letmý náznak úsmevu. Na okamih sa mu zdalo, že v nej vidí tú ľahkosť, akú prejavujú len tí, čo sa nehodlajú nechať pohltiť strachom. To bola vlastnosť, ktorú si cenil — ak bola skutočná. „Možeme." odvetil a vzápätí sa otočil k Arrakisovi, sklonil hlavu, čím mu vzdal náležitú úctu. „ Ospravedlňte nás, Vaše Veličenstvo,“ prehovoril s pokorou, no v jeho hlase zaznievala pevnosť. Nechcel nezdvorilo odísť od prítomnosti Panovníka.
Keď dostal povolenie, obrátil sa späť k Heidi.
„Tak teda poďme,“ prehovoril milšie, než zvyčajne sa správa, najmä pred synom. Jeho hlas na chvíľu nebol
taký pevný... Bez ďalších slov vykročil, jeho kroky boli pomalé, dávajúc jej priestor prispôsobiť sa jeho tempu. Dnes sa začínala jej nová cesta — a on bude jej prvým sprievodcom.

A'Kaza na okamih zmiatla Heidina vďačnosť, no v zápäti si uvedomil prečo mu ďakovala. Asi. Nebola to len obyčajná zdvorilosť, cítil v jej hlase úprimnosť. Možno si v ňom našla akýsi záchytný bod, niekoho, kto ju mohol sprevádzať v tomto neznámom svete. To poznanie v ňom vyvolalo zvláštny pocit zodpovednosti, ktorý nevedel pomenovať. K jej prejavenej vďačnosti len mlčky slabo prikývnul. „Jsem ráda, že jste tady se mnou." Tá veta ho však donútila zjemniť pohľad. Nevyzeral chvíľu tak chladne, ako by sa možno očakávalo. Možno to nebolo o činoch, ale o samotnej prítomnosti. Nebolo v nej napätia, žiadneho strachu. Len tiché prijatie toho, že nie je sama. Chvíľu nevedel čo má na to odpovedať. Bol aj on rád...že tu mohol byť s ňou. No spôsob akým to vyjadriť bolo ťažké...Slová ho v ten moment zradili a on sa len tíško ostal pozerať na Heidi. Aké...zvláštne pocity. Zvyšok momentu pretrvával v tichu.
...
Keď dorazil Arrakis, A'Kaza mierne sklonil hlavu na znak úcty. „Vaše Veličenstvo," pozdravil ho s pokojným hlasom a ustúpil trochu nabok, aby nebránil v rozhovore. Zatiaľ čo sa rozhovor medzi Arrakisom a Heidi odvíjal, A'Kaza mlčal, no jeho myšlienky prúdili rýchlo. A'Kaza premýšľal, čo všetko sa muselo udiať, aby sa ocitla tu, na Noreste. Bolo zrejmé, že jej príchod nebol náhodný. Arrakis mal svoj dôvod, prečo ju prijal, a A'Kaza vedel, že jeho úlohou je teraz zabezpečiť, aby sa nestratila. Ale bola na to pripravená? Bola pripravená spoznať pravidlá a podriadiť sa im? To ukáže len čas. Pozorne sledoval každý pohyb a odtieň v ich hlasoch. Arrakis bol priamy, z jeho slov sálala autorita, no nebola to hrubá moc. Bola to skôr sila, ktorá pramenila z presvedčenia a skúseností. Heidi sa zdala krehká, no v jej slovách bola odhodlanosť. Možno viac, než si sama uvedomovala. Ich dialóg nechal plynúť bez zásahu, vnímajúc každé slovo, ktoré sa medzi nimi prelievalo. V jeho postoji nebolo ani náznaku netrpezlivosti. A'Kaza vedel, kedy je čas hovoriť, a kedy mlčať.
Až Arrakis obrátil pozornosť späť k nemu, jeho hlas pevný a neochvejný, stretol sa s jeho pohľadom a mierne prikývol. „Je mi cťou," odvetil pokorne, prijímajúc úlohu bez zaváhania. „Postarám sa, aby bola náležito oboznámená." Následne nechal ich rozhovor doznieť, pripravený prevziať zodpovednosť, ktorá mu bola zverená.

--> z Čierneho jazera

A'Kaza kráčal mlčky, no jeho myseľ bola ako rieka plná prúdov, ktoré sa preplietali a unášali ho do hĺbok myšlienok. Heidi kráčala vedľa neho, ticho obdivujúc krajinu, a on si ju občas letmo premeral pohľadom. Bola iná než väčšina vlkov, ktorých stretol. Nie silou, nie postojom, ale... hĺbkou. Bolo v nej niečo, čo ho nútilo premýšľať.
Keď sa dostali na Klenovské kopce, spomalil, aby jej doprial chvíľu obdivovať ten výhľad. Keď prehovorila, ticho prikývol, jeho pohľad sa stratil v diaľke. Nerozmýšľal moc nad krásou prírody, no musel uznať, že tento moment sa dal oceniť. „Áno…to je.“ Jeho hlas bol pokojný. Aj Nihil má svoje čaro. Niekedy skryté, niekedy drsné… no vždy prítomné. Na chvíľu môžu zaznelo ticho, potom pokračoval.
„Náš panovník vie byť prísny...“ jeho hlas bol trochu tvrdší, keď ho spomenul, no stále v ňom bola istá dávka úcty. „– to však neznamená, že je Nihil miesto bez pochopenia...Takže verím, že vaše ďalšie stretnutie prebehne v poriadku.“ mal potrebu ju uistiť, netušil prečo. Možno mal dojem, že u Heidi prevládajú obavy...
Pomalým krokom pokračoval ďalej, vietor sa mu preháňal kožuchom a slnko sa odrážalo od skalnatých svahov.
Pod tým všetkým sa skrývala aj ista vrstva – nádej. Nádej, že Heidi nájde v Nihile to, čo hľadá. A možno... možno by to znamenalo, že ju bude môcť spoznať viac.
Pozrel na ňu ešte raz, jeho pohľad bol hlboký, akoby v nej čítal viac, než by si želala. Potom sa ticho pousmial – sotva badateľne... prešli ešte o kúsok ďalej a zodvihol hlavu, aby zavyl na svojho syna. „Teraz už len čakať.“ oboznámil ju.

A'Kaza stál ticho, pozorujúc Heidi, ako sa jej pohľad na chvíľu stratil v temnej hladine jazera. Vietor sa jemne preháňal pomedzi ich kožuchy, no on ho takmer nevnímal. Jeho myseľ blúdila inde. Kto vlastne bola táto vlčica? Prišla ako tieň, nenápadná, no s očami, ktoré niesli ťarchu minulosti. Niečo na nej ho zaujímalo. Nebol si istý, či to bola jej odvaha, túžba po zmene, alebo ten jemný úsmev, ktorý jej preletel cez pohľad, keď mu bola vďačná.
Bolo zvláštne, ako sa v jej blízkosti cítil. Roky ho naučili, že svet je tvrdý a neúprosný. Že väzby, ktoré si vytvoríš, ťa môžu rovnako posilniť, ako aj stiahnuť na dno. A predsa… Keď sa na ňu pozrel, akoby v ňom niečo zaiskrilo. Niečo, čo si nechcel priznať. Nie teraz. Jeho syn Arrakis by možno povedal, že starne. Že jeho srdce mäkne. Ale A'Kaza vedel, že to nebolo o veku. Bola v nej iskra. Iskra, ktorú nevidel u mnohých. A hoci sa snažil presvedčiť sám seba, že ho len zaujíma, ako sa s tým popasuje… pravda bola možno o niečo zložitejšia.
Zhlboka ale potichu sa nadýchol, cítiac na jazyku vôňu lesa, vody a jej prítomnosti. Nakoniec sa pohol, krok tichý, no pevný. „Tak teda môžeme vyraziť.“ prehovoril ticho, no v jeho hlase znelo niečo hlbšie — akási tichá radosť z toho, že sa rozhodla kráčať vedľa neho. „Nihil nie je ďaleko, a asi vám je jasné, že Arrakis bude chcieť počuť vaše rozhodnutie priamo od vás.“ prehovoril, hlas pokojný, no nesúci v sebe čosi, čo sa ťažko popisovalo. Pozrel sa na ňu, akoby čakal, že ho bude nasledovať pri jeho boku. A keď sa k nemu pridala, vykročil vpred, jeho krok bol istý, odhodlaný.
Cesta k Nihilu nie je krátka, no ani pridlhá. Kráčal zatiaľ mlčky, len občas sa jeho telo mihlo medzi stromami, keď sa vyhýbali hustejším častiam lesa, kým nenarazili na planinu. Slnečné lúče presvitali pomedzi konáre, vrhajúc dlhé tiene, ktoré sa tiahli po machom pokrytých koreňoch. A'Kaza viedol, no nikde sa neponáhľal. Vnímal každý zvuk, každý závan vetra v lese, i na lúke.
Čas od času na ňu letmo pozrel, bez toho, aby si to uvedomil. Heidi určite kráčala s gráciou a silou, ktorá mu imponovala. Nechala za sebou minulosť, no stále ju niesla v očiach. A'Kaza premýšľal, čo ju priviedlo sem, na Norest. Aké bremená si ešte nesie? Aké príbehy zostali nevypovedané? Neponáhľal sa pýtať. Nie teraz. Niekedy bolo ticho mocnejšie než slová. A on bol trpezlivý vlk. Cesta bola dlhšia. Možno mu to raz povie sama. Neskôr.

--> Klenovské kopce

A'Kaza Heidi chvíľu pozoroval, akoby v jej slovách hľadal niečo viac než len odpoveď. V jej očiach videl premýšľanie, pochybnosti, ale aj rozhodnosť. Tá kombinácia ho zaujala – nebola to vlčica, ktorá by sa nechala strhnúť okamihom, a predsa sa v nej niečo pohlo. Niečo, čo chcel vidieť ďalej rásť. „Uvidíte, či je táto cesta vhodná pre vas...a ja budem dúfať, že áno.“ Citil by sa možno zle, keby jej to nevyjde. Heidi ho zaujímala viac, než by si bol ochotný priznať. Možno to bolo jej odhodlanie, možno spôsob, akým premýšľala. Alebo možno len to, že sa v jej prítomnosti cítil... príjemne.
„Odprevadím vás do Nihilu,“ povedal jednoducho. Jeho pohľad bol priamy, úprimný, bez akéhokoľvek nátlaku. Heidi sa mala rozhodnúť sama – on jej iba ponúkal cestu. A kdesi hlboko v sebe bol rád, že ju zaujala práve táto cesta. Že ju bude môcť mať na blízku. „Pôjdeme spolu za panovníkom, povedať mu, že máte záujem. Potom uvidíte, čo na vas čaká.“ Jeho chvost sa pohol do bokov, sotva badateľne, ale v jeho postoji bolo cítiť akési zvláštne potešenie. Možno ho lákalo vidieť, kam Heidi povedie jej vlastná púť. Možno ho lákalo niečo viac.