Príspevky užívateľa

Toľko povinnosti s novou rodinou mal, že nemal kedy prísť navštíviť svojho jediného najlepšieho kamaráta. Bolo mu to ľúto, v rámci možností to možno aj na ňom bolo vidieť, skôr nie ako áno, nuž vnútorne to bolo celkom inak. Tu vo svorke si zatiaľ nikoho nenašiel takého, že by si s ním rozumel ako s Cielom. Bude na tom musieť ešte veľa zapracovať... No predovšetkým uprednostňoval svoje deti.
Akonáhle začul vytie neďaleko mora, neďaleko pláže. Vydal sa tam. Snáď ho len sluch neklamal, že sa mu zdalo ono vytie povedomé. Napokon jeho zrak zbadal veľmi známu postavu a vydal sa priamo za ním - za Cielom. „Zdravím ťa Cielo, dlho sme sa nevideli." prehovoril keď bol dostatočne blízko a počas toho prejavil svoje nadšenie zavrtením chvosta. Čítanie radosti z Cielovho tela nebolo vôbec ťažké a vlastne by to uhádol ktokoľvek. Bolo jasné viditeľné, ako sa teší na ich stretnutie. Teda dúfal, že prišiel za ním.

Spolu so svojimi štyrmi dietkami a Voltaire kráčal naproti otcovi, S'Arikovi, ich dedkovi, ktorý mal k nim prísť na návštevu, aby si pozrel, aké úžasné potomstvo A'Kaza má. Príchod otca mu oznámil jeho krkavec, odvtedy priam žiaril hrdosťou. Pevne veril že ono stretnutie dopadne ukážkovo. „Tešíte sa na dedka?" položil deťom otázku počas cesty. Sledoval či za ním stíhajú, či vládzu. Nerád by im ušiel a keď bolo treba zastavil sa na nejakú tú chvíľku. Bolo otázne koľko toho zvládnu pomaly polročné vlčatá a tak ich nechcel nasilu hnať vpred. Bol otcom prvý krát, všetko bolo pre neho nové, no chcel pre svoje decká to najlepšie. Pozrel sa aj na Voltaire. Bol vďačný za takú skvelú ženu.
On sám sa na svojho otca tešil, i keď to na ňom tak nevyzeralo. Nebolo to síce tak dávno, čo sa nevideli. No predsa len to bol iný časový rozpstup, než ako keď mal tú možnosť ho každý deň osloviť, pozdraviť. Zmena to nebola zlá, možno že i príjemná mu prišla. Nič zlé voči otčimovi. Zatiaľ sa mu v Nihile páčilo i keď si ešte nie úplne zvykol... Možno len kvôli tomu že sa ešte nestihol spoznať so všetkými a tak nevedel ako sa k nemu kto bude správať, ale to nejak prežije. Môže sa stať aj to že bude plakať za otcom a bude sa chcieť vrátiť keď to zistí, ale to je veľmi malá pravdepodobnosť, že by sa stalo.
Každopádne mal od tohto stretnutia vysoké očakávania, vedel že to dopadne veľmi dobre a otec bude spokojný.

Rozmýšľal ako si ho dá na chrbát a takmer by už aj zabudol na svoju úžasnú mágiu, ktorá ho práve teraz zachránila od pohľadu bezpečnosti jeho akcie/nápadu, ktorý pre syna vymyslel aby mu zlepšil náladu. Inak by ho asi len chytil za zátylok a "hodil" z boku na chrbát, nuž to by bolo vskutku nebezpečné a hrozil by jeho synkovi nepríjemný pád. Aj počas chôdze sa mu môže zle držať s jeho bolavou nožkou, no pridržiavať si ho so svojou telekinézou nebude žiadny problém a obavy pominú.
Dante súhlasil a otec bol za to rád. „Nezlakni sa." prehovoril pred použitím mágie a opatrne zodvihol Danteho a presunul ho na svoj chrbát. „Všetko v poriadku?" spýtal sa pre istotu. Ešte že bol taký lahunký a sila jeho mágie s tým nemala nijaké väčšie problémy. No musel sa o syna ujistil, aby najmä pre neho bolo všetko príjemné. „Môžeme teda vyraziť? Zadaj kedy tak povel." povedal trochu pobavene. Niečo takéto ešte nikdy nerobil a ani on sám také ešte nezažil. Možno mal Kazo o čosi viac otvorenú myseľ než jeho otec a bol za to rád.

Bol by rád keby týmto spôsobom vybije batériu svojho synka, no aspoň bude mať motiváciu trénovať svoju vytrvalosť zdolávať tieto hory a možno sa mu to raz v živote oplatí. Nie možno, ale s najväčšou pravdepodobnosťou áno. Neobzeral sa stále za synkom, no ušami neustále načúval každý jeho pohyb. Počul ako sa trápi, no keď vynaliezol jednoduchší spôsob cestovania, obzrel za za ním, ako si poradili. Videl že jeho stopy vedú do Kazových šlapajach. „Cesta je ešte ďaleká a bude čím viac náročnejšia, pretože snehu pribúda..." poznamenal na jeho otázku ktorá padla len po pár metroch kráčania. Ani zďaleka sa neublížili k samotnému hrebeňu hory. O chvíľu v tom snehu budeš skôr plávať. prešla mu hlavou poznámka. Mal dojem že jeho syn bude sklamaný, pokiaľ nedôjdu do cieľa, pokiaľ teda po ceste neodkvecne od únavy a nezaspí tu kdesi. „Je to dosť možné, ale možno sa pred nami skryje skôr než si nejaké zvieratko všimneme." odpovedal na jeho ďalšiu otázku. Popravde dosť o tom pochyboval, ale aj tak na tom nezáležalo, keďže tak vôbec nedôjdu, všakže...

Nebolo tomu dávno čo odišiel zo svojej rodnej svorky do inej, za partnerkou a kvôli tomu aby šíril ďalej korene jeho rodu. Bola to jeho povinnosťou, očakávanie splnenia úkonu a požiadaviek jeho otca boli jeho istou samozrejmosťou. Niet dňa čo by si pamätal, že by mu niekedy odvrával. Snažil sa byť dokonalý, občas nevedomky až príliš. Mierny nátlak požiadaviek sa o čosi zmiernil po presťahovaní do Nihilu. Síce sa nachádzal vysoko v postavení a v inej svorke, no ani to mu nebránilo trochu sa uvoľniť od rodových povinností. Bola jar, konečne. Mohol si prezerať svoj nový domov . Ako malý tu už raz bol na výmennom pobyte, no za takú krátku chvíľu s toľkými aktivitami nemal šancu to tu celé prebehnúť. Teraz na to bude mať mnoho času. Kráčal si po zátočine, mysliac na rôzne veci. Zbadal hnedastý kožuštek, vlk osamelo nachádzajúci sa neďaleko od neho bol zadúmaný kto vie nad čím. Rozhodol sa pre spoločnosť. „Na to more si budem musieť zvyknúť." povedal, keď stál neďaleko jedného z členov Nihilu. Meno zdá sa ešte nepoznal, no snáď dotyčneho nevylakal. Keď si získal jeho pozornosť, predstavil sa. „Zdravím, som A'Kaza. Snáď neruším..." zdvorilo prehovoril.

Nadšenie jeho synka ho tešilo, i keď jedine čo dokázal bolo sa akurát tak usmiať. No stále to bolo niečo. Ťažko povedať, či jeho vlčatá ho budú vôbec vedieť chápať a hlavne či ho budú chcieť pochopiť. Arrakis mal na neho dojem iný, ako jeho súrodenci. No každopádne bol zvedavý, čo od neho môže očakávať, keď povyrastie. Jeho pyšnosť sa nevytrácala a snáď sa nikdy nevytratí.
„To je dobre." odpovedal na Arrakisove odvážne slová s prikyvnutím. Tušil hrozbu, ktorá tu bola. Preto nemal v pláne sa dostať nijak extrémne vysoko aby ohrozil seba a nedajbože aj svojho syna. Niečo také si nemohol dovoliť ale jeho predpoklady sa snáď naplnia a sneh určite čoskoro synka unaví. Pre A'Kazove dlhé nohy to nebol až taký problém, no Arrakis sa len ťažko mohol brúdiť tým ubitým snehom, ktorého postupne pribúdalo vždy, ako sa dostali o kúsok vyššie. A síce tu bol náznak rôznych cestičiek, neboli dokonalo udupané. A mimo nich sa ani on sám neodvážil ísť v týchto výškach. Možno len Arrakisa podceňoval, avšak to nemenilo stále nič na tom že musí byť opatrný. Uvidí sa. Len dúfal aby sa z neho nestala guľa snehu a neskotulal sa až do mora. Niečo také absorudné sa určite nestane. Bol stále na pozore, rátal si všetkým.

Všimol si jeho nenadšeného pohľadu, ale čo iné mal robiť, keď sám liečiteľom nebol? Žiaľ i keby veľmi moc chcel, čo aj chce, tak nemal mu ako inak pomôcť v rámci svojich možností. Bol bojovníkom. Mohol syna naučiť len toľko, že nie vždy je jasná výhra a prehra patri do života.
Potešilo ho keď synak usúdil že cestu do nory zvládne a tak mierne pohnul so svojím chvostom zo strany na stranu. Bohužiaľ Dante to nezvládol a sledoval ako sa mu podlamujú... „Nič si z toho nerob. Hlavné je, že si to bol ochotný skúsiť." prehovoril. Opatrne išiel chytiť syna do zubov, ale v ten moment mu napadlo, či nebude lepšie ho dať na svoj chrbát...nejak, aby mu náhodou so svojími zubami neublížil ešte viac. „Chceš sa povoziť na mojom chrbte?" ponúkol ho. Nechcel ho tam hneď hádzať, aby sa nebál výšky náhodou, ale zároveň to mohla byť pre neho jedinečná príležitosť. „Mohol by si byť prvý a možno jediný zo svojích súrodencov, čo si osedlal svojho otca." nad samotnou myšlienkou sa bol schopný až usmiať a bol zvedavý na jeho odpoveď. Pokiaľ však bude proti, odnesie ho normálne.

Keby len vedel čo sa Volt hlavou ženie, kto vie čo by si pomyslel. No pravdepodobne by spravil všetko preto, aby bol pre nu dokonalý. Síce by to mohlo znieť ako vnucovanie sa, no keďže to bolo dohodnuté partnerstvo, ani on nemal za potrebu trpieť vo vzťahu po tom ako sa k svadbe dostanú. Nevnímal city a pocity iných, no snažil sa. Neobjavil ani svoje, netušil o čo sa jedná. Nebola to pre neho priorita ale už pochopil, že to čo nie je dôležité pre neho, pre iných môže byť. Musel sa naučiť vnímať okolnosti aj z iných uhlov pohľadu a tento vzťah bol jeden z tých, o ktorý nechcel prísť kvôli svojej neznalosti v emočných princípoch.
Spomalili a bol za to rád. Keď videl kam sa dostali a kde sa chce panovníčka dostať, bol rád že si šetril sily lebo toto sa nezdalo ako nenáročný výstup. Práve naopak. S úžasom, ktorý dal na sebe malinko znáť, hľadel na mohutný kus hory. Mnohokrát išiel na okolo, no nikdy sa tu nepozastavil. Vždy tu bol taký mohutný kus hory? prešlo mu hlavou. Nahlas sa to neodvážil povedať, aby neznel neinformovane. On len jednoducho nemal za potrebu obdivovať isté krásy prírody, teda nie vždy si všimol aj to, čo ho mohlo udiviť, ako v tomto prípade. Samozrejme že už konečne pochopil, kam má jeho milá namierené a nechcelo sa mu tomu veriť. Bol však odhodlaný tam dôjsť aj keby má srdce z hrude vypľuť. Bol zvedavý, aký bude samotný výhľad odtiaľ hore. Už začínal rozmýšľať, ako jej tento výlet vynahradí a dúfal že sa obaja budú cítiť príjemne keď dorazia na miesto. Snáď nevykoná takú dlhú a náročnú cestu pre nič za nič. Nie že by niečo z toho extra očakával. No mohlo sa udiať čokoľvek horšie. Mohli sa napríklad pohádať. To by bol "krásny" začiatok. Cesta bola zatiaľ však prevažne tichá. Bolo počuť len ich dýchanie. Nevedel moc o čom sa rozprávať. Nebol zhovorčivý typ pokiaľ sa niekto nepustil do jeho témy v ktorej sa rozumel.
Škriabal sa do kopca kúsok za Voltaire. Dúfal že je nejakým spôsobom možné, sa dostať na samotný vrchol. Zdalo sa mu, že i keby nie, panovníčka nájde nejakú alternatívnu cestu k dosiahnutiu svojho cieľa. „Predpokládam, že už ste boli na tomto mieste aj predtým, keďže ma tu vediete." prehovoril po chvíľke lezenia. Zaujímalo ho to.

Chcel sa spoľahnúť na Danteho a rovnako aj ostatných, že budú vedieť čo je správne, no stále to boli len vlčatá a tak si mohol len ťažko povzdychnúť nad ich rebelstvom...
Avšak teraz pozorne svojho synka načúval. Mal oň starosť. Jeho rodičovské obavy sa naplnili. Každý rodič sa obáva o zdravie svojich vlčatiek a tento prípade tiež do toho spadal.
Starostlivo sa na neho pozeral. „Neboj sa, budeš v poriadku." Keď videl že ho to trápi, snažil sa ho motivovať, či aspoň trochu upokojiť z jeho obáv a olizol mu čelo pomedzi jeho malinké ušká. Avšak z jeho tónu hlasu sa dalo ťažko vydedukovať to, ako to myslel. Jeho Milagovská povaha stále prevažovala všetky jeho emócie. No snažil sa čo to dalo. „Neboj sa, nikomu to nepoviem. Akurát tak liečiteľovi aby vedel, čo má s tebou robiť." Oboznámil ho, aby to nebral ako zradu, keby náhodou zistí komu to povedal pre jeho dobro.
A'Kaza možno mierne opovrhuje slabšími, k silným má akúsi menšiu závisť, no všetko to je najmä o snahe, ktorú vo vlkoch vidí. A čo sa týka jeho rodiny, či slabý alebo silný, vždy mu bude nablízku. No snaha ne pre neho vždy najviac oceniteľná.
„Zvládneš ešte kúsok prejsť alebo ťa mám radšej odniesť?" Spýtal sa. Nechcel aby sa zbytočne silil. Netušil čo s ním môže byť a nechcel aby dopadol ešte horšie ak by náhodou. Mal na pláne ísť za niekým, kto by im, najmä Dantemu mohol pomôcť.

.anys ohjovs eivardz o ťavábo as laníčaZ ...akzáto ďoT ?ťazdáhcan ežôm ulihiN ímezú an ľetičeil ýkat nel as edk ežneL .utotsi erp...ťarboz mýkajen az oh enálp an lam ,ivoľetičeil ťadevop ám oč ledev yba ,ladevzyV "?šitíc oka kani as ohot merko A ?eišhld žu ať íloB„ .ýtunduhcop isýka ladz um as ýleC .uovalh uondalhc s eláts on ,eišjenepavkerp lavokapoZ "?ťidohc šežômeN„ .uj is lerzerp ,ýnjokop ťyb as ližanS .ťam ežôm uokžon s ceprk oč ,ťitondohz etše ot ein ,uknilyb undej lanzop avtos ,moľetičeil lobeN .ťam ežôm uoň s oč lišuten máS .akžon ohetnaD alamíjuaz kašv oh zareT .újumodevuen etše ot is ež ledeV .atačlv erp ämjan ,ťyb ežôm hcin erp tevs ýnčepzeben ýka ,mi íltevsyv a avárpzorop etše imin s/mín s etičru as moktešv otmot o oN .lavenhan enžáv as yb žu oT .ykrovs omim edján hci ybek larb ot yb eišroH .ýnjokop lob ,ykrovs ímezú an ,íloko hci v ukzílb an nel ilob mýk oN .íčo hci z enhrdz vocprk hcorytš othcýt z kevľokotk obela sikarrA ,etnaD oč tárk ýndelsop ina ývrp ej ein otot etičru a ecinarh ejovs ťašúkop údub ež ledeV .hcin z ohokin an "ýlz" ťyb lechceN

.ýtsi is loB .aľev etendálvz ohot etičrU .lišartsaz molymo mytderp uodohán oh yb ka ,ťavocehyv ukšort oh as ližans ".ťsjyv šežákod okosyv oka ,ývadevz moS„ .derp v lohop as yba ,lunhcuťš mokáfuň ohen od motoP .eišjensírp ladod ".énčepzeben ťyb ot ežôm a éhcudondej ej ein ,otseim ékosyv ékat an ťsI„ .oh lavoňrozopu ".enats očein it as žen ,rôks zdevop im ješdar ,ymélborp kevľokéka lam is yb ka elA .emežôm ,etsI„ .ťavzan ot oka ič ...lišetop isoč o oh yba ukmánzop únniven o as ližans ".yroh eit žen íščäv šedub zar A .adet oT„ .lavozaku ýdalm um mak ,morems as cújarezop ladevopdo ".arehdáN„ .laimsu as oknilaM .ališet oh ivosikarrA an ťučop i ťeidiv alob árotk ,aicánicsaf a einešdaN .olezrmoen olhcýr ot oh yba ,enputsop ťandej olabert oN .ťimánzoz lechc oh míč s ohot okľot oloB .atevs oz akžáku aišnem ,telýv íšnem an vonys oz ohéndej larboz senD .íprt okšít ež ,ledev on ,alavížerp enserp oč lišuten ecíS .artses ohej oka kat ilitíc as yba lechcen ,atáramak oheišpeljan ohjovs do éneltevsyv isydek olob um oka kaT .olabýhc edor hci v oč ,ohot z uhcort ťavonev mi lechC .kirA'S oka ýndalhc enlpú kat ža ťyb lechceN .uokminýv uondej s kašvA .ceto ohej oka morozv ťyb mi lechC .libúľ com imľev kat érotk ,keičited hcýnsažú hcijovs do ja ot lavákačO .olirtap as oč ťavaižrdod laldoh acto ohjovs nys ynvárps oka a ťišurop alhomen as aicídart oN .yticop ékanvor ilaľeidz ited ohej ja ež ,olavopavkerpen oh oterp ,ohen erp ina énvižáz iloben ,enétnarak v evtsted monnar mojovs ov ťižaz lesum érotk ,ind eiT

.ďevopdo an is ákčop on ,ykžon jecúsart as is lomišV .ťeinz ližans kat adet as ňopsa ,oviltsorats as latýps "?očein as ejeD„ .ukdairop v ej ein očein ež ,um as oladz ,ližílbirp umen k as ďeK .emorts montuhom motundaps irp leišan oh nokopan a ohld olavrteN .hcápots ohej op ladyv as kat a lohcudz etnaD mak lišuten ,lokaľz as uľívhc aN .avols zeb olzimz tačlv z ondej ež ,lomišv is ďek ,hcýntatso a eriatloV irp isedk ledeS .kevľokoč ejed as hcen ,hcin erp edub ut ydžv ež ,ovajan ťavád mi lechc a hci libúĽ .hcáktačlv hcijovs irp ťisúkop enreim ot o lechc as kat a évardz oloben eicóme a yticop ejovs ťavordajyven ,atáramak oheišpeljan ohej vols aľdoP .ovipavkerp ťanzop moň an ja ot oloB .hcin z as lišet a ydov z oka iltsár akteid oheJ

A'Kaza
- s Cielom sa ujali obhliadky hraníc a ich preznačenia
- zúčastnil sa lovu
- uskutočnil svadobný ceremoniál s Voltaire (prebieha)
- snaží sa vyslobodiť vlkov z ľadového väzenia (prebieha)

Toľko sa toho udialo...no teraz bol rád že sa zbavili starého diviaka a jeho prenasledovania a že ich tam kdesi nerozdupal. Kožuchy mali spolu s Cielom zatiaľ stále v poriadku...Narozdiel od niektorých členov. Keď sa nachádzal v bezpečnej vzdialenosti a zbadal že sa prasa úplne zastavilo. Oddýchol si. Bežanie s jeho kosou nebolo bohvie jak jednoduché a dávalo mu to zabrať na jeho kondičke... Teraz však videl, že bližšie ako on stál od prasaťa, stáli tam Rya s Norek. Mali zaujaté veľmi nebezpečné miesto. Obával sa, že si ich diviak všimne skôr, než s tým stihne niečo spraviť a tak na nich zakričal. Prasa ktoré ešte len pred chvíľou fuňalo a rozhliadalo sa po okolí, bežalo po tých dvoch. Tak veľmi dúfal že si ich nevšimne!
Nuž aspoň že netrvalo pridlho kým to diviak opäť vzdal. No mali šťastie. Veľké šťastie. Údolím sa ozval strašný výkrik utrpenia mladého prasaťa. Asi im plán čiastočne vyššiel. Predpokladal. Nevedel čo by robili keby dostali obe prasatá na jedno miesto. Asi by to už nikto z nich nerozdýchal. Pokračoval napred Norek a Ryume na koniec údolia, sem tam ešte po nich očkom hodil, aby sa uistil, že ich nič neprenásleduje a že všetci traja smerujú na rovnaké miesto.

→ z Ihličnatého lesa

Nasledoval Nihilskú panovníčku. Bol zvedavý kam ho až dovedie a aké plány s ním vlastne má. Niečo málo tušil, alebo teda hádal, no vedel, že i napriek tomu ho Voltaire určite prekvapí. Neočakával že ich vzťah bude nejak extra romantický, no klamal by keby povie, že by sa mu to neľúbilo. Avšak od dohodnutého partnerstva sa dalo len ťažko niečo také očakávať. Mohol sa donútiť ju milovať, mohol sa len tváriť, no mohol sa i skutočne zamilovať. Avšak Milagovci a ich city boli tak tak tajomné, že jeden by ich láske nemusel veriť. Bolo to takto aj v ich prípade? Možno že čas ukáže svoje...
Povšimnul si hrdej hory, ku ktorej sa blížili. Nebolo to po prvý krát, čo túto horu videl, no ani on ešte nikdy nezameril na jej samotný vrchol. Musel byť stadiaľ napzaj krásny výhľad. Žeby ho brala zrovna tam?
„Samozrejme, nemusíte sa obávať." slušne odpovedal vlček na slová slnečnej vlčice. Samozrejme i on bol zadýchaný ale i udivený, koľko toho panovníčka zvládne. Všimol si že dychčí aj ona. „No nachvíľu si predsa môžeme oddýchnuť." dodal keď sa zastavil kúsok od nej. Nechcel aby to vyzeralo nijak zle. Len chcel pre ňu to najlepšie...a zároveň nechcel aby tu dostala infarkt z premáhania sa. Stále mal dosť energie, ale sám mal občas pocit že chytí infarkt, minimálne že mu studený vánok rozožerie dýchacie cesty. No keby Volatire náhodou nesúhlasila s odpočinkom, bol pripravený pokračovať.