Príspevky užívateľa

A'Kaza mlčky sledoval Heidi, jeho oči sa upierali do hlbín čierneho jazera a jej slová prúdili ako tichý vietor priestorom medzi nimi. Keď spomenula svoju sestru a brata, nepovedal nič, len mierne prikývol. Nebolo treba slov, chápal to viac, ako by si možno želala. Minulosť, rodina, puto, ktoré sa zdalo nezničiteľné - a predsa sa trhalo ako pavučina vo vetre osudu. Nie vždy to bola otázka voľby, niekedy sa cesty jednoducho rozišli.
„Matka príroda...“ zopakoval ticho a pohľad mu skĺzol na Heidi. V jeho hlase bol náznak zamyslenia, v ktorom sa občas rád utápal. „To, čo opisujete, je bližšie k pravde ako prázdne báchorky o bohoch a ich vôli. Príroda netrestá, neodpúšťa, nepýta sa na dôvody. Silní sa prispôsobia, slabí padnú. A vietor...“ odmlčal sa a na chvíľu zavrel oči, akoby si to sám vychutnával, akoby sám chcel počuť tie šepoty ktorým dokáže naslúchať Heidi. “... nikdy vás nesklamal, hovoríte. Možno preto, že nikdy nič nesľuboval.“ Opäť ju pozoroval, keď hovorila o svojej rodine, o jej nepochopení a pocite, že zmena nemusí znamenať zradu. Jej hlas bol pokojný, ale v podtóne sa niesli dávne jazvy. A'Kaza mierne zdvihol bradu. „Tí, čo odmietajú vidieť rast iných, nie sú hodní kráčať s nimi.“ Jeho tón bol pevný, bez stopy ľútosti. „Ich pohľad na vás sa nezmení, ak to sami nebudú chcieť. A ak sa zmenia, možno už na tom nebude záležať ani vám.“ Sám si úplne neuvedomoval, ako chladno môže znieť. Vravel z neho rozum a skúsenosť. Nepovedal nič, keď Heidi prijala jeho pohľad a prikývla na jeho slová o sile, nie slabosti. Na chvíľu však medzi nimi zavládla nevyslovená zhoda, ako keď sa dvaja bojovníci nakrátko stretnú očami pred rozhodujúcim úderom.
Keď spomenula Arrakisa, mierne naklonil hlavu, akoby ho jej slová prekvapili, hoci to nedal úplne najavo. „Môj syn vie, čo je dôležité. A ak si jeho meno zaslúži úctu, tak preto, že rozumie sile a vernosti. Som rád, že o ňom takto hovoríte.“ Bola v tom hrdosť, tichá a nevýrazná, ale hmatateľná.
A potom sa Heidi pozastavila nad vlastnými myšlienkami, nad tým, čo znamená prijať miesto vo svorke, čo znamená prestať byť tulákom. A'Kaza na ňu hľadel, v očiach sa mu mihalo čosi medzi "pobavením" - svojím spôsobom, bez prejavu náznaku a uznaním. To že sa niekto pozastavoval nad vekom, celkom zabudol že vlkov trápia aj takéto okolnosti. Mierne ho to vnútorne pobavilo, pri myšlienke nad jeho 15 ročným otcom. Trápi sa aj on nad tým aký je starý? „Vek nie je bremeno, ak sa ním nenecháte spútať. Nie je znakom konca, ale znakom skúseností.“ dovolil si usmiať sa kútikom úst.
Potom sa trochu narovnal, akoby chcel zdôrazniť svoje slová. „Ak sa rozhodnete zostať, budem rád. Ale v Nihil nie je miesto pre tých, ktorí len prežívajú búrku. Svorka nie je útočisko, je to puto. Ak by ste sa rozhodla vyskúšať ho bez viazanosti, bola by si na postavení bojar - "hosť", ktorý má možnosť pozorovať, pochopiť, ale nestane sa úplnou súčasťou, kým sám neurobí krok bližšie k oddanosti.“ Oči sa mu na chvíľu zablysli v odlesku jazera. „Akú cestu si vyberieš, je na vás.“ Nechcel ju nútiť ísť s ním do Nihilu, no bola by to vskutku škoda. Nemyslel len na politické zámeri - Heidi sa mu pozdávala. Bola múdra, sympatická...páčila sa mu jej osobnosť.

A’Kaza stál nehybne, jeho pohľad sa upieral na prichádzajúcu postavu. Keď sa Arrakis priblížil, hlboko sklonil hlavu v geste úcty. „Vaše Veličenstvo,“ pozdravil ho s neochvejnou úctou v hlase, ako sa na syna patrilo – na panovníka. „Dnes budeme preberať znalosti o zbraniach nášho rodu a rovnako tak si aj niečo vyskúšaš v praxi.“ Odpovedal. Vidieť pred sebou vlka, ktorý bol kedysi len zvedavým mláďaťom a teraz stál pred ním ako vládca Nihilu. Ale dnes nebol panovníkom. Dnes bol študentom. Pohľadom skĺzol k svojej zbrani, ktorá sa leskla v chladnom svetle. „Ešte skôr, než sa dotkneš tejto kosi, povedz mi… Čo vieš o zbraniach nášho rodu?“ Pýtal sa. Niečo ho už bolo učené, testoval však či si dané vedomosti pamätá. „Môžeš začať s popisom Wary S'Arika. Následne môžeš niečo povedať aj o tej mojej.“ povedal a hlavou ukázal na kosu, ležiacu na zemi. Rád by možno vedel aký príštup k zbraniam má ich rod, aké typy sú, z akého materialu a taký teoretický popis...chcel vedieť čo o nich vie... Jeho oči sa vpili do tých panovníkových, čakajúc na odpoveď.

A'Kaza si ju opäť chvíľu premeriaval, jeho pohľad bol skúmavý, ale nebol tvrdý. Nebol to pohľad niekoho, kto hľadá slabosť – skôr niekoho, kto hľadá pravdu ukrytú za slovami. Keď Heidi prehovorila o tom, že sa stala nebezpečenstvom pre vlastnú sestru, v jeho očiach sa mihol tieň porozumenia. „To je ťažké bremeno,“ povedal pomaly, jeho hlas bol tichší ako predtým. Nebola v ňom tak úplne ľútosť, ale niečo hlbšie – možno pochopenie. „Keď ste nútená stáť na opačnej strane, než je niekto, koho máte rada... nie preto, že by ste chcela, ale preto, že už nemáte na výber.“ dodal popis k bremenu. Zahľadel sa do diaľky, akoby sa na okamih stratil v spomienkach, potom sa vrátil k nej. „Byť nebezpečenstvom pre niekoho blízkeho neznamená, že ste zlý vlk. Len že si sa dostala do bodu, kde vaša existencia spochybňuje ich pravdu. A oni to nedokážu zniesť.“ Nebol v tom súd, žiadna snaha jej hovoriť, že sa to dá zmeniť, že sa veci môžu vrátiť do starých koľají, lebo nemyslel si, že sa to dá... Bola to len akceptácia toho, že niekedy sú jazvy príliš hlboké a cesty, ktoré sa rozdelili, už nevedú späť k rovnakému bodu. „Možno ste pre svoju sestru nebezpečenstvom,“ dodal, tentoraz pevnejšie. „Ale to neznamená, že ste horšia ako ktokoľvek z nich. Len že ste silnejšia, než boli ochotní pripustiť.“ To bola jeho verzia súcitu – drsná, úprimná, bez prázdnych utešujúcich slov. Ale v jeho tóne bolo niečo, čo Heidi mohlo napovedať, že rozumie viac, než dáva najavo. Avšak chápal že nie každý vlk je stavaný na prijímanie prísnych slov pochádzajúce od neho. Takže radšej dodal: „Každopádne, je mi to ľúto... Nie je to vec bežná a vie nejedného veľmi trápiť." dodal už príjemnejšie. A'Kaza svoje emócie nedával najavo. Nemal to rod Milaga v láske. No on bol iný, síce jablko nepadá ďaleko od stromu, no počas svojho života sa naučil, že ísť priamočiaro podľa nejakých zásad, nie je vždy ideálne. Naučil sa vnímať emócie iných a ak mu na niekom záleží, vie sa prispôsobiť a zmierniť mieru svojej "chladnosti". Keby niekto od neho žiadal, aby pri ňom stál ako bútlavá vŕba, urobil by to. Lebo na rodine záleží. Bez rodiny by bol len obyčajným vlkom, možno by ani len rod nevznikol....
Neuniklo mu predtým, ako opatrne vážila informácie, ako balansovala medzi otvorenosťou a tajomstvom. Nevyčítal jej to – bolo to múdre.
Pohltí len tých, ktorí sa nechajú pohltiť, prešla mu myšlienka hlavou o spomínanom Kulte, jeho hlas bol pokojný, no zároveň pevný. To platilo pre akúkoľvek vieru, ideológiu či svorku. Nejde o to, čomu veríš, ale čo je kto ochotný obetovať. A ak niečo chce niekoho vernosť bez otázok, nie je to viera – je to puto, ktoré ho zviaže a nepustí...
Zahľadel sa do diaľky, jeho pohľad bol zamyslený, ale neprezrádzal veľa z toho, čo sa odohrávalo v jeho mysli. Potom sa k nej vrátil.
Na krátky moment sa pousmial, ale ten úsmev bol takmer nepatrný, akoby len záchvev myšlienky. „Arrakis je môj syn." poznamenal. Zaujímalo ho aký má Arrakis názor na Heidi a aký má ona názor na neho, no nepýtal sa. „Nie sme svorka, ktorá prijíma bez dôvodu, a ak ste o nás počula iba šepoty... znamená to, že robíme veci správne.“
Pohľadom sa jej pozeral do očí, ak to bolo možné, akoby skúmal jej reakciu. Na jej ďalšie škoda už len prikývol bez komentára.
Každopádne, rovnako ako Heidi vedel, že každý vlk v sebe nesie svoje vlastné tajomstvá, svoje vlastné jazvy. A na ňu sa teraz pozeral ako na niekoho, kto si svoju samotu nevybral – ale zároveň sa jej nevzdal. „Myslím si, že by sa vám u nás páčilo." prehovoril napokon po chvíľke uvažovania.

A'Kaza sledoval Heidi, keď sa pohla bližšie k jazeru. Už nehovorila, len tam stála, pokojná na povrchu, no on si všimol ten drobný rozpor – ten moment, keď sa jej dych vyrovnal až príliš, keď si príliš dávala pozor, aby nič neprezradila. Prišla mu zaujímavá. Nechal medzi nimi chvíľu ticha. Nie to ťaživé, nútené, ale to, v ktorom sa slová ukladajú do myšlienok. Potom však predsa len prehovoril: „Znie to tak, že sa vám cesty rozišli kvôli viere. A to vás trápi, určite.“ Nebola to priama otázka, len jednoduché konštatovanie, keď nad celou touto udalosťou rozmýšlal. Nechával priestor na odpoveď. Nebolo v tom ani len nič obviňujúce. Skôr opatrná zvedavosť. Kult bol v Nihile známy – no nie tak, ako by si možno Kult prial. Pochybnosti a tajomstvá sa okolo nich ťahali ako tiene a A'Kaza nebol vlk, ktorý by veril v nejaké duchovné vyššie poslania. Ale osobné väzby... to bola iná vec.
Počkal, či Heidi odpovie. A potom, možno v náznaku istého pochopenia, dodal: „Rodina vie byť zložitá.“ Jeho hlas bol pokojný, ale v tých troch slovách sa skrývalo oveľa viac, než dával najavo. Aj on mal rodinu – alebo kedysi mal. Nie, že by nemal svojho otca a iných členov rodu v rámci rodiny, no tá jemu najbližšia sa rozpadla. Jeho myšlienky na chvíľu zaleteli k Voltaire. K tomu, čo stratil, a k tomu, čo už nikdy nemohol vrátiť. Nehovoril o tom často. Možno práve preto sa teraz zamyslel.
„Moja sestra a bývala partnerka,“ dodal nakoniec, len tak, akoby to ani nebolo dôležité, „už nie sú súčasťou môjho sveta.“ V jeho tóne nebola melanchólia, skôr akceptovanie faktu. Minulosť je minulosť. Nič viac, nič menej. Potom však otočil hlavu späť k nej. „A čo Nihil? Čo o nás viete?“ Jeho hlas bol síce neutrálny, ale oči sa zúžili, akoby jej slová mohli priniesť niečo podstatné. Niečo, čo by mohol využiť. Alebo niečo, čo by si mal strážiť.

A'Kaza mlčky sledoval Heidi, keď rozprávala. Neprerušoval ju, nekomentoval. Len sa pozeral – tým svojím hlbokým, skúmavým pohľadom, ktorý neprezrádzal nič o tom, čo sa mu odohráva v mysli. Počúval, ako sa jej hlas mení, ako v ňom ticho vibrujú emócie, ktoré sa snažila skrývať. To bolo niečo, čomu malinko rozumel. Nebol to typ vlka, ktorý by rozdával dôveru len tak, no v Heidi bolo niečo… iné. Niečo, čo mu pripomenulo tú odvekú istotu, ktorú vždy hľadal v prastarých vedomostiach svojej rodiny. Keď vyslovila jeho meno, takmer nebadane naklonil o kúsok hlavu. Bol to taký drobný okamih – no preňho nie bezvýznamný. Cudzia vlčica, a predsa len povedala jeho meno s určitou vážnosťou, s premýšľavosťou, akoby ochutnávala zvuk, ktorý v ňom rezonoval. Nebol na to zvyknutý. Bolo to zvláštne, no nebolo na tom nič zlé. Keď skončila, nechal medzi nimi chvíľu ticha. Nie preto, že by nevedel, čo povedať, ale preto, že potreboval spracovať všetko, čo práve počul. Bolo toho veľa. Viac, než očakával.
„Nemáte sa za čo ospravedlňovať,“ povedal nakoniec, jednoducho a priamo. „Ak sa niekto rozhodne počúvať, nemôže sa potom sťažovať, že si toho vypočul priveľa.“ Jeho pohľad na chvíľu skĺzol k Černému jazeru, ako keby sa snažil v ňom uvidieť to, čo videla ona. Keď prehovorila o tichu, o tom, že jej dalo niečo iné, ako hľadala, snažil sa to pochopiť. Nevedel však, či úplne rozumel. V jeho svete neexistovali otázky bez odpovedí – existovali len odpovede, ktoré si treba získať. Nechápal, ako mohol niekto nájsť niečo v tichu, teda nie tak úplne, pretože predsa len aj on občas viac oceňuje ticho samotné, najmä v ťažkých časoch. Ale ak to tak Heidi cítila, očividne to malo význam.
„Možno sa na odpovede pozeráme inak,“ odvetil po chvíli. „Možno je občas dôležitejšie to, čo cítiš, než to, čo vieš... možno to stačí.“ odpovedal, síc by si sám nemyslel že také niečo niekedy povie. Rozchod s jeho exmanželkou ho jednoznačne poznamenal. Naviazal sa na Voltaire až príliš, i keď to tak nemuselo ihneď vypadať na prvý pohľad. Zdržiaval sa od svojich emócii, boli len jeho slabosťou. Toto bolo prvýkrát po dlhej dobe, čo zo seba niečo také blízke k pocitom dostal zo seba von. Povedal to priamo, bez posmechu či sarkazmu. Len v podstate sucho konštatoval svoj pohľad na vec.
Potom však Heidi spomenula vietor. A'Kaza mierne zdvihol hlavu. Nebol typ, ktorý by si hneď prisvojil cudzie pohľady na svet, no zároveň sa nikdy nevysmieval tomu, čo nedokázal pochopiť. Táto informácia však bola iná. Dôležitá. Nebola to len filozofická úvaha o jazere – bola to niečo reálne, niečo, čo malo potenciál. „Mágia vetra...“ zopakoval potichu, takmer pre seba. Očami sa na chvíľu uprene zahľadel do prázdna, akoby sa mu v hlave skladali myšlienky. Niečo také mohla byť cenná posila pre Nihil. To ho napadlo ako prvé. Nie ako možnosť, ale ako fakt. No zároveň na tom bolo niečo viac. Niečo, čo ho prinútilo udržať si pohľad na Heidi o niečo dlhšie. Nie preto, že by jej neveril – ale preto, že chcel pochopiť, čo pre ňu vietor vlastne znamená. „Neznie to bláznivo,“ povedal nakoniec. „Ak vám vietor niečo hovorí, je rozumné počúvať.“ Nepovedal, že verí v šepot vetra. Nepovedal ani, že neverí. Len konštatoval, že ak má niekto dar, bolo by hlúpe ho ignorovať. „A nie je to ani zložité,“ povedal. „Len iné. Ale iné nemusí znamenať nesprávne.“ Dodal. Nemal jej to za zlé. Jej pohľad bol niečím zaujímavým. S takýmto zmýšlaním sa ešte nestretol. Sám veril len v rozum. Nie v bohov, nie v osud. Ale ak mala Heidi spojenie s vetrom, ak jej niečo ukazoval... tak to malo hodnotu.
Keď však spomenula Hatiho a vieru iných vlkov, jeho pohľad sa nepatrne zmenil. Bol v ňom náznak niečoho – nie hnevu, nie odporu, ale akéhosi chladného odstupu. „V Nihile neveríme v Hatiho. Ani v žiadne iné božstvá,“ poznamenal vecne. „Vieru v neho uznávajú len tí z mesta.“ Nebolo v jeho hlase pohŕdanie, len tichý nesúhlas. Nepotreboval veriť v božstvá, aby vedel, čo je správne a čo nie.
Heidi napokon vyslovila svoje ďalšie slová, takmer nenápadne si ho obzerajúc, A'Kaza sa na ňu pozrel dlhšie. „Máte pravdu,“ prehovoril nakoniec. „Nie som tu len preto, aby som prechádzal starými miestami.“ Neusmial sa. Nepokúsil sa to poprieť. Nemalo to zmysel. Heidi videla viac, než sa možno zdalo, a A'Kaza nemal dôvod klamať. „Ale nie všetko, čo sa zdá dôležité, také naozaj je,“ dodal ešte. Potom pozrel opäť na jazero a na chvíľu sa odmlčal. Možno mal Heidi v niečom pravdu. Možno toto miesto nebolo len o spomienkach. Možno sem skutočne prišiel niečo nájsť – len ešte nevedel, čo to je.

A'Kaza sa na vlčicu mlčky zahľadel. Jej odpoveď nebola úplne prekvapivá – podobné myšlienkové pochody už stretol, hoci ich nikdy celkom nezdielal. Rozprávať k niečomu, čo odpoveď neposkytne, mohlo byť pre niekoho útechou, pre iného stratou času. Záležalo na uhle pohľadu.
„Jazero možno neodpovedá slovami,“ odvetil pokojne, „ale ak v ňom hľadáš odraz seba samej, odpoveď v ňom vždy nájdeš.“ prehodnotil svoj pohľad na vec, pri pohľade na jazero. Istým ponímaním sa to dalo takto brať. Jeho hlas bol vyrovnaný, plynulý – ako myšlienky, ktoré formuloval. Heidi v ňom bola odrazom tohto miesta. Samotárska, ale nie zlomená. Ponorená do vlastných myšlienok, no stále vnímajúca. To bol rozdiel medzi skutočným osamelcom a tým, kto samotu iba prijal ako prirodzený stav. Aspoň to sa z nej behom chvíľky snažil vyčítať.
Keď sa ho spýtala, či niečo hľadá, neodpovedal okamžite. Či niečo hľadá? Hm. Nakoniec však plynulo prehovoril: „Nie tak celkom, som len na obhliadke starých miest, dalo by sa povedať.“ pohľad vrátil opäť k nej. Ležala pred ním, pokojná, ale nebolo v tom podriadenie. Skôr vyčkávavosť. „Smiem si prisadnúť? Pokiaľ vás teda neruším." Slušne sa pýtal, nechcel byť dotieravý.
„A vy? Našla ste v jazere to, čo ste hľadali?“ opýtal sa napokon. Nepodliehal dojmu, že by sa dozvedel úplnú pravdu – Heidi pôsobila ako niekto, kto vie, kedy slovami zavádzať a kedy mlčať. Ale možno mu napovie viac, než si sama uvedomí. „Mimochodom, som A'Kaza." predstavil sa s mierným uklonom hlavy. Nechcel pôsobiť nevychovane.

A'Kaza sa pohyboval po Vissalis s istou nostalgiou, i keď sa to snažil nedávať najavo. Toto miesto poznal – bol tu vychovaný, poznal jeho vôňu, jeho skaly, chlad, ktorý sa tu držal aj počas letných mesiacov. Napriek rokom stráveným v Nihile sa necítil ako cudzinec. No už ani ako domáci. Bol niekde medzi – medzi minulosťou a súčasnosťou, medzi povinnosťou a spomienkami. Jeho deti tu dnes rovnako tak prišli, každé možno s inou mierou zvedavosti či rezervovanosti. On sám skúmal výklenky v skalách, obzeral si malby na stenách...nič z toho sa poriadne nezmenilo. Jeho pohľad sa však nakoniec obrátil k S'Arikovi, keď prehovoril. A'Kaza ho sledoval bez výrazu, počúvajúc každé slovo. Bol to zvláštny pocit – byť opäť priamo pod otcovým pohľadom, aj keď už dávno nebol mláďa.
Keď starý vlk dokončil svoju reč a požiadal svojho syna Evar'lu, aby založil oheň. Chvíľu si myslel že myslí práve jeho. A chvíľu aj zabudol, že S'Arik má aj iných potomkov ako jeho a Norek...Mladšieho brata si mierne premeral. Nepoznal ho tak dobre. Nepohol sa, i keď predtým chcel- nechal priestor jemu. Pohľad mu skĺznul po miestnosti, po ostatných, po otcovi. Čakal čo sa bude diať ďalej, i keď niečo tušil.

A'Kaza postupoval lesom s rovnakou istotou, akou vždy kráčal svetom. Jeho kroky boli presné, premyslené, akoby každý pohyb mal svoj zmysel. Zuri, jeho verný spoločník, preletel nad jeho hlavou a usadil sa na nízkej vetve blízkeho stromu. Sojka ho sledovala pozornými očami, ticho, no s neodmysliteľnou prítomnosťou, ktorú si A'Kaza už dávno zvykol brať ako samozrejmosť. Vzduch bol iný. Hustejší. Nesúci v sebe niečo nepoznané. Čierne jazero. Už len jeho meno vzbudzovalo istý rešpekt, no A'Kaza sa nenechal zmiasť atmosférou. Videl už priveľa, aby mu stačil prázdny dojem. Keď sa pred ním otvorila krajina, jeho pohľad spočinul na hladine jazera. Bola temná, nehybná, akoby v sebe ukrývala tajomstvá dávnych čias. Nijako zvlášť ho to neohromilo, hoci musel uznať, že miesto malo svoju váhu.
A potom ju zbadal. Osamelá vlčica pri brehu, jej prítomnosť narúšala ticho, hoci pôsobila, akoby sem patrila. Rozprávala sa s jezerom, kým si nelahla. Nezdala sa byť hrozbou, aspoň nie na prvý pohľad. A'Kaza však vedel, že zdanie klame. Stále mlčky pozoroval, jeho postoj bol pevný, neutrálne vyčkávajúci.
„Hovoríte s jazerom, akoby vám mohlo odpovedať,“ prehovoril napokon, keď sa ku nej priblížil. Nechcel ju vylákať. Jeho hlas bol hlboký, vecný. Nebolo v ňom výsmechu ani pobavenia, len čistá priamosť. Možno i záujem. Vlčica bola vskutku krásna.
Zuri nad nimi vydal tichý zvuk, akoby chcel upútať pozornosť. A'Kaza však pohľadom neopustil vlčicu. Nemal vo zvyku zahadzovať slová len tak do prázdna – ak na ne odpovie, bude pokračovať v konverzácií. Ak nie, možno to ani nebude stáť za jeho čas...to si však tak úplne nemyslel.

A'Kaza kráčal s ostatnými členmi skupiny, jeho kroky sa ticho ozývali na chladnej zemi pod ťarchou nadchádzajúceho večera. Hoci sa nepohybovali v nepriateľskom území, neznamenalo to, že by si mohol dovoliť stratiť ostražitosť. Vietor niesol vôňu lesa a vlhkého machu, zatiaľ čo nad hlavami im občas preleteli vtáky. Zuri sa držala v blízkosti, kľučkovala medzi konármi a z výšky dohliadal na okolie. Mierili do Vissalis - miesto na ktorom vyrastal. Bola to pekná nostalgická spomienka... už to bol nejaký čas, čo tu bol naposledy. Občas pohládol k nebu, kde sa posledné zvyšky denného svetla miešali s tieňmi blížiacej sa noci...Cesta do Vissalis bola dlhá, no nie najdlhšia. I tak A'Kaza vedel, že by ju mohol stráviť mlčky, ako to robieval často, ale zároveň si uvedomoval, že rozhovor by mohol skrátiť čas a možno aj priniesť nejaké užitočné informácie. Rozhliadol sa po členoch skupiny a premýšľal, koho by mohol osloviť. Jeho pohľad sa zastavil na vlkovi, ktorý kráčal neďaleko, potom na inom, konštatoval – niekto, koho už dlhšie poznal, alebo niekto, koho by mohol spoznať lepšie? Možno mladší člen, ktorému by mohol dať nejakú radu, alebo starší bojovník, od ktorého by sa mohol niečo priučiť? Nebol typ, čo by sa púšťal do zdĺhavých rozhovorov, ale vedel, že niekedy stačí len jednoduchá otázka, aby sa cesta zdala kratšia. Možno len zbytočne nad tým uvažoval...

A’Kaza stál v tichu na dohodnutom mieste, jeho vysoká, vychudnutá postava vrhala dlhý tieň na chladnú zem. Vietor sa pohrával s jeho tmavou srsťou, no on sám ostával nehybný, sústredený. Pred ním, ležiaca na zemi, sa v chabom svetle leskla jeho stará, dôverne známa kosa – zbraň, ktorú ovládal s istotou, akú dokázali len roky skúseností a dokonalá súhra mágie a tela. Dnes však neprišiel bojovať. Prišiel učiť. Jeho zelenomodrasté oči sa upierali do diaľky, sledujúc obzor, kde by sa čoskoro mal objaviť jeho Arrakis. Panovník Nihilu. A predsa… stále jeho syn. Vyrástol v mocného vlka, v niekoho, kto si získal svoje postavenie právom – no boj s kosou bol niečo úplne iné. Niečo, čo si vyžadovalo presnosť, rovnováhu, pochopenie pohybu, nie len surovú silu. Neponáhľal sa nikam, bol trpezlivý. Čakal.

Sneh jemne vŕzgal pod jeho labami, keď kráčal cez lúku. Mrazivý vietor sa jemne preháňal medzi stromami a A'Kaza si ho sotva všímal. Miesto toho ho uputal hrdzavo žiariaci kožuštek v bielej krajine. A'Kaza sa priblížil k vlkovi sediacemu na lúke, jeho pohľad prechádzal po zasneženom teréne, no pozornosť mal upriamenú na neznámeho. Cítil z neho pach Nihilu, a predsa mu bol niečím zvláštne cudzí. Nevedel prečo, ale pripomínal mu niekoho, koho nedokázal zaradiť. Už ho pár krát pozoroval na ich území. „Zdravím," prehovoril hlbokým, pevným hlasom, no neznelo to ani priateľsky, ani nepriateľsky – skôr neutrálne, ako vždy s kamenným vyrazom na tvári. „Ešte sme sa nemali možnosť poriadne spoznať. Volám sa A'Kaza." predstavil sa a nenápadne prezradil svoj zámer tohto stretnutia. Jeho prenikavý pohľad skúmal mladého vlka pred ním, hľadajúc v jeho výraze čosi známe. Či už to bola minulosť, ktorú nevedel uchopiť, alebo len obyčajná náhoda, čosi ho nútilo zadržať pohľad o trochu dlhšie, než by bolo nutné. „Ako vás volajú?" spýtal sa priamo, mierne zvedavo, neuhýbajúc pohľadom.

Mlčky prikývol na Arrakisovu odpoveď ohľadom tréningu. Nemal vo zvyku vnucovať sa, ponúkol svoju pomoc, a ak syn raz príde za ním s požiadavkou, bez zaváhania ju splní. Boj so zbraňami nebol len o fyzickej sile, ale aj o strategickom myslení a kontrole nad vlastným telom, čo považoval za dôležitú súčasť výchovy Milagy. „Postarám sa o to," odvetil stručne na otázku ohľadom Kultu. Arrakis mal pravdu – niektorí jednotlivci v ich svorke neboli vítaní a bolo nutné im to pripomenúť. „Poviem im jasne, že prítomnosť niektorých členov je nežiaduca. A ak sa niekto z nich predsa len rozhodne porušiť hranice našej trpezlivosti, bude to pre nich posledná chyba." Nebola to vyhrážka – bola to skutočnosť. Prehováral na syna so svojou kamennou tvárou bez štipky emócie. Nihil nebude tolerovať provokácie. Na zmienku o plese prikývol. Samozrejme, reprezentácia svorky je kľúčová. Každý detail musí byť premyslený. A ak by sa našli potenciálni záujemcovia o pripojenie k Nihilu, mali by sme ich dôkladne preveriť. Prijímať tulákov bolo vždy riskantné, no ak sa našiel niekto vhodný, mohol byť cenným prínosom. Keď Arrakis spomenul svoju oddanosť svorke, A'Kaza mohol len súhlasiť. „Tak to má byť. Svorka je na prvom mieste, vždy. Je to záväzok, ktorý nemožno podceňovať." Skúsenosti ho naučili, že vládnutie si vyžaduje oveľa viac než len silu – vyžaduje si múdrosť, stratégiu a schopnosť vidieť ďalej než len k vlastným cieľom. „Ak budeš niečo potrebovať, vieš, kde ma nájdeš," dodal napokon, nechávajúc priestor, aby Arrakis rozhovor uzavrel, ak uzná za vhodné. Asi s ním už on sám prebral to čo chcel.

A'Kaza sa krátko zamyslel, stačilo mu pár sekúnd. Nebolo to prvýkrát, čo dostal túto otázku. Pohľad mu na okamih skĺzol k oblohe, akoby sa tam snažil nájsť odpoveď, a potom sa znova vrátil ku Khalanovi. „Hoci som nikdy nebol najväčším vyznávačom hviezd, v Prízračných mali významnú rolu. Nešlo len o to, že by sa na ne pozerali a obdivovali ich krásu – boli skôr akousi symbolickou mapou osudu. Verili, že každý z nás má svoju cestu, a hviezdy sú jej odrazom. Vnímali ich ako niečo, čo nám môže pomôcť pochopiť, kým sme a kam smerujeme." vysvetľoval pokojne. Pozrel sa bokom, kdesi do dialavy, akoby premýšľal, ako najlepšie popísať niečo, s čím sám nikdy úplne nesúhlasil, no čo sa naučil rešpektovať. „Niektorí sa naučili čítať z hviezd znamenia, predpovedať udalosti alebo nachádzať odpovede na svoje otázky. Ja... no, bral som to viac ako tradíciu než ako niečo, čo by skutočne ovplyvňovalo náš osud. No musím uznať, že vedeli v tom nájsť útechu a smer. A možno aj spôsob, ako sa lepšie pripraviť na to, čo ich čaká." nebolo to niečo nutne zle. Rešpektoval tradície iných rodov i keď v nich nemusel vidieť nutný zmysel. Bolo to niečo čo vlkov od seba líšilo a tým neboli všetci rovnakí. Krátko sa odmlčal, akoby Khalana skúmal pohľadom, kým popremýšľa nad jeho slovami. „A ty? Veríš, že hviezdy môžu niečo naznačiť, alebo sú pre teba len svetlom v temnote?" spýtal sa, nie že by na samotnej odpovedi nejak záležalo. Stále si zachovaval svoju kamennú tvár.

A’Kaza sa po celý čas tváril pokojne, jeho výraz nepriehľadný ako zrkadlová hladina čierneho jazera. Počúval, analyzoval, prijímal otcove slová so zvyčajnou dôkladnosťou. Nemal vo zvyku unáhlene reagovať, najmä nie v otázkach rodu. Vedel, že sú veci, na ktoré má svoj vlastný pohľad, ale takisto vedel, že nie všetko je vhodné vysloviť nahlas, nie pri otcovi. Vedel ako sa má správať. „Tradície sú chrbticou svorky, rovnako ako pôvod, ktorý nás formoval,“ prehovoril nakoniec, jeho hlas vyrovnaný, ale nesúci v sebe pevnosť ocele. „Nepopieram ich hodnotu, rovnako ako nezabúdam, odkiaľ pochádzam.“ Ale vlci, ktorí sa príliš úporne držia minulosti, môžu prehliadnuť cestu pred sebou. Nezvýšoval hlas, neprotestoval. Nemal dôvod, vedel ovládať svoje emócie a nedávať ich na povrch. Boli len slabosťou. Vedel, že tu nešlo o to, kto bude “kričať” hlasnejšie. Namiesto toho zvolil stratégiu, ktorá bola jemu vlastná – rovnováhu medzi úctou a vlastnou vôľou. Pôvodne chcel dodať, že svet sa mení a že aj rod musí byť schopný prispôsobiť sa, ak nechce zaostať – ale slová si ponechal pre seba. Poznal svojho otca príliš dobre na to, aby vyslovil niečo, čo by mohlo byť pre neho chápané ako spochybňovanie. „Moji potomkovia budú poznať Milagovské dedičstvo,“ prikývol, akoby to bolo samozrejmé. „A rovnako ich naučím, ako sa v ňom pohybovať s rozumom.“ Svet nie je nehybný, otec. Ani rodiny, ktoré ho tvoria. Ukázal, že je pripravený prijať to, čo je potrebné. Mal by dodať viac? Možno. Možno nie. On momentálne nebol hlavnou mienkou rozhovoru. Bolo tu niečo dôležitejšie riešiť než on. Rozhodol sa nepokračovať – vedel, že ak sa bude príliš snažiť vysvetliť, ako to vidí on, mohlo by to pôsobiť ako polemika. A A’Kaza si nemohol dovoliť stratiť otcovu dôveru len preto, že by sa snažil presadiť svoj pohľad v nevhodnej chvíli.
Keď hľadel na svoju plačúcu sestru, cítil akýsi ťažký tlak na hrudi. Jeho oči boli skryté za maskou chladného, no rozhodného výrazu, ale vo vnútri sa zmietal v nepríjemnom napätí. Mal ju rád, zaujímal sa o ňu keď boli decká. Chcel byť jej ochránárským bratom, či tak niečo…no to bolo predtým, než sa rozhodla odísť, než zradila to, čo sama vedela, že je základom ich dedičstva; to, podľa čoho sa on sám riadil; to čo bolo pre neho všetkým. Pozeral sa na ňu s akousi prázdnotou, ktorá sprevádzala jeho myšlienky. Jeho sestra bola niekto, koho kedysi považoval za súčasť jeho života, ale teraz... už nebola tou istou Norek. Jej rozhodnutia, jej neúcta k rodovej tradícii, všetko to ho znechutilo. To, že sa im snažila vyčítať, že nevidí hodnotu jej individuality, bolo zbytočné – nebola to cesta, ktorú očakávali od člena rodu.
„Tvoja povesť hovorí viac než len tvoja zrada. Je to odkaz, ktorý si nechala za sebou, keď si opustila rod, bez varovania, bez rešpektu,“ pokračoval, jeho slová studené ako ľad. „Tvoja snaha žiť podľa svojich vlastných pravidiel, ignorujúc tie rodové, je to, čo ťa privedlo k tomu, kde si teraz. To, že sa ti to nepáči, nezmení nič.“
A'Kaza sa na ňu priamo pozeral. Nepýtal sa o slovo, no prišlo mu že by sa mal k tomu vyjadriť, keď sa súrodencom pohlady stretli. Snáď len sa otec nebude hnevať, že mu nedal ďalší priestor na slova staršieho. „Mne záležalo na tebe, ako na každom členovi rodu. Ale nie na tebe ako na niekom, kto sa rozhodol byť mimo toho, čo robí náš rod silným, jednotným.“ Jeho pohľad už nikdy neuvidel tú sestru, ktorú kedysi poznal. Na konci tohto rozhovoru už nebola Norek, ktorú mohol ochraňovať. A'Kaza sa cítil prázdny. Tak veľmi by chcel vidieť iný koniec tohto príbehu, ale vedel, že to, čo sa stalo, sa už nedalo zmeniť. A otec? Nie vždy so všetkým súhlasil, no múdrosť starších bola ním uctievaná a nechcel ho spochybňovať. Občas však trebalo vidieť veci iným pohľadom ako tým zastaralým.

Otec syna nasledoval, občas pozrel za seba či s ním drží tempo a následne opäť pokračoval. Potom na A'Kazu padla otcova poznámka. Vedel že sa mu nebude páčiť jeho venček na hlave. Sám z toho nebol moc nadšený. „Áno, otče, kvety na mojej hlave nie sú len ozdoby, ale sú symbolom kráľovskej rodiny. Nie je to len spôsob odievania, ale dedičstvo, ktoré nesieme...Viem že nie si z toho nadšený, ver mi že ani mňa to neteší. No kráľovská rodina v Nihile má podstatný význam a je za potreba ju reprezentovať najmä na takýchto udalostiach.“ pozeral na otca a žiadal nenápadne o pochopenie po jeho vysvetlení. Nechcel aby ho mal otec za nejakého kvetinkoveho soft typečka. Toto boli veci čo sa od neho žiadajú v rámci svorky a najmä teda v rámci kráľovskej rodiny a on nechcel vytvárať nepokoje kvôli takýmto drobnostiam. Nechcel skončiť ako jeho žena.
Keď už dorazili k Norek, A'Kaza len stál a počúval, s plánom učiť sa, ako sa tieto veci robia. Keby to je v jeho tlapách, nejak by si už poradil, nie že by bol neschopný, no múdrosť starších mu mohla byť užitočnejšia a mohol sa tak vyvarovať prípadným chybám. Navyše otec už začal rozprávať, nechcel mu skákať do reči. To by bolo neslušné.