Príspevky užívateľa

Ani on sa hádať nechcel, vlastne ani netušil že k tomu môže smerovať. Mal za to, že normálne rozoberajú danú vec s ktorou nie je toľko oboznámený, ako Cielo. Nuž nútiť ho do toho nechcel. „Ako povieš." kľudný tónom odpovedal pokračoval vo svojej práci.
„Oh, tak to mi nenapadlo." dodal k Cielovmu úsudku, čo bol pre Kazu novinkou, ktorá mu nikdy tam nepripadala. Zaujímavé, jeden by si myslel že na to príde skôr. No asi to doteraz nebolo tak podstatne pre neho.
„To znie fajn." usúdil. „A ak budeš súhlasiť, kľudne sa aj pridám." opäť sa pokúsil aspoň o malý úsmev aby nevyzeralo že mu to je jedno.
Pokračovali ďalej po hraniciach...

Viac akcie, konečne. Už to prestalo byť nudné. Hariuha určite aj zaspal medzi tým, ako sa tu oni dvaja mordovali bez náhlych zvratov. Držal kosu pevne v zuboch no dával si pozor, aby neostal štrbatý jak bezzubka.
Zrážku nebral do úvahy, chcel si stále udržiavať bezpečnostnú vzdialenosť počas fajtu, no nie až takú veľkú, ako predtým. Nezabúdal však na to, že Ordova zbraň je na blízkosť narozdiel od tej jeho. Nechcel sa len tak ľahko znevýhodniť. Tým pádom sa rovnako vyhnul ako jeho otec, no do opačnej strany. Našťastie sa sebe vyhli navzájom.
Zaujímalo by ho, koľko táto kosa vydrží, no nebol správny čas to testovať. Snáď nejakú tu pevnosť má... Na úhybný manéver už akosi nebol čas, navyše keby sa uhne, bolo by dosť možné, že tak bude mať bližšie k Hariuhuovi. Chcel použiť kosu ako svoj štít, no v zápätí mu napadlo niečo iné. Prikrčil sa, ale nie úplne - akoby čakal tvrdý uder, čomu bola asi aj pravda. Vzápätí keď sa zbrane opäť stretli, neznelo to ako silný úder, no škriplavé trenie kovu. A'Kaza sa snažil zmeniť smer Ordovho útoku týmto klzaním a tlačením zbrane iným smerom, aspoň o kúsok nabok. Nechcel aby skončil za ním, ani na ňom. Snažil sa čo mu sily stačili.

Odkedy dorazil na územie Nihilu kvôli svadbe s Volatire, držal sa v jej blízkosti. Snažil sa jej dopriať všetkého o čo si zaželá, len aby sa mala dobre a rovnako tak aj ich vlčatá, ktoré už každú chvíľu mali prísť na svet. Možno jej mohol prísť otravný, možno na neho nadávala, no bolo mu to jedno. Prial si aby ich potomkovia boli silný a zdravý a Voltaire rovnako tak. Určite budú dokonalé a nie jak tie otravné Aikanove decká. Ešte ani neboli poriadne na svete a už si k nim viazal poriadnú vzťahovú väzbu. Snáď nikoho z rodiny nebude mať natoľko rád, ako svoje vlastné šteniatka. Tešil sa z nich a prekvapivo to na ňom i bolo vidno. Ale nie! Otec sa nám pokazil! Kam len to zmizla jeho Milagovská tvár?? Snažil sa však ovládať nech so svojím úsmevom nevyzerá horšie ako bez neho.
Sedel kdesi pri vchode, strážiac noru a pritom nechával Voltaire trochu súkromia. Určite to občas preháňal so starostlivosťou a tak jej dopriať chvíľu kľudu. Keď tu sa onedlho zrazu ozval hlas nesúci jeho meno. Ihneď spozornel a bez váhania sa vydal za panovníčkou. Začul akési zapišťanie, no len jednorazové. Už už sa chcel spýtať, o čo sa jedná no pri pohľade na drobné vlčatko stratil slová. Div že sa nerozplakal od radosti, no nejaký ten náznak lesklých oči tam bol. „Je krásny." prehovoril napokon. No zdálo sa že pôrod ešte nebol tak celkom u konca. Ľahol si vedľa nich aby aspoň čiastočne zabránil chladnému vánku dostať sa k nim a tým tak im tu prikúril. Bol rád že sa zdržiaval v blízkosti a že nezmeškal túto jedinečnú príležitosť.

Stále si tak úplne nezvykol na nové bydlisko, nie to ešte na svoju vysokú pozíciu... Nuž asi to nejaký ten deň potrvá. Ale koho to zaujíma. Teraz musel konať. Akonáhle dorazil, začal bez váhania pomáhať rišavému kolegovi s hrabanim. Neprestával hrabať ani po tom, čo sa na ňom začal vyburlovať Ar'Kadien. Nebolo mu to jedno, no na také zbytočnosti ako hlúpe hádky nebol teraz čas. Išlo o hodiny, možno i o minútu, aby vlci uväznení v jaskyni neprišli o život. Netušil v akom boli stave, stať sa im tam mohlo čokoľvek. Mohlo sa rátať s najhorším, no napriek tomu dúfal, že tomu tak nebude. Veď predsa len čo by to mal za povesť? Presne ako ufňukánček tvrdí. Aspoň sa snažil, narozdiel od neho. Bol však pokojný, ako to v ich tie býva zvykom...i keď sa zdá že na Noreste sa tento zvyk evidentne vytráca. Už tu bude viac emočne založených jedincov oproti tým s očakávanými vlastnostiami. Aikan sa musí v hrobe obracať nad svojím synom.
Dúfal však, že slová ďalšieho prichádzajúceho vlka typečka trochu ukludnia. Napriek tomu si dovolil reagovať na nepekné slová, ktoré tu odzneli. Nie však úplne, nezmyselné dristy sa rozhodol pre dobro všetkých prítomných ignorovať.
„Pokiaľ tvojej sestre nesiaham ani po kotníky, v tom prípade určite zatiaľ žije, ak je tak nadaná." prehovoril s kľudom a ľadovým pohľadom, ktorý odkopíroval od svojho otca. Vravel to počas hrabania, len tak mierne cez pleco po ňom hodil pohľadom. Najradšej by svoju zložku emócií odstránil úplne aby ho tento jedinec nevytáčal, no bol učený si zachovať chladnú myseľ a tým sa aj hodlal riadiť. Trpezlivosti mal na rozdávanie. „Nuž pokiaľ tu chceš len nariekať a zhadzovať vinu na druhých, vina padne i na teba, ak nepridáš labu k dielu." opäť vravel pokojne a snažil sa neplytvať silami na zbytočne rozhovory. Viac sa už neplánoval zhovárať, najmä nie s ním. Považoval to za zbytočné. Sústredil sa na prácu a jej efektívnosť. Laby mu už začali pekne mrznúť a tak sa rozhodol pomôcť si s mágiou. Nehrabal celú časť snehu ale si len označil "prehrabnutím" aký kus chce zodvihnúť. Akoby spraví spodnú časť zo snehuliaka, len nepokračuje v stavaní a odhodí to nabok. (snáď to dáva logiku)Zdálo sa, že tento spôsob bude predsa len o čosi rýchlejší a tak v tom pokračoval, čo mu energia stačila.

Prišlo mu nefér že ich otec A'Kazovi pomaly už v detstve dohodil partnerstvo a Norek stále nič? Otázka však bola, nefér voči komu? Ťažko povedať ako to celé vnímal lebo sám tak úplne netušil. Podľa rodu boli dohodnuté partnerstvá celkom normálne ale čo počul od iných vlkov tak láska je ževraj niečo viac. Možno jej trochu závidel ale zároveň ani nie. Nevedel čo je to byť zamilovaný. Všetko toto bral ako povinnosť. Inak to pre neho bol neprebádaný svet. „Hm, zaujímavé. Čakal by som že obom nám nájde v približne rovnakom období." oboznámil ju so svojimi myšlienkami. „A ty si si nenašla niekoho, kto by ti padol do oka? Možno že by ti to otec dovolil ak má on problém ti nájsť niekoho." nenápadne vyzvedal.
Sledoval jej úžas nad kosou. Keby má A'Kaza väčší obnos emócií, určite by sa asi takto nejak tváril, možno o čosi viac nadšene. „Ďakujem a áno, bezpochybne." vravel k jej slovám. Pokračujú vlastne v zbieraní machu? Celkom sa nechal uniesť rozhovorom...

Momentálne nemal energie na rozdávanie, ak toto potrvá pridlho, nemusí mu ostať žiadna. Vedel že jeho otec bude chcieť nech zaútočí ako prvý, tak ako aj predtým. Preto ho chcel mierne prekvapiť tým, že sa toho zdrží a ušetrí si energie. Myslel si že to bude fajn na rozbehnutie, keďže mu nedal moc vydýchať sa počas teoretickej časti. Fu.
Sledoval jeho pohyby, pár skokov a potom prudký útok.
Snaží sa mu to nejak vyblokovať, tentokrát si chytil svoju kosu do úst a natočil sa smerom k Ordovi, aby mal vo svojej zbrani čo najväčšiu silu na ubranenie sa či protiútok. Tentokrát sa však rozbehol oproti tatkovi, čo bude nasledovať? Ozve sa opätovný hrom stretu zbraní, či sa stane celkom niečo iné?

K jeho ušiam sa dostalo zavýjanie s nadychom plaču a akéhosi utrpenie. Netušil o čo sa jedná, no rozhodol sa trochu venovať i ostatným. Voltaire nechal odpočívať. Vedel že to bez neho nejakú chvíľu zvládne a bol si istý že na danom mieste určite nedostane sama. Navyše aspoň bude mať chvíľu pokoj od neho .. určite to ocení. A keby dačo, určite by volala o pomoc ako pred chvíľou niekto z Nihilčanov.
Nemal ani najmenšieho tušenia, čo sa mohlo diať, no zrovna sa mu nechcelo ísť počas tak búrky, ktorá robila kalibu kdekoľvek sa vlk pozrel. No práve preto že hrozilo nebezpečie kdekoľvek, vybral sa za plačom.
Napokon došiel ku jaskyni... Ajaj, toto nevyzeralo vôbec dobre. V jaskyni určite ostali ešte nejaký vlci, ktorým momentálne išlo o život. Všimol si plačúceho vlčka z jeho rodu. Ah to je tento...Ar'Kadien. Následne mu zrak prešiel na zrzavého vlka, snažiac sa čo mu sily stačia, aby odtiaľ vyhrabal väzňov. Na zdvorilostné veci nebol čas, vydal sa mu ihneď na pomoc. Netušil či mu jeho mágia v tomto bude užitočnejšia než hrabanie, minimálne mu pri jej používaní nezamrznu jeho laby ale nebol čas to tu testovať. Pustil sa do hrabania. Nezáležalo mu na tom, kto je vo vnútri...i keby vedel že tam je práve Ghaa'yel, možno by sa až tak neponáhľal. No musela by tam byť sama. I keď potom by sa asi už vôbec nesnažil... Teda...ehm. Práve teraz sa snažil čo to šlo.

Kazo akosi nevnímal celú situáciu až tak čierno ako ostatní a partnerstvo s Volt rovnako nebral za niečo také ako to ona považovala - za nejaký "jeden veľký úlet." Bral to s viac pozitívnym nadhľadom. Mohlo byť aj horšie predsa, no nie? prešlo mu hlavou a úsmev sa mu pomaly vytrácal. Navracial sa mu jeho klasická Milagovská tvár. Kto vie čím to bolo. Možno strach z otca, že ho uvidí alebo z celej tej pochmúrnej nálady? Možno oboje? Nevedno... Takto si to celkom úplne nepredstavoval a mierne ho to trápilo. Nedával to na sebe poznať. Nie priveľmi. Nuž asi sa dalo čakať že dohodnuté manželstvo, nie je žiadny zázrak... Keď však zbadal Ciela, potešilo ho to. Bol rád že je mu na blízku a išiel mu za svedka. Ak bude mať on niekdy svadbu, jednoznačne by mu to vynahradil. Bol si istý. Jeho prekvapenia si povšimol ešte predtým, než mu jeho úsmev zmizol. No snáď aspoň za to ho jeho besto friendo pochváli.
Stáli pred oltárom, pred všetkými pohľadmi. Či už boli také či onaké, snažil sa to neriešiť, tak ako to vravel i Voltaire. Napokon odznelo pár slov od hnedej vlčice, ktorá ich mala odvdať a potom už len vyslovil svoje áno.

Nezanedbával svoje telo, svoje svaly. Keby je v Azaryne, určite by ocenil ich tréningy a s radosťou sa ich účastnil... Ak by ich bolo primerane. Všetkého veľa škodí a už mu aj táto skúška prišla pridlhá. Rýchle reakcie, manévre... dokedy má toto "trýznenie" svojho otca znášať? Musel prísť s plánom, hľadať správne momenty, činy. No všetko sa to dialo tak rýchlo, že ťažko sa plánovalo. Zväčša to bola len improvizácia. Samozrejme teóriu poznal. Ale uplatniť to v praxi vedel byť nemalí háčik.
Stále nezabúdal na Hariho, kdesi tam ďalej za jeho chrbtom. Musí sa mu parádne pozerať a odpočívať po otestovaní Kazi...zaslúžene ale. Musel uznať. Bol to skvelý bojovník, no Ordo bol lepší. Síc ťažko porovnávať pazúre s kovovými zbraňami, Kaza mal čo robiť už od samého začiatku.
Otec bol silný, musel uznať, no možno už nie natoľko. Bol zvedavý, koľko jeho staré telo vydrží. Nie že by ho chcel umučať, či dokonca usmrtiť, no bol na svoj vek dosť vitálny než ako by očakával. Ich čepele sa opäť stretli a následne sa od seba vzdialili. Kazoo sa na ďalší útok opäť nechystal. Vedel že to bol risk a Ordo by pri jeho malej nepozornosti sa mohol rýchlo dostať ku Harimu. Ostal preto tam, kde stál a bol pripravený brániť. Rovnako ako na úplnom začiatku. Samozrejme keby sa majú dostať do styku, dá do toho všetko a nebude len brániť, ale aj využívať situácie a bojovať. No zatiaľ sa držal toho, že stále nechcel začínať boj ako prvý.

Klamal by ak by povedal že ho neprekvapilo jej oslovenie. Vaše ušlechtilosti. zaznelo mu opäť v hlave. Vskutku zvláštne mu to prišlo. Sotva sa dostal na vyšší rank u Prízračných a zrazu je takmer na najvyššej pozícii v Nihilu. Až je zaujímavé čo si dokáže osud naplánovať pre kohokoľvek. Bolo mu jasné, že takmer väčšina...ak nie vlastne úplne všetci, môžu mať s týmto jeho povýšením nejaké nezhody a možno mu to i budú dávať najavo. Avšak teraz na tom nezáležalo. Teraz bol väčší problém to, že sa konala svadba v tomto nehostinnom období a nie len jedno to trápilo.
„Vďaka." vďačne dojal k jej slovám po jeho komplimente. „Chápem Vaše vnímanie a iste sme sa mali zariadiť inajako. Nuž čo sa stalo, nie je možné vrátiť späť. Mali byť ste si užiť náš jedinečný deň aspoň počas obradu." bol si istý, že sa postará o svorku tak ako len bude v jeho silách. Či už to Nihilčania ocenia, na tom už tak moc nezáležalo. Hlavne je aby svorka fungovala tak ako má.
„Iste." odpovedal keď ho pohnala dopredu, nech sa celá vec môže začať. Kráčal vpred, no ani jemu neuniklo pár pohľadov. Zaujímalo by ho, aké sú vzťahy vo svorke celkovo. Nikdy mu neprišlo, dokonca ani na výmennom pobyte, že by niektorí vlci z Nihilu pôsobili takto...vyčítavo? Možno to nebolo to správne slovo, no možno to bolo jedno slov zo skupiny, ktorými by sa to dalo popísať. Hm. Nuž A'Kaza mal v pláne Voltaire len a len podporovať, rovnako ako svoju rodinu.

Cesta z jeho svorky, od Prízračných, tu do Nihilu nebola vôbec jednoduchá a div sa že vlastne neumrzol, spolu s doprovodom, či kdesi nezapadol pod snehom. Brúdili sa snehmi, no občas si to uľahčovali vďaka tuláckym a zvieracím cestičkám. Napokon to nejak zvládli až na územie Nihilskej svorky a všetci sa včas ohriali tu v jaskyni. Počasie im prialo. Našťastie nebola žiadna víchrica či iné nepriaznivé podmienky a ešte k tomu mu slnko svietilo na cestu. Ostré ale len jemne hrejivé lúče mali svoje plusy aj mínusy, no konieckoncov boli aspoň trochu príjemné a hrozba umrznutia nebola až tak kritická.
Samozrejme že sa na túto cestu vydali o deň skôr, mohlo sa im prihodiť hocičo a nerád by meškal na túto dôležitú udalosť. Ale zvládli to v predstihu. Asi už bola väčšina pripravená, keď dorazil, nuž ak by tehdá trebalo ešte s niečím pomôcť, bol ochotný priložiť labku k dielu.

Nasledujúci deň, v skorých ranných hodinách kedy slnko sa sotva ukázalo na obzoru, vydal sa A'kaza za jeho nevestou, Volatire, k jaskyni. Nemohol si dovoliť ju nechať pridlho čakať. Bol upravený, srsť mal učesanú a hebkú a nejaké tie jeho bežné šperky sa tam na ňom tiež našli. Konečne došiel ku Voltaire, ktorá priam žiarila nádherou. „Zdravím Vaše Veličenstvo." s miernou úklonou prejavil úctu svojej nastávajúcej. Predsa len bola to stále panovníčka Nihilu a on zatiaľ len nejaký vlk z druhej svorky. Slušnosti sa viac než len patrilo. Opäť mu padol zrak na jej pôvab a nedokázal si odpustiť poznámku: „ste nádherná." a usmial sa tak, ako ho to učil jeho najlepší kamarát Cielo. Nuž nebol to obyčajný úsmev, tento bol úprimný. Kto by to bol povedal, že sa Milagovec môže niečoho takého naučiť. Ešte že ho otec nevidel. Snád by ma kvôli úsmevu nevydedil..." prešlo mu ako iskra hlavou, nuž ďalej nad tým neuvažoval.
Dnešný deň zdál sa byť chladnejší, než ten včerajší. „Ste v poriadku?" spýtal sa. Všimol si ako sa jeho paní trasie a ako zrychlene dýcha. Nechcel aby mu tam kdesi odpadla. Obával sa. Avšak obecenstvo ich už očakávalo. Sám veľmi dobre vedel, prečo sa panovníčka uponáhľala k tomuto skutku a mal tomu porozumenia. Predsa len, sám bol vinníkom... Možno kvôli tomu tá nervozita? Netušil. Akonáhle zistil, že je všetko v poriadku vydal sa spolu s Voltaire pred oltár, kde už stála hnedá vlčica, ktorá ich bude odvdávať. Cítil sa hrdo, ale možno i trošku nervózne. Nuž nebol na tom asi až tak pocitovo ako jeho nevesta, ktorej išlo kadečo po mysli. Nie že by o niečom vedel, no predtým sa mu niečo nezdálo. Ale to chlapi nepochopia, minimálne on práve teraz nie. Snažil sa sústrediť na iné veci. Aspoň čiastočne. Svadbu predsa nezažije niekto len tak niekoľko krát za svoj život, nie to ešte s panovníčkou Nihilu. Preto to bol tak jedinečný moment, ktorý si nadovšetko vážil.

Odpoveď na svoju otázku dostal a bola i dosť zaujímavá, múdra. Určite si niečo také zoberie k srdcu. Vypadalo to tak, že rady starších uplatňuje i on tak, ako odznelo v A'Kazovej prísahe. Tešilo ho, že sa týmito vecami riadia aj druhý, iný vlci, nie len z jeho rodu. Tieto poznatky veľa krát neboli nazmar. „Jasné, chápem, dáva to logiku." prikývol súhlasne hlavou. Odpovedal mu až po tej zmienke ohľadom workshopu. Nemal čo viac k tomu dodať. Nebol to jeho odbor a tak vlastne nevedel čo sa ma k tomu viac spýtať.
„Nuž práve teraz netuším, kľudne sa môžeme staviť po tú zmes." rozmýšľal že sa pôjde prichystať na zimu, tak ako mu odporúčal ale najlepšie asi bolo začať s imunitným boostom čo? S tou zmesou ktorú mu spominal. Postavil sa, pripravený vyraziť, následne sa spolu s Timkom vybrali na dané miesto. Nechal sa viesť.

Krásny zvuk kovových čepelí zadunel okolím ako hrom po blesku. Lahodil A'Kazovim ušiam a rozplýval by sa nad tým, keby má čas. Teraz ho však napĺňal adrenalín, ktorý mu dodával odvahy.
Bol rád za svoju mágiu a za jej momentálne využitie. Predpokladal že nárazy jeho kosy a Ordovej zbrane budú nepríjemné, keby držal svoju rukoväť v papuli. Kto vie či by si i zuby nevybil. Svoju mágiu trénoval neraz, na území i mimo. Trénoval ju pre takéto momenty. Musela mať také svaly ako aj on. Sila vôle bola pri tom tiež dôležitá. Otec sa ho snažil pretlačiť - nepolavoval. Tiež sa ho snažil pretlačiť, no viac tlačil bokom, aby sa ich stretnutie na chvíľu prerušilo a on mohol opäť švihnúť kosou na ďalší protiútok, či možno i sám skúsil zaútočiť. Záležalo na tom, či sa mu skôr podarí a aký bude ďalší krok Orda.

Stále striehnul na otca, snažil sa nespraviť žiadnu chybu, ktorá by ho stála veľké následky. Bol plne sústredený na Orda i na Hariuhu, aby nestratil prehľad o tom, kde sa od nich nachádza, ničím iným sa nenechal rozptyľovať. Bol to súboj len týchto dvoch vlkov. Nenechal sa nalákať prvým náznakom útoku. Veritas mal vždy k nemu danú tak, aby bol schopný akcie. A tak i bolo. Otčim sa dal prudko do pohybu a A'Kaza upaloval za ním...alebo teda s ním. S'Arikové nízke držanie tela mu v ničom bránilo, ale to si nechal pre seba. Teraz na to nebola i tak vhodná chvíľa. Podarilo sa mu skočiť pred Orda a vyblokovať jeho nálet s tupou časťou čepele na kose, čiže tou hornou časťou. Použil pri tom svoju mágiu, tak ako plánoval no jej rukoväť si stále držal blízko pysku, aby si ju mohol opäť prehodiť za iným účelom. Využíval dĺžky rukoväte, aby si držal ten istý odstup čo i predtým.

Kaza sa nespoliehal len na mágiu, pretože kto vie ako dlho mu vydrží, keď ju bude vo veľkom množstve používať, no mal na pláne to striedať, nech sa nevyčerpá úplne. A'Kaza vedel že jeho mágia je z časti výhodou v tomto momente, tak prečo jej nevyužiť? Keď už je v tej nevýhode stojací pred skúseným bojovníkom a ešte k tomu i po prvej časti tréningu. Moc energie za tú chvíľu nenabral a tak musel využiť každej veci v jeho prospech. Kto vie či vôbec mal i inej výhody okrem tejto mágie... možno to že bol mladší a jeho otec bol už dosť starý na takéto veci? Možno...no skúsenosti mal i tak viac než jeho syn.
Ľadová tvár otčima bola snáď ľadovejšia než kedykoľvek predtým. Kazo nevedel tak úplne neprejavovať svoje emócie, mimika jeho tela sa dala čítať lepšie než na jeho otcovi ale stále musel byť jeden pozorný, keď sa s ním zhováral, aby chápal ako danú vec vníma. Uvedomoval si to, preto sa práve túto vec snažil potlačiť. Ordo nevykročil do akcie tak ako si prv myslel a tak svoju mágiu nechal zatiaľ na pokoji. Chcel ju použiť pri nejakom z jeho rýchlych výpadkov ale to sa nestalo. Krúžil okolo Kazu, chcel aby sa dal do pohybu a tak i nemal na výber. Nemohol dovoliť aby sa dostal k Hariuhuovi. Snažil sa nebyť ten prvý, čo zaútočí a zobral svoju rolu obrancu vážne. Využil svojej trpezlivosti, no stále bol pripravený na nečakané momenty. Udržiaval si určitý priestor medzi Harim, sebou a Ordom. Nechcel aby sa boj odohral blízko Hariho, tam by sa konali rýchle reakcie, ktoré by mohli mať ešte rýchlejšieho konca, preto sa snažil držať otca čo najďalej a keď sa chcel priblížiť, s kosou mu chcel v tom zabrániť. I keby tu mali takto spolu krúžiť do nekonečna, budiš tomu tak. Nechcel prvý zaútočiť.