Príspevky užívateľa

Zdálo sa mu že aspoň teraz vyzeral otčim spokojnejšie. Aspoň mal taký pocit a atmosféra nachvíľu povolila od napätia. Snažil sa povedať podstatné veci, čo mu prišli dôležité. Naozaj bolo veľa toho na rozprávanie, no na druhej strane bol rád, že sa mohli opäť posunúť ďalej a prejsť do praxe.
On má brániť Hariuhu? Po tom čo zdolal on A'Kazu? Výborne. To aby som sa ani nesnažil ehm, čo? prešlo mu zo srandy hlavou. Stále ho štvala jeho prehra, no teraz sa musel sústrediť na ďalšiu časť. Teraz mu vysel život na vlásku, jak sa vraví...Išlo o veľa takže nemohol vymýšľať blbosti. „Iste." dodal k jeho slovám. Či ho isto chcel brániť a či ho vôbec ubráni, to bolo vo hviezdach. Môže sa začať modliť. Pravidlám porozumel. Toto bude náročné, S'Arik by zmohol určite i Hariuhu, ako má on prekonať Orda prízračných a ohroziť ho na živote? Hviezdičky na nebesiach... vymyslel si nový druh nadávky zúfalého nariekania.
Jeho úlohou nebude útočiť ale brániť útoky...no predsa len trochu bude musieť občas zaútočiť. I keď to by mohlo byť jednoduchšie než ako doteraz... Navyše ako spomínal, s kosou si vie lepšie udržať vzdialenosť protivníka od vlastnej osoby. Ešte keď má i svoju mágiu, nejaký ten priestor navyše tam je. Predpokladal že ju mohol použiť. Čo nebolo povedané, to nebolo zakázané. No najskôr chytil kosu do úst a premiestnil sa s ňou pred Hariuhu. Nebola priťažká, no i tak si radšej šetril síl s mágiou a presunul si ju v ústach. Mohol si tak otestovať jej váhu a lepšie sa tak zameriať na jej používanie. Potom sa chystal. Napnul svaly, aby vedel rýchlo zabrániť útoku. Wara bola na blízke útoky, takže na to musí dohliadať - dbal na vzdialenosť.
Kyvnul na neho, že je pripravený. Akonáhle otčim vyrazí do akcie, použije mágiu aby si lepšie uchytil kosu a mohol hneď vyblokovať prvý nálet.

I naďalej náčuval otcovím slovám. Prikývol keď sa poučovanie skončilo. Vedel že toto je len prvá časť skúšky. I keď pravdu povediac, pri toľkom sústredení na protivníka, na chvíľu aj zabudol na tie zbrane, ktoré tu ležali kdesi bokom. Na túto časť sa tešil viac, než ako na boj s Harim - nič v zlom, len mal z neho menšie obavy. Zbrane boli jeho odborom, aspoň si to doposial myslel, vždy sa o ne zaujímal. Naštastie. Aspoň v niečom mohol ukázať že je dobrý. Dúfajme.
Pozeral sa na kosu pred sebou, celkom obyčajne vyzerajúca, aspoň bude jednoduchá na popis, ako už začul od otca, čo ďalšie od neho vyžaduje. Vedel toho mnoho, len dostať to zo seba bolo obtiažnejšie. Pozrel sa na S'Arikovú Waru. Začne s ňou.
„Wara s názvom Iptar. Dlhá čepeľ z tmavého kovu, dva výčnelky vpred a v strede výbežok. Zbrane Wara sú typické pre Henobských bojovníkov – verí sa totiž, že boj zubami a pazúrmi je zastaraný. Všeobecne majú dlhé čepele so zahnutými koncami, sú určené na držanie v ústach - zväčša sú vyrobené symetricky pre lepšiu stabilitu. Tradične sa každý Milagovec podrobuje tréningu so zbraňami, pokiaľ je to toho schopný a tí najlepší si môžu boj so zbraňou vybrať aj za svoj odbor a dostať zbraň vlastnú. Tú vlastník vždy pomenuváva v jazyku Henobu a obvykle má aj nejakú symbolickú hodnotu. Samozrejme je aj možnosť vlastniť i iné zbrane, ale tie sú väčšinou prevzaté alebo úplne cudzokrajné." rozbehol sa nejak chlapec, no aby nekecal len o zbrani z ich končim, čo mal nacvičené ako básničku, presmeroval sa na kosu.
„Kosa s názvom Veritas. Zbraň s dlhou rukoväťou a zakrivenou čepeľou. Čepeľ kosy je ostrá a môže spôsobiť vážne zranenia. Užitočná na sekanie - vnútorná strana zakrivenej čepele a bodanie - špička. Rukoväte kôs sú zväčša vyrobená z dreva, kvalitné drvené držadlo môže byť ľahké a odolné, zatiaľ čo čepeľ je z kovu, ako je železo alebo oceľ. Tieto materiály sú pevné a odolné voči opotrebeniu. Čepeľ je v tomto prípade hladká, no môže byť aj zúbkovaná.” Rozmýšľal čo také ešte povie… „Vďaka dlhej rukoväti si môže bojovník udržiavať nepriateľov ďalej od seba. A tiež sa dá dobre použiť aj na blokovanie úderov nepriateľských zbraní. Jestvuje mnoho rôznych typov kôs, ktoré sa líšia veľkosťou, tvarom a materiálom. Ale to platí aj pri zbraniach Wara.” pfu, snáď toto všetko stačilo pre otcove uspokojenie. Určite by ešte niečo porozprával, no chcel sa ujistiť či nerozpráva až moc. Zase nechcel aby tu boli celý deň.

Keď ho Hariuha pustil, oprášil sa zo zeme a posadil sa. Bolo mu jasné, že jeho porážka otca nepoteší. Div že pri jeho slovách sa mu nerobila husina. Snažil sa prijať a zapamätať si to čo mu bolo povedané...no pohľady svojho otca boli v skutku creepy i keď jeden by v nich nemusel nič vidieť. Stačilo si domyslieť. Napriek tomu bol rád že je tento "zápas" u konca a môže si aspoň na chvíľu vydýchnuť. Ani on sám zo seba nebol nadšený. Prehra bola pre neho bolestivá no musel sa naučiť aj prehrávať aby sa neurazil jak odrostlé šteňa. Netušil, či ho postihne nejaký trest, ale bol pripravený prijať čokoľvek...
S'Arik nepríjemne krúžil v koliečku okolo nich a rozprával na oboch, no s dôrazom na svojho syna. Hariuha to mal podľa neho jednoduchšie, čo sa týka tej kritiky...prísnosť vlastného otca vedela dokázať svoje, bol rád že sa tu nerozplače eh. „Som si toho vedomý." oboznámil ho, aby tam len tak nečušal. Sledoval i názornú ukážku a poučil sa, do budúcna bude isto vedieť čo robiť. Len aby to nejaké "budúcno" aj bolo.

To bude pak těžké. odznelo mu v hlave jak ozvena. Čo bude ťažké? Nechápal ale nechcel byť za blbého. V týchto veciach sa takmer vôbec nerozumel a tak vždy len "hádal" správne možnosti, intuícia či niečo na ten spôsob...
Bol rád že prijal jeho ponuku, niekedy si určite kdesi sadnú a sa pozhovárajú. Teraz sa museli sústrediť na obhliadku hraníc a pomedzi to sa rozprávali o menej podstatných veciach. Teda, boli asi dôležité, no nie až natoľko ako psychický stav iného vlka. Samozrejme, že by sa mu tu mohol začať zverovať, no to by sa potom viac sústredil na Ciela, než ako na ich aktuálnu prácu a to by nebolo zrovna ideálne.
Zamyslel sa nad jeho slovami. Divné? Hm. A'Kaza to bral inak, keďže bol k tomu vedený a učení. Prijal to ako bežnú vec. Zaujímavé. Samozrejme že vedel že nie vždy to takto funguje a vlci sa berú aj bez dohodnutého zväzku ale neprišlo mu to i tak nejak divné. Proste bol s tým akosi vysporiadaný a netrápilo ho to.
„To by ma zaujímalo ako. Doteraz som si dokázal poradiť bez úsmevu." rozmýšľal nahlas a pritom sa pozeral na Ciela pred ním. Mal dojem že už zažil takú situáciu, kde by sa mu úsmev hodil ale už nevie kde presne, čo a ako. Keď sa mu podarilo vykúzliť aspoň malý náznak úsmevu, Cielo mu konečne uvoľnil cestu a mohli pokračovať. Vedel že bez tohto "rozkazu" sa ďalej nepohnú a tak urobil tak ako ho žiadal.
„Neutrálny výraz znamená, že ti niečo môže byť jedno?" nechcel vysloviť to slovo "u prdele", nehodilo sa to na neho. No čím ďalej smerovala táto konverzácia, tým viac znel zmätene a prekvapane...i keď sa to mohlo len naoko zdať, keďže moc to prejavovať nevedel. No v očiach mu to bolo vidno. Mal za to že s neutrálnym výrazom sa nedá nič pokaziť, no teraz je o čosi múdrejší.
Medzi tým, odkedy sa opäť pohli, sem-tam starú značku preznačil. Vyryl do stromu, či kameňu symbol, ktorý tam bol predtým, len ho obnovil. Zatiaľ išlo všetko v pohode. Snáď to tak bude aj ďalej.
„Vypadá to tak. Nie sú tu ani čerstvé stopy, zdá sa že Ignis má tiež čo robiť so sebou než ako sa momentálne starať o druhých...ale vlk nikdy nevie. Treba byť na pozore radšej." dodal k jeho slovám. Zima nebola ľahká ani pre nich, tak predpokladal že i iné svorky majú čo robiť, nie to ešte tuláci.

Ako slušnosť kázala, i on zdravil tých ktorí dorazili na ono rodinné stretnutie. Ticho v rohu sedieť a čušať nebolo rovnako slušne, ako robiť hurhaj, ktorý robili Aikanové decká... Síce sa s nikým konkrétne nezhováral, no podľa neho tie pozdravy boli zatiaľ dostačujúce. Keď bude treba niečo povedať, samozrejme že nebude váhať ale odtiaľ potiaľ. Teraz len čakal, či nebude treba s niečím pomôcť a veru dlho sa ani nenačakal. Otec ho oslovil so žiadosťou prichystania rodokmeňov. To určite vedel kde je...ehm. „Iste." odpovedal rovnakým štýlom ako bolo na neho prehovorené. Pobral sa k nejakým spisom, kde si myslel že by sa tie rodokmene mohli nachádzať a zhodou okolností ich tam aj našiel, pamätal si dobre.

No ešte pomedzi jeho hľadanie sledoval ako S'Arik upozorňuje nepodarených potomkov. Bol rád, že on takýto nebol a nerobil zbytočne problémy...a bol ešte radšej, že túto situáciu s tými krpcami nemusí riešiť on. Avšak nechápal čo sa stalo Ar'Kardienovi. Odpadol? Začínal mať mierne obavy. Pomedzi to rozmýšľal ako sa on bude starať o svoje decká, snáď to zvládne lepšie...

--> Strážna hora

Ani len netušil že by jej lichotil jeho vykaním. Teda tušil len si to priamo neuvedomoval. Veď predsa, komu by nerobilo radosť prejavu úcty, že? Najmä ak sa jednalo o vysoké postavenie z jednej zo svoriek. Ale čo by to bol za vlka, keby ju považuje len tak za niekoho obyčajného? Volt bola pre neho jedinečná i keby nebola panovníčkou Nihilu. Už len to, že bude jej onedlho stále na blízku pre neho veľa znamenalo.
Keď začala s pozvaním, bol zvedavý čo má na jazyku. Napokon ho pozvala na výlet a jeho to samozrejme potešilo a mohol len súhlasiť. „Samozrejme, budem rád." odpovedal s menším zavrtením huňatého chvosta a s malým úsmevom. Hneď ako sa otočila ju nasledoval. Snažil sa jej ísť po boku. Kam ho asi dovedie?

Neprišlo mu nijak zvláštne sa rozprávať o druhých, keď sa niekto pýtal. Sám čas od času niekdy o iných premýšľal a teraz mal aspoň na malú chvíľku tú česť rozprávať sa o niekom s Timkom. Tešilo ho to, no samozrejme ako inak to nebolo na ňom nijak vidieť.
„Veru tak." odpovedal súhlasne na jeho múdre slová. Ako už odznelo, jeho vysnené povolanie bolo byť bojovníkom. I keď občas rozmýšľal nad tým, či to nebol skôr otcov sen než jeho. Nuž ale stalo sa. Lov bol pre neho zaujímavý ale nie až na toľko. Astrálom by nechcel byť. Asi by nemal toľkú trpezlivosť...a rimorom... No, to ťažko povedať. To by sa asi jednoducho prekecnul a nenápadnosť nie je zrovna jeho prvé meno.
„To je skvelé." na chvíľu sa zamyslel. „Nebojíš sa pri ošetrovaní, že sa niekomu niečo stalo také, že s čím si nedokážeš poradiť?" pýtal sa ďalej. Ešte sa nerozprával takto s niekým z daného odboru na podobné veci a tak ho to vskutku zaujímalo.

V menšej panike po jeho predošlom šmyku si nebol zrovna najviac istý, ako svojho protivníka zdolať a vypadalo to tak, že napokon skončí on sám na zemi. Mierne dúfal že ich otec napokon zastaví a nechá to na remíze, no tak sa nestalo a Kazíkovi dochádzali nápady. Bol zmierený s porážkou. Ale to sa dá odpustiť nie? Stále je len učeň...a je vidieť že Haruško má omnoho viac skúseností než on. Hariuha využil momentu, kedy nestabilne stál a tak nemal dosť času na to spevniť svaly a poriadne sa rozbehnúť. Tým pádom ho opäť mierne šmyklo a po marnóm pokuse o útok nastala akási zrážka, či niečo iné a skončil na zemi. Neudržal svoju rovnováhu a Hari ho zdolal. Aká to potupa pred svojím otcom...

Dlhé jazero -->

Mal na pláne doraziť k ihličnatému lesu a tak aj spravil. Síce sa nachádzal v strede všetkých dostupných hraníc, no k tejto hranici mali od jazera jednoducho najbližšie a následne si to zamieril k časti, kde kedysi mali pri sebe susedov. Nie že by stále neboli neďaleko nich, no už nemajú spoločnú hranicu takže o čosi lepšie...bolo to len pre istotu. Ignisu stále neveril ani po dohode a tak bolo pre neho nevyhnutné skontrolovať najskôr túto stranu. Čo ak by im náhodou prišli ukradnúť ich čerstvo nalovené zásoby? To nemohol riskovať...
„Netuším, no nevravím že to nie je možné. Moc sa však nezaoberám svojími... emóciami ako som už spomínal." vystrelil. Bolo dosť možné že mal akési depresie po odchode matky ktorú mal rád a mierne zlostné myšlienky na otca a jeho novú priateľku či na Finna ktorý doliezal za Sarikom akoby to bol jeho vlastný otec. Nuž tváril sa že mu to je všetko jedno ale tam kdesi v hĺbke svojho vnútra cítil, že tomu nebolo tak úplne.
„Ak by ťa niečo teda trápilo, tak povedz. Ja nemám asi nič také o čom rozprávať." dodal k jeho slovám ohľadom otvorenosti. A'kaza nebol zrovna ten čo by sa rád otváral komukoľvek, vlastne vždy mu stačilo sa porozprávať i samému so sebou a bolo. Nevyhľadával to. Nuž nemal problém s počúvaním druhých. To mu išlo predsa len lepšie. „Príde mi to celkom normálne." dodal zamyslene po Cielovom šoku. „Nie je to pre mňa donútenie. Navyše mám Voltaire rád. Nie je to tak, že by som nechcel." vysvetlil. Čí ju ľúbil? Um, čo je to ľúbiť? Asi tak nejak. Vedel čo je to mať rád niekoho, tak si odvodil že to je asi niečo na ten spôsob, len viac. Dáva to zmysel? Jemu zatiaľ nejak áno. Tak to neriešil.
Následne počúval jeho slová ohľadom usmievania sa. Uhh...„Nestačí prosto povedať,
ako sa ohľadom danej veci cítim? Je povinné sa usmiať?" spýtal sa zaujato. Na chvíľu sa zastavili. Neutrálnym pohľadom sa díval pred seba na Ciela ktorý sa mu postavil do cesty. Kto ho za čo tresce. Stiahol nespokojne uši dozadu. Vôbec sa mu to nepáčilo. „To na tom až tak záleží? Prečo sa teda môj otec nemusí usmievať?" vyzvedal. No asi nemal na výber a nakoniec sa aspoň trochu snažil usmiať...

Snažil sa reagovať čo najrýchlejšie, nech jeho protivník má čo najmenej času na rozmýšľanie pri jeho ďalších činoch, krokoch, vypadkoch, či niečo na ten spôsob... Síce mal i on menej času na premýšľanie strategického plánu, no na túto skúšku sa pripravoval nejeden krát. Teórie, čo by ako mohlo byť, ako reagovať, kedy... Aspoň sa teda snažil hľadať rôzne spôsoby, síc nemal moc s kým bojovať predtým... Možno že sa stačilo len spýtať ale to teraz bolo už aj tak jedno.
Zdálo sa mu, že bude pre neho obtiažne zhodiť túto horu svalov (...a možno aj tuku, hah) na zem. Tak sa teda najmä on snažil udržať na nohách. Navyše keď bol tak skvelý bojovník, určite nemal šancu ho po prvý krát poraziť. Jeho otec to určite vedel... Keď zbadal červený "záblesk" Hariho parožia, zablísklo sa mu v očiach a ihneď spozornel. Nechcem dostať po hlave s niečím takým. Nebolo by to nič príjemné a asi by ho to hneď položilo s nejakým tým otrasom mozgu. Nemohol riskovať že to schyta, preto sa radšej ihneď vyhnul. Síce šmykom, no inak sa nedalo. Snažil sa hneď pozviechať a opäť zaútočiť.

Jeho nadšenie ho potešilo a prejavil to len malým úsmevom. No i to bolo veľmi veľa emócií pochádzajúcich práve od A'Kazi, čo sa len tak nestávalo. Zároveň ho tešilo že nebude musieť ísť sám na obhliadku hraníc a bude môcť s niekým aj pokecať. O čom? To ešte nevedel no mohlo sa nájsť čokoľvek. Predsa len ho osobne nepoznal, takže teraz bol na to viac než vhodný čas.
Medzi tým ako sa rozprávali, mali už namierené k hraniciam, aby nestrácali čas. Teda minimálne A'kaza už bol na ceste. Či ho Cielo nasledoval to záležalo na ňom. Ale asi hej, nie? Bolo by divné keby A'kaza na hraniciach a Cielo zamrznutý pri jazere hah. By asi moc dlho sedel v tom snehu o ktorom ho varoval. Ale to sa pravdepodobne nestalo.
„To je zaujímavé, niečo také som ešte nepočul." dodal k jeho slovám o počasí a depresiách. „Ak by ti to pomohlo, môžeš sa vyrozprávať. Aspoň nám rýchlejšie ubehne čas na ceste k hraniciam." navrhol. Samozrejme že to bolo na ňom, nenútil ho. „Nepotrebujem nikoho baliť, už mám totižto dohodnuté partnerstvo s panovníčkou Nihilu, s Voltaire." nenápadne sa pochválil. Bola to pre neho česť. Keby že ju má zbaliť tak netušil ako niečo také funguje, asi by sa mi to ani nepodarilo. Možno by prišiel len s ružou a to by bolo všetko. Čo ďalej? Zamrzol by a nepohol by sa kým by radšej slečna neodišla? Možno. To sa už nedozvieme. „To nejde len tak na povel." odpovedal mu, ani len nevedel či vôbec chcel sa naučiť prejavovať emócie. Minimálne to nebolo jeho prioritou. „Aké veci?" spýtal sa nechápavo. Čo by si o tom kto myslel? Však to nebolo nič zlé... Či? „Nemyslím si že nutne potrebujem sa naučiť usmievať." dodal. Ale ak chce kamaráta, asi by mal pre to niečo spraviť.

Po slávnosti Kosuth'laes a následnej skúške na Aestu bol už aj celkom rád, že tento ten bude čoskoro u konca. Niečo také sa nedeje každý deň a tak to bolo pre neho náročnejšie absolvovať. Nie že by to bolo na ňom poznať, nuž cítil sa vyčerpane. Boj s Hariuhom nebol zrovna najjednoduchší a otec naňho prisne dozeral. Mal čo robiť, no napokon skúšku dokončil a úspešne ju zvládol. Však čo by to bol za syna keby nie... Nemohol si dovoliť sklamania. Napokon dorazil i na rodinné stretnute do sídla Vissalis.
Vissalis už veľmi dobre poznal. Vyrastal tu a vlastne vždy to tu mal po labke. Chodieval tu keď sa mu zachcelo, predsa len keď mal povolenie, tak prečo to nevyužiť? Avšak tento krát tu zavítali aj ratolesti otcovho brata, Aikana. Pokojne ich sledoval pohľadom, keď sedel kdesi na kraji na určenom mieste. Snáď moje decká budú viac vychované. Prešlo mu hlavou a pokračoval v čakaní na ostatných.

„Tak nejak v podstate, snažím sa byť užitočný..." poznamenal keď sa ho Cielo spýtal či je na prechádzke. Bol, i nebol. Vlastne mal namierené k hraniciam. „Nechceš ísť so mnou obnoviť hranice." napadlo mu ho pozvať. Keď nie, pôjde i sám. Po ceste mohli kecať. Stál a čakal na odpoveď.
Či už vyrazili alebo nie, hodlal mu odpovedať. „Dobre, i tak to netreba podceňovať." dovolil si povedať. „Ale tak snáď vieš čo robíš." dodal a už to viac neriešil. Nechcel kamaráta podceňovať v jeho schopnostiach a rozume.
„Prišlo veru kruté obdobie, s tým nič nenarobíme. Či snáď je to ešte kvôli niečomu inému?" vyzvedal. Mal zvláštneho tušenia ale mohol sa mýliť. Je lepšie sa spýtať. Nie je predsa psychológ aby sa vedel v tejto situácií dovtipiť.
„V rode Milagovcov nie je prioritou prejavovať emócie. Niektorým to ide lepšie, iným nie. Máme to v podstate vrodené...no občas sa usmiať viem." oboznámil ho jednoducho.

Presunul sa spoločne so skupinkou vlkou na planinu, na ktorej onedlho dostali potrebné informácie od Finna. Už aj padla prvá otázka. Ako ich od seba oddeliť? Alebo ich skoliť oboch? bola to dobrá otázka. I jeho samozrejme zaujímala odpoveď, nuž sám na ňu odpoveď nevedel dať. Preto vyčkával na reakcie skúsenejších vlkov v love týchto nebezpečných zvierat. Nemal totiž šajnu proti čomu bude bojovať ale bol odhodlaný. Možno to bol poľa podaktorých hlúpy dotaz, no on bol radšej, keď aj na niečo také sa odpovedalo. Radšej sa ujistiť skôr, než potom v zmätku robiť chyby.
Otec ich ďalšími slovami upresnil, ako majú konať. A'Kaza prikývol, možno len tak pre seba, bolo mu jedno ak ai to niekto všimol, včetne Orda. Bolo mu jasné, že je tu mnoho neskúsenejších a nie každého to bol odbor. Ako u neho, nevyznal sa v love veľkých zvierať. Keby musel, určite by si poradil, no v tomto prípade išlo o niečo viac. Musel premýšľať a dbať na činy ostatných a aby tie jeho neohrozili niekoho iného. Trebalo na toto taktické uvažovanie...
„Samozrejme." odpovedal jasne, bez zbytočných rečí. Vedel čo po ňom S'Arik žiadá a tak hodlal aj urobiť. Hneď sa mu lepšie prehralo hlavou, ako to bude prebiehať. Pozrel sa na svoju kosu, bol rád že ju má a konečne ju k niečomu užitočnému i využije. Navyše otec ho už sám poveril čo má robiť, tak sa znova ako pako nehlásil, že by išiel na vytrvalostný beh. Nedokázal by byť na dvoch miestach zároveň...

Čo vravel v prísahe, to hodlal i napĺňať. Jednou z veci čo v nej odznelo bolo nasluchanie radám od starších, i keď to bolo myslené asi "starších" z jeho rodu. Ale dalo sa to uplatniť aj takto nie? Nebol si tým úplne istý, musel si to nechať všetko prejsť hlavou ešte raz. Predsa len to nebolo tak dávno čo tento ceremoniál absolvoval. Každopádne či s prísahou alebo bez, vždy si cenil múdrosti druhých vlkov, najmä liečiteľov ktorý jej mali na rozdávanie.
„To mi je jasné, preto s tým začnem hneď ako sa bude dať." ujistil ho. Škoda že nebol na tej jesennej rovnodennosti. Mohol mať nádskok, takto ne v sklze...no čo bolo to už nijak nezmení, trebalo sa zameriavať na
prítomnosť a budúcnosť. Na poznámku, nech sa u neho zastaví už len prikývnul. Určite mal v pláne doraziť.
„Som si tým istý, chce to len jej dať čas navyše." dodal k slovám Timotheeho.
„Každé povolanie si zaslúži určitý rešpekt, žiadne nie je nad to druhé pretože sa navzájom dopĺňajú, jeden by ťažko bol bez druhého. Ale to ti je asi jasné." dovolil si poznamenať ako to vníma. „Vďaka, prajem rovnako." kyvnul hlavou s mierným úsmevom. „Vždy si chcel byť liečiteľom?" vyzvedal, aby nebol jediný spovedaný. Možno že jeho túžby boli iné? Kto vie a možno od mala smeroval k tomu ako A'kaza k bojovníkovi. Zaujímalo ho to.