Príspevky užívateľa

Už nejakú tu zimu, či dve, tri zažil, no táto sa mu pozdávala zatiaľ chladnejšia než pominule roky. Či prišla skôr, to nevedel povedať. Pár dni, plus-mínus sa bežne mohlo líšiť. Predsa počasie nie je naviazané na presný deň a čas, nie? Prvý sneh na niektorých územiach Norestu pokryl už pred niekoľkými dňami. Aj tu sa nachádzalo niečo málo. Vrzgavý nepríjemný zvuk sa ozýval každým krokom, každým dotykom praskajúcich vločiek. Neľúbilo sa mu to. Nevedel chodiť potichu a to ho štvalo.
S pohľadom upretym k bielemu nebu, kráčal pomedzí večne zelené ihličnaté stromy, ktorých konáre s ihličím pripomínali drobné ostnaté cencúľe. Síce malé, ale boli. Stale to vyzeralo celkom nebezpečne. Nebol by zrovna nadšený, keby sa mu nejaký zabodne do zadku. A ten vtáčik, tá sýkorka čo akurát priletela na jeden z práve tých konárov, o ktorých premýšľal, ako by chcela aby mu niečo spadlo na hlavnu. Aj by sa na ňu zamračil, no pri jej krásnom speve jej to musel odpustiť.
Ďalej sa premával lesom, kde zbadal na jednej z borovíc imelo. Keby len vedel, čo jeho význam znamená. Že keď sú si dvaja svoji, pod imelom si dávajú pusu i ako znak vernej lásky a pevnosti svojho partnerského zväzku. A ževraj neprináša len pevnosť v láske ale aj šťastie a spokojnosť! Keby len vedel že neďaleko neho sa nachádza svetlá vlčica, ktorá jeho oči napĺňa niečím z čomu tak úplne nerozumel, hneď by niečo také vyskúšal, či je to pravda.
Jeho prianie akoby sa splnilo, keď zrazu zbadal pomedzi vločky kráčajúcu vlčicu. Myslel si že sa mu sníva. Čo by ona tu robila? Neveril vlastným očiam, po tom čo sa udialo na plese. No napriek tomu sa vydal poklusom jej naproti. „Zdravím Voltaire." slušne sa pozdravil, ba možno jej aj menšiu poklonu na znak úcty udelil, i keď neboli na ich území. Prišlo mu to vhodné. „Čomu môžem vďačiť za vašu návštevu?" vyzvedal, no stále sa snažil pôsobiť slušne, i keď v jej prítomnosti bol viac uvoľnený, najmä keď boli teraz sami. Bol veľmi rád, priam bol vďačný za jej prítomnosť. Možno by si jeden povedal že to moc hrotí, na to že im sňatok dohodil jeho otec. No A'kaza mal šťastie, že práve Volt bola tá jeho "vyvolená" a bez zbytočných namietok s tým mohol súhlasiť. Znie to moc sladko? Pre romantika ani moc nie. Jeho bližní sú jeho vzácnosťou a onedlho ňou bude aj ona. Pri pohľade na ňu sa mu malinký úsmev ukázal na tvári.

Nechcel byť ku svojej sestre zlý, mal ju rád snáď najviac z celej svorky, no či sa to niekedy dozvie bolo otázne. To by asi skôr museli kdesi spolu sedieť a depkovať nad životom, ako ho občas niečo také pohltí. Nič nevedel čo s tým robiť a zväčša sa nechal tým len unášať. Možno preto posledné obdobie strávil v akýchsi tieňoch na území ich svorky a podvedome sa vyhýbal skoro každej živej duši. Jeho zbraň však všetko zmenila. Bol z nej tak nadšený, že skoro nad ničím iným nepremýšľal. „Vyrušil som ťa? Ak áno tak to sa ospravedlňujem." sklonil mierne hlavu pre odpustenie. Nechcel byť neslušný, no celkom na seba zabudol upozorniť. A to čo robila, vôbec nebola odveci činnosť. „To mi pripomína, že by som si aj ja mohol niečím vystlať brloh...i keď tu už asi dlho nebudem." okomentoval s tichšou poznamkou na konci. Vedela vôbec o tom? Nebol so úplne istý ale to isté by malo čakať aj ju nie? Minimálne niečo mohla tušiť. „Ak ti to nebude prekážať, rád by som sa neskôr pridal k tebe." dodal. Načo by to zbieral sam. Navyše možno dostane nejaké odporúčania, aký mech si má vybrať...a mohol by jej pomôcť to všetko odniesť, s jeho mágiou idú takéto veci veľmi jednoducho.
Pri jej otázke ohľadom jeho klenotu - so svojou mágiou položil kosu na zem pred seba. „Áno, moja nová Kitra." oboznámil ju. Stále s rovnakým výrazom, i keď teraz aj s tým jeho malým úsmevom ktorý nahodil keď sa pozeral na svoju zbraň a následne i na Norek. „Ako jednej z mála vlkov, ti ju dovolím si ju preskúmať, či vyskúšať." poznamenal. Len tak niekomu by sa neodvážil dať svoju zbraň. No jeho rodina bola výnimočná pre neho a to platilo aj pre Norek.

K predchádzajúcemu činu sa k odpovedi nedopátral, no nebolo to niečo, bez čoho by nevedel prežiť zvyšok tohto momentu. Len tak si posedával keď sa za jeho chrbtom ozval hlas jedného z členov ich svorky. Už po hlase poznal o koho sa jedná, i keď sám nemal moc tú česť sa s ním bližšie zoznámiť. Poslednú dobu trávil čas skôr sám so sebou než aby sa socializoval. Asi len nejaké zvláštne obdobie... No toto bola skvelá príležitosť začať s tým niečo robiť. „Rovnako prajem pekný deň." slušne odvetil. „Ako to ide?" spýtal sa všeobecnú otázku, aby reč nestála už na začiatku. Zaujímal sa o to, ako sa niekto iný má. Aspoň sa teda snažil. Možno sa dozvie niečo nové a možno dostane všeobecnú preventivku jak od obvodného lekára každý rok. Navyše ide zima, nič také by neuškodilo.

Poludnie už bolo za nami keď si A'Kaza posedával vedľa vodnej hladiny a rozmýšľal nad rôznymi vecami. Sledoval popritom odrazy, ktoré sa tam hmýrili. Nič zvláštne či zaujímavé to však nebolo. A nad čím vlastne premýšľal? Nad svojou budúcnosťou. Uvedomoval si, že jeho otec už je starý a onedlho tu už nebude. Čo si počne bez neho? Doteraz sa po väčšine riadil jeho slovami a keď si nebol niečím istý, vždy došiel za ním, aby sa ujistil. No keď tu nebude, za kým pôjde? Kto mu pomôže? Asi nad tým moc premýšľal. Určite svoj život zvládne aj bez otcovej prítomnosti. No bude to zvláštne... vždy mu bol po boku. Keď tak ďalej putovali jeho myšlienky- občas si nebol istý, či vie rozhodovať za seba. Vždy robil to čo mu povedal, no chcel to tak aj on? Či to boli správne rozhodnutia, to je jedná vec, no čo už bolo, to už nezmení..ale či to boli rozhodnutia pochádzajúce od Kazi to už sa ťažšie tvrdilo. Z myšlienok ho na chvíľu vytrhlo žblnknutie hladiny kúsok od neho. Pohľadom sledoval ono miesto, pozrel sa aj nad seba, aby zistil čo bolo za tým. Žeby jedna zo šišiek upadla? Bolo to možné, pokiaľ za tým nebolo niečo iné...

Skoro ráno, kedy ešte hmla lahala na zem, sa A'kaza vybral na dohodnuté miesto. Ťahal za sebou svoju zbraň. Nebola najľahšia, a už vôbec nie najmenšia. Ešte že mal silu na to ju niesť... Sem tam mu i rovnováha robila problém ale to snáď nejak vyrieši. Posadil sa vedľa hrádze a vyčkával. Už predtým skúšal svoju mágiu "zoznámiť" s novým objektom, ktorý bude pravdepodobne veľmi často využívať. Bol nadšený z onej kosy, i keď to na ňom bolo poznať vážne že minimálne. Občas pri jeho pohľade na Kitru - tak sa volala jeho kosa, bolo možné spozorovať malý úsmev jeho radosti, ktorú z nej prežíval. Nejakú chvíľu tu posedával, kým v diaľke nezbadal siluetu Aikana. Bol zvedavý, čo sa dnes nové naučí.

Vydal sa za hranice svorky z prostého dôvodu. Išiel sa učiť narábať so svojou zbraňou, ktorú nedávno získal. No zároveň nechcel tým nikoho ohroziť a tak sa osamelo pobral na jednu z planín. Skôr než s ňou začne švihať a robiť kadejaké kúsky, musel si ju osvojiť aj so svojou mágiou, aby mal väčšiu výdrž v jej uchopení. Kosa nebola najľahšia a sotva ju vedel udržať v ústach až tu. Musel si dávať prestávky miestami. Išiel by aj ďalej ale toto miesto mu zatiaľ stačilo. Oddýchol si.
Položil kosu pred seba do suchej trávy, pozeral sa na ňu. Svoju mágiu veľa krát trénoval, už vedel akým princípom funguje i keď netušil či vie úplne všetko. Občas sa mu aj tak podarí zistiť niečo nové úplnou náhodou. Sústredil sa na onu kosu, ešte predtým než aktivival svoju mágiu, následne sa ju pokúsil uchytiť so svojou telekinézou ma nejakú dobu a viac krát za sebou. Niekedy vydržal dlhšie, inokedy zase kratšie a dával si aj pár minútové prestávky, aby sa aj trochu šetril. Bol predsa mimo svorky a nebezpečenstvo mohlo číhať na každom kroku. Musel byť pri tréningu v pozore.

Sedel si na svojom obľúbenom mieste. Sledoval hladinu vody, ako sa jemne hmýrila za pochodu chladného vánku. Videl svoj rozmazaný obraz a rozmýšľal nad tým čo ho čaká a neminie. Nijak moc nad tým predtým nerozmýšľal. Jednoducho otec povedal a tak spravil. Ale chcel to tak aj on? Bral to za správu, logickú vec. "Áno, takto to ma byt" - niečo na tento spôsob. Hlas ktorý mu hovoril čo je správne a čo by sa patrilo. No akosi upúšťal zo svojho ducha a viac netušil čo chce on. Napĺňal ho vôbec život? Akási zvláštna forma depiek ho pohlcovala snáď po prvý krát v živote. Mal by zmeniť svoje myšlienky. Kto vie kam by ho zaviedli.

Chvíľu museli so sestrou vyčkávať, kým jeho otec privíta všetkých. A'Kaza zdravil len tak námatkovo pohľadom a kývnutím hlavy, keď s ním niekto naviazal očný kontakt. Miestami pohľadom sledoval prítomných, ktorý sa tu nachádzali už nejakú chvíľu. Asi snáď nikomu neunikol pohľad na S'Arikovho brata, Aikana s jeho partnerkou a vlčatami. Mal dojem, že sú z Nihilu. Neprekážalo mu to, práve naopak, bol rád, že ich vidí. V tom momente, pri tom uvedomení, že aj on snáď onedlho pôjde do Nihilu, ho mierne zastihli obavy. Aké? To ani on sám nevedel povedať. Ale dopadne to dobre... určite. Niet sa čoho obávať, musí sa zmieriť s tým čo príde. Čo ho čaká, ho neminie.
Verím vo vás. Opakovane sa prehralo v Kazovej mysli, keď k ním otec konečne prehovoril a následne sa postavil medzi nich. Už sa to začalo... Postával tam a čakal, kedy ich otec vyzve k prísahe.
Reakcie svojej sestry si povšimnul snáď hneď. Chcel jej dať prednosť, no keď zbadal jej pohľad, akoby jej zrazu vedel prečítať z tváre, čo po ňom žiadá. Nemal jej to nijak za zle. Chápal to, bola to veľká udalosť a nie každý jedinec v tomto momente dokázal eliminovať svoje emocie... i keď od Milagovcov sa to asi nejak aj očakávalo... Každopádne nemal problém začať a pomôcť tak s tým svojej sestre. Svojím pokojným pohľad jej hladil do očí, neskôr odvrátil zrak a pristúpil k prísahe. No ešte predtým, sa na malý okamih rozhliadol po prítomných. Bolo to desivé, snáď prvý krát bude vystupovať pred taký dav vlkov, aký sa tu nachádzal dnes. Neprekvapovalo ho, ako to znášala Norek. Ani on netušil, že ich tu toľko dorazí. Napokon spustil:
„Prisahám svoju vernosť rodu, s úctou k jeho zákonu a morálnej vízii. Budem riadiť svoje myslenie logicky ale i prijímať múdrosti starších s pokorou. Slobodu každého ctím a využívam svoju moc iba v dobro - na prospech a ochranu." na pár sekúnd si venoval chvíľku pauzy. Snáď niečo nevynechal. Bol si istý, že vraví to, o čom ich predtým otec informoval.
"S touto prísahou beriem na seba zodpovednosť za svoje činy a slúžiť budem s úprimnosťou a oddanosťou. Nech moje slová sú svedkom môjho hlbokého záväzku a príkladom pre všetkých, ktorí sú svedkami tejto slávnostnej chvíle." dodal na záver. Chvíľu vyčkal, či otec alebo niekto iný niečo k tomu povie a ak nie, tak nechal priestor Norek na jej prísahu. Veril, že povedal všetko potrebné.

Bol nadšený. Vážne? Ako ste to spoznali? Nijak... nečakane! Ale nie vážne bol nadšený. Dostal svoju vysnívanú zbraň. Bola omnoho väčšia než iné. Bola to predsa kosa, či niečo také na ten štýl. No vyzerala úchvatne! Toľko radosti snáď ešte neprežíval. Bolo jej až toľko, že sa mu konečne aspoň nejaký ten úsmev ukázal na tvári po chvíľke, pri pohľade na svoju zbraň. Teraz sa s ňou už len naučiť robiť. Na jeho zuby bola ťažká, i keď vedel ju chvíľu udržať. No jeho mágia bola o to ideálnejšia. Najradšej by sa s týmto niekomu pochválil. Nerobí to často, skoro vôbec, no toto stalo za to! Vnútri prežíva viac emócií ako navonok. Len jeho tvár akoby nemala svaly na to spraviť aj inú emóciu, než ako sa len usmiať.
Náhle začul kohosi neďaleko od neho. Vánok k nemu zavial pach machu zmiešaný s tým sestriným. Žeby Norek? yes, Sherlock bude z neho niekedy možno...nie, určite nie. Namieril si to za ňou, aby prerušil jej činnosť, nech robila čokoľvek. Nad jeho chrbtom levitovala jeho zbraň. „Ahoj, čo porábaš?" spýtal sa bez pauzy, priamo. Nerád naťahoval veci, ktoré ho nezaujímali. No možno trochu bol zvedavý.

Srsť tmavého vlčka s kúskami oranžovej sa čo zdedil po svojej máti, ktorá už nejaký ten čas tu nebola, sa objavila v dave. Chýbala mu, veru že áno. Otčim ho vedel poriadne vychovať i bez nej, jasné snáď bezpochyby, no predsa len niet nad materskou láskou k svojím vlastným deťom. Nezažil tieto chvíle pridlho ale bol odhodlaný si ich pamätať.
Už od zvolania svorky k polnočnej studničke, následne ono súhvezdie žiariace na hladine jazera, tušil čo sa bude diať. Dav stíchol, nevydal ani hlásky keď sa S'Arik chystal hovoriť. Pozorne počúval, uši mal napnuté a sem-tam hodil očkom po ostatných aby zbadal ich reakcie. Ryumee mal rád, bola múdra a vôbec sa nedivil prečo ju S'Arik vybral za Lexa. Dôveroval jeho rozhodnutiu a dôveroval Ryumee.
Jej prísahu prijal, sklonil hlavu na náznak uznania a možno sa mu i malinký úsmev objavil na tvári. Mal z toho všetkého dobrý pocit. Keď Ordo dokončil svoje slová k gratulácií, pobral sa aj on medzi ostatných jej rieknúť pár jeho gratulačných slov.

Slnko jemne hrialo, slabý vánok sa ozýval, nuž i tak bolo vcelku príjemné jesenné počasie stvorené pre tento deň. Stál pred hviezdnou jaskyňou, sledujúc ako vlci postupne prichádzajú. Nikdy nemal problém s takymito stretnutiami a možno aj preto nebol vôbec nervózny z toho, čo ho spolu s jeho sestrou čaká. Nač si robiť zbytočne starosti. Prejavoval sa vyrovnane, nebolo ani len možné spozorovať úsmev na jeho tvári. Žiadny tam nebol. Nu ako to u Milagovcov býva zvykom, sotva bolo možné povšimnuť si náznak akejsi emócie. Čo to vlastne bolo? Niečo celkom pre nich nepodstatné, by si jeden mohol povedať. Kto vie čo sa hmyri v hlavách týchto stvorení. Podstatné je to, čo cítia vo svojom vnútri.
Vskutku sa tešil na to čo ho čaká i keď ťažko to mohol niekto usúdiť. Veľmi sa mu pozdávali zvyky a tradície z končin otčimovej kultúry. On sám to nechcel nijak zdržiavať a tak už len kývnul na otca, že je pripravený začať. Očkom hodil po Norek, či i ona je na tom rovnako, no potom jeho pohľad opäť skončil na otcovi. Trpezlivo vyčkával.

Takéto akcie... sám nevedel ako ich úplne vnímať. Nevadila mu spoločnosť ani samota. No vedel že musí oceniť prácu, ktorú do tohto vynaložili Nihilčania. Bolo to takmer dokonalé a určite im udelí svoju bezvýznamnú pochválu. Možno ich to poteší, ako ich poznal. Vždy si potrpel na dokonalosti. Keby tu bolo niečo, čo by sa mu tu nepáčilo, jednoznačne by ik to vytkol. Ale slušne, nie drzo. Drzosti sa vyhýbal. No napriek tomu že tu všetko vyzeralo dokonalo, úsmev sa mu na tvári vyčaril až pri slovách Voltaire, kedy konečne zbadal jej žiariacu krásu. Samozrejme že to takto v hlave nevnímal. Minimálne nie v týchto presných slovách. Sám moc nechápal týmto svojím pocitom. Možno si to len celé nahováral po tom čo už dávnejšie odzneli slová jeho otca. Každopádne teraz bol tu. Stál medzi davom vlkov a sledoval panovníčku. Na plese doteraz nebol, netušil čo sa bude diať a tak ho to vskutku zaujímalo. Navyše čakal kým bude voľná, nech si ju ako prvý môže odchytiť k tancu. Zatiaľ však trpezlivo vyčkával. Neunikol mu ani pohľad na jeho otca, ako sa baví o svojich šperkoch s Ryumee, či niečo na ten spôsob. Potom však začul i iné a mierne si nebol istý, či bude vhodné svojho otca predbehnúť. Rozhodol sa teda vyčkať, čas ukáže svoje.

Na chvíľu sa obzrel pohľadom po okolí, či sa niečo nekalé nedeje, aby to tam bežal ukľudniť na rozkaz jeho otca. Zdálo sa že napriek napätiu, členovia Přízračnych sa snažili si zachovať kľudnú hlavu bez paniky, ktorá mohla mierne prúdiť vnútri v telách tých čo tu boli prítomní. Nič také sa nedialo a tak mohol pokračovať v konverzácii s Cielom a Toshim. Okrem toho malilinkého úsmevu, ktorý predtým venoval Cielovi, mal inak stále na tvári nahodený jeho kamenný pohľad. Ťažko sa dalo povedať, čo sa myslí ako vtip, irónia či fakt. Pre vlkov ktorý nepoznali S'Arika, bolo toto jeho správanie mätúce a mnoho krát nepochopiteľné. Nuž a čo. Netrápilo ho to, nebol to jeho problém. Niečo ho na moment zarazilo.
„Súdiac vaše slová, nedáva mi istá vec logiku." odpovedal hneď v zápätí na jeho slova. „Beriem ma vedomie, že ste ono isté zvolanie S'Arika bezdôvodne zareagoval aj vy. Povedzme, že to mohlo byť kvôli istým obávam keďže sa zdá, že môjho otca poznáte ale aj mohla to byť len čistá náhoda, že ste sa práve dnes vydali ku nám na návštevu. Prosím, berte to ako čisté hádanie z mojej strany, keďže inú možnosť nemám na základe nedostatku mojich informácií..." Posledná veta znela akosi milšie a na chvíľu mierne sklonil hlavu, chcel len aby nedošlo k nedorozumeniu a aby to nevypadalo tak, že mu má niečo za zlé. Pokračoval: „Nuž vaše slová akosi nesúvisia v danej spojitosti sa mi tak zdá. Dopredu sa ospravedlňujem, pokiaľ sa mýlim. Prísť na územie svorky, ktorých mnoho členov možno vidíte po prvý krát, tým pádom im neveríte no napriek tomu ste tu prišli pretože sa možno bojíte o našu svorku? Toto jedine mi dáva najväčšiu logiku, prečo by ste inak prišli. No zároveň vás tu možno polovica vlkov nepozná, čiže si automaticky neveríme navzájom? A ešte k tomu keď ste to takto verejne vyhlásil, môžeme vás považovať za hrozbu... Čiže nedáva mi logiku obviňovať niekoho z neslušného správania na základe vašich slov. A ešte aby ste lepšie porozumeli mojim slovám - z mojej strany, mám vás za člena Nihilu. Považujem vás za neškodného pre našu svorku a istú dôveru vo vás mám, napriek tomu že vás nepoznám a bez toho či nie ste alebo ste synom niekoho vyššie postaveného. Môžete byť radi, že sa tu na vás nevrhla väčšina svorky ale len tento tu." ukázal hlavou na Ciela. Sú predsa spojenci, prečo tá nedôvera? Možno že má nejaké zlé skúsenosti s našimi členmi, no nepáči sa mi jeho prístup. Samozrejme že treba byť obozretný ale ani byť úplne nedôverčivý nie je zdravé. Snažil sa to nejak vysvetliť, no snáď to dáva aspoň nejakú logiku, čo tým chcel povedať. Kým jeho otec riešil záležitosti s jednou členkou Ignisu, A'kaza sa snažil zabíjať čas tým, že sa snažil s najväčšou pravdepodobnosťou prísť na to, prečo tento vlček došiel na tento meet. Samozrejme že ho nechcel vyhnať, toto povolenie nedostal. Možno že sa jednalo ešte o niečo viac dôležitejšie z Toshiho strany, než obvinenie z vraždy. Kto vie, Kazo nebol vševediaci, ale zase nebol ani hlúpy aby si nedokázal pospájať určite veci tak, aby mohli dávať logiku. Toto bol však len jeden zo scenárov čo mu napadlo, ako najviac pravdepodobný. V hlave už uvažoval nad ďalším...

Smerujúc domov ku hraniciam Prizračných cestou narazil na akúsi stavbu, či teda vlastne len to čo z nej ostalo. Akési trosky sa tu nachádzali. Nemal šajnu čo to môže byť, však vedel, že bežný prírodný úkaz to nemôže byť. Niečo málo začul o ľuďoch, no ťažko sa mu predstavovala mienka o nich. Z popisov a informácií čo sa dozvedel, predpokladal že onú vec kedysi oni postavili. Vlk by niečoho takéhoto nebol schopný. Ale bolo by to zaujímavé, keby si vedeli stavať takéto obydlia. Nuž bolo to nemožné.
Namieril si to k lesklej vode, chvíľu odpočinku mal v pláne si dopriať. Napil sa príjemne chladivej vody a posadil sa. Pekné to miesto. Možno by aj dovnútra zavítal keby sa slnko čoraz viac neblížilo k horizontu.

Len jeden celý deň mu nestačí na preskúmanie všetkých lokalít Norestu. Potreboval by týždeň, ba možno aj viac. Behom by možno niečo postíhal ale pokiaľ si chce tento mladý vlk pozorne prezrieť každý kútik či steblo trávy, ťažko sa niečo také dalo splniť. Počas behu by mal len veľmi krátku chvíľku niečomu venovať svoju pozornosť, navyše veľa veci by mu veľmi jedného unikli a aká podstate toho by vlastne bola? Jedine by sa oboznámil o existujúcich miestach s tým, že by ich inokedy mohol navštíviť. Kto vie však či vo svojej dospelosti bude mať na túto jeho zábavu čas.