Príspevky užívateľa

Vždy skumal reakcie celého tela, keď komunikoval s niekým, hockým a hlavne ak ti boli vlci, čo na tvári neprejavovali mnoho emócií - príklad samotného A'kazu, Volatile alebo niekto z rodu Milagovcov. Každý z nich mal svoju kamennú tvár a keď jeden vtipkoval, to bolo ešte len zaujímavé ak sa niekto prizeral, hah!
Menší úsmev na tvári sa mu vyčaril pri jej slovách, sotva si to uvedomil, nebránil sa tomu. „To nás teší." dodal k jej váženým slovám. „je nám cťou, byť vaším darom." zavtipkoval. Pochopí to. Snáď. Kto vie. I keby hej, možno na to A'kaza nepríde. „Iste." dodal keď ho vyzvala k chôdze smer Nihil. Neprekážalo mu rozprávať sa za pochodu, vyhovovalo mu to. „Ako že sa vám darí, ako panovníčke, ak smiem vedieť váš osobný názor?" vyzvedal zdvorilo ako vždy. Hlavne nechcel aby čo i len na chvíľu reč stála.

Nebolo mu zvykom bdieť počas jasnej nočnej oblohy. Hviezd sa tunak nachádzalo neúrekom a dokonca i sem-tam jedna spadla. Asi ich tam bolo primnoho, všetky sa tam nepomestili. Nuž napriek tomu rozdielu poznať nebolo, že by nejakej z nich ubudlo. A tak to bolo aj zo životom. Len tí najjasnejší mali práva žiariť ako mesiac na oblohe. Keby mesiac padne, každý si toho všimne. Nuž padať hviezdu malo kto zahliadne. Keď vlk, jeden zo so, padne v boji, málokomu bude chýbať. Možno si toho niekto všimne, možno nie. Nuž ťažko povedať či si naň niekto zaspomína...a iný možno prianie vysloví, iný bude mať nádej... život je krutý rovnako pre všetkých, je však otázne kto z koho ho dokáže ustáť.
Kráčal pomedzi stromami, kúsok od lesklej plochy odrážajúcej ligotavé nebesia, keď tu neďaleko zahliadol svetlý kožuštek dúmajúc nad svojím odrazom v čírej vode. Bolo vhodné niekoho rušiť v takto čas? Nuž aspoň pozdravu by sa hodilo. Netušil čo ho už predtým zbadala kráčajúc k nej, istota bola istota. Aby sa náhodou nepovedalo. Mierne nahnul hlavkou keď začul pár tichých slov ktorým však úplne nerozumel, pretože nestál zas tak blízko pri nej. Navyše cvrčky sa svojmu hraniu nebáli a jedná radosť si oný koncert vychutnávali. Sem tam i tá sova sa k nim pridals, ba dokonca aj pisklavé netopiere chytajúce hmyz ponad hladinou vody.
„Nádherná to noc, všakže?" prehovoril tichým tónom pozerajúc na Reoku. Nechcel ju vystrašiť, preto začal s kľudom.

Nie že by sa len tak kochával prírodou, jednoducho len rád objavoval a skúmal čo všetko dokáže tento svet ponúknuť svojim obyvateľom. Vedeli to byť aj veľmi užitočné veci, nie len tak na zahodenie. I keď občas to bola riadna nuda, to priznával.
Chvíľu by sa aj zdálo, že si navzájom ignorujú otázky a zámerne na ne neodpovedajú. Či to bol snáď fakt? Vskutku veľmi zaujímavé stretnutie nastalo a o nude nebolo ani chýru ani slychu. Hm? Zaskočil ju snáď? A čím? Povedal niečo zle? A'Kaza si ani neuvedomil ono Vy-kanie, ktoré použil. Jednoducho už mu to príde na um automatick, bez zbytočného rozmýšľania, hlavne keď sa jedná o čosi staršieho jedinca, než je on sám. Mierne zaujate čakal na jej slová až napokon prehovorila. „Pochopitelné
" prikývol hlavou chápavo. Možno to bola pravda a možno nie, nuž prečo by mu klamala? Mal to jednoznačne za pravdivé slová. „Aby som pravdu povedal, za vami do Nihilu. Čistá náhodička, že akurát vás som po ceste stretol." priznal. Predsa len bol otcom poslaný spoznať si svoju budúcu žeňušku, no nechcel vyťahovať podrobnejšie informácie, už len kvôli tomu, aby ju nejakým spôsobom neznérvoznil. „V podstate len tak na návštevu, samozrejme pokiaľ s tým nemáte problém." dodal. Neklamal, len nedodal ostatné informácie.

Kľudne pozerajúce tyrkysovo jasné oči dopadli na žiariacu srsť Volatile. V duchu sa mierne zasmial. Pamätal si ako sa s ňou naposledy stretol a ich výšky neboli zrovna v nejakom veľmi viditeľnom rozdiele - plus-mínus rovnako vysoký, možno len pár pazúrov im od toho chýbalo. Ale teraz? A'kaza sa prihliadal z výšky na drobnú Voltaire. Poznal aj menších vlkov nu neuvedomil si že sa takto dovysoka vytiahol, až kým nestál pri nej. Nuž otcovu výšku asi nikdy neprekoná.
Neuniklo mu ako si jej pohľad pozorne prezeral každý kúsok jeho srsti. Neprekážalo mu to, prečo by aj?
„Rovnaké tvrdenie by mohlo odznieť aj z mojej strany." letmý úsmev sprevádzal jeho slová. „Či snáď ste si len dopriali chvíľu odpočinku?" jeho jestvovanie mimo hraníc svorky nebolo až tak podstatné, ničím to svorku neohrozovalo. Toď práve Volatile bola oná vážená panovníčka Nihilskej svorky, ktorá by sa nemala len tak túlať mimo nej bez prípadnej ochranky. Nemohol ani len pomyslieť nad tým že by sa jej niečo stalo. Chápal ak si potrebovala vyvetrať hlavu, mať kľud.. No niečo také by on sám nepripustil nech je akokoľvek silná a zručná. Rád by sa o nej dozvedel čo najviac, keď už spomíname jej schopnosti. Rád by vedel o nej všetko. Nevedel prečo, ale bol z tohto stretnutia nadšený i keď mal namierené skočiť k ním na návštevu.

Témy týkajúce sa fantázie siahajúcej mimo sveta Norestu, ba dokonca planéty, nemal doteraz možnosť to s kým preberať. Riešil len prítomnosti týkajúce sa veci. Teda tie boli hlavnou prioritou. Samozrejme že aj budúcnosť bola dôležitá a nad minulosťou moc nepremýšľal. Kto vie ako by sa Kaz zachoval, ako by reagoval, keby niekto - hocikto, začal v jeho prítomnosti preberať veci možno povedať že nereálne. Vedel by si vôbec niečo také predstaviť?? Reakcia by to bola určite zaujímavá a možno by mu chvíľu rozum vyplo. Skrat? Tá možnosť tú bola.
Na chvíľu sa posadil počas toho ako sa ho Evar'la niečo spýtal. Na predošlú vetu maximálne tak prikývol hlavou. Mal by som byť ja práve ten, kto mu o nich niečo povie? dúmal chvíľu v tichosti rozmýšľajúc. Vedel ktorým smerom sa pozeral mladý vlček, nuž on sám sa tým smerom nepozrel. Pozeral sa na lupene červených kvetov a jeden sa mu podarilo otrhnúť so svojou mágiou. Aj tak tu nebolo možné s ničím iným sa učiť. „Počul som. Mladé vlky ako ty by sa k ich hraniciam nemali približovať." povedal napokon. Netušil ako to má Ignis s vlčaťami no keďže k vlkom sa nesprávajú zrovna najmilšie, kto vie či sú bezcitný aj k tým menším. „Ani pre dospelého nie sú ich hranice bezpečné." dodal a kuknul spoza lupeňa, ktorý levitoval pred ním, na malého drobca. „Čo ťa o nich zaujíma?" položil otázku. Avšak sám o nich moc nevedel. Možno tak dajake drby z okolia čo náhodne postrehol.

Vôňa ihličia, tichý vánok, ktorý pohladil jeho hebkú srsť, keď sa vydal na výpravu cez hory až napokon objavil ďalší les na ich úpätí. Teplé slnečné lúče hrejivo prenikali cez záves zeleného ihličia, no tiene a kvapky zvyšnej rannej rosy dopriali A'kazovi zaslúžený chládok. Leto bolo za obzorom a neúnosnemu teplo sa dalo vyhnúť len v takýchto lesoch či v riekach. Nuž keďže vodu nemal rád, toto bolo pre neho jedinou prijateľnou voľbou.
Cestička sa pred ním zvitla ako had, vôľou svojou ho viedla medzi vetvy. Každý krok ho viedol do hlbšieho lesa, kde sa kládol kameň na kameň až ku krehkému húšťaviu machu. Bolo tu príjemne, nechcelo sa mu odtiaľto pobrať preč. Prechádzal by sa tu celé dni.

Mohol by už prestať s celým týmto...kto vie jak to vôbec nazvať. Jeho správanie a hlavne toto jeho zazeranie očividne nebolo nikomu príjemné, hlavne nie malému vlčkovi čo stál kúsok pred ním. Zdálo sa mu to, či snáď to bol fakt, že jeho prítomnosť by bola viacej ocenená neprítomnosťou A'kazovej osobnosti? Nevyčítal. Možno ani on by sa necítil zrovna najlepšie keby je na jeho mieste. Možno... bolo to menej pravdepodobné no tá možnosť tú stále bola.
Analýza netrvala dlho a konečne sa pokúsil uvoľniť túto situáciu aby mu neprišiel až tak nepríjemný. Predsa len to bolo vĺča, vyrásť z neho môže čokoľvek bez toho aby to on mohol nejak ovplyvniť. Nie že by chcel. No určite mu prial nebyť slabou dušičkou a mať akési odhodlanie do všetkého. I keď to tak zrovna na ňom nevypadalo. Svojej rodine chcel dopriať to najlepšie. Nastražil ušká keď tichým hlasom z neho vyšli hlásky, ktoré pripomínali znenie mena, ktoré už kdesi počul. Napokon úplne porozumel. „Rád ťa spoznávam Evar'la." prehovoril hneď na jeho slová. „A'Kaza je meno moje." dodal napokon. Možno o ňom už počul a možno nie. Nu aby to nebolo jednostranne, učinil sa predstaviť aj on. Nechcel od neho aby uhádol jeho meno či niečo na ten spôsob, takýmto spôsobom nerád tyranizuje ostatných pretože on sám si veľa krát nepamätá mena druhých a tak ho ušetril tohto trápenia.
„Hm?" vydal zo seba tichšie, netušil prečo mu zdelil túto informáciu kým k nej nedodal ďalšie slová. Kyvol hlavou. „Dobre vedieť, neskôr za nimi skočím...dnes mám iné veci na pláne." odpovedal a konečne dal z neho preč svoj pohľad. Rozhliadol sa po okolí v zámienke nájsť si správne miesto ktoré by mohol využiť. Bude ho zaujímať čo má tento divný vlk na pláne? Či bude chcieť mať svoj kľud?

Hory sa mu zdali dokonalé na tichý a nikym nerušený tréning. Sem tam behala nejaká tá jarná háveď a možno sa mu podarí zobudiť nejakého vyhladovaného medveďa. Super. Bolo by to priam úžasné.
Sojka ktorá sa konečne našla, sa mu držala stále po boku a tým naň aj dohliadala. Kdeže bola zapatrošená? To nikto netuší, zrazu sa len tak objavila.
Vyhliadol si jedno z kľudných miest vhodné na tréning. Ponachádzal si rôzne predmety, s ktorými by mohol manipuláciu, no nepresúval ich ako normálny vlk. Snažil sa na toto využiť práve svoju mágiu a dostať ich na miesto ktoré si vopred zvolil. Malinké predmety vedel zodvihnúť bez ťažkosti, až by sa nad tým aj zasmial aké jednoduché to bolo. Horšie to začínalo byť pri kameňoch či väčších konároch. Tam sa poriadne namakal... Aby mu však hlava nevybuchla. Musel si dávať prestávky a takto pokračoval zvyšok dňa.

Mnoho vlkov sa túlalo po ich území. Nemyslel tým tulákov ale ich členov a on chcel byť aspoň na chvíľu sám. Minimálne kým sa poriadne nebude vedieť predviesť tak, že mu nebude vadiť keď sa naň niekto pozerá a hodnotí jeho skúsenosti.
Dnes by si rád otestoval svoju mágiu...z ktorej jeho otec nebol moc nadšený ale A'kaza bol rád že ju má. O dosť jednoduchšie dokázal hýbať s predmetmi i keď len na chvíľu. A práve to bol ten dôvod prečo chcel tieto hranice posunúť a riadny kus! Minimálne každodenným tréningom. Jeho mágia sa mu úžasné mohla hodiť v boji ak by konečne dostal nejakú zbraň od svojho tatíka. Snáď sa toho raz dočká... Ako sa tak zastavil a rozhliadal sa po okolí. Toto miesto bolo moc rozľahlé a každý by ho tu zbadal... Radšej sa vydal ďalej, niekam do hôr.

Pridal do kroku. Neostávalo mu priveľa času na to, vrátiť sa za hranice svorky ešte so slnkom nad obzorom. Vďakavlku ona riečka čo si bludila lesom, nebola moc široká na to, aby ju nedokázal preskočiť. Týmto sa tak vyhol umokreniu si svojho nádherného kožuchu. Poklusom šiel po vychodených lesných cestičkách, kým do jeho očí nepadol výhľad na lúku. Vydal sa rovno tým smerom, po lúkach sa mu predsa len lepšie bude cestovať.

Nechcel byť neslušný a nepozdraviť ho. Mal toho toľko na mysli, že sa aj to ticho v jeho okolí bolo z ničoho nič hlučné. Mysľou mu chodili akési predsudky o tomto malom stvorení na ktoré sa neustále pozeral bez sebemenších náznakov emócií. Neutrálne chladiaci výraz a ticho boli kombináciou výčitiek pre svojho otca, nuž nikdy to nedal ani nedá najavo. Chápal prečo bolo tomu tak no vo svojom vnútri cítil, že to nie je úplne správne. Aj napriek tomu bol ochotný sa riadiť tým čo mu rod káže a bol by vďaka tomu schopný rovnakého činu. Ešte že svoje emócie zanedbáva a nevenuje im toľkú pozornosť. Možno keby je tomu opakom tak by možno vedel niečo zmeniť. Ale načo aj? Jeho povinnosti sú a vždy budú dôležitejšie než nejaké zbytočne emócie.
„Ahoj." odpovedal chvíľu po pisklavom a mierne roztrasenom pozdrave mladého vlčka. Bol ochotný chrániť svoju rodinu, či už sa jednalo o vlastnú alebo nevlastnú, slabých alebo silných jedincov. Každý bol vzácnosťou i keď občas niektorých opovrhoval alebo im závidel. Žiadna rodina nebola dokonalá a on to vedel. Preto ju prijímal takú aká bola. „Súhlasím." prehovoril znova a sledoval každú reakciu vlka. Neodtrhol ani na chvíľu zrak z jeho kožuchu kým nespravil dostatočnú analýzu. „Aké je meno tvoje mladý vlku?" stále hovoril s akýsi chladným tónom kopírujúc svojho otca. Dosť možné že ono meno začul, nuž nevedel si ho tak úplne spojiť.

Vskutku príjemný a napokon nie až tak umračený deň dnes nastal, než ako si prv z rána myslel. Vyhovovalo mu to. Objavovať, či trénovať, alebo čokoľvek iné, mu bolo priam nepríjemné robiť za mokrého počasia. Bola by to veru že veľká otrava, mať studený a mokrý kožuch... Dnešný deň mal v pláne stráviť na území ich svorky s tým, že si chcel precvičiť svoju mágiu z ktorej bol nie len on prekvapený, ale najmä jeho tatko. Bolo priam jedinečné, keď niekto dostal inú mágiu, než tá čo kolovala jeho rodnou krvou. Zprva mal mierne obavy, zda ním otčim nebude opovrhovať. Nuž stále však nevie posúdiť, ako si to vzal k srdcu. Sám emócie nepoužíva rovnako ako jeho tatík a tak konverzácia medzi týmito dvoma vie byť niekedy dosť zvláštna. Jeho večne neutrálna tvár s vyrovnaným pôsobením nebola vždy zrejmá, či vtipkuje alebo to myslí vážne. A pravdu povediac, niekedy si sám o sebe nebol istý...
Kráčajúc územím sa dostavil medzi, zatiaľ malé množstvo kvetov farbou mu pripomínajúce červenasté kvetiny, ktoré má tak rád a vždy ich obdivuje- ruže. Snáď sa mu čoskoro podarí nejaké nájsť. Rozhlidajúc sa po miestnej lúke, zbadal v tráve menší tmavý kožuch tarbajúci sa po okolí.
Bol že mu povedomí, žeby dietko S'Arikovo? Brat nevlastný? Stál na mieste a prizeral sa. Napokon sa teda rozhodol pristúpiť k nemu bližšie. Nebol nadšený, že jeho otec má potomkov s ďalšou vlčicou, no bolo mu jasné, že to je kvôli zachovaniu rodu. Mierne opovrhoval týmto stvorením, no týmto stretnutím sa to mohlo všetko zmeniť.
Stál kúsok od neho, zatiaľ sa nepozdravil, nepredstavil. Čušal. Awkwardly quiet.

Mierne sunul hlavku dozadu ako keby sa chcel celý vyrovnať aj schrbtom jak taký stlp, hah. Urobil to však len na zlomok sekundy, pretože sa začudoval, že vlčica tak prekvapene vstala zo svojho posedu a zopakovala jeho meno. Nerozumel jej prekvapeniu. Následne ten jej sladký pohľad. Bol mimo? Nerozumel týmto emočný výkyvom tehotnej vlčice. „Áno, S'Arikov syn." kyvol hlavkou na súhlas.
„Vskutku múdre rozhodnutie." pravil na jej slová ohľadom spoločnosti práve na tomto úseku. „Čo tie vydýchnutia? Ste naozaj v poriadku?" spýtal sa znova pre istotu snažiac sa držať pri jej boku zo strany smerujúcej na dol, aby sa jej nestalo, že sa pošmykne. Nie každý úsek tu bol až tak strmý, no potknuť sa dalo kdekoľvek hlavne ak bol vlk vyčerpaný. Pád bol v každom prípade veľmi nepríjemný a zranenia mohli nastať nemalé, nepekné...jeden by to prežiť nemusel ak by sa poriadne rozkotúlal, hlavne po tej kamenistej časti.
„S mojím domovom som spokojný, nuž nebol som na všetkých miestach aby som ho mohol porovnať s niečím iným a tak som spokojný s tým, čo mám. Nemám čo vyčítať." odpovedal na jednu z jej otázok. Pravdou však bolo i to, že sa mu nepáčia niektorí z novších členov, ale s tým on nič nenarobí. Nemôže mať dokonalý domov predsa, bolo by to až priveľmi nudné.
Nwod'reoka, však? Tak sa volala... Meno nie tak zvyčajne, aby si ho zapamätal na prvý krát, nuž keď ho započul znova, bolo mu jasné, že vie o tom, že ono meno jestvuje. Neprišlo mu už tak cudzie ako vtedy. Počul ho nemálo krát. „Ano, hovoril mi o vás, i o vaších potomkoch, i niečo viac." prehovoril. Nebol si istý tým, či mal spomenúť práve hneď takto jej dietky mŕtve nuž úprimnosti sa nebranil a vlastne vždy hovoril to čo mu prišlo na um bez rôznych opletačiek. „Je mi ľúto toho, čo za nešťastie sa im prihodilo." povedal zo slušnosti, keď už ich spomenul. Neprejavoval žiadne city či emócie, ani náznaky smútku. Nepoznal ich i keď to boli v podstate jeho starší ale nevlastní súrodenci. Kto vie či by niekedy dokázal nad mŕtvym telom slzy vyroniť.

--> plaň posledných sobov

Nasýtený doplna kráčal planinou až kým k jazeru nedošiel. Po ceste kráčal pomalým krokom. Nemohol svoj plný žalúdok hneď behom zaťažiť. Zbadal jazero. Predtým mu robila problém prejsť rieka, no jazero odmietal úplne. Stačilo mu to jedno čo majú oni na svojom území s ostrovčekom. Ňu aspoň sa napije keď už je tu..
Rozmýšľal, rozmýšľal. Kadiaľ sa vydá, naspäť domov? Nocovať sa mu zrovna nechcelo kdesi. Žeby si dala kondičný beh po lúkach alebo sa bude zase trápiť horami kde ho môžu zožrať dajaké zvery s červenými rohami? Lúka dáva asi väčší zmysel. Už bolo takmer poobedie a cesta naspäť mu môže trvať tak pol dňa neustálym behom. Čož by možno aj stihol. A možno že by mohol prenocovať v troskách tej starej budovy na sútoku riek. Nuž uvidí sa ako to bude zvládať. Teraz však musel nejakým spôsobom obísť toto veľké jazero..

--> lesná riečka

--> kaňon piesní

...mal skôr rozmýšľať nad tým, že možno čoskoro nerozchodí jeho hlad. Ale čo to zrazu nevidel. Soby! Nu ale bol primladý, aby si trúfnul na samotného soba celkom sám, nie to ešte na stádo. Síce bol mladý, nie tak úplne skúsený ale výšku už mal takmer na rozmedzí dospelého jedinca. A navyše kde chce nabrať skúsenosti ak nie sa ich naučiť vlastnými chybami? Nu tak. Pohľadom hladiacim na stádo, slinky sa mu zbiehali. Zbadal tam aj mladé jedince, no stálo mu za to risknúť to? Oliznul si pysky a vydal sa bližšie, nech ma lepší prehľad. Možno bude nejaké zranené, možno sa nejaké zatúla od zvedavosti. Plížil sa k stádu, prikrčený celým telom k zemi. Nebolo tu priveľa miesta kde sa skryť. Preto nájme využíval horizonty mierných kopcov, no nebolo to dostačujuce. Jeho tmavý kožuch na bledej tráve takmer žiaril temnotou a stádo si ho všimlo. Dalo sa na útek a on hneď za nimi. Držal si mierny odstup, bál sa priblížiť k veľkým jedincom, tak aspoň čakal na správnu príležitosť.
Tak! Jeden z tých malých sobíčat nestíhalo so zvyškom a tak zaostávalo. Dúfal, že mama sobica bude natoľko vystrašená, že si toho nevšimne.
Skôr či neskôr by aj tak ho niekto ulovil, ak by to nebol on s jeho milosťou rýchlej smrti. Skočil po ňom a zvalil ho na zem. Medzi tým sa stádo vzdialilo dostatočne ďaleko, aby sa nebál ďalšieho činu a sobika zabil. Soby neboli tak veľké, aby si netrúfol na ich mlaďa, ktoré bolo ba i menšie než bol on. Potrva dostatočne veľká na to, aby ho to nasýtila a aby po ňom neostali žiadne veľké zvyšky. Bol na prasknutie. Takto si už pridlho nepochutnal. Nu aby z neho gulička nebola! Musel to znova vybehať, nech je v ako takej kondícii.
Chvíľu si ešte poležal, nechal si brucho pretráviť. Potom z úcty zahrabal kosti...a pomalým krokom sa vydal ďalej, kam ho nohy zaviedli.

--> čierne jazero