Príspevky užívateľa

--> planina Nikdenič

Namieril si to znova k horám od tej prázdnej planiny, kde by najradšej od nudy umrel. Prečo práve k horám? Nuž tam mal istotu že narazí na potravu keďže mu po tej dlhej ceste vyhladlo. Niet divu, ušiel vážne veľký kus až sa divy, že mu na to nožky stačia. Čo však nečakal bolo, že narazí na trhlinu jak svet, ktorá bola v zemi presne medzi ním a horami. Obchádzať sa mu ju nechcelo. Znamenalo by to, že by musel rieku prekročiť...to v žiadnom prípade. Vodu takmer neznášal a nemal záujem sa schladiť v ostro-studenej vode. Nachvíľu sa posadil aby si odpočinul. Hladil pritom na rieku tečúcu na dne onej trhliny. Či chcel, či nechcel, započúval sa do tnajších zvukov, ktoré mu pripomínali akési piesne. Zvuky tomu príjemné. Počúval by ich snáď celý deň...
Po dostatočnom odpočinku, keď sa jeho prázdny žalúdok znova ozval vydal sa teda nižšie, no zase opačným smerom od hôr. Snáď tu dole nikde nenarazí na žiadnu ďalšiu rieku.

--> Pláň posledných sobov

--> hranica ľadovca

Nezdržal sa dlho pri zamrznutej krajine. Nemal záujem mrznúť dlhšie ako bola celá zima a tak sa pobral kade ľahšie. Akurát mu napadlo! Čo si v tých ľadovcoch bolo niečo skryté? Niečo zmrznuté na kosť? Po tom sa veru mohol poobhliadnúť. Nuž vraciať sa mu momentálne vážne nechcelo.
Od ľadovca sa vzdialil len kúsok keď dorazil na akúsi planinu. Bolo tu až zvláštne ticho ktoré sa tiahlo širokým okolím. Nikde ani vtáčika. Len šuchot vetra hrajúci sa s konármi kríkov. Bolo to celkom zvláštne. Žije tu vôbec niečo? Nebol si tým tak úplne istý. Mal však za sebou kus cesty od skorého rána a jeho žalúdku celkom vyhladlo. Nu tu asi ťažko niečo nájde...

--> kaňon piesní

--> nízke hory

Trvalo mu snáď niekoľko hodín, kým sa dostal cez všetky tie hory tunak. Do snehom a ľadom pokrytej krajiny. Dalo sa čakať že cez jar sa budú nachádzať niekde na území čo i len malé kusy snehu zabudnuté, kdesi v tieňoch hôr a podobne. S otvorenou tlamičkou sa prizeral na tento údiv. Nuž neočakával, že sa na Noreste nachádza niečo takéto. Niekoľko metrov vysoké ľadovce, pokryvajuc plochy ktovie ako ďaleko. Nemal v pláne to zistiť. Bol rád že vôbec prežil chladnú, nu nie až tak krutú zimu. Ešte nejaký čas tu pobudol od údivu, potom sa vydal ďalej.

--> planina Nikdenič

Za veľmi skorého rána sa mladý vlk vydal na obhliadku Norestu. Chcel o čosi viac mať prehľad o svete, nuž a tak sa aj spravil. Vydal sa teraz opačným smerom, než ako mal zvykom chodiť. Do nízkych hôr. Možno táto cesta bola o čosi viac nebezpečnejšia, no nemal s tým problém. Snažil sa neísť tak blízko hraníc Ignisu. Nemal záujem na jedného z nich naraziť a dostať sa do zbytočných zaplietačiek. Preto si to tymto smerom skôr prebehol, než ako by s kľudom kráčal. Netušil čo sa nachádza za týmito horami. Nikdy totižto nemal dostatok času sa tam dostať tak, aby kdesi nenocoval, keďže doposiaľ vždy chodil opačným smerom, popri riekach.

--> hranica ľadovca

O neslušnosti by sa dalo rozprávať aj z Toshiho strany. Prísť na zvolanie svorky, len tak lebo vlk si povie že môže? Nepáčilo sa mu že Toshi prišiel a prerušil na chvíľu ich pozornosť od tejto vážnej veci ale zároveň chápal že sa obával o Prípravných. Ale načo? Keby potrebujú Nihilsku pomoc, niekto by za nimi prišiel. Takto sa im len vnucoval. Prizrační neboli tak slabý aby muselo hneď za Nihilom utekať. Museli si vedieť poradiť aj sami. Zbytočné sa tu teraz staral do nich. Bzemočným pohľadom sa pozrel na Toshiho. Neznášal keď si niekto o nich myslel že sú slabý a že by niečo takéto nezvládli vyriešiť. On sám opovrhoval slabosťou. Švihnul si chvostom nad svojimi myšlienky.
„A'kaza, teší ma Toshi." stále rovnakým výrazom prehovoril. Pamätal si ho, bol to možno len druhý vlk s krídlami ktorého kedy videl. Aspoň si to myslel, no ako vlčaťu mu jeho pozornosť ku akýmkoľvek krídlami neunikla.
„Aký máš dôvod k mlčaniu? Či snáď neveríš členom Prizračným?" začal pochybovať o jeho dôvere a prestaval sa mu páčiť. Príde si nevhod a ešte sa nepodali o informácie ketho príchodu.
Po slovách Ciela sa na neho otočil a venoval mu malinkatý úsmev. Viac mu to nešlo. Nevedel sa priveľmi usmievať nuž aspoň niečo. „Nestálo to za nič." dodal. Cenil si jeho poďakovania a bolo to aj počuť na jeho hlase. To ako mrsknul chvostom si kutikom očka povšimnul no tváril sa že nič nevidí.

Očkom stále pokukoval po jeho zajatkyni, ani nevedel prečo. Asi to bolo skôr kvôli jeho vnútornému pokoju, že ju má pod dozorom, aj napriek tomu koľko tu bolo vlkov. A možno ho len zaujala svojim neprístupným správaním. Kto vie. Sam svojim emóciám nerozumel, nikdy im nevenoval dostatočnú pozornosť. Načo aj? Len by ho oslabili.
Otec rozprával a dúfal, že sa Cielo upokojí. Následne padlo pár rozkazov a jeden bol dokonca mierený na neho! Postavil sa, keď bolo povedané jeho meno. Bola to pre neho česť i keď keby vieš čo sa S'Arikovi hlavou tiahne, možno by sa mierne obával. Ten nátlak tu však aj napriek tomu bol a A'kaza len tíško prehltol a kyvnul na otčima hlávkou, aby vedel, že prijíma jeho rozkaz. Následne sa jeho otec vydal aj s ďalšími vlkmi do nory smečky. Nepáčilo sa mu, že sa takýmto spôsobom vystavuje nebezpečenstvu...i keď vlčka bola za prcka a S'Arik za obra, kto vie čo by dokázala na neho použiť. Nebolo možné podceňovať nepriateľa. Stálym bezemočným výrazom sa prihliadal ako sa pobrali preč a neuniklo mu ani to, ako sa Finn vydal za nimi. Už už chcel na neho zvolať svojím nádherným hlasom, no zastavil sa a tak sa už nemusel obťažovať. Rozhliadol sa po okolí, zatiaľ sa zdal byť pokoj. Obrátil sa teda na jeho spoločníka... ktorý sa zrazu nachádzal o kus ďalej.... A ktorého meno stále nepoznal! Jak naschvál. Jak ho nazve??? Hej ty? Hah, jedine. Pohľadom prešiel aj po Nihilčanovi a vydal sa k nim aby to ešte zle nedopadlo. „Zdravím ťa, čomu vďačíme tvojej nečakanej návšteve?" spýtal sa slušne a vyrovnane, s kľudom. „Smiem vedieť tvoje meno?" dodal ešte napokon. Dúfal, že keď sa všetci predstavia, zistí konečne meno Ciela...
Medzi tým však stále očkom hádzal po okoliu, mal tu teraz dozor a nemohol si nechať uniknúť čokoľvek.

Myšlienok bolo mnoho. Možno až toľko, že nenachádzal vlastných slov a jediné na čo sa zmohol, bolo počúvanie šumu naôkol jeho ako-tak prítomnej osoby.
Samozrejme otcové slová si vypočul všetky. Každé jedno. Nič mu neuniklo. „Otče, s ochotou ponúkam svoje služby, ak tomu tak bude treba." prehovoril s najväčším kľudom, keď mal priestor k svojmu slovu. Ako ich len mohli obviniť z niečoho takého? Nezdalo sa mu to a nebol sám. Každý sa domnieval, že išlo o nedorozumenie. Zákony svorky hovorili jedno a to samé, čo už tu odznelo v S'Arikových slovách. No v zápätí toho, by mali rátať s tým, že Přízrační majú veľa nových členov, ktorí si možno nemuseli uvedomovať porušenia pravidiel, či nedajbože vražde. Nechcel nikoho obviňovať. No nič sa nedalo tušiť na istotu, i keď pravidlá zneli jasne. A tak si týmto spôsobom vytváral vlastný scenár. Na jeho tvári bola vidieť akási zvláštna emócia, čo možno ťažko popísať. Bolo však jasné, že sa snažil predpokladať aj iný druh scenára. Nemal svojich blížnych za vrahov. To v žiadnom prípade. Nuž, možno niekomu mohlo ísť presne o túto situáciu. Predsa len- jeden z nich tu bol pôvodom z Ignisu. Ako to vie? Niečo také neobyčajné, sa len tak ľahko neobíde bez akýchsi bezvýznamných klebiet. Pred novými mal v sebe malú nedôveru a rád si všetko preveroval, skôr než dôveroval. Bola to len taká malá drobnosť. Nič podstatné.
S'Arikov pohľad zrazu zmizol z davu na cudzej srsti istého vlka. Obrátil svoj pohľad rovnakým smerom, keď spozoroval vlka z Nihilu, bol to ich spojenec. Nepoznal ho, len z videnia počas výmenného pobytu a tak ostal v kľude. Avšak jeho spoločník, s ktorým tu doviedli jedného zo špehov, reágoval cerením svojích tesákov. Netušil snáď o koho sa jedná? O ich spojenca? Zdalo sa že nie... Nedalo sa mu to vyčítať, či? „Hey...to je Nihilčan, spojenec." tichším hlasom prehovoril na vlka vedľa neho, ktorý ceril zuby. Neprehovoril nahlas, chcel tym neupútať na seba príliš veľkú pozornosť i keď svojim tvrdením, si bol na 80% istý. Ťažko povedať. Jeho pach slabo prebíjal ten humusný zápach, ktorý cítil celú cestu až do tábora. Takmer mu otupil čuch.

Vlčie zavytie sa ozývalo krajinou a rovnako ako celej svorke, ani jemu neuniklo zvolanie Noxa. Mal práve namierené do tábora spoločne s tmavým vlčkom, ktorého meno ešte nepoznal. Avšak neboli sami. Mali tu zo sebou aj zajakyňu ktorú sa Cielovi podarilo spozorovať a následne aj odchytiť. On mu už len dopomohol ju odviesť na už predtým spomínané miesto. Mráz ho prešiel po chrbte keď začul ďalšie vytie. Tentokrát z opačnej strany, niekde tam za horami, za ich hranicami. Zdálo sa, že aj Ignis už čosi tuší a zvoláva svojích členov svorky. Prestávalo sa mu to páčiť a dúfal, že celé toto dianie bude len akési veľké nedorozumenie a napokon bude možné sa nejak rozumne dohodnúť. Snáď to celé nedospeje až ku krviprelievaniu. Osobne by sa pri hroziacej bitke neobával o svoje prežitie, skôr však mal obavy o svoju rodinu, o svojích priateľov a celkovo o celú svorku...kto vie však či by dokázal zabiť nejakého iného vlka, nuž ak by išlo o bezpečie jeho svorky, nemal by pravdepodobne na výber.
Dorazili do tábora. Pár vlkov sa tu už nachádzalo no nenechával sa ničím vyrušovať. Stále mal oči na tmavej vlčke, dokonca aj po tom čo ju Cielo poslal do oneho kruhu, ktorý sa tu začal tvarovať pri príchode ďalších a ďalších vlkov. Bola by blbosť, keby sa práve teraz pokúsi o útek, no nebolo by múdre podceňovať nepriateľa. Avšak nedalo mu si nevšimnúť sediac tu i niekoho iného. Hnedastá sa zdála byť tiež obvinená zo špionáže. Zaujímalo ho, koľko susedných vlkov sa nachádzalo na ich území.
Pri otčinových slovách mu jeho ľadový pohľad padol na Noxovu srsť. Následne odzneli slová i od ostatných vlkov, ktorý malí tú česť natrafiť na špióna a podali hlasenie, ktoré od nich S'Arik žiadal. Zdálo sa, že boli traja vlci odhalení, no čo ak ich bolo viac a zistili niečo čo by Přízrační nechceli? Hm. Švihnul chvostom, keď jeho spoločník prehovoril. Teraz prišiel rad na neho. „Keď som na spomínané miesto dorazil, rovnako sa mi niečo nezdalo v poriadku a chvíľu na to môj spoločník zbadal pohyb. Následne na to, sa nam podarilo zajať onú narušiteľku. Od odchytu až doteraz, okrem zavrčania, nevydala ani slovka." podal hlásenie tak ako bolo od neho žiadané. Všetko podrobené čo bolo treba povedal. Nemal čo viac dodať a ďalšími zbytočnými vecami nechcel nikoho zdržiavať. Slová ostatných členov ho prekvapovali. Netušil akým spôsobom si túto mienku o nich vyvodili a pravdepodobne to malo niečo s tým Rivotrom ako spomínal Finn. Ťažko povedať.

Škoda že nemusel použiť svoje svaly na jej ďalšie spaifikovanie. Mohol sa na chvíľu zabaviť, nuž mal si ju skôr všimnúť a možno by niečo zažil. Nuž nevadí. Bolo fajn že tu tmavý vlk mal za mazla hada čo nikdy predtým nevidel a sám by sa ho asi bál keby sa na neho čo i len pozrie, nie to ho mať ešte na chrbte...uhh. Prešiel mu jemný mráz po chrbte nad onou myšlienkou. Nič pekné, nezavidel tejto vlčke ale bol rád že ten had zabránil jej úniku. Snáď sa o nič iné nepokúsi. Svojou ostražitosťou nepoľavoval a kráčal po boku cudzinky z opačnej strany ako jeho spoločník ktorého meno nevedel, hah. Svoj pohľad mal stále na jej srsti celú cestu až k táboru. Ani tam ju nespustil z očí.

Vlčka mlčala aj naďalej, i keď si všimol jej srachu v očiach z oného hada. Nemal tušenia o koho sa jedná, nuž zdálo sa, že akékoľvek informácie bude ťažké z nej dostať. To sa na tuláka nepodobá. Ak by aj ním bola, prečo by vôbec odmietala komunikovať? Začínal mať podozrenie že sa jedná o jednu zo smečiek na Noreste. Ale o ktorú? Nihil je ich spojenec, Kult cez deň nehrozí a ostával tu už len Ignis. Stále však mohlo ísť o niekoho nového na Noreste čo, čo ja viem, mohol byť na úteku. Možností mohlo byť mnoho ale tá najprostejšia by bola v tomto prípade viac než jasná. Nechcel hneď svoje myšlienky rozdávať slovami, kým si ich sám neoverí.
Povzdychol si. „Dovedieme ju do tábora za Noxom." Prehovoril chladne. Bolo by hlúpe ju pripraviť o život bez toho aby získali čo i len jednu informáciu. No S'Arik určite bude vedieť, ako ju prinútiť hovoriť. Stál pred tmavym párom vlkov a čakal, kedy ju jeho spoločník pustí. Ak by sa pokúsila utiecť, hneď by jej v tom zabránil či už rafnutím do kožuchu alebo použitím svojej mágie.

Možno to nebol zrovna najlepší nápad, takto sa objaviť, nuž nemal ako vedieť, že prišiel v momente, kedy sa vlček necítil bezpečne. Nič zle sa však nestalo a A'kaza toto náhle stretnutie prežil. Zatiaľ. Počul tiché cerenie zubov, preto aj prichádzal opatrne. Aj akési šteknutie tu odznelo, nu hneď na to si tmavý vlček uvedomil, že mu od jeho prítomnosti nič zlé nehrozí a že sú obaja z rovnakého územia. Trochu sa to ukludnilo. „Nič sa nedeje." dodal k jeho slovám a jemne prikývol hlavou na prijatie ospravedlnenia. Rozhliadol sa po okolí keď aj vlček tak urobil. Po chvíľky ticha a pozorného načúvania okolia padli ďalšie slová, na ktoré len zakrútil hlavou. „Na tomto mieste som bol mnoho krát, nikdy predtým som ho takto nevnímal. Niečo tu je iné." dodal tichším hlasom a poslednú vetu takmer nebolo počuť. Nepokoj v očiach jeho spoločníka si samozrejme povšimol a o to viac zvýšil svoju obozretnosť.
Škubnul sebou keď tmavý hlasito pomyslel. Čo tam zbadal? nahnul sa bokom no nič si nevšimol. Bol práve v uhle kde mu strom a ostatné kery zabraňovali vo výhľade. Vydal sa potichu a opatrne za ním, snažil sa spozorovať to čo sa jemu podarilo. Akýsi pohyb napokon zbadal.
Trošku mu nešlo do hlavy, akým spôsobom dokázal spozorovať tohto zamaskovaného vlka, ktorý už teraz ležal na zemi pod pazúrmi vlka od Prizračných. Pokrčil nos a napnul svaly. Sledoval vlka ležiaceho na zemi no sem-tam aj omrkol okolie aby ich ešte niekto neprekvapil. Dúfam že ostanu v prevahe. Bohvie čo to bolo zač.
Bolo viac než jasné, že sa bude snažiť uprchnúť a tak sa postavil na opačnú stranu aby mohol o to lepšie a rýchlejšie reagovať ak by jej náhodou niečo vyšlo. „Odpovedz a vyhneš sa ujme na zdraví." vyslovil rázne a zašvyhal s chvostom. Nepáčilo sa mu že si ich tu ktosi chodí špehovať. Nahnevaný výraz jeho tvári neunikol.

Bol čas okolo doobedia keď sa vydal za hranice svorky na menší prieskum Norestu. Bolo to najmä zo zvedavosti, nik nevedel čo každý deň dokáže svet ukázať mladému vlkovi ako bol on. Hľadal skúsenosti a nové informácie, čomu sa priučiť a spoznávať čo sa len dalo. No bol tu aj druhý dôvod kvôli ktorému sa vybral na túto výpravu. Už nejaký čas postrádal svoju snáď jedinú kamarátku sojku menom Zuri a tak sa ju konečne vydal hľadať. Nemala vo zvyku chodiť priďaleko no stále dúfal, že sa len stratila. Asi by to nezvládol keby zistil, že sa jej niečo stalo a nedajbože by prišla o život...bolo ťažké si nájsť iného kamaráta keď o jedného prišiel. I keď je pravdou, že s A'senom sa dali do reči a celkom si sadli. Dalo sa to považovať za priateľstvo? Pravdepodobne áno, nuž odchádzal zo svorky tak kto vie kedy ho znova uvidí a či vôbec...
Mal rád spoločnosť no nebránil sa samote, avšak nemal moc s kým tráviť svoj drahocenný čas na užitočné veci či pre zábavu. Otec bol zaneprázdnený a ostatní sa s ním akosi nevedeli zabaviť. Bolo to zvláštne, netušil v čom je ten háčik.
Deň plynul a on snáď prezrel každý strom v lese, všetky najbližšie lúky až napokon došiel k tejto rieke celý nešťastný z toho, že bol neúspešný a Zuri nenašiel. Nesmutil priveľmi. Podarilo sa mu aspoň nájsť jej pierko, ktoré si zaplietol do jedného z jeho malých copikov na srsti krku. Obzrel sa po okolí, slnko už zapadalo a hľadať ju v noci bude nezmyselné. Vraciať sa mu však nechcelo a keď zbadal pohyb ihneď spozornel.
Nachádzal sa na rovnakej strane rieky ako kráčajúca postava pred ním. Bledá srsť mu bola povedomá, snáď samotná panovníčka Nihilu sa pred jeho zrakmi objavila? A veru že bolo tomu tak. Vyzerala zamyslene, že by ju trápili povinnosti? Bol trochu nervózny. Z čoho? Z tej novinky ktorú mu otčim oznámil....a vlastne aj preto sa vydal týmto smerom len netušil že sa tak dlho zdrží. No osud im asi doprial.
„Voltaire!" upozornil na seba ľahkým zvolaním a vydal sa jej naproti. „Zdravím." už to bol nejaký ten čas čo sa videli naposledy keď bol vlčaťom. Teraz je omnoho vyšší a krajší, hihi.

Mladý vlček už konečne dosiahol svojej plnej výšky, bol rád že už nie je šteňaťom. Stále bol však trochu pochudlý. Ešte potrvá, kým naberie nejakú poriadnu stavbu tela aby sa podobal otcovi, čiže samotnému alfovy. Aspoň jedna vec ho zatiaľ tešila, prevažne však smútil. Rozmýšľal nad tým, že by sa mal viac socializovať. Odkedy mu zmizla jeho spoločníčka bol z toho tak nešťastný, že sa vyhýbal kontaktu s inými vlkmi. Zistil však, že vďaka tomu nemal moc prehľad o smečke, aj keď je pravdou, že nových členov vždy postrehol, no takmer žiadneho z nich nepoznal. I keď to na jeho kamennej tvári nebolo poznať, jeho srdiečko truchlilo za sojkou modrou - Zuri, ktorá jedného dňa len tak zmizla... Stále však nenašiel odpoveď prečo, ani po niekoľkých dňoch. Možno sa len stratila? Sojky nemigrujú...nemohla odcestovať. Snáď sa jej len nič nestalo... smútil v mysli kráčajúc si lesom na úpätí keď z jeho mysle ho vytrhol hlas. Spozornel, predsa len sa nachádzal neďaleko hraníc Ignisu. Snažil sa zachytiť pachy, aby sa uistil skôr než bude neskoro. Odľahlo mu keď zacítil jedného zo svojích, vydal sa za ním, keďže tohto vlka ešte nepoznal. Ako už sa spomínalo, predsa len chcel spoznať nových členov, tak prečo to rovno nevyužiť? To však ešte netušil čo všetko ho možno bude čakať.
„Zdravím." odznel pozdrav po chvíľke, keď už bol v blízkosti vlka. Nesnažil sa ísť nejak potichu, aby ho nevystrašil. Zdálo sa však, že vlkovi sa v okolí niečo nezdá, či sa snáď mýlil? Dané slová predtým započul, síce si nebol istý s kým sa to rozprával, no súdil tak aj vďaka tomu čo vo vánku odznelo. Spev vtáčika samozrejme že započul, neprestal len tak vnímať okolie, hlavne keď cítil akési napätie v okolí. Ani mu však nenapadlo, že daný spev mal byť akýmsi signálom pre narušitelov ich územia.

Netušil o čo presne sa jednalo, leží bledá vlčica sa správala týmto spôsobom. Prišlo mu to celé zvláštne, no stále si napriek tomu zanechával chladnú hlavu aby dane stretnutie nezhoršil o to viac. Nie že by ho už teraz považoval za zlé, no z reakcie tejto vlčice si mohol len veľmi ťažko domyslieť čo sa práve deje, až ho to celkom zmiatlo. Malinko bol nervózny, i keď asi pravdepodobne nemal byť z čoho. Nepoznal ju, nové stretnutie... možno v tom bol menší háčik v jeho zmätku. Všetko sa však náhle ukludnilo, keď vlčka prehovorila a chvíľu na to sa ospravedlnila, tiež aj predstavila. Odľahlo mu. Však jeho kamenný výraz stále zachovával rovnakým. Kto vie či sa niekedy usmial.
„Nič sa nestalo. Teší ma, moje meno je A'kaza." odpovedal na jej slová. Už bol kľudnejši. I keď nie zrovna nadlho. „Isto ste v poriadku?" spýtal sa pre istotu znova keďže mu predtým nebola jeho otázka zodpovedná. Bol ochotný akéhokoľvek činu. „Úprimne sa mi moc nezdá, že by ste zvládla prechádzku. Samozrejme nič v zlom... i keď samozrejme by som súhlasil ak po tom túžite." poznamenal otvorene, možno to bolo mierne neslušné, ňu občas svoju otvorenosť nedokázali krotiť. Snáď sa jej nedotkol, no radšej bol za pravdu než radšej niečo zbytočne siliť a nedajvlku že by sa ešte niečo, o to horšie prihodilo. Stále však netušil, prečo sa takto vlčica správa. Zdála sa mu však nejak moc pribratá, možno je gravidná? Nikdy nebol v prítomnosti takej vlčice, nebol si istý. Radšej však už nič nehovoril. Možno to sama spomenie.

Aby pravdu povedal, nevedel si predstaviť že jeho otec jedného dňa odíde za predkami a on tak bude musieť kráčať sám bez jeho prítomnosti. Pri tejto myšlienke mu mráz prebehol po chrbte. Nešlo o to, že by bol rozmaznaný v štýle "tatík sprav všetko za mňa". Otca mal rád a bol si vo všetkom istejší, keď vedel, že on ako neskúsený vlk má po labke niekoho, koho mu jednoznačne dá múdre rady. Bol jeho vzorom, chcel byť ako on, nech to stálo za čokoľvek. Avšak ako by bez neho vedel, či niektoré veci robí správne? Či sa dobre rozhodol? Bál sa toho čo ho bude čakať keď S'Arikov život pominie. Nepoznal nikoho iného, kto by bol ako jeho otec.
Prikývol na otčinove slová. To že A'sen bol jeho bratranec, už obaja stihli zistiť keď spolu strávili chvíľu času a rozprávali sa o rôznych veciach. Avšak o tom, že rozmýšľa nad odchodom mu už bolo povedané, no aj tak napriek tomu dúfal, že si to rozmyslí. Slová ktoré počul neboli príjemné. „Dúfal som, že si to rozmyslí..." poznamenal napokon s mierne sklesnutým hlasom a odvrátil svoj pohľad na hladinu jazera. Mrzelo jo že takýmto spôsobom príde o priateľa i keď to neznamenalo, že týmto ich priateľstvo zanikne. Aspoň teda z jeho strany. Nebol si istý, ako to momentálne videl A'sen... začínalo ho to trápiť. Pri nasledujúcej otázke svoj pohľad znova presmeroval na mohutného vlka. „Pár vlkov. Jedným z nich bola aj Voltaire." priznal meno vlčice, ktoré sa mu z jeho pamäte len tak jednoducho nevyparilo. Krásna, múdra a vznešená vlčica. Zdalo sa, že i keď bol od nej o čosi mladší, rozumel si s ňou a neprekážalo mu sa s ňou zhovárať. Zaujímalo ho, prečo takto vyzvedá, či len snáď sa chcel zaujímať o syna? Či v tom bolo niečo viac? „Snáď nie je na tom nič zle, že občas zavitam aj mimo hraníc svorky." naznačil svoju zvedavosť na položenú otázku.
Nastražil uši pri ďalších slovách a na jeho tvári bolo poznať určite nadšenie. Na jeho chvoste to bolo rovnako možné spozorovať. Nadchlo ho to, bolo to viac než isté. Vedel že dané tréningy budú neskutočne náročné, o to viac sa na ne tešil. Chcel byť dokonalý v boji, či už so zbraňou alebo bez. Odhodlanie mu nechýbalo. Obetoval by čokoľvek.
Nuž zdálo sa, že najskôr bude musieť poriešiť slovné záležitosti a tréning na chvíľu dať preč z hlavy aby bol schopný vnímať to dôležité, čo s ním chce S'Arik prebrať. Mal sa snáď niečoho obávať? Určite nie. Mlčky s malinkým napätím a pohľadom bol stále zakotvený na otcovi a už len čakal, čo mu chce zdeliť. Bol pripravený na všetko. Aspoň si to myslel.