Príspevky užívateľa

Od ceremoniálu doľahol na Abraxasa akýsi útlm. Nebolo by celkom presné tvrdiť, že bol smutný či nahnevaný, aj keď šťastný teda rozhodne nebol. Akosi sa mu sťažka prejavovalo, myšlienkami sa vracal ešte vždy k ceremoniálu. Nejeden člen Kultu sa mohol diviť, že to mladý vlk vzal tak osobne, on ale nedokázal zabudnúť na nezainteresovaný výraz jeho rodičov, keď prežíval dosiaľ najdesivejšiu chvíľu svojho života. Nerozumel tomu a ani nechcel rozumieť. Nemali ho radi? Ani Sabrinku? Prečo? Čo urobili zle? Veď si ich ten Hati osobne zažiadal! Hoci pravdu povediac váha tohto tvrdenia pre neho nebola veľká.
Teraz ležal na železnom tráme hrdzavej húsenkovej dráhy, rozvalený ako leguán takže mu jedna predná a jedna zadná končatina viseli dolu. Nudil sa ako pes, na druhej strane však nemal veľkú chuť blbnúť so svojou sestrou. Samému mu to bolo zvláštne, po tom, čo sa stalo by pri nej mal chcieť byť ešte viac, no nebolo tomu úplne tak. Hej, chcel byť pri Sabrine v zmysle, že by videl, že je živá a zdravá. No ešte vždy keď sa na ňu pozrel ho prebodla myšlienka, že tu už pokojne ani nemusela byť. Necítil sa ako predtým, už to nebolo to nezbedné šidlo, s ktorým sa hrával a vtipkoval, hoci sa v jej prítomnosti snažil svoje znepokojenie zakryť. S povzdychom si zložil hlavu na trám a melancholicky pozoroval okolie.

Abraxas najprv v prvej sekunde šplechol sestriným smerom, no vzápätí sa zháčil a afektovane vykrútil hlavu do opačnej strany, div si nezlomil krk. "Ne-! Nebudem tancovať, ja sa bojím, necheem-" zalamentoval ešte piskľavejšie než Sabrina, kontraproduktívne naťahujúc k nej labku, aby ho nakoniec vtiahla do pokušenia. Ani na to dlho nečakal a hneď sa zas pratal za ňou. "Môj spanilý šat! Odteká!" teatrálne sa zhrozil, keď sa z neho na schodoch spustil celý vodopád. Na rozdiel od Sabriny sa však inštinktívne otriasol, sukňa-nesukňa.

"Tak. Mám strach," poznamenal a v pozadí jeho hlasu sa ozval kus hanby. "Ťažko sa to vysvetľuje." Nemohol mu predsa povedať, že mu ta nejaký nehmatateľný šialenec zvreskol do ucha, už by po záchrancovi na streche neostal ani smrad. Možno by si takto domyslel, že ho tu väznila len nejaká úzkosť alebo čo. Na zápornú odpoveď sa v prvej sekunde Abraxasovi zatriasli pysky. Ani si nebol istý prečo, bolo mu proste podchvíľou všetkého ľúto. Ako teraz, tak aj hocikedy inokedy. Potriasol ale hlavou a trochu sa vzchopil, väčšmi natŕčajúc uši v snahe započuť aj niečo sľubné. Pozrel priamo pred seba na kruhový otvor a na chvíľu zaváhal.
"Okej," neochotne vypotil. Trošku pookrial a pomaly sa začal plaziť bližšie ku koncu potrubia. Keď sa ocitol už takmer na konci, najprv sa labkou zachytil hrdzavého okraju, aby sa mohol vytiahnuť von. Keď sa však strapatý chlpatý hrudník šuchol po plechu vpred, pod rúrou čosi vrzlo. Hrklo. "He-hej, si tam?" Abraxas rýchlo vyhŕkol, snažiac sa ignorovať tú zmenu v atmosfére, ktorá naznačovala, že bolo niečo veľmi zle. Než by v matnom obryse na streche stihol vôbec rozoznať nejakého vlka, svet sa začal točiť. "O-ou," rezignovane hlesol, v kontraste s emóciami, ktoré ním mávali doteraz. Tu si už totiž z neho musel Hati fakt že robiť srandu - rúra sa dala do pohybu, pomaly naberajúc na tempe až kým sa na plné gule nestrepala z vrcholu pyramídy ostatných rúr na dno továrne, za lomozu, ktorý museli počuť ešte aj budúce generácie. A v nej Abraxas - zmietaný a teraz už pravdepodobne nahluchlý ako škrečok v rolke od toaletného papiera.

Rozpačito sa uchechtol nad jej úsudkom. Pravda, v danej chvíli Abraxas ešte netušil, čo za hlasy to už počul a komu skutočne patrili. No keď mných vlastníkov nikdy nenašiel, jeho fantázia mala nutkavú potrebu si na nezodpovedané otázku zodpovedať po svojom. Že to boli nejaké strašidlá, alebo nevidieľní vlci...alebo to neboli vlci ale nejakí škriatkovia, ktorí len boli príliš maličkí, aby si ich všimol. Mladý vlk si však neodoprel ani tú najviac metalovú verziu, podloženú tým, že hlasy, ktoré počul vždy zneli nešťastne - že to boli nejakí duchovia.
To už sa ale Omara do plných rozkvákala a on ju až patologicky pozorne počúval, aby mu to prehlušilo všetko ostatné. Respektíve sa snažil. Počuť ju rozhodne počul. Nakoľko bol ale sústredený na skutočný obsah jej slov bolo otázne. Časť z toho mu určite vyfučala von druhým uchom, no pri zmienke jeho sestry a čohosi, čo sa snažilo byť jeho menom konečne spozornel. "Že čo? Čo za Axas?" zmätene sa zaškľabil. "Jedine že by sa mi narodil ešte o dve slabiky kratší brat!" zasmial sa. "Ale určite ho teší. Aj mňa teší - ja som Abraxas," predstavil sa a zašvihal chvostom.

Kostrbato sa vyplahočil na breh, len-len že sa nezošmykol späť do vody. Slzy sa mu vpíjali do zmáčanej srsti na lícach, nebolo ich rozoznať, no bolo ich počuť. Ešte doteraz sa mu v hlave ozývalo to volanie z hlbín, nevedno či ešte vždy skutočné, alebo naň len nebol schopný zabudnúť. Nemal dosť energie ani na to, aby sa otriasol a tak sa mu z chlpov ešte hodnú chvíľu rinuli dropné vodopády, vyteral ako taká ropná škrvna na nohách.
Na rodičov už ani nepozrel, jedinou prioritou preňho bola Sabrina, ku ktorej sa okamžite doplazil. Zakrútil sa okolo nej ako šál, ibaže na to svojou telesnou dĺžkou celkom nestačil. Aj keď mu ešte pred minútou išlo o vlastnú kožu, stále, či skôr opäť sa bál najmä o ňu, nehľadiac na to, že bola na to momentálne lepšie. Keby sa k nim teraz bola priblížila Omara, celkom isto by sa po nej ohnal a pravdu povediac sa to isté nedalo celkom vylúčiť ani u vlastných rodičov. Abraxas bol s nervami v koncoch. Nikdy sa nechcel na nikoho hnevať, no teraz mal pocit, akoby proti nemu a sestre stál celý svet. "Sabi," zlomene zaskučal a tuho sa k nej pritúlil. "Nie...už nikdy, ani ja. Už ťa nikto hádzať ne-nebu-de-!" fňukal a ešte stále sa triasol.

Doteraz sa len bál. Veľmi veľmi sa bál, no bol to ešte vždy ten klasický strach, ktorý mu pumpoval adrenalín do krvi a nútil ho ďalej bojovať. Vtedy mu ešte v ušiach hučal vlastný tlkot srdca. Ale teraz už nie. V Abraxasovej hlave zavládlo pusté a nehostinné ticho, nie len žblnkanie vody ale aj hlasy ostatných členov vrátane Sabriny sa celkom zahmlili. Jediný zvuk, ktorý ho neopustil bol ten, ktorý si zo všetkého najviac prial nepočuť. Šiel zdola. "Utopili sme sa, utopili nás-!" nariekali a nebolo ich tam dole málo. "A utopíš sa aj ty...Abraxas."
Mladému vlkovi sa začala točiť hlava. Pohyb nôh mu na moment riadil už len prúd vody a on mohol cítiť, ako sa mu hladina zakráda čoraz vyššie a vyššie. Odrazu sa mu zamarilo, že sa mu čosi obšuchlo o labku. Nevedno či to vôbec niečo bolo, alebo to bol len kus smetia alebo vlastný chvost, v tej chvíli mu od paniky prišlo na zvracanie a do očí sa mu nahrnuli slzy. Nemohol sa nadýchnuť, nemohol kričať, snáď už sa nemohol ani pohnúť. Čokoľvek to k nemu prehováralo, bralo si ho to k sebe. Šepot neustával, silnel a hlasy sa medzi sebou začínali prelínať. Už ani necítil bolesť a páľavu z námahy či tlak v hlave, cítil len chlad. Akoby už snáď ani nebol živý. Jeho čas sa krátil a on už akosi prijal, že proti tej hrôze nič nezmôže.
Úskokom si ale všimol akéhosi modrého odlesku na brehu, niekde medzi vlkmi. Ani presne nevedel, čo to bolo, ani ho to nezaujímalo, no z nejakého dôvodu mu zovretie v hrdle na moment povolilo. S tým oneskoreným dúškom vzduchu urobil jediné, čo mu ostávalo. "Mami!!" zúfalo skríkol čo mu sily stačili, tesne predtým, než by sa nahltal vody. Prudko kopol všetkými štyrmi. Zdalo sa, že panika o kúsok ustúpila a dožičila mu ešte poslednú šancu na prežitie a Abraxas sa v poslednej chvíli rozhodol, že ju nezahodí. "Mama! Ocko!" rozplakal sa na plné obrátky, veslujúc so značnou námahou k brehu. Až teraz mu došlo, že tu boli celý čas, že videli ako sa so sestrou trápia a ani sa nepohli. "Prosím.." vzlykol. Jediný, kto sa staral bola Sabrina.

Začínal celkom solídne neznášať každú ubiehajúcu sekundu tejto akcie, to však ešte netušil, čo si pre neho Hati nachystal ďalej. Dýchal rýchlo a strnulo, vďaka čomu mu energia začínala pomaly ale isto dochádzať. Papuľu držal kŕčovito vykrútenú nad hladinou, ale aspoň tak vysoko, ako sa mu dalo a oči mal fixované na Sabrine. Netušil, čo spraví keď sa k nej dostane, no to ho teraz nezaujímalo. Toto už bolo na míle ďaleko od nejakého šťeňacieho blbnutia vo vode, bol to boj na život a na smrť, na ktorý sa necítil fyzicky, no hlavne ani psychicky pripravený. Oveľa viac ho však desilo vidieť bojovať Sabrinu. Počul ako vôkol seba robila zmätky, cítil jej paniku, ktorá samozrejme kmásala aj ním samým. S každou červenou vlnkou proti jej hlave mu srdce zovrela predstava, že sa už neukáže nad hladinou.
Konečne sa k nej nejako dostal. Mľandravé svaly ho pálili, hrudník sa mu pod tlakom vody rozťahoval len sťažka. Cítil, že tu už dlho nevydrží. Kostrbato sa zvrtol, aby mohli plávať vedľa seba a na chvíľu sestru skúsil chmatnúť za kožu na krku, aby sa rýchlejšie pohla vpred. Pravdaže, nejako veľa tým nedocielil. Pokúšal sa ostať tesne veľa nej, aby sa o seba mohli oprieť.
Náhle však zaznelo v hlave čosi, čo nepochádzalo od Sabriny, ani od nikoho na brehu. "Oni to urobili," Abraxas zhrozene vytreštil oči. "Hodili nás sem...utopili sme sa-" To celkom určite nebola Sabrina. Bol to hlas. Detský. Vlastne sa zdalo, že je ich viac. Dych sa mu zasekol v hrdle, srdce mu snáď chvíľu ani nebúchalo a celé jeho telo oblial mŕtvolný chlad.

Význam tohto podujatia šiel pravdu povediac tak trochu mimo Abraxasovu hlavu. Veď ten Hati od začiatku chcel, aby ich mama s tatkom zlepili, to si teraz už nebol istý či čo? Nejakú ohromne ťažkú hlavu si z toho však nerobil, akurát sa mu mierne protivil pach a konzistencia jeho nadchádzajúceho kúpeľa. Bude tam vôbec vidieť ako sa mu pekne vlní srsť pod vodou? Alebo vylezie von ešte ulepenejší, než bol doteraz.
Tisol sa medzi okolostojacimi kulťanmi, občas s úsmevom plným očakávania hodil očkom po mamke. Dúfal, že jej tejto noci urobí radosť svojim počínaním. Čoskoro jeho pozornosť odpútal Nirix. "Čau mesiáš," mimovoľne pozdravil a švihol chvostom. Než spoločne prešli až k okraju bazéna, ešte optimisticky kukol na Sabrinu.
"Neboj sa, to dáš. Totálna pohoda," podobný pohľad venoval aj samotnému Nirixovi spolu so slovami podpory počas svojich posledných sekúnd strávených na pevnej zemi. "Určite si silnejší než vyzerá-AAA!" zhíkol uprostred ďalšej poznámky, keď ho vodca Kultu strčil do bazéna. Niežeby s tým nerátal, no bol to jeden z tých prípadov, kedy sa trochu pozabudol.
Jeho prvým pokusom bolo proste sa postaviť zadnými na dno, ako to robil so Sabrinou v nákupnom centre. Tu však rýchlo s hrôzou zistil, že bol bazén podstatne hlbší a nijaké nadbytočné centrimetre presateného šťeňaťa mu nepomohli. Reflexívne začal divo veslovať nohami, keď sa v jeho periférnom videní mihlo čosi malé, čierno-biele. Tak to teda nie, na takto hlbokej vode sme sa nedohodli! Navyše jeho menší súrodenec skončil ďalej od brehu, ako on. "Paprče preč od moej-!" vyprskol a bez rozmýšľania začal neobratne špliechať smerom k sestričke, miesto toho, aby sa odpratal na breh, kam patril. Nešlo mu to, no nejako sa dokázal udržať nosom nad hladinou. Rozhodne to však nestačilo k tomu, aby tu niekoho zachraňoval, iba čo by ich oboch utopil.

Spokojne si skackal na zadných ako tyranosaurus, sem-tam hodil očkom po Sabrine. Hoci asi ani nemusel, jej vyčíňanie muselo byť počuť až na ulicu. Predsa len si však všimol, ako sa na moment uzavrela vodná hladina nad jej hlavou, čo ho prinútilo opustiť svoj elegantný prejav. "Sabr-!" splašil sa, v presvedčení že si ju voda nadobro vzala sa udatne šmaril do vody smerom k nej. V polovici jej mena ho prerušil nával vody do dutiny ústnej, ktorú nechal lajdácky rozďavenú a tak sa obaja poctivo napili.
"Ty si ešte profesionálnejšejšia," blahosklonne vyhlásil, keď sa šťastne vrátili k skackaniu. "Vieš jak náš tatko má z nás najdlhšie chlpy, mal by si to tiež skúsiť - mal by najdlhšiu sukňu!" prázdne oči sa mu pri tej predstave zablysli do tmy. Lazarov mu pripadalo ako meno hodné tanečnice.

Abraxas sa ako obvykle držal v závese za sestrou. Ak nič iné, tak už len preto, že bolo takmer fyzicky nemožné udržať sa pred ňou. Dnes bolo na pláne čosi mimoriadne, čosi, na čo boli obe dietka náramne zvedavé od prvej chvíle, čo uzreli ten plachý pramienok svetla pomaly zmiznúť škárou v zadebnených oknách ich bytu. Bolo to iné svetlo než to z mesiaca, bolo tak...teplé. Zlatisté. A to bola farba, ktorá sa v meste hľadala s veľkou obtiažou.
"Hm?" jeho uši sa náhle natrčili k Sabrine, z ktorej bola v tejto chvíli už len čierna šmuha v jeho periférii. Čoskoro však pochopil, kam sa tak náhlila. Matka sa blížila potichu ako zlé znamenie, no čosi ju zradilo. Abraxas bol v domnení, že to vzdialené "Lailah," počula aj jeho sestra. Teraz nemal ani čas to vyšetriť, chytro sa zvrtol a futášil dole schodmi.

Zatiaľ čo sestrička živelne lietala hore-dolu, Abraxas posedával na suchej časti eskalátora a preveľmi sústredene pozoroval, ako sa v objatí jemnej pavučinky liahne pavúk. Pavúča. Páčilo sa mu, aké bolo svetlé a krehké. "Vitaj na svete krpec," pobavene zaševelil a skúsil sa mu prizrieť ešte bližšie. Až tak blízko, že odrazu už pavúk nebol, zato ho ale niečo pošteklilo v nose. Nič moc si z toho nerobil, zrejme mu nedošlo že sa práve dopustil vraždy keď si prenikavo kýchol a uvoľnene zklusal dolu k vodnej hladine. Najprv položil na zaplavený schod len predné labky. Aj to sa mu páčilo, ako sa mu vo vode ladne vlnila srsť. "Hihihihihi," zaradoval sa tomu a nemotorne zdupkal až dolu, kde našťastie ešte dočiahol na dno aspoň zadnými. Už teraz bol vyšší než Sabrina. "Som krásny-!" vyhlásil, v snahe zaujať svoju zaneprázdnenú sestru, pri pohľade na normálne strapatú a ježatú srsť, ktorú mu voda teraz pekne učesala. Skackal si pomaly za Sabrinou, vlniac sa ako medúza. "Som tanečnica vo vetre."

Konečne sa tejto obludnej noci dopočul aj niečoho pekného. Samozrejme to nemohol nechať bez odozvy a jeho prašivý chvost sa rezko rozkmital, búšiac pritom do stien potrubia. Je zachránený, hurá! Stále mal však trochu strach, viac by sa mu páčilo, keby toho svojho záchrancu aj videl. Aby mal za kým bežať, keď zase niečo začuje.
"No...ja len že ja som sa tu akože schoval. Jakože od strachu," vysvetlil preveľmi múdrym tónom. "Ale nebezpečné to nie je...asi. Len sa toho bojím. Myslíš, že by si mohol najprv zliezť sem?" Už vlkovi tykal. A vlastne tieto dve predošlé vety, ktoré zo seba dostal bolo jediné vykanie, akým niekoho poctil od pretrhnutia pupočnej šnúry. Tak sa bál, že sa snažil aj poriadne vyjadrovať; všetko, len aby mu ten živý cudzinec nezdupkal.
Po chvíli ho pri predstave, že by tu ostal zase sám, opäť premkla panika. Bezradne zložil hlavu medzi predné nohy, jastriac do tmy prázdnymi očami. "Aspoň jedno brčko mi ukáž...nechcem tu byť sám," skúsil to pre zmenu smutným tónom. Vlastne to ani veľmi nehral, pri takýchto situáciách sa u Abiho striedali emócie mihnutím oka.

Abraxas sa nápodobne pritisol ku dnu svojej (ne)bezpečnej rúry a civel von. Uši sa mu pohotovo natrčili za hlasom, dúfajúc, modliac sa k Hatimu či čo to bolo za týpka, aby to nebolo len ďalšie strašidlo. "A-áno, to ja, to som bol ja. Prepáčte," zaúpel do okolia. Mal nutkavú potrebu rozprávať ďalej, ako tomu ostatne bývalo často. Lebo keď rozprával, bola tu šanca, že nejaký z tých hlasov prepočuje.
"Vy ste normálny vlk, že hej? Z mäsa a kostí," ozval sa znova. Nebavilo ho to tu ani najmenej a pomaly začínala prevládať chuť z tej rúry čo najskôr vyliezť. Nabral štipku odvahy a posunul sa o kúsoček bližšie k okraju. Pravda, to sa ešte stále nachádzal asi za tretinou dĺžky svojej skrýše. Opäť to trochu zaškrabotalo. "Som schovaný, je mi tu tesno. Preto škrípem," zavolal, aby to potenciálnemu záchrancovi objasnil. Veľmi prezieravo nepovedal, kde presne bol schovaný - čo ak by to počulo aj strašidlo a našlo ho? Odmyslime si pri tom fakt, že už urobil všetko možné, aby o sebe dal znať.

To, že sa výkrik zmenil dokonca v trojhlas si Abraxas nevšimol, mal čo robiť už s tým jedným cudzím hlasom. Tieto situácie ešte stále celkom nezvládal, veď ako by aj chudák mohol? Kto by ho to naučil? Kto by mu vôbec veril, že si tie hlasy nevymýšľal, aby od rodičov nahrabal viac pozornosti? Tušil, že skrývanie v rúre mu bolo prd platné, aj tak sa však neustále obzeral vpred aj vzad, keďže boli oba konce voľne priechodné a celkom solídne pri tom škrípal pazúrmi o železný podklad. To, že na neho v každej chvíli mohol ten škrekľúň vybehnúť odzadu mu nebolo ani najmenej príjemné. Vlastne ani spredu. Ba, spredu by to bolo ešte horšie, veď pospiatky by sa z tej rúry nikdy včas nedostal! Primälo ho to na moment zapochybovať o svojom úkryte, no pri predstave, že by mal vyliezť von a byť každej hrozbe na očiach len vzdorovito zavrtel hlavou a pritisol si k telu zježený chvost. Bude proste musieť dúfať, že k nemu nič nepríde. Aj tak ho doteraz vždy strašili len zvuky, nijaké strašidlo nikdy nevidel. Hoci bol na vážkach či to bolo tak lepšie alebo horšie.
Odrazu sa hlas ozval znovu. Tentoraz to však bol celkom iný hlas, aj keď o moc presvedčivejšie neznel, preto Abraxas najprv len čušal ako pena. Onedlho začul nejaké škrabotanie na streche - spočiatku ho to vydesilo ešte viac, no po chvíli mu prebleslo mysľou, že by to snáď mohla byť aj fyzická osoba. Neostávalo mu iné, než dúfať. "Ha-haló? Počujete ma?" nesmelo pípol, no rúra jeho hlas vyslala do okolia ako trombón. Strašidlá mu zvyčajne neodpovedali, alebo aspoň nechceli. A koľko on už s nimi skúšal vyjednávať.

Chudák mal sto chutí dať sa vnohy, keď počul tú otázku. Určite to tu bolo zas, zas chce s ním hovoriť niekto, koho nevedel nájsť. Bude naňho kričať. Alebo na niekoho iného, veď to je už jedno, tak či tak by si to rád nechal ujsť. Našťastie mu ale včas udrel do nosa povedomý pach. Ak tu bol pach, musel tu byť niekde aj ozajstný vlk, že?
Abraxas pookrial a veľké uši, ktoré nosil zväčša stiahnuté našpicoval za hlasom. Veľmi veľmi chcel zistiť, že mal aj reálneho vlastníka a tak príliš nečakal, ani neodpovedal a rovno prepchal hlavu skrz najbližšie krovie. "Bože super, ty žiješ-" zajasal, hoc mierne rezignovaným tónom. Vduchu sa však potešil, že tu viac nemusel byť sám. "Ja som tu, ahoj!" pouškrnul sa, kým zvyšok svojho už tak strapatého tela pretiahol cez húštie. "A ty si vlastne...kto si?" neohrabane si sadol, naklonil hlavu najprv do jednej strany a hneď na to do druhej, div si ju neodkrútil. Ušnice mu pritom plantali zo strany na stranu. Hádam do nich raz dorastie.