Príspevky užívateľa

Pokrčil čelo a privrel oči, sledujúc Aiduinove pysky ako rozprával, fakt sa pekelne sústredil, moc to žiaľ ale nepobral.
"ČO MÁM? PAMIATKU??" zahučal mu na jeho otázku hneď naspäť, až mu pritom hlas preskočil. Čosi počul, no jemu to znelo asi akoby to zamrmlal do zvukotesného vankúša. Potriasol hlavou a poškrabal sa za uchom, dúfajúc, že mal možno iba niečo zázračne strčené v ušiach, no nič moc sa nezmenilo.
Pricupkal k modrému bližšie a chudák už mohol vidieť, ako sa strapatý nahluchlý mladík pred ním nadýchol, ani čo by chcel trom prasiatkam sfúknuť domček a ak ho dovtedy Aiduin nezastavil, aj mu poctivo zahučal svoje meno.

"Lucien...prečo si to spravil-?
"Ááha-! Takže s dedom," mimovoľne si povzdychol nad Morganovým lamentovaním, no snažil sa neznieť otrávene. Nebol. To by predsa bolo hnusné, nie nebol. Napriek tomu, že túto pesníčku už počul snáď milionkrát, na druhej strane ju však o to lepšie poznal a práve preto by nebožtíkovi nedokázal otrčiť chrbát. Žiaľ aj jeho pozornosť bola prchavá ako acetón a preto keď sa ozval známy hlas, Abraxas bleskovo vylovil hlavu z húštia.
"Hej! Duin, čau!" spokojne ho pozdravil a potriasol strapatou hlavou, do ktorej už isto stihol nabrať trochu lístia. Čo mu neušlo bolo však, že ani Aiduin nebol tak celkom vystrojený do opery. "Čo si kopal hrob?" zasmial sa, pri pohľade na modrú srsť miestami ofrckanú hlinou. Mile rád by mu na jeho predošlú otázku odpovedal, keby už nestihol zabudnúť, že sa ho okrídlenec vôbec dačo pýtal.

Udivene naklonil hlavu, ako ju počúval. Erora to síce nemohla vedieť, no získať si takto Abiho absolútnu pozornosť bolo luxusom, ktorý si ani jeho vlastná matka zvyčajne už nemohla dovoliť. Snáď by sa týmto mohla inšpirovať a okoreniť svoj imidž práve tak, ako táto záhadná Kulťanka-!
Naklonil hlavu zas do opačnej strany. Čo ako sa pekelne sústredil, povedala pár vecí, ktorým nerozumel. "Ľudí? Čo je 'ľudí'? Nejaké bobule, od ktorých ti dorastie takto náradie?" zasmial sa. Ach, dieťa už teraz trápené všeličím, no ani len netušilo, čo za spôsob to mala na mysli. "Tak to musíš byť brutálne hodná, keď už ti toľko nadelil! Povedz, čím si tuna, u nás? Nejaká brutál bojovníčka, že keď ti niekto usekol nohu, dorástli ti dve?" vzrušenie v jeho hlase sa každým novým nápadom stupňovalo, až začínal stepovať na mieste čakajúc na odpoveď.

S ušami otrčenými jak satelity sa poobzeral do všetkých strán, hoci možno ani nechcel, pri predstave, že by sa jeho hypotéza zmenila na skutočnosť. "No predstav si to," šepol s napätím, nebolo mu všetko jedno, ale asi ho povzbudila sestrina reakcia. "Ako by asi taký vlk vyzeral? Asi by mal po celom tele taký kožuch-nekožuch, jak my máme na bruchu-" polemizoval a radšej si rovno sadol na trtáč a pozrel si na vlastné, ešte stále trochu plešivé bruško.
"Myslíš, že sa to dá? Vyskočiť z kože?" Snáď možno bezpečne skonštatovať, že ak aspoň obraznú formu takej činnosti Abraxas dosiaľ nevidel, raz ju isto uvidí.

Keď to vyzeralo, že to s týmto maníkom stvrdne na nejakú chvíľu, uvoľnene si sadol a hľadel naňho prázdnymi očami ako výr. Keď sa aj u Ossiana zračil úsmev, spokojne pobúchal chvostom po zemi. Ťažko povedať, či ten sarkazmus nevedel rozoznať alebo sa náročky hral na blbého. Obe verzie sa miestami zlievali do seba, čo platilo v konečnom dôsledku bolo, že si z neho ťažkú hlavu nerobil. Ako ho počúval, opäť v sústredení spomalene mľaskol, než v precitnutí vytreštil oči. "Jáj anooo jasné. Šak aj zlá popularita je popularitou," zazubil sa. Nechcel mu zle, ale čo si budeme - ten pocit, že mal azda istým spôsobom navrch mu vtipne šteklil mozog. "No moja segra sa na tom bavila. Vlastne ani zosnulí mi na to nič nepovedali, o tom by som vedel," potmehútksy mu zablysli oči, no krátko na to jeho výraz zase zvoľnil do kamarátskeho úsmevu. "Hej, hej- Nemaj boja padre, mama ma už zdrbala jak halušku."

Ak sa vlčica obávala, že by sa jej odrastené vĺča bálo, bola tu na zlej adrese. Abraxas pristál doslova na lopatkách, zadné nohy mu komicky krčali z lístia ako prevrátenej lienke. Rýchlo sa zvalil na bok a skočil na rovné nohy, ešte vždy v pohodlí mäkkého lístia. "Pohoda, jasne," odvetil a ošil sa za listom, ktorý sa mu zachytil za uchom. Hneď na to sa mu oči rozlepili dokorán, sledujúc vlčicu pred ním. Ešte v tom údive trochu aj hubu pootvoril.
Vykročil jej zvedavo v ústrety, vetriac čo bola asi zač. Dlho mu tá ostražitosť nevydržala a podišiel ešte bližšie, aby si ju vedel z každej strany dobre poobzerať. "To je husté! Čo ti dáva, ty máš toho nejak navyše, aj ja chcem také!" žasol nad ňou, mávajúc veselo chvostom.

Ešte naposledy sa s nádejou obzrel za smetiakom, v duchu sa lúčiac s čímkoľvek dobrým, čo tam možno práve zanechal, výmenou za tento rozhovor. To ešte nevedel, ako draho za túto premeškanú príležitosť zaplatí. "Tomu ver," prehodil s intelektuálne vytočenou hlavou, než sa konečne s úsmevom pozrel zase na vlka. "Ta každý raz zahučí do hliny, hejže?" opäť sa uchechtol a mimovoľne sa poškrabal za uchom. Napadlo mu aj, že on už asi nad smrťou ako takou nikdy nebude premýšľať, ako iní vlci. Na jednej strane by si bol myslel, že nechcel skončiť medzi tými nešťastníkmi, ako bol Morgan ale...však on už medzi nimi žil tak či tak. Čoho by sa bál, keď už teraz prakticky vedel, do čoho ide? A možno by sa mu tento budhistický prístup k smrti zišiel, keby si bol chudák uvedomoval, že práve teraz dráždil štrkáča posou labkou po hlave. A že tento štrkáč, aby neponechal nič na Abraxasovej predstavivosti, štrkal, syčal a mykalo mu kútikom. To by si však najprv musel všimnúť a potom by ho to ešte muselo začať aj trápiť. To bolo na neho priveľa práce.
Keď sa mu týpek predstavil-nepredstavil, s pekelným sústredením privrel oči a zamyslene si oblizol pysky, tak že mu konček jazyka ostal trčať spod nosa. Ešte aj k Ossianovi ponatiahol krk ako sup, akoby mu to malo v niečom pomôcť. Vlastne sa správal, ako by bol slepý. A to bolo pri niekom, kto mal oči ako on dôvodným predpokladom. "Očkaj, spomeniem si na meno-!" zhlboka sa nadýchol a dramatickú pauzu podržal dobrých desať sekúnd. "Nespomeniem si," porazenecky zvesil plecia. "Ale brutálne mi lichotí, že ty poznáš mňa," veselo šibol chvostom.

Už pár hodín sa pofľakoval po uliciach s nosom nalepeným pri zemi a čosi hľadal, ešte nevedel konkrétne čo. Hlasy sa ozývali približne tak ako obyčajne, no dnes v noci viac než inokedy pociťoval akúsi úzkosť. Nevedel, čo to bolo, nechcel do toho zaťahovať ani Sabrinu. Azda by mu najlepšie padlo ísť sa zase prebehnúť niekam mimo mesta, hoci slovo 'behať' by bol asi pre Abraxa priveľmi ambiciózny výraz. Teraz bol však v stave relatívnej triezvosti schopný usúdiť, že na to bolo prineskoro. Noc už nebola tak mladá a nemusel by byť schopný vrátiť sa na čas domov. A nie že by mu to nejako trhalo žily, ale netúžil stráviť ďalšiu noc tým, že mu ktosi bude dvíhať mandle.
Teraz mal hlavu zaborenú až po plecia v hrdzavom smetiaku, čím zahadzoval do diaľky všetok pud sebazáchovy, ak mu ešte nejaký ostával. Do tváre mu vrážalo všeličo, veci mäkké i tvrdé, dokonca svojím kutraním vyrušil rodinku myší, o ktorú však záujem nemal. S piskotom presvišťali naprieč smetím a zbehli mu po chrbte na ulicu. Ani sa len neošil. Hľadal niečo zaujímavejšie, niečo voňavejšie, čo by mu spríjemnilo noc a ani chudák netušil, že sa za ním z tieňov prikrádal presne ten typ spoločnosti, aký by tentoraz rád oželel.
Keď pohodlné ticho preťal chladný hlas, Abraxas sebou šklbol a zahrešil do útrob smetiaka ako do ampliónu. Vzápätí vytrhol hlavu von, čím okolo seba kvalitne rozhádzal, čokoľvek to bolo, v čom sa doteraz hrabal. Vypleštil oči na Ossiana, no napriek jeho prísnemu výrazu Abraxovi automaticky cukli pysky do nedbalého úsmevu. "Ale si ma vymákol, skoro ma smrtka preskočila-" zadychčane sa zasmial.

Odrazu mu nohy tak neohrabane prepletali, že sa na starej mramorovej dlažbe šmýkali každá iným smerom, akoby sa žriebä prvý raz po narodení učilo stáť. Bleskovo sa zvrtol, keď mu už v ústrety trielila Sabrina a náramne chlapsky sa za ňu schoval. Až keď do toho štuchla, pomaličky sa aj on osmelil vyliezol spoza nej. Ani sa toho sám nechytil, no keď vyskočila Sabrina, automaticky vyletel do vzduchu aj on.
"Neviem...pamätáš si od nás niekoho takého ryšavého?" šepol ako bez dychu a po krátkom zamyslení pokrútil rozhodne hlavou. "Ako si môžeš nezapamätať ryšavého vlka? Nepoznáme ho," vyhlásil. Prikročil o kúsoček bližšie a zavetril. "Krv necítiť. Vlastne ani toho vlka, či?" pozrel na ňu, či sa to iba jemu tak zdalo. Potom mu v hlave cinkol ďalší ohromný nápad a stále trochu čaptavé uši mu vystrelili dohora. "Ty počúvaj možno ho nezodrali. Možno sa len sám...vyzliekol. Vieš, čo to znamená?" so zdesením vypleštil oči a rovno sa radšej poobzeral. "Niekde sa tu môže potulovať naháč."

"Tu sa to stalo. Tu sme sa spoznali..."
Morganov hlas už poznal. Nedalo sa úplne povedať, že ho počúval rád. Mal ho rád. Teda 'rád' bol pojem relatívny, na to, že sa jednalo o nejakú stratenú dušu, ktorú občas počul kdesi nariekať, a ktorá ho za detstva párkrát vystrašila na smrť...mal ho celkom rád, hej. Bolo mu ho ľúto, veď komu by aj nie. A Abraxas sa nádejal, že mu robilo dobre, keď mu o svojich boľačkách mohol rozprávať, tak sa s tým snažil naučiť fungovať. "S dedom, či s tou tvojou čajkou?" zaujímal sa, kým sa nosom prehrabával v húští. Asi hľadal čosi, čo by mu zjednodušilo tento pesimistický rozhovor. Pravda, mohol tiež vziať nohy na plecia a nechať ducha tu, lenže to nechcel. Neodpovedal mu. Vlastne sa veľmi zriedka stalo, že by mu povedal niečo k veci a mladý sa pomaly ale isto začínal nazdávať, že jeho otázky Morgan nepočul. Divné.

Pre Abraxasa na chvíľu zmizol celý svet, ako ho poznal. V tomto novom svete existovala len rozostrená špirála tmy a ešte väčšej tmy, ktoré sa do seba vpíjali ako točená zmrzlina. A nárazy - jeden, druhý, zľava, sprava...nikdy nedokázal predvídať, skadiaľ sa obúcha najbližšie, no na druhej strane by mu to aj tak bolo na dve veci. V rúre sa totiž zmietal ako ponožka v práčke a aj tá práčka by bola teraz stokrát lepšia, aspoň by bol čistý. A samozrejme, hluk, nezabudnime naň. To, čo Aiduinovi rozpľasnutom na streche prišlo hlasné bolo nežnou uspávankou v porovnaní s tým, čo zažívali Abraxasove uši. Div mu z toho neroztrhlo hlavu.
S posledným nárazom sa zo zeme dvihol mocný oblak prachu. Kovové zvuky sa ešte celkom hodnú chvíľu ozývali a rezonovali v železnej konštrukcii. A tam, celkom naspodu ležal horeznačky Abraxas. "Au," doľahlo na strechu čisto informatívnym tónom, intonácia bola klesavá. Vĺčik chvíľu uvažoval, či náhodou proste nezomrel, ba možno v to aj trošičku dúfal. Natiahol pred seba jednu labku, potom druhú, potom sa opatrne otočil doluznačky a spoznal tak, kde všade bol otlčený. Bolo mu ťažko, no už v tejto deravej potvore nechcel stráviť ani minútu a tak sa bolestiho vyplazil von. Uvedomil si však ešte niečo. Keď prvý raz prehovoril...nič nepočul. Nepovedal som to poriadne? Zamračil sa, kým vykúkal z potrubia, až nakoniec zbadal svojho zachráncu. "Ahoj," vyslovil, no zas sa nepočul. Srdce sa mu v panike rozbúšilo. "AHOJ AOJ AOOOJ!!" zvreskol, každým pozdravom naliehavejšie a hlasnejšie. Pri poslednom už sa mu čosi zazdalo.

Abraxas len znudene hompáľal visiacimi labami, s pohľadom upretým do blba. Cítil, ako sa mu do prstov nahŕňa krv a packy mu začínajú tŕpnuť. Nechcel na nič myslieť, a tak nechal svoju myseľ, nech mu niečo namaľuje sama. Než by k tomu došlo, ešte skôr ho nuda začala zmáhať natoľko, že sa pomaly menila na únavu. Vĺčikovi zaklipkali oči a trup sa mu nepatrne naklonil do strany, len-len že sa neskydal na zem. Oči rozlepil dokorán a spanikáril, veslujúc nohami vzduchom, aby sa chytro znova zachytil. Tentoraz sa ku kovovej konštrukcii prichytil ako kliešť, stískajúc ju všetkými štyrmi.
Až vtedy mu do oka padla približujúca sa silueta vlka, nie...dvoch vlkov? Čo išli tak tesne za sebou? Vyzeralo to, ako dve siluety vtlačené do jednej, akosi mu toho z tela vytŕčalo viac. Vo vzduchu cítil pach akejsi vlčice, no osobne ju nepoznal. To sa však momentálne dalo povedať o väčšine členov Kultu. "Do-dobrý tetaaAAA-!" vyhŕkol, keď mu zovretie povolilo a on sa navzdory svojej snahe zrútil na zem. Našťastie dopadol relatívne bezpečne do hromady suchého lístia.

Pri pohľade na Abraxasa bolo jasné, že s ideou "moje telo, môj chrám" narábal čisto po svojom. Aj toto bol chrám, ibaže sa po kúskoch rozpadával a strašilo v ňom - a to doslova. Keď sa naňho Giuseppe usmiala, so zamávaním chvosta jej úsmev opätoval. Však keď sa tak pekne usmievala, muselo byť všetko v poriadku. Určite si o ňom nemyslela nič zlé, že? "Tak ja mám šlofíka cez deň, no. To máš jedno, kedy spím, stačí že spím aby som sa...počal." Hoci to bolo pravdou, že podľa miestneho poriadku spával zvyčajne za dňa, kúsok pravdy v tej vete ešte chýbal. A to, že on občas nespal ani cez ten deň. Jednoducho na to niekedy zabudol, potom inokedy bol schopný zadriemať posediačky uprostred rozhovoru. "Tak ty si taká, že aj po svetle chodíš, ha? Za to by ti v meste inak natrhli...tebe doma nenatrhnú?" s čistým, temer šteňacím údivom naklonil hlavu v otázke. On už to predsa skúšal - potom jeho mama chytila taký rapel, akoby snáď bol niekoho zavraždil. Ako pomaly z neho začínala unikať každým slovkom krutá realita, ktorá bola preňho práve tým normálnym.
Nejedna starostlivá matka by zbledla od strachu pri pohľade na to, ako blízko sa hviezdičky obšmietali okolo Abraxasa, a to nie len okolo jeho nemotorného tela, ktoré ich mohlo svojou očividnou neohrabanosťou kedykoľvek privaliť, ale dokonca okolo jeho tesákov, ktoré boli jednou z mála vecí, ktorými predčil bežného vlka. Mal ich totiž hrubé a mocné ako hyena. Napriek svojmu rozpoloženiu sa však okolo drobcov pohyboval s prekvapujúcou nehou, ani pes na canisterapii, čo si všetko nechal. Ak sa pohol, tak pomaly, zložený pokorne sa zemi, aby každé dosiahlo, aby sa každé pohralo, ešte im tú papuľu aj otvoril, keď o ňu prejavili záujem. Pravda, našiel sa aj taký dobrodruh, ktorého zaujímalo kam až tá huba viedla, čo musel jej vlastník jemne zaraziť odtlačením vlastným jazykom, než by ho stihlo napnúť.
Keby sa chúďa dievča v priebehu tejto zábavky rozhodlo odísť, asi by si to najprv ani nevšimol. A to by ho samozrejme mrzelo. Kým sa dala znova do reči, postupne sa jej podarilo opäť si získať jeho pozornosť. S úsmevom k nej dvihol oči, no akosi to dlho netrvalo. Nie pri slovách o tom, že ho nikto nechcel, to navzdory zamútenej mysli Abraxasa bodlo pri srdiečku a jeho uvoľnený výraz na pár sekúnd vystriedala akási boľavá zraniteľnosť. Na vlčicu sa však za to nehneval, nevidel dôvod. Skutočne nechýbalo veľa, aby sa týchto slov stihol chytiť a nechal sa zaniesť k istým veľmi nepríjemným myšlienkam. Myšlienkam, ktoré ostatne potláčal aj práve tým, že tu teraz bol a dôvodom, ako sa sem dostal. Zachránil ho špunt, ktorý sa mu zavesil na ucho a prinútil ho znovu sa zasmiať. "Možno som práve z tej hviezdy, jak títo tu, keď sa im tak lúbim," zazubil sa. "Ale kiež by si mala recht, poklad. To by potom znamenalo, že si ma naši vybrali." S každým slovom do seba pumpoval krivé sebavedomie, ktoré by zakrylo fakt, že mu možno nebolo jedno úplne všetko.

Meno postavy: Abraxas
Akú rolu postava v akcii hrala: zakliata
S kým a kde hrala: self posty v knižnici + s Miriam na železnici
Koľko postov ( cca) celkovo pre akciu hrala: 11
Krátke zhrnutie príbehu:
Knižnica: Po nasadení závoja cez oči sa Abraxasovi zjavil vlk menom Morgan, ktorý kedysi v Kulte žil a bol popravený pri pokuse o útek. Bol nešťastný, vystrašený a varoval ho o tom, ako by Abraxasa mohol stretnúť podobný osud. Následne sa objavil v knižnici aj Lucien, nebohý popravca Kultu zodpovedný za zradu a smrť Morgana. Keď sa po nich oboch rozbehol, Abraxas sa uhol a vlci vybehli von z budovy, kde sa mu stratili z dohľadu.
Železnica: Abraxas sa stretol s Miriam, pri ktorej bol schopný vidieť jej zosnulého brata Anukiho. Po krátkom rozhovore s duchom predal jeho sestre utešujúci odkaz.
Dopad na postavu: Konečne prišiel na to, ako presne funguje jeho mágia, čo mu prinieslo úľavu a zbavilo ho väčšiny strachu z hlasov, ktoré bežne počuje. Zároveň ho však veľmi znepokojilo Morganove svedectvo a prinútilo ho pochybovať o morálnych zásadách členov vlastnej svorky a o jej pravidlách, čo ho môže neskôr priviesť do veľkých problémov. Dostal možnosť vidieť svojho starého otca, nie že by si to moc užil, no informácie, ktoré získal môžu byť cenné pre doplnenie histórie jeho predkov. V Miriam si získal novú kamarátku.

Spokojne sa pousmial, keď si k nemu pritúlila hlavu a pobúchal chvostom po zemi. Oplatilo sa zariskovať a bol za to náramne rád. Vlastne sa mu srdiečko tak rozohrialo, že chvíľu absolútne nemyslel na to všetko desivé a smutné, čo už v túto noc zažil. Takto by to mohlo byť stále - že sa niekto vďaka nemu lepšie cítil. A Abraxas si v duchu sľúbil, že sa mu to ešte určite veľakrát podarí.
"Môžeš byť aj moja sestra, kebyže chceš," zamrmlal a pozrel na ňu. "Síce už jednu mám ale práve som dostal dobrú recenziu," zaškeril sa. Ostatne, ani veľmi nežartoval - pri tom, ako to vyzeralo o nich doma sa mu nový člen rodiny vždy hodil.