Príspevky užívateľa

Aria bola na svojich obvyklých potulkách. Teraz, keď bolo zakázané opúšťať územie, neostávalo jej nič iné, než prepátrať vlastné teritórium. Väčšinou bola sama, i keď vlci zo svorky boli milí, pochybovala, že by chceli skúmať niečo, čo tak dlho poznajú.
Práve mierila k jazeru, keď si všimla ďalšieho vlka. Bol to najnovší člen svorky. Aria bola šťastná, že konečne nie je tá najnovšia. Bolo to zvláštne, ale keď tu bol niekto ďalší, novší, bolo jej lepšie. Akoby sama už dávno vedela, ako to vo svorke chodí a bola múdrejšia, než niekto iný. Samozrejme, nemyslela sto v zlom, no bol to jeden z jej neviditeľných zlozvykov.
,,Zdravím, smiem si prisadnúť?" spýtala sa Lancelota a vyčkávajúc na odpoveď zastala kúsok od neho.

Opäť raz sa mala stretnúť s vlkom, ktorý pre ňu toľko znamená. Samozrejme, toto stretnutie sa uskutočnilo ešte pred zákazom vychádzania z územia. Nedovolila by si porušiť zákaz.
Sadla si a obzerala sa, odkiaľ jej priateľ vylezie. Tešila sa. Zakaždým sa naňho tešila viac a viac. Milovala ich rozhovory, jeho blízkosť, ten zvláštny pocit, ktorý cítila, keď bola s ním. Dúfala, že to tak ostane už navždy, no zároveň chcela byť realistická. Kedykoľvek sa mohlo čokoľvek stať. No i tak sa jej predstava možného budúceho života nesmierne páčila.

Ostala pokojná a počkala na jeho vyjadrenie. Po jeho slovách iba s úsmevom prikývla. Bolo trochu zvláštne vidieť ho tak... Neistého? Aria si o ňom vytvorila predstavu dokonalého vlka, lojálneho ochrancu, gentlemana, romantika so všetkými dobrými vlastnosťami. No teraz akoby pred ňou stál iný vlk, než ten z jej naivných predstáv. Trochu sa obávala, možno sa vo svojom vnútri i zľakla. Nemyslela na budúcnosť ako Remus, žila tu a teraz s vedomím, že príde čo má, no pomaly začínala nahliadať i na tú praktickejšiu stránku veci, než obyčajné užívanie si. Napriek tomu, že vlk práve nevyzeral ako najstatočnejší bojovník pod slnkom, Aria ho opustiť nechcela. Naopak, chcela stáť pri ňom i vo chvíľach, ktoré nebudú rozprávkové. Chcela s ním zdieľať svoj život, nech už bude akýkoľvek.
,,Budem sa tešiť." usmiala sa a potlačila nutkanie sa k nemu pritúliť na rozlúčenie. S úsmevom sa otočila a zamierila späť na územie Prízračných. Úplne sa zabudla spýtať, kde že sa stretnú a kedy. Bola viac roztržitá než obvykle, snažiac sa vytvoriť si novú, realistickejšiu predstavu nasledujúcich dní.

Aria sa vydala na kratšiu prechádzku do hôr, no neplánovala zájsť príliš ďaleko. Chcela si iba trochu viac obhliadnuť tunajší terén. Práve sa vracala naspäť do tábora, keď si všimla, ako sa krík kníše zo strany na stranu. Nebol žiaden veľký vietor, preto usúdila, že niekto sa v ňom skrýva. Zaujala bojový postoj a čakala, kto na ňu vybafne. Necítila v okolí žiaden cudzí pach, no jeden nikdy nevie... Trpezlivo čakala, kým sa jej tvor ukáže. Krík sa znovu rozkolísal a vyliezol z neho zvláštny jašter. Vlčica zmäteno zamrkala a nespúšťala z neho zrak. Bol nádherný. Fascinovali ju jeho krištále, ktoré nosil na chrbte. Alebo azda na ňom rástli?
Tvor nevyzeral byť jej prítomnosťou nijak zvlášť zaskočený a tak sa o chvíľu vydal bližšie k nej. Zastavil jej pri labe a viac sa nepohol. Aria ju zdvihla v domnení, že malé zvieratko chce iba prejsť, avšak tvor sa ani nepohol. ,,Ahoj?" skúsila sa mu prihovoriť. ,,Prečo sa nehýbeš?" spýtala sa ho, akoby jej snáď mal odpovedať. Jemne doň buchla ňufákom, aby ho rozhýbala, no príliš to nepomohlo. Čím sa živý mlok?
Tvor vyzeral zvlástno, až moc... sucho.
Vytiahla zo zeme trochu vody, ktorou tvora pokropila. Ten, akoby nabral druhý dych, okolo nej začal pobehovať. Aria sa len zasmiala a pokračovala v ceste domov. Mlok ju však prenasledoval. Jeho malé nôžky kmitali za ňou, v snahe ju dohnať. Vlčica sa iba zasmiala, obzerala sa, či si to tvor nerozmyslí, ale ani keď vstúpili do lesa a následne z neho vyšli, tvor bol stále za ňou. ,,Ostaneš so mnou?" navrhla mu. Bude si o tých tvoroch zistiť čo najviac sa len bude dať. Vlastne jej taký miláčik nevadil, naopak, páčila sa jej predstava malého spoločníka. A od tej doby žil mlok s vlčicou.

Prikývla. Ešte bol čas lepšie ho spoznať, a kto vie, buď je to ten pravý, a ona ho bude milovať čím ďalej tým viac, alebo to bude skvelý kamarát, i keď by si želala tú prvú možnosť. Tak dlho túžila po tom mať niekoho, o koho sa môže oprieť, koho môže milovať a kto bude milovať ju. Predstavovala si to možno až príliš ľahko, naivne, ale zamilovala sa do svojej predstavy, tesnej blízkosti, nekonečnom pute.
,,Čo keby sme sa skúsili viac poznať teraz?" navrhla. Rada sa o ňom dozvie viac a bolo fér, keď mu aj o sebe povie niečo viac. ,,Spýtaj sa ma na čokoľvek a ja odpoviem."

,,Tak o sebe nehovor." zasmiala sa a dotkla sa jeho nosa. Chcela, aby sa videl podobne, ako ho videla ona. V očiach mala iskričky, ktoré prezradzovali, ako veľmi si túto chvíľu užíva.
,,Poďme sa o tom porozprávať." navrhla a posadila sa. Vedela, že je to dôležité rozhodnutie. Ona sama bola nesmierne nerozhodná a potrebovala čas, takže vlka chápala, napriek tomu, že teraz si bola istá, že to s týmto vlkom chce aspoň skúsiť. Mať vzťah s tým najkrásnejším vlkom, ktorý má tak zlaté srdce, to bol jej sen! Bude sa veľmi snažiť, aby im to dobre klapalo a aby vlk neodišiel, i keď ho, samozrejme, nemôže nútiť tu ostávať. No i tak dúfala, že sa tak nakoniec rozhodne. Budú tu žiť, spolu, a na ničom inom jej teraz nezáležalo.

Naslúchala jeho slovám. Bola rada, že nespravila chybu a nepovedala o nejakej bylinke niečo, čo by k nej vôbec nepatrilo. Užívala si, keď jej starší vlk rozprával o bylinkách, boli to cenné znalosti, ktorých si vážia. Harmanček, zopakovala si v mysli názov rastliny.
Pri spomienke na telo toho vlka trochu posmutnela. Samozrejme, profesia medika niesla aj nepekné chvíle. Neboli to len rastlinky a hranie sa s nimi. To si, samozrejme, Aria uvedomovala, no dúfala, že po väčšinu času sa bude starať o bylinky, ich zbieranie a pripravovanie, než o liečenie tak ťažkých zranení.
,,Bude mi cťou." zavrtela chvostíkom. Dúfala, že podobných prípadov, ako ten Ghu'lassov, bude čo najmenej. Tešila sa, že pozná viac byliniek a konečne bude pre svorku prínosom.

,,Tak to dúfame dvaja." na tvári jej teraz pohrával úsmev. On ostane! Nádherné, ako taká maličkosť môže vyvolať radosť. Veľa radosti. A šťastia. A lásky.
Naklonila hlavu na stranu a spýtala sa: ,,Čo teraz?" bolo jej vcelku jedno, čo vlk navrhne, veľmi rada s ním bude robiť čokoľvek si zaumieni. Možno prechádza? Plávanie? Alebo snáď obyčajné sedenie v tráve? Tak či onak, tešila sa. Tešila sa na každú ďalšiu sekundu strávenú s ním. Najradšej by začala ho začala obiehať, robiť veľké kolečká z čistej radosti, tak veľmi bola šťastná. Bol to jeden vlk, videla ho iba raz v živote, no i tak ostal v jej srdci, hlbšie, než ktokoľvek iný.

Chvíľu nevedela, čo sa deje. Bolo ticho, Aria si užívala posledné okamihy s vlkom, netušiac, že možno má ešte šancu ho tu udržať. Potom však vlk povedal niečo, čo v nej malé svetielko nádeje úplne rozžiarilo. Dobre... Dobre... prehrávala si to slovo dokola a dokola. Tak nádherne to znelo. Už to nevydržala a rozplakala sa. Pritisla svoju hlavu na vlka ešte viac. Dobre... zopakovala si v mysli. ,,Ďakujem." zamrmlala mu do kožuchu. Stále nebola schopná nejakého väčšieho pohybu. Chcela si užiť túto chvíľu.

Celú dobu stála mlčky. Nedokazala zo seba dostať ani slovko. V tichu prešla jeho vetu i celú báseň. Pocity v nej lietali sem a tam. Nemohla mu predsa dovoliť odísť, ale bolo to tak sebecké!
Vedela, že to porušuje snáď všetky pravidlá etiky, no nemohla si pomôcť. Bez upozornenia sa priblížila k vlkovi a zaborila hlavu do jeho srsti. Bolo jej jedno, čo si pomyslí, a možno by i pre ňu bolo lepšie, keby ju odohnal so slovami, ako si dovoľuje narúšať mu osobný priestor. Najprv veľký bojovník a teraz tulák, koľko toho bude musieť vlčica ešte zvládnuť?
,,Nechcem, aby ste odišiel." vyslovila napokon. Sebecké, sebecké želanie. Vedela to. Čo sa to s ňou dialo? Ešte pred pár okamžikmi by vlka oslavovala, že si plní sny, hlavne tak... nejasné sny. No teraz by dala všetko za to, aby sa im otočil chrbtom a ostal pri nej.

Keď od vlka neprišli žiadne emócie, ostala trochu zmätená. Keď však prehovoril, jej obavy vzrástli. V hlave sa jej premietali tie najhoršie scenáre a ona len dúfala, že nenesie zlé správy. Opak bol však pravdou. ,,Rozlúčiť?" zakňučala. Nechcela, aby ten vlk odišiel. Mala ho rada, naozaj rada. Na jednej strane nesmierne obdivovala jeho cestu, znela, ako z nejakej tajomnej, nádhernej rozprávky. Na druhej si želala, aby ostal s ňou. Ostala stáť bez slova, chvostík už jej nepoletoval vzduchom, ale ostal nehybne tiahnuci sa k zemi. Nemôže odísť. ,,Ešte mi dlžíte báseň." povedala napokon, snažiac sa, aby sa jej hlas príliš netriasol. Urobí čokoľvek, aby s ním mohla dlhšie pobudnúť. Chcela počuť jeho verše, ten jeho nádherný hlas, zvládla by počúvať i celé hodiny v jeho spoločnosti. Nemôže odísť. opakovala si v hlave, rozmýšľajúc, ako ho presvedčiť, aby ostal.

I keď od nešťastia v horách uplynulo dosť času, Aria myslela, že by nebolo odveci si opäť raz prevetrať hlavu mimo územia. Menšia prechádzka predsa nikomu neuškodí, všakže? Klusala si to po hraniciach, než sa rozhodla zájsť na lúku - kto vie, možno tam nájde nejaké bylinky pre Tima? Bola jar, je nutné zbierať zásoby, dokým rastú. Tentoraz sa jej však v hľadaní príliš nedarilo, myšlienky jej stále ubiehali inam.
Pokrútila hlavou a rozhliadla sa. Nemala by sa toľko rozptyľovať. Okrem myšlienok na svorku a udalosti posledných týždňov - hory, zamilovanie sa do Hariho, i keď spôsobené kto vie čím, a jej rozhodnutie stať sa medikom. Pevne verila, že našla svoje povolanie a že ho zvládne vykonávať podobne, ako terajší vlk.
Pohľad jej padol na siluetu vlka a chtiac-nechtiac musela zavrtieť chvostom. Bol to azda...? Rýchlejším krokom sa vydala k nemu a keď v ňom spoznala toho, ktorého nedávno stretla, začala chvostom vrtieť ešte viac. ,,Zdravím!" pozdravila nadšene. Skutočne rada ho videla. Tajne dúfala, že ho ešte stretne a párkrát sa dokonca pohrávala s myšlienkou, že ho skúsi nájsť tam, kde sa stretli naposledy.

,,Viem napríklad to, že na horúčku i zimnicu je dobrý rozmarín. Rovanko i na otravu, na ktorú sa dá použiť i kopriva či ostropestrec. A samozrejme, nesmiem opomenúť levanduľu, ktorá ukľudňuje a môže i dezinfikovať rany. Ďalej môžem spomenúť harmanček, ktorý sa používa pri zimnici, alebo pri problémoch so žalúdkom." vymenovala hrdo, na čo si spomenula. Samozrejme, že na niečo určite zabudla a že je ešte mnoho bylín, ktoré vôbec nepozná. ,,Na mnoho vecí sa dá použiť i mak, ale ten je vo väčšej dávke nebezpečný." dodala. Dúfala, že mu tieto informácie budú stačiť, možno i niečo doplní. Pokiaľ by mu jej vedomosti neprišli dostatočné, určite by sa snažila dovzdelať. Dlho nad tým povolaním rozmýšľala, milovala hrať sa s rastlinkami. Keď bola malá, veľmi rada ich sušila, drvila a robila z nich najrôznejšie nápoje či kaše. I keď vtedy jej bolo jedno, čo s čím kombinuje, až do doby, než jej masť neuzdravila ranu jej kamaráta. Vtedy sa začala zaujímať o liečivé vlastnosti daných byliniek a vydržalo jej to dodnes.

Potešila sa, že ju vlk hned neodohnal. Vlastne reagoval lepšie, než si pôvodne myslela. Po udalostiach posledných mesiacov veľmi toto rozhodnutie zvažovala. Naozaj na to mala? No, žiaľ, na mŕtvoly sa bude musieť dívať bez ohľadu na povolanie, tu sa v nich len bude špárať. Ale dúfala, že to nebude nijak často.
,,Áno." prikývla a rozmýšľala, ako svoju odpoveď rozvinúť. ,,Poznám pár základných byliniek, no rada by som svoje vedomosti rozšírila." pousmiala sa. Bola jar, určite ich rástlo veľa. Taktiež si spomenula, ako ich skúšala miešať, aby dosiahla maximálny účinok, alebo ako ich raz chcela dokonca pestovať.