Príspevky užívateľa

Fascinovane počúvala jej slová. Znelo to úžasne! Pri zmienke o chlade sa trochu čudovala, ale potom si spomenula, že i vysoko v horách je chladnejšie než tu dole. Rozmýšľala, či už sa vlčici nejaký úraz stal, alebo iba myslí dopredu a je opatrná odjakživa.
Zatúžila sa zmenšiť a vyliezť jej na chrbát, aby si to mohla aspoň vyskúšať, ale to žiaľ nebolo možné. No kto vie, možno raz? Spomenula si na Hariho, ktorý sa vedel prevteliť do zvierat. Vedel by spraviť obrie zviera, ktoré by ma vznieslo k výšinám?
,,Znie to skutočne dobre." prikývla, akoby chcela potvrdiť vlastné slová. ,,Je lietanie jediná vec, ktorá.." rozmýšľala, ako položiť otázku, aby ju náhodou neurazila. Chcela sa spýtať, či vlčica ovláda nejakú mágiu, alebo sú krídla jediným nezvyčajným prvkom. Napokon sa ale rozhodla pre inú otázku, ktorá jej prišla vhodnejšia. Kto vie, možno do toho zakomponuje i niečo viac? Možno budú mať spoločné koníčky?
,,Máš ešte nejakú záľubu, okrem lietania?"

,,Lov znie fajn." Zamyslela sa. Možno by sa aj ona mohla pokúsiť niečo uloviť?
,,To teda nie, vlastne si ani nie som istá, či som niekedy takého vlka stretla." usmiala sa a s iskričkami v očiach sledovala, ako s krídlami hýbe. Bolo by úžasné ich mať tiež, všakže? Lietala by som krajinou a nikdy by som nebola v nebezpečenstve! Však by som všetkým uletela! vduchu sa zasmiala nad svojím úžasným plánom, ktorý by v praxi nebol taký ľahký, ale ona bola predsa hrdá naivná vlčka!
,,Aké to je, lietať?" chcela od Eirlys vedieť všetko! Je to tam hore teplejšie než tu, lebo je vlk bližšie ku slnku?

,,Nápodobne." kývla a pokúsila sa o slabý úsmev. ,, Hovorila som si, že by som rada preskúmala nové územie. Čo sem privádza teba?" Naklonila hlavu na stranu. Bola zvedavá, čo ju doviedlo tak ďaleko.
,,Ehm.. môžem ti pomôcť? Hľadáš niečo?" spýtala sa, keď si všimla, že vlčica často uhýba pohľadom smerom dole. Hanbí sa snáď?
Ariinu pozornosť upútali jej krídla. Už tu stretla vlkov s najrôznejšími rohmi, ale s krídlami? Navyše, aj jej chvost vyzeral zaujímavo. Chvíľu si ju obzerala, ale potom pokrútila hlavou. Nemôže na ňu predsa pozerať, ako na exponát v múzeu!
,,Ehm, prepáč, upútali ma tvoje krídla." rozpačito sa zasmiala a radšej odvrátila pohľad.

Otočila sa za hlasom vlčice. Kto to je? pýtala sa vduchu samej seba. Cudzinka však nevyzerala nepriateľsky, preto sa rozhodla byť milá. Jej pach jej niečo pripomínal a v mysli sa jej vynorila slabá spomienka na inú vlčicu, ktorú stretla pred niekoľkými týždňami. Mala podobnú vôňu, možno budú z rovnakej svorky? Alebo snáď súrodenci? Tú myšlienku však rýchlo zahnala, neboli si vôbec podobné.
Susedná svorka, hovoríš? v mysli sa jej objavili slová starších vlkov, ktoré neboli práve chválivé, keď sa jednalo o Azaryn. Aria však nevedela, čo je za tým pravdy, ani aké konflikty nastali v minulosti. Ona poznala iba jednu vlčicu, jeden krátky rozhovor, a teraz stretla ďalšiu, ktorá opäť nevyzerala nebezpečne.
Aj tak by som si mala dávať pozor. Zaumienila si a prehovorila: ,,Zdravím. Som Aria." Predstavila sa, ako káže slušnosť.
Bola zvedavá, čo sem vlčicu priviedlo. Predsa len, jej územie bolo ešte ďalej, túžila azda aj ona po menšom výlete mimo domov?

Aria sa rozhodla zájsť za hranice svojej svorky a preskúmať okolie. Bola rada, že zima pomaly ustupuje a dúfala, že už ich nečakajú žiadne prekvapenia v podobe silných mrazov. Oh, ako jej chýbalo teplé slnečné svetlo! Dni, kedy sa môže vyhrievať na skalách a plávať! Zasnene sa pozrela na oblohu. Kiežby mraky zmizli úplne a zobrali so sebou i zvyšky toho snehu. Nemohla povedať, že by zimu úplne neznášala. Sneh ako taký sa jej páčil, až na to, že bol chladný. Rada labkami vytvárala rôzne snehové sochy, i keď väčšinou pripomínali skôr iba zvláštne hromady.
Pohľadom zaletela ku kôpke snehu, akoby čakala, že sa pod jej pohľadom rozpustí. Žiaľ, nestalo sa tak - to by vlčica musela vládnuť ohňu, či inému zdroju tepla.
Vietor k nej zavial pach druhého vlka. Bola si istá, že to nie je nikto z jej svorky, takže jej ostávalo iba dúfať, že bude cudzinec priateľský.

,,Ďakujem." usmiala sa na Tima. Bol rovnako milý, ako všetci ostatní. Vlastne tu ešte nepríjemného vlka nestretla - a dúfala, že ani nestretne. Bola zvedavá, čo ju v tejto svorke ešte čaká. ,,Ako vôbec svorka vznikla?" spýtala sa, dúfajúc, že jej vlk bude vedieť odpovedať. Vždy ju to zaujímalo. Ako sa spoja vlci, ktorí spolu nemajú nič spoločné? A vytvoria niečo tak krásne, vytvoria nový domov, rodinu. Bolo to skutočne zaujímavé, rovnako ako hierarchia vlčej svorky. Úcta a rešpekt za pocit bezpečia a lásky.

Vrtí chvostom, šťastná, že sa dráha mladému páči. Sama ju milovala, hlavne v lete jej ani nevadilo, že by ju pokazila. ,,Áno, to je moja moc." usmiala sa a pozorovala svoj výtvor. Síce občas zatúžila po niečom mocnejšom, ale vlastne jej aj toto vyhovovalo.
,,Je to zábavné." švihla chvostom. A preteky sú ešte zábavnejšie a zaujímavejšie.
,,V pohode?" spýtala sa, keď sa vlk vrátil mokrý. Stále bola zima a ona by nerada, aby prechladol. ,,Dovoľ, pomôžem ti." pokiaľ Asteri neprotestoval, vytiahla mu svojou mágiou zvyšok vody z kožuchu.
,,Páči sa ti to?" spýtala sa, dúfajúc v kladnú odpoveď. Dospelí vlci jej hravosť väčšinou neocenia a dráha je vždy lepšia, keď na nej idú dvaja.

Aria sa rozhodla prekonať svoju nechuť robiť niečo v tak chladnom počasí a vyrazila na sever. Kto vie, možno ju čaká pekný výhľad? Stúpala vyššie a vyššie, keď si opodiaľ všimla chlpaté klbko. Vlča? Zamierila k nej. ,,Ahoj, malá." pokusila sa o úsmev. Čo tu robilo vĺčatko? A samé? Dovolila si priblížiť sa ešte bližšie. Vlča malo slabý pach jej svorky, ale ten sa miešal s niečím iným, nevedela, komu patrí. ,,Čo tu robíš tak sama?" spýtala sa.

Ja som myslela.. pokrútila hlavou a myšlienku nechala nedokončenú. Vlk bol chytrý, o tom nebolo pochýb a jeho slová dávali zmysel, na rozdiel od tých Ariiných. Náhle jej do mysle prenikla myšlienka. Nemusia sem ťahať nič, stačí trocha vlčej predstavivosti. Svojou mocou vytiahla spod zeme vodu, síce to trvalo niekoľko desiatok sekúnd, ale keď bolo na povrchu vody dostatok, vytvorila z nich prekážky. Niektoré vyzerali, akoby ich tvorila stojaca doska z vody, iné sa ťahali do výšky a stáli v rade za sebou. A potom Aria vytvorila poslednú vec, jej obľúbený vodný tunel.
,,Ukážem ti, čo urobíš." povedala a rozbehla sa. Prekľučkovala medzi zvyslými tokmi, preskočila prekážku tvorenú z čistej vody a prebehla tunelom. Keď z neho vybehla, bola na jej tvári čistá šteňacia radosť.

,,V poriadku. Ja som Aria, a ty?" naklonila hlavu na stranu. Určite bude mať vlk pred ňou zaujímavé meno a ona sa nemohla dočkať, kedy ho započuje.
Rozmýšľala, ktorý typ dráhy zvolí.
,,Nebolo by to pre teba ďaleko?" spýtala sa a zbehla ho pohľadom. Nerada by ho preťažila. Bolo by to jednoduchšie, ale tu by mohli postaviť dráhu i pre ostatných, ktorí by chceli ich dráhu využiť. Navyše, doteraz behal. Napadlo jej, že ho možno nemala nechať ťahať ťažké vetve, kvôli zúbkom, ale dúfala, že sa pre jeden krát nič nestane. Taktiež dúfala, že ho svojimi slovami neurazila. Videla, ako sa snaží a nerada by jeho snahu pokazila. Vlastne naopak, začala rozmýšľať, že ho v závode nechá zvíťaziť, nech má vlča radosť. ,,Čo tak dve dráhy? Rada by som ti ukázala pár vecí, ktoré sa na tak rozľahlom území ťažko.. kontrolujú?" zamotala sa vo vlastnej vete a nevedela, či vôbec dáva zmysel. No, nech si on vyberie, ktorá možnosť je mu príjemnejšia.

Keď si všimne jeho nadšenia, i ju prepadne vlna pozitivity. Prišlo jej to rozkošné.,,Áno, vetve, kamene, všeličo." prikývla. ,,To znie super, keď to sem prinesieme, môžeme si ju celú najprv spolu pomaly prejsť." usmiala sa. V hlave sa jej začala rysovať trasa dráhy. Chcela mladému ukázať pár trikov. Nevyzeral, že by mu agility niečo hovorili a Aria bola rada, že ho to môže naučiť. Cítila sa dôležitá a to sa jej páčilo, ale musela si dávať pozor, aby sa nesprávala povýšenecky. Nie často sa stávalo, že by bola tou múdrejšou, i keď len v dvojici.
,,Dones, čo nájdeš a stretneme sa tu." prikázala a sama sa vydala hľadať spomínané veci. Podarilo sa jej nájsť veľké kamene, Chvíľu si lámala hlavu, ako ich dostane tam, kam potrebuje, ale nakoniec našla zopár menších, ktoré by zvládla uniesť. Podkopala sa popod ne a zdvihla ich na chrbát. Síce jej niekoľkokrát spadol, ale ona ten kameň jednoducho potrebovala, i keby to malo trvať celý deň. Jeden väčší dokázala vziať a odniesť na miesto stretnutia. Len čo teraz? Čo s ním? Po ďalšie sa vracať nebudem. rozmýšľala, ako sa dá osamotený kameň využiť, keď v tom si vedľa všimla podobne veľkého. Stačilo na ne položiť vetvičku a môžu skákať. I keď, pravda, bez sebemenších problémoch by ho ona i nižší vlk mohli prekročiť v kroku. Zrazu jej napadla myšlienka vytvoriť skok mohutnosti. Očká sa jej rozžiarili. Síce ešte netušila, ako toho docieliť, ale určite sa o to aspoň pokusí!

,,Hmm.." zamyslí sa. Rada by videla mlaďocha v akcií. ,,Čo keby sme sem pritiahli pár veľkých vecí a potom si dali pretek? Prekážkový." zazubila sa a dúfala, že Asteri neodmietne. Bola predsa staršia, takže predpokladala, že bude chcieť, aby mu dala náskok. Mala v pláne z dotiahnutých vetvičiek a iných postaviť prekážkovú dráhu. Kto vie, možno zvládne z podzemia vytiahnuť i nejakú vodu a vytvoriť vodný tunel! Potrebujeme vetve, kamene, hm.. čo ešte? Rozmýšľala, čo by sa ešte dalo priniesť. Tešila sa, tušila, že to bude zábavné. Prekážkové dráhy sú vždycky fajn!

,,No, pár by sa ich našlo." zasmiala sa. ,,Avšak, nemôžem zaručiť ich účinnosť. Čo som počula tak veľmi pomáha plávanie. Taktiež ťahanie rôznych ťažkých vecí.. prekážková dráha tiež neznie zle." usmieva sa nad svojimi slovami. Dlho nebola plávať, voda bola stále studená i pre ňu. Obzerala si mladého vlka a rozmýšľala, či mu nenavrhne, aby si zatrénovali spolu. Musela priznať, že vlastnú kondičku poslednou dobou zanedbávala. ,,Ak chceš, môžeme nejaké aktivity skúsiť spolu."

,,Skúmam môj nový domov." zavrtí chvostíkom. Domov, tak krásne slovo, všakže? Opäť mala svoje doma, a tentokrát si ho vybrala úplne sama! Tu sa do nej nik nestará, všetci sú milý a všetko je konečne fajn.
,,Rád beháš?" spýtala sa, aby konverzácia nestála. Kedysi bola zamilovaná do vlka, ktorý behal. Behal dokonca tak, že jej ušiel a už ho viac nevidela. Marne sa snažila prísť na dôvod, čo pokazila. No čo, tento dospievajúci jedinec predsa nebol on, a navyše, bol členom jej novej svorky. Páčilo sa jej to. Opäť blízkosť ostatných vlkov, radosť, šťastie a láska.

Ako sa to len volá? A ktože to je? snažila sa zapojiť všetky mozgové závity, aby prišla na meno vlka pred sebou. Určite ho už videla, matne si spomenula na hviezdy. Nebolo to azda vlča samotnej Fortis? To teraz však nebolo dôležité, neboť ju zaujímala iná otázka. ,,Čo tu stváraš?" usmiala sa naňho a krokom prišla až k nemu. Toto bola skvelá príležitosť, ako spoznať viac vlkov zo svorky. Začínala si svoje túry obľubovať, väčšinou pri nich narazila na ostatných vlkov a mohla s nimi nadviazať rozhovor, podobne ako teraz s Asterim.