Príspevky užívateľa

Nad drsnými útesmi prelietavala Autumn, unášaná nevyspytateľnými nárazmi vetra. Odvtedy, čo ju more vyplavilo na breh ako zdochnutú rybu, sa k oceánu ešte nevrátila a tak toto bola jej veľká premiéra. „Prečo som tu nebola už skôr…? Je tu nádherne“ zašepkala si sama pre seba z výšky skôr smutným tónom. Studený morský vzduch jej vnášal čerstvosť do hustého kožucha a ona si to nesmierne užívala. Plachtila nad skalami s ľahkosťou, akoby bola súčasťou vetra… a práve vtedy ju niečo napadlo. Nie myšlienka ktorá by mohla priniesť problémy, skôr tichá zvedavosť. Túžba zistiť, aký to je pocit. Zamávala mocne krídlami ktoré prehlušili vlny narážajúce na ostré skaly, a o chvíľu sa uz vznášala nad samotným oceánom. Nie príliš ďaleko stále v bezpečnej vzdialenosti od nekonečna…

Prítomnosť Kettua ju nesmierne potešila. Vďaka nemu tu dnes mohla stáť odhodlaná, pripravená prijať svoje miesto. „Ďakujem, Vaše Veličenstvo“ prehovorila ticho, no jasne. Jednoduchá vďaka, nič viac nebolo treba. Slová by aj tak nedokázali vyjadriť všetko čo cítila. Podzrela na nádobku farby..
Pomaly, opatrne namočila svoju ľavú packu do žltej farby. Cítila jej chladivosť, silu starších rituálov, generácií. Natiahla sa dopredu a pevným pohybom priložila packu k drsnej stene jaskyne. Tlačila dôkladne aby sa jej otlačok jasne a nezmazateľne vryl do kameňa do pamäte miesta, ktoré teraz bolo aj jej domovom. Keď usúdila, že otlačok je úplný pomaly sa od steny odtiahla. Farba jej ešte kvapkala z labky. Oči uprela na Arakisa a ostatných členov svorky. Jej chvost bol sklonený no vrtel sa v úprimnej radosti. Na papuli sa jej zjavil úsmev. Bolo to hotové. Otlačok jej packy zostane navždy na stene, spečatený dôkaz že od tohto dňa patrí do svorky. Do monarchie. Do rodiny..

Vlčica prišla o niečo skôr. Hoci bola dochvíľna, nechcela nič nechať na náhodu. Čo ak by sa po ceste niečo stalo? Radšej tu bude priskoro, než aby mala čo i len o minútu meškať! Ah, to jej meno... Keby si naň spomenula, určite nieslo význam. Možno hlbší, než sa na prvý pohľad zdá. Možno v ňom driemu stopy minulosť, ktoré sa v čase rozplynuli ako hmla nad lesom. Teraz bolo aj pre ňu len zhluk náhodne poskladaných písmen. A predsa... keď ho vyslovil kráľ, niečo sa v nej pohlo. Jej telo sa narovnalo, chrbtica sa napäla ako tetiva na luku. Už viac nestála ako pokrčený tieň strachu, ale ako sebavedomá vlčica. Aspoň na tento okamih...Otočila sa k svorke, jej oči sa zaleskly. „Ja, Autumn Haund“ začala pevným, zreteľným hlasom ktorý sa niesol jaskyňou „prichádzam dnešným dňom do Monarchie Nihilskej so sľubom, ktorým ručím vlastnou dušou a cťou.“ Odmlčala sa len na zlomok sekundy, nechali slová dopadnúť a usadiť sa v ušiach prítomných. „Sľubujem pred Vami vernosť kráľovskej rodine, no aj každému jednému z Vás. Na tomto mieste prisahám, že budem spolu s Vami budovať Nihilskú svorku do výšin, k zlatej budúcnosti. Sľubujem, že budem vychovávať budúce generácie k obrazu Nihilu. Budem verne chrániť našu komunitu, našu kultúru, našu identitu. Oplatím Nihilu — Vám, vlkom — moju záchranu a prijatie tým, že budem stáť po vašom boku v čase pokoja i v čase búrky. Budem s Vami štítom i hlasom. Vašou sestrou vo svorke.“ Na záver mávla svojimi krídlami a s pevným výrazom sa otočila späť k pánovi kráľovi. Jej pohľad sa vpíjal do jeho očí, ako by v nich hľadala odpoveď. Jeho postoj, výraz tváre, to všetko bolo pre ňu v tej chvíli dôležité. Čakala na jeho uznanie, na tiché prikývnutie, pozvanie k vytvoreniu otlačku...

„Ach, šikovný to vtáčik…“ pomyslela si s jemným úsmevom. Za takú krátku chvíľu urobil veľký pokrok a už nepôsobil tak bojazlivo. A čo všetko asi dokáže po dlhých mesiacoch tréningu? Čo z neho Daněk vychová? Tieto myšlienky jej vírili hlavou, zatiaľ čo spolu s jeho pánom trénovali ešte niekoľko posledných pretekov. „Veru, je šikovný“ poznamenala nahlas. Vnímala to ako pochvalu predovšetkým pre dravca, no nepopierala, že trochu aj pre seba. „Tak... samotný lov?“ zamyslene nadvihla obočie. „Som zvedavá, ako mu to pôjde… teda určite mu to pôjde, veď je predsa šikovný.“ Na chvíľu sa odmlčala, keď ju zasiahla praktickejšia stránka veci. Ako vlastne prebieha taký tréning lovu? Zoberú ho niekam do prírody a budú dúfať, že natrafia na nejakého hlodavca? Alebo mu najskôr niečo nachytajú a potom mu to budú postupne púšťať? Alebo dokonca vytvoria umelú návnadu? „To určite áno...“ prikývla pomaly. „Máš nejaký návrh?“ pri pohľade na sokola naklonila hlavu nabok. „Inak... je to vlastne on, či ona?“

Na okamih sklopila zrak a pohľadom zablúdila k svojim blanitým krídlam. Tá myšlienka ju zaujala oveľa viac, než čakala. Nikdy predtým sa nad tým nezamýšľala. Predstava bola zvláštne lákavá...Určite by to boli skvelé vráta k utužovaniu vzťahov. Lietať bok po boku so svojím dravcom, sledovať svet pod sebou, vydávať pokyny priamo z oblohy, akoby boli jedno telo a jedna vôľa. Mohlo by to byť niečo veľmi krásne. A pokiaľ ide o krotenie... no, aspoň by ho mohla z výšky bez problémov uchopiť do papule. Zvládla by to, tým si bola istá. Krátko si natiahla krídla... len nepatrne, akoby ich chcela cítiť, akoby jej vlastné telo odpovedalo na tú predstavu... a potom pohľad opäť obrátila na kráľa. „Úprimne… nie som si istá“ priznala s jemným úsmevom. „Nikdy som nad tým nepremýšľala. Ale rozhodne by to bola výhoda.“ Z jej chvosta sa zrazu stal veselá metlička, vrtela nim sa ako šteňaťa, ktoré sa teší z pochvaly. „Nebojte sa… budem tam“ vyhŕkla zrazu s oddanosťou. „Aj s prísahou!“

Autumn sa zhlboka nadýchla a nakoniec odpovedala na otázku, ktorú jej položil kráľ. Jej hlas nebol neistý no niesol v sebe jemný náznak zdržanlivosti, vážila každé slovo. Pravdu povediac, veľa toho nej nepočula. Vlci zvyčajne o nej nechceli príliš hovoriť, minimálne nie pred ňou. Napriek tomu z nej začali vychádzať útržky poznatkov, ktoré za tie mesiace stihla poskladať. Všetko, čo vedela, predložila pred kráľa, hoci sama cítila, že to nie je cela skladačka. Slová, ktorými svoju odpoveď zakončila mali jemne negatívny podtón. Bohužiaľ nezažila ju. Nebola vtedy členkou svorky, takže by sa nerada púšťala do súdov, ktoré jej neprislúchajú, navyše ked nepozná cely príbeh. No keby sa predsa len musela prikloniť k jednej strane názoru… asi by sa pridala k väčšine Nihilu, hlavne k tej časti, ktorá je blízka kráľovskej rodine. Na chvíľu zavládlo ticho, len jemný vietor pohol jej srsťou. Potom sa opäť ozvala „Za vašu podporu v týchto aktivitách budem naozaj vďačná… ale, určite aj vy uznáte že sa k nim asi tak rýchlo nedostanem.“ Zasmiala sa krátko, trochu sebaironicky a pohla ušami. „Zohnať sokola… alebo iného dravca, ktorý by mi pri tom pomáhal… to nie je len tak. Zaberie to čas. Možno aj viac než si teraz viem predstaviť.“ Stale naň pozrela, tentokrát s nádejou v očiach ktoré jemne privrela, akoby sa chcela na chvíľu nechať unášať vlastnou predstavou o budúcnosti. „Nuž, môj pane… dúfam, že jedného dňa, či už skôr alebo neskôr, budem mať vašu plnú dôveru“ povedala pokorne, no v hlase jej rezonovalo odhodlanie. Ako správna poddaná vedela, že jej úlohou nie je len slúžiť ale byť niekým, na koho sa monarchia môže bezvýhradne spoľahnúť. O to tu predsa ide, nie? Načo by bol dlhodobo súčasťou komuniti niekto, kto nemá dôveru kráľa… ani ostatných členov komuniti? Bolo by to neefektívne, ba až zbytočné.Pozrela mu priamo do očí, s pokorou nie vzdorom. „Nebojte sa, Vaše Veličenstvo… prázdne slová to nie sú. Ručím vám za ne, celou svojou dušou.“

Autumn stála mlčky. Ani sama si nebola istá, či to, čo sa chystá vysloviť je naozaj príčinou jej situácie. Možno áno… a možno len zlomok pravdy. Ale aj keby to nebola celá pravda, ťažila ju ako olovený kameň zaborený hlboko v hrudi. Sklopila uši, jemne sa prikrčila a očami hľadala Kettuovu tvár. Ako by v jeho pohľade hladala odpustenie ešte skôr než čokoľvek povie. V krku jej narástla tvrdá, bolestivá hrča a slová sa jej drali z papule ťažko ako krv z rany. „Mám… na labách krv iných vlkov…“ Zachvela sa. Zreničky sa jej rozšírili akoby znovu videla ten okamih … tie výjavy, ktoré sa jej vracali v nočných morách. Stála nad nehybným telom, srsť mala lepkavú od krvi. A okolo nej… ostatní vlci. Krik. Štekot. Chaos. Výskanie? V ušiach jej znova hučal šum ich hlasov, no nedokázala rozlíšiť slová. So zdeseným pohľadom sklonila hlavu k svojim labám. Na jednej z nich stále chýbali pazúry. „Tuším .. som mala… súrodencov… bratov a sestru. Myslím…“ zašepkala trasľavým hlasom. Ako by tie mená dávno odniesol vietor spomienok. Ťažko si vzdychla „Pamätám si len útržky… ako som sledovala cudzích vlkov… vlčice z tieňov… robila si zápisky…“ Ťažko polkla. Otočila pohľad na Kettua „Kettu… kto som bola? Kto som?“

Určite by to malo byť vnímané takto… ale každá svokra je iná. Jedna je prívetivá, otvorená — a inej kvalitne špliecha na maják… Autumn nadšene pozrela na svojho kráľa. Bola priam nadšená z toho, že on, sám kráľ, to vidí takto. „Heh… no, keď to poviete takto, áno. Som už súčasťou. Síce bez slávnostného prijatia, ale predsa súčasťou“ povedala s miernym úsmevom. No hneď na to jej výraz zvážnel… keď padla otázka na jej minulosť… Sklopila pohľa „Pravdou je… že si na tú konkrétnu situáciu… nespomínam. Cítim len tú silnú negatívnu emóciu… a strach… Ale spomínam si na iné veci“ zašepkala a zaskučala ticho ako vietor v chladných skalách. Hlavu pozdvihla k nebesiam, oči zaliate tichou spomienkou… „Mala som staršiu sestru… a dvoch bratov… teda myslím…niesom si na 100% istá…“ prehovorila mäkko a pozrela na Arrakisa. Hlavou jej preblesklo niekoľko spomienok, jedna bola úplná hlúposť no pre ňu taká silná že ju nevedome formovala dodnes.
Tá druhá…Nie, tá druhá nebola pekná. A tá ju bolela až do hĺbky kostí… Jej zronený pohľad však mierne ožil, keď padla otázka na sokoliarstvo a budúce povolanie v svorke. „Je pravda že mať po boku sokola… alebo krkavca… to by bolo niečo. A spolu s ním prispievať komunite. Neviem o tom zatiaľ takmer nič, ale určite by som sa to naučila!“ povedala s chvostom ktorý sa začal nadšene mykať. Je pravdáou že by si po boku vedela predstaviť aj zlatého bažanta, ale ten je skôr ako okrasný holub — hodný kráľov, nie takých ako je ona „Zaujala ma aj pozícia zvedkyne… Len… neviem, či som pripravená opustiť svorku na tak dlhý čas“ vzdychla si. Ah najradšej by bola opatrovateľka vlčat alebo možno zberateľka ťažko prístupných materiálov ?
Autumn mala veľa iných schopnosti, ktoré sa tu možno nedali naplno využiť, teda, ak by náhodou svorka nepotrebovala niekoho, kto by im začal viesť kroniku… Vtedy sa však vycerila tesáky v širokom úsmeve.
„Ah, tej možnosti som sa nielenže chytila, ja som sa jej zakusla do krku! Ako takej mladej lani!“ vyšteknela namotivovane! Mala šancu na druhy život. A nemienila sa ho vzdať.

Autumn sa jemne pousmiala, keď jej uši zachytili uznanlivý tón princezniných slov. Nečakala pochvalu nie takto zhurta, nie takto úprimne. Vždy vnímala svoje činy ako službu, ako niečo čo sa jednoducho patrí urobiť ako samozrejmosť. Niečo, čo robí vlčica správne postavená v hierarchii. No predsa len… zahrialo ju to! A koho by nie „Vaša výsosť, ste príliš láskavá“ prehovorila a mykla uškom, zatiaľ čo sa jej chvost spokojne zavrtel. „Ako člen vášho dvora takto prispievať musím, aby boli hranice krásne a silné, rovnako ako naša monarchia.“ Jemne sa pri tom usmiala — nie servilne, ale ako niekto, kto úprimne verí vo stabilitu vecí a tejto monarchie. Než však stihla opäť obrátiť svoju pozornosť k symbolu, princezná znovu prehovorila, tentoraz s očividnou záľubou v tóne. Aha, tak predsa neprišla len kvôli stromom „Budem rada za vašu spoločnosť, aspoň mi bude veselšie“ povedala spokojne. Napokon, ako vlčica vždy uvítala priateľskú spoločnosť inej vlčice. Ladne sa otočila a nasledovala Giuseppe späť k onému stromu. „Takže… baron Daňek?“ zopakovala zamyslene, akoby si chcela meno najprv preložiť do vlastnej predstavy. „Je… neprehliadnuteľný. Hlavne vďaka svojej srsti, taký ryšavý vlk sa tak často nevidí.“ Pozrela sa smerom, kde sa možno rišavec túlal, alebo bojoval… alebo len trénoval svojho sokola. „Popravde, zoznámili sme sa len zľahka. Pomáhala som mu pri trénovaní sokola… Mal celkom šikovný nápad. Využívať ho pri love.“ Krátko sa zasmiala, potichu, ale srdečne a pohľadom sa vrátila späť k princeznej. „A vy, Vaša výsosť… určite ste sa s ním zoznámili o niečo viac než ja, nemám pravdu?“ Naklonila hlavu a pozrela sa mladej princeznej do tváre. Niečo v tone jej hlasu naznačilo, že za tým bude viac. Prečo by ho inak zvolila ako prvú tému? Možno vyzvedala… alebo sa len chcela podeliť o niečo viac? Znova sa otočila ku kmeňu stromu, jemne sa dotkla znaku a začala ho obnovovať. Jemne, s úctou.

Išlo im to naozaj skvelo a sokol bol neuveriteľne šikovný! Len to meno… Ktovie, aké mu Daňek nakoniec dá. A či mu vôbec nejaké dá? Možno to nechá na osud. Autumn súhlasne prikývla a v očiach jej zaiskrilo odhodlanie. „Dobre! Vykonám!“ zvolala s pokojom ktorý jej vôbec nebol cudzí. Zavolala na ryšavého vlka a potichu sa odobrala o pár metrov dozadu, kúsok ďalej od pôvodného miesta. Zhlboka sa nadýchla, mierne pootočila uši a hlasno, no zároveň melodicky zavolala „Hejj!“ A už aj videla, ako sa sokolík elegantne vrhá z výšky a s istotou letí priamo k nej. Tá gracióznosť, tá precíznosť v pohyboch! Bolo až ťažké uveriť že ide o obyčajného vtáka. Ale nebolo to unáhlené? V tej chvíli ju opojil pocit čistého nadšenia. Bola šťastná . A možno aj trochu zaslepená radosťou z toho, aký pozoruhodne šikovný je sokolík a možno preto si neuvedomovala že by bol lepší pomaly prístup.

Autumn sa rozhodla stráviť svoj čas v hraničnom lese. Predstava predstava tejto aktivity, označovania hraníc bola pre ňu upokojujúca, pokojná, bez tlaku, presne to, čo potrebovala. A určite nielen ona… podobné ticho by ocenilo veľa iných vlkov. Samozrejme, napadlo jej aj to že by mohla pomôcť pri love, no táto myšlienka ju rýchlo prešla. Také veci radšej prenechala zdatným samcom. Ona by tie jelene mohla nanajvýš kusať do kotlíkov, nie naháňať po lese. Kráčala skrs hraničnéhy les, krídla ľahko zložené pri bokoch. Sledovala zem, obzerala stromy a kamene, hľadala staré symboly či miesto pre nové. Niektoré bolo potrebné obnoviť, iné doplniť… možno aj pridať nový vedľa nich, nejakého toho kamaráta, ako si s úsmevom pomyslela. Zastala pri starom dube, mohutnom a poznačenom časom. Oprela sa o jeho drsnú kôru prednnymi, krídla sa jej rozvinuli, aby získala rovnováhu. Tento strom niesol znak kráľovskej rodiny… vyblednutý, poškriabaný, no stále hrdý. Bolo jasné že ho treba obnoviť! Zahĺbená do svojej práce si nevšímala okolie. Práve zdvíhala labu, aby zoškrabala z kôry staré kúsky keď sa za jej chrbtom ozval známy hlas. Strhla sa, rýchlo sa otočila a jej krídla pri tom zašušťali v prudkom pohybe. Keď zbadala kto pred ňou stojí jej chvost sa okamžite zavrtel s radosťou. „Vaša výsosť! zvolala a odstrčila sa od stromu a ladne dopadla na všetky štyri laby. „Prajem pekný deň“ Hlavu sklonila v rýchlej poklone a už-už cupitala za princeznou. Predsa nebude princezná chodiť za ňou!

Fakt, že nebola hodnotená vzhľadom a preferenciami panovníka bola pre Autumn skvelá správa. V jej domovine si na vzhľad potrpeli… až príliš. Pomyselné sito, ktorým prejdú len určití jedinci… ako bola ona. Tí “nevhodní“ sa často nedožili ani svojich prvých krokov. Kruté? Ano ale taký bol už život v svorke Hauntov…
Našťastie, tu nič také nehrozilo čo bola veľká zelená vlajka a jasný signál, že je na spravodlivom a otvorenom mieste. Trpezlivo vyčkala, kým Arrakis dokončí vetu. Ešte chvíľu po jeho slovách ostala ticho,nie preto že by si vymýšľala čo povie, ale snažila sa pôsobiť pokojne a rozvážne. „Podľa môjho skromného názoru som do tunajšej komunity zapadla viac než len dobre“ povedala napokon a jemne sa usmiala.
„Všetci sú tu priateľskí. Priznávam, že niektorých nepoznám tak ako iných členov monarchie, no aj napriek tomu cítim to pevné spojenie svorky ktorej, dúfam, budem súčasťou.“ Na chvíľu privrela oči, keď jej mysľou prebehli spomienky. „S niektorými som si sadla hneď, iní boli trošku opatrnejší… ale mám pre to pochopenie. Predsa len, som pre nich cudzia vyplavenina z mora“ priznala s pokrčením ramien a hravým náznakom sebareflexie. Naozaj to nebrala zle, keď k nej bol niekto zo začiatku rezervovaný. Chápala že boli len ochranárski voči svojmu územiu a svorke ako takej. A Autumn ako cudzinka mohla pokojne predstavovať hrozbu, aj keď to tak nikdy nebolo…. „Dosť ma potešilo a začala som sa vďaka tomu cítiť viac prijatá keď mi bolo umožnené pomôcť Daňkovi s trénovaním sokola… alebo stráženie vlčat. Robí mi veľkú radosť pomáhať s výchovou budúcich členov komunity.“ Na chvíľu jej pohľad zmäkol, spomienka na ples jej vyvolala v hrudi hrejivý pocit. O tej celej cti, ktorá sa jej tam naskytla snáď ani hovoriť nemusela. Cítila sa tu ako doma. Prijatá tak ako nikdy predtým. Pri druhej otázke však sklonila hlavu bližšie k zemi. „So všetkou úctou, môj kráľ… koľko vlkov by pôsobilo stabilne keby sa ocitli v podobnej situácii?“ Jej hlas bol úprimný no nebol vzdorovitý. Nechcela pôsobiť drzým dojmomani podrývačne, ale predsa len… keď niekoho vyplaví more, je zviazaný tak, aby to neprežil, a nepamätá si nič z toho čo sa stalo predtým než sa prebral na neznámom mieste… málokto by pôsobil stabilne. „Ale chápem, ako to myslíte. A sama na sebe vidím zlepšenia vďaka prívetivosti tejto komunity. Cítim, že som silnejšia fyzicky aj psychicky a verím, že to bude už len lepšie.“ Pomaly zdvihla hlavu a urobila malý krok vpred. „Samozrejme, viem že to stále nie je perfektné… stále ma trápia zlé sny, či prehnaná plachosť“ priznala si svoje chyby a nedostatky, no neodvracala pohľad. Snažila sa na nich pracovať, ako len mohla. Veď prvým krokom k vyriešeniu problému je priznať si že nejaký vôbec existuje.

V napätí očakávala reakciu dravca. Túžila, aby to už vyšlo. Vedela, že na zvieratá sa nesmie tlačiť, ale jediný tlak ktorý by mohla na niekoho vyvinúť by bol ten na ňu samotnú. Nebola si istá, či by si vedela odpustiť, keby dravec opäť nepriletel. Možno pôsobila desivo alebo nedôveryhodne? Všetky tieto myšlienky však zahnala keď dravec vzlietol do vzduchu a následne pristál na zamýšľanom mieste. Hneď ako dravec pristál a Autumn ucítila ťah pri kúsku mäsa, povolila prst aby mu dopriala celú odmenu. Jej chvost sa začal jemne vlnieť pri zemi, a jej oči sa rozžiarili keď takmer s vykrúteným krkom pozorovala šikovného lovca. Slová Daňka ju však potešili ešte viac. Kútiky jej úst sa nadvihli do úsmevu a chvost sa začal vrtieť o čosi rýchlejšie. Akonáhle sa ozval hlas hnedasteho vlka, sokol sa odrazil a letel za svojím pánom. Autumn to celé sledovala. „Áh, ide mu to skvelo! IDE VÁM TO SKVELO!“ zavolala radostne a psokočila!

Autumn mala o niečo hektickejšie ráno, čakal ju totiž dôležitý rozhovor s ich kráľom, panovníkom Arrakisom. Už od narodenia bola o poznanie úzkostlivejšia než jej súrodenci, takže predstava tak vážneho stretnutia jej na pokoji rozhodne nepridala. Hneď ako nastal čas nazbierala všetku odvahu, čo v sebe mala a vyrazila na dohodnuté miesto. Samozrejme, zvolila si najrýchlejšiu trasu, vzdušnu čiaru. Dorazila len krátko po príchode kráľa. Autumn pristála pár metrov od neho, nechcela ho pri dosadaní ofúknuť krídlami. Predsa len, príchod sprevádzaný vetrom do očí a rozstrapateným srsti by nebol práve zdvorilý. Len čo sa dotkla zeme rozbehla sa k nemu poklusom. Jej postoj ostával stále tak nízky, a aj chvost držala skôr pri zemi, no aj tak to bolo výrazné zlepšenie oproti jej dňu vyplatenia v Nihile. Bolo vidieť, že sa tu cíti istejšie. Zastavila sa a s hlbokou úctou sa uklonila. Hlavu sklonila k zemi a jej robustné krídla sa roztiahli do strán v úrovni chrbtice. „Vaše veličenstvo, prajem vám krásne ráno“ pozdravila ho pokorne a pomaly sa vyrovnala, krídla opatrne zložila späť k telu