Príspevky užívateľa

Autumn len strihla ušami a pobavene nadvihla obočie. „Ah, tak by si bola kanibalistický králik?“ spýtala sa so šibalským úsmevom a cvakla čeľusťami akoby napodobňovala dravé zviera. Následne sa však mierne uškrnula no v jej výraze sa miešala pobavenosť so skrytým znepokojením. Lancelot sa očividne trafil do čierneho… Bolo by to naozaj zvláštne. S ťažkým povzdychom sa zvalila do malého potôčika. Studená voda jej okamžite začala presakovať cez hustú srsť, no nijako ju to netrápilo. Zdalo sa, že jej myseľ zamestnáva niečo úplne iné. „Ah… to… to asi nie je nič dôležité…“ povzdychla si a odvrátila pohľad. Nechcela mu vykladať o svojich problémoch, o nočných morách pripomínajúcich vojnové hrôzy, ktoré sa jej neustále vracali. Avšak, s ďalším ťažkým povzdychom, vedomom že ide o niekoho komu verí a chvením na perách napokon priznala „Povedzme, že mám zlé sny… ktoré sa prelievajú do reality.“ Otrepala sa akoby sa chcela zbaviť nepríjemného pocitu, no potom zrazu vyhŕkla „No! Ale tomu by som neverila! Králiky sú prevíti! Hlavne tí bieli, ktorí ťa vtiahnu do svojich nôr, a nakoniec sa ocitneš v pokrivenej realite!“ povedala takmer presvedčene akoby tomu skutočne verila! Nie dlho nato nadviazala na jeho detektívne vyšetrovanie. Pohľadom skĺzla k okoliu a nadýchla sa. „Jo… tých je tu teraz viac než dosť… Krásne voňajú…“ Na chvíľu sa zamyslela potom sa náhle posadila do pozoru pri čom mávla krídlami. „Napadlo ti niečo?“ spýtala sa s očakávaním v hlase keď počula jeho uvedomenie v hlase

Aj keď si to nechcela priznať jej predošlé ja by sa pri takomto kontakte oháňalo ako besná čivava avšak pocit Lancovej blízkosti jej dodával ...pokoj. Niečo hlboko v nej sa stále búrilo, stále kričalo, že toto nie je správne ale jeho prítomnosť tlmila, dokonca porlačila ten chaos. Cítila sa... bezpečne. „Ah tak to máme asi šťastie že z nás nie sú králiky!“ prehovorila napokon pokúšajúc sa odľahčiť atmosféru a ich mysle svojou priblblou poznámkou. „Takto máme aspoň šancu prežiť.“ Pousmiala sa aj keď jej to v tomto tele pripadalo zvláštne... Počúvala jeho hlas, jeho slová, ktoré jej prebiehali mysľou ako ozveny. „Ja... ja... sakra, už je toho vážne veľa-“ povzdychla si frustrovane a sklonila hlavu. Toľko stresu v takom krátkom čase... Už mala pocit že sa jej život mení na nekonečný reťazec eskapád. Ale určite nebola sama. Lancelot mal tiež svoj život, svoje bremená. Čo ak bola táto premena pre neho posledná kvapka? A napriek tomu pôsobil... vyrovnane. Na chvíľu sa naňho zadívala. Nenápadne. Skúmavo. Ako to robí? Ako dokáže udržať taký pokoj, keď moja myseľ kypí zmätkom?...„Úprimne?“ prehovorila po chvíli. „Netuším. Stopovala som svoj obed, započula som ... tvoj hlas. Tvoj ženský hlas.“ Slová zneli tak absurdne až sa pri nich trpko uchechtla. „Rozbehla som sa za tebou a potom... stál si predo mnou ako vlčica. A zo mňa bol vlk.“ Postavila sa, jej nové telo sa na okamih muselo zorientovať. svaly sa mierne napli ako keby si ešte nezvykli na tento pohyb. Pomaly otočila hlavu smerom k srazu z ktorého sa sem vyrútila ako veľká voda.„Boli to len sekundy...“ zamumlala zamyslene. „Žeby nás preklial môj obed?“ Naklonila hlavu mierne na bok, jej uši sa mykli. „Teda... už to nebude môj obed.“ Autumn si povzdychla a opäť sa zahľadela na Lancelota. „Čo ty ?“

Snaha Lancelota ju naozaj upokojila… viac než by si sama dokázala priznať. Keď ucítila jeho dotyk na ramene, jej myšlienky ktoré sa doteraz prekrikovali a prehlušovali jedna cez druhu, akoby no chvíľu utíchli. Chaos v hlave sa upokojil aspoň natoľko aby mohla znovu normálne dýchať. Bez rozmýšľania sa k nemu takmer až pritúlila, jej telo a myseľ podvedome hľadali istotu a oporu v prítomnosti niekoho komu verila. Keby ich v tej chvíli niekto videl ,niekto kto nemal ani poňatia o tom čím si prechádzajú pravdepodobne by sa nad tým pousmial. Na pohľad to vyzeralo tak zvláštne, veľký čierny vlčí samec, ktorý sa takmer zúfalo tisne k menšej bielastej samičke ako keby od nej čakal ochranu pred niečím zlým. „Jo! Určite... určite to pôjde zvrátiť!“ vyhŕkla až príliš rýchlo, jej hlas sa niesol neistým tónom... Potrebovala tomu veriť. Inak by sa jednoducho zrútila. Keď prehovorila znova sa zarazila. Stále si nevedela zvyknúť na ten hlboký, mužský hlas, ktorý jej absolútne nepatril. Rovnako tak, keď prehováral. Jemne potriasla hlavou a zadívala sa Lancelotovi do očí. Jej telo sa už upokojilo, no pohľad stále prezrádzal zmätok ktorý v nej pretrvával. „Možno som to stále ja... my... minimálne psychicky“

Nervózne sa prudko otočila, srdce jej búšilo ako splašené! To čo sa práve stalo jej, sa očividne prihodilo aj Lancelotovi. „Veď to nie je možné! Musí to byť…“ Jej hlas sa triasol zatiaľ čo nervózne prešľapovala z miesta na miesto a upierala pohľad na Lancelota, hľadala v ňom oporu oneho staršieho brata. Hlava jej pracovala na plné obrátky, no potom…Zrazu sa jej oči rozšírili, výraz na tvári sa zmenil. Akoby ju osvietila nečakaná myšlienka niečo jej práve došlo. Pocítila zvláštnu naliehavosť… hlava jej mimovoľne klesla k zemi. Potrebovala sa presvedčiť. Potrebovala vedieť, či si to len namýšľaju, či im obom jednoducho preskočilo… alebo či je to skutočne pravda. Jej chvost bol napnutý, no napriek tomu akoby stratil pevnú oporu a uvoľnene klesol. Uši jej zľahka ovisli, akoby sa v nej miešali zmätok a šok. Pomaly zdvihla hlavu nohy ju prestali poslúchať, až sa nakoniec bezmocne posadila na zem. Ak by to bolo možné a nebola čierna… až tmavo fialová mala by bledú tvar, oči mala plne zmätenia a strachu. Vyzerala akoby práve videla ducha! Perami jej unikli trasľavé slová „Ja… ja mám… som vlk…“ Pomaly sa otočila na Lancelota, ktorý vyzeral rovnako stratený ako ona. Sťažka prehltla. „Čo sa nám to… stalo?“ zašepkala a jej pohľad hľadal odpovede.

Je pravda, že Autumn mala pred tragédiou brata... pôvodne dokonca dvoch. No to by musel byť zásah zhora, aby sa s nimi mohla opäť stretnúť. „Lancelot…?“ zopakovala neistým hlasom pričom si znepokojene premeriavala menšiu postavu pred sebou. Vlk pred ňou mal síce jeho srsť, jeho krídla i jeho oči… ale rozhodne nevyzeral ako ON. Až vtedy si všimla, že na ňu hľadí rovnako šokovane. Akoby to nestačilo... jeho ďalšie slová ju zasiahli ešte viac. On si ju… nepamätal? Možno si nespomenul na meno či hlas, no jej srsť bola príliš výrazná na to aby na ňu zabudol… ako by mohol zabudnúť? Neisto preglgla, no nakoniec z nej vypadlo „Som Autumn… spomínaš si?“ O krok cúvla a neisto prehovorila „Lancelot, si to vôbec ty?“ Zdvihla jedno obočie a zhlboka sa nadýchla dúfajúc že jej citlivý čuch jej prezradí viac než videla vlastnými očami. A skutočne... pach bol nepopierateľne Lancelotov, ale telo, z ktorého vychádzal… patrilo vlčici. Autumn preglgla a sklopila uši. To predsa nedávalo zmysel! No ešte predtým, než stihla čokoľvek povedať, jej pohľad konečne padol na jej vlastné laby. ...Boli o toľko väčšie a hrubšie... Až teraz si všimla siluetu tieňa ktorý vrhala na zasneženú zem. Stuhla! Zrazu jej srdce zovrela panika! Pomaly sklonila hlavu a neveriacky zízala na vlastné telo v odraze rieky ... širší hrudník, kratšia srsť, statnejšia stavba… „Čo do…?“ štekla, než prudko zdvihla hlavu späť k Lancelotovi. „ČO SA TO, DO PEKLA, STALO?!“ štekla naň, hlas jej preskočil od číreho šoku, no stále v ňom znelo mužské dunenie.

Nedaleko od neho, niekoľko desiatok metrov, stopovala Autumn… Bola na stope svojmu dnešnému obedu ´kašeľ kašeľ´ živej hračke ´kašeľ kašeľ´ keď vtom nabehla ňufákom do malého zhluku osamotených snežienok. Po prvotnom nádychu si nevšimla žiadnu zmenu, dokonca aj fakt že nabehla do prvých jarných kvetov úplne ignorovala. Lepšie povedané, nemala ako spozorovať svoju premenu. Predsa len na sebe nemala žiadne popruhy ako Lancelot, ani nič čo by ju na to upozornilo. Z náruživého čuchania ju však vytrhol známy hlas Lancelota… a akejsi vlčice?
Prudko zdvihla hlavu, otočila sa tým smerom a s divokým vrteným chvosta sa rozbehla k miestu, odkiaľ ho začula. Možno tam bola jeho budúca družka, usúdila podľa ženského hlasu. Kto vie, či to bola skutočne družka alebo len nejaká kamarátka? Tak či onak, chcela vedieť komu patrí ten pôvabný ženský hlas v spoločnosti samozvaného samotára.
„Lancelot?!“ ozval sa príjemný mužský hlas. Autumn strmhlav zbehla dole k nemu… No niečo bolo iné. Bol akýsi...menší než si ho pamätala. Alebo… že by ona tak rýchlo vyrástla? Tak či onak v potoku pred Lancelotom sa týčil mohutný vlk s krátkou srsťou. Jediné zvyšky huňatej srsti ktoré jej ostali sa tiahli po krku, pripomínali akúsi hrivu. Až vtedy si všimla prvú zmenu... svoj hlas. Zatiaľ čo sa snažila spracovať, či naozaj počula vlastný hlas ktorý znel tak... mužne, márne blúdila pohľadom po okolí. Inú vlčicu však nikde nevidela. Žeby jej už naozaj začínalo preskakovať? Žeby jej v chorej hlave definitívne vypli všetky kontrolky? Neisto preglgla a sklopila uši. Niečo tu rozhodne nehralo…

Hoci by aj Autumn veľmi chcela, v jej aktuálnom stave nebola vhodnou vlčicou do armády. Kto vie, možno v minulosti bola nemilosrdnou hrdlorezkou ktorá neváhala zašpiniť si laby krvou, no teraz to bola iná vlčica – Vystrašená a zmetena, pri najlepšiom vhodná ako podpora v pozadí, no určite nie ako bojovník v prvej línii. Jemne prikývla, keď si vypočula Enkiduho slová o barónskom titule a jeho dramatické vyhlásenie, že je “chrabrým rytierom Nihilským.“ Jej oči na okamih zažiarili pobavením, no rýchlo si nasadila vážny výraz aby to nevyznelo neúctivo. „Barón Enkidu teda“ zopakovala, aby si ujasnila meno a titul vlka ktorý stál pred ňou. „Chrabrý rytier… znie to veľkolepo, mocne…“ dodala pričom hlavu mierne naklonila na stranu, akoby sa nad tým zamýšľala. „Musí to byť zaujímavá pozícia. Asi veľa cestuješ, však?“ Zatiaľ čo hovorila, jej chvost sa stále nepokojne pohyboval pri zemi. Bola rada, že stretla niekoho, kto už má jasno vo svojom povolaní. Autumn si uvedomovala, že čoskoro príde čas, keď si aj ona bude musieť vybrať kam patrí, no zatiaľ nemala predstavu kde by našla svoje miesto. Možno jej práve rozhovor s niekým, kto už svoju cestu našiel, pomôže v rozhodnutí.

Vlci: Daněk, Pstruh, Abraxas
Vlčice: Světluška, Madox, Giuseppe

Keď Lancelot vytiahol ďalší kameň s ryšavou farbou Autumn nadvihla obočie a okamih ho skúmala pohľadom. Hm, ryšavý... preletelo jej mysľou, tak ten čarovný asi nebude. Už sa chystala niečo podotknúť, keď zbadala precízne zdobenú dýku ktorú vytiahol vzápätí. Na chvíľu zostala ako omráčená a jej oči sa zaleskli fascináciou a úprimným uznaním. Zvedavo obzerala dýku položenú vedľa ryšavého kameňa, jej pohľad chvíľami preskakoval medzi jemnými detailmi na rukoväti a Lancelotovou tvárou popri tomu ako jemne vrtela chvostom. „Takže tieto kamene sú... ako... suroviny pre tvoje majstrovské diela?“zamrmlala takmer posvätne, akoby práve odhalila dávno zabudnuté tajomstvo. „Nemyslela som si, že si kováč“ pokračovala po chvíli, pričom v jej hlase zaznela ľahká irónia. „Skôr že si... neviem, baník alebo niečo podobné.“ Pozrela naňho s jemným úsmevom „Ale toto...“ Pokývla hlavou smerom k dýke. „...je iná liga, musím uznať.“ Jej hlas bol plný skutočného uznania, celé ju to úprimne ohúrilo.Precalen vytvoriť niečo takéto vlastnými labkami je talent ak nie dar!

Potom sa opäť zahľadela na kameň a jemne prešlapla z nohy na nohu, akoby nad niečím intenzívne premýšľala. „Takže tieto kamene nie sú nejaké čarovné artefakty“ prehodila „ale sú špeciálne a potrebné... a ty ich vieš premeniť na niečo takto nádherné?“ Jej hlas prešiel od zvedavosti k zaujatosti čím prezrádzala svoje rastúce nadšenie. Sklonila hlavu mierne nabok a jej úsmev bol teraz menej šibalský, viac vážny. „Nemusím ti hovoriť, že je to fascinujúce, však? Tie detaily...“ Letmo pozrela na dýku a potom opäť na Lancelota, jej „Čo všetko dokážeš vytvoriť?“ dodala nakoniec tónom ktorý bol skôr výzvou než obyčajnou otázkou.

Vashti mala pravdu, dostať sa k šperku nebolo nič zložité, no Autumn akoby táto jednoduchosť obchádzala. Slová tmavej vlčice ju zaskočili, no uvedomovala si, že Vashti tu žije dlhšie, a preto určite rozumie týmto veciam lepšie než ona. „Áno, máš pravdu“ začala pomaly „čo sa týka vzhľadu, je to tu miestami naozaj divoké. Možno je to tým že veľa vlkov naozaj nepochádza z týchto krajov ako hovoríš.“ Pri týchto slovách si však neodpustila tichú seba kritiku spomínajúc na vlastný výrazný vzhľad ktorý v týchto lesoch často pôsobil ako pest na oko.
Na chvíľu sklopila pohľad, akoby váhala či na otázku vôbec odpovedať alebo ju radšej obísť. Po krátkom tichu si vzdychla a jemne mykla plecami. „Úprimne, neviem presne“ priznala ticho, jej hlas znel jemne a neistota v ňom bola takmer hmatateľná. „Niektoré veci si pamätám úplne jasne ale iné sú zahalené hmlou. A moje meno...“ odmlčala sa na okamiha potom pokračovala „myslím, že je to ono. Autumn Hound. Ale nemôžem si byť úplne istá. Možno je to len meno ktoré som si zvolila sama, keď som to pravé zabudla.“

Autumn jemne zavrtela chvostom na pozdrav keď čierna vlčica odpovedala. Bol to sotva postrehnuteľný pohyb, akoby jej myseľ bola zaneprázdnená inými myšlienkami. „Áno, to som si všimla“ prehovorila pomaly akoby premýšľala nad každým slovom. „Vlastne si mi potvrdila moju teóriu… úprimne, je nádherný“ dodala s náznakom zasneného úsmevu. Oči jej na moment skĺzli k náušniciam, ktoré Vash'ti zdobili. Aké by to len bolo krásne keby mal aj vlci Nihilu mali vlastný šperk, nejaký vlastný symbol. Niečo čo by každý spoznal na prvý pohľad a vedel že práve Nihil je jej domov. Keď Vash'ti spomenula svoje naušnice ko dedictvo , Autumn zvedavo naklonila hlavu na stranu, ako to občas robia vlci keď ich niečo zaujme alebo im niečo nejde do hlavy. „Rodnej zeme? Ty snáď nepochádzaš z týchto krajov?“ spýtala sa prekvapene. Vždy predpokladala že všetci koho stretáva pochádzajú odtiaľto. No... čierna vlčica jej zdanlivo narušila predstavu. „Nevadí“ dodala rýchlo a na chvíľu odvrátila pohľad, akoby nechcela, aby jej zvedavosť pôsobila dotieravo. „Aj tak sú nádherné“ uznala, pričom jej hlas bol o čosi mäkší a obdiv bol v jej očiach jasne čitateľný, doslova z jej oči kričal. Náušnice ju fascinovali. Boli elegantné a pôsobili magicky
V duchu si predstavila, ako by ich asi sama nosila. Myšlienka bola lákavá a keby bola odvážnejšia, možno by sa pokúsila si ich “požičať“ , nie natrvalo, samozrejme.. len na chvíľu.. na dobu neurčitú. Ale hneď zavrhla túto myšlienku. Vash'ti by ju bez váhania zašliapla ako taku muchu keby si čo i len dovolila natiahnuť labu. Lepšie bolo zostať pri bezpečnom riešení, iba ich obdivovať z diaľky. To bolo bezpečné pre obe strany. Nie žeby bola Autumn hrozbou. Ona by si nedovolila nikomu ublížiť, natož nie Vash'ti.„Moje meno je Autumn Hound… myslím“ vyslovila opatrne. Posledné slová takmer šepla, akoby si sama nebola istá, či sú pravdivé. Jej hlas sa na chvíľu stratil vo vetre, ktorý sa pohrával s konarmi naokolo.

Prosím o vianočnú mágiu pre Autumn :3

Po ukončení ceremoniálu ostala sedieť pri ohni. Nemala veľmi čo robiť, členovia monarchie sa medzi sebou zhovárali alebo venovali vlastným aktivitám, a hoci by sa rada k niekomu pridala, nechcela narúšať ich rozhovory. Plachá povaha ju brzdila, no zároveň cítila, že nie je samotársky typ vlka. Túžila po spoločnosti. Sedela teda pri ohni, pozorovala ostatných vlkov a premýšľala, ku komu by mohla pristúpiť. Zrazu jej pohľad upútala čierna vlčica Vash’ti. Ale nebol to ani tak jej postoj či vizor, čo zaujalo Autuninu pozornosť, skôr lesklé šperky, ktoré sa ligotali na jej tmavej srsti. Autunina vnútorná straka sa prebudila a hnala ju túžba priblížiť sa a preskúmať tú nádheru na krku cudzinky. Neisto sa postavila a niekoľkokrát prešľapla z laby na labu. Hľadala odvahu. Dokonca urobila nervóznu otočku na mieste, akoby sa sama snažila presvedčiť, že to zvládne. Po chvíli sa zhlboka nadýchla a pomaly sa vydala k Vash’ti. Pri ceste si všimla že podobný prívesok má viacero vlkov v okolí. Bol to snáď nejaký znak? Zastala dosť blízko na to, aby videla každý detail šperkov, ale nie tak blízko, aby narušila osobný priestor vlčice. Pri Vash’ti stála drobná, huňatá kostrička, ktorú si na prvý pohľad mohla zmýliť s mláďaťom, no bola to mladá dospievajúca vlčica. Autunina nervozita vrcholila. Znovu sa nadýchla a konečne sa odhodlala prehovoriť „Máš krásny prívesok… aj náušnice“ začala neisto. Jej hlas bol jemný no v očiach jej žiarila zvedavosť. Pri rozprávaní jej pohľad neustále skákal od náhrdelníka k náušniciam, pričom sa snažila vyhnúť pohľadu do očí Vash’ti. Nakoniec sa sústredila na ňufák vlčice, tak si udržala pocit, že sa na ňu pozerá, bez toho, aby musela čeliť priamemu očnému kontaktu, ktorý jej bol nepríjemný a snažila sa mu vyhnúť.

Je pravdou, že frázy, ktoré Giuseppe počula, už skutočne pôsobili naučene, a vlaste aj boli. Každý sa predsa pýtal na Autumninu minulosť a na to, čím si prešla. Keď už vlk musí opakovať ten istý príbeh po desiaty raz začne ho recitovat´ ako naučenú modlitbu ktorú si pamätá naspamäť. Autumn po komentári mladej princeznej o tej krutej situácii, v ktorej sa len pred pár dňami či týždňami ocitla, sklopila hlavu a na krátky moment uhla pohľadom. Nemala k tomu čo povedať – bolo to naozaj strašné. Ale na druhej strane, čo viedol niekoho k tomu, aby ju do takej situácie uvrhol? Bola nevinná obeť šialenca, alebo si to snáď zaslúžila kvôli vlastným zločinom? Tieto otázky ju trápili každý deň a každú hviezdnu noc, ako dotieraví paraziti uhryzávali na samom okraji jej mysle. Prečo? A kto...? Krátko sa pousmiala. „Ach áno, vážim si láskavosti jeho veličenstva a jeho dobrosrdečnosti“ povedala úprimne, no pri tých slovách bolo cítiť zvláštnu zmes vďačnosti a rešpektu. Bol to rešpekt taký hlboký, že miestami hraničil so strachom. Jeho veličenstvo v nej vzbudzovalo obdiv, ale aj niečo, čo by sa dalo opísať ako jemná bázeň. Keď Giuseppe zmenila tému a opýtala sa na jej miesto v monarchii, Autumn sa na chvíľu zamyslela. Opatrne sa posadila. Potom prehovorila. „Popravde“ začala, „hned od začiatku ma zaujalo postavenie zveda.“ Pri tých slovách sa však mierne pousmiala, sama tušila aké reakcie by to mohlo vyvolať. Cudzinka, ktorá sa zaujíma o úlohu zveda – to by mohlo vyvolať konšpiračné teórie. „Mám tmavú srsť, som drobná a viem sa pohybovať takmer nepozorovane a v tichosti, hlavne v letu.“ pokračovala vecne a povzdychla si. „Ale predstava, že by som musela opustiť svorku na tak dlhý čas, vo mne úprimne vyvoláva úzkosť.“ Autumn na chvíľu zaváhala, jemne prešla krídlom po zemi, akoby si tým gestom dodávala odvahu. „Rytier?“ zopakovala, naklonila hlavu a letmo pozrela na Giuseppe. „Vyzerá to skvelo a zaujímavo, ale ja sotva skolím mladú srnu.“ Na perách jej zahral slabý takmer sebaironický úsmev. „Zhora by som možno zvládla menšiu či slabšiu korisť. Ale keby som musela loviť na zemi... obávam sa, že by ma ešte aj jelenček dokázal prekabátiť, asi by si myslel, že ide o neskúsené vlča.“ Keď sa zamyslela nad ďalšími možnosťami, krátko sklonila hlavu a potichu dodala: „Čo sa týka ranhojičov a šamanov... obe funkcie sú fascinujúce a dôležité pre svorku. Ale povolanie ranhojiča... už tu máme dve skúsené vlčice. Nemyslím si, že tam treba niekoho ďalšieho.“ Na chvíľu sa odmlčala, akoby zvažovala vlastné slová. „Šaman... Študovať hviezdy, preskúmavať duchovný svet – znie to nádherne. Ale úprimne, nie som presvedčená, že mám na to schopnosti.“ Pri týchto slovách sa na jej tvári objavil o čosi odľahčenejší úsmev. „Úprimne? Asi by sa mi najviac páčilo starať saštenata“ povedala s jemným náznakom humoru v hlase. „Ale keďže máme nedostatok vlčiat, možno by som sa aspoň zo začiatku mohla hodiť ako zberačka. Predsa len, dostanem sa tam, kde iní len ťažko.“ Symbolicky rozprestrela krídla, ticho nimi zamávala a opäť ich zložila k telu.

Poklusom sa vydala k pochodni, ktorú mala tento výnimočný večer niesť. Zastala tesne pred ňou, zhlboka sa nadýchla, vydýchla a opatrne, takmer neisto, vzala pochodeň do papule. Krátko sa obzrela na princeznú pohľadom ktorý akoby hovoril: “Robím to dobre?” A je to tu! Autumn s pochodňou v papuli precupkala z luky k ohnisku ktoré elegantným poklusom obkružila. Zastavila sa na mieste, ktoré jej bolo určené. Krátko sa pozrela na ostatných ohnivcov a postavila sa na svoje miesto pri ohnisku. Jemne zvierala pochodeň v papuli, pričom plameň osvetľoval jej drobnú postavu a zory na jej srsti akoby ožívali vo svetle teplého ohňa. Jemne sa nadýchla, zadržala dych na krátky moment a nechala pohľad spočinúť na ohništi pred sebou. Chvíľa ticha jej umožnila získať aspoň trochu istoty. Keď sa ticho okolo nej prehĺbilo a všetky pohľady sa obrátili na ňu a ostatných ohnivcov, Autumn zdvihla pochodňu a urobila prvý krok vpred. Opatrne sa sklonila, položila pochodeň na kamenný kruh a narovnala sa. Jej krídla sa pritom jemne zachveli a rozprestreli, až dosiahli svoju plnú veľkosť. Sama netušila, prečo to urobila, no tichý hlas v jej hlave jej to kázal. Možno ďalší črep spomienky z minulosti? Nastalo ticho, a Autumn začala “Ja, bratia a sestry, pochádzam z Nihilskej monarchie, z lúk, kde voňajú kvety a šumí more!” Jej hlas bol prekvapivo pevný a hrdý. “Prinášam tomuto plesu mier a prísľub lepších zajtrajškov. Nech každý z nás nájde vo svojom srdci lásku a zdieľa radosť.” Po recitácii pomaly uchopila pochodňu a naklonila ju k drevu pripravenému na zapálenie. Plameň sa dotkol suchých konárov ktoré začali praskať keď ich zachvátil oheň. Autumn ustúpila o krok späť, jemne sa uklonila a očami skontrolovala či sa oheň rozhorieva. Potom sa ticho zaradila späť medzi ostatných zástupcov. Jej chvost bol zvyčajne nízko prízemí no teraz bol o čosi vyššie.