Príspevky užívateľa

Autumn mala šťastie, že bola v rovnakej výške ako mladá princezná, a tak túto čarovnú chvíľu nepremenila na komédiu. Keď sa princezná dotkla ramena Autumn dodalo jej to odvahu a sebavedomie. Keď mi tak veria, určite to dokážem. Pomyslela si. Netrvalo dlho a dorazili aj ďalší ohnivci, zástupcovia iných svoriek. Autumn stála v úzkom kruhu vlkov a pozorne počúvala princeznú Riveru, ktorá im pokojne vysvetľovala celý obrad. Jej hlas bol príjemný, no zároveň autoritatívny, takže každý detail jej slov prenikal priamo do mysle mladých ohnivcov. Pochodne, ktoré ešte úplne nevzplanuli vrhali jemné tiene na prítomných čo celej scéne dodávalo istú mystiku ktorá mladú vlčicu rak fascinovala. Autumn, hoci pôsobila ticho a odmerane, vo vnútri bojovala so svojou neistotou. Pohľadom si premeriavala ostatných s ktorými dnes zdieľala túto výnimočnú chvíľu zvedavá s kým má tú česť. Kývla hlvou na pozdrav ostatným ohnivcom. Keď princezná vysvetlila priebeh ceremónie Autumn sa zhlboka nadýchla. Ach, aká česť, že práve ja môžem stúpiť do tohto kruhu a udržiavať oheň pomyslela si.“A ideme na to” zašepkala skôr pre seba. Jej pohľad padol na princeznú, a potom sa krátko otočila k svojej svorke. “Nesklamem vás, sľubujem…” povedala smerom k princezné.

Autumn skutočne nebolo ťažké nájsť. Táto drobná vlčica so vzormi pripomínajúcimi kostru sa medzi ostatnými len tak nestratí.
Keď Rivera oslovila Autumn, tá k nej zdvihla hlavu a sebavedome prikývla. „Áno, mám ju v pamäti” povedala. Úspech, ktorý v naučení tejto básne dosiahla jej dodal aspoň štipku odvahy ktorú teraz tak potrebovala. V skutočnosti si Autumn tú báseň opakovala od chvíle čo jej bola prednesená. Nie pret že by bola náročná na zapamätanie, ale preto že pre ňu ako pre vystrašenú a neistú vlčicu, nováčika, bola predstava vystúpenia pred toľkými očami skutočne veľkou výzvou, niekto by dokonca povedal hororom. Ešte k tomu byť prvou? Uf!
V jej vnútri práve zúril tajfún emócií. Pozitívne pocity sa miešali s negatívnymi a do toho všetkého sa pridávali jej vlastné pochybnosti. Napriek tomu si opakovala, že to zvládne. Prežila som toľko vecí… toto predsa tiež zvládnem! Povzbudzovala sa vo svojich myšlienkach.
Nasledovala Riveru k ohnisku a jej pohľad spočinul na fakliach rozmiestnených vôkol ohniska. V hlave jej začali prebiehať možné scenáre toho, čo sa bude diať. Možno budú musieť lietať, alebo – Snáď nepodpálim strom… alebo niekoho pomyslela si so strápeným povzdychom.
Keď sa postavila medzi ostatných aby si vypočula úvodný preslov nemohla si nevšimnúť ako ľahko Rivera rozpráva pred všetkými tými vlkmi. S úžasom sledovala jej prirodzený šarm a istot ktorá žiarila ako slnko na nebesiach. Obdivovala ju a jej pokoj, akoby bola pre takéto rečnenie narodená.
Na výzvu aby sa pripojila spolu s ďalšími zástupcami reagovala cuknutím, ktoré ju vytrhlo z myšlienok. Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a urobila prvý neistý krok. Je to tu. Jej veľká chvíľa práve začína.
Ako tak nasledovala Riveru až k ohnisku a opúšťala dav vlkov, otočila sa za seba a pohľadom prešla po vlkoch, ktorí ju nasledovali. Chcela vedieť, s kým bude mať tú česť predviesť túto dovolím si povedať tradíciu. Hoci sa snažila pôsobiť pokojne stále zostávala neistá, možno práve preto sa postavila blízko pri Rivere, akoby v jej prítomnosti hľadala bezpečie a útechu. Zároveň očami pátrala v dave. Hľadala jediného vlka, ktorý jej dokázal dodať pocit stability, ochrany a odvahy– Kettua.

Rovnako ako väčšina vlkov z okolitých svoriek, aj Autumn sa zúčastnila plesu. Prišla však o niečo skôr, pretože niekto musel ozdobiť stromy zatiaľ čo ryšavý pár z nihilskych kridiel tvoril sochu. V tichosti zletela z korun stromovu. Keď pristála ladne zložila kridla k svojmu telu a na chvíľu sa obzrela nahor aby skontrolovala svoju prácu. „Áno, vyzerá to dobre“ povedala tichým hlasom akoby si potrebovala svoje myšlienky potvrdiť nahlas.bAko mnoho iných vlkov aj Autumn využila túto výnimočnú príležitosť na to aby sa skrášlila. Hustá srsť jej poskytovala priestor na kreativitu. Od pravého ucha si zaplietla elegantný vrkoč ktorý sa jemne strácal medzi ďalšími prameňmi srsti. Podobných vrkočov mala viac.Korunou jej úpravy boli pierka bažanta ktoré si starostlivo upevnila za uchom.
Keď sa rozhliadla okolo na okamih sa jej na tvári objavil jemný úsmev. Miesto už naberalo slávnostný nádych a hoci Autumn bola zvyknutá na ticho a pokoj táto atmosféra ju akosi upokojovala.Bola zvedavá ako sa tento večer vyvinie.

Autumn sledovala Enkiduho ako sa blíži a hoci jej telo vyjadrovalo neistotu jej oči prezrádzali čosi iné. Boli plné záujmu, akoby sa snažila preskúmať vlka ktorý ju oslovil. Napätie v jej postoji sa miešalo so zvedavosťou. Chvost mala síce nízko, no jemne sa pohol akoby ju zvedavosť ťahala bližšie k nemu. Krídla, ktoré pevne priliehali k bokom, sa trochu uvoľnili a ich končeky sa nepatrne pohnuli. Avšak jeho otázka ju donútila sa z mierne pokrčeného postoja napnúť. „Áno, som tu nová“ priznala no jej hlas bol tichý, no zároveň akoby skrytý v závoji záujmu. Pomaly zdvihla pohľad o čosi vyššie, skúmala jeho postavu a výraz. „Nie som nezvaný hosť“ dodala pevnejšie a v jej tóne sa objavil náznak sebavedomia. „Volám sa Autumn. A ty?“urobila nepatrný krok dopredu akoby ju jej vlastná zvedavosť poháňala prekonať jej roztržitú plachosť. „Ty si nejaký ochranca, však?“ opýtala sa zvedavo pričom jej hlava sa jemne naklonila nabok. Úprimne si nebola istá či tu vôbec majú nejaké postavenie ochrancu, ale on tak minimálne pôsobil. „Myslím, že som ťa videla na schôdzi, mám pravdu?“ opýtala sa ho na rovinu. Čím bol Enkidu bližšie tým viac mohol vidieť výšku Autumn ktorá bola vysoká ako šakal, možno aj o málinko menšia. Popravde efekt jej vedššiej výšky robila jej hustá srsť.

„Vaša výsosť... prosím, ospravedlňte moju hlúpu nervozitu“ povedala Autumn pokorne. Keď prišla otázka na jej pamäť s povzdychom priznala „Je to tak... len prázdno, ktoré občas prerušia hlasy z minulosti.“
Na chvíľu sa odmlčala. Pohľad sklopila, akoby si vybavovala spomienku, ktorá bola živá no zároveň vzdialená. „Do monarchie som sa dostala úplnou náhodou...“ začala ticho. V jej očiach sa však odražalo uvedomenie aké veľké šťastie mala že ju vôbec more vyplavilo živú na pláži.
„Vyplavilo ma more na svetlej plázi, úplne vyčerpanú, premoknutú a zviazanú. Popravde.. nepamätám si ako som sa dostala do takej situácie, ani prečo. Len viem že som bola nesmierne slabá.“ Jej hlas sa trochu zatriasol ako si spomínala na tie chvíle. „Našiel ma Kettu“ pokračovala. „Zbadal ma ležať na piesku, ledva schopnú pohybu. Mohla som sotva dýchať. Mala som obrovské šťastie že ma našiel práve on. Neviem, čo by sa stalo, keby to bol niekto iný.“ Nemyslela tým že by takmer každý vlk v Nihile by ju zakúsil no jej prvé a zatiaľ posledne stretnutie z ranohojičkou Ghaayel ju presvedčilo o tom, že Kettu bola jedna z tych najlepšej možnosti. V jej očiach sa objavil náznak úsmevu, no stále v nich ostával tieň tej dávnej bezmocnosti. „Pomohol mi. Odviazal ma, postavil na nohy. Zavolal ranhojičku a naše veličenstvo, aby sa postarali o zvyšok. Bez neho... neviem, či by som tu dnes bola, či by som mohla byť súčasťou tejto monarchie.“ Z jej hlasu bolo cítiť úprimnú vďaku, ktorú k nemu chovala a hlavne vdaku k Nihilu ako k spoločnosti ktorá jej dala šancu.
Zhlboka sa nadýchla a zdvihla pohľad späť na Giuseppe, jej princeznú. „Možno to bol osud. Možno len náhoda. Ale odvtedy som tu. Prijala som nový život, nový začiatok. A tak som tu.“ ... Ved, čo iné jej ostávalo...Na chvíľu sa odmlčala, v myšlienkach sa zamýšľala nad tým čo práve povedala. Mohla by to nazvať druhým narodením? Nemala spomienky na to čo bolo predtým a jej príchod do Nihilu bol ako nový začiatok. Bola bezmocná, dezorientovaná a odkázaná na pomoc druhých. Napokon sa jej na tvári objavil spokojny usmev keď čakala na reakciu princeznej.

„Nuž, nevaadi, každý máme slabšie a silnejšie stránky“ povedala tónom ktorý znelo takmer motivačne aj ke jej myseľ zostala zakliesnená pri jeho zvláštnom vyjadrení. Drží na uzdě? Čo tým mys... Ani si nestihla domyslieť čo tým presne mysli. Mal by skôr povedať držia na zemi nie? Avšak ju okamžite zaujal Lancelot ktorý odhalil obsah brašni. Jej telo sa inštinktívne naklonilo dopredu ako keby to to bol najnapínavejší moment jej dňa či dokonca celého života. Oči sa jej na chvíľu rozšírilikeď uvidela obsah. „Kamene“ zopakovala akoby sa presviedčala že sa jej to nezdalo. Rýchlo pozrela na Lancelotovu tvár, potom späť na kamene, a nakoniec sa usadila s tichým povzdychom. „Nuž, niekto zbiera kosti, kvety, pierka... a ty.. a ty zbieraš kamene.“ zabrblala tónom ktorý by mal byť asi povzbudivý no znel skôr ako zmierenie s nejakým veľkým životným faktom. Potom sa však jemne uškrnula a dodala „Alebo si blázon“ podpichla ho so šibalským úsmevom. Avšak jeho očakávajúci pohľad ju však nútil pokračovať. Jeho výraz vyzeral, akoby si myslel: Len to skús, povedz niečo múdrejšie než “kamene“ Teda aspoň tak jej ten pohľad pripadal. Autumn si preto odkašľala a spýtala sa s výrazom a tonom, aký by zahanbil aj straku „Súúú to nejaké špeciálne kamene? Možno... lesklé kamene?“ Záblesk zvedavosti v jej očiach bol taký intenzívny že by pravdepodobne vzbudil pocit viny v hocijakom vlkovi ktorý by jej neodpovedal. Chvíľu len hľadela na brašnu, potom späť na neho, a už nedokázala odolať „Vieš čo? Ak to nie sú magické kamene, ktoré ťa udržujú pri živote alebo starodávne artefakty s mapou k pokladu ,tak tomu celkom nerozumiem“ zasmiala sa a zaklonila hlavu. „Ale ak mi to povieš možno ti odpustím.“Aj ked žartovala, jej zvedavosť bola taká očividná že by ju mohol označiť za nežiaduci vedľajší efekt tohto stretnutia.

S počiatku si prítomnosť Giuseppe ani neuvedomovala. Bola tak ponorená do pokoja horského prostredia, že až keď sa vo vetre rozvírila vôňa princeznej a jej jemný hlas ktorý ju oslovia okamžite otvorila oči. Prekvapene vstala a sotva si uvedomila, koho má pred sebou automaticky sklopila pohľad. Z pokrčeneho postoja sa presunula do hlbokej poklony. „Vaša výsosť“ prehovorila s úctou.
Jej veľké blanité krídla sa pevne pritlačili k telu zatiaľ čo chvost spustila nízko k zemi aby ani náhodou nepôsobila drzo či povýšene. Predsa len, stáť pred princeznou so zdvihnutým chvostom by bolo nielen neslušné ale mohlo by to byť považované za znak vyzývania či pokusu o demonštráciu vyššieho postavenia čo rozhodne nebolo jej úmyslom. „Postačí Autumn, avšak Vy ma samozrejme môžete oslovova, ako uznáte za vhodné“ prehovorila po chvíli, keď sa pred precíznosťou postavila z poklony do postoja. Na chvíľu zaváhala, akoby sa pokúšala nájsť správne slová a odvahu. „Haunt je skôr... spomienka“ dodala po chvíli a jej hlas bol o čosi tichší, akoby rozprávala o niečom vzdialenom a hmlistom. „Nie som si istá či je to meno rodu, alebo len niečo čo so mnou zostalo z mojej minulosti. Niečo, čo sa ma drží aj keď si nespomínam prečo.“
Jej postoj bol naďalej plný rešpektu, dokonca až submisívny. Možno to v očiach niekoho preháňala, ale Autumn nechcela nič nechať na náhodu. Prehnaná zdvorilosť bola pre ňu bezpečnejšou cestou než riskovať že by ju mohli obviniť z neslušného správania voči niekomu z vyššie postavených.

Počúvala jeho smiech a slová o “silnejšiom vetru“ s jemným úsmevom, no stále pôsobila mierne rozpačito. „Ale keď nad tým tak premýšľam“ začala opatrne, aby sa ho náhodou nedotkla. „Možno to nie je o tom aký si letec ale o tom, čo všetko nosíš so sebou...“ Hovorila ticho, takmer váhavo, no keď na ňu šibalsky vyplazil jazyk a hravo mávol labou, trochu sa uvoľnila. Jej úsmev sa rozšíril a na chvíľu si pripadala istejšia. Nevedela čo presne jeho brašne obsahujú no zdali sa napnuté a ťažké, takže dospela k záveru, že Lancelot naozaj nosí poriadnu záťaž. Jeho veselá energia bola nákazlivá. Autumn sa prichytila že jej vlastná nervozita pomaly ustupuje pod vplyvom jeho pozitívneho naladenia. „Kopať a kričať?“ zopakovala s hraným úžasom zatiaľ čo jej úsmev sa ešte o niečo rozšíril. Jemne sa zasmiala a dodala hravým tónom „No, to už znie ako seriózna výzva!“ Hoci ešte stále pôsobila trochu nesmelo, akoby sa v nej prebúdzala odvaha, no zatiaľ bolo na bezstarostné vrtanie chvostom ešte priskoro. Keď však rozhovor skĺzol do vážnejšej roviny Autumn znova trochu zneistela. Jej uši sa jemne sklopili a jej pohľad na okamih zosmutnel, keď Lancelot spomenul, že nemá stáleho parťáka. „No... možno,“ začala nesmelo „Ale aj tak si myslím, že byť stále sám je náročné. Možno si na to zvyknutý.“ Pozrela na neho, chvíľu váhala, no nakoniec sa postavila a spravila malý krok dopredu. „Ale možno je to len o tom koho stretneš, ako vraviš“ povedala tichým, no úprimným hlasom. „Ak máš čas pretriediť si myšlienky, ako hovoríš... to nie je úplne zlé. Ale som rada, že nie som jediná, kto má tú česť počúvať tvoje pozitívne reči, bola by škoda ak by som bola jediná.“ dodala o niečo veselšie a na jej tvári sa znova objavil úsmev. Snažila sa rozhovor obrátiť späť na veselšiu nôtu, dúfajúc, že jeho energiu udrží rovnako živú, ako ju sám vyžaroval...V snahe udržať veselú atmosféru sa Autumn neubránila zvedavosti. Chvíľu na neho zamyslene pozerala, kým sa jej na perách neobjavil zvedavý úsmev. „A čo vlastne nosíš v tých brašniach?“ opýtala sa nakoniec hlasom plným nevinného záujmu.

Autumn sa postavila a opatrne Lancelota obkružila, akoby si ho chcela lepšie prezrieť. Naklonila hlavu na bok a trochu sa usmiala. „Nevyzeráš na to, že by si bol zlý v lete, hlavne nie tvoje krídla,“ poznamenala zamyslene a znovu si ho premerala pohľadom, akoby sa snažila nájsť dôkaz o jeho tvrdení.
Napokon sa posadila pred neho a jemný smiech jej unikol z úst keď počula jeho poznámku o vzdušnom zápase. „Vzdušný zápas?“ zopakovala s miernym náznakom prekvapenia, pričom zdvihla jedno obočie. „Ak si v lete naozaj taký príšerný, možno by som mala šancu“ podpichla ho jemne, no tón jej hlasu bol o niečo ľahší, takmer veselý. Obzrela sa na Lancelota a tentoraz jej pohľad neskrýval ani rozpačitosť, ani neistotu. Bol plný tichej vďačnosti „Ale ak prehráš, očakávam, že to bude s gráciou“ poznamenala hravo a zdvihla hlavu o niečo vyššie. „Hmmm, neporozprával?“ opýtala sa po chvíli, pričom jej hlas znel trochu smutne. „To nemáš žiadneho parťáka?“ Jemne sklopila uši, jej pohľad vyjadroval istú starosť. „Prečo si myslím, že byť sám je trochu smutné?“ dodala ticho a skúmavo sa na neho pozrela. amozrejme, tušila, že Lancelot je tulák. Nikdy ho nevidela v Nihile, a keby bol z inej svorky, zrejme by nebol taký priateľský. Tá myšlienka ju však na chvíľu zamrzela, akoby jej prišlo ľúto, že niekto taký ako on žije bez spoločnosti, ktorá by mu patrila

Čo môže byť lepšie ako si ľahnúť do hustej trávy niekde vysoko v horách a nechať sa unášať príjemným vánkomktorý sa jemne pohráva s kožuchom? Autumn si presne toto užívala, hoci tráva už nebola taká mäkká a šťavnatá ako na jar či v lete. Napriek tomu poskytovala dostatočné pohodlie na oddych. S natiahnutými krídlami, ktoré pôsobili takmer majestátne a spokojne privretými očami sa úplne ponorila do okamihu. Horské prostredie bolo pre ňu vždy miestom pokoja. Jemný vietor jej prečesával hustú srsť, a ona si mohla naplno vychutnať túto chvíľu bezstarostnosti.V tom tichu cítila každý dotyk prírody, jemné šušťanie trávy pod jej telom, vzdialené šumenie lesa a čistý horský vzduch, ktorý prenikal hlboko do jej pľúc. Táto chvíľa bola ako stvorená na únik od starostí spojených s jej stratou pamäti. Stačilo len byť, dýchať a nechať sa unášať krásou jednoduchého okamihu.

Zima už klopala na dvere. Lepšie povedané, už na ne búšila, S prichádzajúcou zimov a z výrazným ochladením podnebia sa srsť tejto drobnej vlčice stala ešte huňatejšou. To malo svoje výhody, no zároveň aj nevýhody. Najväčšou nevýhodou bolo, že sa jej do srsti zamotávali všelijaké listy a konáre. Práve to bol aj tento prípad. Stála v plytkom okraji potoka a jeho odraz využívala ako zrkadlo, ktorým si pomáhala pri vyťahovaní konárov. Predsa len, nedovidela všade, kam by potrebovala. S nosom ponoreným v hustej srsti pripomínala akéhosi vtáka, ktorý si čechrá perie. Avšak z jej úpravy srsti ju náhle vytrhol zvuk krokov iného vlka. Zastavila sa, chvost jej klesol k zemi a celý jej postoj sa poddal neistote. Ostražitým pohľadom sa zamerala na prichádzajúceho vlka bol to Enkidu. Spoznala ho z videnia, keďže ho zahliadla na jednej zo schôdzí svorky. Táto skutočnosť ju upokojila. Bola rada, že ide o vlka z jej svorky a nie o nejakého potenciálne nebezpečného tuláka alebo vlka z cudzej svorky. Hoci netušila, akú má povahu, bola si istá, že jej od neho nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo. V najhoršom prípade sa obávala iba nepríjemného zoznámenia. Pohľadom ho sledovala a čakala čo spraví, no zároveň si udržiavala istú opatrnosť. Napätie však pomaly povolovalo a v jej očiach sa odrážalo tiché očakávanie.

Poprosím mali prívesok pre Autumn :3
( ak je možnosť si vybrat tak Nieaka tá naušnica by vyzerala pekne)

Súhlasne prikývla hlavou ohľadom odpočinku v nore. „Dobre, znie to skvelo.“ povedala. Na chvíľu zamrzla, keď zaznela otázka na jej meno. Tlama sa jej nepatrne zachvela, akoby sa chystala odpovedať, no slová neprichádzali. Po niekoľkých sekundách sklopila pohľad k zemi. „Neviem...“ priznala tichým hlasom. „Stratila som spomienky“ dodala jednoducho. Odmlčala sa, potom zdvihla oči a krátko sa pozrela na Arrakisa, dúfajúc, že ju pochopí. „Mám pocit, že moje meno začínalo na A... alebo možno na H. Niečo na tom znie správne, rezonuje to vo mne, ale nie som si istá“ priznala frustrovaným hlasom. „Je... je mi to ľúto“ dodala sklamane, hnevala sa sama na seba za svoju stratenú pamäť. Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila narastajúce emócie, ktoré sa v nej miešali a miešali ako búrkové mraky krátko pred búrkou. „Ak je to problém môžem dočasne prijať meno ktoré mi dáte. Možno si na to svoje časom spomeniem... alebo nie“ dodala s náznakom smútku, no súčasne odhodlaná postaviť sa svojej situácii čelom. „Urobím všetko, aby som si zaslúžila vašu dôveru, nech už ma budete volať akokoľvek.“

Autumn nerobila nič prevratné, len si spokojne užívala príjemný vánok vo svojom hustnom kožuchu. Z pokojných chvíľ ju však vytrhlo jasné a zdĺhavé zavitie panovníka, ktoré sa nieslo po celom území. S myknutím ucha sa pretiahla a rozprestrela svoje obrovské blanité krídla. Let bol rýchlejší ako beh, a to bola výhoda, ktorú teraz mohla využiť. Mávnutie krídel rozvírilo prach, kým sa ešte pripravovala na štart a zameriavala smer, odkiaľ zavitie prichádzalo.Vydala podľa zvuku ponad územie Nihilu, snažiac sa čo najrýchlejšie doraziť na miesto, odkiaľ zavitie zaznelo. Bola tu len pár dní, a preto bolo rozloženie územia pre ňu stále záhadou, no každý let bol príležitosťou na učenie. Po chvíľke našla spadnutý strom, okolo ktorého sa zhromaždilo niekoľko vlkov. Ticho krúžila nad miestom a hľadala vhodné miesto na pristátie. Keď však medzi vlkmi zbadala oranžovú siluetu Kettua, na jej tvári sa objavil úsmev. Bude tu niekto, koho aspoň trochu pozná. V tichom lete sa zniesla k zemi a pristála – aj keď nie práve ladne. Sila, ktorú jej krídla ešte chvíľu poháňali, ju hnala v pokluse, ktorý sa postupne zmenil na pomalú chôdzu. Nakoniec zastavila neďaleko Kettua. Krídla si zložila k telu a Kettuovi venovala kývnutie hlavou, aby mu dala najavo, že ho rada vidí. Na rozhovor však nebol čas – práve začal rozprávať Arrakis, mladý panovník. Mladá vlčica si uvedomovala, že by bolo neslušné prerušovať ho, či už hlasnými slovami, alebo tichou konverzáciou s ostatnými vlkmi. Ticho si sadla a uprene sledovala zhromaždenie. Pozorne počúvala, nasávala každé slovo ako huba. Nevedela presne, čo sú tie svorky, o ktorých Arrakis hovoril, no jasne cítila dôležitosť situácie. Sústredene sledovala reakcie ostatných vlkov, pričom sa snažila pochopiť dynamiku tohto miesta a vytvoriť si obraz o tom, čo sa od nej ako od nováčika očakáva. Zdržala sa akýchkoľvek komentárov a pokladala si to za rozumný krok. Opatrne si formovala názory na základe reakcií ostatných vlkov – nenápadne a ostražito.

Každým drobným pohybom jej tela bolo zreteľné ako veľmi si uvedomuje svoju pozíciu. Pokora a narastajúci rešpekt k vlkom pred ňou vyžarovali z každej jej časti. Napäto sledovala Arrakisa a počúvala jeho slová szatajeným dychom. Keď začal hovoriť, jej huňatý chvost sa mierne zavrtel. Bola to drobná no jasná reakcia na to, že jej dal šancu. Hoci v jej postoji stále chýbala hrdosť a sebavedomie vlka, už sa nezdala taká pokrčená a ustrachana.„Splním všetko čo bude potrebné aby som si získala vašu dôveru, Vás ako kráľovskej rodiny, ale aj ostatných členov svorky.“ povedala uprimne. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala. „Rozumiem... Vaše slovo je hlavné a jediné“ dodala pevne a zároveň prikývla aby Arrakisovi a ostatnim ukázala, že jeho pravidlá plne rešpektuje. Jej pohľad sa na chvíľu stretol s jeho, ako keby chcela potvrdiť, že všetko pochopila správne. Hned na to sa točila na Kettua. Jemne takmer neisto sa zadívala jeho smerom. Chcela k nemu pristúpiť no predtým ešte raz venovala pohľad Arrakisovi a Ghaa'yel, akoby čakala na ich tiché povolenie. Keď si bola istá že jej pohyb nikoho nevyruší, s chvostom skloneným až k zemi sa pomaly priblížila ku Kettovi. Usadila sa vedľa neho, skôr ako mláďa pri rodičovi než “dospelá“ vlčica. Bol to jej pokus o hľadanie bezpečia a uistenia v tejto neistej situácii. Pohľad upierala na Kettua, Arrakisa Ghaa'yel a po chvíli sa tichým hlasom opýtala „Takže... čo sa bude diať teraz?“