Príspevky užívateľa

Slunce snových dálek

Podvečerné svetlo sa vznášalo v hustom vzduchu ako dym zo suchých bylín. Les v ňom pôsobil ospalo, no nie mŕtvo – skôr ako starenka, ktorá vie viac, než inokedy prezradí. Calantha kráčala pomedzi kmene v tichosti. Nechcela rušiť prírodu. V brašni jej jemne cinkal prútik priviazaný šnúrou, kde viseli usušené kvetiny a perie. Srsť jej chvosta sa takmer dotýkala zeme. Prezatiaľ nehľadala nič konkrétne – no jej kroky ju viedli, tam, kde sa vzduch správal inak. Tam, kde veci začínali šepkať. Zastala, keď to pocítila, i keď netušila čo presne. Niečo, čo sa nedalo pomenovať, len vytušiť. Zabočila smerom k parezom, čo ju tým smerom viedlo?
Pomaly, s rešpektom, vyšla na čistinku. Neponáhľala sa, akoby už z diaľky vedela, že ju niekto volá. A keď uvidela vlčicu, mladučkú, bledú ako rozptýlené svetlo na hladine, niečo sa jej zadrhlo v hrudi. Nie strach ani súcit. Skôr… jemné upozornenie jej vnútra, že sa veci práve začali meniť. Zastala v primeranej vzdialenosti. Nechápala o čo sa jedná, však vyčítala zo situácie, že niečo nie je v poriadku. Videla že vlčica vyzerá vydesene, či zmätene...Mala by jej pomôcť? Zatiaľ sa neprihovárala, bola opatrná.

Ticho hôr malo zvláštny druh prísľubu. Neponúkalo odpovede, len priestor, v ktorom sa mohli nerušene ozývať otázky. Calantha kráčala po úbočí v pomalom tempe, laby jej mierne zvlhčovala rosa. V koženej brašni niesla len to, čo nevyhnutne potrebovala a dnes to bola prázdna miska a sušené kvety. Hľadala čerstvé listy materinej dúšky, možno trochu mäty alebo kúsok koreňa, ktorý by sa dal usušiť na neskorší večer. Vzduch tu bol riedky a čistý, mala pocit, že jej myšlienky dýchajú spolu s ňou. No potom sa zastavila. Niečo v krajine sa zmenilo, nie pohyb, ale pocit. Zadržala dych a pohľad jej skĺzol dolu do plytkej dolinky medzi skalami. A tam ju zbadala.
Ležala pokojne, nepohnuto, akoby bola súčasťou kameňov, čo ju obklopovali. Jej srsť, jej dych, i kamene pod ňou, všetko sa zlievalo v jeden obraz. Calantha sa nehýbala, nechcela narušiť ten okamih. Očami sledovala lesklé kamene pod jej labami, záblesky neopracovaného kameňa. Bola to meditácia. Vnímala to ako niečo posvätné. Zostala stáť. Ticho. Až po chvíli, veľmi jemne, akoby sa prihovárala vetru, prehovorila.
„Ten, kto rozpráva s kameňmi, rozumie veciam, ktoré väčšina prehliada.“ Hlas mala tichý, nežný, no nebol v ňom ani výsmech, ani zvedavosť, len rešpekt. „Prepáč, nechcela som narušiť tvoj pokoj. Len... táto hora je dnes zvláštne tichá. A ty si jej súčasťou.“ Ostala stáť v úctivej vzdialenosti. Nečakala odpoveď, len možnosť, že ak sa vlčica rozhodne otvoriť oči, možno uvidí, že nie je celkom sama.

Calantha sa ani nepohla, keď prehovoril. Každé jeho slovo jej pripadalo ako nôž zastrčený do starej jazvy – neublížil, len pripomenul, že tam stále je. „To je to najťažšie,“ poznamenala ticho, skôr pre seba než pre neho. „Uvedomiť si, že jedného dňa neostane nič. Ani spomienka, ktorá bolela. Len zvláštna prázdnota, ktorá ani nekrváca.“ Roihu jej pripadal ako niekto, kto prešiel veľa, no nevedel alebo možno nechcel hovoriť inak než zjednodušene. Jeho reč bola surová, v istom zmysle chlapčenská, ale neútočná. Takto často hovorili vlci, ktorí si potrebovali udržať odstup, lebo keď raz pustíš niekoho bližšie... už to nejde vrátiť. Keď sa predstavil, mierne prikývla. Roihu. Meno zapadlo do skladačky, ktorú si začínala v hlave skladať. „Přízrační,“ zopakovala. „Nie som si istá, že som o nich počula dosť na to, aby som vedela, kto sú.“ V hlase nebolo nič obviňujúce, len záujem, nenápadný, ale pevný.
Na jeho otázku sa len jemne pousmiala, takmer tajomne. „Moje meno je Calantha." Predstavila sa bez rodu. Kto vie či by vôbec pre tohto chlapčiska malo váhu, a tak sa radšej zdržala. „Tulačka? Áno... ak to znamená, že nepatrím do žiadnej svokry. “ No ona sa posvojsky tulákom nepovažovala. Bola to predsa čarodejnica, wiccanka a ona už bola súčasťou nirčoho väčieho, bohatšieho. Nepotrebovala na to svorku.
„Namierené mám tam, kam ma povedie vietor. No chvíľu sa zdržíme. Možno práve tu, s mojou sestrou...“ Zložito sa naňho pozrela, no nepovedala jej meno. Nemala na to dôvod, raz ju možno sám spozná, ak ju už a nespoznal skôr než ona jeho. Zavládlo ticho, no tentoraz to bolo iné – tiché napätie, v ktorom visela otázka. Položila ju nepriamo, no dôrazne: „Čo mi vieš povedať o tejto krajine, Roihu? O tom, kto tu vládne. O tom, čomu sa vyhýbať.“ Jemne naklonila hlavu, akoby mu tým dávala najavo, že hoci sa usmieva, počúva veľmi, veľmi pozorne.

Calantha si chvíľu nechala ticho pre seba. Slová, ktoré Lesley vyslovila, tak rozhodne, tak mrazivo pravdivo, v nej zanechali jemné chvenie, ktoré nebolo citeľné navonok, ale vnútri jej mysle sa zachytili ako dym vo veštbárskom skle. Šťastie si treba vziať. Opakovala si tú vetu v duchu, tak, ako niekto v tichu opakuje kúzlo. Nie preto, že by ho nepoznala, ale preto, že si ju získalo niekoho ústami.
Zodvihla pohľad k Lesley a pozrela na ňu s akýmsi uznaním, ktoré v jej očiach vytváralo niečo, čo sa dalo zľahka pomýliť s obdivom, keby jeden nevedel, že Calantha obdivovala len málokoho. Ale pozornosť? Tú venovala presne tým, čo ju zaujímali – tým, čo mali potenciál. A Lesley... Lesley nebola žiadna prvoplánová zvedavosť. V jej prítomnosti bolo čosi, čo si zaslúžilo skúmanie. Nie preto, pomyslela si Calantha, že by mi mohla byť priateľom. Ale preto, že v nej niečo dýcha ako popol po dávno uhasenej vatre. Niečo známe, niečo... bolestivé. Možno preto Calantha nerozprávala o sebe. Možno preto radšej čítala v nej. Pretože Calantha verila, že to, čo o sebe niekto odhalí nevedome, je hodnotnejšie než celé reči o minulosti. A Lesley... Lesley toho prezrádzala dosť – v držaní tela, v tichu medzi slovami. Nemusela ju spovedať. Stačilo pozerať.
Zľahka sa pousmiala, keď Lesley zvolila poetické slová – tichá voda, čo myje brehy pred príchodom búrky – a ešte jemnejšie pri komplimente, ktorý nasledoval. No ten úsmev, ako vždy, nikdy celkom nedorazil k perám. Bol to len tieň, len odtieň svetla v jej pohľade, v tej pokojnej prítomnosti, čo by mohla rovnako patriť kniažnej, ako zatracenej. „Potom dúfam, že tvoje brehy zostanú pevné,“ odvetila ticho, nežne ako nočný vzduch. Slová zneli takmer ako varovanie, no ich tón bol nečakane jemný.
Len jedno obočie jej jemne stúplo, keď Lesley vyslovila celé meno a najmä ako ho vyslovila. Precízne, s gráciou, ako keď niekto kladie na stôl drahý šperk, nie preto, aby sa chvastal, ale aby upozornil na vkus.
Lesley Adora Pierrot, zopakovala si v mysli, akoby si to meno vkladala do vitríny, ktorú si v mysli vyhradila len pre niekoľko málo zaujímavých duší. Meno čo znieš ako niekto, koho by sa oplatilo poznať. Možno... aj pochopiť. Potom sa nadýchla o čosi hlbšie a v jej postoji sa čosi zmenilo, takmer nebadateľne, ale iste. Prijatie. Otvorenie dverí. „Calantha Hex aine Idalia,“ Vyslovila napokon, zreteľne. nechávajúc jej meno dozniet medzi nimi ako kvapku, ktorá spadne do studne. „Z rodu tých, čo načúvajú silám, ktoré iní radšej nevolajú po mene.“ Magické sily, osudy, energie, božstvá...a mnoho ďalších.
Na okamih zadržala pohľad na Lesley, priamo, bez uhýbania, ale nie nepriateľsky. Skôr... slávnostne „Potešenie na mojej strane, Lesley. Málokto mi pripomína, že svet môže byť ešte stále domovom nevyužitého potenciálu.“ Zľahka naklonila hlavu, modrasté uši mierne zakývali vo vetre. „V mojom svete sa meno neponúka ako chlieb hladnému. Treba ho získať... alebo si ho zaslúžiť.“ Jemný úsmev jej pohrával v kútiku papule, ale nedotkol sa očí, tie ostali hĺbavé, takmer skúmavé.

Voda hučala cez kamene ako roztrhané spomienky, ktoré sa bránili zabudnutiu. Prudká, divoká ako niečo, čo si nenechá siahnuť na slobodu. Calantha stála na brehu, zamatové labky v machu, farebný kožuch sa jej mierne chvel pod poryvmi vetra. Nevyzerala, že by jej táto krajina bola cudzia, hoci každým kúskom ešte len vdychovala jej tvár. Z očí jej vyžarovalo sústredenie, takmer ako keby načúvala niečomu, čo iní vlci prepočuli. Rieka jej šeptala, nie v jazyku slov, ale v šume, vírení, v nespútanom hneve. Rovnako nepredvídateľná ako osudy tých, ktorých Calantha hľadala. Sila bez múdrosti je len búrka bez smeru, pomyslela si sama pre seba a zrakom prešla po opačnom brehu, akoby sa pýtala, či tam niekto počúva. Ešte stále nepoznala mená týchto končín. Ale už cítila, že niektorí vlci by stáli za poznanie. Nie tí hluční. Nie tí, čo sa chcú ukázať. Hľadala iných. Tichých, rozvážnych... alebo zlomených. Takých, čo vedia načúvať, aj keď nehovoríš. Takých, čo by v jej spoločnosti možno našli silu alebo ju mohli poskytnúť.

Calantha neuhla pohľadom, keď sa Roihu zahľadel do diaľky. Jeho slová, hoci stručné, niesli váhu, ktorú dobre poznala. „Hořkosladký“ - také boli aj jej spomienky, len ich už dávno prestala volať tak. Zostalo len horko. Sladké sa jej rozpadlo medzi prstami dávno predtým, než si priznala, že jej niekedy patrilo. Na chvíľu mlčala, nechávajúc jeho slová doznieť. Bola to tichá úcta, nie k nemu, nie celkom, ale k bolesti, ktorú si niesol. Tá si vždy zaslúžila miesto.
„To je kruté na spomienkach,“ prehovorila napokon, jemne. „Keď sú čerstvé, hreje nás to, čo v nich zostalo. No čím viac ich opakujeme... tým viac cítime len to, čo chýba.“ Pozrela sa mu do očí, pokojne, s akýmsi tichým pochopením, nie takým, ktoré utešuje, ale takým, ktoré sa nebojí pozerať priamo do bolesti. „Ale ak sú tí vlci, čo v nich boli, naozaj preč... možno si ich so sebou nevláčiš zbytočne. Možno sú ešte stále tvojou súčasťou, len v inej podobe. Ako vietor, čo zanechá stopy v prachu, aj keď ho už nevidíš.“ Na chvíľu zavládlo medzi nimi ticho. Calantha sa zadívala do kotliny, akoby v jej kamennej tvári vedela čítať dejiny. „Táto krajina možno nevie vrátiť to, čo ti vzala. Ale niečo ti môže dať. Ak jej to dovolíš. Možno niečo nové. Možno len ticho, v ktorom to staré prestane bolieť.“ Jemne sa pousmiala, bol to ten zvláštny úsmev, ktorý mal v sebe viac smútku než radosti, ale aj náznak neochvejnej istoty. A ticho... vie byť niekedy mocnejšie než akýkoľvek výkrik. „Povedzže mi, cudzinec, ale je meno tvoje? Odkiaľ pochádzaš?" Calantha bola ticho pripravená čakať, či jej Roihu ukáže viac. No ak nie, aj to bolo v poriadku. Niektoré dvere sa otvárajú len vtedy, keď si myslíš, že už pred nimi nestojí nikto.

Calantha si len s tichým pobavením pozorne vypočula Anastasiu - jej slová, jej tón aj ten náhle vypnutý hrudník. Tá mláďa malo v sebe oheň. Nezrelý, prudký, ale oheň. A Calantha mala v sebe prirodzený cit rozoznať potenciál... aj keď sa ešte len kopal v kaluži, ktorú pokladal za more.
„Anastasia Vinter, dobyvateľka sveta,“ zopakovala zamyslene, akoby si to skúšala vysloviť, vyskúšala, ako to znie na jazyku. „Znie to ako niekto, kto si ešte párkrát narazí čumák, ale nezostane ležať.“ Po tých slovách sa usmiala - nie milo, nie posmešne, ale múdro, akoby ju to naozaj tešilo. Keď sa k nej mladá vlčica priblížila a začala sa jej pýtať na „tajomstvá krásy“, Calantha sa mierne nahla dopredu, znížila hlas, akoby išlo o nejaké vážne zasvätenie: „Nie je to len o tom, čo si dáš na kožuch. Je to o tom, čo dovolíš, aby sa ti naň lepilo. Myšlienky, úmysly, spomienky...“ jemne sa dotkla svojej vlastnej hrude labou. „Ak si plná hnevu, závisťou či strachom, aj tvoj kožuch bude matný. Ak však vieš, čo chceš, a kráčaš za tým s čistou hlavou, všetko na tebe začne žiariť.“ Zastala na okamih, nechala tie slová usadnúť. Potom sa uškrnula, takmer potmehútsky. „Ale ak chceš čisto fyzický trik - raz za čas sa vyváľaj v pŕhľave a potom sa opláchni v studenej vode. Prekrví to kožu. Len... nepi ju, inak budeš chodiť ako kvasený hríb.“
Keď však Anastasia prešla k prírode a jej sarkastickému tónu, Calanthin výraz sa trochu zmenil. Už to nebolo len pobavenie, ale aj tieň vzdialenej spomienky. „Ty to zatiaľ tak necítiš,“ povedala potichu, takmer s ľútosťou, ale nie zhora. „Ale raz... keď ťa všetko ostatné zradí, keď sa zrúti všetko, čo si myslela, že je pevné... zostane ti len príroda. Tá neklame. Nezradí. A ak jej budeš vedieť načúvať... môžeš sa v nej znova poskladať.“ Otočila sa pohľadom k lesu, ako by načúvala vetru. A až po chvíli dodala s jemným, takmer detinským úškrnom: „Ale áno, aj ja som si kedysi myslela, že boj je dôležitejší než stromy. A potom som jedného dňa zistila, že stromy vedia kričať hlasnejšie než bitka.“

Calantha zodvihla hlavu, tentoraz naplno, a konečne si Lesley premerala so záujmom, ktorý však v jej výraze ostal len jemným náznakom, ako tieň úsmevu, čo sa nikdy nedostane k perám. „Alebo je to tak, že keď si hladná, zješ aj to, čo by si inak nechala nedotknuté,“ odvetila nenútene, s ľahkou dávkou filozofie a štipkou cynizmu, aký bol pre ňu typický. „Hlad po tichu, po pokoji... po niečom, čo ti nikto nedal, a tak si to musíš zaobstarať sama.“ dodala. Na okamih zavládlo ticho, len voda medzi nimi občas zašumela o kamene a lístie šepkalo svoje večné, bezvýznamné tajomstvá.
„Nemáš tvár niekoho, kto sem prišiel náhodou,“ pokračovala Calantha potichu, ale tentoraz jej hlas niesol váhu pozornosti toho druhu, čo naznačoval, že si Lesley naozaj prezerá, nielen slepo hľadí. „Ani rečou, ani držaním tela. Si ako hmlistý tieň - niekto, kto si nesie svoju vlastnú búrku. A búrky... búrky sú mi blízke.“ Zľahka sa posunula do pohodlnejšej polohy, jedna labka ležérne zložená cez druhú, ako mačka sledujúca vtáka na konári. „Nie som zvyknutá stretávať cudzincov, ktorí sa mi zdajú... zaujímaví.“ To slovo vyslovila opatrne, ale nie neúprimne. Calantha bola zvedavá. Nie kvôli potrebe priateľstva, ale kvôli tej iskričke niečoho, čo z Lesley cítila.
„Ako sa voláš? Ak smiem sa spýtať.“ opýtala sa napokon, hoci tón tej otázky skôr naznačoval: povedz mi, kým si... a možno ti aj poviem, prečo ma zaujímaš.

Calantha sa neuhla, keď na ňu dopadli kvapky vody z Anastasiinho oklepania – len mierne nadvihla obočie, no v očiach jej zaiskrilo pobavenie. Táto mladá vlčica jej začínala byť čoraz zaujímavejšia. Naivne odvážna, úprimná, priamočiara... skrátka výnimočná.
„Takže Anastasia...“ zopakovala jej meno s ľahkým úsmevom, akoby si ho pomaly vryla do pamäti. „Si ako malý živel. Zvedavá, nebojácna... no ešte trochu neohrabaná,“ dodala s miernym úškrnom, ale tón jej hlasu nebol výsmešný, skôr povzbudivý. „Tvoj otec asi netuší, že mu zatiaľ jeho dcéra takto hrdinsky dobýva svet. Ale nech sa nebojí... ešte ťa z tej vody vytiahnuť nemusel.“ Na chvíľu odvrátila pohľad smerom k jazeru, akoby premýšľala, no zároveň sledovala, ako sa Anastasia pohybuje – ako sa nesie, ako reaguje.
„Volám sa Calantha,“ povedala napokon, bez jej rodu. Stejnak by si ho vlčka asi nezapamätala. A keď sa k nej opäť otočila, v jej hlase bola cítiť jemná pýcha, akoby to meno niečo znamenalo. „A ďakujem ti... Kožuch si nevymeníme, ale možno by som ti vedela poradiť pár trikov, ako ho udržať krásny. Ale to by si musela vydržať pri mne dlhšie ako jednu kúpeľnú príhodu.“ Zľahka naklonila hlavu a doplnila: „Nie, nie som odtiaľto. No... možno práve preto ma to tu zaujíma. Každý kameň, každý kúsok vône. Je to miesto plné otázok.“ V očiach jej na chvíľu preblesklo čosi záhadné – niečo medzi záujmom a opatrnosťou. Nie že by Calantha mala rada deti... no táto jej mohla priniesť viac, než sa na prvý pohľad zdalo.

Calantha sa jemne pousmiala. Jeho slová jej zneli úprimne – možno až príliš. Takmer ich mohla ochutnať, akoby boli napustené spomienkami a horkosťou, ktorú poznala viac než by priznala. „To je pravda,“ prikývla ticho, stále pokojne stojac, „miesto samo o sebe je len kulisou. Až keď sa v ňom niečo stane... keď niečo cítime... až vtedy dostáva tvar.“ dodala. Na chvíľu sa zamyslela, akoby načúvala vetru, ktorý prechádzal pomedzi kamene. Potom opäť obrátila pohľad k nemu, jej oči zvedavé, ale nie dotieravé.
„A ty si tu zanechal pekné či bolestivé spomienky?“ spýtala sa, tónom, ktorý bol takmer neviditeľne nežný, ako keď sa niekto dotkne zranenia, ale nepritlačí. Znie ako niekto, kto vie, čo je to strata... Prešlo jej mysľou, chudáčik... Naoko súcitná, no vo vnútri už ukladala kúsky skladačky, ktorú mohla raz poskladať. Mená, miesta, emócie – všetko mohlo byť cenné, ak sa to podá v správnej chvíli. A ak jej tento vlk dovolí nazrieť hlbšie, možno sa dostane k veciam, ktoré by sa iní báli vysloviť.

Calantha sledovala scénu pred sebou s pobaveným úsmevom. Táto mladá vlčica mala očividne dosť sebavedomia – možno až príliš. Ale nebolo na nej nič nepríjemné, skôr pripomínala neskrotný vietor, ktorý sa len učil, akou silou dokáže fúkať. „Vidím, že odvahy máš na rozdávanie,“ poznamenala pokojne, no v jej tóne sa zračila mierna pobavenosť. Čarodejnica mierne naklonila hlavu, sledujúc, ako sa Anastasia konečne dostala na breh. Voda jej stiekala z kožucha v malých pramienkoch a jej energický prístup k situácii ju nútil Calanthu prehodnocovať – možno by stálo za to si ju chvíľu všímať. Potom sa však zadívala priamo na ňu. „Ako sa voláš dievčina? Čo tu robíš tak sama?“ neuniklo jej že vlčica pred ňou je ešte stále vlča, domnievajúc sa že bez dozoru by nemala ostať...ak sa nechce utopiť v jazere.

Calantha sa pomaly prechádzala krajinou, jej kroky boli ľahké, takmer nehlučné. Okolie kotliny malo zvláštnu atmosféru – bolo tu ticho, no nie to prázdne, bezvýznamné ticho, ale skôr také, ktoré šepkalo príbehy minulosti. Čarodejnica sledovala, ako sa vietor pohráva s trávou, ako sa tiene stromov natiahli cez skalnaté výstupky a ako sa svetlo slnka len letmo dotýkalo zeme. Nebola si istá, čo presne ju sem priviedlo. Možno len túžba spoznať viac z tejto krajiny, nasávať jej podstatu, pochopiť jej tajomstvá. No keď jej pohľad zablúdil k neznámemu vlkovi, vedela, že toto miesto jej má čo ponúknuť.
Bol to vlk, jeho srsť sa zdala unavená rovnako ako jeho postoj. Mal v sebe čosi stratené, akoby niesol váhu, ktorú nikto iný nevidel. V jeho očiach bolo niečo vzdialené, nejasné, bolestivé. Calantha sa na chvíľu zastavila, len ho sledovala. Nebola si istá, či si ju všimol, ale nezdalo sa, že by sa aktívne vyhýbal spoločnosti. Nakoniec sa rozhodla prehovoriť. „Krásne miesto, však?“ ozvala sa jemne, tón jej hlasu bol pokojný, priateľský, ale zároveň dostatočne vnímavý. Nechcela pôsobiť vtieravo, no zároveň jej zvedavosť nedovolila len tak prejsť okolo. Ostala stáť v dostatočnej vzdialenosti, aby mu dala priestor, ak by si neželal spoločnosť, no zároveň bola blízko, aby jej prítomnosť nevyznela len ako náhodná zastávka. Čakala, či jej odpovie, či jej poskytne nahliadnuť do toho, čo ho sužuje, nie že by ju to zaujímalo, no možno sa dostane k dôležitým informáciám cez jeho neznáme utrpenie.

Calantha sa pohybovala pomedzi stromy s nenútenou eleganciou, jej strakaté telo hladili tiene stromou, ktoré vrhali vetvy nad jej hlavou. Deň bol chladný, slnko len sotva prenikalo cez husté oblaky, a krajina okolo čierneho jazera mala zvláštne, pochmúrne čaro. Bolo to miesto, ktoré akoby stálo mimo času, obklopené tajomstvami, ktoré čakali na odhalenie. Keď sa približovala k brehu, jej uši zachytili nečakaný zvuk – špliechanie vody, nasledované tlmeným zakašľaním. Oči sa jej zúžili, keď spoza kmeňa stromu pozorovala zvláštnu scénu. Tmavá vlčica s krídlami zápasila s vodou, snažiac sa vyškrabať na breh. Z pohľadu outsidera by sa mohlo zdať, že sa topí, no Calantha si všimla, že napriek nešikovnosti sa dokáže udržať nad hladinou. Na chvíľu len stála a sledovala, ako sa neznáma snaží dostať von. Napokon však sa priblížila a prehovorila, jej hlas bol jemný, no nepostrádal istú zvodnú ľahkosť. „Mladá slečna, potrebujte pomoci?“ Rýchlejším poklusom sa priblížila k brehu, pričom jej oči zostávali sústredené na vlčicu v jazere. Na tvári mala pokojný, takmer láskavý výraz, no v jej mysli sa už formovali otázky. Kto to je? Čo robí sama pri takomto jazere? A ešte dôležitejšie – aké tajomstvá môže odhaliť? Jemne sa usmiala, sklonila hlavu a čakala, či jej neznáma ponuku prijme.

Calantha sedela nehybne, ako súčasť krajiny, splývajúc s tieňmi, ktoré sa rozlievali po skalách. Voda plesa odrážala bledé svetlo mesiaca, a v jeho odraze si všimla pohyb. Oči sa jej pootvorili — len úzky priezor medzi mihalnicami, dostatočný na to, aby sledovala neznámu postavu, ktorá sa usadila neďaleko. Nebola si istá, či si ju ten druhý tvor vôbec všimol. Nevyžarovala z neho žiadna zjavná hrozba, aspoň zatiaľ. Calantha nenáhlivo vyložila predné laby pred seba a sklonila hlavu k vodnej hladine, akoby sa aj ona chystala napiť. Pritom však pozorne sledovala neznámu vlčicu. Jej aura bola zvláštna. Neznáma nevyzerala ako typická osamelá pútnica – niečo v nej vzbudzovalo zvedavosť. Bola to tichosť jej pohybov, alebo spôsob, akým sa zdala byť stratená vo vlastných myšlienkach? Calantha si nebola istá, no cítila, že toto stretnutie nie je len náhodné.
Po chvíli ticha konečne prehovorila, jej hlas bol tichý, no v nočnom pokoji znel jasne. „Zvláštne miesto na hľadanie pokoja…“ Jej slová sa niesli nočným vzduchom ako šepot vetra, sotva hlasnejší než zvuk vody narážajúcej na kamene. Nesnažila sa vyvolať konflikt, iba zistiť, s kým má tú česť.

Noc už zahalila krajinu do tajomného šera, a ticho kotliny, v ktorej sa nachádzala Calantha, bolo prerušené iba slabým šelestom vetra a jemným špliechaním vody na brehu. Čarodejnica sa pohybovala pomaly, jej kroky boli tiché, takmer nepostrehnuteľné, a jej oči upreté na okolie. Krajina pred ňou bola fascinujúca – tajomné, osamotené skalnaté vrchy a temné lesy, ktoré sa v tme rozlievali, ako by ich zahalil závoj starobylého kúzla. Kryštály, ktoré mala obmotané na tele, sa v slabom mesačnom svetle leskli ako hviezdy, dodávajúc jej vzhľadu ešte väčšiu éterickosť.
Calantha si na chvíľu posedela na jednom z veľkých kameňov, sledujúc zrkadlovo čistú vodu a premýšľala o doterajších stretnutiach, ktoré sa jej podarili uskutočniť.. Tieto myšlienky ju zamestnávali, no zároveň si bola vedomá, že toto miesto má v sebe istú mystiku. Bola to dokonalá príležitosť na načerpanie energie a zreflektovanie cieľov.
Jej pozornosť sa však náhle zamerala na prítomnosť niekoho ďalšieho v okolí. Možno to bola len srna, či iný tvor ktorý ju vyrušil. Jej oči sa zúžili, keď sledovala, ako si v temnotách behá neznáma postava. A možno predsa len to vyzeralo na vlka. Stále však sedela na kameni. Zatvorila oči a opatrne sklonila hlavu, aby sa ešte viac ponorila do svojich myšlienok, no zároveň načúvala pohyby novej spoločnosti.