Príspevky užívateľa

,,Stromy. I-hli-čie. Chápem." prikývla Čekanka. Takže hnedé, rôzne. Hmm, žeby sa dala na zberateľskú kariéru? Ó, a prečo nie. Zaplaví im domček šiškami! Hneď aj vzala ďalšiu a položila ju k jednému stromu. Urobí si hromadu a potom ich odnesie! A zapriahne do práce aj tú veľkú vlčicu! To však ešte Čekanka netušila, že Arii sa nebude chcieť nosiť kusy šišiek. Za chvíľu mala peknú hromadu hnedých vecí. Kto vie, možno jej s nimi pomôžu i jej adoptívni rodičia? Čekanka sa nemohla dočkať, až si ich v brlohu vystaví!

,,Šiš-ka?" zasmiala sa. Ďalšie vtipné slovo do zbierky! ,,Šišišiška!" radovala sa z toho, ako to znie. Zobrala hnedú vec do tlamy a obzerala si ju. Bola veľmi, veľmi zaujímavá. Dá sa jesť? Skúsila sa do nej zahryznúť, ale šiška nemala vytúženú lahodnú chuť, naopak, bola čudná. Ani prehryznúť sa nedala. To radšej vetvičku!
,,Na čo je šiška?" spýtala sa, keď na to po dlhšom bádaní nemohla prísť. Kto vie, možno v sebe ukrýva niečo nádherné? Alebo ak sa hodí do vody, splní jej želanie?

,,Nie som malá." upozornila ju a dupla labkou. Už z nej bola veľká slečna! Za chvíľu bude taká veľká, ako táto vlčica! A možno dokonca i väčšia, to si ju nikto nedovolí nazývať malou! Predstavila si, ako porastie do výšin a bude sa pozerať na vlkov zvrchu. Budú ako mravce!
,,Aria? Ty?" naklonila hlavu na stranu. Myslela si, že táto vlčica je Aria, ale prečo sa pýtala na ocka? A na ktorého vlastne? Mala dvoch! Snažila si spomenúť si, ale marne. Ak o nej rozprávali, Čekanka na to zabudla. ,,Neviem." odpovedala nezaujato. Táto téma ju nudila! Ale na zemi si všimla zaujímavú vec.

,,Pre-čo nie?" zamračila sa. Bolo to veľmi pekné slovo! A komplikované, musí sa pochváliť, že ho vie vysloviť! ,, Ta-jom-stvo? Hmm... Dobre." súhlasila napokon. To slovo síce už viac nevyslovila, ale to neznamená, že by naňho zabudla. Oteckom sa predsa veriť dá, oni tajomstvo nevyzradia! Navyše, ako by sa im to oslovenie mohlo nepáčiť? Znelo to roztomilo a bolo to zložité slovo, Čekanka si odvodila, že je to niečo staré, a starým vlkom sa má predsa preukazovať úcta, takže zložité slovo, ktoré ich vek podtrhuje musí byť to pravé!
,,Če-kan-ka modrá." pochválila sa svojimi vedomosťami, čo ju medik svorky naučil. ,,Ty poznáš kve-tin-ky?" spýtala sa staršej vlčice. Bola by šťastná, keby ju vedela naučiť niečo viac.

Keď vlk spomenul hračku, zavrtela chvostíkom. Hračka! To bude určite niečo veľmi zábavné! Tešila sa, až jej tú hračku ukáže. ,,Ano!" meno po kvetinke by sa jej veľmi páčilo! Možno by si z nej mohla urobiť nejakú peknú dekoráciu? Aby každý už na pohľad vedel a videl, s akou rastlinkou je spárovaná.
,,Če-kan-ka?" hlboko sa zamyslela. Neznelo to vôbec zle. Ale zatiaľ to bolo pre malé vĺčatko zložité na vyslovenie. ,,Ďalšie." rozkázala vlkom. Možno sa jej nejaké bude páčiť viac? Čekanka... Čekanka... Čeky? rozmýšľala, ako si svoje budúce meno môže skrátiť. Čeky znelo drsne, ale nie je to skôr chalanská prezývka? No, kto vie, možno bude z Čekanky drsná slečinka a Čeky bude púšťať hrôzu na kilometre ďaleko!

Vrtela chvostíkom, páčil sa jej ten nový zvuk. Kvák!
,,Sta-rou-šek?" zasmiala sa. Bolo to ďalšie vtipné slovo, ktoré sa jej páčilo. Žiaľ , Svetluška asi nebude mať takú radosť. ,,Ďalšie slovo! Smiešne!" s očakávaním sa na ňu zadívala. Kvák staroušek! to bude mať doma čo rozprávať! Určite na ňu budú hrdí, koľko nových slov sa naučila! A toto bolo taaak zložité! Ale vtipné. Až veľmi, preto sa Čekanka rozhodla, že ho bude odteraz používať častejšie.
,,On rád kve-tin-ky!" oznámila jej a rozhliadla sa. ,,Tato Sta-rou-šek kvie-tok hľadať!" skúsila zavetriť, či jej do čumáku neuderí vôňa nejakej kvetinky, ale žiaľ, nestalo sa. Rozhliadala sa naokolo, snažiac sa nejakú spatriť.

Čekanka si ani nevedela predstaviť dlhší chvostík, než mala Svetluška. Aký dlhý mohol byť? A aký dlhý bude jej vlastný chvostík? Čo ak bude tak dlhý, že sa nezmestí do nory?
,,Ka-ča-cie?" zopakovala po vlčici. Zaujímavé, veľmi zaujímavé. Čekanka sa natiahla po pierko a zobrala ho do tlamy. Očkami kmitala od jedného jeho konca na druhý. Veľmi zaujímavé. keď skončila s prehliadkou, položila vec opäť na zem. ,,Pierko pekné!" zahlásila a zavrtela chvostíkom. ,,Ka-čič-ky?" počúvala jej opis vodných vtákov. ,,Kvák?" zasmiala sa. Bol to vtipný zvuk! ,,Kvák, kvák!" zopakovala znovu. Toto musí povedať oteckom! Určite to bude prvá vec, ktorú im povie, keď sa vráti.

,,Hmm... Ty vy-my-slieť." čakala na jeho návrh. Určite ten vlk vymyslí niečo zaujímavé! Vedela, že naháňačka to asi nebude, ona nebola taká rýchla, ale to predsa nie je jediná hra na svete, všakže? Možno vymyslí nejakú prekážkovú dráhu, alebo jej položí nejakú zaujímavú hádanku?
,,Me-no? Ja... Nie." snažila sa spomenúť si. C nevedela, či to bola spomienka, či jej meno tvorilo jedno písmeno, no nepáčilo sa jej, preto ho ani nevyslovila. ,,Me-no chcieť ja." otočila sa na veľkého vlka a čakala, kým jej ho dá. ,,Pek-né me-no." zdôraznila. Nedovolí mu predsa, aby ju nazval ako chce. Čo ak by jej dal nejaké škaredé meno? Ale to by jej predsa tí dvaja nikdy neurobili! Určite sa budú pri výbere snažiť.

Bola rada, keď od vlčice počula pochvalu. Mala rada pochvaly. Bola šťastná, keď sa druhým vlkom páčila a oni ju chválili a dávali najavo svoju radosť. ,,Čekanka rýchlo učiť." prikývla. Na toto bola šikovná. Verila, že za chvíľu bude vedieť všetko, čo dospelá vlčica. ,,Nabudúce. Fajn." prikývla a ani si nevšimla, aký kameň spadol zo srdca Arie. Tešila sa, kedy sa bude hrať s vodou, netušiac, že jej bolo nadelené niečo iné. Ale určite sa jej to bude páčiť viac, než obyčajná voda.

,,Ako vy-sto-po-vať?" spýtala sa a zvedavo naklonila hlavičku na stranu. Znelo to zaujímavo, túto schopnosť ešte neovládala. Vlastný pach? čo to asi znamenalo? Vedela, že svorka má svoj pach, ale žeby ona mala iný? Prečo? Ako?
Na jeho otázku iba pokrútila hlavou. ,,Zvjed? To čo?" chcela vedieť. Koľko povolaní vôbec svorka má? A aké bude to jej? ,,Ja čo byť? As-ta-ral?" spýtala sa a rovno navrhla alternatívu. O tom postavení jej povedal Ordo svorky na ich poslednom stretnutí. Z toho, čo pochopila, sa tí vlci radi učili a ona vedomosťami taktiež nepohrdla, tak si to vo svojej malej hlavičke spojila. Čekanka učí, Ordo učí, Čekanka Ordo? Ordo Astararál? A ja?

,,I-hli-čie?" zopakovala. Zaujímavé slovo! Pozorne skúmala vetvičku, ktorú jej vlčica odtrhla. Ešte ju nevidela takto zblízka. ,,Listy?" naklonila hlavu na stranu a snažila sa pobrať zmysel ďalších slov. ,,Aha." hlesla nakoniec. Túžila jej rozumieť, ale zatiaľ to bolo na jej malú hlavičku príliš. Potom však vlčica začala čarovať. Fíha! Dokáže to i Čekanka? Bolo by to fantastické! ,,Naučiť!" chcela to vedieť tiež! ,,Prosím." dodala. Bola predsa slušne vychovaná, všakže?

Výlet! Vlčica ju zobrala na výlet! Čekanka rada výlety, hlavne, ak sa na nich niečo nové naučí. Ts, zvláštny to vlk. Spokojne cupitala popri vlčici a pozorovala stromy. ,,Čo má strom?" spýtala sa, hľadiac na ihličie.
,,Áno, páči!" zavrtela chvostíkom a nasala vôňu lesa. Toľká sviežosť! ,,Hrať." poručila, avšak nenavrhla žiadnu aktivitu. Verila, že vlčica má niečo pripravené. S očakávaním na ňu pozrela. Čo asi budú robiť? Zistí niečo nového?

,,Hm, doble." prikývla. Čakať. Čakať znelo ako Čekanka - Čakanka. Volá sa tak snáď kvôli tomu? Lebo musí stále čakať? Čakať na mamu, čakať na vedomosti, čakať na mágiu. Nevadilo jej čakať, ale vedomosti by si cenila viac.
Čekanka si všimla jej dlhý chvost a opatrne k nemu podišla. ,,Vel-ký, pe-kný!" usmiala sa a natiahla labku. Bol taký zaujímavý! Určite bude mäkký a hebký!
Pozrela sa na vlčicu, ktorá na ňu zavolala. Prihopkala až k nej a pozorovala pierko. ,,To čo byť?" spýtala sa a skúmala novú vec pohľadom. Nepamätala si, že by niekedy na nejaké pierko narazila. Ale vyzeralo zaujímavo, pekne.

,,Z nás? Anoo!" potešila sa a párkrát si poskočila. ,,Po-ve-dať? Čo? Čekanka chcieť ve-dieť." poslušne si sadla a naklonila hlavu na stranu. Nové vedomosti! Taká príležitosť sa neodmieta! Čekanka milovala poznávať nové veci. Už vedela, ako fungujú prírodné živly, teda, až na oheň, s tým ešte tú česť nemala. A dúfala, že dlho ani mať nebude.
Keď vlčica navrhla pozbierať kvietky, nadšene súhlasila. Určite sa to bude jej adoptívnym rodičom páčiť! Vyskočila na nohy sa začala hľadať nejaké pekné kvietky.

Po jeho zvolaní trochu nadskočila, ale keď ho uvidela, otriasla sa a jej telo sa opäť dostalo do pohody. ,,Ano!" usmiala sa na cudzieho vlka. Bol cítiť po Prízračných, takže bol jedným z nich a bude k nej milý! Zatiaľ takí bolo všetci. Našťastie. Snažila sa si vlka zaradiť, ale nepamätala si, že by sa s ním nejako často stretávala. Ale páčil sa jej.
,,Voda, ano, fajn." prikývla. Nie, že by bola milovník vody, ale bola zaujímavá a to ju fascinovalo. Ako sa dokáže hýbať, keď sa jej dotkne. A aká je... Mokrá! A studená!