Príspevky užívateľa

Úsmev sa malému vĺčatku po pochvale ešte zväčšil. Šikovná! Musela priznať, že sa jej páčilo, keď ju ostatní chválili.
,,Hvje-zdní." zopakovala po vlčici. O hviezdy sa -zatiaľ- nezaujímala, ale keď bude prvý krát vidieť nočnú oblohu, určite sa začne zaujímať i o súhvezdia. Teraz však bol deň a ona chcela objavovať jeho krásu.
,,Vy-robiť? Ano!" potešila sa. Určite im darček urobí radosť! S očakávaním pozerala na Svetlušku, kým jej oznámi, čo presne myslí. ,,Čo?"
Timkovi by sa určite páčilo niečo s kvetinkami! A Hari by možno ocenil niečo zo zvieraťa? Avšak, to by tu možno bolo zložité získať, i keď, kto vie? Možno, že sa niekde len tak povaľuje odlomený pazúr. Začala sa rozhliadať po niečom, čo by sa dalo použiť.

Čekanka sedela na brehu jazera a labkou sa dotýkala jeho hladiny. Už nebola tak veľmi studená ako v zime, no stále vo vode nedokázala labku dlho udržať. Začala s ňou trochu hýbať, čo vodu rozvírilo. Voda hýbať. Pridala na intenzite a voda začala špliechať. Zaujímavé... hovorila si v duchu. Takto funguje voda, hmm... Čo by sa stalo, keby do nej búchala oboma labkami? Môže po nej chodiť? Skúsila na brehu položiť obe labky, ale hneď ich aj vytiahla. Zima!

Po celý čas pozorne špicovala ušká, aby jej neuniklo žiadne z jej slov. ,,Ja Čekanka " predstavila sa i ona. Mala svoje meno rada, vraj bolo po nejakom kvietku! Nemohla sa dočkať, kedy uvidí rastlinu s ňou spojenú. ,,Sme-čka." zopakovala po nej s úsmevom a zavrtela chvostíkom. Zdvihla ňufáčik a opäť zavetrila, pri tom sa jej roztomilo pohyboval. ,,Sme-čka Pr-prí-za-ných?" žiaľ, názov ich svorky bol pre ňu zatiaľ náročný na vyslovenie, ale aspoň sa o to pokúsila. Ale ona sa to určite naučí - veľmi rada sa učila nové veci. Dokázala by objavovať i celé dni!
,,Tato doma. Kúsok. Tato dva kúsok tiež." vysvetlila. Určite boli niekde nablízku. Navyše, Čekanka už bola veľká! Aspoň to si myslela, dúfala, že sa o seba bude vedieť postarať, keby niečo, no na druhej strane stále bola malé vĺčatko, ešte len objavujúce svet.

Vzhliadla k novej vlčici. ,,Ano. Ty kto?" naklonila hlavičku na stranu a obzerala si ju. Vyzerala priateľsky a podľa pachu Čekanka odhadovala, že i ona patrila k ich svorke. Avšak, nepamätala si, že by sa s ňou niekedy rozprávala. Obzerala si jej pekný kožuch i rohy. Nepripadalo jej na tom nič zvláštne, veľa vlkov tu ich malo, dokonca aj jej adoptívni oteckovia! Naopak ju zaujal jej chvost. Veľký chvostík! zavrtela tým svojim a potom si všimla jej náhrdelníku. Ona by si tiež želala nejakú dekoráciu, možno nejakú kvetinku za ucho? Možno, že by jej s tým vlčica pomohla, keby ju Čekanka požiadala...

Čekanka slávi 5 mesiacov! Na oslavu sa vydala na obhliadku územia. Samozrejme, určite bola dohodnutá so svojími adoptívnymi rodičmi, bolo to predsa poslušné vĺčatko. Aspoň zatiaľ. Pobehovala a radovala sa. Nemohla sa dočkať, kedy už bude veľká a bude môcť ísť aj mimo územia. Na zemi si všimla lienku, ktorá ju zaujala na toľko, že až zadržala dych. ,,Bod-ky." zašepkala, aby zvieratko neodohnala. Lienka však o chvíľu uletela i sama a tak Čekanka osirela. Nie však na dlho, blížil sa ďalší vlk!

Nechala sa tým obrovským vlkom odniesť až do jeho príbytku. Bolo to tu zaujímavé, útulné. ,,Ne! Hrať! Ča-kať mama!" odpovedala mu na prosbu, aby si odpočinula. Však tak dlho spala! Teraz musí čakať na maminku! Ale malé vĺčatko nevydrží len tak nečinne sedieť na mieste, preto navrhla hru. Možno vlk pozná nejakú, ktorú ona nie? Prípadne mala v zálohe ešte jeden plán, ako sa zabaviť, ale najprv si počká na jeho odpoveď. ,,Vlk hrať." zopakovala, keby to náhodou nepochopil. To ešte nevedela, že je v opatere skutočne múdrych vlkov, odvážneho bojovníka a šikovného liečiteľa! Lepších adoptívnych rodičov si ani nemohla priať.

Keď ju vlk zobral do tlamy, rozmýšľala, či mu niečo nepovie. Zvrchu, z jeho chrbta by sa mohla obzerať a hľadať maminku! ,,Ho-re?" skúsila navrhnúť, ale pochybovala, že by mal vlk pre jej nápad pochopenie. ,,Vo-lať mama!" oznámila mu svoj ďalší plán. Chudák Hari, možno ho budú už i uši bolieť! ,,Ma-maaa!" zavolala najhlasnejšie, ako vedela. Nebolo to zúfalé volanie ako predtým, no i tak bola rozhodnutá ju nájsť. Nemohla sa predsa len tak vypariť, alebo?

Prezerala si vlka pred sebou. Zdal sa byť priateľský, zatiaľ. ,,Me-he? Me-ký." zopakovala po ňom nové slovíčko. Rada sa učila, slová sa jej veľmi páčili, ale ešte nemala tú česť sa stretnúť so všetkými a zistiť ich význam. Keď spomenul cestičku a to, že ju niekto zožerie, prikrčila sa. Neplánovala sa skryť za strom, vlastne jej to najprv ani nenapadlo a dúfala, že na ňu starší vlk dá pozor. ,,Ka-mienky, cesta domov." vysvetlila mu. Bola predsa múdra, musela sa nejako poistiť, keby zabludila! Navyše, tie kamienky boli tak pekné, rada by si niektoré odniesla do nory. ,,Ja Čekanka. Teší... Ma." napodobila jeho pohyb a taktiež sa pokusila o úklonu, avšak to skôr vyzeralo viac zvláštno, než elegantne. ,,Ri-mor?" naklonila hlavu na stranu. Žeby ďalšie povolanie? Už vedela, že Astrál znamená učiteľ, toto určite bude niečo podobné!

Čekanka sa vydala preskúmavať svet! Samozrejme, predtým upovedomila svojich adoptívnych rodičov, nevydala by sa nikam bez ich súhlasu! Taktiež sľúbila, že nebude ďaleko. Nechala po sebe cestičku z kamienkov, aby vedela trafiť späť. Práve si na zemi všimla chrobáka. Skúmavo ho pozorovala a keď sa rozbehol preč, vydala sa za ním. S hlavou pri zemi sledovala malé stvorenie, až kým nenarazila do niečoho väčšieho. Bolo to chlpaté! ,,Au! Vlk!" samozrejme, že ju náraz do vlčej srsti nebolel, ale ostala prekvapená, že sa tu tak zrazu objavil. ,,Ty kto?" spýtala sa veľkého vlka. Určite musel byť členom svorky, lebo nie je tak ďaleko od nory ani jazera.

Pozorne počúvala jeho slová a obzerala si ho. ,,Ona.. nie.. Me-me..." snažila sa spomenúť si na meno svojej spoločníčky. ,,Me-duň-ka?" dúfala, že si jej meno taktiež nepomýlila s inou bylinkou. ,,Uči-teľ?" so záujmom k nemu vzhliadla a zavrtela chvostíkom. Milovala učenie! ,,Če-kan-ka ce ve-dieť vše!" oznámila mu a čakala na jeho múdrosti. Milý Ordo! pomyslela si, a keďže sa rozhodla byť ukecanejšou, vyslovila túto myšlienku nahlas. ,,Milý Or-do! Čekanka rada!" síce niekedy ešte musela oddeľovať slová, ale niekedy sa jej podarili povedať i bez prestávky - hlavne tie kratšie a tie, ktoré používala často, ako napríklad svoje meno. Zatiaľ ešte nevie slová dobre skloňovať, ale to nevadí, ona sa naučí!

,,Hm.. doble." súhlasila s vlkovým návrhom. Vonku jej skutočne bola zima a tak sa jej predstava teplého peliešku veľmi rýchlo zapáčila. ,,Hlad? Ne." pokrútila hlavou, nebolo to tak dávno čo jej dala jesť maminka. Ja silná, čakať na maminku! pristúpila ešte bližšie k veľkému vlkovi a rozmýšľala, ako sa mu dostane na chrbát. Raz videla obrovské zviera a túžila sa na ňom previesť. Tento vlk bol tiež veľmi vysoký, možno to bude podobné? ,,Dolu." ľahla si na studenú zem, aby vlkovi ukázala, na čo myslí. Chlad ju však rýchlo donútil zdvihnúť sa. ,,Ty dolu, ja tam." labkou sa snažila ukázať na vlkov chrbát. Malá Čekanka si ešte neuvedomovala možné nebezpečie, ešte by sa na vlkovom chrbte sama neudržala, pokiaľ by nešiel extrémne opatrne, krokom. Ale taktiež jej nenapadal iný spôsob, akým by ju mohol odniesť.

,,Ro-hy?" počudovala sa a hlavu obrátila na svoj bok, na ktorom sa zračili obrysy kvietkov. ,,Ro-hy?" zopakovala. ,,Me-nu-ju? Ja.. ja byť..." snažila sa spomenúť na svoje meno. Maminka ju nejako volala, ale ako? To žiaľ netušila. ,,Ne-viem." zakňučala smutno. Chcela mať nejaké meno, pekné meno! To už sa ale vracal vysoký biely vlk. Prišiel však sám, čo Čekanku prekvapilo. Nenašiel maminku? ,,Mama de?" spýtala sa a podišla k veľkému vlkovi so slzami v očiach. ,,De maminka?" začalo jej dochádzať, že tu nikde nie je. ,,Ona, pleč. Ja cem ma-mi-ku." bezradne si sadla na zem, so zvesenou hlavou pozorovala zem. Mami preč.. mama nechať tu C-. vedela, že sa jej meno začínalo písmenom C, ale nevedela si vybaviť celé meno. Mená Crysta, Crystalia či im podobné jej vôbec neprišlo na um. Chcela naňho prísť, ale zatiaľ nevedela ako. Rozhodla sa, že si zatiaľ dá nové meno, ktoré sa jej bude páčiť a potom, keď sa maminka vráti, povie jej jej skutočné meno. Žiaľ, želanie stretnúť sa s matkou sa konať nebude.

,,Hm.." pozorne si obzerala oboch vlkov. ,,Doble." rozhodla sa nakoniec a sadla si. ,,Lýchlo!" rozkázala Harimu a labkou ukázala na cestu, neznámo kam. Dúfala, že ho posiela správnym smerom - pokiaľ by sa jej labku vôbec rozhodol nasledovať - a že jej maminku nájde.
Keď Hari odišiel, zaklonila hlavu, aby videla na Timiho. ,,Ty, vel-ký vlk. Na hlave čo?" spýtala sa, sledujúc jeho venček z kvietkov, pokiaľ ho mal, pokiaľ nie, dívala sa na rohy. Bol to zaujímavý vlk. Dúfala, že i múdry, aby jej maminku dokázal nájsť. A ten druhý veľký vlk tiež! Ten bol obrovský, určite ju dobehne!

Zamračila sa na vlka, ktorý jej zaterasil cestu. ,,Uhni!" rozišla sa iným smerom, v pláne ho obísť. Chcela nájsť maminku! Nemôže tu len tak čakať s cudzími vlkmi! Snažila sa vymyslieť, kam mohla ísť, prečo nie je s ňou. Poznala tých vlkov? Boli to jej priatelia? To by bolo fajn. Vlci jej sľúbili pomoc, ale zatiaľ jej prišlo, že nevedia ako. Keby jej chceli pomôcť, nepostavili by sa jej do cesty, keď išla za maminkou! V jej malej hlavičke šrotovalo, čo sú zač a kam sa podela jej milovaná vlčica.

Pozorne sledovala nového vlka. Vedela, že patrí do jej do jej svorky. Voňal podobne, ako jej ockovia. ,,Voda." prikývla a opäť sa labkou dotkla zatiaľ studenej hladiny. ,,Or-do?" počudovala sa nad zvláštnym slovom. ,,Ja Če-kan-ka!" upozornila ho na obrovskú chybu v jej mene. Inak sa jej ale vlk páčil, bol priateľský! To bolo super, obzerala si ho a čakala, čo jej ďalej povie. Bola rada, keď sa jej ostatní venovali. Navyše, síce si to ešte neuvedomovala, ale práve sa jej prihováral jeden z dôležitých vlkov svorky!