Príspevky užívateľa

TW: kanibalizmus

Jeho slová jej vyvolali na pysku tieň úsmevu. Nie veselý. Skôr... tichý. Jeden by si myslel, že mäso niekoho známeho chutí lepšie. Akoby vedela, čo tým myslel. Tušila, že to skúša pochopiť. Postavila sa na nohy a vyzývavo sa k nemu priblížila, natiahla hlavu k jeho tvári tak, aby mu zasahovala do jeho osobného priestoru. Nechala medzi nimi medzeru, v ktorej sa dalo nadýchnuť. „To by si teda mohol byť rád, že si tu ja neochutnávam teba.“ Tón bol nenútený, skoro akoby žartovala, možno mierne flirtovala, ale v jej očiach nebolo nič zmäkčujúce. Len lesk hladiny, pod ktorou číhalo príliš veľa ticha. Už by ho aj vzápätí chcela malinko olízať po líci, ochutnať, no nedajbože by jej zachutil…nechceme predsa, aby aj Apollyon skončil ako tento vlčiak…aspoň teda čo z neho ostalo. Odtiahla sa späť, aby mu dopriala svoj priestor, ktorý si na chvíľu od neho vziala.
Nechala ho rozhodnúť sa nad jej ponukou svojho úlovku bez nátlaku. Bola trpezlivá, keď šlo o veci, ktoré nešlo vynútiť. Rozhodnutie. Ochutnať. Prijať. To sú dvere, ktoré musí každý otvoriť sám, inak za nimi nič nie je. Keď sa sklonil a zubami trhol kúsok mäsa, pohla chvostmi, takmer nebadane, ako prízrak v polosne. Oči sa jej neodtrhli od neho. Bola zvedavá. „Chutí?“ Naklonila hlavu a chvíľu si prezerala jeho tvár. „Nemá to sladkastú pachuť srnca, ani tuhú zemitosť starého zajačieho samca, všakže?.“ je to niečo iné, špeciálne…zvrátené. A to ju vzrušovalo. Ten adrenalín zo zla. Od diabla. Načo by mu predtým klamala a porovnávala chuť vlastného druhu k niečomu inému, keď vedela, že samotný popis chuti je špecifický a každý si musí sám prísť na onu chuť. Otočila pohľad smerom k telu a potom späť na neho, s nenútenou otázkou v očiach, no už bez slova. Akoby chcela vedieť, čo v ňom zanechalo to jediné sústo. Či sa mu niečo v ňom pohlo. Či sa mu roztriasli hranice.

Zastavila sa. Nie preto, že by ju oslovila výčitka z hlasu mladej, ale preto, že počula tú zmenu. Domov. Niečo v tóne sa posunulo, ako keď konečne prestane syčať para a v kotli ostane len ticho. Tie prvé praskliny v popieraní. Pomaly sa obrátila späť, oči zatienené, ale nežmurkala. Robí si snáď so mňa ďalšie žarty? „Fér?“ Zopakovala to slovo s tichým údivom, akoby skúšala jeho váhu na jazyku. „To slovo tu nemá cenu. Nie medzi nami. Nie, keď krv nie je len červená tekutina, ale mena, ktorou sa platí za pravdu.“ Pohľad jej skĺzol po Ruo, zhora nadol, zvedavo, ako keď skúmaš, či sa v pahrebe pod popolom ešte niečo tlie.
„Pred chvíľou si bola pripravená ohrýzť mi členky a smiať sa z démonov. A teraz bežíš za mnou a chceš počuť odpovede. Aké... nečakane.“ Aké ironické. Spravila krok späť, nie v ústupe, ale aby sa jej postavila oproti, keďže bola predtým na odchode. Ich výškový rozdiel bol zjavný, no Ciann ho nijak nezdôrazňovala. Stačil jej pohľad, priamy, tichý, ťažký. Toto bola asi jediná situácia, kedy vedela byť naozaj vážna a nie len šialená krvilačná beštia čo zabíja pre radosť. Jej rod bol pre ňu vzácnosťou, ktorú nemôže nikto poškvrniť...a ak sa tak stane, budú následky.
„Možno nie si úplne stratená,“ dodala nakoniec. Nie pochvala, len zistenie, ako keď povieš, že zhnitý zub ešte drží v ďasne. „Najskôr mi povedz, čo vieš ty. Začni menom.“ Overovala ju, či naozaj nič nevie, alebo len zabudla. Zamierila pohľadom k jej očiam, nie ako výzvu, ale ako skúšku. Démoni spia, ale raz sa prebudia. A vtedy záleží, či si sa naučila ich meno alebo len kradla ich tieň.

TW: kanibalizmus

Jeho otázky v nej nerozvírili posmech, nevyvolali obranu, ani hnev. Len tichú, akúsi ospalú pozornosť, akoby sa dívala na plameň sviečky, čo v prievane bojuje o život. Hovoril ako niekto, kto sa ešte stále drží hraníc sveta, kde platia pravidlá a pomenovania. No ona z neho už dávno vystúpila.
Neodpovedala hneď. Odpoveď by bola asi zrejmá i tak. Pozorovala ho, ten pohyb, ktorým sa k nej približoval, ten zvláštny rozpor v očiach, čo sa snažili vtesnať nechápavosť do formy otázky. Bol mladý... nie telom, ale dušou. Ešte stále sa pýtal, či veci sú správne alebo nesprávne, akoby tie slová ešte niečo vážili. Naklonila hlavu, akoby zvažovala, či si zaslúži úprimnosť, alebo len ďalšiu hru. Potom však pomaly pokývla smerom k telu. „Nie,“ odpovedala jednoducho. „Bol len hlad a možnosť. To je často všetko, čo stačí.“ a bola spokojná. Lov jej vyšiel, brucho bolo plné. Mohla teraz odpočívať. Znovu naňho pozrela, oči sa jej zaleskli ako hladké kamene v hĺbke studne.
„Znalosť nie je podmienkou. Poznanie prichádza až potom, cez chuť, cez teplo mäsa, ktoré ešte pred chvíľou nieslo vôľu. V skutočnosti ho poznám teraz viac, než by som kedy mohla, keby len rozprával.“ Pohla sa bokom, nechávajúc priestor medzi telom a ňou, ako by tým ponúkala miesto. Nenútene. Bez nátlaku.
„Ochutnaj, ak chceš,“ vyslovila mäkko, tónom takmer nežným, bez výsmechu. „Nemusíš veľa. Stačí sústo. Nie pre hlad. Pre svoju odpoveď.“ Chvíľu len stála, vietor sa oprel do jej srsti a pohládzal jej chvosty, no ona ostávala pokojná, nepohnutá. Ako nočná mora, ktorá čaká, či ju niekto vezme za ruku.

TW: kanibalizmus

Hlas, ktorý zaznel spoza chrbta, ju neprinútil ani trhnúť ušami. Bol to pokojný deň. Príliš pokojný na to, aby sa nechala vyviesť z rovnováhy čímsi tak malicherným ako cudzie slová. Na jeho hlas nereagovala hneď. Ešte raz prežula posledný kúsok a s nenúteným kŕčom čeľuste ho prehltla. Až potom sa pohla. Pomalé otočenie hlavy, vlhké červeno podfarbené oči, ťažký pohľad ponad plece. „Chutí,“ odpovedala jednoducho. Hlas pokojný ako hladina temného jazera. Oči mala zľahka prižmúrené, nie však z únavy, ale z čírej rozkoše. Krv na jej brade sa v lúčoch slnka trblietala ako rubínové sklo.
Ticho medzi nimi nebolo prázdne, malo hmotnosť. Klesalo medzi čepele trávy, ukladalo sa do záhybov kože, vsakovalo sa do kostí, ktoré ešte pred chvíľou niesli meno. Pred ňou ostávali už len trosky, chrbtica trčala z mäsa ako napoly očistená socha, ktorú stvoril démon namiesto boha. Mäso ešte vždy hralo teplom. Postavila sa. Vysoká, surová, s útržkami srsti ešte stále medzi zubami. Otrela si čumák o prednú labu, no krv na nej už zasychala, tmavla ako tieň. Jej tretie oko ostávalo zatvorené, ale tie vonkajšie horeli nezvyčajným žiarom.
Nepýtala sa, kto je. Ten hlas poznala. Tí, čo nesú na sebe pach krvi a popola, bývajú ťažko zabudnuteľní. Dýchal zvláštne - ako niekto, kto si ešte stále nie je istý, kam patrí. „Prečo sa pýtaš? Znechutenie v tvojom hlase je slabé... skôr zvedavé. Ako... keď dieťa vidí, ako niekto rozrezáva žabu.“ Nadýchla sa jeho prítomnosti. Vdychovala ten jemný opar morálky, čo ho ešte obklopoval. Nie dosť silný, aby odohnal démonov, no ešte stále dosť výrazný, aby ich k nemu priťahoval. Zvláštne. Iní by už brali nohy na ramena. A potom sa znovu zahľadela na telo, nie ako na zvyšok koristi, ale ako na nemý argument. Výpoveď o svete, kde prežívajú nie tí, čo sa pýtajú, ale tí, čo sa už prestali hanbiť za odpovede. Tak chutí pravda. Pomyslela si.

Zodvihla pohľad. Pomaly. Bez náznaku prekvapenia. Skôr ako keby to, že sa dievča ukázalo, bolo len splnením predpokladu, nie novou informáciou. „Tak predsa niečo máš medzi rebrami,“ prehovorila ticho, temne. V hlase nebolo cítiť výsmech, len čudný druh záujmu, ako keď dravec skúma, či je zranené mláďa schopné ešte bojovať.
„Čo tu chcem?“ zopakovala po nej. Pomaly sa pohla, nie hrozivo, len pokojne, ako tieň, čo zmenil tvar. „To závisí. Možno hľadám niečo, čo tu stratila moja sestra. Možno len kráčam za hlasom krvi.“ Zastala v bezpečnej vzdialenosti, pohľad jej skĺzol po Suteki zhora nadol. Na chvíľu sa odmlčala, nechala vetru, aby medzi nimi zaniesol pachy a napätie. Potom mierne naklonila hlavu, takmer zvedavo. „Máš meno, psica? Alebo ťa mám len roztrhať a vnutri zistiť, čím si naplnená?“ vrtala do nej.

TW: kanibalizmus

Jar sa naplno roztiahla po krajine ako dych boha, ktorého zabili ešte pred menami. Slnečné lúče hladili zelenú trávu, vtáky spievali príliš veselé piesne — no medzi tým všetkým, na pokraji jarnej pastviny, sa odohrávalo čosi, čo bolo všetkému živému cudzie. Krása dňa bola len plátnom pre čosi temné. Ciannait ležala v tráve. Labky mala pokojne preložené, no jej papuľa bola červená. Čerstvá krv jej kvapkala z brady a vpíjala sa do pôdy.
Pred ňou ležalo telo. Už to nebol úplne vlk, no kedysi ním bol. Kožu mal roztrhanú, rebrá prasknuté ako staré drevo pod pazúrmi. Boli dni, keď zabíjala pre moc, pre výstrahu. Dnes to bolo... pre hlad. Mäso bolo ešte teplé.
Slastne privrela oči. Sedem chvostov sa okolo nej vinulo ako hady, každý z nich pokojne tancoval v rytme vietor-tráva-život. A jej tretie oko — zatiaľ zatvorené — ticho driemalo ako drak pod povrchom. Obloha bola modrá, zem bola mäkká, a medzi zubami jej ešte stále vŕzgal chrupavkový kúsok niekdajšieho ucha. Bol to dobrý deň.

Z tieňa sa vynorila len silueta. Pomalá, istá. Vlčica bola tichá ako vietor medzi stromami. Trblietajúce sa svetlušky ju na okamih ožiarili — bledá srsť, viacero chvostov, a oči, ktoré akoby nežiarili odrazom svetla, ale niečím vlastným. Zastala. Neprekročila pomyselnú čiaru. No aj tak to pôsobilo, akoby jej prítomnosť porušila niečo posvätné. Mlčala. Len sa dívala. A potom — ticho, ale presne: „Zaujímavé, koho nechávate chodiť po hraniciach.“ čo tým myslela bolo ťažké povedať, nechala to na náhode čo si tým kulťanka odvodí. Neskrývala sa. No nepôsobila ako niekto, kto sem prišiel hovoriť. Skôr… súdiť.
Chvíľu stála, hlava mierne sklonená, akoby načúvala niečomu vzdialenému. „Moja sestra má zvláštny vkus.“ To meno nepovedala. Ale tón jej hlasu bol ako rysa nechtu po skle — nečakaný, pichľavý a osobný.
Pozrela na kulťanku. Nie ako na rovnocennú. Ako na zástupcu niečoho väčšieho, čo si zatiaľ nezaslúžilo viac než pozornosť. A potom mlčala. Čakala na reakciu.

„Hmmm…“ vydýchla, len čo ju ďalší závan vetra presvedčil, že jej inštinkty neklamali. Pomaly sa otočila čelom k troskám, odkiaľ sa jej zdálo, že prichádzal pach. „Niekto sa hrá na duchmi prázdneho mesta.“ Urobila pár krokov smerom k starému domu. Našla kus zhnitého trámu a jedným rýchlym švihom laby ho odhodila bokom. Ozvalo sa duté tresknutie.
„Keby som chcela korisť, už si dávno mŕtva. Ale neboj…“ pozrela do tieňov, kde sa možno niekto skrýval, pozerala či uvidí nejaký pohyb. Kde sa kto skrýva? Vari sa jej niekto bojí? Zastala, nešla bližšie. Nechala chvíľu ticho pôsobiť, akoby tým testovala trpezlivosť tej druhej. Potom — pokojne, ale ostro: „Kult? Alebo len tulák, čo si poplietol svet stratených s vlastným menom?“ V hlase mala náznak pobavenia, ale aj istý druh výzvy. Možno dokonca očakávania.
„Vyjdi, psisko. Nevidím ťa… a to ma začína nudiť.“ Zase ticho. „A ja sa veľmi nerada nudím.“

Zastavila sa, keď ju Ruo posmešne obchádzala, no len pomaly otočila hlavu, akoby pozorovala hmyz, otravnú háveď, ktorá sa jej práve pokúsila poštípať. Už len plácačku a biolit by jej trebal a bol by pokoj. Znovu ten tichý smiech, takmer prázdny, ale čímsi mrazivo uvoľnený. Fajn že zistila že týpečka mala sestru, možno tá druhá mala viac rozumu než táto tu čo bola čím ďalej tým bližšie k zneseniu z povrchu zemského. Nevážila si vlastného rodu, aká to hanba!
„Vieš… pre niekoho, kto nevie o čom hovorím, máš veľmi veľa rečí.“ Prešla si pazúrom po vlastnej hrudi, kde jej srsť skrývala temné víry jaziev. „Tvoje oči možno hrajú zlé divadlo, ale to, čo v tebe drieme, si zjavne nehráš. Nie si úplne... tvoja. Ani si nikdy nebola. Možno práve preto ťa to rozčuľuje – lebo ja viem, čo si, kým ty sa tomu len vysmievaš.“ Pomaly urobila krok vpred, neútočne, no s váhou autority, ktorá sa nerodí zo slov, ale z krvi.
„Kde som to vzala, pýtaš sa?“ naklonila hlavu. „V žilách. V pamäti môjho rodu. Dern no Torryn. Vieš, čo to znamená? Pravda, že nie. Si len ďalšie mláďa, čo si myslí, že démoni sú báchorky. Ale ty nie si výnimka. Len zabudnutá dcéra rodu, čo ju pohltila noc a jej nezmyselný boh čo sa bojí slnka.“ Pozrela na ňu, tentoraz bez výsmechu – len s chladnou vážnosťou. „A môžeš sa smiať. Kľudne sa aj váľaj od smiechu. Ale skôr či neskôr sa to v tebe ozve. A ty si budeš priať, aby som ťa bola vtedy zobrala za šiju a odniesla späť domov. Skôr než ti to pretrhne dušu.“ Kliadba Keirlandu. Otočila sa, pokojne, akoby už povedala všetko. Bola na odchode.

Nad Ruo-que sa zasmiala. Nie hlasno, nie prehnane — len ticho, no o to výsmešnejšie. Ako keď niekto po prvý raz počuje klauna mudrovať o svete, ktorý nikdy nepochopí. Bolo by jej až do plaču, keby sa jej chce.
„Blablabla…“ zopakovala jej, akoby napodobňovala štekanie šteňaťa, ktoré si myslí, že práve roztrhlo vlka. „Ach, takže ty si tá... vtipná." Tá, čo si robí zo všetkého srandu, lebo inak by musela cítiť, čo v nej skutočne je. Strach. Prázdnota. A možno… niečo, čo by ju mohlo zničiť skôr, než to stihne pochopiť. Pristúpila bližšie, až ich delilo len niekoľko prstov vzduchu. Jej tretie oko sa opäť medzičasom pomaly otvorilo — pomyselná "žiara" z neho bola tichá, ale neúprosná, akoby odhaľovala všetko skryté.
„To, že si nevieš predstaviť viac než svoju vlastnú mizériu, neznamená, že svet za jej hranicami neexistuje. Ale pokojne... hraj si na smiešnu. Na nedotknuteľnú. Smiech je predsa posledný úkryt tých, ktorí sa už dávno prestali pýtať prečo." Vtedy sa v jej očiach mihlo niečo veľmi staré — spomienka, možno bolesť, no bola to len iskra a hneď zhasla. „Tak sa teda smej, kvetinka. Zatiaľ. Každé šteňa má svoje dni. A niektoré ich majú veľmi krátke.“ Obišla ju pomaly, bez ďalších slov, ako predátor, ktorý už nemá potrebu loviť — len čakať, kým sa korisť sama rozhodne, či chce ostať smiešnym psom... alebo niečím oveľa temnejším. Každopádne bola to potupa jej rodu, smutné. Kliadbu Kerilandu by na ňu utkvela, no dávala jej ešte šancu. Možno do budúcna...

Mladý les dýchal jarou — čerstvá vôňa vlhkej hliny, mäkké púčiky na konároch, ktoré sa ešte len učili zelenať, a nočný chlad, čo sa plazil pri zemi ako had, vytvárali tichú symfóniu pre bdelé duše. Nebo nad korunou stromov bolo posiate hviezdami a len kde-tu prenikol slabý mesačný lúč cez riedke vetvy. Ciannait kráčala pomaly, pokojne, no jej pohyb mal v sebe napätie. Ako tieň sa preplietala pomedzi stromy, pričom sa takmer nedotýkala zeme. S každým krokom sa približovala k pomyselnej čiare, ktorú mnohí neprekročili — či už zo strachu, lojality, alebo nevedomosti. No Ciannait nebola ako ostatní. V očiach mala chladné svetlo, a hoci mlčala, v jej vnútri sa ozýval hlas — temný, starý a hladný. Zastala tesne pred hranicou. Vietor sa na chvíľu utišil, akoby aj príroda zatajila dych. Jej pazúre zaborili zem, ako by si chcela pripomenúť, kde končí známe a začína neznáme. Nebolo to prvýkrát, čo sa ocitla takto blízko. Ale teraz, po zime a dňoch mlčania, cítila, že to nestačí. Neprišla sa len dívať. Prišla hľadať, možno aj zničiť — alebo aspoň porozumieť tomu, v čo verí jej sestra, Medora.

Lunapark bol pustý, no v jeho troskách stále doznievali ozveny minulosti. Kovové konštrukcie, skorodované časom, pískali v nočnom vetre. Ciannait kráčala pomedzi ruiny, jej bledá srsť takmer žiarila v tlmenom svetle. Prišla sem hľadať sestru, no miesto nej našla niečo iné. Pocit, že ju niekto sleduje, prišiel nečakane, no nebol jej cudzí. Navyše zacítila závan čerstvého pachu. Zastavila sa, nechala vietor prepliesť sa cez jej chvosty a s tichým, pobaveným úsmevom naklonila hlavu na stranu. „Aha…“ zašepkala. „Malá krysa v tieňoch.“ Nebola si istá, kto tam je, ale vedela, že ju pozorujú. Nebola to však slepá, vystrašená zver, ktorá by sa schovala a dúfala, že zostane nepovšimnutá. Nie, táto neznáma mala istú dávku opatrnosti, možno dokonca zvedavosť.
Ciannait si pomaly obzerala okolie. Nevedela kde sa nachádza. Ak sa jej nový pozorovateľ nerozhodne vyjsť, Ciannait nemala problém rozbiť pár starých dosiek alebo prevrátiť zopár trosiek, aby ho donútila ukázať sa. Chcela vidieť, kto je to—či je to len ďalší stratený pes Kultu, alebo niekto… významnejší.

Ciannait sa na ňu dívala so zmiešaným pohŕdaním a pobavením. Malé, bezvýznamné stvorenie, ktoré si ani neuvedomovalo, čím je. Čím by mohla byť. Namiesto toho sa tu naparovala ako pouličný bastard, ktorý sa odtrhol z reťaze. „Tsk, tsk…“ zakrútila hlavou, akoby jej bolo Ruo-que ľúto, hoci v očiach sa jej zračilo niečo úplne iné. „Aký úbohý pokus o výsmech. To je ono? To je všetko, čo dokážeš? Povedz mi, mláďa, keď ti ten váš boh toľko nadelil, prečo znieš ako nevzdelaný psík, čo ani nevie, kde mu hlava stojí?“ Ciannait pomaly prešla k nej, nenáhlila sa. Každý jej pohyb bol ladný, kontrolovaný, akoby už vopred vedela, že ten, s kým hovorí, nie je hoden ani jej zlého slova, nieto ešte hnevu. Zatiaľ. „Vieš, je to vlastne tragikomické. Niekto, kto nosí znaky môjho rodu, a predsa ich hanobí. Vieš o svojich predkoch? O svojom rode? Alebo si len ďalšia vymytá figúrka, čo poskakuje na povel svojho pána?“ Jej hlas bol ironicky mäkký, nežný, no v slovách bola skrytá dýka, ktorá sa pomaly vrážala hlbšie. „Mám pre teba návrh. Ak chceš byť psom, štekaj. Možno ti hodím kosť. Ale ak chceš byť démonom, tak mi dokáž, že si hodná tohto mena...“ Jej chvosty sa zavlnili, keď sa k nej naklonila ešte bližšie, takmer intímne, akoby jej chcela niečo pošepkať. „Ale obávam sa, že na to nemáš.“ Odtiahla sa, sledujúc, ako bude reagovať. Ak jej táto malá špina chcela ukázať zuby, tak nech. Možno by v nej predsa len našla niečo, čo by stálo za zmienku. Ale ak nie… tak aspoň bude mať dôvod ju roztrhať.

Piesok sa jej lepil na laby pri každom kroku, drobné zrnká sa miešali s hlinou a zvyškami starej trávy, ktorá kedysi možno pokrývala túto zem. Teraz však pôsobila len ako tieň spomienky na lepšie časy — ak tu vôbec niekedy nejaké boli. Ciannait kráčala pomedzi staré, zhrdzavené konštrukcie lunaparku, kde vietor ticho kvílil v rozbitých kolotočoch a skrútených atrakciách. Oči jej žiarili v šere, skúmali každú škáru, každý tieň, akoby sa v nich mohla ukrývať tá, ktorú hľadala. Medora. Sestra, ktorej kroky ju sem priviedli. Vzduch bol ťažký, presýtený pachom staroby a opustenosti. Niekde v diaľke zavŕzgala kovová hojdačka, no inak tu vládlo ticho, rušené len šepotom vetra a šuchotaním piesku.„Medora…“ zašepkala do noci, jej hlas sa rozplynul v prázdnote. Nebola si istá, či ju tu vôbec nájde. Bola to len domnienka, slabá stopa, ktorú sledovala cez tieto pusté hranice Kultu. Ale ak tu Medora skutočne bola, Ciannait ju nájde. Vždy ju našla. Jej chvosty sa ticho vliekli po zemi, zanechávajúc za ňou jemné stopy v prachu. Každý krok bol pomalý, premyslený. Nemala dôvod sa ponáhľať. Ak ju sestra nechcela byť nájdená, nájde ju aj tak. A ak ju niečo iné čakalo v týchto tieňoch… nuž, nech len skúsi. Tiché zavytie sa ozvalo v diaľke — či to bol vietor, alebo niečo iné, možno nejaký kojot, to nebolo jasné. Ciannait sa len pousmiala, oči jej zasvietili zvláštnym leskom a pokračovala ďalej, strácajúc sa v tieňoch lunaparku.

Ciannait sa pri jej slovách pousmiala, no v tom úsmeve nebolo nič priateľské. Bol to skôr chladný, pobavený úškľabok niekoho, kto sa díva na pomýlené mláďa, čo si myslí, že vie všetko o svete. Naklonila hlavu mierne na stranu a pomaly prešla do kruhu, obchádzajúc neznámu vlčicu, aby si ju mohla prezrieť zo všetkých strán.
„Hatiho?“ zopakovala po nej, akoby to meno ochutnávala na jazyku. „Takto teda voláte svojho nového boha? A na toho nášho ste už zabudli?“ Jej hlas bol nežný ako hadí šepot, no v očiach sa jej zablyslo niečo temné. „Čo sa stalo s démonom, ktorého krv nám prúdi v žilách? S tým, ktorý dal nášmu rodu moc? Zabudli ste na neho tak rýchlo, ako ste zabudli na svoju hrdosť?“ Zastavila sa pred Ruo-que a sklonila hlavu tak, aby sa im pohľady stretli. Tretie oko na jej čele sa pomaly otváralo, lesknúc sa v mesačnom svite. „Alebo je to snáď tak, že ste ho opustili? Vymenili ste starého boha za nového, lebo ste boli príliš slabí, aby ste uniesli pravdu našej krvi?“ Jej hlas bol tichý, takmer až uspávajúci, no v každom slove bola hrozba, ktorá visela vo vzduchu ako čepeľ.
„Povedz mi, malá… Čo vás to učia tam vnutri, v tom vašom meste?“ Kútikom oka sledovala jej pohyby, každý záchvev svalov pod kožou. Necítila len tak náhodne od random vlka, že by si s niekým bola príbuzná a tak usúdila, že jej intuícia je pravdivá. „Sme si príbuzné, to vidím. Ale to ešte neznamená, že si jedna z nás. Nie, nie… Najprv by si mi musela dokázať, že v tebe stále horí oheň démona nášho rodu. Inak budeš len ďalší zabudnutý tieň v pieskoch tohto sveta.“ Potom urobila krok späť, dávajúc jej priestor, aby odpovedala. Tretie oko sa znovu zatvorilo, no chvosty sa jej vlnili vo vzduchu ako jedovaté hady, pripravené udrieť, i keď nemala predpoklad že by sa tu a teraz išla s ňou mlátiť. Každé stretnutie s členom DnT bolo pre ňu priam vzrušujúce, lebo od týchto vlkov sa nedá moc predpokladať, čo spravia ako ďalšie. Kedy im rupne v bedni...Čakala.