Príspevky užívateľa

Piesok sa jej lepil na laby pri každom kroku. Pustina, tvrdá a neľútostná, podobná tej čo bola jej domovom. Avšak toto? Toto bol len prach a bieda. Nepoznala tento kraj, ale nebolo to tak, že by sa bála. Neexistovalo miesto, ktoré by v nej vyvolalo strach. Práve vtedy však zbadala pohyb. V noci nebolo ťažké vidieť, keď bola púšť osvetlená svetlom mesiaca, ale tá postava, ktorá sa tu prechádzala… Niečo na nej bolo zvláštne. Ciannait sa v tichosti priblížila, oči jej zasvietili zvláštnym, zvedavým leskom. A potom to uvidela. Znaky. Znaky podobne jej rodu. Tri chvosty, výrazne znaky.
Zastavila sa, nechávajúc piesok presýpať medzi prstami na labe. Toto nebola len tak hocijaká cudzinka. Nie, nie… Toto bola niekto... niekto, kto mal v žilách krv Dern no Torryn.
„No pozrime sa…“ prehovorila, hlasom takmer pobaveným, ale s podtónom niečoho temného. „Koho to tu máme? Nejakú stratenú dušu?...“ Jazyk jej prešiel po tesákoch, keď sa pomaly priblížila, aby si ju lepšie prezrela. Nebola si úplne istá či sú z rovnakého rodu, no cítila medzi nimi isté prepojenie, hoci vzdialené. Chcela vedieť s kým má tú česť zhovárať sa, o koho sa to jedná... avšak nereagovala uponáhlane. Času mala dosť.
Hlas mala predtým nežný ako vánok v temnej noci, no v očiach jej blčalo niečo, čo sa podobalo na posmešok aj hrozbu zároveň. Toto stretnutie mohlo byť zaujímavé. Možno dokonca osudové.

Ciannait naňho hľadela s čímsi, čo sa podobalo fascinácii. V jej očiach sa zalesklo podivné nadšenie, keď počúvala jeho slová. Nebola tá, ktorá by moralizovala, ani tá, ktorá by niekoho karhala za temnotu v duši. Práve naopak. Temnota bola to jediné, čo kedy poznala. A tento cudzinec, ktorého meno stále nepoznala? (Apollyon?) Možno si myslel, že jeho pád bol pomalý, bolestivý, že bol niečím neodvratným... no jej sa to zdalo prirodzené. „Diabol sa o svoje deti stará viac než Boh,“ poznamenala s pobaveným úškrnom, keď začula jeho trpký smiech. „A ak sa cítiš byť jeho darom, potom sme si možno bližší, než by sme si kedy mysleli.“ Pristúpila k nemu bližšie, s nenápadnou ľahkosťou, akoby ho hodnotila. Niečo v jeho postoji, v jeho slovách, jej pripomenulo ju samotnú. To predstieranie, že na ničom nezáleží, že vina neexistuje... Len aby sa vyhol prázdnote, ktorá prichádzala po každom čine, ktorý už nemohol vziať späť. Keď prehovorila, jej hlas bol pokojný, takmer zvodný. Popri ňom sa mihla, no než sa odtiahla, jeden z jej chvostov mu ladne prešiel popod papuľu – pohyb rýchly, letmý, a predsa vyzývavý.
„Ľutuješ? Odpustiť ti nemal kto? A prečo by mal?“ sykla s pobavením. „Svet sa netočí okolo morálky a odpustenia. Len slabí hľadajú ospravedlnenie pre svoju silu. Ty si urobil, čo bolo nutné. Čo bolo správne. Čo si si vzal, bolo tvoje právom.“ Zhlboka sa nadýchla, nasávajúc pach moci a temnoty, ktorá sa okolo nich rozprestierala. Cítila v jeho hlase hnev, ale bol to hnev niekoho, kto len začínal chápať, kým naozaj je. Kto začínal chápať, že skutočná sloboda neprichádza s vinou – ale s jej absenciou.
A keď pronesol tie posledné slová, keď sa rozhodol ukázať svetu svoju pravú tvár, jej pysky sa roztiahli do širokého, krutého úsmevu. „Tak mi to ukáž,“ zašepkala tak ticho, že jej hlas takmer zanikol vo vánku. „Ukáž mi skazu. Ukáž mi, ako horí svet.“ Vyzvala ho. Chcela to vidieť. Chcela byť pri tom. Vidieť, ako sa láme, ako sa mení, ako odhadzuje posledné zvyšky svetla. Pretože až potom... až potom bude skutočne kompletný.

Ciannait sa naňho dívala dlhšie, než by normálne mohlo byť pohodlné. Takýto zvrat bol pre ňu vskutku pekná vsuvka do života. Bavilo ju to. Ani jej nevadí že možno s ním len stráca čas. Takýto prípad sa len tak často nevidí.
„Tak Boh si prial, aby žil, a on aj tak dar odmietol?“ opakovala po ňom takmer zamyslene. „Hmm. Dar, ktorý nemožno odmietnuť, nie je darom. Je povinnosťou. Nútením. A ak bol jeho život skutočne vôľou Boha, prečo by mal mať na výber?“ Pootočila hlavu, akoby v tom nachádzala niečo zábavné. Všetko to čo mu doposial rozprávala v podstate neboli klamstvá, len čistá zvedavosť a vyobrazenie jej cesty. Mala svoju pravdu o ktorej mu z časti rozprávala, chcela ho zviesť na tú zlú stesku, na tú jej.
Naklonila sa k nemu, keď spomenul, ako bol jeho čin zvalený na iného. „Naozaj si myslíš, že by Boh chcel aby si hodil vinu na nevinného? Ešte k tomu mu poškvrnil dušu takým ťažkým hriechom, ako je vražda, len aby si sa ty odbremenil od trestu, ktorý sa ti doposiaľ nedostal?“ Úškrn sa jej sotva zjavil na perách a rovnako rýchlo zmizol. „To celé skôr znie ako čin démona, mne osobne je tvoj skutok bližší ako tvojmu Bohu." pozerala sa stále na neho, už nestala pri ňom až tak nepríjemne blízko, no nebola ani mimo jeho osobného priestoru.
Keď opäť spomenul prázdnotu, tentoraz inak, akoby v ňom videla viac, než len slová. „Čakala som, že sa budeš prázdnoty báť, ale ty si sa s ňou spriatelil,“ prehovorila tlmene. „Ba ešte…ju živíš. Snáď ťa len teší že si vzal život inému?“ Naklonila sa ešte bližšie, jej hlas bol tichý ako šepot tieňov.
Ciannait sledovala jeho fanatický výbuch. Prišlo napokon uvedomenia? K tým slovám nedodala nič. Nemala za potrebu. Sám si dobre uvedomil, čoho sa dopustil. Uvedomí si však aj tie ďalšie veci, činy, skutky? Oči sa jej leskli v temnote. „Pekné slová,“ prehodila nenútene napokon. Jednoducho. Čo sa stáva pešiakom, ktorí sa vzoprú vlastným pánom? Nepoznáme ich mená. Pretože sa na nich zabudlo. Prešlo jej hlavou, nevedela či bolo vhodné to vysloviť. Či mu vôbec na tom záležalo. Odvrátila od neho pohľad, oddialila sa a opäť si sadla kúsok od neho.
„Len sa nás tým zamysli. Otvor oči." pozerala mu do oka a do tej jeho fascinujúcej diery v hlave. Stále ju to neprestávalo udivovať. Na chvíľu z toho nevedela odtrhnúť zrak.
Slová ktoré si šeptnul, takmer im nerozumela. No nemyslela si že sa k nim musí nejak vyjadrovať. Nechala mu čas na premýšľanie. Nech si to pekne nechá prejsť hlavou.

Sledovala jeho vnútorný boj, pohybujúc sa na pomedzí pobavenia a čohosi hlbšieho – akéhosi predátorského záujmu o korisť, ktorá sa chveje pod ťarchou vlastných pochybností. Hľadal v tom všetkom zmysel, snažil sa obhájiť vlastnú vieru pred jej slovami, akoby očakával, že ho skúša samotný boh. Možno v jeho svete to tak bolo – všetko muselo byť testom. Skúškou viery, lojality. Skúškou, ktorú musel prekonať, aby si zaslúžil odmenu. Také smiešne uvažovanie. A kto mu len povedal, že sa ten test dá zložiť? Ak to vôbec bol test. Ak vôbec jeho Boh existoval. Keby niečo také vysloví nahlas, zaznela by v tom otázka, ktorú v jeho svete nemohol len tak ignorovať. Čo ak to nebol test? Čo ak neexistovala žiadna odmena? Avšak netušila že duma nad týmto všetkým. Nad nejakými testami… „Boh nepotrebuje brať okamžite... ale keď tak nad tým rozmýšľam…prečo by si myslel, že vôbec potrebuje brať?“
Jeho pokorné prijatie vlastnej nahraditeľnosti ju zvláštne prekvapilo. Bola v tom trpkosť. Viac sa však už k tomu nevyjadrovala.
Ciannait sa neviditeľne usmiala, keď sa v jeho hlase objavila tá trhlina neistoty. Na chvíľu zaváhal – zasiahol ho vlastný čin. „Zabil si božieho vyvoleného??“ zopakovala výrazne prekvapene, až sa od “šoku” zo sedu postavila na nohy. Nechcelo sa jej veriť jeho slovám. Nechápala o čo išlo, bol snáď nadrogovaným? No pokračovala v tejto mini hre. „To znamená len dve veci – buď bol falošným vyvoleným, alebo si falošným služobníkom.“ Prešla si jazykom po tesákoch. Chcela, aby mu to vŕtalo v hlave. Pozrela sa kdesi do nebies, ako by tam hľadala toho boha, v očiach chladná zvedavosť. „Nie je to zvláštne? Že nenechal padnúť blesk z nebies, aby ťa zastavil?“ chvíľu bola ticho a rozmýšľala. „A možno si uľahčil prácu niekomu inému.” Dodala prosto. Ktovie, aké veci sa v temnote šepkajú tým, čo chcú veriť. A čo ak bol ten, koho si zabil, ten skutočný hlas boha... a on ho umlčal? Ak bol jeho návratom z mŕtvych boží zázrak, kto iný by si mohol priať jeho smrť? Boh? Alebo ten druhý?
Prešla sa okolo neho, chvosty sa jej jemne vlnili. „Na to by si si mal odpovedať najlepšie sám.“ Pozrela sa naňho cez plece, keď bola k nemu otočená chrbtom, skúmajúc jeho oči.
Keď si sňal šatku, otočila sa smerom k nemu. Jej pohľad spočinul na rane, na diere v jeho hlave. Bolo na nej niečo úžasné, žiaden strach ba či zhnusenie. Niečo také ešte predtým nevidela a to v ich rode bolo mnoho divov. Bolo jej jasné že sa nejeden vlk odvracial, keď to videl. Pohŕdali tým, alebo sa báli. Ale Ciannait sa nebála. Práve naopak – naklonila hlavu a v jej očiach sa zablysla fascinácia. Pomaly sa k nemu naklonila, skoro až nebezpečne blízko, a zašepkala: „Cítiš ju?“ Nečakala, že pochopí hneď. „Prázdnota. Nie je to úžasné? Všetci sa boja prázdnoty... ale ty ju nosíš so sebou.“ Jej tretie oko sa opäť celé otvorilo, akoby snímalo celý tento ukaz. Prizerala sa z blízka. Páčilo sa jej to…jej zvláštnym spôsobom.
Apollyonov zúrivý odpor k myšlienke, že by mohol skončiť v pekle, ju nenaznačujúc to pobavil, no viac ako to – bol v tom strach. „Nie si jediný, kto na neho nezabudol,“ prehovorila pomaly. „Nie si jediný, kto šíril jeho slovo. Nie si jediný, kto urobil všetko... a napriek tomu, koľko takých ako ty skončilo presne tam, kde si myslíš, že nepatríš?“ Neusmiala sa, hovorila to so zamyslením. „Možno si len ďalším v rade.“
Zamračila sa, no nebol v tom nesúhlas – len zvláštne nepochopenie. „Svet po apokalypse bude očistený... ale pre koho?“ Oprela sa o neho pohľadom. Možno bude len ďalším prachom pod ich labkami.

Záležalo jej na sestre? Nie že by ju zo srdca nemavididela. Bola tu skôr od toho že jej to bolo nakázané. Ona nechcela ísť za svojou slepou sestrou, ktorá mohla byť a aj bola považovaná za výsmech rodu...napokon však ticho prikývla na jeho slová. Vzťah tie dve zlý nemali, možno len predsa jej trochu na nej záležalo...
Ciannait sa pousmiala, no v jej očiach sa objavilo čosi takmer zhovievavé. Pohla chvostami, ako keby jej Apollyonove slová boli len ďalšou hrou vetra, ďalším poryvom v nekonečnom tanci. „Takže je mocný, ale potrebuje niekoho iného, aby vykonal jeho vôľu? Potrebuje ťa... ale len do určitej miery? Zaujímavé,“ prehovorila a mierne sklonila hlavu nadol. „Mocní nezvyknú čakať. Mocní berú. Prečo by búrka mala trpezlivo pozorovať, keď môže ničiť? Prečo by plamene mali len hriať, keď môžu pohltiť?“ Uškrnula sa, posadila sa počas tohto rozhovoru. Keď tak nad tým rozmýšľala, jej Boh mohol robiť to isté. Prečo by si vytvoril inak poskokov, keď mohol všetko urobiť sám? Hmm. „Možno to nie je sila, ale ľahostajnosť. Možno to, čo si urobil, bolo pre neho tak bezvýznamné, že to nestojí za okamžitý trest...a možno to zlé čo si vykonal je presne to čo po tebe chcel, takže trestu ti netreba. Ba ešte tej odmeny sa ti za to dostavilo.“ znelo jej to ako keby naozaj verí v iného boha ako by mal. Možno sa ho snaží presvedčiť právom a ani o tom poriadne nevedela. Akoby sa ho snažila usmerniť na tu správnu cestu, na tu jej.
Premerala si ho pohľadom, skúšala jeho odhodlanie. „Boh a diabol nie sú to isté? Nie? A čo ak... čo ak sa len pozeráš nesprávnym smerom?“ Jej hlas bol teraz mäkší, temne hypnotizujúci. „A čo ak ten, koho nazývaš diablom, je len ten, kto ukazuje pravdu? Pravdu, ktorú nechceš vidieť...“ zavrtela hlavou, akoby to bol rozkošný omyl. „Prečo si myslíš, že nie si obyčajným?“ vyzvedala. Toto ju vskutku zaujímalo. Takto keď sa na neho pozerala...vyzeral obyčajne až na tie jeho zvláštne čierne oči.
Ciannait si ho prebodla pohľadom, takmer mäkko, takmer láskavo, a nakoniec len ticho dodala: „Ani len ten tvoj samotný Boh ťa do Pekla nedostane? Išiel by si proti jeho vôli?“ jej to bolo jedno. Ona, povedzme, mohla byť považovaná za potomka zo samotných pekiel. Len by sa tešila domov... To zase ju do neba nikto nedostane...
Že sa nebojí toho čo príde potom? Však teraz znel že sa bojí Pekla, večného ohňa ktorý by ho zožieral za živa. „Keď vravíš." odpovedala s naznakom pochybností a možno i malého sklamania.

Ciannait na okamih mlčala. Jeho slová o bohu noci v nej prebudili spomienku, nepríjemnú bodavú myšlienku na sestru, ktorá sa rozhodla vydať po inej ceste. Falošný boh noci… prešlo jej hlavou a v jej vnútornom hlase sa objavilo čosi zvláštne, ťažko uchopiteľné. Nebol to výsmech, ale ani súhlas. „Poznám niekoho, kto sa tiež rozhodol ísť za takýmto bohom.“ Jej chvosty sa zavlnili a cez ňu prebehol tieň chladnej irónie. „Ale verím, že ak existuje nejaká pravda, zistí ju na vlastnej koži. Rovnako ako všetci.“
Sledovala Apollyonovu reakciu s tichým pobavením, hoci v jej očiach sa mihol aj tieň hlbšieho záujmu. Naklonila hlavu na stranu, keď sa uchechtol nad myšlienkou, že by ho boh mohol roztrhať na kusy. „A prečo nie? Ak je dostatočne mocný, prečo by sa nespustil z nebies a nespravil to sám?“ Jej hlas bol "nežný". „Možno nie si taký dôležitý. Možno sa len baví, keď ťa sleduje.“ Všimla si, ako na okamih zatackal pohľadom.
Jej úsmev sa prehĺbil, keď sa zamračil na slová o "zlom bohu“. Rada rozkývavala pevné presvedčenia druhých, skúšala hranice ich viery. A tento vlk sa práve sám začal topiť vo vlastných myšlienkach. Pokračovala: „Boh, diabol... svetlo, tma...“ prehovárala pomaly, skoro nežne, ako keby ochutnávala tie slová na jazyku. „Čo ak sú to len mená pre to isté? Čo ak nie je rozdiel medzi tým, kto tvorí a kto ničí, ak to vedie k rovnakému koncu?“ Chvosty sa jej pohli v jemnom vlnení, tretie oko sa nepatrne mierne prižmúrilo, akoby sa skrývalo za skúmanie jeho vlastnej neistoty. „Možno je to len hra... a ty si len ďalší pešiak, ktorý si myslí, že rozumie ťahom, ale v skutočnosti ťa vedie niečo, čo si nikdy nepochopil,“ vyslovila tichým hlasom, prepletajúc svoje slová medzi jeho neistotu. „A možno... možno si už dávno prekročil hranicu, kde na tom záleží.“ Jemne naklonila hlavu, škubla uchom, keď jej vánok pošepkal do ucha, jej hlas bol teraz hladký ako temná rieka. „Chceš vykonať božiu vôľu, ale vieš vôbec, komu slúžiš? Vieš, kto ťa povedie k nebu... a kto ťa zhodí do pekla?“ Zažmurkala, na okamih vyzerala takmer nežne, no v jej očiach nebola ľútosť, len fascinácia.
„A keď príde ten deň, keď budeme stáť na popole tých, ktorí si zaslúžili skazu... budeš sa radovať, alebo sa budeš báť, čo príde potom?“

Ciannait sa pousmiala, jej tretie oko sa lenivo pohlo, akoby skúmalo Apollyonovu dušu, ak vôbec ešte nejakú mal. „Odmietnuté osvietenie...“ zopakovala takmer posmešne. „Nie každý túži po svetle. Niektorí sa v tme cítia viac ako doma.“ Vnímala jeho slová, skúšala ich váhu. „Boh vie o tvojich činoch, vravíš...“ Naklonila hlavu na stranu, sledujúc jeho reakciu. Tým niečím temnejím mala predtým na mysli smrť ba či vraždu. Očividne sa trafila priam do čierneho. V jej rode to bolo bežné, nič, sa čo by sa tam jeden mohol hanbiť, práve naopak... „A napriek tomu si tu, žiješ, stále dýchaš. Ak ťa chcel potrestať, prečo ťa jednoducho neroztrhal na kusy? Alebo snáď čaká, kým si trest udelíš sám?“ nepoznala tak úplne princíp jeho Boha, či iných než toho svojho.
Po jeho ďalších slovách sa jej úsmev prehĺbil, temný a takmer pobavený. „Ach, cudzinče...“ Hlas mala takmer sladký, no pod ním sa skrývalo čosi ostré ako čepeľ. „Povedz že mi, kto určuje, čo je dobro a čo zlo? Čo ak nie sme takí odlišní, ako si myslíš? Možno sa naše cesty preťali nie preto, že by to tak chcel zlý diabol, ale preto, že to tak chcel ten tvoj zlý Boh.“ na chvíľu sa zamyslela „Ba možno náš Boh?" vyslovila tichšie s istou záhadou v hlase. Jej "boh" bol demon či diabol s mocou božou, ktorý stvoril svojích poddaných démonov, no čo ak ich stvoril ten jeden a ten istý Pán? Zamyslene si ho premerala, ako keby hľadala odpoveď priamo v jeho očiach. Ak bol naozaj nástrojom apokalypsy... bude zaujímavé vidieť, kto nakoniec z koho spraví popol.
„Presne tak. Tápajú sa v bahne vlastnej slabosti, utápajú sa v klamstvách o poriadku a cti… a napriek tomu sa nazdávajú, že stoja nad všetkým,“ povedala, hlasom hladkým ako hadia koža. Jej sedem chvostov sa zavlnilo v zdanlivom pokoji.

Jej pohľad sa zúžil ešte viac, keď Apollyon skonštatoval že je zvedavá. Na perách jej zahrálo nepatrné, temné čudo úsmevu. Nenaskytovali sa jej odpovede od tohto tajomného vlka stratených slov. Na hádanie naozaj nemala náladu, ba či ju len skúšal? Zastala pohladom na ňom, chvíľu ho pozorovala, ako sa zdalo, že v jeho očiach blikajú otázky. Ani on z nej nespúštal oči , vari že mal z nej obavy? „Možno si urobil niečo, čo ťa desí, čo ešte nepochopil... alebo... je to nejaká hra so zákonmi, s pravidlami tohto sveta..." Zasmiala sa, len krátko, temne. „No možno to bolo niečo temnejšie, s čím sa nechceš len tak chvástať." prenikala mu pohľadom do oka, ktoré nemal skryté pod šátkom, akoby niečo o ňom tušila, čo možno odteraz nikto nevedel. Priblížila sa ešte viac, jej temný pohľad sa teraz zameral na jeho postavu, ako ho skúmala, no neodpovedala priamo. Nepoznala presnú odpoveď, len to čo cítila, podľa toho súdila.
Zdálo a že predsa je len tento vlk akýmsi nástrojom božím i keď konkrétnej odpovedi niet. Urobila malý krok späť, aby si ho mohla lepšie prezrieť, ale jej oči zostali nezmenené, stále tie isté... prázdne, temné. Nebála sa ho, prečo by aj?
„Môj údel..." zopakovala jeho slová. Keď ju nazval démonom až ju to "zahrialo pri srdiečku", že i predsalen poznal jej pôvod. Chcela však odpovedať? „Aký len údel môže mať démon?" jej hlas bol teraz hlboký, znejúci ako zliaty kov. Nač sa jej pýtať ak je on nástrojom božím? Mohol by poznať pravdu jej. Či že bola nástroj na likvidáciu slabých, na rozpúšťanie poriadku a zničenie tých, ktorí nie sú hodní tohto sveta? Nebol tým aj on? Údel testovania hraníc, medzi svetmi aj medzi jednotlivcami. Priviesť chaos, zničiť túto neschopnú harmóniu, ktorá sa tu len tak potáca...Aj takto by sa to dalo popísať. A keď príde čas... bude ona tým, kto prináša zánik. Nie každý si zaslúži žiť. „Vždy je zábava pozorovať, ako sa svet mení, ako sa topí vo vlastnom odpade..." dodala nepodstatne len tak do vetra.

„Škoda? Aká len že? Snáď tu čakáš na vykúpenie od samotného diabla?" jej to prišla ako škoda, že ju neberie ako tvora z pekla. Čo teda bola podľa neho? Na anjela strážneho naozaj nevypadala... Aspoň to si teda o sebe myslela. „Čoho že si sa dopustil, ak že sa cítiš vínny?" možno že kladla mnoho otázok, no nevedela o čom je Norest. Či aj tuna vládne akýsi neznámy Boh o ktorom tento vlček rozpráva alebo je len pomiatnutý. Naklonila hlavu o čosi viac, jej pohľad sa zúžil do skúmavých štrbiniek. Nezaslúžia si ho? Zaujímavé. Pootočila ucho, akoby jeho slovám len naoko venovala pozornosť, no v skutočnosti ich hodnotila. Pristúpila ku nemu bližšie, rovnako tak ku tomu kraju hory. Jeden by mohol mať rôzne nemenované myšlienky pri pohľade tam dole. Chce snáď skočiť? Rada by mu pomohla... No nebola by ho škoda? pozerala do diaľky, pri poslednej myšlienke otočila svoj pohľad na neho a potom opäť do diaľky keď šedý rozprával. „Boh dáva a berie, nie?“ odvetila ľahkým, takmer znudeným tónom, akoby to bola len banálna fráza. „A ty? Ty si jeho nástroj?“ Skĺzla pohľadom späť naňho, tentoraz sa jej tretie oko naplno otvorilo. Čierna štrbina v jeho strede sa nepatrne pohla, akoby skúmala jeho podstatu, rovnako ako ona sama. Biele krídla mal, hoci je snáď on tým anjelom? Ba či archanielom čo prišiel zničiť tento svet? Neverila týmto blábolom, no zdálo sa že možné je všetko. Ona mala iného "takzvaného" Boha - bol to skôr démon no od predstáv cudzincov mal ďaleko od ich diabla. Podozrievala ho.
Napriek zdanlivému nezáujmu sa jej chvosty mierne zavlnili, prezrádzajúc nenápadnú zvedavosť. Ak bol tento svet odsúdený k zániku, chcela vedieť, prečo. A možno aj ako.

Jemne sa pousmiala, no v tom úsmeve nebolo teplo—iba chladná fascinácia. Jeho slová ju nepohoršili, naopak, pobavili ju... možno dokonca polichotili. Peklo? Možno. Možno nie. Nech si myslí, čo chce. Naklonila hlavu, jej tretie oko sa otvorilo sotva badateľne o čosi viac. „Peklo je možno vidieť všade, ak vieš, kam sa pozrieť." hlas mala pomalý, hladký, nesúsi v sebe ton chladu, akoby si sama prežila peklo. Prešla pohľadom po okolí, akoby hodnotila toto miesto očami. „Toto je tvoj svet?" opýtala sa napokon, hlas o čosi hlbší. Nebola to nevinná otázka. Chcela vedieť viac. O tomto území. O pravidlách, ktoré tu platia. O slabostiach, ktoré mohla využiť. Možno to mohlo znieť akokeby bola z iného sveta predsa len, no tam odkiaľ ona pochádzala, nebol na pohľad takýto kľud a mier. Až sa jej to hnusilo.

Vietor sa preháňal kotlinou, ako keby ju s posmechom vítal na tomto cudzom území. Ciannait si ho nevšímala. Už niekoľko dní sa túlala hranicami Norestu, stopovala, počúvala, hľadala akúkoľvek stopu. Jej laby sa doširoka rozprestierali nad nerovným terénom, pazúry ticho škrípali o skaly, keď sa švihla medzi úžinami kotliny. Vzduch tu bol ostrý, presýtený pachmi neznámych vlkov, možno svoriek a starého snehu, no ona nehľadala tieto psy. Hľadala svoju krv. Medoru. Namiesto toho však našla niečo iné.
Jej dlhé telo sa plynulo presúvalo pomedzi kamene, sedem chvostov za ňou švihalo v nerovnom rytme. Mala zlú náladu – bola unavená, podráždená a začínala mať dojem, že si z nej jej Boh rodu robí blázna. Pustila sa po vyššom hrebeni, kde mala lepší výhľad na kotlinku pod sebou a zrazu tam, v jej tieňoch, pohyb. Zastala na úbočí, obklopená chladným vetrom, keď jej tretie oko zľahka zašklblo. Napla svaly. Oči sa jej zaleskli ako uhľovočierne sklo, keď si všimla cudzinca. Bol sivý, trochu... zdeptaný. Nemusela byť prorok, aby videla, že ho niečo ťaží. Zacítila možný pach viny? Pomaly, rozvážne zišla nižšie, kameň pod jej labami sa sypal, no ona neuhla pohľadom. Nech vidí, že prichádza. Pohľad mala chladný, neprehovorila. Jej vnútorný hlas mala s podtónom pobavenia, no bez skutočného smiechu. Stála neďaleko zaujímavého vlka, sledovala ho. Nemala potrebu ho zdraviť, no chcela skúmať čo za stvorenia sú v tomto svete. Ako moc sú podobné im.

Meno: Ciannait Dern no Torryn
Prezývka: Cian [Kian / Kyn], Kyanit
Vek: Mladý dospelý (4 roky bude mať vo februári)
Pohlavie: samica
Matka: Micah Dern no Torryn
Otec: L'ethe Dern no Torryn
Súrodenci: Medora Dern no Torryn

Charakteristika
Ciannait je výraznou členkou klanu Dern no Torryn, ktorý je známy svojou démonickou povahou a temnými tradíciami. Medzi svojimi príbuznými je nápadná svojím jedinečným vzhľadom – čisto biele časti tela, najmä jej dlhé, elegantné chvosty, ju odlišujú v rode, kde prevládajú temné odtiene srsti. Jej prenikavé oči – s úzkymi zreničkami, červeným odtieňom, bielou dúhovkou a čiernym beľmom – vyžarujú sebavedomie a aroganciu, ktorá často odrádza každého, kto by sa na ňu odvážil pozerať príliš dlho. Ostré pazúry a predĺžené tesáky len podčiarkujú jej nebezpečnú a dravú povahu.
Jej rod je známy svojimi mocnými a rešpektovanými členmi. Už od útleho veku bola vychovávaná v duchu prísnych pravidiel a bojových tradícií, ktoré jej vštepili schopnosť prežiť a dominovať. Bola považovaná za ideálny obraz dedičky – silná, zdravá a dokonale spĺňajúca očakávania rodu. Táto výchova v nej vybudovala silný pocit nadradenosti a oprávnenosti, vďaka ktorému verí, že jej postavenie jej zaručuje právo na všetky privilégiá, vrátane nadradenosti voči väčšine svojho okolia, či už ide o členov klanu alebo vlkov zvonku. Povahovo je Ciannait neospravedlniteľne arogantná, často to prejavuje agresívnym správaním, najmä keď je spochybnená jej autorita alebo schopnosti. Rýchlo reaguje na vnímané urážky a jej výbušná zúrivosť z nej robí nebezpečného protivníka, ktorého sa mnohí obávajú. Jej sebadôvera ju však často vedie k bezohľadnosti – Ciannait sa púšťa do nebezpečných situácií bez zváženia dôsledkov, poháňaná túžbou po moci a uznaní.
Jej ambície sú nekonečné, túži stať sa významnou osobnosťou medzi démonickými vlkmi a upevniť svoje postavenie v klane. Táto túžba ju núti konfrontovať kohokoľvek, kto by mohol ohroziť jej cieľ, pričom neberie ohľad na spojenectvá ani priateľstvá. Hľadá a poráža súperov nielen v rámci svojho klanu, ale aj mimo neho, aby dokázala, že je najlepšia. Vo svojom správaní je dravá a bezohľadná – dokonca si užíva hru so svojou korisťou, pričom nepohrdne ani vlčím mäsom, ak sa jej naskytne príležitosť.
Pod tvrdým zovňajškom však Ciannait prechováva hlbokú lojalitu voči svojmu klanu a rodine. Cíti povinnosť presadzovať meno svojho rodu a chrániť jeho česť, aj keď to znamená prekonať vlastné obmedzenia alebo ublížiť tým, na ktorých jej záleží. Táto lojalita ju robí aj náchylnou na žiarlivosť voči ostatným členom klanu, ktorí by mohli ohroziť jej postavenie.
Zvláštnym aspektom jej povahy je jej vzťah so sestrou Medorou. Napriek ich odlišným názorom a napätiu medzi nimi je ich vzťah pozitívny. Ciannait má Medoru úprimne rada, aj keď nechápe jej pochybnosti o klanových tradíciách a viere. Tento vzťah vnáša do Ciannaitinej osobnosti schopnosť cítiť lásku a starostlivosť, hoci je inak známa svojou krutosťou a bezohľadnosťou...

Minulosť
Ciannait sa narodila do rodiny vlkov s démonickou krvou ako jedna z dvoch sestier. Od malička bola považovaná za tú „lepšiu“ – silnejšiu, zdravšiu a dokonalejšiu – bola odrazom ideálu, ktorý rod očakával. Narodila sa bez akýchkoľvek hendikepov, čo bolo v očiach ich rodiny dôvod na obdiv. Jej sestra Medora, naopak, od narodenia zápasila so svojimi obmedzeniami, a hoci nebola menej inteligentná alebo schopná, bola vnímaná ako slabá a nedostatočná. Tento rozdiel medzi nimi vytvoril priepasť, ktorá sa s rokmi len prehlbovala. Vyrastali v rodine, kde hlavnú úlohu zohrávala ich matka a babička, ktoré boli známe svojou tvrdosťou a neľútostnou výchovou. Hoci ich otec zohrával vo výchove tiež úlohu, jeho postavenie bolo nižšie než postavenie matky. Bol menej krutý a viac prejavoval pochopenie, no jeho rešpekt k manželke a jej pravidlám mu nedovolil chrániť dcéry pred tvrdosťou výchovy. Ciannait však tento systém nevadil – prijala ho ako prirodzený a nevidela dôvod ho spochybňovať. Sestrám nebolo nikdy dovolené prejavovať slabosť či zraniteľné emócie. Od detstva im vštepovali, že slabosť je neprípustná a pripravovali ich na to, aby jedného dňa boli dôstojnými členkami rodu. Ciannait sa naučila potláčať svoje pocity, skrývať bolesť a plniť rozkazy bez zaváhania. Očakávalo sa, že budú oddané rodine, poslúchať vyššie postavených členov klanu a, predovšetkým, Boha – Démona, ktorý viedol celý rod. Viera v neho bola absolútna a neotrasiteľná; bol stvoriteľom, ochrancom aj sudcom.
Na rozdiel od nej však Medora začala pochybovať. V rodine, kde neexistovalo nič iné, v čo by mohli veriť než v ich stvoriteľa, Medora objavila iného Boha. Boha Noci. Jej myšlienky a viera boli nielen nepochopiteľné, ale aj rúhačské. Ciannait nerozumela, ako môže jej sestra spochybňovať to, čo ich učili odmalička, a tento rozdiel medzi nimi prehĺbil ich už tak napätý vzťah. Medora však stále častejšie spochybňovala ich vieru, začala sa dištancovať od rodinných pravidiel a snívala o slobode mimo tieňov rodu. Pre Ciannait to bolo osobné – ako keby Medori pošpinila všetko, na čom ich rodina stála. Pri odchode Medory rod DnT rozhodol, že musí byť sledovaná, aby sa zabránilo jej prípadnej zrade či šíreniu pochybností. Táto úloha pripadla práve Ciannait. Ako lojálna dcéra a sestra bola odhodlaná splniť príkaz – a ak to bude potrebné, neváhať Medoru zastaviť raz a navždy. Pre Ciannait to bola ťažká úloha, pretože aj napriek všetkému bola Medora jej sestrou… no slúžiť ich stvoriteľovi bolo jej povinnosťou. S touto myšlienkou sa vydala na cestu, ktorá jej život možno navždy zmení.

Zaujímavosti
- Jej meno sa číta ako Kianait / Kynait, no správne sú aj iné varianty výslovnosti.
- Má 90 cm v kohútiku.
- Dlhé nohy, dlhšie telo a huňatý krk.
- Má 7 chvostov, z toho 6 z nich je čisto bielych a má dva páry uši.
- Tretie oko na jej čele nemá vždy otvorené, otvára ho hlavne počas používania mágie, no nič jej nebráni tomu, aby ho mohla otvoriť kedykoľvek chce.
- Počas používania mágie sa na jej tele stvárni niečo ako čierna “aura” / ”dym”, ktorý pohlcuje akýkoľvek druh mágie. Tento “dym” jej ide z očí, tvorí sa v okolí predných nôh a stvárňuje jej na čele pár rohov, ktoré nedokážu ublížiť, lebo sú nehmotné - je možné ich rozptýliť, no chvíľu na to sa vrátia do pôvodného stavu.
- Je z časti kanibal.

Mágia
Anti-mágia
Umožňuje potlačiť, zneškodniť a anulovať všetky formy mágie vo svojej prítomnosti. Táto moc vytvára okolo nej pole s dosahom približne 20 metrov, kde akákoľvek mágia postupne slabne, až k úplnému zániku na vzdialenosť 10 metrov. Anti-mágia dokáže neutralizovať aktívne kúzla, kliatby, magické pasce či akékoľvek iné magické efekty. Pokusy o magické útoky, ako sú strely či magické zbrane, sú v jej prítomnosti okamžite anulované a stanú sa neškodnými. Rovnako tak magické predmety v jej okolí strácajú svoje čarovné vlastnosti a zostávajú obyčajné, pokým sú v dosahu anti-mágie.
Pri aktivácii tejto schopnosti sa okolo Ciannait objavuje hustá čierna aura pripomínajúca dym, ktorá sa sústreďuje najmä pri jej predných labách a postupne obklopuje celé telo. Na jej čele sa zjavujú dva démonické rohy, symbolizujúce uvoľnenie temnej energie. Táto zlovestná transformácia posilňuje jej autoritu a zároveň desí nepriateľov.
Hoci sa anti-mágia môže zdať výnimočne mocná, nie je bez slabín. Neutralizuje všetky formy mágie, vrátane vlastných magických schopností používateľa.
Pokým je schopnosť aktívna, nemôže využívať iné druhy mágie a musí sa spoľahnúť na fyzické schopnosti. Navyše, udržiavanie anti-mágie je energeticky veľmi náročné. Ak anti-magi používa príliš dlho - dlhšie ako 4 hodiny nepretržite, dochádza k jej vyčerpaniu, čo z nej môže urobiť ľahší cieľ v predĺžených konfliktoch. Celkovo môže mať mágiu aktivovanú viackrát za deň, no nesmie prekročiť limit 13 hodín - ak tento limit prekročí, musí si odpočinúť a to buď spánkom trvajúcom aspoň polovicu tohto času alebo bohatým jedlom.
Anti-mágia je však obzvlášť účinná proti magicky založeným nepriateľom. Ak sa protivník pokúša vykonávať mágiu v jej prítomnosti, tieto snahy sú neúspešné a vedú k rýchlemu vyčerpaniu protivníkových síl. Hoci protivníci, ktorí využívajú čistú fyzickú silu predstavujú hrozbu, správnym vyvážením svojich schopností dokáže Ciannait zvrátiť situáciu vo svoj prospech.

Obrázok




Profilovka do zoznamu:


Ďalšie vaše postavy na brloh: Zathrian
Discord meno: Rea / rea_reika
Využívam slot na postavu za Advent 2024