Príspevky užívateľa

Slová princezny sa mu ozývali v ušiach, akoby nemal nikdy počuť nič iné. Bolo skutočne príjemné mať niekoho pocitovo blízkeho, kto je ochotný mu pomôcť aj keď sa práve priznal, že má v podstate strach. Padlo mu veľmi vhod byť pri takej osobe odhliadnuc od toho, že to bola zrovna princezná. Víla z Igny.
Keď k nemu pristúpila, ani brvou by nepohol. Nepohol by ani brvou ani keby ho mali mučiť. Upieral na ňu pohľad a pozorne ju so zatajeným dychom počúval, takmer neschopný slova. Bol v rozpakoch, keď ho takto oslovovala, ale keby tak nerobila, myslel by si, že nie niečo zle. Kvôli tebe Pippa by som bez mála v okamihu celej svorke prezradil čo sa stalo. Keby mal v jej očiach klesnúť.
" Si veľmi láskavá. Tvoja ochota pre mňa znamená viac než by si si myslela." Danny sa odmlčal avšak s letmým úsmevom. " Ale toto je niečo čo musím spraviť sám."

Danny si všimol ryšavej vlčice ktorá ho prišla konfrontovať. Bol ešte nervózny, musel uznať. Ešte tu nebol doma. Pociťoval úzkosť zo svojich rozhodnutí a prv vykoľajene trhov hlavou, keď zbadal, že sa blíži. Bola od neho staršia-výrazne a jenu v prvom momente napadlo, že muselo byt nesmierne ťažké a zdĺhavé kým sem dorazila. Kto vie od kedy bola na ceste. Možno je pre ňu vlastne nové mnohé pretože si nestihne všimnúť keď sa niečo zmení. Ty si idiot. Pokarhal sám seba. Zdala sa byť milá a on by mal len za tieto hlúpe vtipy hoc v jeho hlave zhorieť v pekle.
"Dobrý deň, som. Danny" zaváhal pri predstavovaní sa. Aj tak pravde neujde.

Mal zvláštny pocit. Bol na seba hrdý po jeho veľkom love s Arrakisom, ktorý sa mimoriadne vydaril, hoc odtiaľ nevyšiel úplne bez škrabanca. Bom však zároveň aj v strese a zároveň bol pomerne zdeptaný že nemôže ísť na ples. Snažil sa aspoň pomôcť ako sa dalo, no nezdalo sa, že sú jeho služby potrebné niekde inde než na mieste diania, kam nesmel pre istotu ani na krok. Tak to bude lepšie. Vybral sa preto sám na opačnú stranu územia aby sa ho aspoň nikto nič nemohol pýtať.
Skôr než stihol nájsť tiché miesto kde predeptá celý večer, počul z jaskyne podozrivé zvuky nešťastia.

Ryšavec nakukol dnu a pri pohľade na rohatého vlka zostal nemo stáť. Ples sa nebezpečne rýchlo blížil na to ako sa mu príprava vymykala spod kontroly.
S malou dušičkou vošiel dnu a úprimne sa v ňom ozval Roihu q mal čo robiť aby sa nasmial.
"Hej, dáko ti to nejde" odpovedal zabúdajúc na slušné spôsoby no rátalo sa to že ihneď uchopil lianu a pokúsil-slovom pokúsil sa s rým niečo spraviť

Danny tak trocha dúfal, že by mohol byť ešte užitočný, no Arrakis mal pravdu, musel zostať skrytý a i jeho pach ho mohol odhaliť. Varoval ho, aby sa držal v ústraní, a Dannymu to prv znelo pomerne starostlivo, čo ho na jednu stranu potešilo. I keď si uvedomoval, že ani pre nihil toto nie je dobrá vizitka a riskujú aj oni. Zadumane možno trocha skleslo odvrátil hlavu, ale dobre vedel, že mal pravdu. Nemohol ísť na ples to vedel. To že nemôže ísť ani do blízkosti diania, to mu dochádzalo pravda až teraz. Mlčky prikývol.
Nečakal, že bude Arrakis v tajnosti držať dôvod jeho príchodu pred svorkou večne, no tak nejak dúfal, že by to mohlo počkať. Ako si to predstavoval? Zvolá svorku a povie im čo ryšavec Danny urobil a prečo je tu? To bude nepríjemné a mimoriadne. I keď najhoršie bolo, že mu to dávalo logiku. Raz o tom musí hovoriť. A uvedomoval si, že by bol možno rád, keby tak spravil pred plesom, pretože predsa prídu aj prízrační. Na to už bolo ale asi neskoro.
" Som." odpovedal z povzdychom a pozrel naspäť na panovníka. " Ako skončí ples, budem rád, keď môžem prísť pomôcť okolie patrične upratať." riekol

Pozoroval z trávy vzlietnuť dravca, rovnakého akého videl na kopcoch na území svorky ešte pred zimou. Pozoroval ho už nejaké obdobie, zvykol krúžiť vo vzduchu a hľadať si potravu. Hoc nevidel o akého dravca išlo, musel to byť sokol, pretože tí predsa takto krúžili, čo sa mu potvrdilo aj keď ho videl ozlomkrky strmhlav letieť na korisť. Dannyho to začalo zaujímať už keď ho prvý raz videl, ako slobodne lieta, no keď s Ghaayel našli iného sokola, začal nad tým premýšľať viac. Vyhľadával ho a snažil sa ho pozorovať. Kto vie, ako by to bolo, keby sa spriatelili? Táto myšlienka mu vŕtala hlavou, vskutku.
Posledné obdobie, zvykol dávať kúsky koristi na viditeľné miesta, aby ho prilákal, avšak iná zver bola obyčajne rýchlejšia, pretože pach sokola v okolí necítil. Teraz robil to, že dával návnadu tam kde vedel, že sa zrovna zdržiava. Bolo to zdĺhavé, a vyžadovalo si to pozornosť a trpezlivosť, bola to však výzva. Tú poslednú nechal na veternej lúke a keď sa na druhý deň vrátil, bola preč. Všimol si ako mu vysoko nad hlavou krúži vo veľkých oblúkoch dravý vták. Musel Dannyho vidieť, pretože tým ako s vlk pohyboval, si všimol, že sokol koncentruje veľké kruhy vôkol neho, aj keď boli veľmi rozsiahle. Danny zavetril. V blízkosti cítil bažanta. Bažant. Preblyslo mu hlavou a rozhodol sa niečo vyskúšať.
Plížil sa po pachu v suchej tráve zasypanej snehom a keď sa dostal bažantovi na dosah, zastavil. Pozrel hore, či je sokol stále prítomný a keď bol v kruhu relatívne blízko Dannym, skočil vpred. Nelovil bažanta, iba ho vyplašil. Zviera vyletelo prv ťarbavo do vzduchu a ako Danny predpokladal, sokol to ihneď spozoroval a strmhlav letel na zviera v takej rýchlosti, že mu pokojne mohol dolámať kosti. Zhodil ho na zem , ozval sa škrek, sokol opäť vzlietol a nálet zopakoval. Až kým sa bažant doteraz brániaci sa- neprestal hýbať. Danny pribehol bližšie, potom spomalil.
„Páni." Takto ešte nelovil a musel uznať, že to bol najzaujímavejší lov, aký si vedel predstaviť.
Sivo-hrdzavý sokol stál na bažantovi, požierajúc z neho jedlo a keď sa Danny priblížil, roztiahol výhražne krídla a zaškriekal. Vlk zastal. Toto nebola straka, ktorá uletí keď sa vás zľakne. Bol to dravec, rovnako ako on, koniec koncov. Danny si sadol. Chvíľu vlastne celkom dlhú na seba bytosti navzájom bez slova hľadeli. Strnulo ale so záujmom. Videl, že mu Danny nič zlé nerobí, no nedôveroval mu natoľko aby dokázal žrať. Pochopiteľne. Keď sa Danny druhý raz postavil, sokol odletel zase do vzduchu.
„Hej počkaj!" zvolal no vedel, že s tým nič nezmôže. Mal by bažanta zobrať? Neprišlo mu to správne. Už nevidel, že sa sokol vrátil hneď čo vlk odišiel.

Danny sedel na zasneženej lúke a pozoroval trsy trávy vytŕčajúce zo snehu. Povzdychol si. Vlastne mohlo byť krásne byť zajtra večer na plese. Mohol tam pozvať Giuseppe, ak by to bolo vhodné, možno by sa tomu potešila, mal taký pocit, samozrejme. Ale túto tému s ňou radšej ani nenačal, lebo to nešlo. Nemohol sa tam ukázať. Rozmýšľal aký veľký risk bude prísť sa aspoň spoza kríkov pozrieť. No asi by nemal. Prihlásil sa, že zajtra pôjde ráno s Arrakisom na lov, aby pripravili hostinu a bol rád, že sa bude činiť, stále to však nebolo ako samotná účasť.
Bolo mu z toho trocha smutno, no nič sa nedalo robiť.
Zacítil prichádzajúci pach nihilčana a napriamil uši. Kto to bol?

Ryšavý vlk prikývol a čo najšetrnejšie uchopil diviaka tak aby mu už nepoškodil nijakú časť. Spomienka na " miesto diania" mu pripomenula, že bude podávaný ako hostina a nebolo by tak úplne od veci aby bol reprezentatívny.
Nebolo reálne zobrať diviaka inak ako ho ťahať snehom, povedzme si narovinu, nie je to ľahké zviera. Veril, že cestičku potom upravia, alebo možno aj viac nasneží.
"Môžem byť pri príprave plesu ešte niečím prínosný?" spýtal sa keď nachvíľu korisť položili, aby si oddýchli. Skutočne chcel prejaviť záujem, hlavne, keď tam sám nemohol ísť.
Nechcel zaťažovať Arrakisa otravnými otázkami, no prišlo mu, že snaha niečo robiť pre dnešnú udalosť, by mohla byť cenená.

Taktiež cítil ako sa mu telo zatriaslo vyčerpaním, cítil tiež zranenia, ktoré utŕžil, napriek tomu, že boli drobné. Počas pár minút nastalo ticho, ktoré napokon Arrakis prerušil. Alebo ho prerušil Danny tým, že s ním nadviazal očný kontakt? Pohľadom pozrel na rameno a potichu sa uchechtol a iba prikývol. Mal pocit, že toto zranenie bude preň pamätné, pripomínajúc mu skutočný, poriadny lov s riskom. I on si všimol, že mal Arrakis zranenie na rovnakom mieste, odpoveď Aj vám, však nebola na mieste. Všimol si inému prístupu k nemu a bral to so všetkou vážnosťou. Nemal nikdy pocit, že sa bude pred rovesníkom cítiť byť poctený, no i jeho nadstavenia sa zdalo sa dokázali meniť. Napriamil uši a chvíľu ostal ticho, potom prikývol. " Ďakujem. Bolo mi cťou spolupracovať s Vami na tomto love."

Zdalo sa mu akoby čas plynul neuveriteľne dlho a on mal čo robiť aby ho zdržal, predsa však vedel, že to prinesie ovocie. Už sa nebál dôverovať Arrakisovi v love, toto bol ťažký lov, ktorý zvládli. I keď po ňom panovník pozrel a chcel mu niečo naznačiť, Danny nepúšťal tvár kanca, hoci utrpel dáke kopance, škrabnutia a bol poriadne unavený, hoc si to ešte vplyvom adrenalínu neuvedomoval. Keď napokon korisť padla, pustil ho. Oko diviaka bolo poškodené a okolie zakrvavené a Danny sa na to doteraz z estetického hľadiska nepozeral, mohli byť ale radi, že žili.
Vypľul trocha krvi a neurčitej hmoty zo zrakového orgánu diviaka a konečne vydýchol. Zastavil, upierajúc pohľad hlboko na korisť a prerývane dýchal. Skôr, než pozrel na panovníka, cúvol k najbližšiemu ihličnanu, zo zeme, vzal zachovalú vetvičku a dôstojne ju priložil na jugulárnu žilu na krku koristi. Trofeji.
Predsa taký úlovok a pre taký účel si zaslúžil poctu.
Až potom pozrel v tichosti na panovníka.

Vytrvalo dobiedzal do diviaka niekedy tak aby ho stihol aj čo najviac poškodiť, optimálne mu znemožniť pohyb, avšak v prvom rade tak aby ho zabavil. Spoliehal sa na to, že Arrakis zasadí smrteľný úder, ak nie na prvý, aspoň na druhý krát. Nevedel čo presne sa stalo, keď panovník pustil diviačí krk, zviera sa však zahnalo raz po jednom raz po druhom, nevedno či to bola už len zúfalá snaha zachrániť sa, alebo hnev. Danny uskočil doboku, nechávajúc mu však sekundu na dosah svoje rameno, v ktorom pocítil prv veľmi ostré štipnutie. Nezasiahol ho priveľmi, no i tak preťal kožu, pretože srsť na ramene nebola tak hustá. Danny zo seba vydal akýsi zvuk medzi zakvílením a zavrčaním a cvakol do priestoru pred diviakom. Krátko pozrel na Arrakisa. Čo teraz? Pokúšal sa obehnúť zviera zase z opačnej strany a opäť mu chňapol po nohe. Tentoraz bol však diviak rýchlejší a už vedel čo čakať. Priam výhražne sa otočil, takmer naberajúc Dannyho klamy a bolo to práve v tej sekunde, keď vlk inštinktívne uskočil len na pár centimetrov od úderu a uvedomoval si že práve mohlo byť po ňom. Mier mu po hlave teraz. Zameraj sa na oči. Ozvalo sa. A tento pocit, nech ho priviedol do akýchkoľvek problémov, ho z mnohých aj dostal. Nerozumel ako fungoval, len vedel, že mu zatiaľ vždy zachránil život? I keď to bola irónia. Ryšavý vlk skočil po prasati asi v rovnakom momente kedy sa kanec ohnal opäť a zaboril špičiaky (dentes canini) mieriac priamo na úroveň ľavého oka. Veril, že toto dá Arrakisovi priestor.

Zazmätkoval, poskočil raz do jednej raz do druhej strany, kým sa rozhodol z ktorej diviaka obehne,. i to mu však dodalo istú výhodu, pretože zviera tak nevedelo čo čakať. Bolo obtiažne dostať sa mu k panvovým končatinám, ale ostatne, čím viac času venoval diviak Daňkovi, tým viac času dostával panovník na smrteľný zásah. Bude to však musieť byť precízne. Nejednalo sa teraz len o to, či je Danny ako bojar schopný lovec, ani o to či sa zadosťučiní a preukáže užitočne. Jednalo sa tiež o to, že práve tak ako panovník, aj Danny podstupoval risk, spoliehajúc sa na to, že môže Arrakisovým schopnostiam a spolupráci dôverovať. I to bolo dôležité, bez ohľadu na to, či bol na najnižšom rebríčku. Mohlo sa totiž ľahko stať, že mu pôjde o život. Obehol diviaka v pomerne tesnej blízkosti, asi tak pol metra, bol však rýchly. A ako kázal panovník, zakusol sa do zadných nôh, priam do päty koristi a potiahol. Zviera sa okamžite zahnalo a Danny uskočil tak aby sa nezranil, držal sa ale blízko a preto aby mohol Rakis zaútočiť, vybehol po nohách opäť. A opäť. Dobiedzal.

Počasie sa nepredvídateľne v horách menilo, v tomto prípade zhoršovalo. Ešte pred chvíľou mohol hľadieť do údolí a vidieť ich zasnežené planiny a teraz? Vietor sa dvihol, oblaky zahalili oblohu a sneh padal čoraz hustejšie. Premenlivé. V horách nachádzal život, ktorý bol iný- čistý, ktorý mal svoju cenu, uloženú v srdci dobrodruha.
Netrebalo by veľa a vlčice kúsok nižšie by si nemusel všimnúť. Ako však schádzal čoraz nižšie, Spozoroval predsa aj v snehu sivasto-hnedú postavu. Na chvíľku pribrzdil, keď však vietor nepríjemne zadul silnejšie, pohol sa zase vpred.
"Ahoj." pozdravil - priam zvolal, aj keď nie tak silno, aby nedajbože spôsobili dáku katastrofu. Išiel bližšie než za normálnych okolností, vlk prichádzal k cudziemu, ale veril, že z neho vlčica nebude cítiť žiadne napätie

Diviak sa zvrtol v panike, kde však narazil na útok nihilského panovníka. I ked sa obratom stratil Dannymu z prvého záhryzu, ryšavec nečakal a pokračoval vpred. Kým Rakis útočil na hlavu diviaka, Danny sa zakvačil prasaťu do lakťového kĺbu a s preveľkou snahou potiahol, aby mu čo najviac znemožnil pohyb. Inak tichým lesom sa nieslo hlasné vrčanie lovcov a kvílenie, miestami až desivo výhražné, lovenej zveri.
Diviak sa ošíval, mykal prudko, že bolo zaručene pre oboch lovcov ťažké nepustiť ho zo zovretia. Danny bol nútený končatinu pustiť, nechávajúc v nej hlbokú ranu, preveľmi dúfal- že pokiaľ možno vykĺbený lakeť, avšak nebol si istý, či na to jeho prvý zásah stačil. To sa dozvie, keby chcel diviak ujsť. Ryšavec ho obehol rýchlo tak, aby mu zabránil pohnúť sa vpred, hoci si dával veľký pozor na to, aby si držal odstup od klov, ktorých zásah by pre mladého vlka mohol byť fatálny. Držiac zviera v kruhu pozrel na moment na Arrakisa.

Danny nikdy predtým nedal do stopovania toľko energie a precíznosti ako teraz. Tušil že nič nesmelo byť ponechané na náhode a predsa- Arrakis išiel za ním a sledoval ako si počína. Snažil sa. Preblyslo mu hlavou že možno ak uloví diviaka aj v Giusepiných očiach stúpne, bola to povrchná myšlienka, nepodstatná pre skutočnú dôležitosť tohto lovu, ale dodávala mu odhodlanie. Stopu sledoval ako rodený durič a nepustil sa jej, dokonca sa navonok tváril že ani raz nezaváhal hoci nastali monenty kedy si nebol istý či stopu nestratil.
Predierajúc sa avšak potichu krovím a zasneženým lesom sa pomaly približovali k cieľu. Zdalo sa že to trvalo večnosť avšak predsa sa pred ich zrakmi objavil štetinatý tvor- väčší než by sa z diaľky mohlo zdať.
Keď pohliadol kontrolne na Arrakisa, ktorý ho už zaiste tiež videl, q spozoroval že panovník nema v iniciatíve začať skutočný hon, vydal sa sám oblúkom tak aby zbiera obkľúčil. V snehu musel naplánovať opatrne aby nevŕzgal.
So zatajeným dychom bol prv trocha v strese, vedel však že to vie tvor vycítiť. Upokojil sa a zopár raz pokojne nadýchol skludnujuc svoj tep. Potom po diviakovi vyštartoval

Mal za to že sa môže občas aj pomýliť a tak sa zaksichtil po Gájel naspäť, keď sa uštipačne uškrnula. kráčal teraz radšej tak, aby išla prvá, nech sa nestane, že zabočí niekam, kam nemal ísť. Ako teraz. Než ale vôbec došli k lesu, i jemu udrel do očí vták, ktorý sa akosi zdalo sa už stal čousi obeťou. "A niekto ho tiež nemal." narážal na zožraté pernaté zviera a zastavil, nevedno, či hodlá vlčica analyzovať toto miesto činu, alebo ako.
Pre istotu počkal. Hlavu mal inde, nie na operencovi na zemi, ktorého si všimla a na ktorého upozornila, ale na jej slová o otcovi, matke a bratovi či sestre. Ako sa mal? Asi dosť naprd, keď zmizla väčšina ich rodiny.