Príspevky užívateľa

Chvíľu trvalo, kým si medzi stromami všimol bledej srsti a zorientoval sa. Mimovoľne stúpil pred zvyšok pstruha, ktorý mu zostal. Necítil sa byť touto reakciou nijak ohrozený. Danny sa vlastne málokedy cítil byť ohrozený, spoliehal sa na svoju schopnosť vyrozprávať sa z problémov. " Vyzerám snáď že mi to tu patrí?" odpovedal mu otázkou. Les predsa nie je len jeho, je normálne, že aj sem tam na niekoho narazí. Pri spomenutí počasia Danny podvihol ryšavú hlavu k oblohe a zažmúril oči, keď mu do nich padli kvapky dažďa. Mrholilo, nebolo to nijak tragické a on sa zhlboka nadýchol a usmial. "O čom to hovoríš, pozri ako nádherne prší."

"Ty musíš mať s touto povahou strašne bezútešný život." skonštatoval až terapeuticky a ľahostajne kývol ramenami. " V poriadku, aj tak to hovoríš len preto, že sama nevieš ako sa laň správne loví. Keby si v tom bola taká dobrá, vedela by si ma niečo priučiť, ale to je dobré, nikomu o tom nepoviem. " oznámil ryšavý vlk, pričom sa musel poškrabať zadnou nohou za uchom. " Už ťa nechám teda pokiaľ tak všetkých neznášaš. Ale ešte mi dlžíš závod naspäť." žmurkol na vlčicu, kývajúc chvostom. V napätí stál, či ju bude musieť ešte presviedčať, alebo konečne pochopila, že Danny sa nevzdá len tak.

V tomto okolí sa zdržiaval už nejak dlho. Bivakoval dakde v lese a aj mu zišlo na um, že by snáď bolo na čase ukázať sa aj doma. Nevnímal, že by mal snáď nejaké povinnosti vo svorke, okrem tréningov a inej výuky, ktorú asi neradno celkom podceniť, no Danny si rád užíval. Pri rieke, ktorá tu skoro stála dnes podvečer ulovil pstruha. Pstruhy mu išli loviť sakra dobre. Danny lovec pstruhov. Danny medveď, Lišiak, páčilo sa mu byť vlkom mnohých tvárí a tak ho zaujala každá prezývka, ktorú si snáď niekto vymyslel. Niektoré sa rozhodol sám používať, keď mu prišli príznačné. Sedel dolu na kameňoch a požieral svoj úlovok. Sľúbil si, že ešte noc prespí tu, zajtra ráno uloví aspoň troch pstruhov! A prinesie ich domov, aby si to vyžehlil.
Vonku bolo šero aj napriek tomu, že ešte nebola tma. Isto by na oblohe bolo slnko, keby nebola dnešný deň zahalená mrakmi. Dážď plynulo kropil vodu i stromy a trávu takmer počas celého dňa, niekedy intenzívne, inokedy len tak nepatrne.
Zodvihol sa od jedla, keď započul kdesi za ním šum. Ako kroky. " Huh?"

" Aká hra, veď ja všetko beriem vážne!" odpovedal zľahka popudene a obzeral sa dokola či uvidí tú hrozbu, o ktorej hovoril tento sivý drzí tvor, ktorí sa svojim vystupovaním Dannymu ohromne páčil. Keby ho chcela iba postrašiť, asi by zvolila iné slová, no mohol si byť istý? No i on pravdaže počul tieto hrozné zvuky. "Koľko je toho, môžme to prekvapiť" Danny sa rozhodol netrucovať a prejsť rovno k veci. Či mala vari iný plán? " Alebo chceš zbabelo utekať? To mi je u vás výchova" nedalo mu rýpnuť si naspäť a tak trocha aj čakal ako bude reagovať.

Žijúci z momentu cítil ako mu srdce bije vzrušením. Voda po Pipinom skoku ho opäť zmočila do morku kostí, neváhal a vyskočil na breh skoro hneď, pohadzujúc nohami, špliechajúc zvyškovú vodu kam sa dalo. Bavil sa ako snád nikdy predtým a to bolo čo povedať. Ostatne, každú zábavu vnímal ako jedinečnú.
"Oh ty líška!" skríkol radostne prižmúril žlté oči. Jeho pohľad na krásnej vlčici dho nezotrval, pretože mu voda stiekla do tváre a bol ich nútený zatvoriť a zatriasť. "Sakra" zasmial sa otriasajúc sa posledný raz. " Meňavec a vznešená princezná, to je snáď námet na poviedku." Riekol ryšavec bez toho, že by vedel o Pippinom titule, ktorý niesla v nihile. No ale, niekto s toľkými ušlachtilými menami a ešte k tomu tak pekný musel byť princezná. " Čo princezná- víla. Ty musíš byť isto víla."

" Môže to byť ale celkom pekné." odpovedal Danny avšak ostal pokojnejší než doteraz. Ancunín hovoril tónom ktorý neznačil žart ba priam naopak, pôsobil vážnosť. Predsalen Dannymu to pálilo. Uvedomoval si, nech je príroda akokoľvek čarovná vie byť aj divá a nespútaná a trebalo si ju i kvôli tomuto istým spôsobom s rešpektom vážiť. Možno by nejaké iné vlča povedalo, že oni by sa búrky nebáli, keby boli v takej situácii, Danny sa ale rozhodol čučať a až prekvapivo pokorne prikývol, keď Kunín dopovedal.

Danny bol vlkom ktorý rozhodne vedel zahliadnuť príležitosť a nebál sa ju pokúsiť využiť. Či potom necúvol, bola druhá otázka. " Keď to nie je ťažké, môžeš ma to naučiť! Napríklad hneď. Rodičia budú na mňa hrdí, že viem uloviť laň, čo ty na to? Bolo by to parádne." a šplhlo by jej to, pretože by ju nepovažoval za tak protivnú. Otázky na rodinu a jej poznámky na to že je šteňa úplne z hlavy vypustil. Rozhodol sa, že sa bude tvári, že neboli dôležité. Nadšene kýval chvostom.

Strakatý ryšavec sa v lastne v prítomnosti strakatej smotany zabával. Toto bola zaujímavá aktivita, hoci v súčasnej dobe nebolo aktivity, v ktorej by sa Danny nenašiel, pokiaľ v nej bol aspoň kus zábavy. " Máš pravdu, vyzerá celkom tak." súhlasil uvažujúc čo vidí v ďalšom oblaku a pre lepší výhľad sa vyvalil na chrbát do trávy, zvedavo natáčajúc hlavu, skúmajúc modro-biele nebo.
Informácia od Kunína ho popravde celkom dostala, toto bolo niečo zaujímavé. Bohvie aké všetky praktiky a zaužívania sú im neznáme. " Páni," odvetil nevýrečne s úprimným obdivom Kunínových vedomostí, no nehodlal ostať dlho mĺkvy.
" Takže v blízkej dobe bude svorka večerať zajaca, ktorý tragicky zahynul po tom čo naň padol strom, do ktorého z jasnej oblohy trafil jediný blesk. A bol by to vydržal, ale bol tak starý a práchnivý, že stačilo tak málo." Toto bol dokonalý príbeh, vskutku. Bol so sebou spokojný.
" Hej kamoš" - takto počul vyjadrovať sa niekoho a veľmi sa mu toto oslovenie páčilo! "Zažil si niekedy búrku? Ale nemyslím hocijakú, takú fakt že moc poriadnu."

Sivá vlčka, ktorá bežala od vody naňho čosi zavolala. Ono to možno ani nebolo tak nahlas, ako sa to Dannymui zdalo. Bol akosi vykoľajený, nestíhal reagovať. isto nechýbalo málo a bola by doň nabúrala, kam len mala naponáhlo. Vypočul z toho zmutované vydry a zožrať a trocha mu to pripomenulo jeho hru s líškou keď bol s otcom ako malý na hrádzi. " Počkaj, čo? Počkaj ma" zavolal a rozbehol sa za ňou. Bral to ako hru. hoci sa tváril smrteľne vážne, lebo do role sa trebalo zásadne vžiť. V tom však započul oný zvuk aj on a jeho krok zvolnel. " No páni, to je naozaj."

Čím viac sa rozčulovala tým viac ho to bavilo. Nezabudol pri jej zvolaní ešte vyplaziť jazyk, no potom ju už pekne počkal na vrchu na kopci kam šiel. Vedel, že v skutočnosti nie je taká zlá a veril, že keby nestála o spoločnosť, nešla by za ním.
" S tebou nie je sranda no tak. Mala si utekať. Budeme závodiť potom aj naspäť." navrhol a žmurkol, hravo kývajúc chvostom. " Moji rodičia nikoho neroztrhnú. Oni vedia, že mám dobrý úsudok. A keby si mi niečo chcela urobiť, už to spravíš." zazubil sa. " Nie je odtiaľto pekný výhľad? Dlžíš mi obed inak. Ale to nevadí, nemusíš to splniť, tentoraz. Inak beriem stávky veľmi vážne. Ale odpustím ti to. Aj ja už celkom dobre lovím. Ale na spoločný lov ma ešte nezobrali. Viem chytiť ale pstruha. Stavím sa že ty vieš uloviť aj lane však?"

" Sme len tak starí ako sa cítime." vyriekol preveľmi múdru vetu. Dnes teda ide samé perly, samý skvost, normálne by si mal udeliť pochvalu.
Čakal kým sa Cielo zodvihne a pridá k nemu naháňať slnko a mal čo robiť aby neprekrútil očami. Pff pomyslel si, nezdalo sa mu to varovanie dvakrát múdre. Veď on predsa nebol dieťa a i keby, kto by sa predsa vydržal do slnka pozerať priamo takú dobu aby mu to niečo spravilo? Veď to sa azda ani nedalo.
" Timotheé nie je môj strýko." pripomenul však tento fakt, keby to náhodou Cielovi nebolo jasné. " Ideme?" nebabral sa s tým však a rozklusal sa smerom za slniečkom. " Kto vie kde zapadá."

"On to samozrejme je medvedí zub. Ťažko vybojovaný, prinášajúc veľké straty aj obete" povedal nesmierne tajomne a uprel na Pip žlté oči plné dobrodružstva, pozerajúc jej až do duše. " Je to len paroh Pip, máme taký s bratom aj sestrou. Našiel som ich." priznal žmurkajúc, keď spravil pár krôčkov na mieste. Prešlapol a srdečne sa usmial. " To musím vymyslieť ale veľmi peknú lichôtku kvetinka, hoci pri takej ako ty netreba-" obzrel sa kam mu vlčica jeho veku ukazovala a veru zle urobil. Pozrel sa pohotovo, lebo znela, že našla buď niečo moc hrozné alebo moc super a oboje Dannyho zaujímalo. Čo nečakal bolo keď sa takmer znenazdajky ocitol až po uši vo vode, sprevádzaný výkrikom " Pippi!" a šplechnutím hodným vorvaňa. Voda tu samozrejme nebola hlboká, mal to oskúšané, hoci keď skončíte na čumáku, zdá sa to tak. Trocha sa jej aj nadýchal, tak a s vynorením neubránil kašlu, no potom prednými labami vyskočil do vzduchu a z celej sily vrazil naspäť do vody, nech si i ona užije dávku sprchy. Smial sa pritom, zabával sa, vyskakujúc z vody, válajúc sa v tráve.

Danny síce nebol nijaký Einstein, ale teraz keď to poprela, tak mal jasno. Hovno o tom vedela že? Muselo to byť smutné. On si užíval života a mal rodinu a skvelých kamarátov, s ktorými trávil svoj čas a pre ktorých dýchal.
Všimol si, že vlčicina odpoveď na jeho otázku nebola podaná zrovna dvakrát so záujmom a on s tým hodlal niečo robiť. Predsa to nebola len taká lúka. Rástli an nej iné kvety a isto aj tráva bola inšia ako tu. A bol presvedčený, že keď vyjdu hore, uvidia z kopca úplne iný výhľad a budú počuť a vidieť iné tvory ako tu ole.
"Poď budeme na ňu závodiť!" zahlásil nadšene, nedávajúc jej an výber a s výskokom sa rozbehol tadiaľ. " Kto bude posledný dlží druhému obed!" zachichotal sa.

"Len sa tak nenafukuj" zasmial sa Danny a ťukol do Štístka labkou. Priamo do pleca. S úškrnom na tvári pobehol okolo neho a zamával chvostom. " Hej? No to chcem vidieť. Nabudúce spravíme súťaž. Nie jeden závod ale viac. A Svetla to rozhodne" Budú pretekať v preťahovaní, v rýchlosti, obratnosti, v čuchu, už teraz to videl. Joj to bude nádherný deň. Možno bol troška súťaživý, ale rozhodne tak myslel najmä preto, že si užíval radosť z pohybu a trávenia času so svojimi súrodencami. A nebolo nad bratskú rivalitu, tá predsa nikdy neuškodí. " Tak čo hovoríš?" spýtal sa, hoci to už bral ako hotovú vec.

Varovanie samozrejme bral na vedomie a topiť sa nehodlal. Niežeby bol nejaký zdatný plavec, veľa toho naplánovaného nemal, ale veril že má gény aj po mame a teda raz v tom bude zaručene skvelý.
"Zamálo slečna, neradno začať deň s prázdnym žalúdkom." pousmial sa a neuveriteľne zvodne žmurkol. "Môžeš mi hovoriť aj Medveď. Volajú ma inak Danny. Pip, Pip to je naozaj krásne meno, hodí sa ti" po predstavení sa nezabudol poriadne otriasť, až sa mnoho vody dostalo aj na Giuseppe. Pip, to sa mu páčilo oveľa viac. Uvedomujúc si, že to asi nie je úplne vhodné sklopil previnilo ušká.
" Och to som teda nechcel, veď ty si celá mokrá." Mohutnou labkou sa jej pokúsil zotriť z ramena vodu, než ju opäť zložil." No, ale aspoň sa neuvaríš v tom teple, však?" riekol v nádeji, že sa slečna Pip nebude moc hnevať. Keď bola z takého vznešeného rodu, možno sa bude hnevať, kto vie čo uju naučili. No však nevyzerala ako snob a Danny si tak samozrejme ani nemyslel že je snob. Meno Milaga poznal ako inak zo svorky prízračných, ale on tieto veľké rody nijak neriešil. Koniec koncov, i on údajne nejaké rodové meno mal. A čo tam po tom.