Príspevky užívateľa

Daněk sa zachichotal, keď sa Svetluška zľakla a priateľsky do sestričky ťukol plecom. "Isteže sledujem. Podnikáš dobrodružstvo a ani ma nezavoláš?" zaculil sa žartujúc. Oči mu iskrili radosťou. " Tu predsa nemôžem chýbať." obzerajúc sa ďalej po okolí zavetril, či neucíti nával inšpirácie pre dobrodružnú výpravu. Ale lightovú, aby si to Svetla nerozmyslela. "No, kamže vedú tvoje cesty? Máš premyslený tento deň? Kam pôjdeme. Nenechávaj ma dlho v napätí." zazubil sa Danny, mávajúc huňatým chvostom. Preháňal to a bolo to očividné, ale chcel aby vedela, že má radosť, že si takto niekam spoli vyšli. A v podstate, on tú radosť naozaj mal.

Počúval jej prirovnania o medveďovi a nebol si istý či je polichotený alebo urazený ale usúdil že najlepšie bolo neprikladať tomu toľkú váhu. Počúval aj ostatné čo hovorila. On nepotreboval lekársku pomoc, bol presvedčený, že to nebude nutné. Neodpovedal však, sústredil sa pekelne, brázdiac prúd vody, číhajúc na klzké pozdĺžne tvory. Hodlal ich uloviť v celej kráse, aspoň jednu. Danny nebol typ čo sa pomodlil k hviezdam, toto bola až posledná varianta. On veril v svoje schopnosti. A či to bola náhoda alebo nie, po zazrení ďalšej ryby a až besným úsilím a snahou, hoc bez potrebnej precíznosti, mu napokon ryba, ktorá sama pravdepodobne zostala zmätená z toľkého chaosu, zostala v zovretí. Danny, mokrý od hlavy po päty, troška otlčený od štrku a kamenia, víťazoslávne vyšiel z vody a položil pred kvetinku svoj úlovok.
"Madmazel," povedal trocha skomolene, toto ťažké slovo a ponúkol vlčici svoj dar. " Čerstvý pstrúžik iba pre vás." vlastne nevedel či chytil pstruha, ale vedel že pstruh je ryba, kým si bol istý aspoň jednou vecou bolo to v poriadku

Ležal pokojne, užívajúc si moment pohody. Mal na saláme. Neriešil nič okolo seba, žiadne pachy, zvuky. Nevšimol si pach prichádzajúcej vlčice, ani pach tvorov nebezpečných. Bolo to niečo, na čom by mal zapracovať, pokiaľ sa túžil flákať podobným spôsobom, nieže nie.
Bolo to až neskôr, možno až moc neskoro, keď započul ruch okolo rieky, ktorej bol pomerne blízko. Zastrihal uškom a podvihol sa, nevidel však nič nebezpečné, hoc tentoraz, zavetril pach vlčky. Danny sa postavil so záujmom, chystajúc sa ju pozdraviť a zistiť o koho sa jedná.

Jej milosti si prv nevšimol, bol koncentrovaný na svoj lov, ktorý isto nebol tak zlý! Popravde všimol si vlčici až potom čo prehovorila. Do vody mu razom skĺzli aj zadné nohy. Takto na kraji mu siahal dobre po brucho, veril však, že v úseku dalej od brehu by bola hlboká. To by nebolo príjemné, ani zamak.
Strakatý vlk na bledú pani milostivú zažmurkal. " Viete to vari lepšie?" zastrihal ušami na poznámku, či sa mu darí. No to tak. Pfe. Ostávajúc chvíľu stáť sa napokon lišiacky usmial. " Čo táram, však? Taká nežná kvetinka. Len počkajte, ďalšia ryba bude moja." Potom jej ju mohol ponúknuť, zachrániť ju v tejto rannej hodine bez jedla. Čaja, ako sa naučil od otca, možno mala recht, avšak on sa musel troška predsa i predviesť ako správny chlap.

Po prespatí vo " voľnej prírode" mal ísť domov, ale mladého vlka upútal celkom opačný smer. Inštinkt mu vravel aby šiel objavovať ešte kúsok ďalej, a on musel inštinkt počúvať. Len máličko. Kúsok a potom sa vráti. Pomerne skoro ráno, ešte aby nebolo také ukrutné teplo, sledoval ďalej tok rieky Cayna, až sa rozhodol ťahať to ďalej po ľavoboku. Na jeho prekvapenie, nezostal bez rieky príliš dlho, keď mu cestu skrížila ďalšia. Vodu cítil vo vzduchu, tú sviežosť a zurčanie jej divého toku počul taktiež. Napredoval, prichádzajúc k brehu, ktorý sa na tomto mieste zdal byť prístupný. Tok tu bol zúžený a nezdal sa byť ani moc hlboký, bohvie ako to bolo na iných miestach. Obzrel sa strihajúc ušami a skočil na kameň, jeden z tých, ktoré vyzerali pevne. Uprel pohľad na hladinu, snažiac sa spozorovať tvora, ktorého by ulovil. Rád by sa najedol a raňajky rybacie nezneli vôbec zle. Danny bol všeobecne talentovaný muselo sa nechať. Nevedel, či v niečom vynikal, ale bol praktický do života a nejaký lov rýb bolo čosi, na čo si trúfol. S pohľadom upreným na vodu ako v hypnóze, spozoroval i ten najmenší pohyb keď mu hlava vbehla do vody. Prvý krát chňapol na prázdno. Pri druhom pokuse, kedy sa opäť zjavil pohyb vo vode, bol neúspešný taktiež. Predné nohy mu dokonca vkĺzli do vody. Zostal tam stáť, pobúrene, avšak stále koncentrovane.

"Celú nemusíš, lozdelíme si to napolovicu. Aby toho nebolo veľa" navrhol ockovi a cupital veselo za ním. Bol uťahaný ale nechcel to priznať- bože chráň, aby vedel, že aj on má svoje limity. Hoci nebolo sa čomu čudovať, bol po ťažkom boji! Už sa vlastne nemohol dočkať kedy prídu naspäť do nory. Nikoho nenechá spať a pôjde im na nervy to už vedel, ale bude im o tomto boji rozprávať a teda obzvlášť detailne, možno si niečo upraví. Potom si vymyslí nejaký príbeh a bude rozprávať príbeh, už teraz sa na to tešil, a už teraz premýšlal, o čom súrodencom povie.

Nevedel posedieť na jednom mieste fakt že nie. A chybou bolo, že sa vyplížil preč z územia práve už celkom podvečer. Ani si to neuvedomil a dostal sa až veľmi ďaleko pozdĺž rieky, skoro až na mieste kde sa pretínala s druhým tokom, to ale Danny nevedel. Bolo šero, pomaly tma ale on sa nebál. Tak prespí niekde vonku a potom ráno pôjde domov, možno s okľukou. Maminke prinesie kvietok a ospravedlní sa, ako inak. Urobí pekné vlčacie oči ako to vedel, neuveriteľne neodolateľný výraz a všetko bude v poriadku. Vysoká tráva ho šteklila na bruchu a jemu to nedalo. vyvalil sa do nej a začal sa labužnícky váľať. Toto bol život. Bol nadšený z objavovania a cestovania, nevedel obsedieť dlho.

"Asi nebola." súhlasil Danny po chvíľke, až po moc dlhej chvíľke zamyslenia. No predsa nad takýmito morálnymi hodnotami trebalo premýšľať, keď sa jednalo o vážnu vec. Chvíľu sa ešte zamyslel a nechal Roiha napäto čakať na jeho verdikt, či sa snáď ešte bude hádať alebo nie. Potom prikývol. " Tak doble poďme. Ale ak sa vláti a nalobí škodu, mušíš zoblať časť zodpovednosti, doble?" predsa to bol on kto Dannyho odvolal od jeho stráže je tak? Je.

Strakatý vlk, najväčší nezmar z rodiny, by samozrejme nikdy nepovedal Svetluške do očí, že na ňu dva pozor. Iste, ona bola slniečko, trebalo ju chrániť, ale vedel, že by ju mohlo zraniť, keby si myslela, že v ňu snáď neverí. Boh chráň všetkých kto by jej chcel ublížiť. Brat, brat to je o inom, i keď sa navzájom vedeli podržať, bol to predsalen chlap. Bolo však ich povinnosťou vybiť dušu z tých, ktorí by sa odvážili ublížiť ich malej sestre. I keď nebola o nič menšia ako oni dvaja.
Na jej prenasledovanie mal viacero dôvodov. Chcel na ňu dozrieť, chcel s ňou stráviť pekný čas, a zábavu, hlavne zábavu a dobrodružstvo, čo návšteva za hranicami svorky už tak nejak naznačovala a on sa z toho tešil.
Len čo bola dostatočne ďaleko od hraníc svorky ale stále nie moc, a len čo vyzerala zamyslene, Danny vybehol z kríkov a skríkol. " Ďalej ani krok!" Nečudoval by sa, keby jej privodil infarkt, avšak hneď potom sa začal smiať ako to vie len brat a ona musela vedieť, že toto postrašenie bolo myslené zo samej lásky.

Danny pravdaže už nebol tak malý aby ho bavila podobná forma zábavy, keď sa už nejednalo o moment prekvapenia. Miesto toho mal pripravenú ešte nejakú neuveriteľne vtipnú poznámku na účet nezabávajúceho sa Ancunína, ale ten sa šikovne obránil a vysvetlil, že aj on sa zabáva. Nuž, iným malým smradom by to možno prišlo trápne, ale Danny vo svojej podstate nebol nijak zlý a života si trebalo dobre užívať že? Chvíľu sa zamyslel a potom úplne nenútene, akoby to robil bežne kývol na mrak po pravoboku. " Tamten vyzerá ako zajac! -Po porážke."

Keby si bol Danny všimol jeho takmer zľaknutie, bol by si z toho isto spravil srandu. Nuž, nie každú situáciu možno naplno využiť. " Isto?" zažmúril trocha provokačne okom, akoby ho skutočne spovedal, no následne sa rozhodol dať Cielovi pokoj.
" Jasne, západ slnka je krásna vec. Ťažká romantika. Už si sa ho niekedy pokúsil dobehnúť? Ja viem že to nejde, ale je dokonalo uvoľňujúci pocit tváriť sa že hej. Poď skús to!" hneď ako si sadol sa následne postavil a pobehol dva kroky vpred, vyzývajúc chodiaci smútok aby sa trocha zabavil.

Danny tak možno pri jeho flegmatickej povahe a pohodovému výrazu a dojmu že tak pristupuje k životu nevyzeral, ale sprostý rozhodne nebol. Život vnímal aj pohodovo aj adrenalínovo, tak aby ho žil, len mal pocit, že k tomu nemá toľko šancí ako napríklad ocko. A to ho občas trocha mrzelo. Akoby tie šance snáď nevedel využiť.
Naklonil sa tiež a pousmial sa, inak bezhybne stál, nebol však nijak zvlášť vystresovaný. "Pokiaľ na to nevieš odpovedať, tak si buď hlúpa alebo veľmi nešťastná č- vlčica." Vynechávajúc slovo čajka, jej oznámil túto múdrosť, ale tónom takým, že bola vec snáď na zamyslenie, nie to ako urážka. To musel v jeho nenútenom hlase počuť aj hluchý. Danny rád žil. Rád žil naplno a keby si nemohol užívať života naplno, deptalo by ho to. Svoj život by však bol možno aj bez mihnutia oka - možno s mihnutím vymenil keby mal zaistiť šťastný život maminke. Alebo Svetluške, veď ona bola ich zlatíčko, zo všetkých súrodencov ju považoval za najväčšieho svätca, ktorého trebalo chrániť. Alebo bratovi, pre brata by tiež išiel aj do pekla. Aj pre ocka. Nijaké ďalšie velmi pevné vzťahy zatiaľ nenadviazal,
"Vieš čo je tam na kopci?" zaujímal sa a celkom zmenil tému, mieriac pohľadom kamsi na planinu husí.

Danny, velkáč Danny, už skoro samostatný jedinec príslušník svorky prízračnej a príslušník všakovakých iných samozvaných organizácií, špeciálne jednočlenného spolku - Danny dobrodruh na výlete, bol dnes výnimočne veľmi dobrý a zotrval na území svorky. Isteže, on by nebol v spolku sám a bol by ho aj premenoval, ale keď nikto nemal takého dobrodružného ducha ako on. No, so súrodencami by sa dalo niečo robiť samozrejme s nimi trávil čas mile rád, a keby bo býval mal partiu aj mimo svorky, čo nemal, rozhodne vedel, že by sa ani za mak nehanbil vziať súrodencov so sebou. On ich mal rád.
Cupital lesom, vonku bolo teplo a on sa viac menej varil, ale i tak samu tu páčilo. Ešte viac sa mu páčilo, keď zbadal živú dušu- Ciela, člena svorky prízračných. Vyzeral pomerne nešťastne, respektíve veľmi neaktívne. Strakatý mladý vlk sa vybral priamo za ním avšak odzadu, vykukol spoza kríkov.
"Máš depku?" zvolal asi až moc veselo a so záujmom zažmurkal.

" No doble teda." súhlasil ale trocha neochotne- znepokojene. Nechcel tu nechávať hrádzu predsa nechránenú. To urobiť snáď ani nemohol. No škandál, je vám on teda bojovník. Hanba na sto rokov, opustiť svoju stráž. " Ale keby sa vlátila, tam by šom žomlel ako hrdina. Pli oblane svojej zemi!" skúsil ešte raz veľmi lákavú ponuku, mysliac tým, že je nezodpovedné a zbabelé nechať hrádzu nestráženú. Roiha týmto asi však veľmi nepresvedčil. Hoci, kto vie.

Danny si síce nemyslel, že je neomylný a dokonalý ale popravde bol sklamaný, keď mu Kunínov chvost zmizol spomedzi nôh. Ach sakra Bol by to vyskúšal ihneď znova, ale vedel, že už to nebude ono a že z toho už nebude mať takú srandu ako doteraz. Povzdychol a vypočul si tak ako Kunínovú poznámku tak aj odporúčanie.
" Ty sa nikdy nezabávaš?" spýtal sa miesto odpovede na vety, ktoré vyslovil strakatý vlk. On teda odpovedal, ale po svojom, akoby tamto už posunul niekam za hlavu