Príspevky užívateľa

Vlčica- čaja ako sa naučil od ocka, bola očividne dosť nakopnutá a asi mu tu nepomohlo nič ani jeho márny pokus dostať sa z jej zovretia, hoci podľa Dannyho názoru by mohol fungovať, keby bol býval potom trochu rýchlejší. Nerozumel úplne tomu výkladu. " Mám to odmalička samozrejme." odpovedal. Aká otázka taká odpoveď. Keď ho pustila a on sa mohol pokojne postaviť a otriasť, akoby ani nemal zdravý rozum, nikam ani len neustúoil, tváril sa akoby snáď boli starí známi a toto každodenná rutina. Nič zaujímavé, nič nové pod slnkom.
Aj keď sa snažil myslieť o všetkých aspoň niečo dobré, toto boli moc silné reči aj naňho. Puberťácky prevrátil očami. " Ježiš mária." riekol ( akoby sme to bežne používali samozrejme) " Myslím že nemáš pravdu." pokrčil ramenami a ďalej to nerozvíjal. Niežeby to bolo naschvál, ale neprišlo mu to ani zamak dôležité

Dannyho mozog fungujúc tak napolovicu sa trocha skludnil, nakoľko musel premýšlať. Jeho intuícia nezabrala tak úplne, respektíve by možno zabrala, keby bol potom rýchlejší. Ale nebolo to jediné čo sa v hlave mladého vlka motalo. Ako by ho azda niekto navádzal, zvraštený výraz v tvári povolil a úplne sa uvoľnil. " To bude ťažké prísť na to čo mi je najcennejšie nie? Ja sa nebojím že sa mi niečo stane. Pretože, pretože vidím, že v skutočnosti nie si zlá, len si sa zľakla. Ale ja to nikomu nepoviem, nič na tom nie je." odpovedal, tentoraz si bol takmer istý že to zaberie. Koniec koncov, to nebol tak úplne on sám komu to napadlo.

Danny nemal skúsenosti s podobnými situáciami a nevedel ako na ne reagovať. Nevedel si ani tak úplne predstaviť ako to bude prebiehať a čo sa môže stať. " Aaaa!" vykríkol, keď po ňom z trávy tá neznáma vlčica skočila a zhodila ho k zemi. Len čo jeho telo narazilo o prašnú zem, ktorú trocha tlmila tráva, vyjavene na ňu hľadel. Bolo to trocha desivé naozaj. Hlavne preto že nevedel čo robiť. Cítil sa v koncoch, zľakol sa. Dýchal plytko a intenzívne, so skrčenými packami, akoby bo azda dotknutý. Bol v nebezpečenstve? V nepríjemnej situácii? Tak sa zdalo, že áno, lebo to podvedome vedel. Akoby mu snáď niekto práve v hlave diktoval ako sa z toho vymotať. Ale to on ešte nevedel prečo to tak je a čo to znamená. Inštinktívne hľadajúc slabé miesto, kopol zadnou nohou vlčicu do slabín.
Áno. Danny bol mladší, ešte nebol tak skúsený a bol oproti nej v teraz v nevýhode, ale správne odtušil, že by to malo zabrať a dať mu čas sa postaviť, pokiaľ vlčica povolí.

Síce mladý vlk brázdil trávou trošku nepozornejšie, náhleho šuchnutia v podobe vyskočenia istej osoby na rovného nohy si nemohol nevšimnúť. Možno teda mohol, ale nebolo to tak. Takisto aj jemné avšak čoraz intenzívnejšie vrčanie započul a preto nakoniec zastal, zvedavo strihajúc ušami. Chvíľu váhal čo robiť. " Hej nazdar!" pozdravil a čakal na odpoveď. Hlavne sa musel tváriť, ako že sa nič nezvyčajné nedeje a zostať v pohode. To bolo teraz ľahko, lebo si zatiaľ neuvedomoval až takú bezprostrednú hrozbu. " Tak kde si?" zavolal, akoby sa rozprával s bratom a nie s cudzou od neho staršou vlčicou. No čo.

Pozorne sledoval okolie a snažil sa vetriť, ako sa to učil. On je predsa šikovný a už veľmi veľký, chcel by skúsiť chytiť nejaké zvieratko. Veril v to, že bude dobrým lovcom, ostatne, keď robíte niečo z chuti, bude sa vám dariť a on robil z chuti všetko. Zacítil akési zviera, asi pernaté, ale bližšie tento pach zatiaľ identifikovať nevedel. Pomaly potichu sa snažil sledovať stopu, ale trochu tápal. Cestu mu skrížil druhý pach, ktorý si pamätal so svojich svorkových bratov iste. Zaváhal. Stál s huncútskym úsmevom a rozmýšľal, potom opustil stopu operenca a vydal sa za pachom člena svorky. Dobre urobil. Pach bol výraznejší, vedel ho pomaličky nasledovať v kľude a nestratil ho. A navyše, keď zbadal komu patrí... Dobre urobil! Bol to ten strakatý vlk bledý, čo sa s ním bál hrať. Trochu zbabelé, čo už. Danny sa škodoradostne prikrčil a stiahol uši, s úsmevom na tvári sa potichu blížil za Kunínom. Iste, už nebol tak malé decko, ale cítil, že táto situácia si žiada presne takúto akciu.
Pomaly sa blížiac, skočil s výkrikom a so smiechom po chvoste úbohého jedinca.

Danny síce vedel že vonku trebalo dávať pozor, ale netrebalo to samozrejme preháňať. Kráčal sebavedomo, to mu nechýbalo a statočne s elánom. Keby sa zdráhal, pôsobil by samozrejme úplne inak než by chcel. Danny sa teda nepretvaroval na nič a keby sa zamyslel, v podstate nebolo tak dôležité ako ho niekto vnímal, avšak určite to nebolo na škodu!
Nekráčal rozhodne pomaly a nekráčal určite ticho. Preto vlčica, ktorá ležala v tráve a o ktorej samozrejme netušil, že sa tu nachádza, mohla počuť šušťanie trávy a mohlo sa ľahko stať, že si ho s niečím pomýli.

Vyjavene pozeral na to čudo, svojimi veľkými žltými očami a v duchu ho súdil. Nie nesúdil. Divil sa čo ho to napadá. Prečo by sa mal pýtať otca či sa môže s niekým hrať? Vlastne- prečo preboha by mu to vôbec nemal dovoliť. Danny bol samozrejme sloboná duša a viac menej sekal dobrotu, keď sa nad tým niekto zamyslel. No, možno nie celkom, ale určite mal srdce zo zlata, iba bol trochu divší, pravda. Nevidel jediný dôvod, prečo by zábava mala byť prv povolená od rodičov. Pfe. Prikývol ale a pokrčil ramenami.. " Ňuž..."

Strakaté stvorenie brázdilo trávou a vskutku bol až na samom konci územia. Aké vzrušujúce. Onedlho nebol na samom konci územia ale celkom mimo neho. V žilách mu prúdil adrenalín, bol nadšený z tohto výletu. Už keď tu bol, chcel to všetko poriadne vidieť. A preskúmať. Čo tu asi bolo? Jasne, lúka ako každá iná, ale predsa sa líšila od tých na území svorky. Možno práve preto, lebo nikdy podobnú nenavštívil. On nebol zlé decko. Ale nebavilo ho byť stále iba moc dobré dieťa. Jasne, ani teraz sa nepovažoval za najhoršiu osobu roka, ale troška zakázaných aktivít nikdy neuškodilo nie? Nemohli ho predsa držať spútaného na mieste celý život, Dannymu v žilách kolovala krv dobrodruha. Obzeral sa vôkol seba. Isto, lúka bola pochmúrnejšia takto na severe, ale predsa v tomto ročnom období bola viac živá, než keby tu bol inokedy. Vonku bolo teplo, ranné slnko sa odrážalo od orosenej trávy. Danny sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a s úsmevom na tvári sa vydal cez vysokú trávu, vychádzajúc z lesa.

Vĺča nebolo šťastné. Iste, možno bol priveľmi prekvapivý, ale snáď dúfal, že keď tomu bledému rohatému vlkovi jasne predstavil, čo sa deje a vysvetlil mu, že sa hrajú, že nebude robiť drahoty. Ale on nie. Zdalo sa že je suchár a Danny bol tak sklamaný. Nuž ale nedal to najavo, predsa si každý zaslúži aj druhú šancu nie? No isto ano. Povzdychol si a poslušne prikývol, že už to teda robiť nebude, ale čo si budeme hovoriť, vedel, že to pri najbližšej možnej chvíli zopakuje. Asi to vedel aj Roihu.

Dannymu aj dávalo zmysel, že nie je vhodné odísť bez toho aby povedal. Ale keď povinnosť volá! Zádumčivo uprel pohľad na vodu a chvíľku zostal ticho, nesmierne úpenlivo premýšľajúc. " Tak ty poď povedať maminke kde budeme a ja zatiaľ postavím balikádu. A budem stlážiť." navrhol dokonalý plán číslo dva. Samozrejme presvedčený o tom, že nemá chybu a že by mal zaň dostať azda aj ocenenie. Danny bol ale samozrejme v tomto boji nezištný, ako pravý čestný hrdina, preto by žiadne ocenenie neprijal.

Aée, otec prišiel robiť poriadky. No, našťastie pre Dannyho, Roihu bol sammozrejme najlepší otec na svete a on vedel, že mu to zaiste prejde. Veď nerobil nič zlé, iba tento bledý vlk, ktorý sa zdal byť suchárom to nepochopil. Isteže, ono sa možno prvý dojem zmení, dá mu druhú šancu! "Hláme ša!" poznamenal, veľmi zreteľne, aby to vysvetlil aj Ancunínovi, ktorý to chudák zdalo sa nepobral. No čo, možno nemal časna toľko spontánnosti, isto ho to len trebalo naučiť.

Danny dobehol do cieľa- samozrejme vyhral, bol so sebou spokojný. Ale hneď potom sa vrátil naspäť za Štístkom a po tom čo mu pobnavene vyplazil jazyk sa k nemu natiahol. " Čo ti dáva? Kam ša pozeráš?" Vravel niekto, kto sa pred chvíľou potkol tiež, avšak tento detail prehliadneme. Keď sa brat pozviechal, Daněk doň priateľsky láskyplne drgol. " V pohode braček?" ubezpečil sa a povzbudzujúco pousmial. Oni sa síce doťahovali, ale on to robil preto, že ho mal rád. A dobrý brat predsa pochopil srandu, nie?

" A nevračaj ša!!!" zakričal hrôzostrašne keď líšku odohnali. Veľmi vážne zaboril palicu do zeme- svoj verný cenný meč a nadýchol sa z hlboka. " Nie je všetko vyhlaté." povedal dramaticky, upierajúc zrak na diaľavu pred ním " Musíme ulobiť stráž. Aby sme boli v stlehu. Mal by som tu zostať aj cez noc! A Štístko ma vystlieda. Potom ma môže vystliedať aj maminka." s hotovým harmonogramom, z ktorého pre dobro Svetlušky, sestru vynechal, zošiel z hromady dreva a bral vec ako vybavenú-. Zostáva tu. Bodka. Trebalo hrať autenticky.

Danny už od začiatku odštartovania závodu behal ako zmyslov zbavený. Dnes nenechá nikoho vyhrať ani nenechá aby to bola remíza. Keď závodil s bratom bol súťaživý, ale myslel všetky tie doťahovačky najviac dobre ako sa dalo. " No pohni ty lemla!" kričal láskyplne, až sa mu takmer podarilo podktnúť o vlastné nohy. Nachvíľu zavrávoral, čím dodal chvíľku Štístkovi čas. Nespadol však úplne a s hlavou teraz už upretou pred seba aby videl na cestu sa rútil za stromy. Už len taký malý kúsok!

Mladému vlkovi netrebalo dvakrát hovoriť. Mal dušu bojovníka a bol odhodlaný zachrániť otca aj seba pred touto strašnou hrozbou číhajúcou medzi tou dlhou kopou dreva. " Pliplavení!" zahuhňal s palicou v papuli. Zavrčal- samzrejme mimoriadne hrôzostrašne a rozbehol sa naprieč svojmu osudu. Vyhrá len jeden. teda dvaja. ale vyhrá buď zlo alebo dobro to sa vie! A oni s ockom boli samozrejme to dobro, nieže nie. Oháňajúc sa palicou okolo seba skákal na hrádzi a kričal. " Boj sa ty škaledý žver!"