Príspevky užívateľa

Bol na ocka naozaj hrdý! Tak sa snažil. Šťastne zakýval chvostom a keď bol po jeho boku, rozbehol sa ďalej aby obaja vyhrali. Takto sa nepreteká, ale to Dannymu nenapadlo. A môže si byť istý, že keď bude súťažiť s bratom, no rozhodne vyhrá, tým si mohli byť istí. Len čo prekročili pomyslenú cielovú hranicu, poskočil do vzduchu. " Vyhrali sme!" vykríkol veľmi spokojne a mal chuť zakričať nech behajú ešte raz. Miesto toho sa dramaticky zahľadel na hrádzu. " Aha tati aha tati! Na hládzi býva líška." prv to bolo uveriteľné, keby hneď za tým ako sa bojovne napriamil nezahlásil. " Má tli metre a z úsť jej šlahajú plamene! Musíme ju poraziť!" V očiach mu iskrilo nadšenie z jeho novej hry a podišiel kus k hrádzi aby uchopil svoj meč- paličku, primeranú k jeho veľkosti- prv sa samozrejme pokúsil zobrať palicu väčšiu ako on, rýchlo však prišel na to, že týmto zlú líšku neporazí.

" Nebudeš nebudeš ši líščie lajno!" kričať na otca podobné oslovenia asi nebolo niečo čo by vĺča malo robiť, ale on rozhodne vedel, že je to z lásky. Utekal čo mu sily stačili. Od konca hrádze ho delil skutočne len kúsok, aspoň sa tak zdalo! Víťazstvo na dosah, oh yes! Ibaže.... nebude otec potom smutný? A keď zavolal, že je moc rýchly, no, kto by mal radosť z takého víťazstva? Danny tesne pred cielom prudko zastavil a otočil sa. " Poď poď už si škoro v cieli!" kríčal povzbudzujúc ho. Dobehnú to spolu!

Dannyho prekvapila táto situácia, lebo bol naučený na celkom inú modelovú situáciu a to pekné odrátanie číslami postupne. Takto. Tri, dva, jedna, štart. No ale Danny nebol žiadna padavka, Danny sa vedel rýchlo adaptovať a táto nová skúsenosť mu hneď priniesla dobrý poznatok. Rozutekal sa za Roižanom a bol mu v pätách! Netrvalo dlho, keďže Roihu išiel pomaly, čo si pravda Danny nevšimol, že by bolo cielom. Netrvalo teda dlho a otca predbehol, a utekajúc po hrádzi kričal. " Snaž sa snaž sa, líščie lajno!"

Ryšavé vĺča (ktorému sa už pekne vyfarbili aj jeho krásne biele znaky jupí jaj) bolo šťastné, že mohli vyraziť na dobrodružstvo. On samozrejme nesúhlasil, že bol malý, to sa vie že nie. Teda, on mohol byť malé decko, ale bol šikovné decko! Zatiaľ bol dnes poslušný. No ešte aby nie, veď on vedel byť. On sa len strašne rád hral a jašil a bol živý, ale vedel aj poslúchať! Ťapkal za otcom a keď ho oslovil, dobehol tak aby bol po jeho boku " Voda!" vykríkol nadšene, no Roihova nelúbosť vody ho zatiaľ držala na brehu. " Budeme závodiť!" vymyslel si a pokýval chvostom, čakajúc, kedy sa otec po hrádzi rozbehne, respektíve, kedy odpočíta ich závod.

Možno to bol zmysel pre dobrodružstvo, adrenalín v krvi, otcove gény, alebo len nemal pud sebazáchovy, ale hneď ako letel vzduchom a dopadol na zem, hoc sa prv preľakol, zazubil sa od ucha k uchu. Krv mu prúdila žilami túžbou po ábavé, keď nečakal a s pokrikom sa vydal zneškodniť nepriateľa. " Aaaaa!" vykríkol, pri čom zabudol že slúbil, že bude dobrý. Teda, on to neslúbil, ale otec si isto bude myslieť že ano. S vycerenými ihličkami skočil po Kunínovi vyzývajúc ho k velkáckej hre. V očiach mu iskrila radosť

Aby sa priznal, zachytil iba prvú polku vety, ktorou mu otec dohováral. On by teda počúval ďalej, ale jeho pozornosť už tak smerovala kamsi inde a tak jediné čo potreboval počuť bolo Tak jdi. Nič čo z Roihových úst vyšlo neskôr už vĺča nezaujímalo. Malý postrach sa rozbehol naprieč ostatným vlkom. Išiel na to rafinovane. Tváril sa ako veselé mimoriadne roztomilé vĺčatko, ktoré sa jaší v snehu a pozerá na každého s takou tou nevinnosťou akou dokážu pozerať iba šteňatá. A v momente, keď zbadal nestrážený chvost, skočil po ňom a na tak malé vĺča to bol skok maximálnej presnosti. Zakusujúc do chvosta bledého vlka Ancunína, dosiahol prvého dnešného úspechu. Druhého. Už dojsť sem bol úspech sám o sebe.

Malý ryšavý šulek, už pohybujúci sa, dokonca už vedel aj troška utekať, hoc iba troška, sa obšmietal pri otcovom boku a nevedel čo sa robí. Nechcelo sa mu veľmi sedieť na mieste a bol z toho nervózny, ale plus na tom bolo, že videl veľa vlkov pokope a nových! Váu to bolo tvárí. A dokonca boli na výlete a ďaleko. Roihu mal aspoň recept na unavenie svojich ratolestí. " Šaje!" súhlasil hlasnejšie než chcel a zazubil sa, obzerajúc po okoliu. Mal chuť do niečoho hryznúť. Veľmi veľkú chuť, ozaj veľkú. Pozrel, či nedočiahne na bratov. Otca nemohol stále hrýzť, to už pochopil, nakoľko registroval, keď bolo niečo v neporiadku. No keď čosi žart prestáva byť, už to vraj nie je vtipné. Žeby skúsil kusnúť a zoznámiť sa s niekým novým?

Prestal otca tryzniť v sekunde ako sa udiala ďalšia akcia. Čo to braček robil? On vydával zvuky! Ako mama a ocko! Nadšene zoskočil a doťarbal sa k Štískovi, kde ho nezabudol kmasnút hravo za krídlo. "AJE!" Pokúsil sa po ňom zopakovať a následne sa z toho začal náramne tešiť. "Aje ša šaje ša! Je." Riekol obdobu pomenovania maminky ala krásnej slečny a radostne sa k nej pritúlil. Dlho mu to nevydržalo, ako hotová katastrofa potom "skočil" respektíve chňapol po jej srsti, dal by ruku do ohňa za to že kúsok aj vytrhol. " Hihi."

Ryšavé malé decko, už o máličko menej pripomínajúce šulek, no ešte vždy to tak pravdaže bolo, zrovna s veľkou vervou, potiahlo brata za ucho, o sestru sa zaprelo zadnými nohami, ako bol prevalený na chrbte a vyzeralo to ako veľký súboj na život a na smrť. Hneď čo zbadal, už svojimi bystrejšími očami a bystrejším zvukovodom, že ktosi prišiel , vystrel hlavu hore, z polohy takmer nemožnej takto vykonať a neskôr dokrútil aj zvyšok tela, aby jeho postoj dával anatomický zmysel. Rozcupital, respektíve sa doťargal k otcovi. A nezabudol mu chmatnúť po srsti. "Hiii"

Danny, budúci klon Roihovho plameňa, presne taký ako sa drahá maminka obáva že bude, sa zamrvil na mieste keď ho olízla medzi ušami a obzrel sa ešte raz po rozmazanom svete, hľadajúc chumáč srsti, tú veľkú plochu kam sa mohol zašiť a pomojkať. Keď sa s námahou priplazil k maminmu kožúšku, uvelebil sa tam spokojne a hľadel na rozmazanú šmuhu života pokojne a z bezpečia. Zvuky, ktoré počul už síce rozlišoval, aj hlas už takmer vedel, od koho ide, ale nerozumel tomu. Nerozumel, že ho oslovila menom, ešte nerozumel, ako sa rozprávali o ich krásnych modrých očkách.

Malý hnedý šulek sa so svojimi súrodencami zatiaľ stále len plazil v okolí maminky. Jedol, spal, zase jedol a zase spal a pišťal. Rozhodne pišťal. Napriek tomu že bol narodený ako prvý, si s nejakými tými záležitosťami ako otváranie očí nechal načas. Zvukovod mal samozrejme už ale otvorený takže teraz mimo vplyvov fyzických ako poštuchávanie od súrodencov mu jedenie a spanie narúšali nové veci- zvuky! Čo hlasný zvuk, na to malý Danny odpovedal snáď ešte hlasnejšie. Dnes bol však dňom D. Po všetkých dvoch súrodencoch sa predsalen rozhodol aj on premôcť a prvý raz otvoriť počas dňa okále. Ten nával divného svetlá a farieb a tvarov bol tak vyčerpávajúci, že spôsobil vĺčatku značnú nepohodu. Pískol na dôkaz nespokojnosti, no pred novým svetom ktorý videl zatiaľ len veľmi rozmazane a nejasno sa nezlakol. Pravý syn Roiha sa predsa nemohol báť. Jeho odvaha sa onedlho určite jasne vyvŕbi nakoľko po blížiacej sa fáze imprintingu, príde čoskoro fáza socializačná

Už novo pomenovaný Danny bol mimoriadne spokojný a po náročnom získaní obživy zaspal na mieste, ani sa nesnažil doplaziť niekam inam. Stále zatvorené očká nemusel zatvárať, čo bolo praktické, mohlo ho proste vypnúť a tak sa stalo, že vĺča upadlo do hlbokého spánku, než bude znova pripravené n ďalší chod. A veruže, kto by sa netešil na tak výdatné jedlo, však? Nič menej rodičia si mohli byť istí, že to bude rošťák, ako podotkli, bol po otcovi a možno aj jeho samého raz budú volať že je neuhasitelný ako on, pretože to by bola vlastnosť, na ktorú by bol skutočne hrdý!

Malá ryšavá gula sa zvíjala pri maminke a cicala mliečko z druhého mliečneho súboru! Keď sa do sýtosti najedol, ostal tam kde bol, toho že sa zatiaľ konal boj medzi životom a smrťou a rodičia aj súrodenec zažívali určite strašné muky, pravdaže nevedel. Zvukovod nemal ešte otvorený, očká nemal rozlepené, takže krpca netrápilo nič a jedine to, že bol akýsi celý mokrý a po najedení sa cítil veľmi osamelo. Zapišťal- nie, vlastne pišťal celkom úpenlivo. Čosi sa o neho obtrelo, možno to bola sestra, ktorá taktiež potrebovala skonzumovať výživné látky. Vĺča si pomerne vyčerpane pootočilo hlavu na zem- veď taký príchod na svet ešte aj ukážkový ako sa patrí, nebol nič jednoduché. Malé nôžky, natiahol pred seba, zadné za seba a s posledným zapišťaním sa uložil. Ešte nebolo vidno mnoho náznakov po nejakej bielej farbe, len bledšie škrvny, ktoré takto mokré, neboli aj tak toľko poznateľné. Nič menej bol ale isto veľmi milý už teraz a spokojne popiskoval.

Meno: Daněk de Amaryllis
Prezývka: Danny
Vek: šteňa
Pohlavie: Samec
Matka: <a href=https://vlci-brloh.eu/index.php?m=profile&id=Anjel>Anjel</a>
Otec: <a href=https://vlci-brloh.eu/index.php?m=profile&id=Roihu>Roihu</a>
Súrodenci: <a href=>Světluška</a>, <a href=>Štístko</a>

Charakteristika: Malý vlk s veľkým srdiečkom. Takto by sa dal jednoducho zhrnúť no nič prirodzene nie je jednotvárne. Danny je srdečný, keď mu na niekom záleží, bol by sa aj rozkrájal aby mu bol nápomocný a dobrý kamarát. Je férový, robieva veci tak ako ich cíti a snaží sa nebrať ohľad iba na svoj uhol pohľadu, hoci niekedy to je ťažké, najmä pri tlaku ostatných rovesníkov či jeho idolov, ktorých názormi sa sem tam nechá zmiasť. Pokiaľ s niečim nesúhlasí, snaží sa to nerobiť, a pokiaľ je to nevyhnutné tak s veľkou nechuťou. V podstate nerobí nič aby niekomu vedome ublížil, hoci pre vlastný osoh sa tak niekedy môže nevedomky stať. V takom prípade ho to mrzí a chybu sa snaží napraviť. I keď mu veľmi záleží na rodine a tých, čo za rodinu považuje, myslí aj na seba a rozhodovať sa najmä jedno obdobie chce podla toho čo sa páči jemu. Má chuť zažívať dobrodružstvá a skúšať nové veci. Do problémov sa preto dostáva často, čo sa ale snaží je aby sa netýkali súrodencov. To však nie je vždy také isté. Podobne ako jeho otec, má za to, že život treba žiť naplno. Rozdiel je však tom, že sa toho sám občas bojí. K tomu aby sa odhodlal spraviť nejaký vážny krok potrebuje veľa odvahy a presviedčania samého seba. Veľmi ťažko si berie k srdcu výčitky a názory ostatných, z čoho dokáže byť buď nešťastný alebo dokonca urazený. Nakoniec však i tak skončí tým, že si veci vyčíta sám. <br>
Dalo by sa povedať že je pre svoj zápal horkokrvný, nie je zlý bitkár, no nie je veľmi rýchly a veľmi ľahko sa nechá rozptýliť. <br>
V neposlednom rade sa dá povedať že sa snaží nájsť nejakú krásu vo všetkom. V melancholickosti jesenného počasia, v šume stromov. V druhých vlkoch, v samote aj v spoločnosti.

Zaujímavosti:
-Meno preňho nie je dôležité. Ani rodové, ani jeho samotné, má za to že nezáleží ako sa niekto volá ale aký je. Má preto rád, keď mu vymýšlajú prezývky a častokrát sa ani nepredstavuje. Keď už so všetkou vážnosťou používa celé meno, situácia je vážna. neznamená to však, žeby sa zaňho hanbil.

Mágia: Cesta von

Dannyho mágia funguje v prvom rade ako vec mysli. Keď sa dostane do závažného alebo aj menej závažného problému, akoby šiestym zmyslom vie čo má robiť, aby sa z problému dostal. Niekedy vo forme vnútorného hlasu, niekedy len v pocite. Musí sa však sústrediť a zostať pri zmysloch. Funkčnosť závisí od jeho psychického stavu. Zrútia sa skaly a zablokuje východ? Danny podvedome vie, kadiaľ by sa mohlo dať prejsť. Nastala hádka a treba ju urovnať, napadne mu čo povedať.<br>
I keď sa môže zdať že je táto mágia výhra, nie je tomu tak. Vlk si musí dobre uvedomovať že nejaký problém existuje. Nevaruje ho to pred ničím čo sa stať môže, nefunguje preventívne. V podstate sa jedná čisto o jeho podvedomie. Čím viac sa bojí, panikári, alebo je zmätočný, tým pohotovejšia a intenzívna rada sa dostaví, častokrát veľmi impulzívna a v konečnom dôsledku nie veľmi nápomocná. Obzvlášť nepríjemné môžu byť rady, ktoré sa mu dostávajú,. keď je v panike a pociťuje veľké výčitky svedomia. Poslúchanie takýchto rád by ho mohlo stáť život. Nie je preňho jednoduché, skoro až nemožné rozlíšiť, kedy mu môže jeho podvedomie naozaj pomôcť a kedy je to klam. Čím častejšie sa necháva ovplyvniť neracionálnymi "radami" tým zmätočnejším a paranoidným sa stáva.