Príspevky užívateľa

Srdce mu bilo tak, akoby chcelo poputovať z jeho hrude, utiecť a zahrabať sa niekam ďaleko a nechať ho tam. Zradeného a bezmocného. Mal pocit, že sa snáď pohľad vôkol rozostroval, možno sa mu zatočila hlava? Toto nie Musel prešliapnuť aby udržal rovnováhu a silno žmurknúť, aby sa mu pohlaď zostril. Akoby sa všetky nočné mory spojili v jednu, keď opäť raz stál oči voči samotnému diablovi, pri ktorom sa mal vtedy uistiť, že už nevstane. To by ale Danny urobiť nikdy nedokázal nie vtedy, pretože by si potom právom hovoril vrah.
Dôležité bolo v sebe nájsť teraz kus sily. A odvahy. Keď mohol čeliť z hlúposti medveďovi, mohol čeliť aj svojej nočnej more.
"Nič z toho čo som povedal nebola lož. A ja už pre to nebudem viac utekať."

Na tom čo hovorila sivá vlčica niečo bolo a Danny si to uvedomoval. Mal pocit, že si rozumejú, že sú naladení na rovnakej vlne a to bolo v tomto svete prívetivé. I keď bol v monarchii už doma a bol na to hrdí, i keď v nej dýchal pre ostatných a hodlal ich chrániť životom, a i keď zapadol, boli veci, v ktorých sa líšil, životné nadstavenie, ktoré sivá vlčica, nová bojarka žila rovnako ako on a toho si trebalo vážiť. Na nič o sokolovi už viac neodpovedal, iba prikývol a pohľad presunul k vlčici, keď pokračovala v ich rozhovore. Bol to rozhovor tichý, no predsa veľavravný a možno niečo také, presne niečo také potreboval. " A ušla si?" zaujímal sa mladý baron a cukol uchom.
O chvíľku na to uprel pohľad na symbol na skale. Tadialto vedie moja cesta.
"Poďme, dokončíme značenie, nech stihneme ešte lov. Neukázať sa na tom love by bol pre mňa škandál."

Ryšavý vlk kútikom oka pozoroval dravca, ktorý s teraz po jedle čistil perie stojac mu na ramene. I on by teraz uvítal svoju výstroj, no nebolo to nič tragické a Autumn ako sokoliar začiatočník určite potrebovala chránič viac. "Nesmieš zabúdať, že lovci sú v tomto obore vždy dvaja. A jeden musai navzájom toho druhého podržať. Je to ako keď lovíš v skupine vlkov, ibaže komunikácia funguje v inom zmysle. Keď nie je pripravený jeden z lovcov, lov sa nevydarí. " Určite, Danny potreboval dôverovať tomu, že sokol vie č robí a je pripravený. On potreboval, aby mu Danny dal jasné signály a podporil ho zo zeme. " Vlastne neviem. Samice sú väčšie, myslím, že tento je samec, je drobnejší od iných rovnakého druhu, čo občas vídať." Ryšavec sa otočil k Autumn, po chvíli zamyslenia čo hovoril kamsi do vzduchu.
"Mala by si to robiť. Ide ti to. A mne sa zíde parťák v rovnakom obore. Vieme nihilskú monarchiu dotiahnuť ďaleko v štýlovom efektívnom love, ktorý je honosný, plný grácie, no neviem to sám. Tak čo hovoríš?" navrhol vlčici celkom vážne

Danny mal o čosi zvláštnejšie obdobie, než pred časom a to bolo rozhodne kvôli nedávnemu stretu s diablom, ktorý ho opäť celkom rozhodil a na ktorý nechcel ani pomyslieť. Nebolo to jediné čo ho znervózňovalo. Vyhnanie Ghaayel, sivej veľmi drzej vlčice, ktorá rozhodne bola rovnako nebezpečná vonku ako vnútri monarchie, za podivných okolností pri sabotáži nihilskej tradície ho prinútilo zamyslieť sa, že nie každého vždy poznal ako si myslel. A aj keď sa niekto zdal byť možno temperamentný, ale správňacký, dokázala to zmeniť jediná veta, situácia v ktorej by sa mal zachovať celkom inak.
Aj jeho postihol na ceste dážď, nechával ho prenikať pod kožu, kráčajúc neurčitým smerom, možno naspäť k monarchii, možno na potulky a to napriek dažďu, ktorý mu vôbec neprekážal, hoci miestami nepríjemne zavialo a miestami musel prižmúriť oči, keď mu kvapky stekali po obočí.
Keď zazrel najkrajšiu vlčicu monarchie, nie-najkrajšiu snáď celého sveta, vílu z igny, srdce mu zaplesalo. Nevedel čo sa stalo, ani ako sa dostala do takej ošemetnej situácie ale vedel že ju uvíta s vrúcnym úsmevom a možno jej venuje aj božtek na čelo, pretože Giuseppe nevyzerala, že si tohto počasia užíva. " Víla z Igny," šepol kráčajúc za ňou upierajúc pohľad do jej očí, akoby nič iné neexistovalo.

Mohol si vybrať hociktorý deň na to aby sa prešiel až rak ďaleko ako dnes, aby sa zase vybral túlať a všetkému čo na tomto mieste nastalo sa mohol vyhnúť. Osud alebo snáď možno i ten ich prihlúply Boh to tak však možno chcel a zariadil to tak aby sa Danny ocitol v lese tu a teraz v tomto okamihu. V rovnakom akom sa tu ocitol i on.
Dôvod dnešného výjazdu už si Danny ani nepamätal a v budúcnosti len ťažko bude opisovať svoje pocity, ktoré ho zachvátili a oblapili ako popínavé rastliny. Mráz ktorý mu prebehol po chrbte a zdesenie, stuhnuté každého svalu na tele ktoré ryšavý vlk mal keď zastal pri rieke a na opačnom konci zbadal jeho. V okamihu vedel že na tento deň nezabudne. AK bude ešte o ňom vôbec môcť rozprávať. A i keď Mohol mať bývalý prízračný akékoľvek výhody prekvapenia nevyužil ich pretože sa nezmohol na nič iné ako státie na mieste a prerývané hlboké tiché nádychu.

Počas dnešného dňa bol Danny podľa vlastného názoru skutočne užitočný. Jednak značil hranice, pripomínajúc si vlastnú cestu, jednak uštval jeleňa spolu s panovníkom a so všetkými silami stál tu a teraz, na zakončeniu oslavy jari a v tichosti s pokorou čakal a počúval obrad i s očakávanou predpoveďou ryšavého šamana, ktorý mal priniesť snáď dobré proroctvá. Nepovedal ani slovko, no pri príchode jeho oči okamžite vyhľadali princeznú Giuseppe. Pokúšajúc s ňou nadviazať očný kontakt, akoby nebolo na svete ničoho dôležitejšieho, sa nenápadne usmial hneď v prípade že sa mu podarilo sa s touto krásnou vlčicou spojiť. Nebol priestor na rozhovor, mohol teraz čakať stáť a venovať sa dôležitému nihilskému dňu ako skutočný nihilčan, ktorý bol hrdý na svoj domov. To on, koniec koncov bol, cítil to tak.

Spúšť, ktorú Danny počul v korunách stromov bolo ťažké identifikovať už predtým, onedlho sa však zmenila v čistý nefalšovaný chaos a ryšavý vlk s hrôzou v očiach sledoval, ako na neho takmer dopadol veľký, naozaj veľký vlk, ktorý sa s konárom spustil dolu akoby nič a Danny skutočne nechápal odkiaľ sa zobral. Dannyho myklo, odskočil a akosi inštinktívne zahrešil rovnako ako počul od vlka, čo sa mu zjavil pred nosom.
Nevedel ani čo povedať, vyjavene a trocha vyčítavo pozeral do očí tomu tvorovi, akoby bol zároveň prekvapený, fascinovaný, akoby sa však hneval za to, že z neho skoro vyletela vlastná duša. Sokol ktorý doteraz nechcel priletieť, na tom nebol o nič lepšie, pierka mal načuchorené, dýchal v šoku sediac obďaleč akoby zvažoval či ujde teraz alebo zachvíľu.
"Čo, čo- prečo?" sykol Danny a nahlas vydýcho. Nemohol si pomcť, pohľad do bledých očí bez zrenice v ňom vyvolal spomienky na jedny čierne prázdne oči, najdesivejšie aké ho kedy budú mátať v snoch, Preglgol. Toto nebol Apollyon, no i tak naň musel zrazu myslieť.

Danny sa chystal vykonať rozkaz skoro ako naprogramovaný, hoc zápal pre lov v ňom bolo vždy poznať. Po Arrakisovom pokyne sa vydal podľa jeho slov sledovať vysokú zver, ktorú bol odhodlaný napokon s ostatnými uštvať a skoliť. Boli štyria, to bolo dosť, zver nemala kam odísť, pretože ju prenasledovali skúsení a mladí lovci, ktorí si sily dokázali rozložiť a ktorí okrem nadšenia a adrenalínu z lovu, zostávali narozdiel od zveri bez stresu a rozvážni. Danny si dobre pamätal aké to bolo utekať v strese, zo strachu. Jeden vtedy robil skutočne hlúpe a zbrklé rozhodnutia. Rozbehol sa za Enkidom, držiac sa stále v približne rovnakom rozpoložení s Heidi na jednej strane a pridával sa k dlhotrvajúcemu lovu, ktorý ich čakal. Pozornosť mal upriamenú predovšetkým na ich ciel, no nezabúdal popri tom vnímať aj signály od nadriadeného, pohyby ostatných lovcov a v neposlednom rade aj okolité elementy, ktoré mohli lov ovplyvniť. Taký lov mal každý vlk v krvi, no niekto v ňom bol lepší ako druhý. Trebalo sa sústrediť a brať do úvahy rôzne premenné. Jemu bolo jasné, že chudák kopytník to mal v tento deň už zrátané. Jeho rozsudok smrti nastal v momente ako ho oddelili od stád a i keď nebolo vyhraté zatiaľ nič, lovci boli rozhodne viac ako odhodlaní, aby uspeli.

Danny chvíľu bezradne sledoval ocka a nevedel, čo skôr. Iste, odpočinúť si by bolo fajn, ale čo tak ošetrenie? Nemohol ho zobrať do svorky, či áno? Mohol by to byť problém, a mohlo by to pokaziť aj jeho úspech, to však pri zdraví otca bolo druhoradé. Roihu však vravel že bol v poriadku, nie snáď?
" Dobre, dobre. Oddýchneme si. Hneď." povedal ryšavec a poobzeral sa, kde by sa tak mohli stiahnuť. Keď sa kdesi pri stromoch uvelebil, čakajúc, či otec príde tiež do bezpečia, kde si mohol oddýchnuť, pokúsil sa vyčistiť si svoje rany. keď sa rany chytil sykol od bolesti

Pri prvých pokusoch jeleňa brániť sa musel byť Danny i Heidi obozretný, keď však po ňom pár razy dupol, stačilo sa dobre uhnúť a na oplátku mu skočiť po končatinách, aby si zviera prestalo dovoľovať. I stádo to robilo obtiažne, v tom ale výrazne pomohol aj jeho operený spoločník. Lovecký nástroj. Vyzeralo to, že sa jeleň od stáda oddelí, pokiaľ ešte zatlačia, a podobne ako panovník s kniežaťom Enkidom, sa z druhej strany snažil nátlakom zviera odrezať od ostatných.
Keď poľavil panovník, Danny zastavil o pár krokov ďalej, avšak uši mal nastražené, telo našponované, akoby sa nemohol dočkať, kedy vyrazia dokončiť túto štvanicu.
Pohliadol na Arrakisa a pokia dal k tomu panovník pokyn, vybral sa prenasledovať zviera odrezané od stáda, ktoré ako predpokladali, nahnali do zeleného lesa. Bolo to skoro až dokonalé. "Heej," zavolal aby upriamil pozornosť sokoliu a on sa mohol opäť venovať prenasledovaniu.

Ryšavý vlk rýchlo dýchal aj potom čo pobral dych a upokojil sa. Adrenalín robil svoje, bol teraz vyčerpaný, mal pocit, že sa mu azda aj trocha triasli nohy a spracovával tento neuveriteľne hlúpy, trocha sebecký hrdinský čin. Už to nikdy neurobí. Nie však len preto, že by to bolo nebezpečné. Zachoval sa ako idiot. Teraz však tieto pocity nechcel dať najavo, hoci skryť ich pred otcom rozhodne nevedel. " Sľubujem." povedal a prikývol, že je v poriadku. Hoc ho štípalo zakrvavené rameno, rana však snáď nebola fatálna. Vedel, že sa mu na to musí liečitel pozrieť. Možno Sasha. Možno by mohli pozrieť aj na ocka? Nebolo by to moc trúfalé?
Danny pozrel na Roiha, akoby mu snáď neveril, no opäť prikývol. Potom prišiel k medveďovej hlave a pokúsil sa mu vylomiť zub. Ešte predtým, než sa vydajú naspäť. Neskončil však. Musel ho odniesť do nihilu.

Mlčky počúval, čo sivá vlčica riekla. Znela zmayslene, možno trochu nostalgicky. Nemusela s ním zdieľať dôvody tak podrobné a tak tajomné zároveň, ale zdalo sa, že tak chcela a Danny ich vypočúval. Koniec koncov, sa tak nelíšili. Aj on si tu totiž pripomínal kým bol. Nechával odkaz, symboliku aby sa naň nezabudlo. Pretože toho prešiel v živote veľa a to vôbec nežil zatiaľ dlho. Kde takýmto tempom skončí? A ako dlho takým tempom bude jeho život ešte trvať?
Danny pohliadol na vlčicu a chápavo prikývol. " Sme tu z rovnakého dôvodu." súhlasil so sivou vlčicou a azda trocha pristúpil naznačujúc, že môžu pokračovať po hraniciach. Naposledy sa však zadíval na označený kameň.
" Keď sa veci rýchlo menia, jeden chce aby po ňom niečo zostalo. Prešla ste si as kus cesty Heidi?" pýtal sa. Každý prešiel, už teraz vedel, že každý si sebou niesol nejaký príbeh a bolo len na ňom ako ho zdieľa so svetom, ako sa k nemu stavia a ako sa stavia k príbehom iných. Než šli, nezabudol zavolať sokola, ktorý sedel obďaleč, aby ich nasledoval. Už jednal akoby na tom nič nebolo. Zviera nebolo tak celkom pod kontrolou.Hoc vyrazil, držal sa vo vzduchu, ďalej, sem tam pristál napred a pozoroval dva vlky, ako postupovali vpred.

Až keď medveď definitívne padol k zemi povolil vlk svoj skus a upokojil sa. A až keď medveď definitívne padol, začal Danny pociťovať pálčivú bolesť azda všetkých kĺbov i otvorených rán po škrabancoch či snáď uhryznutí? Už ani nevedel. Dýchal prerývane, s ustupujúcim adrenalínom pribúdala bolesť a až teraz sa naň dohrnula akási forma strachu. Nohy sa mu triasli, ked čumel na mŕtve zviera a hľadel mu do prázdnych očí. Veľmi ľahko tam mohli ležať obaja miesto neho. " No ty kokso"
Danny pomaly prekročil na mieste a tradične ako mal vo zvyku už asi vždy pri nejakom " vyššom love" ulomil vetvičku a priložil ju medveďovi na smrtiacu ranu.
Chvíľu ešte hladel, potom sa strhol k Roihovi a s bubnujúcim srdcom, ktoré nedokázal upokojiť k nemu vykročil. " Všetko, všetko v poriadku? Toto už robiť nebudeme," navrhol.

Aj samého Dannyho prekvapilo, ako rýchlo sokol pobral svoju úlohu a chopil sa jej bez jedinej chyby. Mal byť na seba pyšný, pretože toto bol moment na ktorý ho pripravoval a bol si istý, že pri love na menšie zvieratá, alebo pri love s viacerými dravcami, raz niečo podobné ale ešte lepšie predvedú aj pri spoločnom love s azarynskou svorkou, či snáď s prízračnými. Bol na seba hrdý, bolo to tak.
Zviera chvíľu krúžilo, vo veľkých oblúkoch, postupne sa presúvajúc tam kde bola skupina, až svoje kruhy koncentrovalo do menších, označujúc stádo vysokej zveri. Avšak na rozdiel od lovu bažantov, tentoraz zostával iba krúžiť, bez toho, že by na zver útočil.
Panovník nihilský prezradil lovcom ďalší postup a Danny miesto odpovede rázne prikývol, aby bolo jasné, že rozumel a hodlal vykonať podľa inštrukcií. Bez okolkov sa pozrel na Heidi a začal sa blížiť smerom doľava, ako panovník určil a tak aby snáď nešiel po vetre, sa pokúšal dostať čo najnepozorovanejšie ale najbližšie k cieľu. Danny bol síce húževnatý a vytrvalý, nebol však moc rýchly, preto sa chcel držať už od začiatku čím bližšie. Zvyšok času však čakal na Arrakisov prvý krok. Vedel, že musí jednať, čo najrýchlejšie, hneď ako Jeho Veličenstvo a sir Enkidu vyrazia. Uši mladého barona boli napriamené vpred, oči sledovali každé pohnutie, vyhladávajúc v tráve Arrakisov letmý pohyb. Jeho svaly sa napriamili v sekunde ako videl, že vlky na opačnej strane vyrážajú vpred. A pokiaľ tak urobili, Danny sa odlepil od zeme a razil za nimi. Na prekvapenie nebol jediný kto pobral stratégiu. Dravý vták, označujúc ich ciel sa taktiež nerozhodol skončiť a situáciu vyhodnotil ako vhodnú pre útok. Spustil sa strmhlav a hoci nie za cieľom lapenia tak veľkej zveri, náletmi sa snažil vysokú odrezať od zvyšku.

Ryšavý rytier musel uznať, že nevenoval veľkú pozornosť okolitým vzruchom a najmä okolitým príchodzím a tak, keď ho kontaktovala sivá vlčica- podľa pachu už nejaký čas členka nihilskej monarchie ako bol on, prv cukol uchom a netrebalo veľa, trhol by sebou. Keď sa však zorientoval relatívne pokojne hoc s jemnými zášklbmi chvosta a ušami napätými vpred častoval vlčicu spýtavým pohľadom. Vyhľadala ho cielene, či chcela sama značiť hranice a stretli sa náhodne. Heidi doposiaľ neal tú česť osobne stretnúť, avšak už ju registroval, z vravy. Monarchia koniec koncov nemala mnoho členov a zvesti sa šírili rýchlo. Aj jemu samému pri príchode bolo obtiažne zabrániť prezradenie pravého dôvodu jeho pripojeniu k nihilu, no táto časť príbehu a tieto tajomstvá boli už za ním. " Niektoré príbehy sa tu píšu viac ako iné," súhlasil s ňou a pokýval hlavou, aby neváhala a slobodne pristúpila bližšie ak chcela. Mohli prejsť hranice spolu, pokial o to stála. " Danny." prezradil