Príspevky užívateľa

Tmavý vlk, ktorý bol tak povedomý Dannymu, predstavoval pokoj sám a spôsob akým sa nenútene pýtal a vtieral do pozornosti pokladajúc otázky len tak akoby nič, ale také z ktorých mrazilo v chrbte, Dannyho robil nervóznym.
"Ja uh no, Panovník mi tu poskytol útočisko." To už predsa mkoniec koncov každý vedel. Bolo pred plesom, vlky nihilské už vedeli, že sa o Dannym nerozprávalo na plese medzi ostatnými, museli vedieť, že to snáď nebolo len tak pre srandu. Viac však Danny nemohol povedať, pretože bol z toho tak v strese, že nevedel čo. " Páči sa mi tu, dnes idem s A- s panovníkom na lov, chcem byť plesu prospešný." blabotal jedno cez druhé viditeľne v strese.

Po tom čo aj sám medveď spečatil Dannyho rozhodntie a napriek jeho zaváhaniu a myšlienke sa stiahnuť, pretože to asi nebolo morálne správne, medveď vyrazil výhražne tiež, preto aj Danny skočil vpred, počúvajúc Roihovo varovné- pozor na ty drápy. Ano, ak bolo čoho sa obávať, bola to práve sila v medvedích tlapách a sila jeho zovretia.
Keď otec vyrazil po slabinách, Danny vyskočil z druhej strany, snažiac sa dosiahnuť medveďovi na lakeť, skôr aby ho rozptýlil. Dostať sa k nemu však nedostal. Medveď sa ohnal, prv po ňom, no hneď sa strhol útočiac na Roiha, ktorý ho ohrozoval zásadne viac. Pokúsil sa seknúť po vlkovi labou a bolo otázne, či si to Roihu všimol.
Dannymu v ušiach hučala krv navalená skrz adrenalín a srdce bubnovalo ako o život, keď sa pokúsil druhý raz skočiť, tentoraz preveľmi múdro- medveďovi po šiji, aby ho zastavil.

Dannyho mozog nefungoval dostatočne na to, aby sa otočil a odišiel, bol z neho teraz prvotriedny vôl a keď vybehol po hnedom veľkom zvierati, ktoré vyrušil pri prvom jedle, ktoré malo za dlhší čas než by vlkovi napadlo. Možno počas tých pár sekúnd čo skákal z trávy nevidel všetky tie riziká, no veľmi rýchlo ich zbadal naspäť, keď medveď hoc neveľký kus prekvapene zdvihol hlavu, v šoku sa strhol a len o málo o málo ťažkopádne ustúpil či priam poskočil vzad. Následne výhražne zavrčal, rovnako však vrčal aj ryšavec, ktorý sa držal v blízkosti takej že narúšal jeho osobný priestor, nie však takej aby bol hneď na dosah.
Kútikom oka hodil pohľad po otcovi. Tu si medveď uvedomil, že naň boli dvaja a bol to teda prepad. Zatiaľ však zostával iba pri vyhrážkach. Danny občasne priskočil bližšie, tvoriac akýsi slepý falošný vypad a s vrčaním uskočil zase vzad. Toto je veľké zviera. Napadlo mu až teraz no neprestával. Hľadel tomu tvorovi do očí s vrčaním a -videl v nich seba či sa mu to zdalo? Zaručene sa mu to zdalo ale predstavoval si to sakra jasne. Zháčil sa nad sebou samým. Chce zabiť medveďa ktorý ho neohrozoval len preto, že chce niečo dokázať? On taký predsa nebol. Tak čo to s ním bolo?
Keď však Danny v rozpakoch ustúpil, bolo už neskoro, pretože zviera, ktoré sa ho doposiaľ snažilo varovať to bralo ako hotovú vec. Preto teraz už naostro vyštartoval po ňom naspäť.

Okamžite ako zbadali v tráve medveďa, mali sa otočiť a odísť, pretože merať si sily s takým zvieraťom nebol risk ale čistý hazard. A podobne ako Roihu, I Danny zaváhal. Srdce mu búšilo sťa hrom. Si hlúpy. Si hlúpy, otoč sa. Hovoril sám sebe a krátko si vymenil s otcom pohľad. Keď sám Roihu navrhol aby sa stiahli, odrazu sa Dannymu zatmelo v mysli, zovrelo mu žalúdok, akoby stál pred životným rozhodnutím a mal si vybrať. A veruže mal. Pohľad mal zamračený, neistý no napokon celý zvolnel a skoro odovzdane uvoľnil tvár. Danny bol lovec medveďov, ako sa raz predstavil Giuseppe a ak bolo niečo čo jej mal priniesť, bolo to práve teraz.
"Toto je ono" vyslovil svoje najhoršie rozhodnutie v živote, zvraštil tvár a vyrazil. :).

Boli tu, otec a syn vydávajúc sa na veľký lov, na taký veľký ktorý možno Danny ešte nezažil, I keď lov diviaka s nihilským panovníkom bol rovnako velkolepý. Sám koniec koncov vtedy navrhol aby po ňom šli. Spomenul si na to, že bolo vtedy dôležité jednať na istotu. Dannymu bola ale nejaká istota u prdele. Dôležitý bol risk. Bol to práve risk, ktorý z neho robil dobrodruha, ktorý ho mohol vydvihnúť a ktorý ho mohol rovnako tak o všetko pripraviť. A to bolo na ňom pekné. V love v ktorom sa jednalo o to aby niečo dokázal bol tlak, myšlienky celkom inde a to si Danny neuvedomoval. Keby sa ho niekto iný na podobnú situáciu spýtal, povedal by, že treba loviť srdcom a celým svojím bytím, nehľadiac na to či mu to dvihne imidž. No zároveň, keď bolo niečo dôležité, stalo to za to a jeden za to mohol bojovať celkom odhodlane. Možno až moc.
"Ach," súhlasil avšak tiež cítil pach koristi mŕtvej, čo ho trocha sklamalo. No nič, ubezpečia sa. Druhý omnoho horšie nebezpečnejší pach si všimol až keď boli takmer na mieste.
"Počkaj" Povedal ryšavec a prikrčil sa v tráve. Sakra

To, že Roihu ďalej nepresviedčal Dannyho aby bol rozumný aj keď rysavec vyvodil takéto závery, bolo veľmi dobre a rozhodne to padlo vhod. Podporoval ho, ostatne ako to robil vždy. Nostalgicky sa vrátil k detstvu u prízračných. Dalo sa povedať, že otec bol jeho najbližším priateľom i tam, najviac stal pri ňom a podporoval ho v hocijakej situácii. A možno aj preto že mal ten pocit znova, že chcel mať ten pocit znova, dobrodružstvo otca a syna ako sa patrilo, okamžite prikývol. "Poďme"
No chcel aj on so synom zdieľať ďalšie dobrodružstvo? Nebolo to v tejto chvíli iba o očarení Pippy q celej kráľovskej rodiny ale aj o navrátení iskry do tej jeho

Mladé odeastené vĺča, malo sebavedomie o veľkosti mravca zdalo sa a o to zvlastnejšie to prišlo, keď si ho Danny prehliadol a uvedomil si, že podľa všetkých parametrov nemôže byť nikým iným ako členom rodu pomerne cieľavedomých a sebavedomých vlkov Norestu. Preboha on bol z prízrakov! Hoci už mal z časti vyžehlené, predsa sa v ňom ozvala istá paranoja. Ale nie, tak mladé stvorenie by neposlali, keby po ňom šli. A prečo by to robili? Arrakis vyriešil čo sa dalo. Či už mu verili a či nie, to bola teraz iba otázka hrdosti a sympatií.
Priateľsky zastrihal ušami a natočil ich smerom k vlkovi. "Aj ja som na prechádzke. Budem loviť ryby, chceš sa pridať?" Ponúkol vlkovi a stále premýšľal, či sa nepomýlil. "Hej, nie si ty z toho fancy rodu ako ho má alfa prízračných? Estrela že?" Nedalo mu.
Možno to nebol najmúdrejší ťah, no minimálne pre istotu nepoužil pomenovanie fortis.

Reakcia zvieraťa nebola tak pohotová ako chcel, rozhodne je tak pohotová ako reakcia samej Autumn. Vlčica sa však predsa získala jeho pozornosť, hoc by uvítal, aby sa do budúcna dostali do momentu, kedy bude musieť pohadzovať krídlami menej. Danny chcel docieliť, aby dokol dokázal spolupracovať, ochotne aj s druhými, zvlášť členmi monarchie, no aby mal zároveň plnú dôveru iba k Dannymu, pretože by si tým značne mohol narušiť lojalitu k sebe. Pôjde to, vedel to.
Keď sa zviera znieslo z jeho ramena mávajúc krídlami intenzívnejšie než by urobil jastrab, ktorý by odplachtil, rysavec napäto sledoval, ako to dopadne.
Sokol zopár krát dorazil k Autumn, k miestu kde zvieratá potravu, mo zakaždým sa zmätočne otočil a vrátil sa kus nazad, až po pár razoch pristál kdesi v polke medzi nimi na zemi a vlcicu s nedôverou ale so záujmom pozoroval.
Danny sa zamračil, zadumane, keď ho pozoroval a len čo sadol na zem, zvolal k vlčici. " Autumn, trocha zlož krídlo a zavolaj ho ešte raz. Pôjde k tebe!" Bol si istý. Skoro.

Isteže musel byť rozumný a premýšľať prv než hocičo podnikne, také niečo on predsa nepotreboval vôbec počuť. Musel byť opatrný pri jednaní s Arrakisom, ale zároveň nesmel vyzerať ako srab. Doposiaľ sa panovník zdal byť spokojný s jeho službami, sám ho predsa chcel vo svorke ako barona a to že mu to sám povedal, spôsobilo že sa cítil potrebný. Musel makať, nezastaviť sa,aby ako sľúbil, priniesol nihilu slávu ktorú si zaslúžil. Danny rozvíjal odvetvia sokoliarstva v nihile a chcel aby to bolo niečo preborné. Možno sa jeho praktikami raz inšpirujú spojenci, možno ich sám niekedy hude mať tú česť zaučit a to bol podstatne dôkaz o uznaní.
Chcel stíhať aj všetko ostatné, kde ho bude treba, tam bude. Hlavne s rozumom, ako povedal otec. "Musím urobiť niečo veľké. Niečo čo presvedčí Giuseppinu rodinu, že som jej hodný. Najlepšie hneď" tvrdil svoje. Či bolo náhodou alebo osudom, čo na nich čítalo zopár desiatok či stoviek metrov ďalej.

"Mohla by byť hoc aj azarynskou omegou a nenašiel by si jej podobnú."uchechtol sa ryšavý trocha nervózne, no vždy myslel na to, o čom sa rozprávali, pretože to, že to nebolo jednoduché, priam sa to nesmelo bol podľa neho čistý fakt, nemožno sa mu vzpierať, ale mohol a aj urobí preto aby sa to zmenilo, čo bude môcť. " Nejde o meno ocko. Nemôžu mi dôverovať ani prízrační a len teraz som si vyslúžil dôveru panovníka- jej brata. Keď to pokazím, tak- no čo by na to asi jej brat povedal? Utečenec z prízračných, ktorý bol obvinený za pokus o vraždu sa motá okolo jeho sestry. Čo brat? Čo na to povie jej otec? Pre pána ona má v nihile aj otca, no to je v riti." uvedomil si a zbledol. Tak sa sústredil na Arrakisovo slovo, názor a právomoci, že celkom pozabudol na druhé hľadiko, ktoré v záujme vlastnej rodiny, mal rovnakú váhu. A'kaza, otec panovníka aj princezny bol predsa taktiež v monarchii. Čo ak u panovníka prejde jeho záujem o Pippu, zatiaľ čo jej otec ho v spánku zabije? Nebol A'kaza dokonca pôvodom z prízračných?

Nebolo treba vravieť, že ho mal otec aj po takom čase odlúčenia prečítaného od hlavy až po päty. Nemohol dúfať, že nepochopí podtón jeho slov, jeho nedokončenej myšlienky, prostého A. Toto by pochopil možno i niekto, kto videl Dannyho prvý raz v živote. A veruže sa Roihu nemýli. Ryšavec bol skutočne po otcovi viac než by si myslel. Možno mal v sebe viac grácie po Anjel, ktorá mu v monarchii mimoriadne padla vhod, hoc v ňom bola skrytá, no jeho podstata bola ako kópia jeho otca.
Danny sa uchechtol a keby mohol bol by červený sťa paprika.
"Je to princezná. Giuseppe." povedal možno znejúc trocha zasnene, keď mu do myšlienok vtrhla strašná realita, problém, ktorý riešil doteraz. " Ale, nemôžeme byť spolu. Nejde to." Alebo iba nevedel, ako by to mohlo ísť.

Aj pre bezpečnosť príznačných, pre bezpečnosť rodiny chcel, aby sa všetko vyriešilo. Aby mu uverili, aby bol Apollyon strestaný. Tak trocha to chcel však aj zo sebeckých dôvodov. Pociťoval potrebu čistiť svoje meno, chcel zadosťučinenie, možno chcel, aby Apollyon dostal čo mu patrilo a to vôbec nebol on. Cítil sa za to ako hovädo.
Táto jeho časť, ktorá mala výčitky svedomia zo seba samého začala viesť malú vojnu s tým, aby nepovedal aby to nechal tak. Vyzeral by že je chorý.
Pre jeho šťastie sa rozhovor spustil k debate, ktorá podobne nebola jednoduchá a bola city zasahujúca a aj keď i fakt, že sa rozhodol vykašlať na rodinu z neho robil tak trocha hovado, v tomto mal Danny morálne jasno. Nejednalo sa iba o to že bol šťastný a veruže bol, vrámci možností. Vďačil Arrakisovi za mnohé, nebolo to tak?
"Som. Som teraz baron- rytier. A sokoliarčim! A tiež-" odmlčal sa a zahanbene pousmial, s výdychom, uhýbajúc pohľadom. Ano. Tiež.

Občas objavoval terén naďalej, aj mimo monarchie, koniec koncov nebola väzením a dobrodruhovi ako bol Danny, ktorý opäť ožil, vzkriesil sa zo svojho strachu, padol veľmi vhod. I keď sa nikdy obáv ani hrozby už zbaviť nemôže. Kým - hovorilo sa mu to ťažko, ale pravda bola taká. kým bude sivý diabol z prízračných naďalej dýchať.
Pozoroval rozmŕzajúcu vodu. Na úseku, kde nebol prúd široký, sa ešte držal ľad, prvé jarné tanie krížilo cestu snehu. Nad ľadom sa objavovala voda a ryšavý vlk ju pokojne pozoroval. Po chvíľke, ako kopíroval tok rieky, vkročil pri úzko úseku dnu a križoval ju. Bola plytká, mrazivá, no tento pocit si ryšavec užíval. Z hlboka sa nadýchol no až vtedy, zočil kus ďalej, že tu nebol sám. Mladý tmavý vlk, podivne známych proporcií čosi skúmal. Danny sa ohlásil. " Ahoj," upozornil na seba. Mal pocit, že už tohto mladého vlka videl.

" Prešetriť- takže prízrační neveria, že hovorím pravdu?" zamračil sa ryšavý vlk, nie hnevlivo, ale nešťastne, na čo povzdychol a pokrčil ramenami. Nečakal nič iné. Bál sa čo nastane, ako to budú vnímať, preto utiekol. Aj keď bol prapôvod jeho strachu ten, že sám seba považoval za vraha, Apollyon bol nevinný odsrastenec, nevlastný súrodenec, ktorého mal Danny v zuboch. On sám v to chvíľu veril. Ale i keby zostal, rozumeli by jeho výpovedi? Jeho podvedomie mu radilo dobre, teraz tomu možno rozumel viac, po rozhovore s Arrakisom o svojej " mágii" rozhodne často premýšľal.
Danny trocha ustúpil, pre trocha vzduchu a počúval, čo vravel ocko. Tu sa však zháčil a napriamil sa. " Ocko aj už sa k prízračným nevrátim." Nikdy. Slúbil svoju lojalitu nihilskej monarchii, dlžil im ju, navyše sa v nej našiel, bol to jeho domov a potom tu bola- Nie potom. Bola na prvom mieste, aspoň v tejto chvíli, bola tu potom, predtým aj teraz, bola tu kráľova sestra.

Tu sa rozplakal aj sám Danny a opäť nastal moment, ktorý nemal už dlho, z ktorého sa takpovediac vyliečil časom. Pocit, ako strašne sklamal svojich blízkych, sám seba a nezvládol toľký tlak. Roihu v neho veril, ocko veril v jeho nevinu, ale ako to bolo? Danny sa toho času skutočne cítil vinný a cítil sa vinný aj teraz, pretože sám sebe ukázal čoho bol schopný Navyše bol zbabelcom. Nie rytierom.
"Ja som v to veril.." zamumlal ako odpoveď. Jeho obvinenie? Bolo oprávnené, vzal život, aspoň si to myslel a to bolo jeho najhoršie zistenie, ktoré mohol mať.
"Ocko ja, myslel som, že nedokážem, vziať život a potom- " odmlčal sa a zhlboka nadýchol. " Je nebezpečný. Je skutočne nebezpečný. Videl som ho mŕtveho a- mám strach. Snažím sa tváriť, že som v poriadku, ale mám strach."