Príspevky užívateľa

Mal pripravené v zásobe kúsky mäsa z koristi, ktorú tentoraz vyhradil výlučne pre svojho vtáčieho spoločníka, pre svojho loveckého parťáka. Dostal zelenú v tom, aby napredoval s jeho tréningom a aby makal na tom, nech je lov so sokolom vyšperkovaný, precízny, účinný a dobre vyzerá. Teraz, keď bol baronom, oficiálnym členom-rytierom? svorky nihilskej, to považoval nielen za povolenie, ale aj povinnosť úpenlivo na tom pracovať. Ak mal byť dobrým lovcom, nesmel leniť a zvlášť nie, keď bolo aj v jeho záujme napredovať. Všetko sa však učil. Lov bažantov z dvoch pokusov zvládli so sokolom, ktorý bol ešte vždy bez mena, na jednotku. No podarilo by sa to aj pri iných zvieratách? Danny ho občas zobral na lov menšej zveri, sledoval ho, ako lovil menšie vtáky sám za seba. Danny ho však nenechával tolko loviť na vlastnú päsť, aby mal kontrlu nad tým, čo robí. Dostával potravu spolu s ním, s jeho prídelom.
Dnes požiadal členku monarchie- Autumn, aby mu pomohla s tréningom. Nejednalo sa o lov, aspoň zatiaľ, chcel si overiť, ako bude reagovať na druhé vlky a ako bude ochotný pracovať. Navyše zopakuje prelety a privolania, ako vtedy pri gejzíroch.
"Zdravím ťa." pozdravil celkom mimovoľne priatelsky, ako sa nie tak celkom patrilo na barona že? Avšak nik ich nepočul, keby tu boli viacerí, určite by si dával pozor, celkom mu to uniklo. " Rozumieš tomu čo budeme robiť?" uistil sa, no uvedomoval si, že veľa jej toho pri žiadosti o pomoc nezdelil. Rýchlo teda i keď zatiaľ neodpovedala, doplnil. " Zoberieš si časť týchto kúskov králika. Ja budem stáť na jednom konci, zavolám ho, slovom Heej. Potom ho odmením. Potom ho zavoláš ty a keď priletí, odmeníš ho taktiež. Má pristávať na ramene, pokiaľ možno, ak ale teraz pristane na zemi, alebo kúsok vedľa, odmeníme ho aj tak, s nikým cudzím ešte nepracoval. Keď nebude reagovať, skús sa postarať o to, aby videl že máš potravu." Zamyslene sa zahľadel najprv do zeme, potom na vzorovanú vlčicu. " Hm neviem, máš otázky?"

Počúval s úprimným prekvapením a ani sa ho tak veľmi nesnažil skryť. Bude mať nad čím premýšľať. Tvár mal v zamyslení jemne zamračenú, dávajúc si dokopy dve a dve. Skutočne ho niečo dokázalo dostať zo zlej situácie? Ak to hodlal počúvať? A ako moc spoľahlivé to je? Nebude teraz s týmto vedomím ktoré má ovplyvnený pri svojom jednaní? Nebude sa spoliehať na to čo mu hovoria tie hlasy a a na všetky tie divné pocity? Myslel si vždy, že je to intuícia. No možno to od nej predsa nemalo tak ďaleko.
"Za to budem vďačný, ďakujem." súhlasil s jeho návrhom.

Prítomnosť Giuseppe Dannyho povzbudila, mysliac jej aktívnu skutočnú prítomnosť, pretože ona tam bola, mysľou aj telom. Bol vďačný jej podpore, no nemohol sa jej venovať okato ani dlho. Vlastne vôbec. Svoju myseľ rýchlo upriamil naspäť k svojej prísahe, k jedinej veci, na ktorú mal teraz myslieť. Svoje slová myslel vážne, úprimne a vedel, že toto bol krok k započatiu života ako právoplatný nihilčan. V svoje slová veril aj on sám a hodlal nihilu splatiť všetko čo mu dlžil, tak ako vravel. V tichosti pozoroval panovníkovi do očí, keď k nemu rozprával a úctivo pokýval hlavou. Tu k nemu priložil misku s farbou a ryšavec podvihol labu. Premietajúc si čo všetko prešiel, aký bol a kým je teraz zaváhal, nie preto, že by si nebol istý rozhodnutím, no preto, že potreboval spracovať všetko čo ho doposial stretlo. Potreboval to nechať ísť ďalej. A to definitívne.
Bojar položil labu do farby a odhodlane ju oprel o stenu, nechávajúc na nej otlačok, Daňka z nihilskej svorky.

Otázky o ich budúcnosti, dopad aký by to mohlo mať na monarchiu, na postoj Arrakisa k Dannymu si nepripúšťal, nechcel nad nimi premýšľať, aj keď si to dobre uvedomoval. Giuseppe bola princezná a takto zmýšľať sa nepatrilo, bola ale dôvod, prečo sa v monarchii cítil tak dobre a on jej chcel byť nablízku. V tejto moment, v túto chvíľu a nepremýšľal nad dôsledkami. Si ako múza. ako dôvod dýchať, skoro ako by si ani nebola skutočná. Myslel si. Nevedel či ona jeho vnímala rovnako, či cítila to čo on, i keď nemohol celkom svoje pocity opísať. Veľmi sa im však chcel poddať no nesmel. Možno nezdielala rovnaké pocity, niečo však predsa medzi nimi bolo a on to cítil. Cítil to, keď sa mu zastavil dych len čo k nemu Pippa tak blízko pristúpila. Nadýchol sa, snáď aby mimovolne ucítil jej vôňu. A nechal sa viesť. Kopíroval jej pohyby tanca, doprevádzané iba šumom lístia. Pre teba sa naučím hoc aj tancovať drahá Pippa.

Danny pri jej otázke iba prikývol, aby sa náhodou viac nerozrozprával, či sa ona nezačala pýtať. Ryšavá vlčica pôsobila popravde príjemne a zlé pocity ho opustili. Ako sa rozprávali o cudzine, zamyslene sa pozrel na obzor. Vždy chcel veľa cestovať, až tak že zanedbával povinnosti u prízračných. To sa teraz povedať nedalo. Akoby bol niekto iný, no ryšavec vedel, že aj keď sa cítil zlomene, niečo v ňom predsa zostalo, len tomu trebalo pomôcť.
"Nechcel by som odísť nadobro. Ale rád by som to tam videl, niekedy, aspoň niečo. Ale, nie je to tak, že možno hlavne mladé vlky ako som ja, objavujú zmysel života kdesi v dialkach a v skutočnosti ho majú na dosah laby?"

Aj keď veľmi nechcel aby vyzeral, že vôbec netuší o sebe podstatné informácie, nemohol tak úplne klamať. I keď si uvedomoval, že na jeho podvedomí nebolo všetko len tak obyčajné, nikdy neprišiel celej veci tak celkom na kĺb. Neisto prešliapol, zamyslene pozerajúc do zeme, akoby sa v nej snažil spomínať.
"Občas, občas počujem hlasy, alebo dostávam zvláštne pocity." zamyslel sa. " Keď mám strach? Alebo keď som v ohrození, no nie som si istý čo to znamená" Dokázal Arrakis pomocou mágie rozpoznať aj toto? Aj lepšie než si sám Danny uvedomoval? Bojar natočil uši vpred a ešte vždy s neurčitým neistým pohľadom uprel naň zrak.

Po prijímacom ceremoniály mal zvláštny pocit. Cítil, že sem patril, cítil však že ešte nebol koniec. Bol však právoplaným členom svorky, mohol sa venovať tomu čo ho bavilo a rozvíjať svoj talent a vedomosti a- zo zamyslenia ho vytrhlo zvolanie hlasu, ktorý moc dobre poznal aj pri tej jednej slabike, čo vyslovila. I keď sa nezdalo, že by šlo o nič naliehavé, tento hlas mal schopnosť Dannyho rozptýliť z každej myšlienky, ktorú mal, z každej činnosti čo robil a on bol za to prekliatie rád. Poponáhľal sa, aby zočil princeznú, vílu z Igny, ako sa skotúlala z kmeňu stromu a na moment sa pozastavil, podvihujúc labku, rýchlo analyzujúc či je v poriadku. Napokon k princeznej pristúpil zmierlivo, trocha konejšivo stiahol ušká vzad hlavu sklonil na líniu chrbta a s malým kývnutím chvosta sa pousmial. " Čo to tu robíte Vaša Výsosť?"

Uzavrieť kapitolu jeho života v prízračných bola aj pre Dannyho dôležitá vec. Aj keď nebolo všetkému koniec, pretože hoci mal meno očistené a mohol s čistým svedomím žiť v nihilskej svorke, bez toho, aby si prízrační mysleli že je zradca hoci...všetko nebolo vyhraté. Čo však bolo dôležité mohol sa pohnúť ďalej. Pamätal si, ako mu raz panovník povedal, že musí byť pripravený na to zdieľať s nihilom dôvod svojho príchodu a dokázať o ňom hovoriť, urobil to však do istej miery miesto neho a nijak na Dannyho nenaliehal s bližším vysvetlením. I keď tušil, že sa môže stretnúť s otázkami od členov monarchie.
Počúval panovníka rozprávať, s istým druhom napätia stál tak, aby nebol chrbtom ani jemu, ani svorke. Keď ho vyzval, ryšavý vlk taktiež prikývol hlavou a vydal sa naprieč panovníkovi.
"Ďakujem Vaše Veličenstvo," povedal následne sa obracajúc k členom svorky. " K nihilskej svorke som prišiel zo strachu, pretože som nevedel kam prísť. Za tých pár mesiacov však viem, že to tak bolo správne a ja som poctený, že sa môžem stať členom monarchie a byť jedným z vás." ako hovoril, jeho pohľad spočinul na Giuseppe, nevenoval vlčici tentoraz úsmev, iba veľavravný pohľad vraviaci, že to ona bola najväčší dôvod cítiť sa tu ako doma. I keď zďaleka nebola jediný a on sa vo svorke skutočne našiel. Zhlboka sa nadýchol. Pripraviť si prísahu nebolo nič jednoduché a on mal z toho stres, zabúdajúc na polovicu toho čo chcel vysloviť.
" Túžim nihilskej monarchii splatiť, čo pre mňa urobila, nie však preto, že sa to patrí, avšak preto, že je mojim domovom. Prisahám preto monarchii svoju vernosť, moje smerovanie bude vždy v jej záujme, pre veľkosť ktorú v sebe nesie a moje srdce bude do posledného momentu biť pre blaho monarchie a slávu môjho panovníka. "

"Vieš Giuseppe, pri tebe sa oplatí čakať aj naveky. Každá minúta bude za to stáť." Možno to bola melancholická nálada, ktorú mal z plesu alebo sila momentu, v ktorom sa nacházali, ale hovoril možno odvážnejšie, než by sa patrilo, riskoval, ale predsa na tom bolo všetko pravdivé.
Možno sa to ani nepatrilo, tráviť čas s princeznou na poste bojara, na ktorom bol, v skušobnej dobe v monarchii. Nepatrilo sa pociťovať to čo cítil, keď ju zahliadol prejsť cez lúku? Keď na ňu pomyslel? Čarodejnica...Krásna víla z Igny. Pousmial sa, veľmi jemne a decentne, no aj v tom sa skrývali najúprimnejšie myšlienky, ktoré venoval len a len jej. Už neodpovedal, pristúpil k nej, aj keď nevedel čo robí, rozhodol sa, že tanec nebude niečo čo nezvládne, kvôli Pippe musel. Krôčikom pristúpil a otočil sa pomaly okolo svojej osi, pozvolna začínajúc.

Bola pravda, že nemohol rozmýšlať nad tým, aký by bol jeho život, keby svoje rozhodnutia uskutočnil inak. Čo sa stalo sa stalo a neodstane sa, preto to bolo zbytočné. však pocit viny ani strachu mu to nevzalo. I keď zachránil možno Fortis život, nebol na seba hrdý. Apollyon koniec koncov žil, mohol sa pokúsiť o atentát kedykolvek potom. Navyše Danny doposiaľ žil s pocitom viny, že vzal život, čo bola nepredstaviteľná predstava. Myslel si, že s tým nikdy nebude môcť viac žiť no teraz? Teraz niekde v hĺbke duši túžil po tom, aby vtedy útočníkovi skutočne život vzal.
"Viem, že je aj pre monarchiu dôležité, aby mala vyriešené záležitosti ohľadom mňa a prízračných, no chcem Vám i tak poďakovať. Vaša pomoc pre mňa veľa znamená." krátko pokýval hlavou, na akýsi znak úcty, pretože pravda bola taká že možno Arrakis nejdnal v záujme Dannyho ale viac vo svojom. Dobré vzťahy s prízračnými sa nemohli udržať, pokiaľ skrýval niekoho koho hladali, ale bola to preň i tak veľká pomoc. Zaviedlo ho to k vete, ktorú mu panovník poskytol na jarnej pastvine, keď sa prvý raz stretli. Prízrační majú u seba nepriateľa monarchie, hodilo by sa mi mať nepriateľa ich svorky. Vtedy potreboval pomoc a neriešil dôsledky ich dohody, no mal pocit, že možno sa mohlo i niečo zmeniť. Jeho postoj k monarchii určite. už tu nezostával preto, že sa bál vrátiť domov, i keď to samozrejme nevylúčil. Zostával lebo, ako vravel, bol to jeho domov.
"O čom hovoríte?" udivene natočil hlavu, keď panovník spomenul mágiu.

Srdce mu bolo snáď rýchlejšie než kedykoľvek predtým a v hlave sa mu napriek tomu, že prehliadanie mozgu skončilo, ozýval Apollyonov hlas. Pred očami videl to čo predtým a trvalo mu v tejto chvíli, než sa dokázal ako tak upokojiť. Paradoxne ho k tomu priviedol hlas nihilského kráľa, ktorý ho pochválil za dobre odvedenú prácu. Uvedomil si v tejto chvíli, že tu nebol stále sám, a že to čo sa stalo už bola minulosť. Ku ktorej sa síce musel naďalej vracať, ak sa chcel končne situácii postaviť a čeliť jej. Fuh. Z hlboka sa nadýchol a keď sa pokúsil narovnať, pozrel trocha neisto na Arrakisa, akoby premýšlal čo povie.
"Možno, možno to mohlo dopadnúť celé inak. Viete, premýšľam nad tým, že keby som hocičo zmenil na tom čo som urobil, možno by to takto nemuselo skončiť." odpovedal trocha zachmúrene, neznel však, že by sa priveľmi ľutoval.

Práve počul, že mu dal zrovna nihilský panovník možnosť a priestor na to aby talent rozvíjal a toho si Danny cenil, možno ešte nevedel ako. Bude fajn mať niekoho na pomoc a veril, že možno nebude jediný, koho to chytí, i keď by si trocha zo sebeckých dôvodov chcel zásluhy a fakt, že je prvý kto to tu robí a teda, že toho vie najviac chcel nechať. Niežeby na tom, inokedy záležalo, ale Danny bol v tejto chvíli na seba veľmi hrdý. "Verím, že dosiahneme výsledkov." pritakal ohľadne výpomoci ostatných rytierov a popravde sa na to tešil. Sokoliarstvo ho zamestnávalo, zdalo sa a to bolo jedine dobre. Čo sa týkalo ochočenia ďalšieho dravca, nevnímal Arrakisovu otázku ako pochybnosti, rozumel tomu. " Súhlasím s Vami, aj mňa zaujíma, či dokážem to isté aj za iných okolností, s iným jedincom."

Rozhovor však prešiel k prízračným a k jeho rodine a keď už Danny doteraz povedal, že bol jeho domov tu, platilo to. Podpora a príslub stretnutia s rodinou však preň veľa znamenala. " Ďakujem Vám." pousmial sa krátko a vďačne, pretože aj keď bol podriadeným, Arrakis sa snažil rozumieť mu a to bolo pri pomerne emotívnom Dannym dôležitým gestom, ktoré si mladý horlivý vlk cenil.

Musel. Možno sa ho snažil panovník iba povzbudiť a ubezpečiť, že na to má, tak by to ale snáď mohol robiť otec matka alebo mentor. V tých slovách - zvládnete to, sa neskrývala iba prostá podpora ale vedomie, že nemal na výber. Bolo to dôležité, musel to tentoraz urobiť dobre. Zhlboka sa nadýchol, prikývol a nechal Arrakisa aby mu siahol na rameno.
Začalo to znova. Absolútny chaos, krik, pocity a hlasy, ktoré najskôr neboli všetky jeho a v ktorých sa len ťažko orientoval. Rozhovory s otcom, priateľské no predsa súperenie s bratom, s ktorým neustále závodili. Vyzeráte trochu nešťastne, ukradli vám niečo ryby? Stretnutie s Giuseppe, s princeznou Giuseppe pri rieke Igne a jeho hlboké dojmy z tejto očarujúcej osoby. Viete to vari lepšie? Sám seba zahriakol, nemohol myslieť teraz na Giuseppe, už vôbec nie na prvé stretnutie s ňou, hoc sa tejto myšlienky nevedel zbaviť. Kvetina a medveď? pýtala sa ho na igne. Hrádza, sústreď sa na hrádzu. Videl ju, z dreva a z kamenia, ako na nej pobehoval s otcom a oháňal sa palicou. Nie táto spomienka. V hlave mal zmätok. Iná spomienka.

Stál tam a chvíľu bolo všetko premenlivé, nestále, myšlienky mu behali, chvíľu videl Apollyona, chvíľu hviezdnu jaskyňu a dva rady zubov, všetko to súviselo.
Kde je Ryumme?
pýtal sa a on pocítil opäť ako vtedy tá rovnaká nedôvera, rovnaký chlad. Jeho hlava sa pokúsila prejsť k niečomu inému, k nejakej šťastnej spomienke, ale stačil záblesk na princeznú Giuseppe a Danny sa už len kvôli tomu donútil viac sústrediť.
U medikov možno, čo ja viem? Prečo? pýtal sa nedôverčivo. A v tú chvíšu nebolo z toho rozhovoru možného úniku. Doslova to videl. Ako stáli na hrádzi, zoči voči.
Teraz uhni, nemám čas na to zbaviť sa AJ teba. Pamätal s to akoby to bolo včera a po chrbte mu prebehol mráz. Videl ako tam stál, nečinne, ako mu čosi v ňom vravelo, Zostaň kde si. Ako Apollyon prešiel okolo neho a Danny skríkol.
Stoj! Nemôžem ti to dovoliť
Spomínal na to ako sa sivý vlk zvrtol.
Keď máš v pláne čokoľvek tak prestaň. Obaja vieme že nemáš šancu. Pravil Apollyon s úsmevom zla v jeho výraze a v Dannym sa opäť ocitli všetky tie pocity, ktoré sa ho snažili uchrániť predtým, aby tam položil život.
Osud bol napísaný, teraz ho treba iba uskutočniť. Povedal mu sivý vlk vtedy a v ryšavcovi sa všetko zvrtlo. Musel ho poraziť, musel ho zastaviť a keď po Apollyonovi i v spomienke skočil, bolo to presne ako vtedy. Súboj, ktorý sa prv snažil udržať na báze bez zranení. Ako mu myseľ vravela, radila, že stačí iba pokial ho porazí. Danny doposiaľ nerozumel tomu čo mu hovorilo podvedomie a na akej báze táto intuícia fungovala. Niekedy t vyzeralo ako rady, ako zlé zlé rady, ktoré ho nútili k rozhodnutiam, ktoré potom ľutoval. Hoci, ľutoval?
Videl celý ten súboj, ako sa zvrtol na drastickejší a vážnejší, cítil bolesť, rovnakú bolesť ako vtedy keď preťali Apollyonove zuby Dannyho kožu a on utŕžil svoje prvé skutočné zranenie. Srdce mu búšilo, i vtedy aj teraz. Videl to, ako po ňom sivý vlk skočil a ako s v Dannyho hlase ozvala rada, ktorú nikdy nemal počúvnuť. Ako do Apollyona strčil, a ako spadol na hrádzu a okolie zaliala krv.
Nie nie nie nie! Hovoril a možno to hovoril aj teraz, nahlas. Cítil ako ho chytá panika. Pozeral sa na to telo a počul ako mu hovorí hlas v hlave aby utekal, aby utekal hneď, kým bol čas.

Danny to nevydržal, so zalapaním po dychu musel uskočiť, polku tela sklonil k zemi. Triasol sa a snažil upokojiť. Toto bola príliš príliš živá spomienka a hoc si myslel, že je pripravený, nebol. Roztrasene vyjavene hľadel an panovníka. " Prepáčte mi, ja-" blabotal a zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil.

Niečo ho nútilo chovať k starej vlčici sympatie a necítil sa pri nej ani troška tak nervózne ako keď ju zazrel, alebo, ako ked hovoril s niekým iným z nihilskej svorky. I keď mu bola trocha na smiech, nemyslel to zle a vlastne, sa pomerne uvoľnil. I keď nechcel priamo rozbŕdať svoju minulosť, pretože bolo všetko čerstvé, prikývol na jej otázku. " Áno. Kúsok vedľa." kývol smerom kdesi na stranu prízračných avšak potom zmĺkol, výraz mal zrazu trpký, dosť na to aby pochopila, že o tom nechcel rozprávať. Po odmkle sa však predsa trocha vrátil k svojej minulosti a to len preto, že ho zaujala tá jej. " Prechodil som veľa častí Norestu, ale nikdy som nebol za jeho hranicami." priznal

" Dobrý deň Vaše Veličenstvo." riekol ryšavý bojar stojac na pláži. Otočil sa hneď ako započul vlkov hlas a prestal vnímať chladný prímorský vietor, prestal myslieť na všetko čo mu do tejto chvíle ťažilo myseľ. Danny nenechal toto stretnutie tak celkom na náhodu a keď už teraz vedel, o ho približne čaká, dal si pozor na to aby v predošlých dňoch poriadne trénoval sústredenosť a dokázal skonsolidovať myšlienky aj v obtiažnych situáciách. Isto, nič obtiažnejšie ako toto azda nebolo a tak sa celkom pripraviť nemohol. Aspoň tomu ale venoval úsilie. Prikývol.
"Myslím, že dobre. Môžeme začať?" spytoval sa.