Príspevky užívateľa

Danny pravdaže už nebol tak malý aby ho bavila podobná forma zábavy, keď sa už nejednalo o moment prekvapenia. Miesto toho mal pripravenú ešte nejakú neuveriteľne vtipnú poznámku na účet nezabávajúceho sa Ancunína, ale ten sa šikovne obránil a vysvetlil, že aj on sa zabáva. Nuž, iným malým smradom by to možno prišlo trápne, ale Danny vo svojej podstate nebol nijak zlý a života si trebalo dobre užívať že? Chvíľu sa zamyslel a potom úplne nenútene, akoby to robil bežne kývol na mrak po pravoboku. " Tamten vyzerá ako zajac! -Po porážke."

Keby si bol Danny všimol jeho takmer zľaknutie, bol by si z toho isto spravil srandu. Nuž, nie každú situáciu možno naplno využiť. " Isto?" zažmúril trocha provokačne okom, akoby ho skutočne spovedal, no následne sa rozhodol dať Cielovi pokoj.
" Jasne, západ slnka je krásna vec. Ťažká romantika. Už si sa ho niekedy pokúsil dobehnúť? Ja viem že to nejde, ale je dokonalo uvoľňujúci pocit tváriť sa že hej. Poď skús to!" hneď ako si sadol sa následne postavil a pobehol dva kroky vpred, vyzývajúc chodiaci smútok aby sa trocha zabavil.

Danny tak možno pri jeho flegmatickej povahe a pohodovému výrazu a dojmu že tak pristupuje k životu nevyzeral, ale sprostý rozhodne nebol. Život vnímal aj pohodovo aj adrenalínovo, tak aby ho žil, len mal pocit, že k tomu nemá toľko šancí ako napríklad ocko. A to ho občas trocha mrzelo. Akoby tie šance snáď nevedel využiť.
Naklonil sa tiež a pousmial sa, inak bezhybne stál, nebol však nijak zvlášť vystresovaný. "Pokiaľ na to nevieš odpovedať, tak si buď hlúpa alebo veľmi nešťastná č- vlčica." Vynechávajúc slovo čajka, jej oznámil túto múdrosť, ale tónom takým, že bola vec snáď na zamyslenie, nie to ako urážka. To musel v jeho nenútenom hlase počuť aj hluchý. Danny rád žil. Rád žil naplno a keby si nemohol užívať života naplno, deptalo by ho to. Svoj život by však bol možno aj bez mihnutia oka - možno s mihnutím vymenil keby mal zaistiť šťastný život maminke. Alebo Svetluške, veď ona bola ich zlatíčko, zo všetkých súrodencov ju považoval za najväčšieho svätca, ktorého trebalo chrániť. Alebo bratovi, pre brata by tiež išiel aj do pekla. Aj pre ocka. Nijaké ďalšie velmi pevné vzťahy zatiaľ nenadviazal,
"Vieš čo je tam na kopci?" zaujímal sa a celkom zmenil tému, mieriac pohľadom kamsi na planinu husí.

Danny, velkáč Danny, už skoro samostatný jedinec príslušník svorky prízračnej a príslušník všakovakých iných samozvaných organizácií, špeciálne jednočlenného spolku - Danny dobrodruh na výlete, bol dnes výnimočne veľmi dobrý a zotrval na území svorky. Isteže, on by nebol v spolku sám a bol by ho aj premenoval, ale keď nikto nemal takého dobrodružného ducha ako on. No, so súrodencami by sa dalo niečo robiť samozrejme s nimi trávil čas mile rád, a keby bo býval mal partiu aj mimo svorky, čo nemal, rozhodne vedel, že by sa ani za mak nehanbil vziať súrodencov so sebou. On ich mal rád.
Cupital lesom, vonku bolo teplo a on sa viac menej varil, ale i tak samu tu páčilo. Ešte viac sa mu páčilo, keď zbadal živú dušu- Ciela, člena svorky prízračných. Vyzeral pomerne nešťastne, respektíve veľmi neaktívne. Strakatý mladý vlk sa vybral priamo za ním avšak odzadu, vykukol spoza kríkov.
"Máš depku?" zvolal asi až moc veselo a so záujmom zažmurkal.

" No doble teda." súhlasil ale trocha neochotne- znepokojene. Nechcel tu nechávať hrádzu predsa nechránenú. To urobiť snáď ani nemohol. No škandál, je vám on teda bojovník. Hanba na sto rokov, opustiť svoju stráž. " Ale keby sa vlátila, tam by šom žomlel ako hrdina. Pli oblane svojej zemi!" skúsil ešte raz veľmi lákavú ponuku, mysliac tým, že je nezodpovedné a zbabelé nechať hrádzu nestráženú. Roiha týmto asi však veľmi nepresvedčil. Hoci, kto vie.

Danny si síce nemyslel, že je neomylný a dokonalý ale popravde bol sklamaný, keď mu Kunínov chvost zmizol spomedzi nôh. Ach sakra Bol by to vyskúšal ihneď znova, ale vedel, že už to nebude ono a že z toho už nebude mať takú srandu ako doteraz. Povzdychol a vypočul si tak ako Kunínovú poznámku tak aj odporúčanie.
" Ty sa nikdy nezabávaš?" spýtal sa miesto odpovede na vety, ktoré vyslovil strakatý vlk. On teda odpovedal, ale po svojom, akoby tamto už posunul niekam za hlavu

Vlčica- čaja ako sa naučil od ocka, bola očividne dosť nakopnutá a asi mu tu nepomohlo nič ani jeho márny pokus dostať sa z jej zovretia, hoci podľa Dannyho názoru by mohol fungovať, keby bol býval potom trochu rýchlejší. Nerozumel úplne tomu výkladu. " Mám to odmalička samozrejme." odpovedal. Aká otázka taká odpoveď. Keď ho pustila a on sa mohol pokojne postaviť a otriasť, akoby ani nemal zdravý rozum, nikam ani len neustúoil, tváril sa akoby snáď boli starí známi a toto každodenná rutina. Nič zaujímavé, nič nové pod slnkom.
Aj keď sa snažil myslieť o všetkých aspoň niečo dobré, toto boli moc silné reči aj naňho. Puberťácky prevrátil očami. " Ježiš mária." riekol ( akoby sme to bežne používali samozrejme) " Myslím že nemáš pravdu." pokrčil ramenami a ďalej to nerozvíjal. Niežeby to bolo naschvál, ale neprišlo mu to ani zamak dôležité

Dannyho mozog fungujúc tak napolovicu sa trocha skludnil, nakoľko musel premýšlať. Jeho intuícia nezabrala tak úplne, respektíve by možno zabrala, keby bol potom rýchlejší. Ale nebolo to jediné čo sa v hlave mladého vlka motalo. Ako by ho azda niekto navádzal, zvraštený výraz v tvári povolil a úplne sa uvoľnil. " To bude ťažké prísť na to čo mi je najcennejšie nie? Ja sa nebojím že sa mi niečo stane. Pretože, pretože vidím, že v skutočnosti nie si zlá, len si sa zľakla. Ale ja to nikomu nepoviem, nič na tom nie je." odpovedal, tentoraz si bol takmer istý že to zaberie. Koniec koncov, to nebol tak úplne on sám komu to napadlo.

Danny nemal skúsenosti s podobnými situáciami a nevedel ako na ne reagovať. Nevedel si ani tak úplne predstaviť ako to bude prebiehať a čo sa môže stať. " Aaaa!" vykríkol, keď po ňom z trávy tá neznáma vlčica skočila a zhodila ho k zemi. Len čo jeho telo narazilo o prašnú zem, ktorú trocha tlmila tráva, vyjavene na ňu hľadel. Bolo to trocha desivé naozaj. Hlavne preto že nevedel čo robiť. Cítil sa v koncoch, zľakol sa. Dýchal plytko a intenzívne, so skrčenými packami, akoby bo azda dotknutý. Bol v nebezpečenstve? V nepríjemnej situácii? Tak sa zdalo, že áno, lebo to podvedome vedel. Akoby mu snáď niekto práve v hlave diktoval ako sa z toho vymotať. Ale to on ešte nevedel prečo to tak je a čo to znamená. Inštinktívne hľadajúc slabé miesto, kopol zadnou nohou vlčicu do slabín.
Áno. Danny bol mladší, ešte nebol tak skúsený a bol oproti nej v teraz v nevýhode, ale správne odtušil, že by to malo zabrať a dať mu čas sa postaviť, pokiaľ vlčica povolí.

Síce mladý vlk brázdil trávou trošku nepozornejšie, náhleho šuchnutia v podobe vyskočenia istej osoby na rovného nohy si nemohol nevšimnúť. Možno teda mohol, ale nebolo to tak. Takisto aj jemné avšak čoraz intenzívnejšie vrčanie započul a preto nakoniec zastal, zvedavo strihajúc ušami. Chvíľu váhal čo robiť. " Hej nazdar!" pozdravil a čakal na odpoveď. Hlavne sa musel tváriť, ako že sa nič nezvyčajné nedeje a zostať v pohode. To bolo teraz ľahko, lebo si zatiaľ neuvedomoval až takú bezprostrednú hrozbu. " Tak kde si?" zavolal, akoby sa rozprával s bratom a nie s cudzou od neho staršou vlčicou. No čo.

Pozorne sledoval okolie a snažil sa vetriť, ako sa to učil. On je predsa šikovný a už veľmi veľký, chcel by skúsiť chytiť nejaké zvieratko. Veril v to, že bude dobrým lovcom, ostatne, keď robíte niečo z chuti, bude sa vám dariť a on robil z chuti všetko. Zacítil akési zviera, asi pernaté, ale bližšie tento pach zatiaľ identifikovať nevedel. Pomaly potichu sa snažil sledovať stopu, ale trochu tápal. Cestu mu skrížil druhý pach, ktorý si pamätal so svojich svorkových bratov iste. Zaváhal. Stál s huncútskym úsmevom a rozmýšľal, potom opustil stopu operenca a vydal sa za pachom člena svorky. Dobre urobil. Pach bol výraznejší, vedel ho pomaličky nasledovať v kľude a nestratil ho. A navyše, keď zbadal komu patrí... Dobre urobil! Bol to ten strakatý vlk bledý, čo sa s ním bál hrať. Trochu zbabelé, čo už. Danny sa škodoradostne prikrčil a stiahol uši, s úsmevom na tvári sa potichu blížil za Kunínom. Iste, už nebol tak malé decko, ale cítil, že táto situácia si žiada presne takúto akciu.
Pomaly sa blížiac, skočil s výkrikom a so smiechom po chvoste úbohého jedinca.

Danny síce vedel že vonku trebalo dávať pozor, ale netrebalo to samozrejme preháňať. Kráčal sebavedomo, to mu nechýbalo a statočne s elánom. Keby sa zdráhal, pôsobil by samozrejme úplne inak než by chcel. Danny sa teda nepretvaroval na nič a keby sa zamyslel, v podstate nebolo tak dôležité ako ho niekto vnímal, avšak určite to nebolo na škodu!
Nekráčal rozhodne pomaly a nekráčal určite ticho. Preto vlčica, ktorá ležala v tráve a o ktorej samozrejme netušil, že sa tu nachádza, mohla počuť šušťanie trávy a mohlo sa ľahko stať, že si ho s niečím pomýli.

Vyjavene pozeral na to čudo, svojimi veľkými žltými očami a v duchu ho súdil. Nie nesúdil. Divil sa čo ho to napadá. Prečo by sa mal pýtať otca či sa môže s niekým hrať? Vlastne- prečo preboha by mu to vôbec nemal dovoliť. Danny bol samozrejme sloboná duša a viac menej sekal dobrotu, keď sa nad tým niekto zamyslel. No, možno nie celkom, ale určite mal srdce zo zlata, iba bol trochu divší, pravda. Nevidel jediný dôvod, prečo by zábava mala byť prv povolená od rodičov. Pfe. Prikývol ale a pokrčil ramenami.. " Ňuž..."

Strakaté stvorenie brázdilo trávou a vskutku bol až na samom konci územia. Aké vzrušujúce. Onedlho nebol na samom konci územia ale celkom mimo neho. V žilách mu prúdil adrenalín, bol nadšený z tohto výletu. Už keď tu bol, chcel to všetko poriadne vidieť. A preskúmať. Čo tu asi bolo? Jasne, lúka ako každá iná, ale predsa sa líšila od tých na území svorky. Možno práve preto, lebo nikdy podobnú nenavštívil. On nebol zlé decko. Ale nebavilo ho byť stále iba moc dobré dieťa. Jasne, ani teraz sa nepovažoval za najhoršiu osobu roka, ale troška zakázaných aktivít nikdy neuškodilo nie? Nemohli ho predsa držať spútaného na mieste celý život, Dannymu v žilách kolovala krv dobrodruha. Obzeral sa vôkol seba. Isto, lúka bola pochmúrnejšia takto na severe, ale predsa v tomto ročnom období bola viac živá, než keby tu bol inokedy. Vonku bolo teplo, ranné slnko sa odrážalo od orosenej trávy. Danny sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a s úsmevom na tvári sa vydal cez vysokú trávu, vychádzajúc z lesa.

Vĺča nebolo šťastné. Iste, možno bol priveľmi prekvapivý, ale snáď dúfal, že keď tomu bledému rohatému vlkovi jasne predstavil, čo sa deje a vysvetlil mu, že sa hrajú, že nebude robiť drahoty. Ale on nie. Zdalo sa že je suchár a Danny bol tak sklamaný. Nuž ale nedal to najavo, predsa si každý zaslúži aj druhú šancu nie? No isto ano. Povzdychol si a poslušne prikývol, že už to teda robiť nebude, ale čo si budeme hovoriť, vedel, že to pri najbližšej možnej chvíli zopakuje. Asi to vedel aj Roihu.