Príspevky užívateľa

I keď to vyzeralo, že lov s dravcami môže byť Dannyho nová vášeň, v skutočnosti bol ešte vždy v sokoliarstve začiatočník. Nechcel tvrdiť niečo čo nemusela byť pravda. " Nie som si istý. Zajace a vtáky, to určite, možno mladšia vysoká zver, ťažko povedať, ale snáď to skúsim. Budem sa musieť venovať viac tréningu, možno aj s výpomocou, aby si zvykol pracovať aj pri väčšom množstve vlkov a aby bol spoľahlivý a precízny." uvažoval ryšavec nahlas, a už teraz si robil plán ako to všetko urobí. Takéto zamestnanie on v živote potreboval.
"Možno by bolo zaujímavé vyskúšať pracovať aj s iným druhom dravca. Aj pri jednotlivých sokoloch to bude zaručene iné a to nehovorím o jastraboch. Možno sa naskytne príležitosť," myslel si, napokon však prestal rozprávať, pretože panovník nihilský odbočil k problematike prízračných. Danny bol poctený, že bol Arrakis s jeho schopnosťami a službami re nihil spokojný. Prišli však k otázke začínajúcej Pokiaľ. Čo keby? Čo ak? Všetko malo rovnaký význam a smerovalo k jednej veci.
Stál pred rozhodnutím, ktoré ho ovplyvní do života. V nihiskej svorke sa mu páčilo. Našiel sa tu, na monarchiu si musel zvyknúť a i keď sa s ňou celkom vo svojom zmýšľaní nestotožňoval, vedel sa podľa nej riadiť, možno aj bez toho aby stratil samého seba. Mal priestor realizovať sa a objaviť svoje nadanie a začať takzvane s čistým štítom, bez toho aby ho niečo z domova striktne definovalo. Tiež to monarchii možno aj za pomoc dlžil. Ale v prízračných mal rodinu. Od prízračných odišiel len preto, pretože musel. Na druhú stranu? Okrem toho, že tam mal rodinu, ktorú miloval, čo by ho tam držalo? Trávil viac času vonku na cestách než by bol prospešný svorke. Nepociťoval, že by sa stotožňoval s ponímaním hviezd, ako to u prízračných chodilo a vôbec. Na chvíľu pozrel do zeme, zamyslene.
"Môj domov je tu." povedal pomerne rozhodne a keď dopovedal, upriamil na Arrakisa pohľad.

Nemohol sa vyhýbať ďalším stretnutiam večne a po prvom rozhovore po plese a prvom spojení myslí jeho a panovníka bolo otázkou času, kedy sa pustia do riešenia problému znova. Hľadali odpovede. Danny vedel, že tu nejde iba o jeho slovo ale o dôkaz, ktorý podložiť príznačným. Dôležité však bolo že tiež hoci sa jednalo o jeho pamäť a o jeho vedomie, možno objavia niečo čo si neuvedomoval, čo videl ale prehliadol to a vôbec. Preto sa dnes s Arrakisom stretol celkom ochotne a dokonca ho vyhľadal sám, spytujúc sa, či by mali opätovne vyskúšať vnik do jeho podvedomia. Ešte vždy sa mu nepáčila myšlienka, že niekto vidí do jeho mysli, hoc bol vlkom otvoreným. Tiež sa mu však zdalo že je toto najlepší a rozhodne nevyhnutný spôsob ako sa pohnúť ďalej.

Ryšavý vlk sa v polke svojho až príliš rozhodného kroku zháčil, pretože keby aj dobre nevyčítal podtón hlasu sivo-hnrdej vlčice, pri druhej vete mu dala jasne najavo, že existujú osoby normálne a to teda také ktoré majú radi osobný priestor a majú radi ďalších normálnych jedincov, obzvlášť takých, ktorí tento priestor rešpektujú.
"Oh..." Povedal akoby si uvedomil a zastavil, neisto postačujúc hlavu. " Môžem ťa ubezpečiť že mi pri tejto myšlienke príde akurát tak zle." Tvrdil no už sa nechýbal. Danny sám bol poslednú dobu vykolajený, nie vo svojej koži, všetko bolo iné a tak sa možno dokazal vžiť lepšie než by dokázal vtedy, keď bol ešte svet krásny. No I keď bol možno až prehnane priateľský, považoval sa za empatického vlka a tak zmierlivo stiahol uši. "Vyšiel som do hôr aby som si prečistil hlavu. A videl tú nádheru. Začína sa však vymyká spod kontroly, nie je tu bezpečné zostávať. Hory musí vlk poznať a vedieť v nich čítať. Bezpečnejšie bude keď zídeme dole." Vysvetlil navrhujuc túto myšlienku, nevediac ako to prijme. On pôjde tak či tak. Ale bol by ochotný vlčicu v horách nechať aj s vedomím že sa čo chvíľa môže počasie prekrútit už načisto?

Danny v sebe potlačil všetky pohnútky na myšlienky a narážky a vtipy o vlčicinej rýchlosti, jej veku, ktoré mu ako synovi Roiha mohli napadnúť a s námahou neceknúť, pozoroval ryšavú staršiu vlčicu ako k nemu došla. Nechcel byť nepríjemný, zdala sa byť milá a on potreboval, aby naň bol konečne niekto milý. " Rád vás spoznávam Sasha." povedal a pousmial sa, potom pozrel na obzor a dolu do doliny. " Tu hore je pekne. Nie so tu ešte veľmi zorientovaný, odtiaľto je ale dobre vidieť, však? Vy ste sa tu narodila?" spytoval sa aby nenastalo ticho a aby sa nedajbože nezačala niečo pýtať ona.

Danny nebol nervózny z toho, či panovník jeho zjav vezme dobre alebo nie. On sám to považoval za niečo špeciálne a staval sa tak k tomu. V očiach i v postoji mu žiaril rovnaký zápal pre život ako tomu mladému prízračnému, ktorý bol srdcom dobrodruh. Pokorne prikývol, keď Arrakis uznal pozoruhodnosť jeho objavu, avšak nadšenie sa mu z tváre nevytrácalo. Pohliadol na sokola a pokrútil hlavou. " Sledoval som ho nejaký čas, a pozoroval ako loví. Často sa naše cesty krížili, premýšlal som tak či sa dá naň pozrieť i z blízka, občas so z môjho podielu jeda nechal kúsky tam kde som videl, že bol, ale moc sa nechytal. raz som niečo podobné náhodne skúsil a zafungovalo to. nechal som mu však korisť a- a odišiel aby som si získal jeho dôveru. Dlho sa nedialo nič, keď sa naše cesty pri horúcich prameňoch stretli. Tiež som mal sebou kúsky mäsa, skúšal naň volať a- viete Vaše Veličenstvo, verím, že by som dokázal toho dravca trénovať, prišiel by som na to. Možno lov zefektívniť, myslím si že zúžitkovať takéto zviera by aj svorku robilo o to viac ušlachtilou" myslel to dobre prirodzene, dobrý imidž pre svorku by sokoliarstvo zaručene dodalo. " Ak si samozrejme nemyslíte, že je to strata času," doplnil ryšavec trochu tichšie a pohliadol na vlka, ktorý mu mohol dať v tréningu sokola zelenú.

Dravý vták sa tesne pred zemou zvrtol a vyletel opäť do vzduchu. Bažant ešte nebol zneškodnený, ani mu nebolo znemožnené sa hýbať, tentoraz to nebol čistý zásah. Ryšavec spozornel, keď panovník prekvapene zvolal jeho meno. Neodpovedal mu, hoci mu takmer vyhŕkol výkrik, počkajte! No ešte to tak, mohol by sa s celým lovom bažantov rozlúčiť. Skočil na miesto útoku, kde práve včas zabránil bažantovi v krkolomnom odlete do druhej strany, križujúc mu cestu. To dalo sokolovi čas na to naletieť naň znova, tentoraz ho zrážajúc celkom k zemi a už ho nepúšťajúc. Náraz bol silný- rýchly, preto sa korisť len chvíľu vysilená na zemi zmietala spolu s jeho lovcom, až napokon ochabla. Ryšavo-sivý sokol stál nad bažantom, krídla spustené v obrannej pozícii a striehol. Keď však Danny dobehol, kývajúc panovníkovi aby ho nasledoval, venoval mu bystrý pohľad, čakajúc čo ďalej. Keď však vlk podišiel bližšie, rozhodujúc sa korisť vziať, sokol sa tentoraz nechal. Už ho poznal. Vedel, že mu Danny prinesie nabudúce kus jedla aj bez toho aby musel loviť a vedel že aj teraz sa s ním podelí. Zviera ustúpilo, nechávajúc vlka aby malý kúsok z koristi odtrhol a venoval mu ho. " Heej." zavolal pokojne, skúsil ešte raz. Sokol vyskočil na vlkovo plece, kde sa chystal skonzumovať svoj malý podiel z úlovku, keď si však uvedomil, že tu vlk nie je sám, zase zaletel, len na padnutý konár pár metrov od nich.

Vôbec nemal pocit, že by si bol vedomý kedy tento zákaz vznikol a prv bol zaskočený. Isto to bolo až po tom ako tu bažanty naposledy lovil však? Ano to sa vie. A teoreticky naposledy bažanta nelovil tak úplne on. Dokonca si ho ani nevzal. Fungoval by lov so sokolom aj pri iných zvieratách? Určite Prikývol. " Nevedel som, ale žiadneho na konte nemám. Budem si to pamätať, ospravedlňujem sa." Veril že úprimnosť je kľúčom k úspechu. Čo mu zostáva? Stať sa najvyššie postaveným lovcom? Veľa šťastia Danny. Možno bol pri tomto love trocha nervózny z toho či sa vydarí a ako na panovníka zapôsobí. Ak zapôsobí dobre, trebárs aj prehodnotí svoje vyhlásenie, alebo dá Dannymu zelenú v rozvíjaní jeho schopností prv na iných zvieratách. Toto bolo koniec koncov niečo čo sa dalo považovať za vznešené!
Plížil sa v suchej tráve prevýšujúcej sneh, ktorý iné lúky pokrýval. Cítil pach zveri a bol si vedomý, že panovník postupuje za ním, teraz mu vak Danny musel veľmi slušne zabrániť aby snáď bažanta ulovil on, inak sa to celé skazí. Hlavne slušne. Srdce mu búšilo. Ako sa zakrádal a cítil zviera čoraz bližšie, kontroloval, či jeho spoločník postupoval v jeho smere. Ako to zvykli vtáky robiť, svoje kruhy zmenšoval a smeroval čoraz bližšie k pohybu, ktorým mu Danny určioval smer. V tomto smere si tiež myslel že bolo dôležité aby ho nemiatli a s Arrakisom sa držali na jednom mieste. Zastavil a nadýchol sa. Snáď z tohto nebude prúser. Ryšavý vlk vyštartoval vpred ako predtým, aby bažanta vydesil a ten mohol slobodne odletieť. Danny ho nenaháňal, zastavil a pomyslel si, že si panovník musel myslieť, že je blázon. Keď sa k zemi ako guľový blesk spustil dravý vták, zrážajúc bažanta sebou

Ryšavý vlk chvíľu váhavo stál, keď mu panovník položil otázku programu. Nebol si istý, ako zareaguje na jeho skrytý talent, ktorý v sebe ryšavec objavil, na pozoruhodnú schopnosť pracovať s dravými vtákmi. A skutočne- bude sokol spolupracovať aj keď bude prítomný druhý cudzí vlk? Kto vie čo cítil z iných jedincov, hoci ak by to bol problém, Danny na tom bude musieť zapracovať. Podvihol zrak k oblohe. Krúžil tam, ako inak, prenasledoval ho až sem. " Myslel som, že by sme mohli uloviť bažanta. Teda, rád by som Vám niečo ukázal, ak dovolíte." spýtal sa, čakajúc na akékoľvek vyjadrenie súhlasu, aby sa mohol vydať po stope pernatej zveri. Pamätal si, že v deň ich prvého stretnutia Arrakis bažanta lovil, preto súdil, že ho možno neodmietne. No aký bude mať názor na to, keď v skutočnosti Danny nepozýva panovníka k lovu, naopak sa iniciatívy musí chopiť vyložene sám?
Pozrel opäť k oblohe, krátko, mal sokolovu pozornosť vedel to, oslovoval ho ešte predtým, než panovník dorazil pozornosť jednoduchým Heej, si dokázal vynútiť. Ryšavec trocha cúval, snažiac sa iniciovať aby vyrazili, bez toho, že by panovníka zbytočne súril. Zavetril hľadajúc stopu zveri.

Poslednú dobu mal nad čím premýšľať. A i keď chcel veľmi myslieť na pekné veci, ako bola napríklad princezná, ktorá mu po plese povedala že to bez neho nebolo ono. Vletela mu do snov a on sa nedokázal ani nechcel týchto snov zbaviť. Myslel by na ňu, za každých okolností až na jednu a tou bolo zistenie že Apollyon žil. Nevedno či to bolo horšie alebo lepšie, či slo teraz o krk iba jemu alebo skutočne aj fortis prízračných. Nedalo mu to spať. Jediné čo ho odpútavalo od myšlienok na Apollyona na princeznú Giuseppe a na rodinu o ktorú mal strach a ktorú túžil vidieť, bola práca. Poňatá trocha inak ako zvyčajne a aj keď sa snažil byť užitočný a veľa loviť, chodieval von na potulky ako kedysi, s úmyslom tréningu v nezvyčajnom spojenectve jeho a drahého vtáka z horskej lúky. Tam ho videl prvý krát áno. Vyzeralo to že si naň zviera zvyklo a že mu vyhovovala Dannyho spolupráca pri hľadaní koristi a pri jej love. Aj Dannynu vyhovovala. Zatiaľ sokolovi nedal meno, volal ho svojím priateľom, spoločníkom, ktorého priazeň nebola zadarmo.
Prespával preč občas aj v noci ako to rád robievam a túlal sa, kiež však tak aby sa zdalo, źe povinnosti flákal.
Dnes kráčal po veternej lúke, cítiac v blízkosti pach nihilského panovníka. Bol na love, možno aj on, to nevedel, kým sa nerozhodol vydať za ním. Nevedel kedy nastane druhý pokus o vniknutí do jeho mysle ale už sa mu s tým podarilo zmieriť. V tejto chvíli mu to bolo jedno, hoci bol v strese, že by mohol sklamať.
"Vaše Veličenstvo," pozdravil. I tak by mu najradšej hovoril krstným menom ako rovnému, tak Danny vnímal okolitý svet. No bol svet a potom bol nihil a ryšavec toto akceptoval a rozhodol sa prispôsobiť, čo mu prekvapivo nerobilo problém. Mohlo sa začať vravieť že Danny sa pohyboval vo viacerých podobách. Bol Danny v nihilskej svorke, a bol Danny všade inde. No nevadilo mu to. Necítil sa nijak zvlášť mimo, priam naopak. Začal si uvedomovať že všetko zlé je na niečo dobré a že pokiaľ mu životné udalosti mali priniesť jednu dobrú vec na celom probléme tak to bolo možno práve to že sem patrí.

Danny rozpačito zastrihal ušami a prešliapol. Bolo mu jasné, že toto nebolo posledný krát a a aj keď mu nebolo príjemné, že sa mu hrabal v mysli, uvedomoval si, že je to potrebné a možno nebola nijaká iná možnosť. Nešlo už možno ani tak o to, či hovoril pravdu alebo nie, či mu môže veriť, ale o to dokázať prízračným že je Apollyon nebezpečný a tým možno Dannyho očistiť? Čo by potom urobil? Vrátil by sa domov? Táto myšlienka mu nenapadla. Doposiaľ veril, že už sa nikdy nebude môcť vrátiť. Chcel ale? Už to bolo pár mesiacov čo bo v nihilskej svorke, aj keď nie ako plnohodnotný člen a pociťoval záväzok, možno aj väčší ako u prízračných. " Je to aj v mojom záujme, rátam s tým." odpovedal s povzdychom a pohliadol na panovníka ešte raz, či je dobrý nápad nechávať ho tam. Vedel ale že v tomto ohľade tu hrala rolu aj hrdosť a tomu Danny rozumel, i ked by neváhal a podal by mu pomocnú ruku bez toho, že by mu to pripomínal. Preto prikývol a vydal sa smerom do nory, vedel však, že keby sa Arrakis veľmi dlho nevracal, vráti sa Danny.

Ryšavý vlk sa všemožne snažil udržať svoju pozornosť sústredenú, ale pociťoval tiež spomienky a city ohľadom vec, ktoré neboli jeho a to ho zmiatlo a nanajvýš znepokojilo. Zášť sústredená na niekoho, koho ryšavec nepoznal, no bola osobná, skutočná. Atentát? Mal Nihilský panovník podobnú skúsenosť? Meno Bellanna. Nebolo mu známe. Danny sa zhlboka nadýchol, aby sa sústredil na Apollyona viac a nesklamal v tejto úlohe. A aby sa nešpáral v panovníkových pocitoch. Niežeby nebol zvedavý. Nechcel to mať však nahnuté a čo nebola jeho starosť nebola jeho starosť. I tak vedel, že sa možno niekedy na on prípad spýta.
Keď sa spojenie prerušilo a panovník chvíľu vyzeral, že mu naozaj, naozaj nie je dobre, Danny sa zhrozil. Aj jemu sa zakrútila hlava, necítil sa veľmi príjemne, a mal trocha zmätok. Ale Arrakis nevyzeral vôbec dobre. " Ste v poriadku Vaše Veličenstvo?" spýtal sa pohotovo.

Nebolo nečakané, že v sekunde ako na to Danny kývol a Arrakis mu vysvetľoval čo robiť, na moment zaváhal. Bol čoraz nervóznejší a začínal uvažovať, či to bol až tak dobrý nápad. Nebolo však kedy cúvnuť a bolo by to neprospešné a zbabelé. Nebolo však pochýb, že sa nebál. Nie každý deň sa vám niekto hrabe v mozgu a Danny si nebol istý ako sa ohľadom toho cítil. Trocha sa zamračil sústredene, ale prikývol, aby začali.
Keď sa ho tmavý vlk dotkol trocha sa trhol, chvíľu si však uvedomil, že sa nedialo nič. A to čo sa stalo potom, bolo pozoruhodné. Snažil sa všemožne sústrediť na Arrakisa a hlavne na to čo sa stalo, na jednu vec, ľahko sa to však povedalo. Myšlienky mu lietali po rôznych spomienkach a mal pocit, že i po niekoľkých naraz. Roztržka s hnedou vlčicou Thaliou, to ako mu skoro prekusla krk, Boj proti " líške" na hrádzi s otcom. Preblyskovali ako krátke útržky a spôsobili i v ňom samom chaos. "Ty si hádam hlúpejší ako som si myslela." vravela hnedá vlčica, ktorá bola z čista jasna odrazu jeho otec. Ten mu pravda nič také nikdy nepovedal. Danny zdesene zažmurkal, srdce mu búšilo. Apollyon. Sústreď sa na Apollyona. Na chvíľu to zabralo, chvíľu? Spomenul si na jaskyňu, videl jeho dva rady zubov ovplyvnený omamnými plynmi z hviezdnej jaskyne, čomu samozrejme nerozumel. Danny zavrel oči potreboval sa sústrediť na konkrétnu vec. Apollyon, hrádza. Och ako si len želal aby Arrakis vedel, že hovoril pravdu, Keby sa to vyriešilo, bol by zase o kus bližšie tomu aby bolo všetko v poriadku. Zablúdil myšlienkami k hrádzi. Vnímal však len svoje pocity z daného dňa. Nevymyslel som si to. povedal sám sebe. Zablúdil v myšlienkach, intenzívne si prehrávajúc daný deň, od slova do slova, každý detail. Bolo to však ťažké. Až moc. Miatli ho emócie, ktoré sa nezdali byť totožné s tými jeho. Miatlo ho že bol prekvapivo pokojný. Nevedel však, že neboli jeho.

Danny si myslel, že Arrakis, panovník nihilský oznámil ostatným aby o ňom nehovorili, preto sa zháčil, či tomu tak nebolo a či by sa mal obávať. Napokon zmierlivo stiahol uši a pokrčil ramenami, s úsmevom, avšak smutným, sa pozrel naspäť na Ezikyela. Ostatne to bolo už jedno, i tak to nebolo tajomstvom.
"Prízrační nesmú vedieť že som tu." odpovedal a uchechtol sa, alebo skôr s posmechom vydýchol. Potom bez slova dokončoval obmotávanie lián okolo jeho parožia. Upierajúc pohľad na suché kvietky sa zamyslel. " Smiem si jeden nechať?" zastrihal uškami.

Pocity, ktoré sa v Dannym miešali boli príliš rozmanité a príliš komplikované na to aby ich dokázal vyjadriť a na to aby s nimi čokoľvek robil. Ťažko sa tak držal zdravý úsudok, mladý vlk však tentoraz nepanikáril. Vo výsledku v tichosti zatrpknuto stál, s ústami zovretými a pohľadom akoby čítal zo vzduchu manuál, ktorý by mu i tak nepomohol. Počúval a dával si veci dokopy. Nevedel však už v tejto chvíli ani zachytiť svoje vlastné myšlienky, keď panovník vysvetľoval a rozprával. Nedokázal sa sústrediť. Myslel na to, že pokiaľ je to naozaj pravda, že Apollyon žil a predstieral amnestiu, bol v ohrození aj on, aj fortis prízračných. Pokiaľ prízrační uverili Apollyonovi, znamenalo to aj pre Dannyho ešte väčšiu katastrofu, než keby bol vlk skutočne po smrti. Takto to bolo Dannyho slovo proti jeho. Divil sa, že po ňom ešte tak celkom nevyhlásili pátranie. Och ako rád by teraz stretol niekoho z rodiny a zistil, či na neho nezanevreli.
Arrakis nihilský prišiel však s nápadom, s návrhom a ryšavý vlk pozorne počúval.
"Urobte to." súhlasil rozhodne. Išlo tiež predsa o to, aby mu mohol dôverovať samotný panovník.

Danny neisto uhol pohľadom, akoby premýšlal, s trpký výrazom v tvári. Ano vedel, ako to znelo. Vĺča sa rozhodlo zrazu napadnúť alfu. No on tam bol a videl to, i keď si to sám nedokázal celkom vysvetliť. " Práve o to ide. Tušil som, že s ním nebude všetko v poriadku ale nerozumel som, prečo by to robil. Choval sa zvláštne. Aj predtým sa choval divne ale tentoraz to bolo iné." odvetil. Keď mu následne panovník podal druhý návrh, už len pri vete, začínajúcej, pokiaľ by som.. Danny spozornel , napriamil uši a podvihol hlavu. Výraz mal však vždy znepokojený a nechal panovníka dohovoriť. Ako by to snáď šlo? Čo môže byť iné svedectvo než jeho vlastná výpoveď, ktorej nemusí nik veriť? A ako to myslel, kvôli ich bezpečnosti? pootvoril ústa, aby niečo povedal, no tmavý vlk pokračoval. Na ryšavcovej tvári sa zračilo čosi medzi zhrozením a..a zhrozením. Čože je? To predsa nebolo možné.
" Bol som tam, videl som ako vyzeral, nemohol to prežiť." odpovedal náhlivo, akoby sa ho snažil presvedčiť o opaku. Potom sa zháčil. " Prepáčte mi, rozrušilo ma to. Vraveli ste o spôsobe ako dokázať moju nevinu, teda, pristúpim na to, samozrejme."