Príspevky užívateľa

Dannymu aj dávalo zmysel, že nie je vhodné odísť bez toho aby povedal. Ale keď povinnosť volá! Zádumčivo uprel pohľad na vodu a chvíľku zostal ticho, nesmierne úpenlivo premýšľajúc. " Tak ty poď povedať maminke kde budeme a ja zatiaľ postavím balikádu. A budem stlážiť." navrhol dokonalý plán číslo dva. Samozrejme presvedčený o tom, že nemá chybu a že by mal zaň dostať azda aj ocenenie. Danny bol ale samozrejme v tomto boji nezištný, ako pravý čestný hrdina, preto by žiadne ocenenie neprijal.

Aée, otec prišiel robiť poriadky. No, našťastie pre Dannyho, Roihu bol sammozrejme najlepší otec na svete a on vedel, že mu to zaiste prejde. Veď nerobil nič zlé, iba tento bledý vlk, ktorý sa zdal byť suchárom to nepochopil. Isteže, ono sa možno prvý dojem zmení, dá mu druhú šancu! "Hláme ša!" poznamenal, veľmi zreteľne, aby to vysvetlil aj Ancunínovi, ktorý to chudák zdalo sa nepobral. No čo, možno nemal časna toľko spontánnosti, isto ho to len trebalo naučiť.

Danny dobehol do cieľa- samozrejme vyhral, bol so sebou spokojný. Ale hneď potom sa vrátil naspäť za Štístkom a po tom čo mu pobnavene vyplazil jazyk sa k nemu natiahol. " Čo ti dáva? Kam ša pozeráš?" Vravel niekto, kto sa pred chvíľou potkol tiež, avšak tento detail prehliadneme. Keď sa brat pozviechal, Daněk doň priateľsky láskyplne drgol. " V pohode braček?" ubezpečil sa a povzbudzujúco pousmial. Oni sa síce doťahovali, ale on to robil preto, že ho mal rád. A dobrý brat predsa pochopil srandu, nie?

" A nevračaj ša!!!" zakričal hrôzostrašne keď líšku odohnali. Veľmi vážne zaboril palicu do zeme- svoj verný cenný meč a nadýchol sa z hlboka. " Nie je všetko vyhlaté." povedal dramaticky, upierajúc zrak na diaľavu pred ním " Musíme ulobiť stráž. Aby sme boli v stlehu. Mal by som tu zostať aj cez noc! A Štístko ma vystlieda. Potom ma môže vystliedať aj maminka." s hotovým harmonogramom, z ktorého pre dobro Svetlušky, sestru vynechal, zošiel z hromady dreva a bral vec ako vybavenú-. Zostáva tu. Bodka. Trebalo hrať autenticky.

Danny už od začiatku odštartovania závodu behal ako zmyslov zbavený. Dnes nenechá nikoho vyhrať ani nenechá aby to bola remíza. Keď závodil s bratom bol súťaživý, ale myslel všetky tie doťahovačky najviac dobre ako sa dalo. " No pohni ty lemla!" kričal láskyplne, až sa mu takmer podarilo podktnúť o vlastné nohy. Nachvíľu zavrávoral, čím dodal chvíľku Štístkovi čas. Nespadol však úplne a s hlavou teraz už upretou pred seba aby videl na cestu sa rútil za stromy. Už len taký malý kúsok!

Mladému vlkovi netrebalo dvakrát hovoriť. Mal dušu bojovníka a bol odhodlaný zachrániť otca aj seba pred touto strašnou hrozbou číhajúcou medzi tou dlhou kopou dreva. " Pliplavení!" zahuhňal s palicou v papuli. Zavrčal- samzrejme mimoriadne hrôzostrašne a rozbehol sa naprieč svojmu osudu. Vyhrá len jeden. teda dvaja. ale vyhrá buď zlo alebo dobro to sa vie! A oni s ockom boli samozrejme to dobro, nieže nie. Oháňajúc sa palicou okolo seba skákal na hrádzi a kričal. " Boj sa ty škaledý žver!"

Bol na ocka naozaj hrdý! Tak sa snažil. Šťastne zakýval chvostom a keď bol po jeho boku, rozbehol sa ďalej aby obaja vyhrali. Takto sa nepreteká, ale to Dannymu nenapadlo. A môže si byť istý, že keď bude súťažiť s bratom, no rozhodne vyhrá, tým si mohli byť istí. Len čo prekročili pomyslenú cielovú hranicu, poskočil do vzduchu. " Vyhrali sme!" vykríkol veľmi spokojne a mal chuť zakričať nech behajú ešte raz. Miesto toho sa dramaticky zahľadel na hrádzu. " Aha tati aha tati! Na hládzi býva líška." prv to bolo uveriteľné, keby hneď za tým ako sa bojovne napriamil nezahlásil. " Má tli metre a z úsť jej šlahajú plamene! Musíme ju poraziť!" V očiach mu iskrilo nadšenie z jeho novej hry a podišiel kus k hrádzi aby uchopil svoj meč- paličku, primeranú k jeho veľkosti- prv sa samozrejme pokúsil zobrať palicu väčšiu ako on, rýchlo však prišel na to, že týmto zlú líšku neporazí.

" Nebudeš nebudeš ši líščie lajno!" kričať na otca podobné oslovenia asi nebolo niečo čo by vĺča malo robiť, ale on rozhodne vedel, že je to z lásky. Utekal čo mu sily stačili. Od konca hrádze ho delil skutočne len kúsok, aspoň sa tak zdalo! Víťazstvo na dosah, oh yes! Ibaže.... nebude otec potom smutný? A keď zavolal, že je moc rýchly, no, kto by mal radosť z takého víťazstva? Danny tesne pred cielom prudko zastavil a otočil sa. " Poď poď už si škoro v cieli!" kríčal povzbudzujúc ho. Dobehnú to spolu!

Dannyho prekvapila táto situácia, lebo bol naučený na celkom inú modelovú situáciu a to pekné odrátanie číslami postupne. Takto. Tri, dva, jedna, štart. No ale Danny nebol žiadna padavka, Danny sa vedel rýchlo adaptovať a táto nová skúsenosť mu hneď priniesla dobrý poznatok. Rozutekal sa za Roižanom a bol mu v pätách! Netrvalo dlho, keďže Roihu išiel pomaly, čo si pravda Danny nevšimol, že by bolo cielom. Netrvalo teda dlho a otca predbehol, a utekajúc po hrádzi kričal. " Snaž sa snaž sa, líščie lajno!"

Ryšavé vĺča (ktorému sa už pekne vyfarbili aj jeho krásne biele znaky jupí jaj) bolo šťastné, že mohli vyraziť na dobrodružstvo. On samozrejme nesúhlasil, že bol malý, to sa vie že nie. Teda, on mohol byť malé decko, ale bol šikovné decko! Zatiaľ bol dnes poslušný. No ešte aby nie, veď on vedel byť. On sa len strašne rád hral a jašil a bol živý, ale vedel aj poslúchať! Ťapkal za otcom a keď ho oslovil, dobehol tak aby bol po jeho boku " Voda!" vykríkol nadšene, no Roihova nelúbosť vody ho zatiaľ držala na brehu. " Budeme závodiť!" vymyslel si a pokýval chvostom, čakajúc, kedy sa otec po hrádzi rozbehne, respektíve, kedy odpočíta ich závod.

Možno to bol zmysel pre dobrodružstvo, adrenalín v krvi, otcove gény, alebo len nemal pud sebazáchovy, ale hneď ako letel vzduchom a dopadol na zem, hoc sa prv preľakol, zazubil sa od ucha k uchu. Krv mu prúdila žilami túžbou po ábavé, keď nečakal a s pokrikom sa vydal zneškodniť nepriateľa. " Aaaaa!" vykríkol, pri čom zabudol že slúbil, že bude dobrý. Teda, on to neslúbil, ale otec si isto bude myslieť že ano. S vycerenými ihličkami skočil po Kunínovi vyzývajúc ho k velkáckej hre. V očiach mu iskrila radosť

Aby sa priznal, zachytil iba prvú polku vety, ktorou mu otec dohováral. On by teda počúval ďalej, ale jeho pozornosť už tak smerovala kamsi inde a tak jediné čo potreboval počuť bolo Tak jdi. Nič čo z Roihových úst vyšlo neskôr už vĺča nezaujímalo. Malý postrach sa rozbehol naprieč ostatným vlkom. Išiel na to rafinovane. Tváril sa ako veselé mimoriadne roztomilé vĺčatko, ktoré sa jaší v snehu a pozerá na každého s takou tou nevinnosťou akou dokážu pozerať iba šteňatá. A v momente, keď zbadal nestrážený chvost, skočil po ňom a na tak malé vĺča to bol skok maximálnej presnosti. Zakusujúc do chvosta bledého vlka Ancunína, dosiahol prvého dnešného úspechu. Druhého. Už dojsť sem bol úspech sám o sebe.

Malý ryšavý šulek, už pohybujúci sa, dokonca už vedel aj troška utekať, hoc iba troška, sa obšmietal pri otcovom boku a nevedel čo sa robí. Nechcelo sa mu veľmi sedieť na mieste a bol z toho nervózny, ale plus na tom bolo, že videl veľa vlkov pokope a nových! Váu to bolo tvárí. A dokonca boli na výlete a ďaleko. Roihu mal aspoň recept na unavenie svojich ratolestí. " Šaje!" súhlasil hlasnejšie než chcel a zazubil sa, obzerajúc po okoliu. Mal chuť do niečoho hryznúť. Veľmi veľkú chuť, ozaj veľkú. Pozrel, či nedočiahne na bratov. Otca nemohol stále hrýzť, to už pochopil, nakoľko registroval, keď bolo niečo v neporiadku. No keď čosi žart prestáva byť, už to vraj nie je vtipné. Žeby skúsil kusnúť a zoznámiť sa s niekým novým?

Prestal otca tryzniť v sekunde ako sa udiala ďalšia akcia. Čo to braček robil? On vydával zvuky! Ako mama a ocko! Nadšene zoskočil a doťarbal sa k Štískovi, kde ho nezabudol kmasnút hravo za krídlo. "AJE!" Pokúsil sa po ňom zopakovať a následne sa z toho začal náramne tešiť. "Aje ša šaje ša! Je." Riekol obdobu pomenovania maminky ala krásnej slečny a radostne sa k nej pritúlil. Dlho mu to nevydržalo, ako hotová katastrofa potom "skočil" respektíve chňapol po jej srsti, dal by ruku do ohňa za to že kúsok aj vytrhol. " Hihi."

Ryšavé malé decko, už o máličko menej pripomínajúce šulek, no ešte vždy to tak pravdaže bolo, zrovna s veľkou vervou, potiahlo brata za ucho, o sestru sa zaprelo zadnými nohami, ako bol prevalený na chrbte a vyzeralo to ako veľký súboj na život a na smrť. Hneď čo zbadal, už svojimi bystrejšími očami a bystrejším zvukovodom, že ktosi prišiel , vystrel hlavu hore, z polohy takmer nemožnej takto vykonať a neskôr dokrútil aj zvyšok tela, aby jeho postoj dával anatomický zmysel. Rozcupital, respektíve sa doťargal k otcovi. A nezabudol mu chmatnúť po srsti. "Hiii"