Príspevky užívateľa


< návrat spät

Strana:  1 ... « späť  5 6 7 8 9 10 11 12 13   ďalej » ... 16

Ryšavý vlk prikývol a čo najšetrnejšie uchopil diviaka tak aby mu už nepoškodil nijakú časť. Spomienka na " miesto diania" mu pripomenula, že bude podávaný ako hostina a nebolo by tak úplne od veci aby bol reprezentatívny.
Nebolo reálne zobrať diviaka inak ako ho ťahať snehom, povedzme si narovinu, nie je to ľahké zviera. Veril, že cestičku potom upravia, alebo možno aj viac nasneží.
"Môžem byť pri príprave plesu ešte niečím prínosný?" spýtal sa keď nachvíľu korisť položili, aby si oddýchli. Skutočne chcel prejaviť záujem, hlavne, keď tam sám nemohol ísť.
Nechcel zaťažovať Arrakisa otravnými otázkami, no prišlo mu, že snaha niečo robiť pre dnešnú udalosť, by mohla byť cenená.

Taktiež cítil ako sa mu telo zatriaslo vyčerpaním, cítil tiež zranenia, ktoré utŕžil, napriek tomu, že boli drobné. Počas pár minút nastalo ticho, ktoré napokon Arrakis prerušil. Alebo ho prerušil Danny tým, že s ním nadviazal očný kontakt? Pohľadom pozrel na rameno a potichu sa uchechtol a iba prikývol. Mal pocit, že toto zranenie bude preň pamätné, pripomínajúc mu skutočný, poriadny lov s riskom. I on si všimol, že mal Arrakis zranenie na rovnakom mieste, odpoveď Aj vám, však nebola na mieste. Všimol si inému prístupu k nemu a bral to so všetkou vážnosťou. Nemal nikdy pocit, že sa bude pred rovesníkom cítiť byť poctený, no i jeho nadstavenia sa zdalo sa dokázali meniť. Napriamil uši a chvíľu ostal ticho, potom prikývol. " Ďakujem. Bolo mi cťou spolupracovať s Vami na tomto love."

Zdalo sa mu akoby čas plynul neuveriteľne dlho a on mal čo robiť aby ho zdržal, predsa však vedel, že to prinesie ovocie. Už sa nebál dôverovať Arrakisovi v love, toto bol ťažký lov, ktorý zvládli. I keď po ňom panovník pozrel a chcel mu niečo naznačiť, Danny nepúšťal tvár kanca, hoci utrpel dáke kopance, škrabnutia a bol poriadne unavený, hoc si to ešte vplyvom adrenalínu neuvedomoval. Keď napokon korisť padla, pustil ho. Oko diviaka bolo poškodené a okolie zakrvavené a Danny sa na to doteraz z estetického hľadiska nepozeral, mohli byť ale radi, že žili.
Vypľul trocha krvi a neurčitej hmoty zo zrakového orgánu diviaka a konečne vydýchol. Zastavil, upierajúc pohľad hlboko na korisť a prerývane dýchal. Skôr, než pozrel na panovníka, cúvol k najbližšiemu ihličnanu, zo zeme, vzal zachovalú vetvičku a dôstojne ju priložil na jugulárnu žilu na krku koristi. Trofeji.
Predsa taký úlovok a pre taký účel si zaslúžil poctu.
Až potom pozrel v tichosti na panovníka.

Vytrvalo dobiedzal do diviaka niekedy tak aby ho stihol aj čo najviac poškodiť, optimálne mu znemožniť pohyb, avšak v prvom rade tak aby ho zabavil. Spoliehal sa na to, že Arrakis zasadí smrteľný úder, ak nie na prvý, aspoň na druhý krát. Nevedel čo presne sa stalo, keď panovník pustil diviačí krk, zviera sa však zahnalo raz po jednom raz po druhom, nevedno či to bola už len zúfalá snaha zachrániť sa, alebo hnev. Danny uskočil doboku, nechávajúc mu však sekundu na dosah svoje rameno, v ktorom pocítil prv veľmi ostré štipnutie. Nezasiahol ho priveľmi, no i tak preťal kožu, pretože srsť na ramene nebola tak hustá. Danny zo seba vydal akýsi zvuk medzi zakvílením a zavrčaním a cvakol do priestoru pred diviakom. Krátko pozrel na Arrakisa. Čo teraz? Pokúšal sa obehnúť zviera zase z opačnej strany a opäť mu chňapol po nohe. Tentoraz bol však diviak rýchlejší a už vedel čo čakať. Priam výhražne sa otočil, takmer naberajúc Dannyho klamy a bolo to práve v tej sekunde, keď vlk inštinktívne uskočil len na pár centimetrov od úderu a uvedomoval si že práve mohlo byť po ňom. Mier mu po hlave teraz. Zameraj sa na oči. Ozvalo sa. A tento pocit, nech ho priviedol do akýchkoľvek problémov, ho z mnohých aj dostal. Nerozumel ako fungoval, len vedel, že mu zatiaľ vždy zachránil život? I keď to bola irónia. Ryšavý vlk skočil po prasati asi v rovnakom momente kedy sa kanec ohnal opäť a zaboril špičiaky (dentes canini) mieriac priamo na úroveň ľavého oka. Veril, že toto dá Arrakisovi priestor.

Zazmätkoval, poskočil raz do jednej raz do druhej strany, kým sa rozhodol z ktorej diviaka obehne,. i to mu však dodalo istú výhodu, pretože zviera tak nevedelo čo čakať. Bolo obtiažne dostať sa mu k panvovým končatinám, ale ostatne, čím viac času venoval diviak Daňkovi, tým viac času dostával panovník na smrteľný zásah. Bude to však musieť byť precízne. Nejednalo sa teraz len o to, či je Danny ako bojar schopný lovec, ani o to či sa zadosťučiní a preukáže užitočne. Jednalo sa tiež o to, že práve tak ako panovník, aj Danny podstupoval risk, spoliehajúc sa na to, že môže Arrakisovým schopnostiam a spolupráci dôverovať. I to bolo dôležité, bez ohľadu na to, či bol na najnižšom rebríčku. Mohlo sa totiž ľahko stať, že mu pôjde o život. Obehol diviaka v pomerne tesnej blízkosti, asi tak pol metra, bol však rýchly. A ako kázal panovník, zakusol sa do zadných nôh, priam do päty koristi a potiahol. Zviera sa okamžite zahnalo a Danny uskočil tak aby sa nezranil, držal sa ale blízko a preto aby mohol Rakis zaútočiť, vybehol po nohách opäť. A opäť. Dobiedzal.

Počasie sa nepredvídateľne v horách menilo, v tomto prípade zhoršovalo. Ešte pred chvíľou mohol hľadieť do údolí a vidieť ich zasnežené planiny a teraz? Vietor sa dvihol, oblaky zahalili oblohu a sneh padal čoraz hustejšie. Premenlivé. V horách nachádzal život, ktorý bol iný- čistý, ktorý mal svoju cenu, uloženú v srdci dobrodruha.
Netrebalo by veľa a vlčice kúsok nižšie by si nemusel všimnúť. Ako však schádzal čoraz nižšie, Spozoroval predsa aj v snehu sivasto-hnedú postavu. Na chvíľku pribrzdil, keď však vietor nepríjemne zadul silnejšie, pohol sa zase vpred.
"Ahoj." pozdravil - priam zvolal, aj keď nie tak silno, aby nedajbože spôsobili dáku katastrofu. Išiel bližšie než za normálnych okolností, vlk prichádzal k cudziemu, ale veril, že z neho vlčica nebude cítiť žiadne napätie

Diviak sa zvrtol v panike, kde však narazil na útok nihilského panovníka. I ked sa obratom stratil Dannymu z prvého záhryzu, ryšavec nečakal a pokračoval vpred. Kým Rakis útočil na hlavu diviaka, Danny sa zakvačil prasaťu do lakťového kĺbu a s preveľkou snahou potiahol, aby mu čo najviac znemožnil pohyb. Inak tichým lesom sa nieslo hlasné vrčanie lovcov a kvílenie, miestami až desivo výhražné, lovenej zveri.
Diviak sa ošíval, mykal prudko, že bolo zaručene pre oboch lovcov ťažké nepustiť ho zo zovretia. Danny bol nútený končatinu pustiť, nechávajúc v nej hlbokú ranu, preveľmi dúfal- že pokiaľ možno vykĺbený lakeť, avšak nebol si istý, či na to jeho prvý zásah stačil. To sa dozvie, keby chcel diviak ujsť. Ryšavec ho obehol rýchlo tak, aby mu zabránil pohnúť sa vpred, hoci si dával veľký pozor na to, aby si držal odstup od klov, ktorých zásah by pre mladého vlka mohol byť fatálny. Držiac zviera v kruhu pozrel na moment na Arrakisa.

Danny nikdy predtým nedal do stopovania toľko energie a precíznosti ako teraz. Tušil že nič nesmelo byť ponechané na náhode a predsa- Arrakis išiel za ním a sledoval ako si počína. Snažil sa. Preblyslo mu hlavou že možno ak uloví diviaka aj v Giusepiných očiach stúpne, bola to povrchná myšlienka, nepodstatná pre skutočnú dôležitosť tohto lovu, ale dodávala mu odhodlanie. Stopu sledoval ako rodený durič a nepustil sa jej, dokonca sa navonok tváril že ani raz nezaváhal hoci nastali monenty kedy si nebol istý či stopu nestratil.
Predierajúc sa avšak potichu krovím a zasneženým lesom sa pomaly približovali k cieľu. Zdalo sa že to trvalo večnosť avšak predsa sa pred ich zrakmi objavil štetinatý tvor- väčší než by sa z diaľky mohlo zdať.
Keď pohliadol kontrolne na Arrakisa, ktorý ho už zaiste tiež videl, q spozoroval že panovník nema v iniciatíve začať skutočný hon, vydal sa sám oblúkom tak aby zbiera obkľúčil. V snehu musel naplánovať opatrne aby nevŕzgal.
So zatajeným dychom bol prv trocha v strese, vedel však že to vie tvor vycítiť. Upokojil sa a zopár raz pokojne nadýchol skludnujuc svoj tep. Potom po diviakovi vyštartoval

Mal za to že sa môže občas aj pomýliť a tak sa zaksichtil po Gájel naspäť, keď sa uštipačne uškrnula. kráčal teraz radšej tak, aby išla prvá, nech sa nestane, že zabočí niekam, kam nemal ísť. Ako teraz. Než ale vôbec došli k lesu, i jemu udrel do očí vták, ktorý sa akosi zdalo sa už stal čousi obeťou. "A niekto ho tiež nemal." narážal na zožraté pernaté zviera a zastavil, nevedno, či hodlá vlčica analyzovať toto miesto činu, alebo ako.
Pre istotu počkal. Hlavu mal inde, nie na operencovi na zemi, ktorého si všimla a na ktorého upozornila, ale na jej slová o otcovi, matke a bratovi či sestre. Ako sa mal? Asi dosť naprd, keď zmizla väčšina ich rodiny.

Danny cítil akýsi zvláštny tlak, ktorý naň Arrakis, možno nevedome, možno vedome vyvíjal. No narozdiel od iných situácii, ho to nijak nestresovalo, priam ešte viac motivovalo. A možno to bolo hlúpe rozhodnutie, čo bude ľutovať, avšak keď niečo neskúsiš, nevieš.
" Rozumiem." prikývol a tým považoval vec za vybavenú. Vydal sa smerom kde cítil pach diviaka. Bola výhoda loviť v snehu, pretože mokro udržiavalo dobrý pach a navyše sa tiež ľahko hľadali stopy vizuálne, zvlášť teraz, keď vločky nepadali nijak obzvlášť intenzívne. Dorazili na miesto, kde prvý krát zacítil pach čiernej zvery, ako sa diviaky kategorizovali a chvíľu zavetril na mieste, s nízkym nosom pokračujúc po stope hneď ako sa jej chytil.

Danny si našiel medzi povinnosťami predsalen po dlho čase čas na to aby sa zase trocha túlal. Aj keď odchádzal nerád, zvlášť keď si nebol istý, či mu už Arrakis dôveroval, ale potreboval vidieť hory. Chýbali mu hory a dobrodružstvá a on sa zase cítil o čosi viac ako pretým. Kráčal vysoko, po šedých horách, kde teraz vládol chlad o čosi viac než zvyčajne. Danny sa tešil zasneženým horám, dával si pozor kade kráčal a rešpektoval zákony prírody. Dával si pozor aby nekráčal tam, kde by sa mohla strhnúť lavína, hoci hory boli nepredvídateľné. Počasie bolo prekrásne, povieval letmý, avšak mrazivý vánok, no jeho hustej srsti to nevadilo. Ryšavec nemusel až na úpätie aby videl kdesi obrysy hôr, ktorým kedysi hovoril domov. Povzdychol si, vydychujúc paru a uprel pohľad južne, k nihilu. Mal by sa vrátiť. I tak pomaly spravil, schádzal dole a bol presvedčený že kým sa zvečeria, bude už preč z oblasti hôr, vyspí sa a hneď zavčasu ráno uloví pre nihil potravu a vráti sa.

" Neodpustil by som si, keby som ťa sklamal." zamrkal ryšavec a na chvíľu zastavil, venujúc princeznej úprimný úsmev. Bol ostatne rád, že sa tu stretli a myslel si, že možno pri jej prítomnosti dokáže prekonať zarmútenie skôr ako by bolo inak. Predsalen, vedela pozdvihnúť ducha, zdalo sa.
Ďalej sa rozprávali na tému, ktorá Dannymu nebola dvakrát príjemná, napriek tomu v nej pokračoval relatívne ochotne. Povzdychol si. " Vie teda no, nepovedal som mu, presné okolnosti, nie je to vôbec jednoduché, ale, isto ma to neminie. Asi by som mal však? Skôr než mu to povie niekto iný- je tak?" zastrihal ušami znepokojene, uvedomujúc si, aké fatálne následky by to mohlo mať. Prízrační už určite vedeli, kto za tým bol, hoci nevedeli pravdu a sotva by jej uverili. Navyše museli vidieť, že Daněk sivého šialenca, hoci sa zdal ako anjelsky zlaté decko, nemal ani predtým v láske.
"Dúfam, že máš pravdu, ďakujem Giuseppe." pousmial sa trocha smutne

Zadumane prešliapol na mieste, teraz tvárou tvár tmavému vlkovi a bol napätý, pripravený vydať sa do akejkoľvek strany, ktorú usúdia za vhodnú. Mal by tendenciu pred niekým iným čosi odvrknúť alebo zažartovať, ale nebolo to na mieste. Nielen preto že stál teraz pred svojim panovníkom, ak ho teda Arrakis nihilský skutočne prijme do svorky. Stál však pred panovníkom, ktorý bol ešte vždy rovnakého veku ako on a mal dobrú poznámku, či stačia ich oboch, fyzické schopnosti a skúsenosti na skolenie takého zvieraťa. Danny mal chuť povedať, že ano. No musel to skutočne zvážiť, nechcel si toho brať na seba veľa, nie preto, že by to nechcel skúsiť, ale preto, aby sa nestalo že neuspejú. To by bola hanba na sto zím. a možno by si nihilský panovník povedal, že niekoho kto nestačí na ulovenie diviaka a hrá sa na hrdinu vo svorke nepotrebuje.
Danny nezvykol mať potrebu si niečo dokazovať, ale teraz ju pocítil. Kto neriskuje nežije alebo ako? A možno práve to bolo to, čím potreboval znova nakopnúť svoju energiu a odhodlanie, ktoré mal.
"To neviem," priznal popravde, ale neznel už váhavo, vlastne sa jeho intonácia mohla zdať aj pomerne optimistická. "ale, myslím, že by mohli. Nebudem vám klamať vaše veličenstvo, ešte som neskolil diviaka. Ale nie som zlý lovec a pokiaľ sa tento lov podarí, určite bude na plese ktorý poriadate obdivovaný." povedal ryšavec a nadýchol sa trocha pootáčajúc hlavu. " Pokiaľ by sa predsa nepodaril, ubezpečujem vás, že chybné rozhodnutie napravím a postarám sa o to, aby bol zabezpečený úlovok hodný plesu" I keby to znamenalo, že bude loviť až do svitania, ako bol rozhodnutý.

Prihlásil sa na lov s Arrakisom dobrovoľne, ani s nevedel, ktorý z jeho dôvodov bol ten, prečo. Určite chcel aby si všimol jeho angažovanie, či preto aby si ho aspoň trocha naklonil alebo aby len vydal dojem že to myslí vážne a ze sa snaží zapadnúť. Určite chcel aby Arrakis videl, že vie ryšavec dobre loviť, I keď jelene boli predsalen čosi iné ako ryby. Lov rýb, lov rýb nech mu akokoľvek išiel alebo nešiel bol jeho srdcovka.
Prihlásil sa aj preto, pretože vedel, že na plese sa nemôže zúčastniť, aj keby akokoľvek moc chcel. Predstavoval si, akoby možno vyzval Giuseppe k tancu keby chcela, to by bolo prvoradé. Zatancoval by si aj s inými dievčatami aby neboli smutné že si ih nik nevšimol. So sestrou, keby sa odvážila prísť. V jeho hlave tam samozrejme prišli spolu aj s celou rodinou. Preto to nešlo. Nemohol sa ukázať na plese lebo tam budu prizrační, nemohol sa ukázať pred vlastnou rodinou ktorá bola zdalo sa aj tak pomerne rozbitá aspoň podľa slov sivej liečiteľky.
Pokiaľ sa ho niekto spýta, pre dobro veci povie že sa prihlásil dobrovoľne, pretože chce byť pre svorku užitočný. Tým nemohol nič pokaziť.
Na miesto stretnutia dorazil (samozrejme) ešte pred panovníkom, lebo si nevedel predstaviť meškať, keď sa sám ponúkol. On musel byť teraz zodpovedný. I tak robil veci po svojom a keď tu jol skôr, náročky sa motal lesom a vopred vetril, i hľadal stopy vysokej, aby bol lov efektívny a mohli sa z tohto mrazu vrátiť naspäť do tepla nory. Iste, Danny zistil že má rád zimu, vločky ich šteklili na nose - našťastie však nepadali v nijakom strašnom množstve, že by im snáď kazili lov. Boli optimálne podmienky na lov. Tu v lese. V horách, vo vysokých horách spievala meluzína. Hory boli nepredvídatelné a presne preto boli tiež ohromne príťažlivé. Pokiaľ si nájde čas, vydá sa do hôr vychutnať ich zimnú krásu.
Zdanlivo sa mohlo zdať že Danny na stretnutie teda meškal, vedel však že to nie je tak a aby to vedel aj Arrakis, pozdravil panovníka- samozrejme ako sa patrilo a vydýchol do studeného vzduchu, až sa zaparilo. " Smerom na juhozápad- no, smerom tam" ukázal radšej pretože si nebol istý. "som zacítil čriedu. Nešiel som nižšie aby som ich nevystrašil už teraz ale nebol to starý pach. Aj diviak, mi udrel pri posliedke do nosa" nadhodil tázavo a úkosom žltého oka pozeral čo si o tom Arrakis myslel. Tiež by to nebolo zlé občerstvenie pre hostinu, priam naopak, skoro až patrične vhodné.

Pozorovala ho hádam až podozrievavo, no Danny sa rozhodol, že už nemôže ani na sekundu pôsobiť previnilo alebo nervózne, nie pri tejto pomerne znepokojivej osobe. Vyzerala, akože na vás dokáže vytiahnuť všetku špinu a to sa mu nepáčilo.
" Čože si vravela? Že nikomu nič nepovieš? Teda musím povedať, že si ma prekvapila. Možno si vlastne aj celkom milá." odpovedal a nasilu sa usmial a už bez slov sa vydal smerom k zelenému lesu - do opačnej strany kde bol, a po pár krokoch smerujúcich na lúku sa zamyslel. " Nejdem dobre všakže? "


Strana:  1 ... « späť  5 6 7 8 9 10 11 12 13   ďalej » ... 16