Príspevky užívateľa

" Boli tu náznaky." položila karty na stôl svojim veľkým prekuknutím panovníka v utajení. Hovorilo sa, že veci, ktoré boli zadarmo neboli zaslúžené a preto z nich sama Darina nepociťovala toľkú radosť. Možno priazeň Arrakisa bola iným prípadom a dalo by sa nesúhlasiť, rozhodne pocíti väčšie zadosťučinenie, keď ju panovník ako sám povedal, nebude šetriť. " Nešetrite" povedala s jemným úškrnom a podvihla pravé obočie. Čo si pre mňa vari nachystáte?
Pokojne spustila chvost k zemi, a len jeho konček sa občasne nepatrne rozkmital.
"Nuž poďme na to." súhlasila a vykročila nohou vpred z nory. " Počkajte-" keď dostúpila z úkrytu pána kráľa na "nihilskú pôdu", hoc metaforicky, lebo i jeho úkryt sa na nej nachádzal, napriamila uši, veľavýznamne pozrela na vlka, velice vážne akoby sa pýtala, aký bol jej " prvý krok" ako nihilský občan. Po chvíľočke pohľad zvoľnila a potichu sa zasmiala.
Ranný vzduch bol chladný, tráva ránom primrznutá.

"Nuž s tým sa nemožno hádať, koniec koncov, nie ste vy náhodou kráľ?" zastrihala uškami a uškrnula sa taktiež, hlavou sa oň priateľsky otierajúc, ale len nepatrne, aby ho trocha poškádlila. Rozhodne nehodlala tancovať ako bude pískať, to sa vedelo. Následne využila momentu, ak jej bol ponechaný a nenásilne prešla v tesnej blízkosti okolo vlka, aby sa dostala zo slepej uličky. Čo by mala teraz urobiť? Vybrať sa preč? Trocha ho týmto opäť podráždiť? Či zostať kde bola a čakať na akých ďalších krokoch sa dohodnú? Nechávala to na náhode, zatiaľ.
" Nemajte obavy, zvládnem toho mnoho." pousmiala sa a jemne pootočila hlavou do strany.

Príjemný, na skorú jar relatívne teplý podvečer Darina využila tým, že bola loviť. A i keď to nemala byť ona ale predovšetkým pán kráľ, v ktorého záujme malo byť zapáčiť sa jej ešte viac, Darina si nikdy nepotrpela na podobné omáčky a falše. S Arrakisom hrali hru, kto z koho a ona bola sebestačná praktická vlčica. Znamenalo to teda, že keď využila večer úspešným lovom, hoc malej zveri, nemala žiaden dôvod pre to, aby úlovok nepriniesla k panovníkovi do nory, kde sa oň mohli spoločne podeliť. Nesmela zabúdať na to, že mala tráviť čas aj s nihilskými členmi monarchie, bolo to klúčové. Musela si ich získať, alebo aspoň navodiť dojem, že jej nebolo všetko jedno a veruže nebolo. I tak sa však v blízkosti panovníka, osamote cítila najviac uvoľnená. Bolo to komfortné miesto. Darina sa možno nestratila skutočne nikde a v každej situácii sa vedela nájsť, aj keby nemala byť zrovna komfortná, dopriať si však pokoj a miesto kde sa cítila dobre, mohlo byť jej odmenou.
Kráčala lúkou a tráva ochladená večerným zvukom ju šteklila. Znenazdajky ucítila, i zbadala, že tu nebola sama. Vlčicu sivej farby, zdobenú pierkovým náhrdelníkom, silnej pevnej postavy, ešte nestretla, chvíľu ju však len pozorovala. Chcela ísť ďalej, tentoraz mierila jedným smerom, no keď vlčica prehovorila, otočila sa a zacúvala. To nebolo tebe. Musela si povedať v duchu, no i tak ju slová vlčky zaujali. " To je zvláštna požiadavka, no koniec koncov, prečo nie?" ozvala sa a zastrihala ušami. Tvár uvolnila, hoc skenovala vlčicu pohľadom a pôsobila sebavedomo, aby nebola nepriateľská, priam aby bola priateľská, ale s odstupom.

Väčšina Darininých návštev azarynských hraníc bola veľmi cielená a snažila sa brata trocha provokovať, dnes sa však vybrala nie k hraniciam, dokonca o pomerne väčší kus ďalej, tam kde začínal prítok Igny, k troskám, kde sa mala stretnúť s bratom. Vzhľadom na informáciu, s ktorou sa s ním hodlala podeliť o jej posledných životných rozhodnutiach, ktoré ho ovplyvňovali pretože mu bola sestrou a ktoré jej zabraňovali vstúpiť za ním do azarynskej svorky, jej prišlo na mieste, aby rešpektovala dnes tieto hranice a zo slušnosti zostávala na neutrálnej pôde. Predsalen nakráčať si zvesela na územie svorky a potom následne oznámi, že sa sťahuje do inej, nebolo tak celkom na úrovni.
"Zathrian, zdravím ťa" pozdravila svojim príchodom, ešte skôr než stihla vojsť do dvora trosiek, dúfajúc, že ju brat už čakal.

Výhľad z prepadliska na území nihilskej monarchie bol krásny. Dychberúci. Popravde Arrakis neklamal, celá zátoka, celé územie monarchie oplývalo krásou a Darina ňou bola uchvátená, nahlas to však nevyslovila. Stále na jednej strane hladiac do diaľky, ako sa rieka v prepadlej doline stráca, vlievajúc sa kdesi do mora. Na severe nič podobné nevidela, bolo to krásne. Prepadlisko by bolo samozrejme ešte krajšie, keby tu bola na rande s istým kráľom, dnes tu však bola sama aj tak bolo jeho čaro o čosi menšie. Jemná melancholická nálada sa jej vrývala pod kožu, keď od rána padal jemný dážď a nad vodou sa zračil opar. Pohľad hoc smutnejší než za slnečného dňa bol však mocný, nestrácajúci svoj pôvab. Zacukala uchom, počula, že sa ktosi blížil. Či snáď vietor zavial a ona ho cítila?

Snažil sa ju možno podpichnúť a dokázať jej, aké má šťastie, že môže tráviť noci zrovna s ním a bude mať túto výsadu, všakže? Lene Darina sa nenechala. Ostatne, kto tu mal šťastie? Nepochybne bola za toto privilégium rada, no miesto súhlasu sa jedným kútikom usmiala a trocha vyzývavo, samoľúbivým podvihnutím obočia riekla. " Ako rozkážete Vaše Veličenstvo, len aby Vám tu však bez mojej prítomnosti nebolo osamelo." Pohľadom ho vyzývala aby reagoval. Hneď. Konček chvosta sa jej pomaly rozkmital.
Na to čo ju čakalo sa tešila, možno v duchu viac než si myslela. Bol to nečakaný zvrat a smer ktorým sa dala ale o to viac ju to zaujímalo. Vedela, že v blízkej dobe si dá za úlohu niekoľko vecí. Tri hlavné body programu. Porozprávať sa so Zathrianom, spoznať svorku a samozrejme veľmi nevtieravo sa im vryť pod kožu a zároveň, pretrvávať v Arrakisovej blízkosti, avšak ukázať mu, že nie na ňom nie je závislá. Postarať sa o to, aby ju chcel viac. A nebesá nech ho chránia ak si to rozmyslí.

Pociťovala isté vzrušenie, keď nemala kam ďalej uhnúť a pán kráľ sa k nej opäť priblížil. Keď jej zašepkal do uška odpoveď na jej otázku, prižmúrila nežne oči. šteklenie v bruchu neprestávalo. Skutočne si užívala jeho prítoimnosť a čím viac napätá bola, tým viac skutočná sa jej zdala. Arrakis nihilský sa začal venovať čistote jej krku a vlčica blažene oči zavrela. S hlasným výdychom sa uvoľnila a nechala ho. Keď prestal nespokojne pootvorila jedno oko.
Stále však mala zmysly fungujúce a tak isto aj svoj najdôležitejší- rozum. Pochopila o čo išlo. Súhlasila s tým predsa. Sama by nechcela, aby mala niečo jednoduchšie, bolo dôležité, aby si vybudovala dôveru a rešpekt, nielen u panovníka, ale predobvšetkým u jeho poddaných sama za seba. Keby prišla a dostala by rovno väčšie výhody, iste- nerobilo by to dobrotu.
I keď o nejaké výhody možno predsalen občas zažobroní. Akoby jej predsa mohol odmietnuť že? Darina sa pousmiala, priam uškrnula, a potom nadvihla obočie. " No tak povedzte, budete sa ku mne medzi vašimi poddanými priznávať, alebo sa panovník nerozpráva s bojarmi?" jej tón, hoc sa nesmiala, jasne naznačoval, že ho len podpichovala.

Keď sa pomaličky panovník nihilský priplížil naspäť k jej blízkosti, sklonila sa, s tvárou tesne vedľa jeho a neprestala sa letmo usmievať. Blahosklonne podvihla obočie a vydala so seba miesto odpovede len krátke hmm. Až potom, o chvíľu keď ho nechala čakať, šepla.
"Čím by som ho tak mohla presvedčiť?" Pýtala sa ho, a opäť ustúpila, až však odrazu nemala kam. "Vám snáď napadá ako by mohol byť niekto ako ja panovníkovi prospešný?" Zastrihala ušami, chrbát jemne opierajúc o hlinenú stenu panovníkovej nory

No hádam, že urobila pre panovníka dostatočné služby na to, aby musela mať oficiálne prijímanie! Vlčica však pochopila, že ju len škádlil, preto sa rozhodla hrať spolu s ním a posadila sa, odťahujúc sa. "A čože by ste si predstavovali aby som mohla byť oficiálne prijatá hm? Ešte aby som si to nerozmyslela." odvetila a napokon hravo prižmúrila oči a pokývala chvostom, len nenápadne. Áno, aj ona sa tešila, keď jej ukáže svoj kraj. Kraj kde mu mohla stáť po boku, pokiaľ sa nič nepokazí. Darina neverila, že sa niečo pokazí, pretože okrem toho, že tvorili skvelú dynamickú dvojicu, bola tiež odhodlaná postarať sa o to, aby sa to nestalo. To by totižto už len bola hanba. A ona by nikdy neprišla za bratom so stiahnutým chvostom a zlomeným srdcom. To by nemusela prežiť!

Darinin výraz rozhodne nemohol byť považovaný za neutrálny, pretože či chcela či nie, bola vzrušená z tohto kroku a to ju donútilo sa pousmiať, občasne. Jej či však tiež hovorili dosť- tešila sa kam jej rozhodnutie bude viesť. Keď vlk však spomenul, že na ňu myslel a vôbec- usmiala sa vari ešte viac, s istou dávkou provokácie sa k nemu natiahla a s ušami stiahnutými, samoľúbim výrazom zašepkala. " Nedúfal ste len vy sám." Bolo tomu tak, aj ona si priala ho ešte vidieť, to napriek povinnostiam, ktorým sa mala venovať. Bola mu teraz skutočne nablízku, avšak nedotýkala sa ho. Mohol cítiť jej dych, mohlo sa mu zdať, že jej nos lemoval jemnú srsť na jeho tvári.
"O to sa nebojím."súhlasila

Darina potichu hľadela panovníkov do očí a keď ju opovážlivo podpichol, uculila sa, stiahla jedno ucho vzad a spýtavo, jemne provokačne odpovedala. "Bol by ste rád aj keby je to ako vravíte" uškrnula sa. Možno mu otázku nevyvrátila, bol však Očividne dostatočne všímavý na to aby vedel, že toto nebolo rozhodnutie urobené z ľútosti či stresu. Aj keď nebolo pochýb že emočne istým spôsobom, istým tlakom ovplyvnené bolo. Niekedy to však chcelo ten správny impulz. A Arrakis bol impulzom dostatočným.
"Čert mi vás bol dlžný. Vidíte čo so mnou robíte?" Ešte pred mesiacmi prišla s úmyslom poznať domovinu, pridať sa k bratovi, do rodnej svorky a pomáhať mu k tomu aby prosperovala. Stačilo jedno stretnutie, čo si bude klamať.

Pociťujúc jeho labku na svojej pozrela vlkovi hlboko do očí a počúvala čo jej odpovie. Určite nebolo pochýb, že sa jej dobre počúvalo, že by s ňou budúcnosť budovať chcel, v takom prípade vedela, že to nie je len hra, že? Ale vedela aj ona do čoho ide? Vedel to on? Predsa sa mohlo mnohé zmeniť. Čo však poprieť nemohla bolo jednoznačne to, že hoc sa nepoznali dlho, to čo pociťovala bolo intenzívne a skutočné. A možno aj tie nečakané veci, boli niekedy presne taký impulz v živote, ktorý potrebovala. Kvôli ktorému tu bola? Koniec koncov, príbeh si písali sami. A to ako sa bude odvíjať ten jej záviselo od toho, čo teraz povie.
Zostala ticho, neprestala však na Arrakisa Falcone y Gracewooda, kráľa nihilského hľadieť. Isto bolo v jej výraze možno zočiť neistotu, ale to bolo vo svojej podstate niečo prirodzené.
Pociťovala to rovnako. Ešte nestretla nikoho s kým by sa cítila tak ako s ním a bolo pravdou, že mohli tvoriť veľmi silnú dvojicu, za akú by sa monarchia nemusela hanbiť.
Uvedomovala si, že to čo jej nihilský panovník teraz vravel v nej rezonovalo ako ozvena a pravdepodobne zanechá hlboký dopad.
"Zostanem v nihile." odpovedala potichu pomerne krátkou vetou a hoc toho mala čo povedať, neurobila to. Netrebalo. Znamenalo to, že aj ona si predstavuje ich spoločnú budúcnosť, možno viac než si doteraz uvedomovala.

Šiesty zmysel na to, kedy sa v Arrakisovej prítomnosti zjaviť nepochybne mala a nikto sa s ňou o tom nemohol hádať, pretože tu bola vždy ako na koni, keď panovník zdalo sa potreboval psychickú podporu a láskavé ošetrenie. " To je tajomstvom, ktoré Vám neprezradím." zažartovala a šibalsky sa pousmiala. Keď však vlk prehovoril následne, úsmev z tváre sa jej vytratil. Nie preto, že by posmutnela, ani preto, že by ju emočne rozhodil, urobila tak z jediného dôvodu a to z toho, že nevedela čo ďalej.
Páčilo sa jej s ním, samozrejme a utvrdzovala sa v tom, že sú pre seba istým spôsobom dokonalí, aj keď to bola absurdná myšlienka. Ale prišla sem preto, aby urobia tak vážny krok úplne iný od jej pôvodného plánu? Zamyslene na chvíľu odvrátila pohľad. Nemohla však zostať ticho večne. "Arrakis...veď" možno sa zdala byť znepokojená, určite to však nebolo preto, že by jej bolo pri tejto konverzácii nepríjemne. Možno sa troška bála. Bolo to to správne pomenovanie? "Viete čo hovoríte?"

Schválené

Schválené