Príspevky užívateľa

Neprestávala zostávať nehybná až kým jej neprestajnú prítomnosť nezaregistroval panovník. Čakala, že niečo povie a čakal toho viac, jeho prejav však hovoril za všetko. Spokojne privrela oči, keď jej prečesal srsť na krku. Dávno sa ráno necítila takto príjemne. " Isteže. Nemala som prečo odchádzať." odpovedala zaujímajúc sa, či má Arrakis k tomu ešte čo povedať. Neznamenalo to, že plánovala zostať naveky, alebo?
"Báli ste sa nebodaj, že ma neuvidíte?" trocha provokačne ho podpichla a nezabudla naň uprieť svoj jarný velice zvodný pohľad, ktorý ho vyzýval či si trúfal odpovedať.

Darina sama nezaspala tak rýchlo akoby chcela. Tak trocha nad sebou premýšlala. Myšlienky jej búdili k vlkovi s ktorým v tejto chvíli trávila čas a ktorého vyhľadala z nejakého dôvodu. Takýto jej plán nebol. Nechcela prísť do Norestu a usadiť sa kvôli nejakému chlapovi, chcela možno dokázať bratovi, že by bola dobrá ignisanka a že v nej má podporu. Ale čo. Vybrané spôsoby monarchie by jej aj tak pristali viac.
Tento plán bol plánom len dovtedy, kedy si uvedomila, že nachádzala v nihilskom kráľovi absolútnu zhodu, čo by niekedy u chlapa hľadala.

Keď sa druhého dňa zobudia nad ránom, iba otvorila oči a snáď sa trocha zamrvila. Aj keď to včera nepovedala nahlas, rozhodla sa predsa že dnes ráno nikam neujde. Zvalí to na povinnosti. Dnes žiadne nemá.

Jej nežný dotyk na zátylku nebol zďaleka ani jediný, ktorým Darina Arrakisa nihilského obdarila. Slúbila mu starostlivosť, tak sa starala, najlepšie ako bolo v takejto ošemetnej situácii vhodné. " Naozaj?" odvetila možno mierne pochybovačne avšak pokojne, vďačne, i keď si bola istá, že by to tak celkom panovníkovi jedno byť nemohlo. " To je len dobre" šepla. Mohol tvrdiť, že si mohol robiť čo chcel a že by ich mohol snáď vidieť kto chcel, že sa za ňu nehanbil, ostatne to jej ukázal aj na hostine, však? Ale pravda bola taká, že nemohol ignorovať čo videli jeho poddaní. Čo si mysleli, to bola druhá vec, nepochybovala, že by sa za to dokázal postaviť.
Pohľad jej pozvoľna prešiel do zamyslenia, keď spomenul, vytiahol narážku na to, ako prvý raz zmizla bez rozlúčenia. Ona sa rozlúčila, to vedela ona, urobila to však tak, aby to nevedel sám kráľ. Iste, odišla vtedy, pretože potrebovala vidieť brata, potrebovala toho vidieť viac všeobecne a- vôbec neodišla preto, pretože si uvedomovala, že bola hlúpa. Nie, nič na tomto nebolo hlúpe. Robil to veľmi dobre. Keď bola s ním, dokázal ju presvedčiť, aby spochybňovala, prečo prišla a ona si to užívala.
Pousmiala sa a keď troška natiahla cez Arrakisov krk hlavu, aby naň dosiahla, olízla mu opatrne líce. "Dobrú noc Vaše Veličenstvo."

Donútil ju usmiať sa, avšak nevidel to, mal zrovna zatvorené oči. Vlčica sa teda sama pre seba pousmiala. Nihilský kráľ na ňu pôsobil dobrým dojmom už pri prvom stretnutí, ale i jeho nadstavenie, keď mu nebolo dobre nebolo na zahodenie. Možno sa zdal byť dočasne mäkší než vystupoval bežne, ale v tejto chvíli jej to možno prišlo práve milé. "To nemusí." Sama k vlkovi pomaly podišla, prv len stála, počúvajúc jeho obavy. Iste, nesmela prekročiť hranice a mala by to rešpektovať. No čo oči nevidia to srdce nebolí a Darina bola diskrétna. A predsa, čo by ste si dnes bezo mňa počali? Vlčica sa opatrne uložila za nihilského kráľa, opierajúc sa oň, respektíve mu poskytujúc možnosť oprieť sa o ňu. " Nevidel, nemajte obavy." šepla a veľmi nežne mu jazykom prečesala srsť za hlavou, tak aby mu nespôsobila snáď ešte väčší diskomfort, jej cieľom bol predsa opak!

Vydala zo seba akýsi tichý neurčitý zvuk a neuniklo jej pohľadu, že napriek jeho stavu, sa pánovi kráľovi rozkmital nepatrne chvost. Aj ona si priala, aby mu nebolo zle a mohli zdieľať rovnakú energiu, aj ona to cítila. Netrebalo však z toho obiť drámu. Už nepochybovala, že takých momentov bude, aj keď, život je nepredvídateľný a možno tak ako si rozumejú dnes, si nebudú rozumieť zajtra. Darina sa však rozhodla veriť úsudku a pravdepodobnosti a bolo tomu tak, že bola na správnom mieste v správny čas, ibaže inak ako si prv predstavovala.
Tak jeho bolela hlava? To je nemilé. Kývla naň, aby si ľahol, predsa by mal v takom prípade oddychovať. A nechať ju starať sa. I keď nič iné ako svoju prítomnosť mu poskytnúť nedokázala.
"Moja starostlivosť Vám bude musieť stačiť. Nie som žiaľ ani kúzelník, ani liečiteľ." riekla tentoraz relatívne vážne, držiac hlavu sklonenú pri zemi, sledujúc Arrakisa pozorným pohľadom. "Oddýchnite si."

Pochopiteľne jej nemohol povedať, že ju nevidí rád, preto s takou odpoveďou ani nerátala. Avšak úprimne stiahla velmi empaticky uši vzad, venujúc mu úsmev, tak trocha ľútostivý, ako by mohla venovať matka vĺčaťu, ktoré popichal jež. Jej význam bol však rozhodne iného charakteru.
"V tom prípade mi nezostáva nič iné, iba Vám azda trocha pomôcť..uľaviť." odvetila a pre Arrakisove šťastie všeobecne nerozprávala priveľmi nahlas. To, že chlapec trpel migrénami zatiaľ netušila a i keď vyzeral, že ho opustila duša, príčina mohla byť rôzna. Darina jemne prehrabla srsť na jeho šiji a čakala či ju panovník pošle preč alebo či prijme jej ochotnú pomoc :).

Na prítomnosť Arakisovu ju upozornilo mrmlanie, ktoré nebolo rozhodne potešené a mohla iba dúfať, že sa zlepší, keď uvidí, že ho poctila prítomnosťou. Na tom však nezáležalo. Darina bola vlčica, ktorá si uvedomovala, že sú situácie dobré a zlé a nálada rôznorodá, ktorú za predpokladu, že bol s ňou, nemusel predstierať. Aj ona by hrala formu na verejnosti, pokiaľ však niekto mohol uzrieť i to najhoršie, nebolo na tom ničej chyby.
Zdal sa prekvapený, pochopiteľne, keď ju zazrel, ale ako ju to oslovil? No toto. Postavila sa, rýchlo si ho prehliadajúc. Arrakis Falcone y Gracewood rozhodne už vyzeral aj lepšie a sivú vlčicu by v tejto chvíli zaujímalo, prečo mu je niečo vždy keď sa stretnú. Možno to podvedome cítila? Ach áno, to sa predsa vie. Prišla ako záchranná vesta a nepochybovala, že jeho prítomnosť ocení.
"Vari ma nevidíte rád?" odpovedala a tentoraz sa priamočiarym úmyslom vydala k vlkovi naproti, ale to len preto aby ho troška poľutovala, ako sa patrilo. " Máte za sebou ťažký deň Vaše Veličenstvo?"

Mohlo sa zdať, že mala Darinka až priveľmi malý rešpekt k vymedzeniu hraníc, na to akého názoru voči územiam a svorkám bola. Prv vstupovala na nihilské územie, ktorého pach bol jasne vytýčený, i keď za sprievodu a s dovolením panovníka. Potom neoprávnene vstúpila na to azarynské a dnes? Dnes našla v sebe toľko opovážlivosti, aby na nihilské územie, hoc na jeho kraj vošla opäť a to bez povolenia. Nielenže bola teda tento jarný večer na cudzom území, čakala rovno u pána kráľa doma. Nechcela byť sentimentálna a ani to nedávala na sebe nijak znať. Možno to bolo prichádzajúcou jarou, ale dnes mala pocit, že ho chcela vidieť. Takéto pocity mávala čoraz častejšie až ju napokon začali rozčulovať a rozhodla sa im podvoliť. Možno sa tým všetko vyrieši. Od ich sretnutia na jarnej pastvine boli spolu krátko a musela priznať, že jej to nestačilo, jeho prítomnosť bola zatiaľ jediná ktorú si užívala.
Verila, že i keď tu nemala čo hľadať, bola určite práve ona, koho odtiaľto nihilský panovník zaručene nebude hnať. Ležala s nohami uloženými pred seba, akoby bola v pozore a čakala, kedy sa zjaví. Možno nepríde. Pomyslela si, ale mávla nad tým ramenom. Ostatne, svet sa nezrúti. Neočakávala nič.

Darininmu uchu sa nestalo nič, napriek tomu, že tento manéver bol nečakaný a obdivuhodný. Keď voči nej vlčica relatívne zúrivo bežala, Darina vycerila zuby a nahrbila sa, chystajúc sa do protiútoku. Bola už aj vyrazila vpred, keď sa vlčica zvrtla a prekvapila ju zboku. Rina už predtým v pohybe, tento manéver vyhodnotila neskoro, nie však priveľmi preto zuby azarynčanky síce ucho neminuli úplne, poškodili ho však len povrchovo. Darinu zaštípala špička ušnice a chňapla po hlave azarynčanke naspäť, uchopujúc kožu respektíve chlpy za ušami vlčice čím ju krátko potiahla. Hneď na to však vlčicu pustila a za vrčiaceho vokálu stavajúc sa na zadné skočila prednými nohami k jej druhej strane, snažiac sa aby jej nohy dopadli vlčici na šiji.

Darina pozorovala každý pohľad a každé napnutie svalov protivníčky a preto hoci riskovala, sa snažila myslieť dopredu a správne ju odhadnúť. Ani vlčka nebola úplne k ničomu, vlastne možno naopak, a síce sa doposiaľ jednalo len o pár sekúnd, zdalo sa, že minimálne dobré základy alebo inštinkt mohla mať. Uvidia ďalej. Keď sa vlčica skutočne šikovne uhla Darininmu útoku, i keď by Darina povedala, že to bolo o chlp, prirodzene a cvakla jej po nohe, vlčica mala stále čas na to aby uskočila vzad, aby sa stočila a uhla jej, nakoľko oblúk protivníčky jej dal sekundu navyše. Darina uhla len polkou tela, aby sa jej zadné končatiny dostali preč od zovretia azarynčanky. Ešte nebrala súboj tak vážne, no plecom celou silou udrela do jej boku. Nemienila ju zničiť, hoc trocha zubov nikomu neuškodí, no určite ju chcela zatiaľ rozhodiť. Zavrčala.

Zdalo sa, že pre bieleho vlka bola rodina zabudnutá,. čo istým spôsobom Darinu iritovalo, avšak možno sa mu nemohla čudovať. Kto vie, možno aj u nej bolo možné aby nastala situácia, kedy by zanevrela na rodinu a nechcela s ňou nič mať. To sa však nedialo aspoň nie v tejto chvíli. Ona sa zaujímala o rodinu. Viac o tú z otcovej strany ako z matkinej pochopiteľne. Ona bola vydedená, povedzme si. Avšak, skutočne neprávom? Keby si to Darina zhrnula a mala to na starosti, nech mala matku akokoľvek rada, aj ona by to urobila.
"Vravíte, že vás teda v skutočnosti nepozná?" zaujímala sa, nedávajúc mu pokoja. Možno nechcel rozprávať, no ona to chcela počuť.
"Iste, história sa zvykne opakovať, vlky opakujú rovnaké chyby. I keď nemôžem posúdiť, či skutočne nastali v igniskej svorke chyby. Nemôžem posúdiť ani, ako ju vedie môj brat, no som zvedavá. Teda nás oboch naspäť priviedla zvedavosť." riekla.

Darine by sa na nikom, už vôbec nie na mužovi, nepáčilo, keby sa prehnane ľutoval, či hladal prehnane veľa chýb, to však nebol Arrakisov prípad a považovala za atraktívne, že si tak sebavedomý jedinec priznal práve svoj nedostatok a bol s tým ochotný niečo robiť. Tak to malo byť. Ani ona by nepoľavila, keby vedela o konkrétnej vade, ktorú môže zlepšiť.
"Myslím, že my všetci." Vždy sa bolo čo učiť však? Na to jeden nesmel zabúdať, verila však, že to nie je panovníkov prípad a keby aj, veľmi ochotne tu bude a pripomenie mu to. Premýšlala práve nad tým, že by sa od neho ani v budúcnosti nedržala ďalej? Nuž musela priznať, že aj takáto myšlienka jej vŕtala hlavou a o to viac, vždy keď sa stretli. Čert to vezmi.
Kráčala teraz popri vlkovi potichu, no držala sa pri ňom, pomerne v tesnej blízkosti. Niekedy netrebalo slov na to, aby im bolo dobre nie?

Už nepochybovala o tom, že rozprávali o rovnakej osobe a pokiaľ nie, bol by z tejto konverzácie teda riadny trapas. Darina ako najväčší odborník, prikývla, akoby to bola samozrejmosť. " Žije. Viete rozprával i o vás. Veľa. Nemyslím si, že vie, že ste nažive vy." odpovedala znejúc azda aj zamyslene. Pretože, nezotrval tu hádam otec dlhšie ako dedo? A potom, nevedel vari aj on, že bol jeho brat nažive? Pokiaľ vedel, zdalo sa jej vhodné o tom oboznámiť ich vlastnú krv. Ale to nepovedala. Už vedela, že rozhodnutia v ich rodine si vyžadovali špeciálne pochopenie, od toho sa odvíjalo i to, že tu nechal Darininho brata ako jediného potomka a opustil ho. Netrebalo to skrývať za nijaký iný výraz, ktorý to spraví menej špinavým. Opustil ho. Tak to bolo.
Zdalo sa, že si všetci mysleli, že tým, že pochádzala z ignisu, že sa k svojej krvi automaticky hodlá navrátiť, čo boli pochopiteľné úsudky, Darina však nikdy nechcela byť predvídateľná. "To ešte neviem. O histórii toho viem mnoho, rodinnej, i tej svorkovej, no nevyrastala som v nej. Ovplyvňujú ma názory okolia, ktoré sa líšia. Otcov, aj dedov, preto si hodlám vytvoriť vlastný." Možno sa rozrozprávala až moc, ale koho chcela klamať? stále bola v podstate mladou neskúsenou vlčicou, ktorá sa stretla s ďalším rodinným príslušníkom, ktorý toho vedel u tunajšom živote oveľa viac- ako sa dopočula, nebolo to jednoduché. Prirodzene, bola zvedavá.
"Nehnevajte sa ale, čo vás donútilo vrátiť sa?" Jej starý otec určite netušil, že sa Hariuha nachádzal naďalej v Noreste.

Pomsta bola zvláštny druh emócie, no istým spôsobom rozumela tomu, ako Arrakisa ovplyvňovala. Ovplyňovala určite aj mnoho ďalších, len si to málokto priznal. Túžbu po pomste považovala Darina však za nebezpečnú, ako pre okolie, tak pre jej samotného majiteľa. Činy jednotlivca totiž ovplyvňovali jeho, jeho blízke okolie, i to vzdialené. Vyzeralo však, že si to panovník nihilský uvedomoval a kto tak mladý si mohol uvedomovať vážnosť svojich činov a hlavne svojich slabostí? To bolo niečo obdivuhodné, určite. Zamyslela sa.
"Možno ste pochybili, avšak pokiaľ sa skutočne zo situácie stal skutočný spor, pravdepodobne by skôr či neskôr nastala situácia iná, ktorá by ho vyvŕbila rovnako. Viete, ako sme sa len pred chvíľou rozprávali, sú vlky, ktoré o druhú šancu nemajú záujem bojovať a zahodia ju. Nepatrí im." Verila, že spomínaná vlčica bola zaručene rozhodnutá, že si udrží že podporí nenávisť voči Arrakisovi, niektoré veci boli jasne dané už vopred. Toto povedala snáď, aby sa cítil lepšie.
"Veľmi rada Vaše Veličenstvo." Pousmiala sa a počkala, či chce vyraziť ihneď.

Pohoršila tú vlčicu svojím správaním? Pravdepodobne áno, no i ona bola drzá a Darina si neodpustila, aby trocha panovačná bola aj ona sama. Vysoké ego bola vec, ktorá sa v rodine možno aj dedila a napriek tomu, že nebolo teoreticky správne sa týmto nechať ovládnuť, bolo to inštinktívne, niečo čo nechcela potlačiť, aspoň nie v tejto chvíli. Kvetinka veľa rozprávala a už už už ju začala podozrievať, Darina ostatne hneď vedela kam to vedie a uchechtla sa.
Nuž áno. Aj samotného Zathriana zmiatla svojim menom, svojim novým menom nesúc po dedovi, na ktorého sa výzorovo podobala. No konšpiračné teórie azarynčanky boli úsmevné. Nechala ju dokončiť ich, bola zvedavá, čo ešte vypustí z úst a pri zakončení krutým obvinením, že Zathrian nemal sestru Darinu už sa ani nemusela namáhať. A čakala to. Čakala to celý čas a odkedy si uvedomila, že jej správanie tejto vlčice ležalo v zuboch a dvíhalo tlak, to bolo i je cielom. Nemohla ju napadnúť prvá, pretože sa to nepatrilo, aby prišla na územie svorky a napadla jej člena, však?
Po prvom útoku smerujúc na jej krk uskočila bokom len toľko koľko bolo nutné a neplytvala časom, sama sa bránila, sprevádzaná vrčním sa vrhla na vlčicinu šiju, držiac sa v jej blízkosti.