Príspevky užívateľa

Na Darinu padala únava v podstate ešte počas cesty na nihilský ples, hoci si ju pripustila až teraz. Na plese aj doteraz ju potlačila, fungovalo vzrušenie z novej známosti, fungoval adrenalín z nového zážitku a tiež nutnosť aj v spoločnosti aj pred panovníkom budiť dobrý dojem. Teraz to bolo jedno a i ona zostávala pokojnejšia a pokojnejšia, olizovanie venované Arrakisovej srsti sa spomaľovalo. Keď prestal a pozrel na ňu, zablúdila do jeho očí, ešte vnímajúc ich hĺbku.
V tejto chvíli to pre ňu nebola iba hra, páčil sa jej, páčili sa jej jeho oči, hlas aj vôňa. Mlčky mu pohľad opätovala a keď položil svoju hlavu na jej šiju, oprela si tú svoju o jeho nohy a oči zavrela. Vlčica zhlboka odfúkla, hoci ešte nespala. Nohy ju boleli aj teraz v kľude, nevenovala im ale pozornosť pretože bola unavená, tak spokojne unavená, čo bolo zaručene raritou.

Pravdepodobne ani nepredpokladala, že by ju nechali Azarynčania nakráčať si to cez celé územie priamo k bratovi. No pozabudla sa. Mala nostalgicku chvíľu, všetko sa to zdalo dáke povedomé a zároveň tak iné. Boli chvíle kedy ľutovala že bola nútená odísť, že jej nebola pridaná možnosť výberu. Ale keď si to pozrela spätne, všetko by bolo inak. Neovplyvňovali ny ju vlky z minulosti a ona by bola inou osobou. Nik nevie či lepšou alebo horšou a to bolo práve dobre. Takto to malo byť.
Prerušil ju z premýšľania hlas vlčice, ktorú onedlho zočila. Niežeby nemala oči na stopkách aj doteraz, stále sa musela mať na pozorovanie. No vlčicu si nevšimla prichádzať skôr než ona ju. Aká to hlúpa chyba . Hnevala sa na seba. Nezastavovala na jej vyzvanie. Pootočila hlavou a podvihla nadočnicový oblúk. "Ste si istá?" Riekla spýtavo.

Prirodzene ani ona nechcela aby sa jej hocikto montoval do toho čo tu mala rozrobené. V spoločnosti sa vedela správať a vedela byť určite aj nad vecou, ostatne to z nej robilo spoločnosť kvalitnú. Kvalitnú dosť aj pre nihilského kráľa. Ale veci boli vždy inak keď boli v súkromí. Viac dôverné, viac intímne a úprimné.
"Hmm" odpovedala zamyslene na spomenutie iného programu a pozorovala v šere vlka ako si ľahol. Zastrihala uškami a nespustila z neho velavravné oči. Keď sa k nej načiahol zachraňujúc ju od bĺch samozrejme, sklonila sa aby na ňu dosiahol. Bolo to príjemné, nie že nie. Darina sama si však o chvíľu ľahla tesne vedľa Arrakisa, neriešiac či bola moc blízko, práve naopak, cielene sa ho dotýkala väčšou polohou svojho tela. Sama mu zašmátrala nosom na šiji, prehlabla srsť na krku a jemne ju olizovala. Čistila !

Nechala ho skúmať okolie jej ušníc a keď prestal, nijak však neprerušujúc ich vzájomný kontakt, chvíľu zostala ešte nehybne, potom mu ľahkým olíznutím gesto opätovala a stiahla sa, rovnako však ako on, ani ona neuhýbala nikam ďaleko, takmer takmer neprerušujúc osobný kontakt.
"Nuž teraz ste ma dostali, môžeme sa spýtať Zathriana čo si myslí." žmurkla potmehúdsky a nežne privrela oči. Bol to samozrejme vtip, ale ruku na srdce, čo by povedal? Že azda nesúhlasí? To by si rada pozrela, i keď nemala dôvod myslieť si o bratovi nič zlé.
"Azda by to však počkalo," uškrnula sa a pootočila spýtavo hlavou.

"Ako si môžete byť tak istý čomu verím?" tázavo ho podpichla naspäť držiac v tvári podobný úškľabok ako on sám. I ona cítila isté napätie aké nikdy predtým, ktoré v nej vyvolávalo celkom neznáme pocity, stupňujúce sa, tým ako dlho pri nej Arrakis stál. Mala pocit, že má k nemu blízko, aj keď to bol hlúpy úsudok, pretože sa poznali len zopár hodín. Ty si dobrá krava. Povedala si v duchu, ale tým jej pokarhanie skončilo, nijak sa nebránila, keď jej venoval božtek za uško. Aj keď to nebolo racionálne, páčilo sa jej, že mala k nemu blízko. Privrela oči, jemne blažene a nechala ho, sama pátrajúc ňufákom v jeho srsti, pokiaľ naň dosiahla.

Nerada strácala formu, preto aj keď si v tejto chvíli v podstate protirečila s výrokom, ktorý povedala už skôr, snažila sa tváriť byť nad vecou a tak pokrčila ramenami.
"Ešte to prehodnocujem," riekla. Keď sa vlk približoval bližšie, až sa jej takmer dotýkal, nehybne stála, neuhýbajúc pohľadom, práve naopak, prehlbovala ho. Čítať sa v nej dali najrôznejšie myšlienky, no ani jedna presne určitá. Sama stála tak, aby mu dovolila byť jej v takejto tesnej blízkosti, no tiež si dala pozor aby sa ho nedotýkala, len skoro. Nie teraz.
"To neviem, to záleží jedine na vás." šepla ešte chvíľu naň nehybne hľadiac. Počula vlastný tlkot srdca, ktorý nebol nevyhnutne rýchly, no v tichu sa jej ozýval v ušiach.

Pri stavebnom postupe len pozorne počúvala, vnímavo s nastraženými ušami a myslela si, že skala nijak zvlášť nore nevadí, ani nevyhnutne nepotrebuje byť väčšia. Ledaže by tu chcel rodinu. Počkať čo? Zažmurkala, aby bola sústredená, tu jej už vlk však posunul lebku operenca prehliadla si ju. Vskutku vyzerala ako obyčajná, možno troška väčšia, no vlčica si nemyslela, že by si to vymyslel. Podvihla však jemne nadočnicové oblúky a samoľúbo riekla. " Niežeby som vám neverila, ale vyzerá to tak, že ma na lov takej budete musieť zobrať." povedala a ešte raz na lebku pohliadla, prechádzajúc k stene. vedela si tu predstaviť viac trofejí, áno. " Trofeje sa sem zaručene budú hodiť. Či len ozdobné alebo i s účelom." súhlasila.

Prestrčila sa cez užší prechod do nory. Bola tma - šero, hoci sneh vôkol a obloha dodávali priestoru viac svetla než by tu bolo za jesennej noci so zamračenou oblohou. Nachádzala sa v priestoroch jaskyne, ktorá nebol veľmi veľká, za to sa zdala byť relatívne útulnou. Rozhliadla sa, či vidí spomínanú lebku, kvôli ktorej ju sem vlk dozaista priviedol. Keď prišiel za ňou a spytoval sa čo si myslí, vlčica sa ešte raz rozhliadla, ostávajúc ticho. Pozorovala panovníka ako si skladal korunu, ktorá mu
dnes pristala.
Menšie jaskyne považovala za praktické, bolo tu čisto a nemala čo vytknúť.
" Nie je priveľká, no je to dobre. Dá sa tu ľahšie zahriať." nadhodila a mala chuť žmurknúť, neurobila to však. Vetu dopovedala s neurčitým koncom a úkosom na vlk pohliadla. Po chvíľke kontakt prerušila. " Slúbili ste mi, že mi ukážate lebku z, nechajte ma- z husy límcovej."

"Tak to by ste uhádli." súhlasila a uškrnula sa. Bavila sa skutočne. A nemienila túto debatu rozvíjať viac než bolo nutné. Vyzeralo, že panovník je na tom nadstavený rovnako. Keď postupovali do kopca a vlk zastavil pri džurke, Darina zastavila v jeho blízkosti. Nedržala sa späť, práve naopak, nechcela vyzerať že snáď váha. Neváhala, všetko mala už zrátané. Nechala ho vopred ju ubezpečiť, alebo sa snáď ospravedlniť za to, že nešli do paláca. Pootočila hlavou a miesto odpovede sa pousmiala a spýtavo podvihla obočie. Nuže? Počkala, či jej navrhne aby išla prvá, či ho snáď bude nasledovať. Uvidí v tejto tme vôbec nejakú lebku? To bola úvaha na zamyslenie, ale i keby tam bola najtmavšia tma v celom kraji, nevadilo by jej to. Ešte aby.

>> Horská lúka

Vlčica podvihla bradu, keď Arrakis v podstate trafil do čierneho aj keď to mohol myslieť ako žart. Nonšalantne privrela oči. " A keby áno?" spýtala sa. Nohy ju skutočne boleli no bolo to na nevydržanie? Nie ešte nie. Nechcela hneď teraz na stôl vyvaliť vlkovi že by jej bodol predpis na kĺbovú výživu. Do kopca sa iniciatívne vybrala prvá, aby si nemyslel že je padavka. Keďže však sa ma nevedela kam ide, už vôbec nie ako vyzerá miesto kam ju chcel vziať, o chvíľu pozastavila a nechala Arrakisa opäť viesť ju, nasledujúc ho. Bola zvedavá ako sa dnešný už tak zaujímavý večer ešte vyvinie. Iste ju zaujímala aj spomínaná lebka, ale trebalo podotknúť, že to zas nebol z istých dôvodov jej hlavný záujem

" Vy s tým nedáte pokoj," šepla pobavene, avšak tónom naznačujúc, že nevylučuje túto ponuku a je viac ako ochotná ju zvážiť. Jej poznámka bola skôr provokačná, len ľahko, sprevádzaná úsmevom. Keď prešiel popri nej, chvíľu zostala stáť a vybrala sa v jeho stopách až o dve tri sekundy. Takýto čas síce nebol nijak dlhý aby sa dal považovať za váhanie, no toto kratučké oneskorenie malo aj tak všetky svoje dôvody. Nenútene, avšak ochotne kráčala za vlkom v tesnej blízkosti, hlavu držiac kdesi za jeho lopatkou. A kráčala v tichosti väčšinu cesty. " Pôjdeme dlho?" spytovala sa neskôr nehlučne, nechávajúc sa viesť. Cítila, že ju boleli po tak dlhom dni a noci nohy, nie že nie.

Ostala ticho no neprestala s vlkom udržiavať očný kontakt. A možno zrovna táto kombinácia bývala najhoršia, pretože dokázala z nevyslovených slov spraviť mnohé otázky. Či to bolo jej cieľom, ťažko povedať. Arrakis na jej otázku odpovedal ako čakala. Nezaujímalo ho, čo si myslela jeho rodina, no nezabudol podotknúť, že nemajú Azaryn v láske. Možno si mohol robiť v teórii čo chcel ale prax bola zaiste iná a Darina o tom bola presvedčená, no nenamietala. Pristúpila bližšie, na krôčik a zamyslene sa pousmiala. " Áno?" šepla a mávla chvostom do jedenej strany, nechávajúc ho spustený pri nohách. " Ja však nie som azarynčan." nemohla si nahovárať že bola. Opustila Igniskú svorku ako malá a do tej azarynskej, i keď k nej krvou patrila, aktuálne nepatrila.

Snažila sa zapamätať si vyslovené mená čo najlepšie, o svorke prízračných toho dokonca ani moc nepočula, aj keď si bola vedomá jej existencie. Neušlo jej, e spomenul dvoch svojich rodinných príslušníkov. Prv jej napadlo, že Arrakisa podpichne a spýta sa, prečo ju azda nepredstavil, pokiaľ tam sedela s jeho rodinou, podobný prvoplánový žart, ktorý tak nemusel byť podaný ani pochopený však zamietla. " Jeden je v nevýhode, keď nepozná spoločnosť vôkol seba." ale to nie je nič čo nezvládnem. myslela si a nasvedčovala tomu aj nevyslovená nedokončená veta s tónom, ktorým ju vyslovila.
"Hm, čo by si mysleli, keby vedeli, že so mnou trávite čas aj teraz?" vyslovila skôr ako úvahu a popri tom vstala, na tvári sa jej zračil ľahký vyzývavý úškrn a popri vlkovi prešla, jemne, naozaj jemne sa ho dotýkajúc. Záležalo jej na tom, čo si o nej kto myslí? V istom smere určite. No boli tiež veci, do ktorých nikoho nič nebolo. Myšlienky druhých sa jej však chcene či nechcene dokázali dotknúť. Možno to bola iba ješitnosť.

Panovník nihilský si mohol klamať koľko chcel, pokiaľ prírodu poslúchne, aj tak bezpochyby prejde v cit. To mohlo byť nebezpečné, avšak pre Darinu pochopiteľné, nakoľko city, hoci ich trebalo mať na uzde, boli súčasťou každodennou a nevyhnutnou. Bolo to práve to čo tvorilo jedinca silným, to čo tvorilo aj rešpekt, súcit, či naopak zášť. To čo vytváralo pevné putá a spojenectvá. City rovnako tak jedinca posilňovali ako boli preňho a pre okolie nebezpečné. Darinu tento fakt zvykol fascinovať, no nebránila sa im. Teraz sa však nad tým nezamýšľala.
Keď pokýval panovník chvostom, ona zostala schválne nehybne a prikývla. " Chutilo, prirodzene. Diviak bol dobrá voľba, čo ponúknuť vybraným hosťom." povedala schválne slovo vybraný. " Povedzte, zvedavosť mi nedá, okrem môjho brata, v čej blízkosti som mala česť večerať?" Napadlo jej, že sa na toto mala pripraviť skôr než k hostie vkročila, avšak dokázala sa adaptovať na danú situáciu. Zatiaľ

Niežeby sa z plesu ponáhľala. Práve naopak aj keď cítila únavu a aj keď ju zaujímalo kam ju chce panovník nihilský zaviesť, musela ho nechať čakať. Možno len trošku, ale i tá troska sa rátala. Mal dosť trpezlivosti? A tak aj potom čo ho na plese už nejakú chvíľu nevidela, zostala tam chvíľu potom. Pozdravila sa bratovi a všetkým prítomným na rozlúčku a vyrazila k potoku, kde to už poznala. Krok nemala náhlivý, akoby nešlo o nič dôležité no vedela že šlo. Ale sa mu dostala pod kožu! Kto predsa pozve vlčicu ktorú pozná sotva pár hodín k sebe domov? Zaručene to mala vrátané.
"Dobrý večer," pozdravila sa úmyselne akoby sa doposiaľ nestretli a zľahka podvohla pravý kútik. Podišla k brehu potoka a posadila sa. Nikam sa nenáhlila, hoc pootočila prv ucho, potom oko, potom celú hlavu na vlka, ktorý tu čakal. Bol to prijemny pocit, že na ňu niekto čakal, nech boli úmysly aké chceli, takéto situácie sa jej neostávali. A možno práve preto, že to nedovolila.