Príspevky užívateľa

Darina jedla decentne po malých sústach aby nevyzerala ako najväčší barbar i keď pociťovala skutočne hlad. Nemohla si ale ani pred bratom ani pred kráľom a ani pred ostatnými alfani dovoliť aby pôsobila nedôstojne. Pokiaľ s nou niekto nadväzoval očný kontakt, neuhla pohľadom, velavyznamne prižmúrila oko a pokiaľ sa jej to zdalo vhodné, krátko pokývala. Neodmietne rozhovor, no nebude prvá kto bude rozprávať už vôbec nie pri jedle kde všetci aspoň okolo diviaka zatiaľ zostali ticho. Nepotrebovala kopírovať Arrakisovo správanie, mala vlastnú hlavu, ale bol fakt že účasť na akcii monarchie bola pre ňu nová a musela odpozorovat ako sa patrične správat ideálne tak aby to vyzeralo ze sa jedná o jej prirodzenú intuíciu. Keď sa Arrakis vybral preč smerom okolo nej zbystrila. To by si tak chcel. Pomyslela si a cuklo jej kútikom, túto výzvu prijímala. Uvedomila si však že nie je na mieste šklebit sa a hrať sa s ním teraz hry kto z koho. Dôstojne. Hlavne dôstojne. Úsmev potlačila a venovala mu len hlboký pohľad, s hlavou mierne podvihnutou. Potom zostala na mieste aj po tom čo odišiel. Nech si skúsi domyslieť čo jej pohľad znamenal a aké boli jeho kroky. No ponúka tráviť čas v jeho prítomnosti bola lákavá, preto vedela ako sa rozhodne, aj keď sa toto rozhodnutie mohlo zdať riskantné. Ona mala však všetko vyrátané pravda.

Brala panovníka za slovo, keď jej predtým povedal o pripravenom diviakovi, preto sa nonšalantne vybrala medzi ostatných, možno bližšie pozvaných na hostinu k zvieraťu. A síce zostala teraz ticho a pozorovala okolie, spolu so svojím bratom, na ktorom pohľad jej spočinul. Isteže, mala teraz iné myšlienky, ale nemenilo to nič na to, že bola zvedavá, čo sa od brata a hlavne o bratovi dozvie, keď za ním niekedy pôjde. Teraz zostala ticho. Aj kvôli nemu, nemohlo byť medzi ostatnými vodcami svoriek príjemné teraz riešiť rodinné záležitosti, už vôbec nie, pokiaľ nevedeli, že mal súrodencov. To všetko chcelo čas a priestor. Očkom sem tam kukla po Arrakisovi, aby si azda nemyslel, že na jeho existenciu v tejto chvíli zabudla, práve naopak. Aj jemu chcela však tak trocha ukázať aj svoju inú stránku a to to, že sa jednak vie správať v spoločnosti a jednak, že nepotrebuje nevyhnutne jeho pozornosť a nepôjde sa za ním pretrhnúť. Predsalen, trebalo mať vedieť aj k sebe úctu a možno aj ocení, že má vlastnú hlavu a je sebestačná. Možno nie. Uvidí. Preto sa decentne pousmiala a pokývala hlavou na čierneho staršieho vlka- S'Arika, a rovnako tak pozdravila slušne i fialkastú vlčicu.

Vedela že sa Arrakis zdvihne, spozornie, veď i keď ho rozptyľovala a určite to robila veľmi dobre, stále mal na bedrách celý večer a bol by škandál keby prehliadol že sa niečo deje pretože trávil čas so známosťou čo bola dokonca celkom cudzia. Zaručene by sa mladý panovník najmä pre svoj vek stretol s nespokojnosťou zúčastnených. Možno by si to ale vedel obhájiť, zdal sa že si vie stáť za svojim. Nepovedala nič , iba sa pousmiala, keď na konci povedal, že bude po večeri iba jej. Vedela ako to myslel, no boli to i tak silné slová. " Nuže, poďme" súhlasila napokon vydávajúc sa pomaly vpred. Keď prešla popri panovníkovi nezabudla ísť tak blízko aby sa oň "omylom" otrela. Na jemné bezvýznamné gestá nebola nikdy nevhodná doba.
Uvažovala že síce bola jeho hosť a už tak si mohli povšimnúť že s ňou panovník aj na parkete trávil svoj čas, či by nebolo vhodnejšie aby sa držala pri hostine ďalej, možno predsa nechcel aby niekto robil prchké úsudky. Mohla sa baviť pokojne aj s inými vlkmi, ale rozhodla sa že potom počká, čo jej sám navrhne. Možno bude prekvapená.

Pocítila malé víťazstvo keď sa panovníkov bok dotkol zeme, aj keď sa jednalo o prostú hru a toto nebol ozajstný súboj. Kto vie či ju napokon aj nenechal, ale to sa radšej vlčica rozhodla vychádzať z myšlienky že nie. Vadilo by jej keby ju niekto nechal vyhrať naschvál. Hoci, ako by sa cítila keby tak spravil nihilský kráľ bolo na zamyslenie. Možno by to bolo celkom iné gesto.
Darina pristúpila a NAHLA sa k nemu hlavou, pousmiala sa. "Neviem o čom hovoríte" šepla a ostala viac ticho, zatiaľ čo vlka skúmala pohľadom. Letmo kývla uchom a chystala sa niečo povedať, započula však z čističky akýsi väčší ruch a donútilo ju to obzrieť sa. Dokonca jej ušiel i malý povzdych, skoro by až zabudla, že boli na plese. S otázkou v ľavom oku letmo vyhľadala s Arrakisom očný kontakt. Zostávala však ticho.

Pri jej druhom údere panovník nihilský uhol, hoci keby nebola tak rozkokošená mohla to azda aj predvídať. Darine však nenápadne že to urobí, teda vrazila do vzduchu, pri čom zavrávorala, balanc však našťastie sama našla. Nebolo by vôbec optimálne keby spadla sama od seba. Možno by to tak bolo k popukaniu, no jej určite nie.
S vokálnym prejavom sa zaprela do zeme, keď sa do nej tentoraz navážil Arrakis. Darina sa vzpierala silno aby ho donútila vložiť do toho viac. A nevedno či tak spravil, vlcica urobila niečo vďaka čomu si myslela že mala predpoklady k úspechu. Odskočila znenazdajky nabok.

Opierajúc sa do Rakisovho boku sa pridala s hravým vrčaním. Možno by sa mali krotiť, pretože ich niekto započuje. A to už len bude neprezentatívne. Jej to mohlo byť jedno, samozrejme, no naskytli sa jej pozoruhodné obzory možno a v takom prípade jej to jedno byť nemohlo. Darina hru posunula do stavu, kedy vnútornú nohu zdvihla a pokúsila sa ňou oblapiť panovníkovu šiju, aby mala navrch, nezabudla tiež oprieť veľmi dokorán otvorenú papuľu plnú zubov o jeho líce, respektíve do tej mieri ako dočiahla. Prirodzene to bol iba hravý prejav a bolo jasné, že žiadne skutočné nebezpečenstvo v tejto chvíli nepredstavovala. Ani ona to nebrala tak vážne. Akoby to bolo keby sa jednalo o skutočný boj? Možno by ju i zaujímalo či by si dokázali zmerať sily. Možno.
S vokálnym prejavom dupla nohou naspäť na zem a ešte raz doň drcla.

Darina mu bola blízko, nie však tak ako pred pár minútami pri ich vzájomných zvádzacích hrátkach. Hoci bolo toto iné? Uškrnula sa. "Na to presviedčanie ste nejak zaťažený" dovolila si povedať zo žartu čomu nasvedčoval i jej provokačný tón. Aj ona vedela byť taká, rada mala veci overené a čo nevidíš predsa nie je . No zároveň nebola úplne typ ktorý by niečo potreboval dokazovať druhým, záviselo to však od situácie. Nič menej dokazovať si veci väčšinou chcela sama pre seba. Bola by možno schopná zničiť sa tak, keby mala silnú motiváciu presvedčiť samu seba že niečo dokáže. Kým by ju pravda ktosi nezastavil. Zastavil by ju nihilsky panovník? Nechala by sa?
Jeho výzvu však prijala a vyrazila vpred, neskákala však, snažila sa drcnúť doň hlavou a podobrať mu tak predné končatiny. Ak sa neuhol, stačila sa tak aby mu bola bokom, zapierajúc sa doň celým telom. Chvostom hravo kývala.

Darina mala v niektorých oblastiach lovu medze o ktorých vedela a ktoré na sebe neznášala. Mala odhodlanie, silu a precíznosť, pri dlhom hone na vysokú zver, alebo dlhotrvajúcom únavnom love na viacero zvierat, nemala dostatočnú výdrž a pociťovala bolesť kĺbov. Toto nebolo však niečo čo bol pri dobre naplánovanom love problém. Pochopila tiež, že ju panovník nihilský tak trochu skúšal, možno aj jej samotnú trpezlivosť. Snažil sa ju vyprovokovať? Podvihla obočie, samoľúbo sa usmiala. " Budím vari dojem začiatočníka?" odpovedala i oka prižmúrila. " Aby som vám nakoniec neukázala ako sa to robí." Tu sa Darina postavila predchádzajúc pred vlka a s úškľabkom sa prikrčila, kývajúc chvostom.

Nemyslela si, že oslovenie panovníka menom by mohlo predstavovať problém, aj keď to dávalo zmysel. Neboli predsa kamaráti, no aj keby si uvedomovala tento fakt, možno práve preto, že kamarátmi neboli, to bolo iné, určite. Muselo. Sama mala chvost spustený aj po tom čo ním zakýval, ale neprestávala ho pozorovať, v podstate rovnako ako on predtým ju. So záujmom, skúmavo, v niekom menej sebavedomom by to možno azda mohlo vyvolať aj divný pocit neistoty, čoho si bola vedomá, no nihilský panovník nebol padavka. Nebola by prekvapená keby sa dobre vyrovnal z mnohými praktikami a nečakanými spôsobmi a to veľmi rýchlo a prirodzene, preto ju i zaujímalo kde by nastal zlom. Nastal by?
"Ak ma nezoberiete by, pôjdem i sama." vyhlásila ako odpoveď na to, či sa odváži proti tomuto zvieraťu postaviť.

Nevylučovala fakt, že sa nebude môcť panovník venovať iba jej a aj keď ju bavilo zdržiavať ho takouto formou, nebola predsa na niekom závislá. Pokiaľ jej povie, že sa potrebuje venovať priebehu plesu a nemá n ňu čas, zoberie to v poriadku a možno si nájde na chvílu i niekoho iného pre rozhovor. Vedela však, že sa dnes v noci ešte do jeho pozornosti vráti. Nie len preto, že jej slúbil že môže prenocovať, ale preto, že si bola, takmer takmer istá, že keď s ňou strávil celý večer, nebude mu po vôli, ak sa začne dlhšie baviť s niekým druhým, v tomto koniec koncov chlapi neboli o nič iní ako vlčice.
"Môžete ma spoznať bližšie kedykoľvek budete chcieť Arrakis." povedala mu tentoraz menom, i keď sa nechystala činiť tak často.

Ťažko povedať, čo by bola bývala robila, keby dopredu vedela, čo sa jej dnes prihodí. Možno by sa z racionálneho premýšlania radšej preventívne vyhla zelenému lesu oblúkom. AK to malo ovplyvniť jej vnímanie Norestu ešte predtým, než sa stihla zabehnúť. No uvedomovala si že v konečnom dôsledku by neurobila dobre. Veci, čo sa stali sa nemôžu stať inak a koniec koncov, kto vedel, kam ju dnešný večer ešte zavedie. I ona sa prv s Rakisom len hral, flirtovala, ale nečakala, že si to aj sama zoberie k srdcu. Bolo jej dobre v takejto spoločnosti, jeho charizma bola čosi čo oceňovala.
" Nie nevyhnutne." odpovedala, pokiaľ sa neponáhľal on, ona nepotrebovala byť na očiach.

Po plese mala v hlave množstvo myšlienok, ktoré si musela prebrať a ktoré jej značne narušili plán s ktorým sem prišla. Trápilo ju i to, kde sa stratila Faunalyn, o ktorej si myslela, že tu bude pred ňou. Aj s bratom. Zathrian sa nezdal, že by na plese vedel o tom, e súrodenci prišli tiež, čo znamenalo, že tu ešte neboli. Alebo čo horšie, že sa im niečo stalo. Nemohla však vyriešiť všetky veci naraz. Nemohla vyriešiť, kde boli všetci súrodenci, mohla vyriešiť to, kde bol ten jeden. Nemohla vyriešiť svoju dilemu ohľadne ponuky nihilského kráľa a preto jej cesta smerovala zrovna sem.
Darina sa nonšalantne rozhodla v celej svojej kráse vstúpiť priamo na územie svorky. Keby to bola hocijaká iná, rešpektovala by hranice viac, ani ona nedokázala prebiť niekoľko hliadok a vyviaznuť bez ujmy. Toto bola teraz však svorka jej brata a ona sa na svoje meno a dlhú rodinnú históriu v tejto svorke, aj keď zmenili meno, spoliehala. Či len Zathrian tušil, že sa za ním vydá, takmer bezodkladne? Musel nad tým premýšlať, neverila, že by nie.

Pozorovala ho s tajuplným pohľadom, ktorý len ťažko čítať. Mohol si domýšľať čo chcel a nepochybovala, že to i robí. Ani ona nevedela presne definovať ako ju sledoval, keď cúvla, keď sa však vrátil k načatej veci, o ktorej sa bavili predtým, podvihla bradu. Ja viem. Povedala si v duchu, keď ju informoval o jeho pôvodnom zámere, avšak nebola to pravda. Mohla vtedy len hádať ako to myslel. Podišla k vlkovi kus bližšie a pousmiala sa. " Vy viete na niekom zanechať stopu. Možno ani neviete ako." odpovedala a pousmiala sa, nepovedala mu ale ďalej ako to myslela. Nepovedala mu ani, či hodlala prijať jeho ponuku. Bol bystrý, nepochybovala, že z nej vyčítal istú , ak nie náklonnosť tak zaujatie. Popravde z toho bola sama zmätená. Vôbec sem neprišla za účelom podobný tomuto, ale teraz si nebola istá, či do azarynskej svorky vôbec chce čo i len nahliadnuť. No mal pravdu, musela sa stretnúť s bratom a trocha dohnať čo zameškali.

Darina si užívala takúto vzájomnú blízkosť, pretože to bolo vzrušujúce a nepredvídateľné. Páčilo sa jej že musela hádať čo si asi myslel a páčilo sa jej že v tejto hre hral ďalej. Nechala sa veľmi ľahko zosunúť naspäť k zemi a taktiež ho nechala aby jej blíznutie venoval naspäť. Uchom zľahka cukla a jemne ním pootočila.
Bolo jej príjemne, nieže nie. "Kto vravel že som chcela?" šepla tichšie a hlavu troška pootočila, nosom nenápadne preskúmavajúc okolie Arrakisovej tváre. Držala sa blízko, občas sa ho i letmo studeným ňufákom dotkla, oči mala spokojne prižmúrené, tak ako to vedela snáď iba vlčica. Tento moment však nenechala dlho pretrvávať, napokon podišla, cúvla o pár krokov od nihilčana a po tom čo zastavila pootočila naň jemne hlavu. Ste pozoruhodný jedinec Arrakis. Pomyslela si v duchu.

Keď Arrakis cúvol, nedosiahla naň keď bola ešte na zemi. Máte šťastie. Vlčica sa prevalila, vyskočil na nohy a zatiaľ sa ani neotriasala, trocha prudšie sa však opäť hravo prikrčila k zemi a na jeho otázku odpovedala veľavravným "Hmm" s pousmiatím. Potom skočila raz doprava raz doľava, skoro ako vĺča keď sa hrá, kus pobehla okolo neho a opäť sa prikrčila k zemi. Potom stuhla a napäto čakala.
Až po pár sekundách, skočila po Arrakisovi, no nebola tak tvrdá ako zamýšľala, rovnako ako on predtým, skočila len na toľko aby sa oň oprela a bola mu bližšie. A za predpokladu, že sa samozrejme neuhol, chvíľu váhala, potom sa načiahla a zľahka nežne olízala líce.
Tiež jej napadlo, že to prehnala, avšak toto bola hra a ako bolo povedané, nielen tak hocijaká. Oplatilo sa riskovať.