Príspevky užívateľa

Prikývla na dcérkin nárek, no nebolo viac čo k tomu povedať. Aj naučiť sa čakať je dôležité. Pousmiala sa, keď ju počúvala. Ten pokus o pieseň bol neohrabaný, no krásny vo svojej úprimnosti. „To bolo krásne." pochválila ju. Bola samozrejme mierne prekvapená, nečakala niečo také od tejto mladej slečny. Možno keď vyrastie, bude sa jej spev šíriť svorkou...len to chce viac tréningu. Uchechtla sa.
„Z neba,“ prikývla ticho a pomaly. „Blesk sa narodí v oblakoch, kde sa bijú hromy a tancuje vietor. A potom sa niekedy objaví na oblohe, inokedy sa vrhne dole, na zem, na stromy, na skaly. A zanechá po sebe stopu. Malú jazvu medzi nebom a koreňmi.“ Pozrela na ňu, jemne naklonila hlavu. „Ak ho chceš nájsť, musíš vedieť, kde sa najradšej dotýka zeme. Tam, kde rastú vysoké stromy, staré a osamelé. Tam, kde je krajina holá a nebo má voľnú cestu. Je ako ostrý výdych neba...A keď ho nájdeš, vieš, že si stála tam, kde sa stretol svet z hora a ten tu dole. A to je vzácne.“ Krátko sa jej ňufákom dotkla ucha, aby ju jemne pošteklila.

„Musíš sa naučiť byť trpezlivejšia, dcérenka moja." pobavene prehovorila. Zastavila sa, sklonila ňufák k dcérkinmu a krátko sa jej dotkla, vlhký dotyk, ako jemná pečať. „Eralia,“ zopakovala potichu, akoby sa sama snažila práve prísť na význam jej mena.
„Dal ti ho tvoj ocko. Myslel… myslím, že chcel, aby v tebe bolo niečo z nás oboch. Eralia… to je meno ako rieka. Ako spev, čo ide ďalej. Ako niečo, čo sa nezastaví. Krásne a svoje.“ išli z nej slová síce úplne sama netušila kam sa zavedú a či to dcérke bude dávať zmysel. Na chvíľu sa odmlčala, zahľadela sa do dažďom obmytých konárov nad nimi.
Vzdialene sa pousmiala, hoci pohľad mala ostrý, pretože pozorne hľadala ďalej popukanú kôru, čierne jazvy, iskru.
„Blesk? Blesk príde, keď sa mu zachce. A zanechá stopu, ak sa dotkne zeme...niekedy formou ohňa , inokedy len spálenú zem. Preto načúvaj. Možno ho zavoláš, možno ťa nájde sám....no pamätaj, vie byť nebezpečný a môže nám ublížiť. Musíme byť opatrné.“ oboznamila ju, nech to neberie má ľahkú váhu. Mala obavy, možno to aj z nej bolo cítiť. Neodpustila by si ak by sa jej niečo stalo.

Nebolo to prvý raz, čo stála na čiare medzi povinnosťou a strachom o svoje. Taká bola svorka - čo dá, to aj vezme späť, ak treba. A Eirlys vedela, že keď Alfove slová odzneli o ohni a blesku, nemohol čakať len mlčanie a strach. Aj ona prikývla tak ako sa od nej žiadalo. Nikdy nebola tá, čo by stála v čele. Nikdy nebola tou, ktorá rozhoduje. Bola tieňom, ochrankyňou, lovcom, ktorá stála blízko, keď bolo treba niečo uchrániť. A teraz mala ísť hľadať oheň, čo mohol ešte tlieť v mäkkej, mokrej zemi? Blesk, čo zanechá v kmeni jazvu a v duši znamenie? Bola to veľká úloha, no cítila, že nie pre ňu. Nie pre ňu. A predsa šla.
Možno by sa mala cítiť silná, no necítila sa. Nepociťovala hrdosť, len tiché odhodlanie. A ak v nej niečo bolelo, bolo to práve vedomie, že nemá nič, čo by mohla položiť na oltár Osudu...nič, čo by jej chýbalo tak, aby to malo váhu. Všetko cenné si stráži ako dračie vajce. Svoje mláďatá. Tie boli jej. To jediné, čo by zabolelo stratiť. Ale to nikdy nedá. Nikdy. A keby aj mala, radšej by sa ona stala popolom.
Kráčala popri dcérke, načúvala dažďu, ktorý ešte doznieval v korune stromov. Cítila, ako sa jej pod labami dvíha vlhká vôňa blata a machu. Bola to jediná istota, vôňa domova, vlhká zem, kôra pod pazúrmi. Možno to tak bude stačiť. Možno sa oheň dá nájsť aj bez toho, aby musela niečo dať. Možno jej stačí, že obetovala pokoj v duši, to, že pustila dieťa k tejto hre. Mohla Eraliu poslať k nore, mohla ju ustrážiť v tráve. Ale dovolila jej bežať po boku... síc to bolo nebezpečné.
Tak kráčala. Napätá, ale s úsmevom skrytým hlboko vo vnútri. Oči mala pozorné, sledovali stopy na blate, zlomené konáriky, čiernu spálenú kôru, ak by tam bola. Možno blesk spálil vrchol stromu. Možno sa v diaľke ešte tleje uhlík, ktorý ukáže, že Osud sa usmial.
Neprehovorila ani slova, bola zmyselná a iba kráčala v daždi, s dcérkou, čo už hľadala stopu.

Dotyk Iskovej labky ju vrátil z myšlienok späť do prítomnosti. Jemne by mu ju stisla medzi svojimi prstami, keby sa jedná o ruku, akoby sa chcela uistiť, že tento okamih je skutočný. Miesto toho sa ešte viac vtrela do jeho huňatej srsti a vychutnävala si jeho prítomnosť. Ich náramky o seba cinkli a ten zvuk sa jej vpísal do srdca ako pripomienka toho, čo si spolu vybojovali. Ich deti. Každé iné, každé čarovné svojím vlastným spôsobom.
Sledovala, ako sa Lapis a Eralia zamotali do seba, akoby sa svet skladal len z chichotu, zubov a chvostov. Sledovala Kafku, ktorý sa ako tieň presúval bližšie k nim, ticho, opatrne, s vážnosťou, čo by sa viac hodila starému vlkovi než mláďaťu. A potom ten zvuk... tiché, prekvapené písknutie a plač. Rorýs. Srdce sa jej stiahlo. Tak známy a krehký tón. Musela sa na chvíľu od Isky vzdialiť a prejsť k tomu najmenšiemu. „Zlatíčko moje malé, ublížil si si?" Opatrne sa znížila k Rorýsovi, ale nezobrala mu Eraliu, ktorá sa oňho začala starať po svojom. Ona mu len nežne olízla temeno aby ho ukludnila a ostala chvíľu pri ňom ležať, kým sa neupokojí. Mohol sa schovať pod jej krídlo pred svetom. „Neboj sa, Rorýštek...“ zamumlala ticho k Rorýsovi a špičkou ňufáka mu jemne šťuchla do boku. S tým drobným dotykom mu chcela dať najavo, že je tu, že je v bezpečí a že je v poriadku plakať, ak svet bolí.
Pozrela sa pri tom na Isku, pohľad, čo vravel vidíš ich? Vidíš, aký sú krásny? a potom mu venovala tichý úsmev, kým sa svet ich nory opäť napĺňal tichom, čo bolo plné všetkého - radosti, chaosu aj útechy.

More. To slovo jej na okamih ostalo visieť v mysli. „More je ako obloha, čo spadla na zem,“ odpovedala potichu, skoro ako v rozprávke. „Je veľké, hlboké, slané. Môže byť pokojné ako zrkadlo… ale keď sa rozhnevá, dokáže roztrhnúť skaly.“ Nechala to na chvíľu visieť vo vzduchu, kým dcérka neprikývla, či tomu rozumie a potom prišla ďalšia otázka. Jemne naklonila hlavu, oči sa jej zúžili v zamyslení. „Naučiť motať hlavy?“ zopakovala so slabým úškrnom, ktorý mal v sebe viac varovania než súhlasu. „To sa dá. Ale ak to chceš vedieť, najprv sa musíš naučiť počúvať a mať silnú trpezlivosť...“ Aspoň tak si to myslela. Netušila presne ako fungujú manipulátori. Nikdy žiadnym nebola, nemala na to dôvod. Pozrela na ňu dlhšie s jemnou prísnosťou, akú si mohla dovoliť len matka. „Raz ti poviem viac. Ale nie skôr, než budeš pripravená vedieť, kedy ich použiť.“ dodala. Možno to malinko odkladala kvôli tomu že nevedela, ako by jej to práve teraz vysvetlila.

A potom, zrazu, prudké trhnutie v chvoste. Zľahka vykríkla, čisto zo zvyku, ako keby ju niečo prekvapilo. „Ach! Tak predsa si len vyklíčila zo zeme!“ zaklonila hlavu, zasmiala sa a zvrtla sa, pričom chvost s dcérkou mierne nadvihla akoby niesla víťaznú korisť. Ale len na sekundu, potom ho zložila a ňufákom ju postrčila späť do trávy. Do bezpečia hry a smiechu. „Si veľmi šikovná.“ Poťapkala jej hlavičku labkou, jemne, nežne. „Chceš si to zopakovať? No posunieš sa ďalej nech to máš ťažšie.“ navrhla.

Cesta cez rieku bola pomalšia, než zvyčajne, avšak neponáhľala sa, mali čas. Vietor rozvieval steblá tráv pod ich labami a voda zurčala tlmene, ako keby tiež vedela, že to nie je deň na hlučné rozprávanie. Rorýs predpokládala kráčal po jej boku, sledovala každý jeho pohyb, či sa jeho drobné labky občas nepotknú o koreň, či jeho pozornosť je stále pri nej a či nie náhodou inde aby ho nestratila. Spomalila tak, aby každý jeho krok bol ako rytmus vlastnej piesne niekoho, koho netreba hnať, len vnímať.
Keď sa pred nimi otvoril Syslí háj, teplé slnko presiaklo cez riedke koruny stromov a položilo na zem zlatú mozaiku svetla. Bola to oáza ticha, hoci v diaľke šepkali konáre a zo zeme dýchala vôňa vlahy a machu. Eirlys sa zastavila v jeho strede a jemne mávla chvostom, akoby tým miesto pozývala k dýchaniu. Sadla si do mäkkej trávy. „Čo by si rád podniknul, dieťa moje?" Naklonila sa, aby mu venovala jemný láskavý božtek za uškom.

Dcérkiné slová jej vyčarovali jemný, ale hrdý úsmev, ktorý sa jej usadil v očiach. Cítila teplo z dcériných slov – také čisté, priame, ako len detské presvedčenie vie byť. Ale potom opäť prišla otázka. Zložitejšia. Taká, čo už niesla závan skutočného sveta. „Sú tu aj iné svorky,“ začala pomaly, potichu, akoby každé slovo vážila. „Prízrační žijú na severe od nás – veria v hviezdy, čítajú v nich, akoby im tie svetlá mali hovoriť, čo je správne. Sú múdri a hrdí...“ V očiach jej na chvíľu preletla spomienka. „A potom je Nihil...tam, kde začína vietor od mora. Tam sú vlci, čo vedia pomáhať, sú milý a vládne tam král. Silní, tvrdí, ale zatiaľ sme spojenci. Aspoň kým vietor nezafúka inak.“ Pozerala na dcérku, kým rozprávala. Občas prešla pohľadom po okolí. „S nimi sa dá hovoriť, keď si opatrná. Ale nikdy im neukazuj slabosť.“ Na chvílu sa odmlčala. Jej pohľad potemnel len o nepatrný odtieň. „A potom... je tu aj Kult. V meste. Tí nie sú ako my. Ani ako iní. Sú ako dym – pretvárka a sladké slová, ale keď sa nadýchneš, dusíš sa. Veria v niečo nad svetom – niečo, čo volajú moc... ale ja tomu neverím. Ich vodcovia vedia hovoriť tak, že ti zamotajú hlavu. Znie to krásne, múdro. Ale pod tým všetkým... je to jed. A nikto z nás – ani ty – tam nesmie vkročiť. Sľub mi to, Eri. Nikdy tam nechoď. Ani keď by sa ti to zdalo ako sen.“ Oči jej potemneli do tieňa ochrany, ktorý majú len matky, čo už raz stratili. Po tajme nechcela aby jej deti skončili ako Pstruh, čo veril v niečo podobné.

Potom však napätie opadlo. Eirlys spozornela, keď nastalo podozrivé ticho – až príliš ticho. Otočila hlavu a zadívala sa na trávu, v ktorej nebolo nič – len zelený koberec... a "neviditeľné" dieťa. „Zvláštne... vietor mi vraví, že tu niečo je. Hmm, ale nevidím nič." Skoro sa pousmiala, ale zadržala sa. Tvárila sa, že ju nevidí. Ešte chvílku sa pozerala a potom sa opäť otočila ku stromu a načúvala okoliu.

Zadívala sa na plaziaceho sa slimáčika, akoby premýšľala nad jeho osudom. „Koľko slimák žije?“ zopakovala jej otázku, ticho sa pousmiala. Hmm. Sama presne netušila. „Nie veľmi dlho. Ale niektorí... tí v príbehoch, v snoch, žijú naveky. Stačí, keď si ich pamätáš.“ povedala jemne. Muselo jej to stačiť lebo netušila koľko tomu bolo času, nechcela jej klamať ale zase nechcela byť ani nudná.
Eirlys sa na chvíľu odmlčala. Tá otázka bola výnimočná, hlboká na niekoho takého malého. Pozrela na ňu so zvláštnym pohnutím. „To je ťažká otázka, Eri,“ začala potichu. „Nie každý, kto je mocný, je zlý. A nie každý, kto je iný, je nebezpečný.“ Nakreslila pazúrom do zeme krivku – jednu, čo sa oddeľovala od druhej. Či s tým chcela niečo znázorniť, alebo si tak len zrovnávala mysel, to ťažko povedať. „Naša svorka je iná. Lebo nie vždy robíme veci tak, ako ostatní. Veríme v silu ale aj v zodpovednosť. Bojujeme, keď treba ale nie pre zábavu. A nie sme vždy milí... ale chránime, čo je naše.“ Pozrela jej do očí.
„Inakosť nie je chyba. Je to farba medzi farbami. A niekedy, keď si iný... vidíš svet inak. A to nás robí výnimočnými.“ Položila jej jemne ňufák na čelo.

Len čo začula rýchly dusot labiek a vietor vo vetvičkách sa na chvíľu zmenil, usmiala sa pre seba. Pomaly pootočila uši, načúvajúc, a keď zaznamenala ten búrlivý, netajený útok, otočila sa rýchlo ako mačka. „Aha-ha!“ zvolala so smiechom, keď ju načapala. „To by si bola veľmi hlučná Tieňochodkyňa, moja drahá.“ Zdvihla sa na nohy a prešla späť k východiskovej čiare. „Poď, ešte raz. Ale teraz skús pomalšie. Urob zo svojho dychu vánok. Nech tvoje labky hladia zem, nie ju bijú." Zadívala sa jej do očí s láskavým výrazom. „Tajomstvo tejto hry nie je v rýchlosti... ale v trpezlivosti.“ A potom si opäť sadla chrbtom k nej, o niečo sústredenejšia než predtým. Uši jemne kmitali, pripravené zaznamenať každý zvuk. „Pripravená? Skús to znova... ako vlčica, nie ako búrka.“ bavila sa na nej.

Zdvihla obočie a pousmiala sa, aj keď trochu ticho. Všimla si ten drobný tieň sklamania v očkách svojej dcérky a pocítila, ako jej srdce mäkne. Bola taká múdra a vnímavá a tiež, niekedy náročná malá dušička, ktorá túžila po niečom výnimočnom. „Ach tak... ten sa len tak nenahradí, však?“ prehovorila s úsmevom, no v hlase mala porozumenie. Vedela, čo to je, keď je niečo jedinečné a všetko ostatné je nenahraditelné.
Keď počula o poklade, nadvihla obočie. „Poklad, hovoríš? Čo také ste hladali?“ zvedavo sa pýtala. Sadla si vedľa nej, zložila krídla a chvíľu sa dívala na drobného tvora, ktorý sa plazil ďalej svojím tempom, kým odpovedala na jej žiadosť. Potom sa zadívala späť na svoju dcéru a potichu si povzdychla – nie preto, že by ju to unavovalo, ale preto, že chcela nájsť niečo skutočne ich. „Chceš počuť o svorke?“ zopakovala, mierne ju to prekvapilo. „Dobre teda.“ Znížila hlas, aby znela trochu tajomne.
„Naša svorka – Azaryn – nie je len miesto, kde spíš a lovíš. Je to niečo, čo nosíš v hrudi. Hoci sa to slovo niekedy vyslovuje ako meno, v skutočnosti to je o nás – o tom, kto sme.“ Zastavila sa a pozrela na ňu s vnímavým pohľadom. „Sme oheň, ktorý sa nevzdáva, aj keď fúka vietor. Niekedy sme drsní... tvrdí... niekedy aj sami. Ale nikdy nie zlomení alebo opustení.“ Na chvíľu sa odmlčala, potom sa jemne dotkla čelom jej čela. „Vieš, Eri... Naša svorka, Azaryn, nie je len miesto. Je to rodina. Ale taká, kde sa každý učí byť silný. Nie preto, že by sme sa nechceli mať radi... ale preto, že svet nie je vždy milý. A my musíme byť pripravení.“ bolo vôbec správne vravieť takéto veci vlčaťu? Bude to vedieť pochopiť? Dúfala, že snáď áno. Nechcela aby jej dcérenka, či ktorékoľvek z jej detí, doapdlo ako Pstruh, mysliac si, že sú obeťou.
Zamrzelo ju, že sa Eralia nezachytila žiadneho z jej návrhov. No necítila to ako chybu svojej dcérky – skôr ako výzvu. Bol to ten tichý druh smútku, keď chceš byť svetu dosť... ale svet je zvedavejší, než si čakal. Sadla si teda k nej a urobila kruh pazúrom v hline pod stromom, ako keby obkreslila ich malú planétu. Vďaka tomu jej niečo napadlo. „Vieš čo?“ začala, tentokrát už s iskrou v očiach. „Mám jeden nápad. Hra, ktorú hrala moja mama so mnou... a ktorú sme si volali Tieňochodci.“ Trochu sa prikrčila, akoby ich niekto mohol načúvať. „Hrajú ju len tí najrýchlejší, najtichší, najbystrejší...“ Zdvihla obočie a pokrčila krídla, ako by to bola veľká česť. Bola to síce len hra, no jej princíp by jej mohol prispieť k budúcim skusenostiam. „Princíp je jednoduchý: musíš sa dostať z bodu A do bodu B... bez toho, aby som ťa uvidela. Budem stáť tvárou k stromu, počúvať a číhať. Keď ťa zbadám, alebo započujem, musíš sa vrátiť späť. Ale ak sa dotkneš môjho chvosta – vyhrala si. A keď vyhráš trikrát, budeš pasovaná za strážkyňu. Ale pozor... hranice bývajú nevyspytateľné.“ Mrkla na ňu s výzvou a zadrapkala pazúrmi do zeme, čím naznačila začiatok „hranice“, odkiaľ bude vlčatko začínať. Bude teda vnímať sluchom - počúvať praskanie vetvičiek, šuchot trávy a pohybovo sa otáčať len vtedy, keď niečo započuje – teda nie stále, ale ako „strážca“, ktorý sa občas otočí, aby „skontroloval terén“. Potom si sadla, chrbtom k nej, uši mierne nastražené do bokov. „Tak čo, Tieňochodec? Ukážeš mi, čo vieš?“ Potom by si to mohli pokojne vyskúšať aj inak. Toto mohla byť taka rozohra a neskôr si to môžu otestovať aj v teréne.

Zasmiala sa potichu, keď ju malá obišla a zasmušilo vyhlásila svoj verdikt o nesprávnom slimákovi. Zdvihla sa na nohy, pomaly a pokojne ako lúč slnka, a prešla za ňou.
„A kto je Igor?“ spýtala sa jemne, ako keby si rozprávali tajomstvo. Sklonila sa k nej, nosom jemne postrčila jej uško. „Čo ste inak porábali spolu s ockom?“ spýtala sa zvedavo, akoby sa chcela inšpirovať, či náhodou niečo spolu nehrali. „A máš niečo konkrétne namysli? Chcela by si hrať naháňačky, schovky? Alebo niečo iné? Hmm... napríklad vymýšľanie príbehov? Môžeme si vymyslieť čo asi robil tento slimák predtým, než si ho našla. Kam išiel? Na schôdzku? Alebo utekal pred dažďom? A ako sa asi tento volá?“ možností tu bolo mnoho, no možno si vyberie Eralia niečo iné. Keď tak bude vymýšľať ďalej, nápadov mala mnoho.

Na chvíľu naňho len hľadela, nie s výčitkou, nie so smútkom ale s tým tichým prijatím, ktoré patrí vlčici, čo už videla mnoho odlišných vlkov, no predsa sa našli jedinci čo ju neprestávali udivovať.
„Možno áno,“ prikývla napokon, ticho, „možno bol obeťou... Možno si aj ty, podľa tvojich slov ale aj obete sa raz rozhodujú, čo z toho v sebe nechajú žiť ďalej a ako si s tým poradia.“ svet vie byť krutý a každý vlk sa s ním vysporiadava inak, až ju mrzelo, že nie každý má takú mentalitu ako má ona. Vidí vo svete viac pozitívneho než to negatívne, vie sa rýchlo zmieriť s väčšinou vecí, no tak už je ona nadstavena od mala.
Zodvihla sa pomaly, no bez ťažoby, len ako niekto, kto vie, že rozhovor dospel k svojmu koncu. Vedela že ho viac už nedokáže presvedčiť o inom a zdalo sa jej že svoje slová hovorí len do vetra. Nemalo to zmysel? To si nemyslela. Chce to čas, no na dnešok to stačilo. Prešla pár krokov, jej labky sa ticho kĺzali po tráve, ale ešte raz sa obzrela.
„Pamätaj si to, ak chceš. Ale čo je dôležitejšie, keď raz budeš cítiť, že ťa tvoje presvedčenie viac tlačí než nesie… nezabudni, že nie si sám.“ Zľahka sa pousmiala, v jej očiach bolo niečo nežné, materské.
„Zatiaľ sa maj, Pstruh.“ Nechcela ho už viac trápiť...alebo teda skôr seba trápiť. Počkala, či sa Pstruh ešte vyjadrí, aby neodišla len tak...

Zastavila sa, keď počula otázku. Jej pohľad sa obrátil k malej vlčici, ktorá sa tak smelo vyťahovala za oblohou. Sladký úškrn jej zahral na papuli a chvíľu mlčala, akoby zvažovala odpoveď, ktorá by nebola len pravdou, ale aj darom. „Lietať…?“ zopakovala mäkko, ako ozvenu vánku. Vedela, že táto otázka nieledy príde, no popravde si nebola istá kedy vlčata s krídlami bežne začínajú lietať...ona sa to musela učiť sama, časom. „To príde vtedy, keď tvoje krídla budú pripravené... Ale ešte dôležitejšie, keď bude pripravené tvoje srdce.“ z vlastnej skúsenosti, mala strach prvý krát vzlietnuť. Báť sa pádu keď máš krídla môže znieť trochu ironicky, no aj vták môže prvý krát vypadnúť z hniezda a ublížiť si. Naklonila hlavu a sklonila sa k nej, čumák pritisla k jej malému čelu. Venivala jej pusinku. „Lietanie nie je len mávanie krídlami. Je to ako... keď veľmi túžiš po výhľade zhora, ale zároveň vieš, že sa musíš odlepiť od zeme. A to nie je vždy jednoduché. Zem ťa bude volať späť. Ale netreba sa ničoho báť. Raz príde ten čas aj pre teba, no dnes to ešte nebude.“ Posadila sa vedľa nej a nechala chvost jemne ovíjať vĺčaťu nohy.
„Zatiaľ sa uč všímať si svet. Ako sa tráva hýbe, ako vietor vonia, ako svetlo maľuje tiene. Všetko to si budeš niesť so sebou, keď sa raz zdvihneš nad oblaky.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom jej zašepkala: „A keď to príde... bude to, ako keby si celú dobu vedela lietať.. len si čakala na správny vietor.“ pozrela sa na svoju dcerenku s usmevom. Teší sa na to, keď svoje deti bude učiť lietať.

Jeho slová ju zahriali pri srdci. Pozorovala, ako sa rozhliada, ako sa mu v očiach odráža svet, ktorý ešte len začína spoznávať. Usmiala sa jemne, nežne, ako len matka vie, a pohla sa o kúsok bližšie, aby ho jemne chytila labkou okolo chrbátika.
„Áno, je to krásne miesto.“ uznala jeho slová, mäkko ako vánok. Na chvíľu sa odmlčala, nech mu jej slová dopadnú do dušičky pomaly, ako kvapky rosy. Potom sklonila hlavu, aby bol jej hlas bližšie pri jeho. „Hmm...naše územie je veľké... Rozprestiera sa cez lesy, lúky, až po rieku, ktorú si dnes videl zhora. Máme hranice, nie preto, aby sme sa báli sveta za nimi, ale aby sme chránili to, čo je naše. Ako keď si chrániš hračku pred dažďom. Ale niekedy... niekedy sa hranice otvárajú, keď vieme, že je bezpečné ísť ďalej.“ nevedela ako mu popísať veľkosť územia. Merateľné jednotky hádam v ich svete neboli a i keby hej, vlča by im nerozumelo. A v prepočte na dĺžku vlčieho? Fuh, to sama netušila.
Zadívala sa naňho s iskrou v očiach. „Raz tie hranice spoznáš všetky. Možno ich aj prekročíš, keď budeš pripravený." Priložila čumák k jeho čielku a pobozkala ho jemne. „Povedz mi, Kafka... čo sa ti tu najviac páči?“ spýtala sa zvedavo, ako by sama bola vlčaťom, a čakala, čo sa skrýva v jeho malom, zvedavom svete.

Pozorovala dcérku v tichom pobavení, ktoré však neubralo nič z úcty k jej malým bojom. Nadvihla jemne obočie, keď Lapis s výkrikom „Bllll!“ vytiahla packu z vody, a v očiach jej zažiarili úsmevné záblesky. „Áno,“ prikývla pomaly, „je to studené. To tak býva, keď sa voda narodí zo zeme. Ešte nestihla pozbierať slnko, ktoré by ju zohrialo.“ Nechala ju skúšať znovu, len tak, bez zásahu. Až keď zazrela prvé náznaky frustrácie a vzdania sa, Eirlys sa jemne naklonila dopredu, krídla pri tom ticho šuchli o mach. „Nechceš, aby som ti pomohla?“ spýtala sa potichu, ale nie tak, aby to pôsobilo ako záchrana, skôr ako pozvanie k spoločnej hre. „Alebo to môžeme vymyslieť inak. Niekedy netreba ísť priamo, niekedy len stačí obísť studenú vodu múdro." Zachichotala sa jemne, ako keby sa rozprávala s rovnou partnerkou na tajnej výprave. Pomaly natiahla labku k prameňu a nechala ju chvíľu vo vode, len tak. „Nie je to taká zlá zima, keď sa s ňou človek skamaráti,“ dodala šepotom. Potom sa pozrela na Lapis: „Ale môžeš to urobiť po svojom. Len mi povedz, čo by si chcela, a ja ti pomôžem, ako budem vedieť.“ dodala.

Ticho lesa pôsobilo takmer posvätne. Vysoké kmene ich chránili pred prudkým slnkom a priesvitné lúče sa cez ihličie borovíc rozlievali ako kvapky zlatého medu. Vzduch bol plný vôní – machu, vlhkej pôdy a čohosi, čo prichádzalo od prameňa rieky. Čistota, pokoj a medzi tým všetkým ona... a jej dcéra. Kráčala po boku s Lapis, ešte maličká, no už pevne stála na nohách, zdálo sa. Nechala jej priestor, pozorovala ju, nie dotieravo, ale s tichou zvedavosťou. Každé z jej vĺčať bolo ako neprečítané knihy, ktoré chcela pochopiť ako vetu po vete.
Nebola si istá, či Lapis stihla s Iskom, či možno sama vidieť rieku a tak sa jej radšej spýtala „Už si počula niekedy ako znie rieka?“ prehovorila mäkko, sklonila hlavu k výške jej ušiek. „Pretože dnes ťa chcem zaviesť k miestu, kde sa začína. Úplne od začiatku.“ prišlo jej to ako zaujímavá aktivita pre vlča. Jej hlas nebol silný, skôr hebký ako srstnatý oblak. Nechcela rušiť ten krehký pokoj, ktorý tu s dcérkou zdieľali.
Prešli ešte niekoľko krokov a medzi stromami sa objavil úzky pramienok – čistý, žiarivý ako sklo. Prameň rieky, pokojný ako prvý nádych po spánku. Voda tu len ticho vyviera zo zeme, akoby nechcela nikoho vyľakať. Eirlys sa zastavila a otočila pohľad k Lapis. Sadla si do machu, s krídlami opatrne zloženými k telu, a nechala dcérke voľnosť. Mohla si ísť k vode, mohla sa pýtať, mohla len sedieť. A Eirlys by pri nej bola. Bez ohľadu na to, čo si zvolí.