Príspevky užívateľa

„Dobre, tak teda spravíme nejaký ten ohník." usmiala sa. Tešila sa z jej nápadu a ešte viac z Iskovho odsúhlasenia. Konečne niekomu ukáže svoju mágiu! Bola zvedavá ako bude na ňu Iska reagovať. Ešte ju nikomu neukazovala. Vyšla spolu s ním z vody a začala hrabať do zeme plytkú dieru, kým on sa sušil válaním v tráve. Jama nebola nijak moc veľká, taká akurát na rozrobenie ohňa. „Pomôžeš mi dať naokolo kamene? Aby sa nechytila suchá tráva na okolí. Nechcela by som to tu celé podpáliť." zasmiala sa. Nebolo by príjemné keby sa im podpáli polovica územia veru...„Potom tam naukladáme všetko čo je horľavé, nejaké suché klacky a suchú trávu a tak, čokoľvek čo nájdeš." informovala ho so svojím ďalším zámerom. Z vody vyhrabla nohou pár väčších kameňov a začala ich postupne ukladať dookola jamy, ktorú predtým vyhrabala, aby sa zbavila prebytočnej trávy.
Keď s týmto bola/boli hotový, pustila sa do zbierania suchých stebiel trávy, nejakých konárkov a čohokoľvek čo jej prišlo suché a horľavé. S jej mágiou to pôjde ľahko zapáliť, no chcela aby to aj nejakú dobu vydržalo. Bola sústredená na svoju prácu, no občas kukla po Iskovi s úsmevom. Nenápadne ho tak kontrolovala no zároveň sa aj ujisťovala že naozaj mu nič nie po tom čo vyviedol.

Napokon, keď už bolo všetko hotové, posadila sa pred ich mini vatru. „Takto to asi bude stačiť." posúdila po tom ako si prezrela ich výkon v stavaní mini vatry. Ak Iska nič viac nenamietal, pustila sa do nahrievania svojho hrudníka. Trvalo to len pár sekúnd. Jej hrudník sa s teplotou rozžiaroval a jej šupiny po tele spolu s ním. Svietila ako svetluška. Mierne pootvorila ústa a "fúkla" do ich vatry. Keby ústa otvorí viac, mohla by podpáliť aj niečo viac a to nechcela. Jemný ohienok začal ihneď praskať a suchá tráva černela. Zákrok sa podaril. Celá pyšná na seba sa pozrela na Isku. Jej hrudník sa opäť schladzoval až kým úplne nezhasol. Stále však bolo cítiť teplo nie len z ohňa, ale aj z nej. Keby sa dotkol jej hrudníka, keď bol nažhavený, mohol by sa popáliť. „Tak! A teraz už len budeme prikladať." šťastná bola z toho celého. Ešte nikdy predtým pre nikoho nezaložila oheň a tešilo ju že sa jej to podarilo bez problémov. Snáď sa len tráva v okoli nechytí uh...

„To nevadí, hlavne že si v poriadku. Ryby ešte prídu." trochu pobavene, s úsmevom prehovorila povzbudzujúco, aby ho ujistila že sa nehnevá. „Nie je ti zima? Alebo nechceš sa aspoň osušiť? Mohli by sme založiť oheň." navrhla. Slnečné lúče ho už neusušia a i keď bolo teplo, nebolo by také dostačujúce, aby to netrvalo celú noc, kým sa jeho huňatá srsť usuší. Chápala že ho to mrzí, i keby to na ňom nespozorovala. Nespravil to naschvál predsa.
„To ano." súhlasne prikývla ohľadom jeho schladenia s tónom pobavenia. Voda bola chladnejšia než ovzdušie, ona mi už v tomto prípade asi zamrzla. „Z chýb sa treba učiť, určite ti to výjde. Môže to vyzerať jednoducho ale nie každému sa to podarí na prvý krát. Ani mne nie ako si mohol vidieť. No a budem ti držať labky." mrkla na neho jedným očkom. Snáď sa mu už zadarí a keď nie nevadí, uloví niečo aj pre neho nech nepapá sama.

„No, hah, čudoval by si sa." povedala troška zahanbene pretože priznala svoju neschopnosť. Bola nemotorná a hlavne veľa krát nepozorná. Na jeho ďalšie slová už len prikývla. Nevedela čo viac dodať k jej dračej forme a k jej rodinným príslušníkom. Celú svoju históriu nechcela vyrozprávať lebo sama moc o nej čo nevedela.
„To je v poriadku, samozrejme to chápem. Inak by to mohol zobrať tulák a nedajbože člen inej svorky. Lepšie je sa učiť takto nevedomky na vlkov z rovnakej svorky i keď nie vždy to môže byť pre niekoho komfortné." rozmýšľala nad tým a dávala mu vedieť že to chápe i keď koniec vety jej prišiel taký že to už nemusela spomenúť, aby si nemyslel že mu to má za zlé. „Bolo to v rámci tréningu, nemusíš sa ospravedlňovať." dodala pre istotu. Bolo to zvláštne ale naozaj to chápala.
„Budem rada ak ma zaučíš." usmiala sa. „Keď to budem ovládať tak mi ani mebude vadiť tvoje sledovanie." dodala s pobavením. Odľahčovala situáciu.

Jej smiech nemal byť nijak myslený zle. Prišla jej tá scéna vtipná, nech by sa jednalo o kohokoľvek a kdekoľvek v rovnakej či podobnej situácií. Bolo to niečo čo sa len tak nevidí každý deň a vzniká z toho silný zážitok na ktorý sa možno niekomu bude ťažko zabúdať. Či už v dobrom alebo zlom. „Dva krát ten istý prípad, kto by to len očakával." súhlasne prikývla na jeho slová pobavene a ďalej sa už na tejto téme nesmiala, už jej stačilo inak by sa smiala do nekonečna a možno ešte dlhšie.
Pozorne sledovala ako Iska napodobnuje jej techniku lovu. Nebol to žiadny kopirak, popravde netušila ako inak by sa dalo vôbec loviť tieto malé vodné potvory a tak si myslela že všetci to lovia rovnako. To čo sa však udialo, to veru nečakala. Najskôr sa pobavene pozerala avšak keď drisnul do vody, ihneď k nemu došla pár skokmi cez vodu. „Si v poriadku?" starostlivo sa opýtala a na dušičke sa stále na tom mierne bavila. No prvoradé jej bolo, či si Iska neubližil. Potom sa mu keď tak zasmeje ak bude v pohode. Možno.

V istom smere ju jeho slová nepotešili i keď vedela že to myslel dobre. Ona to pochopila trochu po svojom. Že jej chýba potom padá na celú skupinu a to neznelo nijak dobre, nijak utišujúco ale nič radšej na to nepovedala. Vedela že to myslí dobre, nijak inak. Len ona trochu overthinkingovala...
Celú jeho príhodu s jej bratom si predstavovala. Musel to byť naozaj vtipné, smiala sa na tom. „To by som si rada pozrela naživo!" dostala zo seba počas toho ako sa bavila na jeho rozprávaniu. „Naaale, neboj sa. Nepoviem mu že to mám od teba." oplatila mu jeho šibalske mrknutie. Samozrejme si robila srandu. Niečo také svojmu bratovi naschvál nevyvedie... Možno. A možno to raz vráti Iskovi len tak pre srandu králikov.
Jej druhý pokus už snáď výjde. Čím ďalej tým bola viac hladná a ak by sa jej nedarilo, to by bola katastrofa! Nechcela umrieť od hladu, len to nie! Chvíľu čakala, nehybne...a stále až kým opäť nezbadala ten správny moment a nechmatla po ďalšej rybe so svojimi zubami. Yay! Vyšlo jej to aa neverila tomu! No jedna ryba ju určite nezasýti...pri jej podarenom pokuse sa pozrela na Isku ako mu to ide. Potom rybku omračila o breh a odložila ju bokom s tým, že ide ďalej loviť.

Mala plnú hlavu Iska, až občas nevedela čo vlastne robí, čo išla robiť, čo má robiť... Musela sa niekomu zveriť a tým niekto bola Mensis. Vyrozprávala jej to všetko, to ako sa cíti, ako jej je fajn pri ňom. Bola rozhodnutá sa mu zveriť, tak ako jej to odporúčala Mensis, podporovala ju v tom, tak čo by na tom mohlo byť zle? Chcela mu to povedať hneď teraz ale zároveň sa extrémne bála. Musí sa ukľudniť. Keď budú odpočívať mu to povie...musí.
„No to sa ešte uvidí, no budem dúfať že to dobre dopadne." odpovedala na jeho vysvetlenie. Vedela že to nebude o moc iné ale i tak nevedela ako to funguje.
„Pft-" pobavene sa pozerala na Isku. „Akože viem že môj brat vyzerá chutne, ale nečakala by som že by ho mal niekto za korisť." trošinku sa zasmiala. „Jeho reakcia musela byť určite vtipná, asi mu to raz vyvediem aj ja." plánovala svoj zákerný zámer len tak pre pobavenie. Všetko čo bolo zábava, hneď sa chcela účastniť.
Prikývla na jeho súhlas po ceste k vode. Postavila sa na kraj a pozerala sa na ryby. Mali šťastie, ešte ich tu pár vylezených ostalo. Postavila sa niekam do vody a čakala na nečakaný výpad. Jej hlava vybehla rýchlo ale nie dostatočne. Nepodarilo sa. „Toto chvíľu potrvá. Už som asi vyšla z cviku..." šeptla zamračene no stále s dobrou náladou. Kukla po Iskovi či sa k nej pridá. Snáď sa tu kdesi neprimrazí, hih.

„Super!" bola rada že sa mu jej nápad páčil. „To nevadí! Ani mne sa nie vždy zadarí ale je to sranda. Hlavne aby sme sa bavili." s úsmevom a s kľudom ho upokojovala aby si z toho nič nerobil. No big deal. Nebolo za potreby sa báť, či hanbiť nad niečím čo niekomu nejde. Ani ona v tom nebola dokonalá.
„Ešte som v noci nelovila, tak som na to zvedavá a určite môžeš. Budem len rada, aspoň nepokazím lov." tentoraz sa ona nervózne usmiala. Nu mali sa v čom navzájom dopĺňať. Nebrala jeho slová nijak zle.
„Ale najskôr by som sa rada nasýtila aby som mala energiu na lov." navrhla a rovno sa vydala k vode. „Tak poď." s úsmevom naň zvolala. Lúče slnka sa pomaly jeden po druhom schovávali za obzor, no stále bolí dosť vidieť na ryby pohybujúce sa vo vode. Ak sa im nebude dariť tak potom oheň zapáli.

Trošinku sa zasmiala z jeho šokantnej reakcie po tom čo sa ich čumaky dotkli a jemu to vyčarovalo usmev na tvári. Bola rada. Keby sa tvári inak asi by jej to instantne zlomilo srdiečko a už by sa neprebrala. Bola by priam zdrtená. Ale to sa našťastie nestalo. Bola šťastná.
„Dobroš, ale to sa snáď nestane." snáď len vážne nebude zase v noci unavená, nechcela by ten čas s ním opäť prepasnuť. Nevadilo jej že sa mu musela prispôsobovať... veď od toho sú dobrý priatelia, no nie?
„Mám chuť na nejaké ryby, môžeme skúsiť niečo uloviť, zapáliť si oheň, možno skúsiť aké sú pečené ryby." rozmýšľala nahlas a pritom sa pozerala po okolí. „A čo príde to bude." pozrela sa naň s úsmevom. „A možno by sme si mohli dať aj nejaký spoločný väčší lov než ako len lovenie rýb. Možno nejaký tréning dokonca. Čokoľvek." navrhla. Tréning by nebol špatný no nie? No a tam medzi tým by mu rada ešte niečo povedala...o čom sa rozpravala s jej kamarátkou Mensis ale nechcela to hneď teraz naňho vychrliť. Až v ten správny moment.

Stačilo jej tá vec, ten akt že dostala od niekoho niečo, nech to bolo čokoľvek. Najmä hocjake kvety, i keď nie zrovna tie jej najobľúbenejšie, nevadí. Boli to kvety a to jej stačilo.

Jej koniec chvostika rovnako behal z jednej strany na druhú. Tešila sa z tohto stretnutia jak malé vlča so svojím najlepším kamarátom.
Ešte že predtým odskočil inak by ho zrazila táto nešika, hih! Ale bola by to možno pekná sranda. Jednoznačne by sa rehotala ak by sa im nič hrozné bolestivé nestalo ..a možno i keby hej tak sa smeje. Niečo také sa jej nestáva často. Málokedy niekoho zrazí vďaka jej nešikovnosti, pft. Bola však rada keď k nej opäť pristúpil bližšie. Radosťou by ho celého objala aj s jej krídlami ale zase až tak ďaleko nemohla dôjsť a tak mu len so svojím malim čiernym čumačikom štuchla do toho jeho na pozdrav a uchechtla sa s malinkým začervenaním.
Jeho slová ju potešili, bola rada že to vníma takmer rovnako ak nie aj úplne. „Ja som to mala opačne, v noci spánok a cez deň lov." malinko sa zasmiala. „ale pred dnešným stretnutím som si lepšie pospala aby som s tebou mohla stráviť kľudne aj celú noc." oboznámila ho veselo. „Ah tak, tak som rada. Čo dneska podnikneme?" vyzvedala. Popravde sama nemala moc šajnu. Možno by si mohli pár rýb uloviť túto kúsok od nich jak bola rieka? Môžu si spraviť ohniček aby na seba lepšie videli a svetlo aspoň priláka ryby bližšie nad hladinu. Ale možno mal Iska lepší plán. Navyše mali celú noc, mohli robiť viac aktivít než len loviť ryby.

Nedávno, pred pár dňami ako sa lúčili s Iskou, z toho miestečka, kde boli na rande, si neskôr ráno, ako sa zobudila všimla malú kytičku modrých kvietkov ležať vedľa seba. Keď sa rozhliadala po jaskyni, všimla si Isku ležať v kúte. Huňaté klbko chlpov spinkalo niekde tam ďalej od ostatných. Bolo jej to ľúto, no pri pohľade na kvietky, hneď vedľa od koho sú. Cez krásnu vôňu bolo na nich cítiť jeho pach a tak jej to bolo jasné. Boli by jej to zrejme jasné i keby voňajú viac a tým by prekryli jeho pachovú stopu... Veď kto iný by jej ich tam dal. Celá sa červenala keď ich tam vtedy videla. Ale čo s nimi? Po pár dňoch sa usušili. Nemala žiadnu vázu ani nič do čoho by si ich dala a tak si nimi vyzdobila peliešok. Neskôr sa opäť stretla s Iskou a dohoda si s ním stretnutie na kopčekoch kúsok od rieky Igny. Ako dni ubiehali, stretla sa s ním len málokedy, možno len tak na pozdrav keď vymieňali smeny v práci. Smutná bola. Rada by s ním trávila viac času. Tak trochu sa nedalo. Povinnosti mali obaja a jednoducho keď bolo málo potravy, museli chodiť loviť.
Avšak dnes nastal ten deň D, kedy si obaja spravili voľno. Eirlys si opäť zdriemla poobede, aby mohla byť s Iskom celú noc. Dúfala že jej to bude stačiť, bol to o čosi dlhší spánok než naposledy. Teraz už bola viac pripravená na ponocovanie. Predtým to vôbec nečakala.
Tentoraz išla na stretnutie z jaskyne a nie z nory. Inak by išla rovno s ním. Bolo to síce kúsok odtiaľ, no rozhodla sa ísť vzdušnou cestou k dohodnutemu miestu. Keď už z diaľky videla siluetu bielo, sivo modrého kožušteka. Vedela že už ju čaká. Pridala na rýchlosti so silným mávnutím krídiel aby sa k nemu dostala o čosi rýchlejšie.
„Ahoooj." zvolala na neho ešte predtým ako pristala. Takmer to neubrzdila a už už by skončila na ňom a spolu s ním pár kotrmelcov vzad. Nebolo by to nič príjemné, ba možno by to bolelo. Avšak našťastie sa nič nestalo a ona len krátkym šmykom zastavila pred ním. „Rada ťa vidím! Ako si trávil čas poslednej dni?" ihneď vyzvedala. Musela to vedieť. Nevedela sa na toto stretnutie dočkať. „Oh a dúfam že nečakáš pridlho." usmiala sa. Na dobre sa čaká predsa no nie? Hih.

„Jasne že viem." odpovedala na jeho slová. Určite mala v pláne sa za ním aj cez deň zastaviť, no kto vie či to bude ešte dneska. Keď sa poriadne prespí pôjde určite zase loviť a nie vždy lov trvá krátko. Záleží aj kedy sa naň vyberie, ak bude dlho spať. Možno že ho dneska pozrieť nestihne. Síce jej to bude ľúto ale určite príde na ďalší deň! Jedno bolo isté, raz sa zastaví...
Zavrtila chvostom keď sa jej potvrdilo že si s ňou ten čas Iska užíval. Alebo teda, aspoň sa cítil dobre. Potešilo ju to
„Určite, budem veľmi rada." povedala už teraz veľmi nadšene. „Budem sa tešiť, zatiaľ sa maj!" celá nadšená sa s ním lúčila. Už sa nemohla dočkať ďalšieho stretnutia. Teraz by ho ona mohla niekam zobrať. Napríklad ku vode, hih. Možno by v nej opäť primrzol a ona by sa na tom náramne bavila... kým by nezamrzla aj ona. Ale i tak by sa bavila naďalej. Bola by to sranda. Jednoznačne.
Mala z tohto celého dobrý pocit. Veľmi dobre si rozumie s Iskom, cíti sa pri nom prijemne a kto vie čo viac. Bola rada že ho môže stretávať každý deň na území ich svorky a nie sa obávať toho, že kto vie kedy ho jedného dňa už neuvidí. Celá šťastná rozprestrela krídla a skokom vzlietla. Vo vzduchu mu ešte zamávala labkou a chvíľu na to už bola preč. Mala namierené do nory, tešila sa do svojho mäkkého pelechu.

Už je to nejaká doba čo nepoužila svoju mágiu, prišla jej celkom zbytočná pre ňu. Občas sa cítila že ju vôbec nepotrebuje. Aspoň teda cez leto nie. Možno ju cez zimu viac využije najmä na chladné noci. Možno by i ostatní ocenili jej snahu spraviť im malý ohnik pri ich pelechoch aby sa mali čím hriať počas spánku.
Zdálo sa jej ako by ju tu už nechcel, pritom nevedela aká je jeho skutočná myšlienka. Možno trochu tušila ale to nebola tá prvotná vec ktorá jej napadla bohužiaľ. Jemne si povzdychla, nechcela mu dookola odvrávať...
„To máš pravdu že to bude rýchlejšie ale...dobre teda. No dávaj si na seba pozor." usmiala sa i keď nebola šťastná. Nechcela ísť ale však neodchádza ďaleko... určite sa ešte uvidia. „Tak uvidíme sa...niekedy neskôr." vyplazila na neho jazyk s úsmevom aby odľahčila jej situáciu ktorú prežívala. „Bolo mi s tebou dobre." dodala ešte a už bola pripravená vzlietnuť potom ako on vyrazí.

Nenapadlo ju aké by to bolo cez zimu s Iskom. Jeho chlad by sa o čosi znásoboval a už by to nemuselo byť tak príjemné ako teraz cez letné dni a letné noci. Vážne neexistuje žiadny spôsob ako by to Iska dokázal "vypnúť"? Bude z toho pravdepodobne smutná, že cez zimu sa jej to možno nebude páčiť a tak nebude chcieť byť v jeho blízkosti. Už len tá myšlienka by jej ranila srdce. Bolo to veľmi komplikované ale časom sa možno uvidí ako to naozaj bude. Teraz sa dalo len špekulovať.
Na jeho súhlas kývla hlavou a keď sa pobral ďalej, len vyčkávala. Nechcela ho uponáhlať aby sa mu nešmyklo. „Oh aha, to znie zaujímavo. Dobre teda." odpovedala s úsmevom mierne zaujatá. Chcel mu posvietiť na cestu so svojou mágiou ale očividne nebolo treba. Nevadí.
Pri jeho návrhu sa zamyslela na chvíľku. Bolo by to pre ňu ideálne ale nechce ho tú nechať. Nechce sa s ním už rozlúčiť. „Si si tým istý? Čo ak sa ti po ceste späť niečo stane a budeš potrebovať pomoc? Nechcem ťa tu nechávať samého." s malými obavami odpovedala. Iska už bol síce dospelý, určite by si poradil sám, najmä keď je na takéto zvyknutý ako jej vravel predtým. No aj tak jej to prišlo také že...no jednoducho chcela byť stále v jeho prítomnosti. Ale zároveň by bolo lepšie keby sa preletí... ťažké to rozhodnutie.

Jemne si zívla. Nie že by bola nejak moc unavená, práve naopak, nebolo to nič strašné a nora nebola zas tak ďaleko aby to nezvládla. „Celkom v pohode, nebolo to nič hrozné." usmiala sa. Síce spala na machovej skale a skoro sa zradala dole ale mohlo to byť aj horšie, hih. Avšak nebolo. A všetko dopadlo dobre. Zakrútila párkrát hlavou negativne. „Nie nie, nebola. Letné noci sú celkom teplé oproti iným rôznym obdobiam takže mi bolo príjemné." opäť vravela a kľudným tónom hlasu a so stálym úsmevom. Čakala na Isku kedy vykročí, ona mala v pláne opäť vzlietnuť, tak ako sa predtým dostala hore, tak mala na pláne ísť dole, no nechcela ho tu nechať len tak samotného a ísť prvá. „Môžeme vyraziť?" opýtala sa a kukla sa kadiaľ bude Iska liezť. Síce už nebola príliš veľká tma ale šero stále vládlo. „Budeš dostatočne vidieť na cestu dole tým?" spýtala sa starostlivo a pozerala sa smerom kadiaľ pôjdu.

Počúvala jeho slovám, nechcelo sa jej tomu veriť. Ona by sa jednoznačne unudila k smrti, robila by blbosti minimálne a kto vie ako by to celé skončilo keby tu ona stráži Isku...ale nie, určite by dávala na neho väčší pozor popri tých blbostiach. Hm. „No ako myslíš, budem ti veriť." povedala napokon. Možno že si vymýšľal alebo to minimálne prikrášloval. Jedno z toho jej prišlo že jednoznačne tak je ale no...nebude sa s ním dohadovať predsa.
„Nemam s tým problém. O chvíľu som prebratá." usmiala sa naširoko aby ho ujistila. Stačilo sa jej troška rozkukať, ponaťahovať a bolo vybavené. Ako bolo povedané, tak aj spravila. Nechcela odísť ale nechcela mu robiť viac starostí. Navyše ten šok ktorý mala pri prebudení ju asi momentálne nepustí opäť k spánku. Chvíľu na jej slová už bola pripravená odísť. Nie že by chcela odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť, no nechcela Iska zdržiavať. Určite mal na túto nov nejaké plány keďže celý deň len preležal...