Príspevky užívateľa

Všimla si že ho trochu vykolajila a toho sa trochu bála... keď ona je proste taká povaha. Nevie to vydržať a to čo cíti chce dať hneď najavo. Chce aby dotyčný, v tomto prípade Iska, o tom vedel skôr než môže byť neskoro. Prečo neskoro? Nu mohlo sa prihodiť čokoľvek a potom by si vyčítala do konca života že keď mala tú možnosť tak čušala. Výnimočný. „Ano." prikývla na jeho jednoslovú otázku. „Áno vďaka tomu. Lišíš sa od ostatných a to je na tebe práve to jedinečné... Že nie si ako ostatní. Ani ja nie som ako bežný vlk a príde mi to občas také, že jednoducho nikde kvôli tomu nezapadám.Ty to máš možno rovnako, alebo to je kvôli niečomu inému. Neviem. No ja ťa vnímam takto...nevidím na tom nič zlé." spustila na svoju obhajobu, snažila sa znieť kľudne a s úsmevom, no nie vždy sa jej to darilo a občas bola taká rozochvená, keďže vravela takto priamo o svojích pocitoch prvý krát. Jej pohľad sa stretával s tým jeho, miestami sa pozrela opäť na oblohu, či kdesi bokom. No snažila sa najmä rozprávať priamo na neho a udržať si očný kontakt aby vedel že mu neklame, že vraví pravdu. Bolo to ťažšie než si myslela, s celým týmto sa zdôveriť.
Keď dostala od neho súhlas, prikývla a už len mlčky sa opatrne o neho oprela svojím bokom tak, aby mu nezavadzalo jej krídlo. Opäť jej pohľad padol na hviezdy. Videla spadnúť hviezdu, alebo sa jej len zrak nervózne mihol? Nebola si istá a tak sa ďalej pozerala. Napokon naozaj videla aj ďalšiu spadnúť. Niečo si priala.

Prikývla súhlasne na jeho slová. „To je len tá sila zvyku. Určite ti to raz príde úplne normálne." prehovorila isto ako by to bolo teraz vedela. S úsmevom sa na neho pozerala keď vravel o jej hrejivom dotyku. Aj ore ňu bolo v podstate nové sa dotýkať niekoho tak chladivého. Nebola to bežná vec ale neprekážalo jej to. Práveže mala akoby potrebu sa ho znova dotknúť. Miestami sa jej nechcelo veriť že tomu tak naozaj je.
„Nie nie, neospravedlňuj sa. Mne to nijak nevadí." ihneď ho ujisťovala. „Praveže si s tým výnimočný." obhajovala. „...Aspoň teda pre mňa." dodala trochu nesmelo i keď vedela že tomu tak bolo, bala sa že ho s tým vystraší alebo niečo na ten spôsob. Že mu to jednoducho nebude príjemné. Mala chuť sa oň oprieť, no nevedela či môže... spýta sa ho to, nespýta sa ho to...to bola dilema.
„Môžem... môžem sa skúsiť o teba oprieť?" dostala zo seba ako z chlpateho konerca. Išlo to ťažko ale niečo jej proste nedovolilo sa nespýtať... za spytanie nič nedám... keď nebude súhlasiť, nič sa nestane.

Bola rada že súhlasil a že nemusela odtiaľto odchádzať počas noci. Možno že tu ešte aj ráno ostane spať. Kto vie. Noci síce bývali krátke ale mali ešte mnoho času ktorý mohli stráviť so sebou.
„Popravde aj ja." pobavene odpovedala. „Labku mám síce studenú, ale nie je to také, že by mi to vadilo. Je to pre mňa akoby chodím po lesnom potôčku, alebo po snehu." vysvetľovala s kľudným tónom hlasu. Nebolo to nič strašné, že by jej mala odpadnúť nožka kvôli dotyku? To by bolo zvláštne. Inak ako nôžku stiahol a tým sa ich dotyk prerušil, bola z toho trochu smutná, no svoj smútok nedávala moc najavo i keď mierny nádych toho tam bol. Mohol si to všimnúť, keby sa lepšie pozrie.
Hm, čo teraz? Pozrela sa opäť na oblohu. Hviezdy začínali pomalí čoraz viac žiariť. Bolo by krásne keby vidí nejakú padať. Mohla by si želať niečo...a asi by aj vedela čo.

Čas plynul naozaj rýchlo, to bola pravda, no únava ju ešte nezasiahla našťastie. Poobedňajší šlofík jej stačil na zatiaľ ib keď možno celú no predsa len nevydrží... No mohla tu ostať spať, no nie? „Tiež by som tu veľmi rada ostala a ani nie som nejak unavená zatiaľ." odpovedala na jeho otázky. No nechcela mu brániť ak by náhodou chcel ísť loviť aby sa necítil zle že sa tu s ňou "fláka".
Chcela by si jednu kytičku odtrhnúť ale zároveň sa bála že už potom nebude svietiť...a tak ju zatiaľ nechala na pokoji. Neskôr to určite otestuje. Chvíľu sa na kvietok ešte pozerala, aspoň tu nebudú mať úplnú tmu a budú na seba lepšie vidieť. Obrátila svoj pohľad opäť na Isku, ale teda skôr na jeho labku. Tento dotyk bol dlhší než ten predtým, či sa jej to snáď zdálo? Celkom stratila pojem o čase a jeho chladný kožuštek na jej labke jej občas spôsobil zimomriavky ale nič hrozné. „Ako to teraz vnímaš?" spýtala sa nadväzujúco k téme ktorú "začala" cez svoj pohľad na ich labky. Nechcela na to upozorniť ale zrak jej tam ušiel omylom a tak už spustila. Ani ju nenapadlo že otázka mohla mať viac odpovedí, možno aj na predchádzajúcejšiu tému ktorá im zamotala hlavy ale možno už na to aspoň na malú chvíľu zabudli... chvíľu sa zamyslieť a jeden by netušil čo presne povedať.

Videla rôzne obrazce v mrakoch ktoré každú chvíľu menili svoj výzor, bolo to až zvláštne ako mraky fungujú. Ako keby sa guča vlny kotúlala po oblohe a pritom sa rozsypala a zase naberala na seba ďalšiu. Hebúče, jemné mračiky, tak ako Iskova labka položená na tej jej. Na chvíľu aj na to zabudla. Nebolo divú keďže bola plné sústredená na hľadanie akejsi podoby spojené s niečím v bežnom živote. Občas to tvorilo len akési abstraktné umenie, tvary, ktoré nemali pomenovania.
Na chvíľu opustila zrakom oblohu. „Chceš tu ostať celú noc?" spýtala sa pri pohľade na neho s úsmevom. Nevadilo by jej to. Mohli pozerať hviezdy alebo len tak odpočívať pokiaľ teda nemal na pláne niečo dôležitejšie. Dúfala však, že tu budú môcť preležať celú noc. Pri pohľade na neho, periferne kútikom očká zbadala niečo žiariť. Hm? obzrela sa. „Oo to je krásne! Kvet ktorý žiari som ešte snáď nikdy nevidela." z miesta sa pozerala na tu krásnu žiarivú lanterničku. Úžasné.

Nijak sa nevyjadrovala keď sa konečne odvážil. Ano, prišlo jej to trochu divné, po tom čo mu povedala prejsť na niečo takéto ale nechcela si z toho robiť ťažkú hlavu. Veď len povedala že ho má rada... snáď len si to nezačne teraz vyčítať...nie to určite nie. Pretože to bola pravda. Bola si istá že ho má rada. Prizerala sa ako pozerá na ich labky, medzi tým sa aj ona vrátila pohľadom k slnku, no nedávala sa priam doň. Skúmala tiene v okolí prítomnosti posledných lúčov. Slnko sa už pomaly ale isto ukladalo k spanku a všetko tmavlo, nu oblaky ktoré boli vysoko nad nimi stále žiarili rôznymi farbami. Keď upozornil na jeden z nich, pozrela sa na Isku ktorý jej čumakom naznačil ktorý oblak myslí. A vážne sa zdal ako taký nebeský vlk. „A fakt!" povedala s nadšením a začala hľadať ďalšie obrazce. „A tamten vyzerá ako ryba!" a hladala ďalšie a ďalšie obrazce. Správala sa ako vlča. Popravde snáď toto je prvý krát čo s niekým sledovala obrazce, alebo teda prvý krát po dlhej dobe odkedy sa rozdelila so súrodencami.

Možno že práve ten dotyk bol to čo ich zbližovalo viac než čokoľvek iné a ona chcela mu byť bližšia síce si nebola istá či to jej rozum alebo srdce myslia vážne. Nechcela si to priznať kým nad tým viac nepopremýšla a potom sa uvidí. Myslela si ale že sa tejto spomienky nezbaví, nie že by chcela. Len to bol pre ňu silný zážitok čo jej ostane na pamäti ešte niekoľko dní vkuse a nebude nad ničím iným rozmýšľať.
Nechcelo sa jej znova sa posadiť tak si len ľahla nabok, aby mu mohla podať svoju labku a potom už len čakala kedy sa odváži. „Hlavne sa neponáhľaj, v kľude." prehovorila zrazu kľudným hláskom akoby sa doteraz nič iné nedialo a trpezlivo vyčkávala. Jej vnútorní boj bol ale o väčšom prežívaní. Dotyky bolo presne to čo potrebovala isté dní. Pritúliť sa k niekomu a odpočívať, i keby to znamenalo že by jej mal bok zamrznúť. Objať ju keď je smutná, keď sa nedarí, keď niekto zase odíde. A možno i loziť jeden cez druhého ako malé vlčatá ktoré sa medzi sebou bijú so smiechom. Cítila sa bez toho tak osamelo, akoby sa nemala na koho spoľahnúť, len na seba...

Snažila sa ukľudniť si myseľ, trochu poriediť myšlienky aby bola vôbec schopná ďalšej odpovede. Nádych, výdych... prešlo jej hlavou akoby sa jej vnútri hlás skôr nadýchol bež jej telo. Nechcela pôsobiť že "predýchava" túto situáciu či niečo také. Veľa rôznych veci ju napadalo že jeden by možno na to ani nepomyslel a ona malé hneď tri ďalšie scenérie.
Už bola pomaly v poriadku. Povedala predsa len že ho má rada. Čo mohlo byť na tom zlé? Snáď tým celé všetko nepokazila. Keď pohľad odvratil, pozrela sa aj ona inam. Slnko už bolo z väčšej polovice zájdene. Tak ako sedela, si len ľahla aby mala stále výhľad na slnko. Pomaly sa stmievalo. Nevedela čo dodať. Nemala žiadne slová na obhajobu any mu to vytkla že to nie je pravda. Ostala chvíľu ticho, potom jej zrazu napadlo že však dneska ešte nemal svoju ďalšiu "lekciu" zbavenia sa strachu. Vnímala jeho chvenie v hlase. Asi nespravila dobre že sa priznala. Mala by nejak odbočiť s témou od toho všetkého. Čo povedala nechcela vrátiť späť aj keby sa to dalo.„Dnes som ti ešte predsa nepomohla." kukla po ňom hneď jak sa dala do reči. Isto je tak úžasná ako tvrdí? Stále jej to nešlo do hlavy ale nebude mu to vyvraciať. Obaja boli tvrdohlavý v istých veciach, to už o sebe zistili a nechcela sa s ním"pohádať" kvôli takej maličkosti. Dúfala že sa téma na chvíľu zmení aby sa upokojili.

Na jeho slová ohľadom rastlinky a na jeho rečnícku otázku už len prikývla. Príbeh bol neznámym ale asi každý vždy pri tomto názve si pomyslí ten jeden a ten istý. Vtipné vskutku.
„Niektoré staré veci vedia lepšie utkvieť v pamäti než tie nové." uznala veru. Síce ona si moc nepamätá na svoj domov keďže s rodičmi často cestovali ale asi vie aké to je.
Slnko pomaly klesalo za obzor a oni sedeli kúsok od seba. Iska bol rád, že sa jej tu páči. Ona bola rada, že mala tú možnosť tu ísť s ním. Krásy tu bolo mnoho a mladá vlčica mala myseľ zahltenú hlasmi, myšlienkami, predstavámi. Začínala snívať o tom, či by to vôbec mohlo medzi nimi fungovať. Nechcela ísť do veci rýchlo a bezhlavo. Preto mu povedala že ho má rada a nie že je zamilovaná i keď možno aj bola, len o tom ešte netušila, alebo teda nebola o tom úplne presvedčená... keďže bola zranená z neopätovanej lásky od Jarumiho, ktorý bohvie kde teraz bol bez nej šťastný. Ale nie, nemala mu to za zlé. Jednoducho on nebol ten pravý, jak sa vraví. A Iska? Bol to osud že sa takto našli? Vydrží im táto radosť dlhšie než týždeň? Mesiac? Rok? Nevedela či to bolo správne. Netušila či vôbec je schopná normálne rozmýšľať nad láskou a či len nechcela vyplniť tú prázdnu dieru v jej srdci.
Keď dostala zo seba svoje slová, tep sa jej mierne zvýšil ale nevšímala si to. Tak isto si nevšimla ani Iskov tep ktorý mal snáď nesmierne vysokú hodnotu. Vedel si to vôbec vlk všímať? Majú dobrý sluch ale že by to mohlo až takto fungovať? Kto vie, jednoducho Eirlys takéto veci nevnímala pretože nemala zapotrebu.
Nemala príliš veľkú nádej pri jej slovách, nie to že by jej boli opätované. On ma má tiež rád? A že som úžasná??? Čo to znamená? Je v tom niečo viac? mierne zmätená, nu snažila sa to na sebe nedať zdáť i keď Iska sa zdal mal sám so sebou problém a možno že si to ani nevšimol. Bola by rudá ako rajčina v tvári ak by to bolo vidieť cez jej srsť a šupiny. Ale akosi vycítila že sa "červená" až po špičky uši a teraz už vôbec nevedela čo so sebou a s ním. Možno to bolo málinko zahanbujúce...vlastne toto bolo jej prvý krát čo sa niekomu priznala že ho má rada, možno preto to tak veľmi prežívala i keď chcela byť neviem aká odvážna! Bolo to ťažké...„U-užasná? Prosím ťa také nehovor, netuším ani prečo, z akého dôvodu. Veď som nič nespravila, budem sa za to len červenať..." prehovorila s nádychom nervózneho smiechu pretože toto jej nikto nikdy nepovedal. Užasná...užasná... ostala jej ozvena v hlave rozmýšľajúc nad tými slovami. Znelo to tak lahodne pre jej uši až sa jej tomu nechcelo veriť.

„Myslím že ten kvietok volajú rôzne, no ja ho poznám pod týmto menom. Ale samozrejme ti ho rada ukážem ak naň natrafíme. Také malinké modrasté kvietočky zoskupené pokope." nezabudka, modroočko a kto vie jak je to v iných kultúrach. Zvláštne že jeden kvet a viacero názvov. Možno že aj on to poznal pod iným menom.
„Ja zas prvý krát počujem názov suchopýr ale podľa popisu asi viem čo myslíš len som nikdy vedela ako sa to volá." zaujato prehovorila. Suchopýr alebo páperník bol vskutku zaujímavý. Netradičný.
Sledovala ho ako si jednoducho poradil, zdálo sa že to má nacvičené, možno že tu chodieval častejšie než ktokoľvek iný? Každopádne bola rada že sa v poriadku bez nejakých zranení dostal až hore. Pristála opatrne vedľa neho do mäkkého zeleného machu ktorý pokrýval kamenistý povrch. Eirlys sa rozhliadala po mieste na ktoré ju odviedol. Rozžiarili sa jej očička. „Tu je krásne." povedala ohromene a obzerala si každý kúsok čo sa nachádzal v okolí. Pomalým krokom sa prechádzala po okolí aby si to lepšie obzrela. Najviac ju zaujali rastliny pripomínajúce snežienky, no celkom jedinečné. Niečo také ešte nevidela. S rozžiarenou tvárou skumala aj strom, ktorý sa tu nachádzal, i tú malú kalužku vody, ktorá spríjemňovala melódie hrajúce s vánkom a s rastlinami z okolia.
Bolo tu nádherne. Asi sa jej ešte nepodarilo natrafiť na takto špecifické miesto. Nevedela sa vynadívať.
Západ slnka? Je toto rande? prekvapene sa na neho pozrela. Jeho slová upútali jej plnú pozornosť avšak on sa díval na svoje labky. Teraz chvíľu nechápala čo sa deje a s čím Iska bojuje. Možno sa len trochu hanbil pre jeho skutok, že ju takto dotiahol na ono rande ale pritom vôbec netušila že Iska ani len nemusí tušiť čoho sa dopustil. Spustila sa v nej vlna zmiešaných pocitov a nevedela čo robiť. Následne sa pozrela na západ slnka a prišla k nemu bližšie. „Nádherný výhľad." posadila sa vedľa Iska a spolu s ním hladila vpred. Romantika to bola pekná. To ticho ktoré na chvíľu nastalo prerušovalo len to pravidelné kvapkanie. Pozrela sa na neho s úsmevom. Jeho biela srsť sa jemne leskla v zlatistých lúčoch. Vedela že ho má rada. Ale mal on rád ju? Síc bolu spolu poriadne len pár krát, no i to jej stačilo si zvyknúť na jeho príjemný chládok a celkovo jej s ním bolo lepšie. Možno i lepšie než keď trávila čas s Jarumim, no ten bol o niekoľko rokov starší a tak sa skôr pri ňom cítila ako dieťa, keď tak nad tým rozmýšľala. S Iskom to bolo o čosi iné. O čosi jemnejšie...alebo ako to nazvať. Sama to úplne nevedela vyjadriť. Cítila ako jej emócie reagujú o trochu inakším spôsobom ako u jej predchádzajúceho crashu. „Iska... stále mala pohľad na jeho srsti, snažila sa s ním upútať očný kontakt. „Chcem aby si vedel, že ťa mám rada." dostala to zo seba von. Síce sa nebojí hovoriť o svojich citoch, nie vždy vie odhadnúť ako bude reagovať ten, ktorému sa prizná. Samozrejme že vždy sa u nej nájdu obavy no jej úprimnosť a odvaha akosi vždy zvíťazia. Vždy jej prišlo lepšie aby o tom dotyčný vedel, než ako by sa utápala v predstavách a zbytočne trpela.

„Ani neviem či mám nejaký obľúbený kvet. Hmmm, možno zvončeky? Nezabudky sú tiež pekné. Fialky! Fialky sú asi moje najobľúbenejšie i keď mám rada všetky kvety." rozmýšľala zapochodu a potom sa nad sebou zasmiala. Prišlo jej vtipné jak sa nevedela rozhodnúť. „Ty máš nejaký obľúbený?" opýtala sa spätne, nech aj ona vie. Všimla si že sa k jej slovám nijak nevyjadril, nevadilo jej to. Sama by nevedela čo dodať.
Keď pridal do kroku, prispôsobila sa jeho tempu. Všimla si zmenu terénu, kamenistý povrch sa postupne objavoval čoraz viac a nachádzali sa tu aj skaly rôznych veľkostí. Už sa moc nerozhliadala po okolí, aby sa nepotkla a nedrisla na zem. Pohľad sa jej následné presmeroval nahor, na koniec ich cesty, keď to Iska zmienil. „Dobre ale buď opatrný." mala mierne obavy, síce to nebola žiadna obrovská hora ako najvyšší vrch v šedých horách, no stačí jeden zlý krok a mohol si nepekne ublížiť. Nečakala ďalej a rozprestrela krídla. Vyskočila aby sa jej lepšie vzlietalo a letela vpred...i keď nechcela nechávať ho tam samotného, nepristala dokým tam nedošiel aj on. Dovtedy ho vo vzduchu pozorovala aby vedela ihneď zareagovať ak by sa niečo pokazilo.

„To som nevedela, je mi to ľúto...Ale celkovo si myslím že nie je na tom nič zlé, že sa vieš tešiť aj z maličkostí. Každý má rád niečo iné a nech to je čokoľvek, nemal by si sa ani ty ani nikto iný za seba hanbiť. Každý sme taký aký chceme byť." zahrala sa na múdrca a vypustila zo seba tieto slová. Eirlys je veľmi tolerantný jedinec a mala vlkov rada takých akí sú a nie takých akých ich chce spoločnosť. O čom by to inak bolo keby sú všetci rovnakí? Bola by to nuda...
Bolo to jednoduchšie než si myslela. Čakala že tam bude nejak zachytená ale našťastie nie a tak sa nemusela báť že príde o pár chlpkov či peria. Zároveň jej prišlo trochu zvláštna Iskova blízkosť. V dobrom zmysle. Ona sa nebála dotyku narozdiel od neho, no občas jej niektoré prišli výnimočné a nevedela ako to má brať u Isky. Bol to člen svorky, možno i kamarát ak ju tak považoval. Ona jeho určite. Bolo jej s ním dobre i tak jeho blízkosť jej občas naznačovala aj niečo viac síce stále mala hlavu plnú Jarumiho, nu ten sa pomaly vytrácal. Zatiaľ si z toho nič nerobila, len jej pár myšlienok prišlo na um.
„Dobre, ďakujem." usmev so zavrtením chvosta mu opätovala na náznak vďaky. „Super, už sa neviem dočkať." prešlapla si nadšene. Najradšej by sa rozbehla aby tam už bola ale to by zase nemohla skúmať cestíčku ktorou išli. Kráčala teda opäť za ním už po predšlapanej tráve. Bola celkom vysoká, no nie natoľko aby cez ňu nič nevidela. Teda aspoň zatiaľ.

Z nory >>

„Uu to by som si o vlkovi nemyslela, ale svet je plný prekvapení." skôr si myslela že samice obľubujú kvety ale novinky sú na každom rohu. Hih, samozrejme že to myslela zo srandy. Každý nech si má rád čo len chce. „Tiež mám rada vôňu rôznych kvetov." napokon dodala. Nechcela aby sa cítil trápne keď sa jej zdalo že sa trochu za to hanbí. Bol zlatý.
„Oh." vydala zo seba prekvapene, chcela si to vytiahla ale asi by jej to išlo horko-ťažko a tak súhlasila s jeho návrhom. „Ak budeš taký milý.." trochu sa zahanbila. Ešte aby ju tu oberal z vetvičiek. Sklonila svoju hlávku nižšie aby jej s tým pomohol. Celkom na nejakú dobu i zabudla že má vlastne strach z dotyku, ani teraz jej to zatiaľ nenapadlo. Ňu snáď tam nebude nejak zamotaná v tom jej perí a srsti a snáď ich tam len nemá viac. Nevidela si na chrbát. Možno sa z nej stal čiastočný strom a ani len netušila pft.

Ako tak ju viedol po pešinke, obzerala si kadiaľ to vlastne idú, aby si cestíčku zapamätala. Bolo pre ňu jednodušie vzlietnuť a dôjsť na dané miesto za letu, než ako ísť pešky no nemala problém sa prechádzať. Bola to celkom príjemná zmena. Aspoň si to tu mohla poriadnej poobzerať a možno na to miesto ktoré jej ukáže začne chodiť pravidelne. Všimla si že sa Iska občas obzrie či ide stále za ním, ona sa len usmieva a občas sa im pohľady stretnú, počas jej skúmania. To by bolo keby zrazu zmizne! Ale to by mu nespravila. Snáď, nie teraz určite.
„Asi ťa to prekvapí ale mám rada miesta v okolí potokov, jazierok a tak. Kde je plytká voda." pobavene prehovorila nad tou iróniou, keďže sa bojí vody, síce hlbokej ale hej. „Ale inak rôzne miesta vedia byť zaujímavé, nemám poskúmané všetko. Nu a čo ty?" dodala a hneď vyzvedala aj ona síce možno o chvíľu uvidí, no nevadí. Páčiť sa jej mohlo čokoľvek. A možno tam nájdu aj nejaké vzácne rastlinky, čo sa len tak hockde nevidia. Možno nejaké budú svietiť! Alebo krásne voniať... čokoľvek! A možno nebude nič. Ale ani to by jej nevadilo. Ak sa to miesto páčilo Iskovi, určite to nebude nič hrozné. Prečo by aj malo? Príroda vie byť celkovo zaujímavá.
„Dobre." prikývla a možno začala mať menší strach. Čo ak sa tam zasekne?! Ale Iska sľúbil že to bude v pohode... toľko snáď prežije. Išla presne ako Iskou chvost, podliezla akési vetve. Aspoň sa teda snažila. Išlo sa jej o čosi horšie ako by kto povedal, no s Iskovov pomocou to sa nemusela až tak trápiť a bolo to jednodušie aspoň o trochu. Keď viezla, rozhliadala sa, netušila kde je. Asi tu ešte nebola.

>> Vežové hory

Všimla si ako sa teší keď súhlasila. Sama bola rada . Nekonečné stupňovanie radosti. Bolo jej s Iskom dobre a bola zvedavá kam ju zavedie.
„Mhm!" prikývla a hneď sa vydala za ním s večne naladeným úsmevom. Zdá sa že bude prekvapenie to, kam ju zavedie. „Určite ano." ujistila ho voči jeho obávam, naozaj sa nemal čoho báť. Navyše i keby sa jej neľúbi tak to nemusí byť nejaký veľký problém nie? Však ho predsa nebude považovať že nie je v poriadku či niečo na ten spôsob. Každý je predsa nejaký a každý vlk vníma svet svojim pohľadom. Kráčala ďalej za ním, ako ďaleko asi pôjdu?