Príspevky užívateľa

Všimla si jeho reakcie keď k nemu prišla. „Nebodaj si sa ma zľakol" jemne prehovorila s menším pobavením, no chvíľu bola neistá, či to mala spomenúť keďže znervóznila pri tej jeho reakcií. Mala som vôbec za ním chodiť? Prešlo jej smutne hlavou. Čo ak ju u seba nechce? :(
Keď ju však odzdravil, trochu sa jej ulavilo. Nie úplne. Príde jej, že je niečo inak. Nespráva sa tak ako keď sa prvý krát stretli, ako keď spolu upratovali časť územia. Eirlys je žena a ako každá iná žena, vie rýchlo spozorovať keď čo i len minimálna zmena nastane pri ľuďoch, ktorý sú jej blízky. Teda...Jarumi bol pre ňu najbližší z celej svorky, okrem teda jej brata. Ostatných moc nepoznala. Ale čo bola ona pre neho? Nemyslela si že môže byť tá správna osoba, čo by tu mala sedieť a vypočúvať ho. Nepoznali sa. Ale nemohla odísť keď už mala tušenia, že atmosféra je iná. „Zima bola pre svorku ťažká predpokladám a ako vidím tak aj pre teba." dodala k jeho slovám. Možno že jej povie k tomu niečo viac? „Áno ano! Veľmi ma zaujíma aký je môj nový domov." usmiala sa a zavrtila svojim dlhým chvostom. Znela nadšene, akoby sa tá pochmurná atmosféra vyparila. Pozerala sa tam kdesi do diaľky. „Je tu nadherne." úsmev jej z tváre zatiaľ nezmizol.

Čistenie územia - Smaragdové údolie

Ich usilovnosť už rysuje svoje prvé výsledky a zatiaľ to vyzerá dobre! Po toľkej robote bude spať ako zabitá... No zatiaľ maká čo to dá až kým jej na chrbát nespadol ony kus hliny. Avšak po jej reakcií nečakala takýto prístup od Jarumiho. To že sa jej dotkne sa jej mohlo len tak vo sne prisniť a teraz jej rovno kožuch práši! Išla jej hlava vybuchnúť už od momentu čo "narušil" jej osobný priestor. Keby to je vidieť cez jej srsť, tak je veľa červená ako také prerasnuté rajča! „N-nemusel si. Ja by som sa oprášila. pozrela sa bokom aby sa vyhla jeho pohľadu. Nechcela znieť o to viac nervózne než už pôsobila. No aj tak si ešte zarovnala srsť tým, že sa otriasla. „Stáva sa." zasmiala sa napokon. Toto bude rozdychávať ešte dlho.

Pozorne načúvala informácie, ktoré jej Ikke zdelil. Bolo to pre ňu veľmi užitočné. Nerada bývalá chorá a ak mala tú možnosť, vždy to najradšej išla hneď podchytiť aby potom zbytočne netrpela a mohla si čím skôr užívať života. „Ahaa jasné, tak teda tak vykonám." povedala s úsmevom a s pochopením situácie. „Tak ja teda ostanem tu a budem sa snažiť nevyliezať von." oznamila. „Svoju ďalšiu dávku byliniek nájdem znova tu, či si mám po ne niekam skočiť?" informovala sa ešte pre istotu. Nevedela aké plány má Ikke.

Bola rada že stihli prísť za Cyranom čo najskôr. „Budem vám veľmi vďačná." odpovedala bielemu liečiteľovi na jeho snahu. Sledovala ako ide do akcie a ako vlastne prebieha jeho štýl liečenia. „Jasné." odpovedala opäť na slová Ikkeho, aby ostala v blízkosti Cyrana, ktorý sa snažil tváriť v pohode ale jej tak jednoznačne neprišiel. Trochu sa na neho zamračila. „Docela to nejde, nevyzeráš v poriadku." reagovala na jeho odpoveď skôr, než sa Ikke vyjadril. Dala by mu zaucho. Takto sa ona o neho stresuje a on povie že docela to ide?? To sa jej nepáčilo. Snažila sa byť však kľudná a z hlboka sa nadýchla. Ikke si s ním určite poradí.

--> z Nory

Tešilo ju keď náhodou prikývol na jej slová. Síce sa tváril vážne a trochu ju to strašilo, snažila sa tým nerozhodiť. „Určite niekdy vyskúšame oboje. Tréningov bude jednoznačne dosť." usmiala sa na neho, keď jej priateľsky navrhol povedané aktivity.

Bežala s ľahkosťou. Netušila ako dlho bude bežať, no nechcela sa uštvať k smrti. Jej ľahké dlhé telo sa len tak vlnilo udoliami, cez riečku, pomedzi stromy a tak ďalej až kým nedošli k rieke Cayne. Tu sa zastavila. Len aby infarkt nedostala! Tak ďaleko nebežala v jednom vkuse ani nepamätá! „Fuuh!" vyfučala počas toho ako kráčala dookola aby jej svaly nestuhli a vyhla sa tak kŕču. Potom sa na chvíľu posadila aby sa vydýchala. Kondičku mala dobrú ale nie najlepšiu. Pozrela sa na Adaina. Zaujímalo ju, čo bude ďalej.

Už bola nejakú tú chvíľku členkou svorky, presnejšie Omegou a tešila sa na ceremoniál. Bolo po zime a okolie začínalo pomalinky rozkvitať. Taká skorá jar, dalo by sa povedať. Nemohlo jej uniknúť pri prvej príležitosti sa neísť pozrieť na miesta, kde ešte nemala tú česť nakuknúť. Bola zvedavá, aký jej nový domov vyzerá. Dnes si to zamierila na toto miesto neďaleko hôr, keďže hory sa zdáli byť stále neprístupné. Kráčala si územím, skákala z miesta na miesto ako taká líštička do hromady snehu aby si nejakú tú myšku ulovila. Avšak tu snehu moc nebolo, topil sa a zpopod pozostatkov vykukali prvé jarné kvety. Skok sem, skok tam... Keby si ju nehodou niekto všimol, kto vie čo by si o nej pomyslel. Bola trochu detinská, divná a možno občas aj šialená. No každopádne to bola vždy veselá vlčica. Chvíľu takto blbla, keď vánok k nej dovial známi pach jej hrdiny. Pozrela sa k výšinám a zbadala Jarumiho ryšavý kožuštek. Nejaký osamelý jej prišiel. Samozrejme že vedela čo sa udialo, smrť člena svorky nie je nič jednoduché na prežívanie. Žiaľ ona ho sotva stihla spoznať... Takže ju to nijak moc nezasiahlo. Empatie však určite mala na rozdávanie.
Mávla krídlami aby sa dostala na miesto, kúsok nižšie od Jarumiho. „Ahoj Jarumi." prehovorila milo. „Čo tak sám?" spýtala sa. Navyše v kľudne bez pracovného naladenia. Prešlo jej hlavou. To nesedelo podľa opisu, ktorý jej dal pri ich prvom stretnutí. Pristúpila o kúsok bližšie a ak tam na to bolo miesto, posadila sa vedľa neho.

Eirlys

- účastnila sa šance pre tulákov, keďže ju Jarumi zachránil na pokraji umrznutia
- vyhľadala liečiteľa pre svojho chorého brata (prebieha)
- nakazila sa od Cyrana, nemala kvôli tomu možnosť vypomáhať počas zimy :c - Ikke ju vyliečil (prebieha)

Usmiala sa keď sa zazubil. „Dobre." dodala zľahka. Už tykala aj Jarumimu... Tak Adain nebude pre ňu nejaký veľký háčik... Bolo pravdou že jej robilo trochu problém, si zvyknúť, že ona ako stále nie dospelá má týkať vlkom o niekoľko starším než ona. Občas jej to prišlo zvláštne ale ak má zapadnúť do svorky ako do kolektívu rodiny, vedela sa s tým zmieriť a zvyknúť si na to. Nebolo to nič hrozné m Veď je to len detail.
Keď jej schválil odpoveď, potešila sa. Trochu z nej opadla nervozita ale nie úplne.
„Moje krídla sú silné, ale nemyslím si že na toľko, aby som zvládla odniesť druhého vlka. Najmä ak by bol väčší než ja..." predsa len ona sama nebola najväčšia... „Možno nejakého menšieho vlka ako som ja, by som zvládla odniesť nejaký ten kúsok, ale bolo by to otázne." jej krídla skôr slúžili na lepšie manéve vo vzduchu, tak aj na zemi. Neboli nijak mohutné, slúžili najmä pre ňu. Preto ani túto možnosť nebrala do úvahy. Navyše nemala ešte tú česť niekoho odniesť. Mohla len hádať.
Na ďalšie pokyny prikývla. „Rozumiem a ďakujem." opäť s úsmevom odpovedala a už na nič iné nečakala. Vydala sa behom nejakým smerom.

--> rieka Cayna

Časovo po ukončení skúšky bellatorov

Už počas Feieroho príhovoru bola celá nadšená, že môže byť súčasťou niečoho takého, no samozrejme, že ju sprevádzali aj stresy a neistoty. Čo ak to nezvládne? Čo ak bude musieť opustiť svorku a svojho brata? To nemohla dopustiť! Bola odhodlaná dať do toho všetko. Nevedela sa dočkať, kedy bude ona na rade. Zdalo sa jej že bellatori to nemajú až tak moc ťažké. Hm. Možno je v tom nejaký háčik? Možno že sa ocitnú v nečakanej situácii a niekto na nich spácha atentát! Panajeho! Ešte že nešla na toho bojovníka. Kto vie čo dnesné si predstavovala. Dúfala, že jej úlohy nebudú nemožné splniť, prepadla by sa pod zem...
Keď alfa zavyl, netrvalo pridlho a z neba sa zniesol tmavo-červený kožuch. Nemala šajnu ako jej skúšajúci má vypadať. Za taký krátky čas nestihla zaregistrovať všetkých, no snáď do budúcna jej bude známa celá svorka. Keď sa na ňu tmavý okrídlený vlk usmial, domnievala sa, že to bude on. Zároveň jej však trklo, že to je vlastne to jelito o ktorom jej Jarumi spomínal. Úsmev mu opätovala. Tešila sa a bola na neho zvedavá. Určite si Jarumi vymýšľal.
„Zdravím! Vy ste Adain, všakže? A áno samozrejme." spytala sa pre istotu a odpovedala mu nadšene. Bolo na nej vidno, že sa teší. Vôbec nepôsobila dôstojne či nejak vážne, skôr nevinne ale odhodlane. Trochu jej ale po chvíľke začal pripadať strašidelne. No stále si zachovala svoju dobrú náladu.

Následne počúvala, čo jej ďalej vraví. To už je začiatok skúšky? Vyzerá to tak. Celá jej pozornosť padla na neho. Na chvíľu sa však zľakla. Zamyslela sa nad tým...predstavila si situáciu.
„No, pokiaľ sa tam teda nachádzajú dostatočne veľké kamene na to, aby sa za ne dokázal schovať aspoň jeden vlk, rozkazala by som im sa skryť za tie najväčšie." odpovedala najskôr ale ešte doplnila: „Avšak ak tam nie sú nijak veľké kamene a skaly, skúsila by som ich prinútiť odbočiť vydávaním hlasných zvuky alebo vytvoriť ilúziu väčšieho počtu vlkov, čo by mohlo stádo laní zahnať...no skôr by som sa priklonila k tej prvej verzií." odznela jej konečná odpoveď. Nervózne vyčkávala či jej odpovede dávajú aspoň nejakú logiku a nebude sa na ňu hnevať za čokoľvek zlé čo z jej úst odznelo. Bola si trochu...trochu dosť neistá.

Čistenie územia - Smaragdové údolie

Snažila sa hrabať čo to šlo, ale zase sa nechcela presiliť. Vedela svoje limity, no chcela ich prekonať. Tak sa predsa najlepšie trénuje, no nie? Fu, trening hrabania... Nie, toto je skôr o vydrží ktorá nebola tak veľká ako Jarumiho, ktorý mal o čosi ťažšiu fušku než ona. Musela si aj ona zo pár krát vydýchnuť a uvoľniť svaly. Ako sa sústredila na hrabanie, hlina padla presne na jej strakatý chrbát. „Hm? Heej, dávaj pozor." spozornila ihneď keď sa jej niečo dotklo kožuchu a "zavrčala" po Jarumim. Samozrejme že to bolo bráne s humorom, nijaký hnev nebol prítomný. Otriasla zo seba hlinu. Snáď to len neurobil naschvál!

„Ach super, to som rada." odpovedala na jeho slová ohľadom toho že prišla včas. Po tom čo videla do svojím bratom, nemala moc chuť vidieť to znova len zo seba. Bol tu hnusný pohľad na tie chriachle. Až jej znova mráz po chrbte prešiel.
Sledovala jeho pohyby. Nenápadne si prezrela jeho brašňu s bylinkami. Zmes vôní oných byliniek bola zaujímavá, škoda že tie čo jej dal tak vôbec nebudú chutieť. „Dobre." odpovedala a nie moc pekne sa pozrela na bylinky. No pre svoje zdravie spravila tak ako jej nakázal. Žuvala zelenú hmotu ako sa len dalo. Dúfala že má Ikke pravdu. No mohlo to chutiť ešte horšie... Takže mohla byť rada za to čo má. „Ďakujem." vďačne prehovorila po tom čo dožula bylinky, ktoré jej dal. „A to je všetko?" spýtala sa zvedavo.

--> z kopčekov

Bola rada že biely kožúštek bol hneď pohotový a vyrazili. Bolo dôležité nestrácať čas i napriek tejto krutej zime. Počúvala slová, ktoré boli pravdepodobne nahlas vyslovené myšlienky, no i ona sa nad tým zamyslela. „Snáď bude v poriadku." zamrmlala si pre seba. Veľmi sa o svojho brata obávala i keď možno to preháňala. Kto vie. Už je to nejaký čas čo svojho brata nevidela a preto chcela ho mať pod kontrolou, aby oň znova neprišla. Bola opatrná, až veľmi.

Chvíľu to trvalo, kým dorazili na miesto, kde nechala Cyrana. Samozrejme že ho tu nechcela nechať samého ale trvalo by večnosť kým by ho dotiahla za niekým iným. Toto videla ako prijateľnejšiu cestu čo ju bude stáť menej námahy. „Cyrano!" zvolala keď stala medzi pokácanými stromami aby zistila, či sa kdesi jeho bledý kožuch nezahrabal do snehu. Keď ho zbadala, pobrala sa hneď jeho smerom. „Doviedla som tu Ikkeho. Môžeš mu popísať ako sa cítiš." začala hneď ako sa k nemu dostala. Niečo málo mu už aj ona povedala, no možno Cyro povie niečo viac, alebo bude ešte viac mimo.

„To máš pravdu." jednoznačne mal pravdu. Nech sú akúkoľvek, vždy budú také jelitá. Kto vie či si to bratia myslia aj o nej. Hmm. Bola zvedavá čo uvidí niekedy Caliga. Kto vie kde ten je? ...jelito jedno.
„Nuž veru každý sme inak tvorivý, keď ide o život. Mne by asi niečo také nikdy nenapadlo, preto to obdivujem." usmiala sa.
„Ďakujem veľmi moc za všetko čo si pre mňa spravil, veľmi si toho vážim. A tiež dúfam, že sa čoskoro uvidíme." s malinkým úklonom prehovorila tieto vďačne slová a už viac ho nechcela zdržiavať. Bola nadšená z tohto stretnutia. Síce skoro zamrzla, no všetko dobre dopadlo. Mala v pláne si to tu ešte lepšie poobzerať, možno niečo hodiť pod zub, ako jej ponúkol Jarumi a samozrejme, musí si aj oddýchnuť. Dnes mala náročný deň.

Čistenie územia - Smaragdové údolie

Pokračovala v odhrabávaní snehu, aby sa Jarumimu lepšie vyhrabával žliabok. Mala menej náročnú robotu, no pri toľkom množstve snehu aj jej to dalo zabrať. Navyše ešte keď nikdy predtým si nepotrpila na nejakých tréningoch a tvrdých prácach. Bola to pre ňu v podstate novinka. No bavilo ju to. Mohla byť konečne užitočná pre svorku a to ju napĺňalo radosťou. Na jeho odsúhlasenie len prikývla hlavou. Neprestávalo ju prekvapovať čo všetko v tejto svorke robia. „Kacanie stromov? To musela byť fuška." povedala si viac-menej len pre seba počas toho ako hrabala a počúvala ho a sem tam kukla na neho. Snaží sa zapôsobiť? prešlo jej hlavou. Ani by sa mu nečudovala. Už teraz ho celého obdivuje.
„Tak to je fajn." nachvíľu prestala hrabať aby sa na neho usmiala a trochu si vydýchla od roboty. Vlastne aj jej sa bude toto rátať ako prvý tréning však? Geniálne. Ľúbilo sa jej to. Chvíľu na to opäť pokračovala.

Čistenie územia - Smaragdové údolie

„To znie super! Súhlasím." odsúhlasila snáď hneď, sotva sa jej spýtal na svoj názor. Na jeho ďalšie slová po chvíľkovéj prehliadke len prikývla s úsmevom a dala sa spolu s ním do práce. Zem sa stále zdála byť miestami tvrdá a pre jej malé pazúriky to bolo nevyhovujúce. Preto sa rozhodla pomôcť mu tým, že najskôr pred ním odhrabe sneh, ktorý by bránil Jarinkovi v hrabaní. „Budeš v pohode s tým, že by som ti pomohla dať nabok sneh a ty by si hrabal v zemi?" spýtala sa počas toho ako už začala s hrabanim. Všimla si aký pracovitý bol jej spoločník...miláčik, síce ho nechcela vyrušovať, no potrebovala sa ujistiť.