Príspevky užívateľa

Zdálo sa jej že jej braček rozpráva nejak zvláštne, či možno sa jej to len zdá? Hm.. nuž na tom nezáležalo. Ale musela sa priznať že ani ona si už moc nepamätala čo sa spýtala keďže mu položila rovno niekoľko otázok po sebe. Nevedela sa na neho hnevať a už vôbec nie pri tomto jeho pohľade. Na chvíľu sa zamyslela. „Oh už viem, "ako sa máš a že či sa cítiš v poriadku" som sa pýtala." teda tak nejak sa jej to aspoň zdálo. „Totižto skôr než som si ťa všimla som niekoho počula kašlať, tak som si hovorila či si náhodou neochorel z tej zimy." cez zimu by to predsa nebolo nič nezvyčajné. Síc nie je lekárnik, ale najmä v zime počúvala o tom, že furt bol ktosi kdesi za rohom kašlikujúci a soplikujúci. Občas to už bola otrava...
„Takže ty si nechcel ísť na magistra? Čo si teda chcel robiť?" vyzvedala. To akože niekto vyberá povolania za nich? prešlo jej hlavou ale už ho nechcela spamovať toľkými otázkami čo predtým, aby sa nemusela opakovať.
„Oh aha...ale však to mohol robiť aj niekto iný nie? Stačilo vlkov poučiť a poveriť s tým. Určite by to zvládol kade kto...alebo beta by sa o niečo také mohol starať." zamýšľala sa nad tym. O nejakej smrti niekoho nemala ani šajnu.
Zasmiala sa nad jeho "prosbou" o to aby sa k ním pridala. „Jarumi mi hovoril, že sa mám s tebou najskôr o tom pozhovárať, že mám viac spoznať svorku...lebo už aj jemu som o tom spomínala, že sa chcem pridať..." vysvetlila v skratke svoju situáciu, že sa bezhlavo chcela pridať. Nakoniec sa nezdá že to je až tak zlé, no nie? Keď aj jej bračekovi sa v Azaryne ľúbi...

Smiala sa spolu s ním, potom sa nejak vyhrabala spod znehu. Sneh sa okolo nich pomaly začal topiť a to samozrejme ani jej pozornosti neuniklo. Nuž veru z Cyruška sa stala chodiaca pochodeň alebo teda lepšie, v tomto prípade z neho skôr bol campfire a Eira sa mohla s radosťou ohriať.
„Neodpovedal si mi na všetky otázky! Snáď si v tom snehu už neprimrzol! nafučane sa na neho pozerala a keby si vie prekrížiť labky tak ako ľudia ruky keď sa "hnevajú" tak by to spravila. No žiaľ fyzicky to u vlkoch asi ani nie je možné. „Ale som rada že vyzeráš v poriadku a že sa tu cítiš fajn." s úsmevom sa na neho pozerala. „Prečo si si vybral magistru?" naklonila mierne hlavu. Nechcela si robiť svoj pohľad na vec, predsa len to už je doba odkedy sa naposledy videli no i tak ju zaujímal skôr jeho názor než jej domnienky.
„Nuž ano, veľmi rád by som chcela. A keď vidím že i ty si si našiel v tejto svorke miesto tak by som tu rada ostala s tebou. Čo myslíš?" zazubila sa. Mohla by ho otravovať celé dni zas a znova!

Keby sa spomenie informácia o zosnulom bratovi, určite by ostala zarazená a nevedela by čo na to povedať. Možno by sa i cítila zle keby nejak do hĺbky vyzvedá a dostane sa k tomuto. No možno také dačo bude neskôr, chcieť či nechcieť.
„Hmmm povedala by som že také bežné povolania. Až na toho učiteľa- ten sa na čo alebo koho najmä zameriava? Na všetkých? Akože učí bojovať, loviť a tak?" vyzvedala. Nevedela ako to funguje no jej prvá mienka znela takto. Následne sa zamyslela i na ostatnými funkciami. „Hmm.. liečiteľ nie je nič pre mňa a bojovník je asi tiež nad moje limity. Čiže možno ten lovec as...a učiť by som asi nevedela, keďže sama toho moc neviem..." dúmala si skôr len tak pre seba ale ak k tomu Jarumi niečo dodá, nebude jej to vadiť. Stejnak nad tým bude ešte dosť rozmýšľať.
„V trom prípade akým štýlom ty odpočívaš?" opäť vyzvedala a s úsmevom mu pozerala do očí. Samozrejme že aj ona sa plánovala o svoj odpočinok podeliť, len chcela najskôr nechať jeho. Netušila či sa vôbec bude on o ňu zaujímať a tak nechcela vyzerať že sa mu núti.
Dovtipila sa, že Adain bude jeden z jeho bratov o ktorých jej vravel. „No uvidíme kto má lepšie kúsky! Určite ťa trumfnem. Je to moja špecialita." zasmiala sa a počas toho na neho žmurkla očkom. Konečne sa nejak zabaví! Snáď... Už dlho s nikým nelietala. Na jeho zvyšné slová už len súhlasne prikývla.

Už takmer bola u neho. Yay! Spoznal ju! O to viac ju to potešilo. Čo ju mierne zarazilo, bol ten kašeľ čo tiež začula. To veru neznelo moc zdravo ale však čo! Nič hrozné to určite nebude. Hlavné bolo, že ho konečne vidí po tak dlhom čase!
„Bráško ahooj!" štekla rozžiarená a keď dobehla konečne ku nemu tak poskakovala okolo neho ako keby dajaky rituály tanec vykonávala a potom skočila po ňom aby ho objala. „ty si mi tak moc chýbal!" vrtila chvostom všade až sa jej do stromu podarilo buchnuť...boom sneh padol na oboch naraz.
Vynorila zo snehu len svoju hlavu. „Žijem." zasmiala sa. „Ako sa máš? Si v poriadku? Ako sa ti darí v Azaryne? Hovor preháňaj rozprávaj! zasypala ho otázkami. Nevedela sa ukľudniť od toľkej radosti.

Nezdržiavala sa nejak ďaleko od najvyššieho stromu Azarynských končín, no chcela si prejsť územie ktoré jej bolo na určitý čas sprístupnené. Zima sneh jej nerobil dobre, mala radšej teplúčko a ešte radšej by sa vyhrievala na teplom kamienku ako jašterička na slniečku. Bohužiaľ to teraz nebolo možné. Akonáhle by začala opäť mrznúť, plánovala sa vrátiť k tomu stromu. Zatiaľ hej však nič nebolo s bola v pohode. Ako sa prechádzala, začula iné vzrganie snehu, než ako to jej pokludne. Ktosi akoby poskakoval a užíval si toto obdobie. Hm. Zaujímavé. Snažila sa pohľadom nájsť zdroj hluku. Pri tom stála na mieste alebo sa len pootočila aby si krk nevykrútila. Keď však zbadala známu tvár vypískla od radosti. „Cyrano!" štekla celá nadšená bezseba a rozbehla sa za ním. Jej výška jej robila trochu problém pri kráčaní v snehu ale to jej teraz bolo fuk! Hlavne že videla svojho brata.

Chvíľu si myslela že sa prepočítala, ale nebolo tomu tak. Ešte že. Pri započutí jeho minulosti sklopí uši. „Nás rodičia opustili... Kto vie prečo. Ale na tom už teraz nezáleží. Hlavné je, že ste sa vy s bratmi našli a my taktiež." s malým milým úsmevom sa ho snažila povzbudiť. „Uuu to je super! Gratulujem! Aké postavenia tam ešte máte? By ma zaujímalo, čo by som si mohla vybrať, keby som sa pridala." spýtala sa i keď odpoveď asi pravdepodobne nedostane, no to tak úplne nevedela. „To hej, ani mňa by nebavilo sa len tak flákať.... Možno raz za čas." priznala sa s menším uchechnutím.
„Mňa? Um..nooo, rada lietam a blbnem vo vzduchu." povedala pobavene na svoju osobu „a tiež rada lovím, či mi to ale ide to neviem povedať... No prežila som doteraz tak asi to nebolo nič hrozné." čo by ešte mohla o sebe povedať? Hm. Ťažko sa jej rozprávalo o svojej osobe.

Trochu si aj ona vystrela krídla, aby sa jej ohriali. „Nuž keď sme sa prvý krát ocitli v tých horách, kde si ma našiel...mali sme pár mesiacov do jedného roku. Už neviem koľko presne. A pár dní na to som sa stratila. Nu takže teraz to môžu byť skoro dva roky." prepočítavala v hlave. Keďže teraz mala dva a pol roka, tak to približne mohlo sedieť... plus-mínus pár mesiacov hore dole. To už nebolo tak podstatne. Vyzerala pri tom zamyslene. Potom kukla po Jarumim. „Povedz mi niečo o sebe." vyzvedala zase ona. Chcela ho lepšie spoznať. „Čomu sa venuješ? Čo máš rád...a také. Čokoľvek." usmiala sa milo .

Na jeho slová ešte pred pristátím nereagovala, zamyslela sa nad nimi a nevedela mu čo na to moc povedať. Možno neskôr, keď si to premyslí, mu k tomu niečo povie. I keď jeho slová ju čím ďalej tým viac ujistiťovali, že chce k nim patriť, stále chcela poslúchnuť Jarumiho, že najskôr sa o tom pozhovára s bratom.

Vďaka ryšavému kožušteku a jeho schopnostiam sa opäť mohli zohriať pri ohni. „To áno." súhlasila keď si to po jeho slovách uvedomila. Naozaj jej prišlo, že tu nižšie je menší chlad. „Nemôžem sa dočkať, keď svojho brata uvidím." dodala len tak, aby ticho neostalo.

To by bolo, keby počas nešikovného tanca Eirlys chytila Jarumiho ako počas tanga, prehnutého cez jej packu, by ho chytila aby nespadol. Už len tá predstava je za prvé zvláštna, no na pobavenie to úplne stačí. Skôr by ju rozpučil keby na ňu padne.
„No, ešte sa uvidí ale odvrávať ti nebudem." zasmiala sa. Určite by ju poučoval a odvrával jej. No ani jeden z nich nevie, ako to s ňou časom bude a tak sa toho budú musieť sami dočkať. Nadarmo jeden mohol presviedčať druhého.
„Dobre, pôjdem ako vravíš." dala mu najavo, že tak vykoná a aj tak spravila. Letela spolu s ním, blízko zeme smerom do údolia. Toto bude naozaj omnoho rýchlejšie. No studený vzduch štípal o čosi viac, než pri bežnom kroku...no pri tom pomalom tempe by im to trvalo až do večera... sem-tam mávla krídlami, aby nepadla do snehu. Už si ani nepamätá, kedy naposledy sa s niekým preletela po oblohe. „Rozkaz." zo srandy povedala, no tiež aby neopakovala tie slová z predtým... zdálo sa jej že často vravela "dobre". ehm..

Chvíľu na to už aj boli v údolí a kdesi tam, po ďalšej chvíľu mali pristávať ako vravel. Krídla jej nejaký čas ešte fungovali, snažila sa mávať častejšie než pri bežnom plachtení.. jednoducho riadila sa pokynmi od šéfa. Najradšej by to doplachtila až tam, kde ju mal v pláne odvliecť, no to už by bolo nad jej sily. Pristala kdesi vedľa toho moesta ako Jarumi. Podarilo sa jej to bez následkov, napríklad bez toho, aby zaryla hlavu do snehu. Fuh! Šťastie to mala. Docupitala k veveričke. Tešila sa na ohníček.

---> vežové hory

Ani jej to neprekážalo, ale snažila sa byť opatrná pre istotu, i keď jej to skoro vôbec nešlo. Hlavne že tá snaha tam bola.„To máš pravdu." uznala, tentokrát bez jej nafučaného výrazu ale normálne. Stať sa mohlo čokoľvek, no nestalo a to bolo hlavné. Osud jej tentokrát doprial. Len aby ju jej nešikovnosť nedoviedla ku koncu... snáď sa to časom zlepší. „Oh...aha, tak to dúfam že to nejak zvládnem. Tá ochota tam u mňa určite bude, rovnako tak lojalita." dodala k jeho vysvetleniu.
Po tom ako omylom vrazila do Jarumiho, navrhol aby sa preleteli. „Bude to tak asi lepšie." nie asi, ale určite. Ach, mohla byť tak nešikovná?? Hhh... navyše sama nad tým chvíľu premýšľala ale on ju predbehol v slovách. Omietol kameň a popohnal ju skočiť. Snáď sa jej toto aspoň podarí, keď už nič iné.
Potíšku si nervózne prehĺta, ako by snáď po prvý krát sa išla učiť lietať. Našťastie bola skvelým obratným letcom. Nepohla by sa už zo snehu, keby jej toto nevyjde a ona drisne z kameňa. Vyskočila na oný kameň. Kukla zpoza pleca nenápadne na Jarumiho. To dám... otočila hlavu späť a rozprestrela krídla. Pár krát s nimi mávla, aby si ich trošku prekrvila. Hýbalo sa jej s nimi celkom v poriadku...To určite pôjde." podporovala sa.
Vyskočila a mávla krídlami. A? Podarilo sa! Opäť lietala, aká nádhera!

„Jasné." prikývla mu. Už teraz bola na ich ďalšie stretnutie zvedavá a tešila sa ako to celé dopadne.
Vždy sa snažila nájsť pochopenie pre každého. Nerada žila v zmätku a tak bola odhodlaná stať pri svojich bližších. Bolo to zvláštne, že jej Jari prišiel ako jej niekoľko ročný kamarát ale vedela kde sú hranice a že ho stále nepozná. No za to že ju zachránil, bola pre neho ochotná mu stať po boku. „Určite áno." kývla na jeho slová o tom, ako je jeho bratovi teraz lepšie tam kde je.
„Ty by si to možno neurobil, ale ktokoľvek iný možno hej..." vravela pritom sa pozerala pred seba, pohľad jej behal po snehu.
„Mhm." pipla s úsmevom a trošku poskočila aby mu stíhala. Bola od neho o čosi menšia a tak trochu nestíhala, no napriek tomu nechcela ho zdržiavať a ostala ticho... navyše keď sa bude hýbať, aspoň opäť neumrzne.
„Oo to znie zaujímavo!" povedala s nadšením. „No netuším čím by som vám ja bola užitočná...sotva som sa dokázala preplaziť za vaše hranice a už som potrebovala pomoc..." skleslo dodoala. Obávala sa, že ju ani neprijmu. Predsa aj to tu hralo rolu, či ju alfa bude chcieť prijať. Netušila či záleží na Jariho rozhodnutí, ani jej to nenapadlo. Opäť trochu podskočila aby ho dobehla, tento ťažký sneh bol naozaj náročný na pohyb a kto vie čo sa nachádzalo pod ním. Zamrznuté kusy, či kameň, koreň a podobne...i teraz sa jej podarilo o niečo zakopnúť a podarilo sa jej buchnúť do Jarumiho ako "padala", no vďaka jeho mohutnemu telu to pádu zabránilo. „Uh, hah, prepáč." nervózne sa zasmiala. Vadilo jej ako sa stále strapňuje. Toto vôbec nebol jej štýl...

„Kľudne niekdy môžeme dačo také podniknúť." súhlasila s jeho návrhom. Milo sa usmievala i pri ďalších jeho slovách. Bola i bude mu ďalej naozaj vďačná.
„Oh... Tvojho brata mi je ľúto. Úprimnú sústrasť." stiahla uši pri tejto informácii. Niečo také nečakala že tu padne. „Chápem čo tým myslíš..." dodala napokon trochu skleslo.. „Dobre, prehovorím s ním." pohľad mu opätovala. Občas by to už rada mala všetko za sebou. Tak dlho ich nevidela...chcela s nimi byť konečne pokope.
„Super." opäť s malým úsmevom pozrela na Jarumiho a bola pripravená pozorne načúvať. Stále však bola odhodlaná sa pridať do svorky. Čo môže byť na tom také zle? Ešte že sa nejednalo o kult... Ale o ňom nevedela.
„Sice si ma našiel náhodou, ale mohol si ma len tak obísť a nechať na pospas osudu. A to si neurobil." vysvetlila svoje pohľad na onu vec. Zároveň tak spolu s ním vykročila vpred a kráčala mu po boku.

Na jeho oponovanie nemala moc slov. Zdál sa byť skúsenejší než ona. Potrebovala by niekoho takého, kto by ju vedel usmierňovať. Mnohokrát jej kožúštek pomohol pri love a sama si to pritom neuvedomovala. „Uznávam, že asi máš pravdu." nafučane odpovedala. Kto by nechcel mať pravdu že? Ale priznala si pre tentokrát svoju neskúsenosť. Navyše keď dodal poslednú vetu s tým meknutím. Okay okay tak má asi pravdu, ah! nadávala si zo srandy v myšlienkach. Samozrejme nemyslela to zle. „Uvidíme, niekedy to otestujem." odpovedala napokon a dúfam že sa jej tak podarí uloviť práve Jarumiho haha! To by bolo srandy.
„Ano prosím, budem rada." s úsmevom sa pozerala na neho. Dúfam že za ňou brat príde. Ďalej to už nerozoberala. „Cyrano je môj brat, určite sa rozhodol správne." poznamenala. Už jej nevadilo že na to príde, keď vedela že obaja sú členom tej istej svorky. „A isto sa chcem dozvedieť viac o Azaryne, kľudne už aj teraz po ceste...navyše aspoň sa mi bude lepšie splácať dlh pre teba...za záchranu." keď ťa budem mať na blízku... poslednú vetu si skôr potichšie mrmlala, i keď bolo asi jasné, že to Jari začuje. Chcel aby to počul, no zároveň sa trošku hanbila. Ako mladej vlčke sa jej začínal Jari páčiť. Ale nechcela robiť unáhlené závery. Možno nakoniec zistí, že si ani vôbec nesadnú.

Ani len netušila že sa s Betou danej svorky zhovára. Možno by sa snažila potom o čosi viac dôstojnejšie s ním rozprávať a prestala by mu opäť týkať. No nepadlo o jeho postavení ani slovo, zatiaľ ...a tak pokračovala v bežnej konverzii, stále s určitým rešpektom.
Keď o sebe rozprával, opäť si prezerala jeho sfarbenie srsti a keď strihnul ušami, všimla si jeho štetiniek na samotých špičkách jeho uši. Zasmiala sa nad tým ako o sebe rozprával. Pobavilo ju to. „Ale prosím ťa, ty máš viac také prirozenejšie farby. Ja s mojím kožuštekom sa ani v tráve neschovám a som všade vidieť narozdiel od mojich skoro jednofarebných bratov." dodala stále s menším pobavením z predchádzajúcích slov. Bol vtipný. Ani jej nedošlo že sa prekecla, že tí dvaja sú jej bratia. Toľko k opatrnosti...
„To vážne??" prekvapene sa pozerala na Jarumiho. To bolo úplne super! Ona ich našla! Chvost jej behal zo strany na stranu od radosti. Neverila vlastným ušiam. „Môžem sa aspoň s Cyranom stretnúť?" spýtala sa takmer hneď po svojej prvej otázke. Bolo na nej až moc vidieť, že je z toho nadšená. Síce ju mrzelo že Caligo bol preč, no toho určite jedného dňa tiež nájde.
„Už je to lepšie. Určite to zvládnem." na jeho zvyšok viet už len s porozumením prikývla. Nemohla sa dočkať na svojho brata. Miesto pre tulákov? A čo keby... „A čo keby sa chcem ku vám pridať? Ako Cyrano..." spýtala sa chvíľu na to, ako sa postavila a bola pripravená pokračovať vo svojej ceste dole údolím.

„Ďakujem." odpovedala na jeho kompliment ohľadom mená. Za svoje meno bola rada a tiež sa jej páčilo, no chvastať sa tým nebude. Bola vďačná rodičom, ktorý ju tak pomenovali. A navyše ju vždy potešilo, keď zdieľal tento dojem s ňou. Ďalší kompliment už nečakala. Jarumi si asi všimnul jej reakcie a... „Aspoň že tebe sa páči, ja ho moc nemám rada... Ale ďakujem i tak." priznala sa a keby to bolo nejak vidno, tak s mierne červeními líčkami opäť neito odvratila zrak kdesi bokom, aby si prezrela okolitú prírodu. Začínalo hej byť príjemne teplúčko.
Názov svorky jej niečo hovoril, možno predsa len išla presne. „Azaryn...Ignis..." mrmlala si niečo pre seba. Potom sa opäť pozrela na neho. „A nepočul si alebo teda nehovoria ti niečo mená Caligo a Cyrano?" spýtala sa, to že sú to jej bratia ešte nechcela hovoriť. Dôvodov bolo niekoľko ale chcela byť hlavne opatrná.
„Budem ti veľmi vďačná." s úsmevom sa mu pozerala do očí, aby vedel že to myslí úprimne. Predsa len, asi bude jeho dlžníkom za túto záchranu. Určite mu to niekedy oplatí.