Príspevky užívateľa

Nebola liečiteľom a nevedela čo sa s Iskom deje. Nemala ešte ani len skúsenosti s upalom a sotva vedela čo to je, nie to ešte aké sú toho príznaky. Jedine čo vedela bolo, že s ním nie je všetko v poriadku tak ako tvrdí. Bolo to jednoznačne na ňom vidieť. „Pravdu povediac nevyzeráš tak..." ustarostene prehovorila. Možno to teplo a slnko mu nerobí nič dobré... uvažovala vo svojej hlavičke nad tým, čo by jej dávalo najväčší zmysel. Neďaleko odtiaľto prúdil prameň lesnej riečky, no netušila či sa tam zvládne Iska prejsť keď sotva sa posadi. Mmm! Čo mám robiť??? netušila, rozmýšľala, rozhliadala sa po okolí.
„Zakopol? A nebolí ťa niečo? Nechceš sa presunúť niekde do tieňa alebo ku vode?" pýtala sa keď jej opäť odpovedal ohľadom toho čo sa stalo. Musel to byť riadny pád keď ho takto zmordoval. Medzi tým mu stále robila tieň so svojími krídlami a ak by sa posadil/postavil a znova padal, bola pripravená ho hneď zachytiť a robiť mu oporu.

Ráno nádherné ako každé iné, slnečné a takmer bez mračika. Taký bol aj zvyšok dňa. Zatiaľ. Slnečné lúče predierajúce sa cez lístie vysokých stromov hladili Eirlys po jej hebkom kožušteku. Trápilo ju pár vecí no aby celé dni nedúmala len nad neopätovanou láskou, radšej sa vydala na lov aby bola aspoň k niečomu užitočná. Jej obratnosť robili z nej dobrého lovca menších zvierat pri nečakaných výpadoch. Nebola síce najdrobnejšia ale to jej nijak neprekážalo.
Dnes bola plne sústredená na lov vypaseného zajaca. Striehla si naň odkedy vošla do lesa. Jeho stopa bola čerstvá a onedlho ho už i našla. Potichu sa priblížila a behom krátkych okamihov držala zajaca v papulke. Bola na seba hrdá. Škoda že ju nikto nevidel. Takýto bezchybný lov sa jej podaril len raz za čas. Povzdychla si.
Teplo jej nijak extrémne neprekážalo. Ako jašterička, bola práveže zaň rada i keď pár stupňov by sa mohlo ubrať. No i tak jej to skôr pridávalo na energií než uberalo.
Poberala sa ďalej, možno by sa jej podarilo uloviť ešte niečo, no zatiaľ si svojho zajka neschovavala a niesla ho v ústach so sebou, keď začula vysokú zver zdrhať tesne okolo nej. Na chvíľu spanikarila, no našťastie ju nezvalcovali. Zlakli sa jej a pobrali sa iným smerom. Čo ich tak vyľakalo? prešlo jej hlavou. V pozadí sa jej zdalo, že dačo tam leží. Na ako tak, nie tak úplne zosušenej zelenej tráve sa niečo alebo niekto nachádzal. Bielošedastý kožuštek tam len tak nehybne ležal. Ihneď sa aj so zajacom v ústach vydala behom za ním. Netušila zatiaľ o koho išlo, kým neprišla bližšie. Korisť jej spadla z úst. „Iska! Si v pohode?" prehovorila pohotovo keď videla v akom je stave. Telo zaprášené, srsť strapatá. Zdalo sa akoby sa zridal. Videla jeho rýchli pohyb hrudníka. Štuchla nosom doň, celý horel a tak mu spravila tiež so svojimi krídlami. Našťastie bol o čosi menší než ona, takže nebol problém ho skryť v tieni jej krídiel. „Čo sa ti stalo?" Čakala či jej odpovie. Obávala sa o neho.

„Dobre, už som sa zľakla, že som spravila nejaký prešlap." dostala zo seba trochu neisto, po tom pohľade čo po nej Mensis hodila, no stále jej ostal úsmev na tvári. „My sme aa ešte asi ani poriadne nezoznámili, ja som Eirlys, teší ma." zubatý úsmev nahodila a konček chvostu jej behal sem a tam. Vyzerala trochu nahajpene, možno i bola keďže spoznala ďalšieho člena svorky a to jej vždy spravilo radosť. „Ty si mala skúšku na belatora všakže? Nechceš si nejak zatrénovať? Síce som išla za lovca ale možno sa môžeme priučiť jedna od druhej...nejak." počas toho ako rozprávala, zároveň rozmýšľala či to čo vraví nie je úplná blbosť a chvíľu vyzerala že je v inej dimenzií. Potom sa na ňu opäť pozrela a usmiala sa. „Čo ty na to?" však keď tak povie len nie, nič strašné na zaplakanie.

Stopovanie - fáza 1.

Sklamania musia byť, nech sa trénuje trpezlivosti... keď ona bola strašne vyzývavá a jej motivácia spočívala v tom byť prínosom pre svorku len ju už jej princ krasoň (žiaľ nie na bielom koni) a.k.a. Jarumi jedného dna zachránil. Keď to nemohla vrátiť jemu, chcela svoju vďaku odčiniť svorke a tak sa snažila čo bolo v jej silách. Preto toľko toho sklamania.
Jeho pohľad "vidíš to?" prečítala a len sa nad tým usmiala.
„Oh, tak to dobre vedieť a jasné..." prehovorila k jeho slovám ohľadom jeho druhého stretnutia s Nimlogom a k opatrnosti.
K dodatku kde spomína jej ochranu, jej nedalo sa nečervenať. No teraz nemohla strácať hlavu a rozplývať sa nad slovami jej princa a musela sa sústrediť na túto dôležitú úlohu. Na chvíľu bola s mysľou v oblakoch, potom len mierne zatriasla hlavou aby sa spamätala a pokračovala v sledovaní. „Cením si tvojich slov, no robiť si starosti kvôli mne? Tak to sa pokúsim nedopustiť." šeptla mu naspäť aby ich Nimlog nezaregistroval. No bolo pravdou že jeho slová ju ukľudnili aspoň o niečo málo. Ako sledovala Nimlóga, zdálo sa že už svoju korisť dožral. Kam sa teraz vydá? Budú ho sledovať? Hmla stále bola v ich okolí, no ako čas plynul, hmla riedla.

„Ďakujem." milo mu úsmev opätovala za privítanie. „Rovnako ma teší." Rufus, aké zaujímavé meno. prešlo jej hlavou. Keby počuje celý jeho názov rodu asi spadne na zadok. Teraz dlhé meno snáď nikdy nepočula.
„Dobroš." odpovedala k slovám aby mu tykanie opätovala, nemala s tým problém, aspoň jej to bide príjemnejšie. Oh tak špeh a Gamma? V tak mladom veku? Musel byť dosť skúsený. „Aké to je byť špehom?" s prekvapením v jej tóne hlasu i v mimike ale aj so záujmom sa ho pýtala. Prišlo jej to zaujímavé, ona si však nevedela predstaviť byť jedným. „Ptakovlk? Akože na pol vlk a na pol vták? Ja som zase na pol vlk a na pol drak." uchechtla sa. Ešte nepočula o ptakovlkoch, ako to vôbec niečo také funguje??? Vlk s vtákom...hm. kto vie čo jej išlo mysľou. Dobre vedieť, budem si na to dávať pozor." zasmiala sa nad jeho poznámkou aby ho niekedy nezožrala. „Vtáčiky stejnak nie sú mojím obľúbeným pokrmom." dodala aby ho ujistila.
„Noo ja som zatiaľ len Theta a vybrala som si rolu lovca, tak dúfam že budem s tým užitočná pre svorku. No a premieňať sa na draka síce neviem ale viem chrliť oheň... povedzme." povedala niečo málo o sebe.
„Inak čo tu také porábaš? Či len tak si sa prechádzal ako ja?" či náhodou trénoval špehovanie? Hah, o tom však nevedela.

Ju samu tiež prekvapilo, že z Jarumiho zrazu vyšlo niečo, čo jeden len tak nezačuje z jeho úst. Pár krát zamrkala. „Takže toto ťa trápi?" spýtala sa opatrne empatický s malými obavami a pozerala sa na neho. Bolo jej ho ľúto. Ach Jarumi, stráta to je veľká to áno, no som si istá že nikto ti to zo svorky nebude vyčítať. Ty za to predsa nemôžeš. Ty nemáš túto stratu na krku, to niekto iný." tá tuláčka čo ho zabila, čo počula. Nevedela presne čo sa stalo, len z počutia, nebola tam. Otočila sa priamo na neho, ak tam vôbec bolo na to miesto. „Pozri, či si tam velil alebo nie, nemôžeš za to. A ak si niekto myslí že áno, tak je na omyle. Ani len trest by si si nezaslúžil, to skôr tá tuláčka." snažila sa mu to celé vysvetliť, ako to vidí ona. „Som tu pre teba, áno?" dodala nakoniec, predsa len aj teraz pri ňom stála/sedela a snažila sa mu pomôcť.

Zakrútila napokon hlavou. „Nič sa nedeje." odpovedala keď sa jej ospravedlnil a malým usmevom po ňom hodila. Vedela že ona povedala hlúposť a chcela od Jarumiho veľa. Kto vie ako nebezpečné to celé mohlo byť a ona by mu na krk mohla zavesiť veľkú zlobu. „To ty mne prepáč, zachovala som sa hlúpo." uznala svoju chybu.
Chcela niečo na jeho ďalšie slová povedať, keď v momente ako prišlo na druhú časť vety, prekvapene sa posadila a labkou si zakryla tvár aby nebolo vidieť ako sa "červená". On ma má rád? chodilo jej hlavou až na chvíľu prestala dýchať. Prekvapilo ju to. Nečakala že také slová vôbec od neho niekedy dostane a nevedela čo na to povedať. Ostala ticho, akoby sa hanbila pred ním po tom čo jej povedal.

Vlček vyzeral milo, tak jej odľahlo že nechce žiadne problémy, aspoň v to teda dúfala. „Áno áno, som tu pomerne nová, len nedávno som mala ceremoniál." vysvetlila. Vlastne jej ani nedošlo že sa s vlčkom ešte nestretla i keď pach jasne naznačoval že je členom rovnakej svorky. Zaujímavé. „Vás som ešte nemala tú česť stretnúť. Ja som Eirlys." predstavila sa slušne. „A kľudne mi tykajte, necítim sa zase až tak staro." zasmiala sa pobavene. Ona jemu bude kľudne vykať, ale ona sa cítila stále ako decko, tak jej to bolo trošku divné, no zvykla by si v prípade núdze. „Asi som Vás ešte ani nevidela, povedzte mi niečo o sebe ak smiem vedieť." so stálym úsmevom a milým jemným tónom hlasu na neho prehovárala. Vlček bol sympatický, skoro ako jej princ Jarumi.

Eirlys si slnko priam užívala, no tentoraz na oblohe. Príjemný vzduchu, príjemná teplota len keby bolo trochu teplejšie. Rada sa vyhrievala, zatiaľ čo iný na slnku trpeli.
Prišlo jej to zvláštne ale vždy len nad tým pokrčila ramenami. Nebola tentoraz až tak zadúmaná v myšlienkach ako inokedy. Jarumiho na chvíľu vypustila z hlavy, pre jej dobro, aby si srdiečko nelámala. Nevedela či má vôbec o ňu záujem a to ju tiež tak trochu ranilo. Nechcela nad tým dumať a keď spozorovala Mensis kráčajúc pozdĺž vody, rozhpdla sa že ju pozdraví. Vlastne s ňou nemala ešte žiadnu poriadnu konverzáciu. Veľa času trávila s Jarumim. Pristála neďaleko od nej, na druhej strane riečky. „Ahooj, neruším?" pozdravila s nadšením na ňu prehovorila. Eirlys bola holt veselá vlčica, aj keď ju pár vecí trápilo.

Stopovanie - fáza 1.

Keď mu položila otázku, dostala jednu naspäť. „Samozrejme." nervózne sa usmiala. Bola si celá nesvoja ale určite to zvládnu. Keď sa na chvíľu Jarumi zastavil, obzrela sa za ním, či je všetko v poriadku. Zdálo sa že áno, tak pokračovali ďalej.
Po nejakej chvíli, keď našli stopy, našli aj stádo jeleňov.
Sklamaná veru že bola. Nebolo to to, čo chceli nájsť. „Dufam, nechcem aby to celé bolo zbytočné." odpovedala Jarinkovi. Bolo na nej poznať že ju to sklamalo. Už sa tešila že budú úspešní a nič z toho. No jeho povzbudenie trochu fungovalo.
...po nejakej dobe teda došli k tomu čo hľadali nejaký ten čas, už pomaly strácala nádej. Pozorovali Nimlóga a rozmýšľala nad tým tvorom. Trklo jej v hlave, že ak ich tú bude viac, nemuseli by to ani s krídlami prežiť, ak by ich tu prekvapili. Mierne stresovala, bola napätá až skoro takmer stuhla, kým sa o ňu Jarumi neoprel. Ešte že je tu s ním. Z toho tvora išla hrôza. „Čo ak sú tu ďalší, myslíš že to je na zemi stále bezpečné?" šeptla na Jarumiho, rada by bola čo najďalej od toho tvora, čiže vo vzduchu. Ešte že Nimlog nevie lietať. Bolo z nej cítiť strach, dobre že to Nimlog nezacitil. Mala pekné obavy. Snažila sa čušať a nevydať žiadny iný zvuk bez len ten šepot.

Ako tak neúnavne čakala, konečne sa dočkala Feierových slov. Čiže to znamenalo, že celý veľký ceremoniál je u konca a môžu sa pustiť do hostiny! Bola nadšená, viac ako nikdy predtým...i keď to asi nebola pravda. Viac nadšená bola keď stretla konečne svojho brata. No i toto ju veľmi potešilo a bola rada že ma konečne svoj oficiálny domov. Odľahlo jej. Už už chcela ísť k jedlu keď si všimla Jarumiho. Ihneď sa za ním s nadšením vydala. Avšak ostala prekvapená. „Ahooj, smiem sa spýtať, prečo máš tak mokrú hlavu? Si sa bol schladiť?" s podtónom humorným sa na neho s úsmevom pozerala a špička jej dlheho chvosta sa mykala zo strany na stranu. Keby len tušila čo sa stalo, no nemala ani páru.

Stopovanie - fáza 1.

Eirlys sa s Jarumim vydáva do Nízkých hôr na úsvite, “odhodlaná” stopovať mlžného jeleňa. Má zmiešané pocity. Je nadšená z príležitosti, ale aj nervózna z nebezpečenstva, ktoré predstavuje tento tvor. Je to na nej mierne poznať. Nikdy predtým nelovila nimlóga. Bola to nová úloha pre ňu aj pre celú svorku.
Ako jej bolo povedané z posledných incidentov pri stretnutí tohto tvora, zdálo sa, že nimlóvia boli majestátne, ale aj nebezpečné tvory, žijúce v týchto okolitých horských oblastiach. Nebezpečný s ostrými rohmi, silnými kopytami a kto vie, čo všetko tieto jelene maju ešte v rukáve. Niekoľkonásobne nebezpečnejšie než samotný jeleň, jednoznačne. Aspoň tak si to napokon vysvetlovala strakatá vlčica. Na jeho zneškodnenie bolo potrebných viacero vlkov, preto alfa zorganizoval túto akciu.
Ona sama by si len tak na také veľké zviera netrúfla, len v prípade núdze…i to by si ohrozila život. Nemala toľko skúseností, stále sa len učila. Cítila napätie a strach zároveň. Vedela, že toto je dôležitá úloha pre svorku a chcela dokázať, že to zvládne. Bála sa týchto tvorov, ale kto by aj nie? Možno taky premotivovaný a egoistický Zathrian, ale kto vie..možno by držal chvost medzi nohami, keby tu je s ňou miesto Jarumiho...ehm. Mala zhruba predstavu o sile a krutosti nimlóga a bála sa, že urobí chybu. Našťastie mala po boku Jarumiho, no jej obavy naďalej neustupovali. Jarumi pravdepodobne kráčal niekde v jej blízkosti, ticho a sústredene ako vždy. Profesionál. Aspoň také má ona o ňom predstavi. Bol to skúsený bojovník a Eirlys sa cítila bezpečnejšie, keď bol pri nej. Vedela, že ju ochráni, ak sa niečo stane, no nechcela byť príťažou.
„Pripravený?” položila otázku len tak narýchlo. Sama si tým nebola istá, či ona je ale snažila sa ukľudniť. Začínali na okraji lesa a hľadajúc akékoľvek stopy, ktoré by im mohli nápovedať, kam nimlóg zamieril. Miestami ich stopy viedli cez hustý les, predierali sa hustým krovinatým porastom, kráčali cez skalnaté údolia. Vzduch bol ťažký a vlhký, plný vône mokrej zeme z rannej rosy a stromy boli zahalené v hmle. Nadarmo by stopovala vo vzduchu. Museli vyčkať, kým hmla ustúpi. Stopovanie určite nebude krátka a rýchla záležitosť. Chcelo to veľa trpezlivosti. Vlčica si pritiahla uši bližšie k telu a sústredila sa na stopy pred sebou. Jemné odtlačky kopýt, sotva viditeľné v mäkkej pôde, boli jediným náznakom toho, že tu pred nimi možno kráčal nimlóg.
Eirlys sa učila a v podstate i zdokonalovala v čítaní stôp, sledovať najmenšie detaily v zemi a vo vegetácii. Učila sa vnímať zvuky lesa, šumenie listov a praskanie konárov pod niečimi nohami. Nachádzajú stopy kopyt a trusu. Stopy ich vedú cez horský priesmyk a do údolia na druhej strane. V údolí vidia stádo jeleňov, ale nimlóg medzi nimi nie je. Tíško si povzdychla. Po nemalej chvíli hľadania, Eirlys konečne nájde čerstvé stopy nimlóga, ktoré vedú k huštine neďaleko jazvečej nory. Aspoň teda predpokládala, že sa jedná o jeho stopy. Boli veľké a hlboké, oproti stopám normálneho jeleňa. Vedela z nich vyčítať, že Nimlog je v plnej sile - alebo teda, že nie je zranený. Pravidelné kroky, žiadny náznak krvi. Našli aj pod stromom zhrabané a vyležané lístie. Zdá sa, že tu nejaku dobu odpočíval. Pach bol zrejmý.
Nakoniec prišli na menšiu lúku. V diaľke videli Nimloga, ako sa… “pasie” na ulovenej korysti, z ktorej už takmer nič neostalo. Pravdepodobne ju ulovil práve nad ránom alebo v noci, za tmy. Bol to majestátny tvor, s mohutným rohmi a elegantným telom. Eirlys cítila, ako v nej rastie strach, ale vedela, že to nemôže prejaviť. Musela byť silná a odvážna, ak chcela byť nápomocná Jarumimu a svorke. Musela byť tíško a pozorovať, aby zistili čo najviac informácií. Niečo o tom, aké veľké územie obýva, aké sú jeho obľúbené miesta a aké trasy používa na presun zistili. No trebalo zistiť toho viac. Najmä slabiny.

Tento krásny slnečný deň sa Eirlys rozhodla stráviť na kamennej lúke, kde bolo pre ňu ideálne sa vyhrievať a užívať si dopriaty odpočinok po ceremoniále. Nahriata kamenistá plocha perfektne slúžila ako teplý podklad a tak sa pokojne mohla rozplácnuť o kameň a načerpať energiu zo slnka. Aspoň sa jej z tej dávnej zimy ohreju všetky jej končatiny. Krídla mala zložené, no občas na striedačku si ich ponaťahovala, aby sa zohriali aj tie. Ležala na vyvýšenej ploche, aby nikomu neprekážala pod nohami. Možno akurát jej dlhý chvost mohol byť menším problémom, ktorému sa však dalo jednoducho vyhnúť. Vychutnávala si pohodlia a sotva si všimla že sa ku nej niekto blíži. Takmer by už aj zaspala.

Ako kráčala, začínala mať zvláštny pocit, že tu predsa len možno nie je sama a niekto ju sleduje. Začala byť obozretnejšia no štýl akým kráčala nemenila, nech vypadá, že si myslí že je všetko v poriadku.
Keď Rúfusa prestalo špehovanie napĺňať, začula kroky. Hneď spozornila a zamierila svojim pohľadom na prichádzajúce zvuky. Oh, len niekto z ich svorky. Odlahlo jej. Nebola si istá ako sa volá modro hnedý vlček no vedela už teraz, že je členom Azarynu a že sa ho nemusí báť. „Dobrý deň." pozdravila slušne keď sa k nej priblížil. Čakala naň totižto odkedy ho zbadala. Bol vyššieho postavenia a tak sa rozhodla pre vykanie, i keď nezdal sa byť od nej o moc starší.

Klasický chlapi že nevedia akej chyby sa dopustili ale ona sa rozhodla to neriešiť. Veď sotva sa dajú považovať za kamarátov, možno že pre Jarumiho sú stále len známy a tak nebolo čo dramaticky riešiť v ich vzťahu nevzťahu. Hah. To si nechá do budúcna hah. „To rada počujem." odpovedala mu na jeho slová milým tónom a s malým úsmevom, ktorý sa jej premenil na úsmev nádeje keď počula ako sa jej zrazu zveril s čímsi pre ňu nečakaným. Bola mierne prekvapená ale vnútorne ju tešilo že sa aspoň trochu otvoril. „Taký je jednoducho život a myslím si že nie si jediný, čo sa boji o svoj kožuch a o kožuch druhých. Každopádne to čo sa stalo to ma veľmi mrzí... No musíme byť silnejší, aby sa niečo také minimalizovalo." chcela znieť motivačne, tak snáď ho jej slová neodradia od ďalších aktov. Miestami sa pozerala na neho, inokedy mimo, tam do diaľky kde i Jarumi.