Príspevky užívateľa

Eirlys si Ariu chvíľu zamyslene prezerala, v jej očiach sa odrážalo mierne pobavenie. Bola roztomilo zvedavá, takým tým spôsobom, ktorý Eirlys pripomínal mláďatá dychtivo objavujúce svet. „Hmm, lietanie je veľká súčasť môjho života, ale nie je to jediné, čo mám rada,“ pousmiala sa. Na chvíľu odvrátila pohľad k nebu, akoby tam hľadala odpoveď, a potom sa opäť pozrela na Ariu. „Mám rada slnko a jeho teplo. Či už vo vzduchu alebo na zemi, ten pocit zohriateho vetra v srsti...keď sa môžem vyhrievať a odpočívať, je to celkovo príjemný pocit. No a ešte aj lov rýb je mojou záľubou." Na chvíľu sa odmlčala. „A ty? Máš niečo, čo ťa napĺňa, niečo, čo máš rada?“ Opätovala jej otázku so záujmom, zvedavá, čo sa o tejto vlčici ešte dozvie.

Na okamih stratila reč. Hoci mala v hlave pripravené slová, jeho gesto ju zaskočilo. Jemne pootvorila tlamu, akoby chcela niečo povedať, no namiesto toho sa len nežne usmiala. Zobrala kvety opatrne medzi zuby, akoby boli tým najvzácnejším darom, a na okamih ich podržala, než ich položila k zemi, aby mohla opäť rozprávať. Nechcela ich zničiť náhodou tým, že by s nimi rozprávala a tým by ich poškodila. „Ďakujem, Iska... sú nádherné.“ prehovorila ticho, hlasom plným dojatia. Bolo to také typické pre Isku – vždy myslel na ňu, vždy chcel, aby sa cítila výnimočne. A presne to teraz cítila. Už chcela dodať niečo viac k tomu, že si toho váži...
Keď sa jej však spýtal, či niečo potrebovala, spomenula si na dôvod, prečo ho vlastne tak horlivo hľadala. Nervozita sa jej opäť vkradla do tela, no tentoraz sa snažila sústrediť len na jeho prítomnosť. Musela mu to povedať – chcela mu to povedať. „Áno, vlastne… hľadala som ťa kvôli niečomu dôležitému,“ začala pomaly a na okamih sklopila pohľad. Potom však zhlboka vydýchla, aby si dodala odvahu, a pozrela mu priamo do očí. „Iska... myslím... myslím, že som tehotná.“ Vyslovila tie slová jemne, no s istotou. Čakala na jeho reakciu, srdce jej divoko bilo v hrudi. Bála sa? Možno trochu. No viac než čokoľvek iné dúfala, že Iska bude šťastný – tak ako ona, napriek všetkým obavám, ktoré mala.

Pocítila, ako sa jej srdce na okamih opäť rozbúšilo, keď sa na ňu liečiteľ otočil a pobádal ju k slovám. Aj keď sem prišla s jasným zámerom, teraz, keď mala vysloviť to, čo ju trápilo, akoby sa jej v krku zasekol kameň. Bola nervózna. Nemala skúsenosť s liečiteľmi, nikdy ich príliš nevyhľadávala – a už vôbec nie s takýmito témami.
„Viete... necítim sa v posledných dňoch úplne vo svojej koži,“ začala pomaly, akoby vážila každé slovo. Pohľad jej na okamih skĺzli bokom, no potom sa prinútila znova uprieť zrak na liečiteľa. „Som viac unavená, občas mi nie je dobre... a myslím si, že by som mohla byť tehotná.“ Slová konečne padli do priestoru a ona mala pocit, akoby sa jej na chvíľu stiahol žalúdok. Nikdy si nepredstavovala, že také niečo bude musieť niekomu hovoriť. Matkou nikdy nebola, ani ju poriadne nemala. Bolo pre ňu zvláštne vôbec uvažovať o tom, že by mohla čakať mláďatá i keď to s Iskom preberala – a všetky príznaky tomu nasvedčovali.
„Chcela by som si byť istá a zároveň… rada by som mala pri pôrode skúseného liečiteľa,“ pokračovala po chvíľke a opatrne sklopila uši. „Neviem, čo všetko ma čaká, a hoci verím, že to zvládnem, chcem byť pripravená.“ Hlas mala pokojný, no vnútri sa stále zmietala medzi neistotou a odhodlaním. Achilles bol jej jediná šanca, ako získať odpovede – a možno aj trochu pokoja do rozbúrenej mysle. Iste bola tu aj liečiteľka Valencia, no tá jej prišla moc mlada, neskúsená.

Eirlys sa pri jej otázke trochu uvoľnila. Pousmiala sa a pohľad jej na chvíľu zmäkol. Bolo milé vidieť taký úprimný záujem. „Lietať? Hmm.“ zopakovala zamyslene, akoby nad tým nikdy skutočne nerozmýšľala. „Je to sloboda. Ten pocit, keď sa odlepíš od zeme a vietor ti podoprie krídla… je to, akoby si na chvíľu nepatrila nikam, len oblohe.“ zasnívala sa na chvíľu. Opäť nimi jemne pohla, akoby sa jej v tele na okamih prebudila túžba vzlietnuť. Všimla si iskričky zvedavosti v Ariiných očiach. „Avšak vietor tam hore je silnejší a chladnejší. No keď si na to zvykneš, prestane ti to vadiť.“ pokračovala vo vysvetľovaní ake to je. „Ale lietanie nie je len krásne, musíš vedieť, ako správne manévrovať, kedy zosadnúť a kedy sa radšej držať pri zemi. Inak môžeš skončiť poriadne zranená.“ Bol to mierny varovný tón, no neznelo to príliš vážne – skôr ako rada skúseného letca mladej vlčici, ktorá možno sníva o tom, že raz tiež roztiahne krídla i keď ich sama nemá. No počula už aj o tom, že existujú mágie ktoré ti dovolia lietať, tak možno kto vie? Možno má takú skrytú mágiu čo ešte neobjavila.

Na jej slová sa len pousmiala. Bola rada že stretla takúto milú vlčicu. Eirlys mierne prikývla, keď Aria spomenula preskúmavanie nového územia. Chápala to – aj ona mala ešte stále túžbu objavovať, hoci teraz musela byť opatrnejšia.
„Som na love, no na tomto mieste som ešte nebola, takže sa dá povedať že aj ja preskúmavám.“ odpovedala jednoducho, pravdivo. Toto bolo niečo o čom mohla rozprávať. „Aspoň som si myslela že lovím, kým som nenarazila na teba.“ V jej hlase zaznelo slabé pobavenie, no samozrejme nemyslela to nijak zle. Keď však Aria spomenula jej krídla, Eirlys to potešilo. Mala rada svoje krídla. Ešte nevidela takého vlka s jej druhom krídiel - buď len pernaté alebo také dračie, z kože. Ona mala kombináciu. „Ach, to je v poriadku...“ Jemne nimi pohla, no inak sa k tomu veľmi nevyjadrovala. „Asi sa nevidí často vlk s krídlami, čo?“ dodala. Keď tak nad tým rozmýšľala, celkovo bolo vzácne vidieť vlka s krídlami, i keď pár takých poznala.

Eirlys vedela byť až moc priateľská no musela sa držať zásad svojej svorky a už v žiadnom prípade nemohla povedať niečo o Azaryne. Musela sa už teraz začať držať, aby sa niečím neprekecla. Eirlys si premerala sivú vlčicu, jej meno si v mysli zopakovala. Aria. Pôsobila neutrálne, možno mierne zvedavo, no nezdalo sa, že by mala v úmysle vyvolať konflikt. To bolo dobre. „Ja som Eirlys, teší ma.“ Predstavila sa rovnako stručne, no v jej hlase zaznelo niečo medzi priateľskosťou a malikou zdržanlivosťou. Nebola si istá, ako veľmi by sa mala otvoriť. „Si na love, či si len tak vyrazila mimo svorky obhliadnúť si krajinu?“ dodala. Nevedela ako sa rozprávať s kýmkoľvek z iných svoriek. Bolo to ťažké... Keby je ešte stále tulakom alebo pokojne keby je práve teraz len s niektorým z členov Azarynu, bola by zvedavá ako voš. Takto ani poriadne nevedela prečo vôbec začala konverzáciu s nikým z Prízračných... No možno zistí niečo užitočné. Jej pohľad na chvíľu skĺzol k stopám v snehu, než opäť pozrela na Ariu.

Eirlys sa vydala na cestu s odhodlaním. Cítila, že musí byť stále užitočná pre svorku, aj keď v jej vnútri rástol nový život, o ktorom zatiaľ nikto poriadne nevedel. Jej kroky boli rýchle a precízne, telo síce ťažšie, ale stále plné energie a odhodlania. V hlave mala jasný cieľ – lov.
Prešla hranice svorky a vybrala sa cez les, ktorý bol už o niečo menej pokrytý snehom, ako to bývalo v zime. Mierne slnko už začínalo roztápať posledné zvyšky snehu. Cítila, ako vietor vanie okolo, stále trochu studený, no už nie tak nepríjemný, aký býval v predchádzajúcich týždňoch. Les ožíval, vtáky začínali spievať a lesné stvorenia sa opäť začínali objavovať. Keby jej partner zistí, že sa vydala tak ďaleko mimo hraníc, jednoznačne by sa o ňu bál...no ona si tak úplne neuvedomila, kde sa už vlastne nachádza, ako ďaleko to bolo. Možno by sa mala o kúsok vrátiť...
Začala hľadať stopy, no zrazu zacítila iný pach, cudzí. Bol iný , nie tak úplne cudzí no ten Azarýnský to nebol. Prvá reakcia bola ostražitosť, no napokon ju premohla zvedavosť. Pohľadom preletela krajinu, kým nezazrela vlčicu stojacu neďaleko. Zastala na chvíľu, premeriavajúc cudzieho vlka. Zrejme tiež opustila hranice svojej svorky, možno za účelom lovu? Ťažko povedať, no vycítila že jej prach je od Prízračných. Síce vánok nevial v jej prospech, predierajúca sa tráva a sneh držali stopu kadiaľ predtým sivá vlčica išla. Eirlys sa rozhodla pristúpiť k nej, no ešte si dávala pozor, aby jej prístup nebol príliš náhly. „Ahoj,“ pozdravila ju, snažiac sa byť čo najpríjemnejšia, no stále si držala odstup. „Nestáva sa mi často že by som v takejto dialave narazila na vlka zo susednej svorky.“ konštatovala. Jej hlas bol pokojný. Po celý čas sa jej však pozornosť sústredila aj na okolité stopy, cítila, že to bude ešte zaujímavé stretnutie. Už to je nejaká doba čo sa poriadne rozprávala aj a niekým iným zo svorky.

Srdce jej poskočilo, keď konečne zbadala známu bielo-šedú siluetu v diaľke. Nečakala už ani sekundu – s niekoľkými mávnutiami krídel sa vydala k nemu, vánok sa jej opieral do peria. Letela rozhodne, odhodlane, poháňaná nutkaním povedať mu to čo najskôr. Bola zvedavá na jeho reakciu, i keď sa málinko bála.
Keď sa k nemu blížila, nadýchla sa, aby na neho zavolala. „Iska!" a hneď potom pristála neďaleko od neho. Ďalej už k nemu docupitala. Dalo sa na nej poznať že niečo je inak. Bola trochu nervózna. „Ahoj zlatik." Na perách už mala pripravené slová, ako bude pokračovať, no jej pohľad na okamih skĺzol na drobné kvety, ktoré mu viseli z tlamy. Akoby v tej chvíli zabudla, prečo ho vlastne tak naliehavo hľadala. V očiach sa jej mihol záblesk dojatia. Na okamih všetko ostatné ustúpilo do úzadia – tie kvety boli tak jednoduché a pritom tak krásne. Boli pre ňu?

Eirlys kráčala lesom, jemný vánok sa pohrával s jej strakatou srsťou a pierkami, no myšlienky mala sústredené len na jedno - nájsť Isku. Jej srdce bilo rýchlejšie než zvyčajne, no nebolo to zo strachu či nervozity. Bola to číra netrpezlivosť, túžba podeliť sa o novinu, ktorá jej práve zmenila život. Nevedela, kde presne sa nachádza. Možno bol pri rieke, možno hliadkoval na hraniciach alebo len oddychoval v tieni stromov. Jeho pach bol vo vzduchu, no slabý a rozptýlený, čo znamenalo, že sa pohyboval.
„Kde si, Iska…“ zamrmlala si popod nos, zatiaľ čo prechádzala známymi miestami. Každý krok ju však napĺňal zvláštnym teplom. Už to nebola len ona, teraz niesla v sebe nový život, spomienku na ich chvíle, ich lásku. Jej chvost sa jemne pohol zo strany na stranu, hoci sa snažila udržať si vonkajší pokoj. Zastala na menšom pahorku, pohľadom prehľadávajúc krajinu. Už čoskoro ho nájde. Už čoskoro mu to povie. Na krátku chvíľu sa preletela, netrvalo to vážne nijak dlho a už zbadala v dialave žiariaci biely kožuštek za ktorým sa ihneď vydala.

Kráčala si územím, cítila sa zvláštne, ako by sa v jej tele niečo menilo. Či snáď som tehotná? Pri tejto myšlienke ju polapila panika. Nikdy nebola matkou, nikdy matku nemala...potrebovala by nejaký tutorial ako to funguje...iste na plese vravela Iskovi že to všetko zvládnu, bola optimistická ale...ale... až teraz ju dostihli obavy. Snažila sa stále myslieť pozitívne, nestresovať, no napriek tomu sa bála. Nemohla sa báť! Iska by si to vyčítal...nemohla dopustiť aby sa cítil zle... No každopádne, rozhodla sa vydať hľadať liečitelskú radu a rovnako tak chcela mať pri pôrode dozor aby všetko išlo ako má.
Eirlys sa zastavila vo vchode do jaskyne, jej prítomnosť bola zatiaľ tichá, no nebola úplne "neviditeľná". Sledovala nového vlka, ktorý jej náhle padol do oka. Povrávalo sa že by chcel zamieriť na liečiteľske cesty a tak sa rozhodla skúsiť sa aspoň spýtať...vlk sa skláňal nad akýmisi kosťami a jemne si šepkal slová, ktorým nerozumela, pretože nebola dostatočne blízko. Na okamih sa jej srdce mierne stiahlo. Spomienka na Ikkeho bola stále živá, no zároveň vedela, že tak to v svorke chodí. Starí odchádzajú, noví prichádzajú. Nič čo by vedela ona zmeniť.. Nevedela kedy Achilles skončí, nechcela ho prerušovať a tak, nechala ho ešte chvíľu doznieť, než konečne prehovorila. „Dobrý deň, nerada ruším, prepáčte mi ale potrebujem sa na niečo spýtať..." vravela mu s vykaním, pritom to išlo z nej nevedomky. Pomaly prešla o pár krokov bližšie, pohľad jej na chvíľu padol na jemne vyzdobené miesto. Počkala na jeho odpoveď, kým sa pustí ďalej do konverzácie.

Sedela pri "stole" jedla, s chvostom obmotanyn okolo tela, aby tak nikomu nezavadzal. Zväčša keď sa z niečoho tešila, vrtila len jej špičkou aby niekoho nezbila ako s bičom, hih, to by veru nebolo moc príjemné pre nikoho v jej okolí. Rovnako tak sa stálo aj keď sa Iska tvárou oprel o jej rameno. Zahrialo ju to u srdiečka a tak sa jej špička chvostu vrtila zo strany na stranu. Čím ďalej tým viac si Iska dovoloval ju púšťať k sebe a to ju tešilo. Dávalo jej to znamenie že nie je len tak niekto cudzí, koho sa bojí dotknúť.
Potom sa teda nahla po jarabicu a podala ju Iskovi po jeho súhlase, že si dá. „Nech sa páči." ponúkla mu operenca. Predpokladala že si ho dajú na polku. Nevedela či je hladný a ak áno že ako moc, no keď tak ešte potom niečo navyše zobne alebo si možno ďalší úlovok rozdelia. Majú predsa švédske stoly pred sebou. Môžu vyskúšať čokoľvek. Chvíľu po tom už začala škubať perie... Keby tu nie je toľko vlkov, možno by aj použila mágiu nech to perie zhorí ale nechcela pútať pozornosť s náhlim ohňom keby sa to suché perie ihneď naraz zblklo.

Iskova blízkosť jej len vyhovovala. Kľudne by ho prichýlila aj pod krídlo ak by mu to nevadilo ale pre tentokrát sa zdržala svojich myšlienok. Každopádne by jej nevadili keby sa an opiera o ňu počas papania. Mala rada jeho prítomnosť i keď bola studená, vedela si odpustiť tento detail tak, aby jej to nijak neprekážalo. Sama sa trochu bližšie usadila k Iskovi, ale skôr naschvál, než podvedome.
„Hmm, ja snáď ani len nie. Ale je to pekný pohľad na bohatosť jedla." prehovorila zaujate nad jeho podotknutím ohľadom množstva. Pri tom opätovnom pohľade na korisť, mala podobné myšlienkové pochody ako aj on. Jesť vlastnú srnu jej prišlo zvláštne a divočák bol ďaleko i keď toho by si možno aj dala. Bala sa však ísť ku inému alfovi počas hostiny. Nechcela byť neslušná. Hmm...„Operenca som dlho nemala, ten by mohol byť." usmiala sa, všimla si že trochu znervóznel, nič si z toho však nerobila. Dal jej však dobrý návrh a natiahla sa po jarabicu. „Daš si aj ty?" spýtala sa milo.

Aj ona myslela nad tancom, hneď potom ako ich konverzácia ustála, no panovník sa dal do reči a tak pozorne poslúchala. Potom si určite ešte zatancujú.
Na jeho súhlas kývla a vydali sa spoločne si sadnúť niekam ku koristi na mítinku. Držala sa bližšie u ich svorky, nie že by sa bala komunikovať s inými vlkmi, no pri jedle mala radšej po blízku tých čo už poznala. Vybrala teda nejaké miesto a posadila sa tak, aby si vedľa nej mohol sadnúť jej partner. Pritom ako si sadala, ešte sa pekne usmiala na Isku a ujistila sa, že nikoho nepodstadili. Hodila očkom po okolí, koľko a aký vlci sa tú usadili. Bol tú lepší prehľad než ako v tom dave.
Ešte predtým ako sa pustila do jedla, tmavý vlk mal preslov, ktorému rozhodne musela načúvať a tak trpezlivo vyčkávala. Už jej tiekli slinky! Síce tu neboli žiadne jej rybičky.. nevadí, bolo tu veľa inej koristi. Keď preslov skončil, prešla pohľadom po koristi, až potom na Isku. „Ani neviem presne na čo mám chuť, keď je tu toho toľko veľa." vravela keď už sa ostatní vlci púšťali do jedla.

Jej rodina sa rozpadla skôr než by stihla pre ňu ako vlča ešte bojovať. Netušila prečo ich rodičia opustili... Potom sa na nejaké obdobie stratila ona od bratov a dokonca jedného z nich doteraz nevidela. Myslela si že aspoň tu na plese ho zbadá, ale ani náznak. Prečo tomu tak bolo? Trápilo ju toto všetko v jej hĺbkach duše. Chcela rodinu už len kvôli tomu. Nedovolila by si, aby sa to isté stalo jej deťom. A rovnako tak by si nedovolila opustiť svojho partnera, Isku. Bol jej všetkým.
Iskova labka jej nevadila, práveže naopak, vždy ju to potešilo keď sa sám snažil o dotyk. Rovnako tak ako sa on zadíval do jej očí, ona sa zadívala do tých jeho. Veľmi ho ľúbila. Na jeho slová sa usmievala. Bola šťastná. „Zvládneme to." dodala ešte k tomu. Brala to teda tak, že vlčatá raz budú mať.
Chvíľu na ich konverzáciu prehovoril panovník Nihilu, upútal pozornosť nejedného. „Hostina? Tak to sa teším." otočila pohľad opäť na Isku, bolo jej jasné že tam pôjdu spolu a budú spolu papať. Keď nad tým tak rozmýšľala, bola vlastne už aj celkom hladná. Predsa len prešli kus peško k Nihilu a podaktorí ešte viac. „Ideme si prisadnúť?" spýtala sa pre istotu Isky.

Hádať sa o tom kto je viac úžasnejší nemalo medzi nimi zmysel, lebo by sa "hádali" možno ešte aj rok potom, hah. Nič v zlom samozrejme, išlo o to, že v tomto ich pohľade vyzeral ten druhý lepšie než oni sami pre seba. Síce bola Eirlys troška sebaistejšia, než Iska, v istých veciach si boli dosť podobný. A tak sa nad jeho odpoveď len usmiala.
Na základe jeho ďalších slov pochopila, že Iska drží v sebe ďalší konflikt - medzi sebou a magiou - že to nebolo len tak, že si myslela, že to bude niečo len tak jednoducho prelomitelné po pár slovách. „To čo si osud pre nás prichystal, to mi nijak neovplyvníme... Ja som odhodlaná čeliť čomukoľvek čo sa mi postaví do cesty a svoje deti budem ľúbiť nadovšetko. Verím že všetko dopadne tak ako má." prehovorila k nemu.