Príspevky užívateľa

Pomalinky zaspávala po Iskových slovách na dobrú noc. Pridlho netrvalo kým úplne zaspala. To bola až tak unavená? Zdá sa že tie horúčavy ju zmohli viac než si myslela. A navyše aj to všetko čo dnes vyslovila, slová od Iska, bolo to všetko namáhavé pre ňu spracovať. Ako by to prežívala po prvý krát. A v podstate aj ano. Pretože predtým nič takéto nezažila, síce sa jej Jarumi ľúbil a predtým snáď nikto iný, veď vtedy bola ešte dieťa...no Jarumi bol vyspelejší a o dosť starší. Prišiel jej taký... ťažko povedať. Jednoducho to nebolo opätované a bala sa mu vôbec povedať že niečo k nemu cíti. A teraz bol preč. Možno preto sa rozhodla to povedať Iskovi skôr než bude neskoro aby to nedopadlo ako v tom predchádzajúcom prípade. Bola nešťastná z toho, no keď bola s Iskom akoby všetko zle pominulo. Rozžiaril jej celý deň, ba aj noc ako mesiac s hviezdami na oblohe.
Občas sa prevalila, zmenila pózu a asi zo dva krát kukla očkom po Iskovi keď jej uška zaregistrovali pohyb, no chvíľu na to opäť zaspala. Spalo sa jej dobre i keď ju mrzelo že je Iska zobudení celú noc. Nič s tým nemohla narobiť. Predsa len spal celý deň čiže určite sa mu nechcelo spať...

Už sa blížilo k ránu, keď sa posunula nebezpečné ku kraju. Snáď len nespadne. Stačilo sa trošičku viac pootočiť a už by sa pomaly sypala dole kopcom. Avšak ona ako nič netušiaca ďalej spinkala. Male kamienky na kraji sa občas zosunuli a skotulali do neznáma. Asi by to nebol pekný pohľad keby...no to isto nie.

Dnešné myšlienky a slová ju vyčerpali nadobro. Spánok by jej len prospel v tomto a možno ráno bude mať viac otvorenú myseľ. Lepšie sa jej bude prechádzať tým, čo dnešný večer zažila a možno že si to všetko lepšie usporiadá. „Tak dobre." vzdala to. Nedokázala ho už viac presviedčať aby ešte boli spolu zobudení a ďalej sa rozprávali. Bolo jej s ním tak dobre, že tým jaj jej pohladil labku ju to len viac upokojilo a uspávalo. No stále nebola z toho nadšená, ráno zase pôjde on spať a bude zase bez neho. „Tak sa teda vidíme ráno. Dobrú noc." prehovorila porazená spánkom a s úsmevom zatvorila svoje očká. Dúfala že sa jej bude snívať niečo pekné a tiež dúfala že Iskovi to rýchlo v noci ubehne. Už nech ho zase ráno vidí.

„Moožno?" nebola si istá, bola unavená ale nechcete ísť spať. Stále sa snažila protestovať. Bola ako malé vlča čo nechcelo ísť spať. A nejde a nejde. Keď jej však odpovedal na jej otázku, zamyslela sa. To jej akože celú noc bude robiť strážcu? To jej prišlo nefér... Bola mu vďačná ale presedieť tu zvyšok noci neznelo ako moc veľká zábava. „a ty si si istý že ti to nebude vadiť?" spýtala sa a medzi tým sa snažila zadržať zivnutie. Položila svoju hlavu na zem a to bola jej osudová chyba. Hlava ako by sa jej prilepila a nemohla ju odtrhnúť od zeme. V jeden moment jej cinklo v hlave a tak jej napadlo, že či sa jej Iska vlastne ešte stále dotýka, no nemohka sa ani pozrieť.
„Ja ťa tu nechcem nechať len tak samého zobudeného." povedala namosurene počas toho ako ležala. Stále protestovala i keď jej telo vravelo niečo iné.

„Ahaa." usmiala sa už s pochopením. Už jej to bolo jasné. „Tak ale niekedy je pekné sa zasnívať a priať si niečo s tým, že možno to raz výjde." zadúmala sa nad tým. I keby to výjsť nemalo, snívať bolo pekné. Všimla si ako sa pozeral na svoje labky, úsmev jej ostal na tvári.
„Hm? Nie, nie som ešte unavená." odpovedala trochu vytrhnutá zo snívania. Možno sa jej trochu dalo spať, ale ešte vydrží. Chcela byť s ním čo najdlhšie sa len dalo. No akonáhle by si položila hlavu, asi by hneď zaspala. „Čo by si tu potom robil, keby zaspím?" spýtala sa s pobavením no zároveň tak vyzvedala. Zaujímalo ju to. Išiel by medzi tým loviť? Alebo by len tak ležal nečinne vedľa nej? To by mal zase dlhú noc. Preto bola zvedavá.
No ešte možno hodinku vydrží...a možno nie. Možno by to chcelo niečo podniknúť nech ju to ležanie neuspáva. Ale čo také? Mysel jej už nefungovala tak ako by mala. To vlastne celý večer odkedy sa stretla s Iskom.

To že by jej to nemal za zlé to netušila a radšej mu to povedala. Chcela byť k nemu úprimná i keď to malo znamenať že to pre ňu bude nepríjemné. Tajomstvo netajomstvo, ona by sa možno zo srandy urazila že jej to nechce povedať hih.
„Možno to nebolo zapotreby, ale ešte neviem, či sa my to splní. Možno raz áno." usmiala sa a trochu nechápala tie slová, že ona mu stačí. „Čo tym myslíš? Že ti ja stačím?" trochu nesmelo sa spýtala.
„Aww to je milé od teba." také prianie celkom nečakala. Bolo to od neho zlaté že takto myslí na ňu a jej bratov. Celkom sa cítila blbo že ona ich na chvíľu vypustila z hlavy.. jediné čo sa jej tam nachádzalo bol práve Iska. Bola trochu popletená. Trochu dosť.
Ako sa tak pozerala na oblohu, malinko si zívla, ale ešte nechcela ísť spať. No pomaly ale isto na ňu išla únava.

Prekvapila ju jeho otázka. Tak trochu to nečakala. „Popravde? Netuším. Niekto to vraví len pretože nechce sa podeliť so svojím prianim, iný na to veria, že sa to nesplní." vysvetlila. „Ja si myslím že záleží ako veľmi si to praješ, no i to ti nezaručí že sa to splní. No treba mať nádej, možno to raz výjde." usmiala sa. Keď sa tak nad tým zamyslela, teraz sa priznala že mu vlastne nechcela povedať svoje prianie a cítila sa za to zle. A bude sa cítiť zle ak sa on bude cítiť zle. „Ja som si priala... začala s priznaním, „..aby...aby som ti mohla splniť to čo si predtým vravel... to čo chceš, po čom túžiš." dostala nesmelo zo seba a opäť sa dobrovoľne prinútila začervenať. Hanbila sa za to čo práve vyslovila. Bude ju mať za blázna. Určite.
„Ehm, a čo by si si prial ty ak by si vedel, že sa to splní?" vyzvedala aby zakryla to čo práve povedala, s tým sa priznala.

Síce si to budú pamätať teraz, no neskôr ak sa naučí a prispôsobí hrejivým dotykom, možno to raz bude len vtipný príbeh na ktorý budú pobavene spomínať, ak im toto priateľstvo vydrží a nič zlé sa medzi nimi nestane. Čo by sa aj malo stať? Po tých pekných slovách snáď nič. Dúfala. Priala si to. Cítila sa pri ňom dobre, muselo im to vydržať.
Čakala či si bude niečo priať no namiesto toho padla otázka na ňu. „To sa predsa nehovoriii! Inak sa to nesplní." odvrávala a mierne sa zahanbila. Bolo to jednoznačne niečo s Iskom a nechcela to povedať nahlas. Čo by si o nej pomyslel?? I keď po tých slovách čo tu dneska padli, jak si vyznali... čo to bolo? Nevyznali si lásku, či snáď áno? Asi skôr nie....či? Sama netušila. Stále mu však nechcela povedať čo si priala. Čo ak sa jej to nesplní..ale ak bude na tom trvať možno ju presvedčí. „Ty si radšej niečo želaj." chcela ho k tomu dotiahnúť. Mala to isté na pláne sa ho spýtať. Chcela vedieť čo si bude želať ale keď si nebude nič želať, ako to zistí??? A to že sa to nesplní to je len báchorka! To dobre vedela ale potrebovala to použiť na svoju obhajobu aby to nemusela vravieť.

„Budem mať na pamäti." s úsmevom na neho pozerala, slzy pomaly pominuli. Len ten lesk po nich jej v očiach ostal. A možno ešte jedna sem tam spadla. Každý raz občas potrebuje podržať. A v jej prípade to nebola žiadna výnimka. Jeden sa nenazdá a dostane sa do takej situácie ktorý sám nezvládne a vždy je lepšie mať po boku niekoho, s kým danú situáciu prekoná. Vždy to bolo jednoduchšie s niekým, než ako bojovať sám.
Nerozplakal ju v zlom slova zmysle, práve naopak, jeho slová ju tešili a od dojatia to jednoducho nevydržala. Prežívala to až moc emočne. Trochu sa bála k nemu natiahnuť labku, ale prekonala sa a napokon sa jej aj oprel o jej labku. Opäť sa pousmiala, prišlo jej to ako dobré znamenie. „A dúfam že tomu tak aj bude." dodala k jeho slovám. Keď veci išli plynulo a hladko, všetko išlo jednodušie a tak mohla dúfať že sa Iskové slová naplnia. Svoju labku zase stiahla a tú druhú nechala Iskovi nech jej ju drží. Pozrela sa na chvíľu na oblohu. Hviezdy žiarili, sem tam nejaká spadla. „Spadla hviezda, niečo si želaj. Ja už som si želala." prehovorila a opäť sa pozrela na neho aby sa ujistila že si bude niečo priať.

Netušila čo má robiť, cítila sa zvláštne. Ako by sedela v klietke niekde za mrežami a nemohla sa k nemu ostať bližšie aby ho utíšila. Ani jej labka sa nedostala ďalej aby jej v tom výčitky svedomia nezabranili... prežívala malý chaos vo svojej mysli, vo svojom srdci. Nevedela čo môže, čo radšej nie. Bola zmätená. Preto i nechápala čo sa robí, keď Iskova labka sa blížila k tej jej. No napokon zodvihla tú svoju a priblížila sa s ňou až k tej jeho. Nechcela sa mu uhnúť. Klamala by ak by povedala že sa ho nechce dotknúť. A Iska sa jej dotkol. Nerozumela tomu čo sa bude diať. No keď vypustil zo seba slová, ktoré nečakala, chcelo sa aj jej plakať z dojatia. To ako to vnímal bolo pre ňu dôležité a sama si tak úplne neuvedomovala, že takto to celé mohlo byť. Že takto to vnímal. Strach z toho že ju stratí a rovnako tak aj jej podporu ju dojalo a slzičky sa jej začali tlačiť do očí. Snažila sa však neplakať. Niečo také by možno očakávala od svojích bratov, keďže sa im už raz stratila. Ale od Isky? Boli to krásne slová. „Neviem si predstaviť že by som o teba prišla. Vždy budem stáť pri tebe keď to budeš potrebovať." odpovedala mu na prvú časť slov s úsmevom a vtedy sa jej trochu sĺz spustilo. Len tá predstava ju drtila a práve kvôli tomu ju to donutilo vyroniť pár slzičiek.
Napokon sa odhodlala, nejakým spôsobom sa posadila na svoje zadné nožky, tak ako aj predtým pod najvyšším stromom tak, aby mu druhou labkou utrela tie staré slzičky ktoré sa pomalinky kotulali po jeho líci a druhú labku jej držal on. Nevedela čo na jeho slová povedať. Mrzelo ju to, čo všetko on prežíval kvôli jeho strachu. Znelo to priam hrozne. Niečo také by ona asi nezvaldla. Už len súdiac podľa tejto situácie, keď si povedala že sa ho nebude dotýkať, aby to nepokašlala a čo teraz spravila? Utrela mu slzičky jemným dotykom ale. „Spoločne to postupne zvládneme." odpovedala mu jemne. Jeho želania ju prekvapovali viac než si sama myslela, no nechcela vyzerať nijak prekvapene. Chápala to, síce nevedela čo presne prežíva, snažila sa do toho vcítiť a mrzelo ju to. Vedela však že to spoločne zvládnuť, aj keby to malo trvať večnosť. Jedného dna to jednoducho výjde a bude sa cítiť tak ako si praje. Bola rada že sa jej priznal. Aspoň to mohla lepšie pochopiť a nebude si už zle vysvetľovať isté situácie. Nebude ju to tak bolieť.

Trochu nerozumela tomu čo sa deje. Príde mu úžasná a výnimočná. Má ju rád. Ale tam to končí? Či sa tu môže nachádzať niečo viac? Zároveň však ďalšia reakcia ohľadom dotyku na ňu pôsobila ako keby jej tieto veci odpovedal len preto, aby sa necítila zle a možno si ju chcel motať okolo labky...ale takto na ňu nepôsobil. On určite nie je taký. Bol milý, zlatý, dobrosrdečný. Len sa trochu bál. Mal svoj strach s ktorým bojoval. Len kvôli tomu to bolo mierne mätúce. Boli spolu len pár krát. Nevedela ani ona povedať či už niečo k nemu cíti no zároveň však to čo doteraz vyšlo z jej úst myslela úprimne.
Pri jeho slovách sa smutne tvárila i keď si snažila ten úsmev miestami odrziavať. Bolelo ju to, to áno ale snažila si to vysvetliť tak aby to nebola jeho chyba, ale chyba strachu. Kúsok sa k nemu priblížila aby nemali od seba zase nejaký veľký rozostup.
„Neber si to zle prosím ťa, snažíš sa prekonať svoj strach a urobil si čo si mohol." všimla si že zhodiť vinu na ňu nefungovalo v utišovaní a tak s tým naďalej nepokračovala. Nechcela ho ešte viac rozrušiť i keď si stále myslela že to ona prehnala. „Raz sa ti to určite podarí, nestrácam v tebe nádej." s úsmevom sa stane na neho pozerala i keď jeho pohľad smeroval niekam inam. Možno bola trošinku sklamaná ale aj keby chcela, nedalo sa na neho hnevať. Natiahla k nemu labku, i keď na pol cesty sa zastavila. Váhala. Keď nechcela aby mu slzičky tiekli. Keď to bude len taký mini dotyk to by nemuselo bolieť nie? Bola strašná. Teraz vravela že išla na neho rýchlo a opäť sa ho chce dotknúť? Čo už vôbec nerozmýšľa??? Stiahla svoju labku naspäť k sebe. Rozmyslela si to. Nebude ho trápiť... Čo by to bola za kamarátku. Zmierila sa s tým, síce nad tým všetkým bude asi veľmi dlho rozmýšľať a bude sa možno trošinku báť svojich ďalších krokov. No snáď to nebude nič strašné.

Usmiala sa na jeho slová. Boli hrejivé a povzbudivé. Vedela že to myslí dobre, ani inak to nepochopila. Nemala dôvod to zle chápať i keby ju napadne iná varianta cez inú uhol pohľadu. Pri ďalšej vete by sa červenala až po uši, ak to išlo vidieť v tom šere. Potešilo ju to a začala koncom chvosta vrtieť. Hanbila sa v dobrom slova zmysle. Nazval ju desaťkrát viac výnimočnou a ona netušila prečo. „Ale nuu, to nie je pravdaa." jeho slová ju tešili ale nechcela si ich priznať. Znelo to moc dobre na to aby to bola pravda. Odvratila od neho pohľad, nedokázala sa na neho pozerať jak sa začala "červenať." Prešla si labkou po nose aby zakryla svoju tvár aspoň na chvíľu. Srdce jej rýchlo búšilo odkedy prehovorila no teraz sa jej tep snáď ešte viac zvýšil. Strašne to prežívala.
Vylakane sa na neho pozrela keď odskočil preč po trhnutí. Zľakla sa či sa mu niečo nestalo ale podľa slov sa zdálo že len jeho strach ho premohol. Išla prirýchlo...jej srdce akoby sa natrhlo ale samozrejme že tomu rozumela. Strach je niečo čomu sa ťažko čelí a nemohla mu to mať predsa za zlé nie? Keď sa ona boji vody, tiež by ju tam nikto nehodil že plávaj nech sa to naučiš. Bolo zvláštne cítiť celý ten chlad na jej boku, no dlho to netrvalo, takže sotva si na to zvykla. Už už si chcela povzdychnuť posmutne, no keď videla že mu tečú slzy po lícach ihneď spozornila a na svoj smútok ihneď zabudla. Nechcela aby plakal, nevedela že to bude až takto brať. Jedine čo teraz vedela z jeho plaču vyzistiť že mu to bolo vážne ľúto.
„Nič sa nedeje Iska, verím ti že ti to je ľúto a samozrejme že nie si slaboch. Ja som išla na to moc rýchlo. To ty mne prepáč." z lehu sa posadila. Nepribližovala sa k nemu i keď by mu teraz najradšej utrela slzy a objala ho. No pre dnešok sa ho radšej dotýkať už nebude i keď mala veľké nutkanie mu aspoň tie slzy utrieť. Bez objatia vlastne ani nevedela nikoho utíšiť. Nevedela čo má robiť. Len s malinkým úsmevom sa na neho pozerala aby vedel, že sa nehnevá. „Prosím nebuď smutný, vážne sa nič nestalo." jemne prehovorila. „Nabudúce pôjdeme zase pomaly, malými kúskami. Už budem vedieť." málinko sa usmievala. Trápilo ju, aká bola hŕhŕ do všetkého a kvôli tomu takto potrápila Isku. Bola na seba nahnevaná, niekde tam vo vnútri, tak aby to on nevidel, nevnímal.

Všimla si že ho trochu vykolajila a toho sa trochu bála... keď ona je proste taká povaha. Nevie to vydržať a to čo cíti chce dať hneď najavo. Chce aby dotyčný, v tomto prípade Iska, o tom vedel skôr než môže byť neskoro. Prečo neskoro? Nu mohlo sa prihodiť čokoľvek a potom by si vyčítala do konca života že keď mala tú možnosť tak čušala. Výnimočný. „Ano." prikývla na jeho jednoslovú otázku. „Áno vďaka tomu. Lišíš sa od ostatných a to je na tebe práve to jedinečné... Že nie si ako ostatní. Ani ja nie som ako bežný vlk a príde mi to občas také, že jednoducho nikde kvôli tomu nezapadám.Ty to máš možno rovnako, alebo to je kvôli niečomu inému. Neviem. No ja ťa vnímam takto...nevidím na tom nič zlé." spustila na svoju obhajobu, snažila sa znieť kľudne a s úsmevom, no nie vždy sa jej to darilo a občas bola taká rozochvená, keďže vravela takto priamo o svojích pocitoch prvý krát. Jej pohľad sa stretával s tým jeho, miestami sa pozrela opäť na oblohu, či kdesi bokom. No snažila sa najmä rozprávať priamo na neho a udržať si očný kontakt aby vedel že mu neklame, že vraví pravdu. Bolo to ťažšie než si myslela, s celým týmto sa zdôveriť.
Keď dostala od neho súhlas, prikývla a už len mlčky sa opatrne o neho oprela svojím bokom tak, aby mu nezavadzalo jej krídlo. Opäť jej pohľad padol na hviezdy. Videla spadnúť hviezdu, alebo sa jej len zrak nervózne mihol? Nebola si istá a tak sa ďalej pozerala. Napokon naozaj videla aj ďalšiu spadnúť. Niečo si priala.

Prikývla súhlasne na jeho slová. „To je len tá sila zvyku. Určite ti to raz príde úplne normálne." prehovorila isto ako by to bolo teraz vedela. S úsmevom sa na neho pozerala keď vravel o jej hrejivom dotyku. Aj ore ňu bolo v podstate nové sa dotýkať niekoho tak chladivého. Nebola to bežná vec ale neprekážalo jej to. Práveže mala akoby potrebu sa ho znova dotknúť. Miestami sa jej nechcelo veriť že tomu tak naozaj je.
„Nie nie, neospravedlňuj sa. Mne to nijak nevadí." ihneď ho ujisťovala. „Praveže si s tým výnimočný." obhajovala. „...Aspoň teda pre mňa." dodala trochu nesmelo i keď vedela že tomu tak bolo, bala sa že ho s tým vystraší alebo niečo na ten spôsob. Že mu to jednoducho nebude príjemné. Mala chuť sa oň oprieť, no nevedela či môže... spýta sa ho to, nespýta sa ho to...to bola dilema.
„Môžem... môžem sa skúsiť o teba oprieť?" dostala zo seba ako z chlpateho konerca. Išlo to ťažko ale niečo jej proste nedovolilo sa nespýtať... za spytanie nič nedám... keď nebude súhlasiť, nič sa nestane.

Bola rada že súhlasil a že nemusela odtiaľto odchádzať počas noci. Možno že tu ešte aj ráno ostane spať. Kto vie. Noci síce bývali krátke ale mali ešte mnoho času ktorý mohli stráviť so sebou.
„Popravde aj ja." pobavene odpovedala. „Labku mám síce studenú, ale nie je to také, že by mi to vadilo. Je to pre mňa akoby chodím po lesnom potôčku, alebo po snehu." vysvetľovala s kľudným tónom hlasu. Nebolo to nič strašné, že by jej mala odpadnúť nožka kvôli dotyku? To by bolo zvláštne. Inak ako nôžku stiahol a tým sa ich dotyk prerušil, bola z toho trochu smutná, no svoj smútok nedávala moc najavo i keď mierny nádych toho tam bol. Mohol si to všimnúť, keby sa lepšie pozrie.
Hm, čo teraz? Pozrela sa opäť na oblohu. Hviezdy začínali pomalí čoraz viac žiariť. Bolo by krásne keby vidí nejakú padať. Mohla by si želať niečo...a asi by aj vedela čo.

Čas plynul naozaj rýchlo, to bola pravda, no únava ju ešte nezasiahla našťastie. Poobedňajší šlofík jej stačil na zatiaľ ib keď možno celú no predsa len nevydrží... No mohla tu ostať spať, no nie? „Tiež by som tu veľmi rada ostala a ani nie som nejak unavená zatiaľ." odpovedala na jeho otázky. No nechcela mu brániť ak by náhodou chcel ísť loviť aby sa necítil zle že sa tu s ňou "fláka".
Chcela by si jednu kytičku odtrhnúť ale zároveň sa bála že už potom nebude svietiť...a tak ju zatiaľ nechala na pokoji. Neskôr to určite otestuje. Chvíľu sa na kvietok ešte pozerala, aspoň tu nebudú mať úplnú tmu a budú na seba lepšie vidieť. Obrátila svoj pohľad opäť na Isku, ale teda skôr na jeho labku. Tento dotyk bol dlhší než ten predtým, či sa jej to snáď zdálo? Celkom stratila pojem o čase a jeho chladný kožuštek na jej labke jej občas spôsobil zimomriavky ale nič hrozné. „Ako to teraz vnímaš?" spýtala sa nadväzujúco k téme ktorú "začala" cez svoj pohľad na ich labky. Nechcela na to upozorniť ale zrak jej tam ušiel omylom a tak už spustila. Ani ju nenapadlo že otázka mohla mať viac odpovedí, možno aj na predchádzajúcejšiu tému ktorá im zamotala hlavy ale možno už na to aspoň na malú chvíľu zabudli... chvíľu sa zamyslieť a jeden by netušil čo presne povedať.