Príspevky užívateľa

„Som rada." priznala sa mu k slovám ohľadom jeho stave. Či snáď bolo niečo na to zlé? Určite nie.
„Budem sa tešiť." až jej bolo ľúto že s ním neostane celý deň. Ale čo sa dá narobiť. Navyše žijú na jednom území takže k sebe nemajú ďaleko. Takže žiadne starosti naokolo zbytočností, hih.
„Pokusím sa ale nemôžem ti to sľúbiť." pobavene odpovedala a vyplazený jazyk mu opätovala. Ako malé decká. „Ty tak isto. Maj sa." s úsmevom sa s ním rozlúčila. Zobrala si svoj dar, ktorý jej ulovil a išla si ho niekam zaniesť. Potom pravdepodobne asi loviť. Kto vie.

„A už sa teda cítiš lepšie predpokladám. Minimálne tak teda vypadáš." zavrtila chvostom tak ako to ona vie. Zabudla sa ho na to spýtať, nevadí. Skôr či neskôr by sa spýtala i keby to nespomenul.
„Tak teda odpočívaj a potom niekedy môžme niečo ďalšie podniknúť." dodala ešte. Nechcela mu priťažiť na zdraví keď mu bola liečba stanovená, alebo teda tie odporúčania povedané takže radšej sa poberie robiť si svoje.
„Nu a dávaj si pozor aby si sa v nej nezmrazil." zazubila sa, predstava celkom vtipná. By ju zaujímalo ako by ho v tejto situácii zachraňovala. No, bola by to asi pekná sranda. „Netuším, ale asi pôjdem loviť." odpovedala jednoducho. „i keď moc sa mi nechce." dodala s tichým smieškom. Postavila sa a bola pripravená odísť. Teda vziať svoj dar od Isky a pobrať sa svojou cestou, kam ju nohy na lov povedú.

„Asi máš pravdu." odpovedala na slová kde vravel že je to pochopiteľné. „valstne ani ja keď sa tak nad tým zamyslím." podotkla pri jeho slovách. Asi boli vážne nejaký zvláštny druh vlka ktorý nebol taký bežný. Hm. Zaujímavé.
„Jo, štyri oči." pobavene kukla na Isku, videla jeho prekvapenie. Je pravda že ani takí vlci sa tu tak často nevidia, ak vôbec. Hah. „Ehm a inak, čo máš na pláne po zvyšok dňa?" vyzvedala, sama nevedela čo tak úplne ide robiť, možno by si mohli nájsť spoločnú činnosť? Alebo len zanesie dar od Isky a pôjde loviť... alebo prekonávať svoj strach?? Ťažko povedať, možnosti bolo mnoho.

Zavrtenie chvostu mu opätovala ale len jej koncom aby tu nemáchala všade tade s tým dlhým bičom čo mala na zadku. Čo sa týka jej brata, ani len nepomyslela že by sa mu mohlo niečo stať. Nemala dôvod, cítila že je stále nažive a na takéto zle veci nerada myslí.
Na chvíľu sa zamyslela nad tým ako vyzerá jej brat. Popravde už ho veľmi dlho nevidela a uvedomila si že v podstate si ani není istá. „Pamatám si, že bol tmavého sfarbenia- sivá/šedá farba s krídlami ako mám ja len tie tiež boli tmavé s orandžovým prechodom. Akože keby ho vidím, tak viem ho spoznať ale kto vie či sa za taký čas nezmenil." vysvetlila. „Jo a má dva páry oči a veľké nožky predné." dodala čo si ešte spomenula. Mala istý obraz svojho brata, ale boli ešte len šteňatá keď sa stratili. A i jej sa dokonca úplne zmenil kožušek za ten čas, div že ju Cyro spoznal.

Kukla naňho už trochu ukludnená jeho slovami. Odľahlo jej. Už videla ako sa rúti celý svet, ale to mala len prehnané predstavy. „Budem dúfať teda, že to bolo v pohode." odpovedala napokon i s úsmevom aj keď sa chcela pýtať svojimi neistými otázkami: Isto? Nevraví to len preto aby som sa necítila zle? a podobne. No odpustila si ich, nechcela robiť drama queen kvôli takej , pre niekoho malej drobnosti.
Jeho otázka mohla znieť rôzne z iných uhlov pohľadu, až by ju to nútilo sa začervenať, že sa jej chce znova dotknúť. Ale čo by ona pre neho nespravila! „Samozrejmez nemám problém. Budem len rada." odpovedala mu. Potešilo ju to a navyše to potvrdilo jeho predošlé slová a cítila sa o čosi lepšie. Všimla si aký bol pri tom trošinku nervózny. Prekonáva svoj strach snahou o ďalší pokus dotyku. Správne kroky.

„To by bolo milé od teba, ale ani len netušil, kde s tým hľadaním začať." odpovedala mu na jeho ponuku, no nemala s tým problém, práve naopak. „Predpokladam že ďaleko od nás nebude mať." zasmiala sa na jeho slovách ohľadom toho aký sú úžasný. Ani by jej nenapadlo že si toto niekto bude myslieť. Na ďalšie slová už len prikývla.

Uchechtla sa nad jeho odpoveďou. „To som rada,. že to nie je niečo hrozné." odpovedala. Cítila by sa zdrtene, keby jej dotyk bol pre niekoho nepríjemný. A možno že aj bol pre Jarumiho a preto ho od seba tým odohnala...ale to sa už asi nikdy od neho nedozvie. Bola rada že tento prvý krok zvládli bez nejakých komplikácií a ani jednému z nich to nijak neublížilo.
Veľkostný rozdiel ich labiek jej rovnako prišiel zaujímavý a možno trochu vtipný, no nemala v pláne to zmieniť. Prišlo jej to roztomilé no bála sa že jemu by to mohla znepríjemniť. A už len to že neskôr potom jej činu dal tie packy preč, ju to trochu mrzelo. Možno predsa len išla na neho rýchlo i keď nechcela. Dúfala však že keď už sa mi darilo tak dobre, že to bude v pohode... očividne asi nebolo a mrzelo ju to. „To bola pre mňa maličkosť a prepáč mi ak som ti s tým spravila niečo nepríjemné, mrzí ma to. Nechcela som." odpovedala úprimne. Nechcela byť s ním za zlé. Zvyšok jeho vety si domyslela, pochopila čo tým myslel. No mierne dúfala že bude mať ešte ďalšiu príležitosť mu opäť s týmto pomôcť.

„Áno, Cyrano a Caligo sú mojí súrodenci, akurát že o Caligovi nič viac netuším. Neviem kam on zase zmizol. Viem že tu prišiel s bratom ale potom ušiel." Vysvetlila. „No snáď raz sa mi ho podarí nájsť. Verím že hej." už sa naladila s úsmevom a pozitívnou mysľou. Nechcela naladiť smutnú atmosféru. „Aká krásna nahoda, ja som tu prišla kvôli bratovi." odpovedala na jeho ďalšie slová.

Za blázna ho nemala. Isteže bol to zvláštny strach, s takým sa jeden nie tak často stretáva ak vôbec, no každý sa niečo bojí, prekoná strach a nájde sa možno ďalší, nový. Život bol nevyspytateľný a možnosti bolo mnoho.
Trpezlivo vyčkávala kým dôjde k dotyku. Sama nevedela čo úplne očakávať a pri prvom náznaku dotknutia jej prešiel jemný mráz po chrbte. Nič čo by jej nejak zle robilo, len to bolo zvláštne sa sústrediť na jeden bežný dotyk. No pravdu povediac, prišlo jej to príjemné. Ani ten chládok jej nevadil cez jej srsť. Sledovala jeho reakcie, opäť to škubnutie ktoré robil už pri prvom stretnutí, ktoré vtedy nevnímala nejak moc. Vtedy sa sústredila na iné veci. Nechala ho nech ide takým tempom ako mu to vyhovuje. Nenáhlila ho, vyčkávala trpezlivo, neuhýbala. Cítila sa príjemne, ako keď sa jemnunkého snehu dotkla. Napokon sa ich dve labky dotkli úplne a ona sa na neho s kľudným úsmevom pozrela. „Ako sa cítiš?" prehovorila zvedavo no jemne, aby neznela tak, že na neho tlačí. Ak svoju labku hneď nestiahol, tak chvíľu po jej slovách sa posadila celou váhou na zadné nožky a priložila na jeho labku i svoju druhú labku, z jednej aj druhej strany.
Na jeho vtipné priznanie sa zasmiala. Ona nemala žiadnu vtipnú storku so svojímim ohňom a tak ďalej už nepokračovala. „No...poopravde ani neviem. Nepoznala som to tu ešte vtedy, že vôbec. Ako sme kráčali so súrodencami tak moju pozornosť upútalo niečo iné...ani som sa nenazdala a boli preč. Snažila som sa ich nájsť, no podarilo sa mi to až nedávno..." znela trochu skleslo. „No hlavne že som ich našla. Rovnakú chybu už neurobím." dodala už viac s pozitívnejším tónom.

Bola rada že súhlasil i keď vyzeral nervozne ako zdvihol labku. „I
Mhm, iste." prikývla s dobrou náladou, nebála sa a i keby, nechcela ho stresovať ešte viac. Trochu sa v sede prisunula bližšie aby nemusela taký kus naťahovať labku a potom jednu z tých svojich dala pred seba. Čakala aby ju on položil na tú jej. Síce mala chuť mu s oboma labkami chytiť tú jeho, tak moc bola zvedavá, no nechcela ho vylákať. Predsa len je to strach ktorý má z určitého dôvodu, takže to nechcela ešte viac zhoršiť.
„Oh, to mi ani nenapadlo." dodala k jeho poznámke že by voda mohla zamrznúť. Pobavila sa na tom. Aspoň by mal mrazené nutrie a nepokazili sa mu! Hah.
„Ja som sa tu ocitla vlastne ešte predminulú zimu, našiel nás bývali alfa Raymond ak si dobre spomínam, ale akosi sa mi podarilo stratiť od súrodencov...a tento rok od zimy opäť. Ale už ako oficiálny člen." odpovedala na jeho otázku. Vlastne toto snáď ešte nikomu nerozprávala... či hej? Už ani sama nevie. Možno Jarumimu a Cyranovi...alebo len sama sebe. Záležalo vôbec na tom? Pravdepodobne nie nejak moc.

„Ak by ma niečo bolelo, dám ti vedieť skôr než sa mi niečo stane." ujistila ho aby vedel že vážne sa nemusí ničoho báť. Nemala s tým problém, naozaj. Veľmi mu chcela pomôcť, i keby sa jedná o kohokoľvek, rada pomáha druhým. No zároveň to brala aj tak že za tú korisť čo jej doniesol, mu neopätovala ona toľko pomoci ako sa jej on poďakoval takže tak... važila si to od neho a kľudne by mu pomohla aj tisíc krát znova.
„Aj to bolo ťažké no..." nečakala že bude reagovať s obdivom či čímsi takým na ten spôsob. Ale mierne jej odlahlo. „Ale zvládol, prosím ťa, keď sok to zvládla ja tak ty ľavou-zadnou." pobavene prehovorila. Na ďalšie slová len prikývla. Nevedela si predstaviť čo by s ňou bolo keby nenarazi na túto svorku. Možno by tu už ani nebola, keby sa jej tá nešťastná príhoda stane niekde mimo územia svorky a nenašiel by ju tam nikto. Vtedy mala šťastie...ale mohlo to byť aj iné územie svorky, napríklad Prizrační a možno by skončila tam a nikdy by nezistila aký je Iska fajn.

„A mohla by som ti s tým nejak pomôcť? Neviem síce ako, ale treba skúsiť všetko. Stačí len povedať." usmiala sa a bola pripravená mu hocijak v tom pomôcť i keby jej to malo ublížiť ale verila, že jej nemá ako ublížiť. Bola otvorená všetkému. Keď jej neubližil pád, tak toto bude v poriadku.
„No občas môžu nastať situácie, kedy si to vec vyžaduje. Napríklad na ceremoniále som sa rozhodla uloviť nutriu, ktorá mi ušla do vody." zasmiala sa nad svojou ďalšiou hlúposťou. „Ale zvládla sok to, nerozmýšľala som nad svojím strachom. Navyše som vedela že tam mám dozor tak som sa menej bala i keď...no nebolo to príjemné." bolo strašné čo vtedy prežívala, no všetko sa zvrtlo tak rýchlo, že si to moc neuvedomovala. „Občas nerozmýšlam nad následkami..." zamrmlala trochu zahanbene keď jej vlastne došlo že vraví o sebe v nie peknom svetle i keď konečný výsledok bol úspešný. Už veľakrát takto ohrozila svoj život a asi to nebude posledný krát.
„To teda ano, je ich tú dosť. Ja by som si zase rada vyskúšala ľadovú mágiu." rozmýšľala. „Ktovie ako by to bolo keby to máme naopak, možno by sme sa ani nestretli. Čož by bola škoda samozrejme." podotkla a so stálym úsmevom naň vravela.
„Ďakujem ti krásne." uznala napokon, ako bola ona predtým tvrdohlavá, tak on je dnes a trvá si na svojom. Navyše dary by sa nemali odmietať. „Veľmi si to vážim." dodala a k jeho ďalším slovám sa zasmiala, vedela presne o čom vraví.

Aby stále len neležala na zemi, posadila sa aj ona. Opäť mala na tvári prekvapený vyraz. Čo ona len ešte nezistí! Ešte nepočula že by mohol mať niekto strach z niečoho tak bežného ako je dotyk, no stane sa. Netušila kvôli čomu to je, či má zlú skúsenosť alebo to je všetko len kvôli jeho mágii, mohla si domýšľať ale vyzvedať nechcela. Vyzeral že ho to trápi a že ťažko sa mu to vraví, nechcela mu to ešte viac zneprijemňovať. Nechala teda na ňom, či jej to vysvetlí sám od seba alebo nie. V každom prípade nebude mu to mať za zlé. „Netuším prečo tomu tak je, ale ver mi, že sa toho nemusíš báť. Či snáď bolo to tak hrozné naposledy?" usmiala sa, keď sa zbavila svojho prekvapeného výrazu. „Každopádne sa za to nemusíš cítiť zle. Každý sme nejaký...ja sa napríklad bojím hlbšej vody. Nie som dobrý plavec." priznala mu svoje aby sa necítil zle, že iba on je tu ten, čo má zlú vlastnosť.
Zasmiala keď zavtipkoval. „Tak to ja mám úplný protiklad oproti tebe. Ja viem chrliť oheň a vtedy aj moja hruď je horúca na dotyk." povedala aj o sebe na porovnanie. Zaujímavé toď. Aké by to bolo ovládať ľad? Asi by sa jej to veľmi páčilo. Navyše svoju mágiu nevyužila tiež pekne dlho.
Občas sa pozrela mimo, občas na neho a sem tam si ho nenápadne prezrela. Krásny huňatý kožuštek mal. Zatiaľ čo ona len kratšiu srsť so šupinami. Keď zamumlal, že na niečo zabudol, spozornila. Počkať počkať čože? pozerala sa na jeho úlovok, pozrela sa naňho. „To si vážne nemusel. Veď to bola maličkosť." zasmiala aa nervózne. Nečakala že jej to takto vráti a nevedela čo iné má povedať. „Veľmi ti ďakujem ale to nemôžem prijať, veď je to tvoj úlovok." bola mu vďačná ale toto jej prišlo moc. Veď mu len dala malého zajaca a odviedla ho do jaskyne...to by predsa spravil každý ne... či?

Keby si niečo spraví, má si to za zlé, pretože Iska by mal len navyše starosti...a to by samozrejme nechcela. Našťastie dopadla dobre. Nedajbože by ublížila aj jemu keby tá vetva spadne na oboch. By sa mu za to už ani len na oči neukázala ako by sa cítila zle že mu dokázala ublížiť svojou hlúposťou.
Natočila svoju hlávku mierne na bok, čakajúc na zvyšok odpovede na jej otázku. Keď odpoveď dostala, prekvapilo ju to. „Oh, ahaa, tak to preto ten chládok cítim." zamyslene dodala. „Nepríde mi to ako nič hrozné, najmä teraz cez leto by to vedelo určite niektorých vlkov príjemné schladiť." usmiala sa aby ho povzbudila. Všimla si jeho reakcie, asi s tým nemal dobre skúsenosti i keď nechápala prečo tomu tak je. Nenapadlo jej aké to môže byť cez zimu. „Vieš aj niečo zmraziť a tak? Či len tento chládok používať?" vyzvedala. V zápätí jej vlastne napadlo že predtým nič necítila...„Počkaj, ale však keď som ťa vtedy podopierala tak som nič také necítila." zamyslela sa opäť a čakala či dostane odpoveď. Prišlo jej to zrazu akési zvláštne. Možno sa vie ten chlad vyprchať a potom mu je zle? To jej jediné napadlo... netušila inak že prečo. Každopádne bola zvedavá.
„Pokusím sa." so zubatým úsmevom dodala k jeho slovám, aby si neublížila keď ho bude lakať.

Bola rada že to zobral v pohode, mierne jej aj odlahlo i keď sa moc neobávala. Veď kto by sa hneval na ňu, všakže? Hihi.
Po páde a pri otázke či je v pohode zhodnocovala situáciu. Obzrela sa po svojom tele. Nezdalo sa jej za by jej niečo bolo. Možno akurát tak modrinu bude mať a pár škrabančekov ale nič čo by sa nedalo vyliečiť bežným oliznutím ako to majú zvieratá bežne vo zvyku. „Vypadá to tak že som v poriadku." nesvojsky sa uchechtla, snáď len jej nevynadá za jej blbnutie. Všimla si jeho labky ako sa dostala len na pol cesty a potom ju už len stiahol k sebe naspäť. Čo dostal nejaký kŕč? „Neboj sa, ja nehryziem." prehovorila čudujúc sa prečo tomu tak spravil. Zároveň tak mierne zacítila akýsi chládok keď už boli pri sebe bližšie.
„Toľkokrát to len bude možné." opätovala mu úsmev. Tento pád nebol v pláne ale tak Eirlys bola za každú srandu, najmä tu nečakanú.

Pobavene sa na neho pozerala, vyšlo jej to presne tak ako chcela. „Prepáč, nedalo mi to." ospravedlnila sa úprimne síc s pobaveným tónom ale snáď jej odpustí. Nemyslela to zle. „Nále, ani mňa by nenapadlo sa pozrieť len tak so koruny stromu či tam na mňa nejaký vlk nečíha. Už len tá myšlienka znie vtipne ale vidíš, stane sa." zasmiala sa nad tou myšlienkou. Znelo to ako keby má nejaký vtáčik zaútočiť po vlkovi, lebo vlk na strome to sa len tak nevidí. Dáva to zmysel? Možno nie, možno áno. Občas je trochu pomätená ako vlča. Veď však aj teraz sa tak správa. Strašiť druhých... detinská vec, no nie?
„Len tak... Som sa...nudila??" snažila sa nájsť dôvod ale jednoducho žiadny nemala. „S chvostom najmä ako môžeš vidieť." usmiala sa nevinne keď v tom sa nalomila vetva a skôr než stihla sa pustiť tak spadla spolu s ňou na zem. Našťastie vetva nespadla na ňu a nijak moc jej neublížila. „Upsik, nepodarilo sa." povedala s lístim na hlave.

Keď zistila že sa napokon naozaj jedná o Iska, myslela si že si ju všimne ale nevšimol. O to lepšie pre ňu. Mohla ho prekvapiť s pozdravom a trochu sa pri tom zabaviť. Snáď jej to nebude mať za zlé. Sledovala ho až kým si neprišiel odpočinúť rovno pod ňu. S úsmevom sa naň pozerala.
Nanovo ale napevno obmotala svoj chvost okolo vetve na ktorej lezala a spustila sa dole aby ho prekvapila. Vysela vo vzduchu a tiež sa trochu pridržiavala krídlami. „Ahoj, pomôžem ti s tým?" so zubatým úsmevom prehovorila hneď jak sa nečakane "spustila". Čakala že sa zlakne ale ak ne tak ne. Bola rada že ho vidí. Naposledy nebol zrovna v najlepšom stave ale tešilo ju že už bol na tom lepšie.