Príspevky užívateľa

Bolo ešte len ráno a Eirlys si zatiaľ len tak leňošila. Motala sa okolo stromu s pohľadom upreným do listnatej koruny. Rozhodla sa ho zdolať. S ľahkým mávnutím krídiel podskočila aby sa dostala k prvej veľkej vetve, ktorá sa zdala že ju udrží, síc sa kývala. Hop sem hop tam, skákala si po konároch div sa jeden nezlomil. Svojimi extra pazurmi na krídlach sa pridržiavala aby nestratila rovnováhu a rovnako aj chvost obmotaný okolo konára jej napomáhal. Občas niečo prasklo ale nejak to nevnímala. Už pár krát liezla po stromoch ale tento bol o čosi iný, väčší. Dobre by sa tu odpočívalo. Na chvíľu si aj lahla na jeden z tých hrubších časti a obmotala svoj dlhy chvost pre poistku.
Zdálo sa jej že pohybu zazrela, navyše i jej uši zaznamenali akýsi ťahavý pohyb. Začala sa zaujímať o čo sa jedná, no stále z toho istého miesta. Nakláňala sa, aby videla cez husté lístie a konáre čo jej bránili vo výhľade. Asi tušila o koho sa jedná. Špecifické farby vedela rozpoznať no nebola si istá až kým sa nepriblížil takmer úplne. Nebola síce najvyššie, ani ďaleko od zeme, no zle sa jej pozeralo.

Trochu sebou škubla keď nahle prehovoril hrubý hlas, Feier znel creepy. Pravdepodobne mal na starosti niečo iné a znel ako by ho vyrušili pri dôležitej činnosti. Ale bohužiaľ, niektoré veci sa jednoducho nedali ovplyvniť a proste sa stali. „Zdravím Vás Feiere. Našla som Isku ležať na zemi, tvrdil že zakopol počas lovu. Všimla som si ho chvíľu potom ako okolo mňa prebehlo pár sŕn. Dychčal, bol úplne horúci a tak som ho doviedla k lesnej riečke, kde sa schladil." a to bolo tak nejak v skratke všetko. Nevedela čo viac by chcel ešte vedieť, zvyšok bol nepodstatný a všetko dôležité asi povedala. A už sa brali preč... Bez slova. Ach jo. „Drž sa Iska, snáď ti bude čoskoro lepšie." zvolala pri ich odchode a sama sa pobrala preč. Nemala tu už čo robiť. Zajac ostal na mieste kde predtým Iska ležal a ona sa pobrala preč, na ďalší lov.

Dormanský hvozd →

Trvalo nejakú tú chvíľu kým prešli taký kus cesty v stave akom bol Iska. No museli byť trpezlivý, netušili o čo sa jedná, minimálne teda Eirlys netušila čo sa to deje s Iskom. Nebola odborníkom, s upalom sa ešte nestretla, takže radšej to nechá na odborníkov než aby vymýšľala svoje konšpiračné teórie ohľadom Isky.
Dúfala však, že mu bude čoskoro lepšie. Snáď bude v poriadku... prešlo jej starostlivo hlavou. Napokon teda konečne dorazili do relativne chladnej jaskyne. Dúfala že nebude musieť zháňať liečiteľa ale rovno tu na jedného z nich narazí. Pohľadom prechádzala po kamenistej miestnosti. Zdálo sa jej že zahliadla siluetu hnedého vysokého vlka, no na chvíľu odvrátila zrak pretože medzi tým opatrne pomohla Iskovi aby sa posadil/lahol si, nech sa zbytočne nepreťažuje ešte viac. Konečne si mohol v kľude a bezpečí odpočinúť. Položila vedľa neho svoj úlovok, ktorý mu chcela venovať aby neprišiel naspäť do svorky naprázdno. Hneď ako ho vybaví, pôjde Eirlys opäť loviť.

Jej láskavosť bola proste taká, že by sa rozdala pre každého z ich svorky kúsok po kúsku až by napokon z nej nič neostalo. Neočakávala nič naspäť. Verila, že jej túto dobrotu raz karma vráti vtedy keď to bude potrebovať. Jednoducho tak ako sa vlci správajú k nej, ona sa správa k druhým a zatiaľ je to len v tom dobrom svetle. Až na to že keď narazí na niečo zle, neopätuje to. Len smutne odkráča. No zatiaľ sa jej nič také hrozné nestalo... Ale stačilo, späť k veci. „Ako som už povedala, nerobím to preto aby si mi bol dlžníkom." so stálym úsmevom naňho hovorila. Keď napokon súhlasil, bola rada že s ním nemusí fajtiť a prehovárať ho. Opäť ho podopierala o svoj bok a rovnako dala cez neho jeho svoje krídlo aby mu robila z druhej strany oporu a zároveň tieň nad aspoň časťou tela. Vydali sa teda pomalým krokom okolo lúky kde ho našla. Zajac tam našťastie stále nehybne ležal a tak bola rada že ho môže zobrať pre Isku aby mal nejaký ten úlovok. Kráčali smerom k Azarynu, k ich svorke. Nejakú chvíľu potrvá, kým tam dôjdu, no hlavne je, aby tam zvládli spoločne doraziť, bez ďalších zbytočných komplikácií.

--> Jaskyňa

Čím častejšie boli tie jeho škuby pri dotyku, tým menej to akosi prestávala vnímať. Začínalo jej to pripadať normálne, aspoň teda v tomto jeho stavu a nijak zle si to nevysvetlovala, pre dnešok to už viac na mysli nemala. Možno inokedy bude nad tým polemizovať a raz sa ho možno na to spýta, keď mu bude lepšie.
„Ale môžeš, ja ti to dovolím." ujistila ho s úsmevom na tvári. „Možno inokedy mi tú korisť vrátiš, keď budem mať ja nejaké trable." dodala. Prišlo jej to vtipné ale i pekné. Ale jeden nikdy nevie, raz sa jej môže opäť niečo podobné prihodiť a zhodou okolností bude práve Iska na blízku, tak ako ona. „Keď pôjdeme odtiaľto naokolo toho môjho zajaca tak ti ho vezmem." rozhodla a nebolo cesty späť. Doniesť do svorky ho museli tak či tak.
„Trvám na tom." odpovedala k jeho slovám a stavala sa k nemu aby mohli pomaly vyraziť. Ohľadom liečiteľov nič nekomentovala, jednoducho tam pôjdu a bodka. Stála si za svojím.

„To áno, nečakala som takú hrôzu ale vyšla som z toho v pohode, nič vážne. Ikke ma ošetril, dal mi nejaké sušené bylinky...a tak." usmiala sa opäť. Aspoň mala zážitok, síce nie príjemný ale všetko zle je na niečo dobré. Poučila sa. „Nu bola som si zaloviť, no aspoň si mi spestril program." uchechtla sa. „Nevadí mi že som ti mohla pomôcť, nemám dôvod sa prečo hnevať, či dačo také. Keby mám na práci niečo zábavnejšie tak ťa tam nechám na pospas osudu nech si s tebou robí kto chce, čo chce." vysvetlila mu. Eirlys mala veľké srdiečko a nerozdychala by keby ho tam nechá, či už to bol Iska alebo ktokoľvek, určite by pomohla.
Tešilo ju keď si všimla pohyb jeho chvosta, mimika tela bola dôležitá v konverzácií a veľa krát vedela napovedať viac než len slová. Bola rada. „To nie je treba. Nerobím to preto aby sa mi to na oplátku vrátilo." dodala k jeho slovám.
Pri vyhrknutí ďalších slov ostala trochu prekvapená. Nevedela v čom je problém, možno že sa hanbil za to v akom je stave? Ale prosím pekne...to je blbosť. Ktokoľvek mohol takto skončiť. Ďalšiu vetu nedopovedal, asi sa mu zase spravilo nevoľno... radšej ho znova podoprela aby sa tu kdesi neskotulal ako hrudka snehu po svahu. Zakrútila hlavou. To v žiadnom prípade. „Ja som nechala na tej lúke králika, ak tam ešte je, môžeš si ho vziať a povedať, že to je tvoj úlovok a ja skočim ešte niečo ďalšie chytiť. Ty by si sa mal najskôr zotaviť. V takomto stave ti bude pri love len horšie. Pôjdeš za liečiteľom, ten určite bude vedieť čo a jak." navrlha. Sledujúc jeho tvrdohlavosť, usúdila dopredu, že s tým nebude pravdepodobne súhlasiť. Samozrejme že ona s tým nemala problém. So svojimi krídlami sa jej lovilo lepšie než bežnému vlkovi na zemi, no i tak nie vždy to bol úspešný lov. Ale to nevadí, ona si opäť nejak poradí. „A odprevadím ťa tak či tak. Nemôžem ťa pustiť len tak samého." trochu sa prísne pozrela na Isku, aby vedel že to myslí vážne a že od svojích slov len tak neodstúpi.

Nemala ani tucha ako sa práve teraz Iska cíti pri tom ako mu ona pomáha. Netušila, že sa cíti nemožne, no i keby o tom vie, len tak na pospas osudu by ho tu nenechala, nech by vravel ako moc je v pohode, či to zvládne...neodradilo by ju to od toho mu pomôcť ak záležalo na jeho bezpečí a možno i živote. Nevedela ako moc vážne to s ním je, čo mu presne je, ale keď videla že mu už je o trolinku lepšie, bola rada. Odľahlo jej aspoň o kusok.
„Tým sa netrap, je dôležité si pomáhať keď to jeden potrebuje." milo odpovedala s jemným úsmevom pri pohľade naň. „Mňa raz Jarumi zachránil keď som takmer umrzla cez zimu. Keby niet jeho, dnes by som tu už nebola a nemohla tebe pomôcť." prehovorila ohľadom svojho uhľa pohľadu na vec. „Netráp sa tým, ja som rada že som ti mohla pomôcť." o čosi väčší úsmev sa jej objavil na tvári. Namočila si aj ona labky do vody, nu to bolo tak všetko z jej schladenia. Stačil jej ten chladný vánok, ktorý sa potuloval po okolí malého vodného toku. „Odvediem ťa so svorky, keď sa an to budeš cítiť." dodala po chvíľke. I keby nechcel, bude na tom trvať.

Bolo jej jasné, že by si nevšimol jej trápenia, práveže ani nechcela aby si to všimol. Len si na chvíľočku zaspomínala jak na staré časy, pritom tomu nebolo až tak dávno.
To že sa musel zastaviť chápala, síce netušila kvôli čomu presne. Myslela si že si chce len odpočinúť alebo niečo na ten spôsob. Snáď ju len neokucká! To by naozaj nečakala a nwbol by to príjemný pohľad. Nuž stať sa môže čokoľvek a iný by sa na tom smial.
Už už by boli pri vode, keď náhle sa Iska potkol. Snažila sa ho hneď zachytiť aby si neudrel papulku... keď tak nad tým rozmýšľa, svojho králika nechala tam kdesi na tej lúke. Ach jooo. No nevadí, možno sa poň vráti. Iska bol teraz dôležitejší.
Konečne došli ku vode. Opatrne ho "pustila" so svojím krídlom, no stále mu ostala oporou aby nedrisol. Konečne sa mohol napiť, schladiť. A ona tiež. Počkala kým sa Iska napije/schladí a potom i ona tak spravila. Napila sa čerstvej vody. Nič nemohlo byť v tento daný moment lepšie.

To ako zareagovalo Iskove telo na nečakaný dotyk si akosi nevšímala, prišlo jej to normálne a nejak nad tým nepolemizovala. Mohlo to byť z rôzneho dôvodu a keby sa ho aj spýta, asi by odpovede nedostala. Práveže jej aj možno došlo, že možno nemá silu rozprávať, keď videla ako sa trápi. Takže nemala mu nič z tohto za zlé. Prečo by aj malá mať? Však mu nebolo zrovna najlepšie. Na niečo takéto tu nemalo nič priestor.
Ako pomalym krokom kráčali a najmä prave vtedy keď sa o ňu viac oprel, zaspomínala ako ju raz zachránil Jarumi, keď išla cez krutú zimu umrznúť na úpätí hôr a on ako princ na bielom koni jej vytvoril ohník, aby sa zohriala. Teraz ona opätovala túto zachranu inému vlkovi, no cez leto, cez úpeky, ktoré jej tak moc neprekážali ako tá ukrutná zima. Hneď v tom videla niečo viac, zaľúbila sa doň, no neopatovaná laska ju drtila a zdálo sa jej že Jarumi sa čím ďalej tým viac od nej zdržuje. Nechapala prečo. Spravila snáď niečo zle? Trpela...
Na chvíľu si pospomínala na opäť sa vratila do reality, kráčali a kráčali keď tu už sa len kúsok pred lesnou riečkou nachádzali, kde by sa mohli obidvaja schladiť, najmä teda Iska. Dúfala že sa mu uľaví a bude ho môcť doviesť k liečiteľovi čo najskôr ak sa to nijak nezlepší.

Teplo? Tak to tá voda môže byť vážne ideálna. dúmala nad tým pre seba, no bola odhodlaná ho tam nejakým spôsobom dotrepať. Bolo mu teplo..."trochu". Tomu tak verila. Podľa jeho stavu bola jeho osoba priam v pekle. Ale ani sa mu nečudovala. Čím dlhšie mu robila tieň, tým viac i ona cítila, hlavne na tých čiernych častiach krídiel, ako sa jej koža smaží.
To že jej neodpovedal na jej otázky nechala tak, keby ho niečo bolí, zistí to skôr či neskôr. Len dúfala že to nie je nič hrozné, nič vážne. Teraz bol jej cieľ dostať ho k vode.
Keď sa mu konečne podarilo ako tak vstať, behom sekundy sa nakláňal na jednu stranu. Ihneď spozornila a podoprela ho. „V pohode? Môžeme ísť?" spýtala sa aby sa ujistila či už aspoň trochu pevne stojí. Tým že bola o kúsok vyššia, dala jedno krídlo cez neho ako prikrývku a zároveň ako oporu z druhej strany aby nepadal zase tam kde ona nebola. Čakala či sa dá do pomalého kroku.

„Oh, to je jasné no, no hlavne že ťa to baví." usmiala sa a na ďalšie jeho slová ohľadom toho v čom je ľavý sa s ním zasmiala. „To ja si zas neviem predstaviť byť špehom so svojou občasnou nemotornosťou a bojovníkom už ani nevravím." usúdila pobavene nad svojou lavosťou v iných funkciách.
„Anoo ano, to sú moji bratia. Akurát netuším čo je s Caligom..." povedala zosmutnele ale po chvíle sa opäť usmiala. „Všetci sme na pol draci no." hihi. Ale o tom už asi vie, keďže si to spojil. prešlo jej hlavou.
„Už som to dlhšie neskúšala, ale snáď ho ešte viem chrliť hah." zamyslela sa na chvíľu s nervóznym uchechtom. Nemala dôvod to teraz využívať odkedy došla na Norest...no mohla by si to občas precvičiť. Tešilo ju že mu to príde cool. Zavrtila špičkou svojho dlhého chvosta nad tým.
Keď sa jej priznal, najskôr mierne naklonila hlavu nabok, potom s prekvapením výrazom pozerala na neho. „Oh..." vydala zo seba prekvapene. Nečakala to. „Asi by som si mala dávať väčší pozor na teba. Si v tom vážne dobrý..." nevedela čo iné povedať, trochu sa hanbila že si toho nevšimla...to bola vážne taká nepozorná? Či snáď mala napadnika? Stalkera??? Nah to určite nie... určite len trenoval. Začínala mať trochu zmiešané pocity a nevedela čo si ma o Rufusovi myslieť. Snáď len nie je nejaký úchylák!! Ale priznal sa...naah, ona si len určité domýšľa...
„Ehm, vedel by si ma niečomu priučiť ohľadom špehovania? Načo si mám dávať pozor najmä ak som špehovaná?" spýtala sa aby tento podľa nej kusok trápny moment zahnala kdesi preč. „Taký malý krátky tréning pre mňa." usmiala sa, snažiť sa nemyslieť na to čo pred chvíľou povedal.

Nebola liečiteľom a nevedela čo sa s Iskom deje. Nemala ešte ani len skúsenosti s upalom a sotva vedela čo to je, nie to ešte aké sú toho príznaky. Jedine čo vedela bolo, že s ním nie je všetko v poriadku tak ako tvrdí. Bolo to jednoznačne na ňom vidieť. „Pravdu povediac nevyzeráš tak..." ustarostene prehovorila. Možno to teplo a slnko mu nerobí nič dobré... uvažovala vo svojej hlavičke nad tým, čo by jej dávalo najväčší zmysel. Neďaleko odtiaľto prúdil prameň lesnej riečky, no netušila či sa tam zvládne Iska prejsť keď sotva sa posadi. Mmm! Čo mám robiť??? netušila, rozmýšľala, rozhliadala sa po okolí.
„Zakopol? A nebolí ťa niečo? Nechceš sa presunúť niekde do tieňa alebo ku vode?" pýtala sa keď jej opäť odpovedal ohľadom toho čo sa stalo. Musel to byť riadny pád keď ho takto zmordoval. Medzi tým mu stále robila tieň so svojími krídlami a ak by sa posadil/postavil a znova padal, bola pripravená ho hneď zachytiť a robiť mu oporu.

Ráno nádherné ako každé iné, slnečné a takmer bez mračika. Taký bol aj zvyšok dňa. Zatiaľ. Slnečné lúče predierajúce sa cez lístie vysokých stromov hladili Eirlys po jej hebkom kožušteku. Trápilo ju pár vecí no aby celé dni nedúmala len nad neopätovanou láskou, radšej sa vydala na lov aby bola aspoň k niečomu užitočná. Jej obratnosť robili z nej dobrého lovca menších zvierat pri nečakaných výpadoch. Nebola síce najdrobnejšia ale to jej nijak neprekážalo.
Dnes bola plne sústredená na lov vypaseného zajaca. Striehla si naň odkedy vošla do lesa. Jeho stopa bola čerstvá a onedlho ho už i našla. Potichu sa priblížila a behom krátkych okamihov držala zajaca v papulke. Bola na seba hrdá. Škoda že ju nikto nevidel. Takýto bezchybný lov sa jej podaril len raz za čas. Povzdychla si.
Teplo jej nijak extrémne neprekážalo. Ako jašterička, bola práveže zaň rada i keď pár stupňov by sa mohlo ubrať. No i tak jej to skôr pridávalo na energií než uberalo.
Poberala sa ďalej, možno by sa jej podarilo uloviť ešte niečo, no zatiaľ si svojho zajka neschovavala a niesla ho v ústach so sebou, keď začula vysokú zver zdrhať tesne okolo nej. Na chvíľu spanikarila, no našťastie ju nezvalcovali. Zlakli sa jej a pobrali sa iným smerom. Čo ich tak vyľakalo? prešlo jej hlavou. V pozadí sa jej zdalo, že dačo tam leží. Na ako tak, nie tak úplne zosušenej zelenej tráve sa niečo alebo niekto nachádzal. Bielošedastý kožuštek tam len tak nehybne ležal. Ihneď sa aj so zajacom v ústach vydala behom za ním. Netušila zatiaľ o koho išlo, kým neprišla bližšie. Korisť jej spadla z úst. „Iska! Si v pohode?" prehovorila pohotovo keď videla v akom je stave. Telo zaprášené, srsť strapatá. Zdalo sa akoby sa zridal. Videla jeho rýchli pohyb hrudníka. Štuchla nosom doň, celý horel a tak mu spravila tiež so svojimi krídlami. Našťastie bol o čosi menší než ona, takže nebol problém ho skryť v tieni jej krídiel. „Čo sa ti stalo?" Čakala či jej odpovie. Obávala sa o neho.

„Dobre, už som sa zľakla, že som spravila nejaký prešlap." dostala zo seba trochu neisto, po tom pohľade čo po nej Mensis hodila, no stále jej ostal úsmev na tvári. „My sme aa ešte asi ani poriadne nezoznámili, ja som Eirlys, teší ma." zubatý úsmev nahodila a konček chvostu jej behal sem a tam. Vyzerala trochu nahajpene, možno i bola keďže spoznala ďalšieho člena svorky a to jej vždy spravilo radosť. „Ty si mala skúšku na belatora všakže? Nechceš si nejak zatrénovať? Síce som išla za lovca ale možno sa môžeme priučiť jedna od druhej...nejak." počas toho ako rozprávala, zároveň rozmýšľala či to čo vraví nie je úplná blbosť a chvíľu vyzerala že je v inej dimenzií. Potom sa na ňu opäť pozrela a usmiala sa. „Čo ty na to?" však keď tak povie len nie, nič strašné na zaplakanie.

Stopovanie - fáza 1.

Sklamania musia byť, nech sa trénuje trpezlivosti... keď ona bola strašne vyzývavá a jej motivácia spočívala v tom byť prínosom pre svorku len ju už jej princ krasoň (žiaľ nie na bielom koni) a.k.a. Jarumi jedného dna zachránil. Keď to nemohla vrátiť jemu, chcela svoju vďaku odčiniť svorke a tak sa snažila čo bolo v jej silách. Preto toľko toho sklamania.
Jeho pohľad "vidíš to?" prečítala a len sa nad tým usmiala.
„Oh, tak to dobre vedieť a jasné..." prehovorila k jeho slovám ohľadom jeho druhého stretnutia s Nimlogom a k opatrnosti.
K dodatku kde spomína jej ochranu, jej nedalo sa nečervenať. No teraz nemohla strácať hlavu a rozplývať sa nad slovami jej princa a musela sa sústrediť na túto dôležitú úlohu. Na chvíľu bola s mysľou v oblakoch, potom len mierne zatriasla hlavou aby sa spamätala a pokračovala v sledovaní. „Cením si tvojich slov, no robiť si starosti kvôli mne? Tak to sa pokúsim nedopustiť." šeptla mu naspäť aby ich Nimlog nezaregistroval. No bolo pravdou že jeho slová ju ukľudnili aspoň o niečo málo. Ako sledovala Nimlóga, zdálo sa že už svoju korisť dožral. Kam sa teraz vydá? Budú ho sledovať? Hmla stále bola v ich okolí, no ako čas plynul, hmla riedla.