Príspevky užívateľa

„Tiež si to myslím ale preskumame to neskôr ak to bude možné." prikývla na slová Fäoline. „Stratil sa?" prekvapene reagovala Eirlys na to, že Nimlóg sa nikde nenachádzal. Čo teraz???
„Bolo by fajn keby to len tak nevzdá... Ale mal by niekto z nás ísť to oznámiť ostatným. Sme len kúsok od nich a zvyšok pôjde pohľadať Nimloga. Nemôže byť ďaleko." povedala svoj návrh. Museli konať rýchlo. Navyše mohol sa teraz na nich priam pozerať a mohol kedykoľvek zaútočiť za to čo mu spravili... Eirlys dufala že by aj ten kus zo zvyškov iného Nimlóga mohol slúžiť ako lákadlo. Lepšie lákadlo než svoj vlastný život.

Pri pohľade na to čo videla jej chvíľu nebolo všetko jedno. Zbytky Nimlóga. Bol to ten, ktorého chcela pôvodne nájsť? Hneď jej napadlo...To by chcelo neskôr podrobne preskúmať. Síce bola schopná nazbierať mnoho informácií i len z krátkej chvíli skúmania no samozrejme nemohla tu stráviť príliš veľa času a za ten krátky čas jej mohlo niečo uniknúť. Musela sa vydať za ostatnými. Urvala nejaký kus zo zbytku hrude/krku, čo najlepší kus sa dal. Koža, zbytky mäsa...vzala to so sebou a ihneď vzlietla smerom za ostatnými. Na chvíľu ich stratila ale podľa pachov tušila kadiaľ sa vidali. Chvíľu jej to cele trvalo samozrejme. Možno by jej to trvalo kratšie keby už není taká unavená, bolo to náročné. Dúfala že už viac Nimlóga loviť nebudú...
Napokon ich našla, netušiac čo si predtým medzi sebou vraveli, no ihneď ich prerušila ak vôbec. Hodila pred nich kus zo zbytkou Nimlóga. „Toto som našla keď som sa od vás odpojila. Trup Nimlóga...tieto zvyšky boli staré možno tak dva dni... možno to bol ten Nimlóg ktorého som pôvodne našla s Jarumim ale to ťažko povedať...krk mal zvláštne zlomený... Možno po súboji s iným Nimlógom takto dopadol ale čo by ho takto zjedlo ťažko povedať." vravela zadychčane, sedela pri tom. „Možno by to bolo dobré neskôr lepšie preskúmať s viacerými." Snažila sa si oddýchnuť.

Eirlys na moment kutikom oka zahlidla niečo červené. Žeby nejaká korisť ktorú im tam niekto zhodil ako prianie z neba? Chvíľu síce stuhla a pozerala sa tým smerom počas iného diania. Nedalo jej sa ísť rýchlo nepozrieť hneď po tom, ako sa ujistila že nemusí chytať vo vzduchu Rufusa a všetci sú v poriadku...v rámci možností. Nimlóga sa rozbehol za Fäoline ale na ako dlho? Aby zase nevybočil keď opäť zacíti zraneného Rúfusa ak sa mieni premeniť...
Pokúsila sa teda zistiť či to je nejaká mršina, s ktorou by následne ihneď bežala za ostatnými aby navádzanie Nimlóga vlastným telom nebolo až tak nebezpečné.. Záležalo by však od veľkosti, ak by sa jej podarilo niečo veľké nájsť, urvala by časť z toho... Keď nie tak by sa s prázdnymi labkami a nahnevane na seba ponáhľala za ostatnými. Snáď to len nebude nejaké muchotrávka.

Svoje hlaásenie oznamovala, prišlo jej zvláštne že by pri takom nebezpečnom love účastníci nevedeli nič ohľadom toho, čo idu loviť. Možno však pri tom zhone nastalo pár chýb a nedorozumení. Teraz však nebol ten správny moment to riešiť.
Rufusov návrh ju prekvapil. Riskovať svoj život kvôli niečomu takému? „Si si istý?" odpovedala ona sama neisto. Nepáčilo sa jej ale zdálo sa že nemajú žiadnu inú možno. Jej útoky sa Nimlogovi skôr nepáčili než ako by ho mali vystrašiť. „Iste, budeme ťa kryť." odpovedala napokon, jeho názor by stejnak asi nezmenila keby chce. Bol rýchlejší než čokoľvek viac stihla povedať a už poletoval okolo Nimlóga. Prestala používať svoju mágiu, nechcela viac uputavať pozornosť na seba, nechala to na Rufusovi ako vtákovi... čakala čo sa bude diať ďalej a bola pripravená na čokoľvek. Najmä nechcela prísť o nikoho zo svorky, musela dohliadnuť naň. Musela mu kryť chrbát keby išlo do tuhého.

Eirlys si vypočula o aké nálezy sa jedná, čo našiel Rufusa a Fäoline no nijak to neovplyvnilo dej akým sa pohli. Stále by chcela útočiť na tohto tvora. Jedine ak by jej niekto povedal že našiel presne toho čo hľadali, začala by uvažovať nad zmenou ale to už bolo jedno. Pár pokusov o útok prebehlo a Nimlóga sa rozbehol kto vie kam. Jej mágia nebola prvý krát moc užitočná, nevypočítala svoj dostrel dostatočne no aspoň videla ako reagoval. Keby trafí nejaké efektívnejšie miesto, mohol by sa potom ľahšie smerovať keby vedel, že ony paprsok je preň nebezpečný.
Ešte predtým ako opäť chcela použiť svoju mágiu, prerušili ju slová Fäoline.
„Všetky informácie som nahlasovala alfovi, neoboznámil ťa pred lovom?" letmo kukla po vlčici, no napriek tomu jej odpovedala podstatné informácie, zvyšok jej neprišiel potrebný. „Má horší zrak, výborný sluch a čuch...aspoň teda ten ktorého sme my našli to tak mal...a je to mäsožravec, čiže by ho mohol pach krvi prilákať ku zvyšku, len ho musíme aspoň čiastočne tým smerom naviesť." snažila sa pohotovo reagovať aby nestrácali cenné sekundy. Letela za Nimlóga spolu s ostatnými dole z kopca. Musela dávať pozor na stromy aby si nepoškodila krídla a následne sa pokúsila o ďalší strel so svojou mágiou tak, aby zasiahla Nimlóga aby ho potom mohla lepšie usmerňovať, ak by sa jej mágie bál. Avšak teraz za letu bolo o čosi ťažšie mieriť. Ak to nepôjde týmto spôsobom, asi sa im bude musieť zísť nejaká návnada, ale aká? Na lov niečoho iného nebol čas...Počula predtým slová, že chcelo by to nájsť spôsob ako ho usmerňovať. No odpoveď na ňu bude mať až po jej pokuse.

Takúto udalosť ešte nezažila. Netušila ako prebieha menovanie alfy a tak po zvolaní svorky poslušne pribehla s očakávaním čohokoľvek. Nepredpokladala však, že to bude niečo takéto. Myslela si že tu Feier bude vládnuť ešte dlhé roky a nie že tak skoro odíde. Nebolo to zase najkratšie obdobie ale ani najdlhšie. No mal na to svoje dôvody. Mala rada Feiera. Mala rada každého zo svorky, aspoň sa teda o to snažila. Najviac však ľúbila Isku pri ktorom pravdepodobne by teraz sedela, ak by dorazil ná ono zhromaždenie.
Pozorne sledovala dianie aby jej nič neuniklo. Feier odchádza, alfom sa stáva Zathrian a betou Asphodelle. Bola zvedavá čo môže očakávať od takých mladých vlkov, no dúfala že len všetko dobré. Že to nebude nič strašné... Napriek tomu s úsmevom sa prizerala na cele dianie síce jej bolo smutno že ich Feier opúšťa... následne keď bolo všetko vykonané, pridal sa k rozlúčkovému vytiu.
Keď Feier odišiel a vytie sa ukončilo, vydala sa za novým alfom a betou aby im zagratulovala.
„Gratulujem vám a prajem veľa úspechov, nech je vaša vláda dlhá a úspešná." s úctou k ním dvom prehovorila s malinkou poklonou. „Máme vo vás dôveru a budeme vás podporovať." dodala následne s úsmevom a vydala sa preč, niekam bokom aby nezavadzala ostatným, ktorí by im možno chceli pogratulovať.

Ako bolo plánované, tak spravili - išli hľadať možného jeleňa. Mala z toho obavy no snažila sa byť statočná. Predtým keď ho prvý krát videla na vlastné oči, v momente vedela, že lov nebude žiadna brnkačka. Už len pri pohľade na mohutné zviera ju vtedy zalial strach. Dúfala však že tentoraz to bude iné. Tentoraz sú pripravení i keď stále nevedia čomu presne čelia. Viedla skupinku, kým sa napokon nerozdelili. Samej sa jej nedarilo nájsť žiadnej stopy. Snáď ostatní majú väčšie šťastie. prešlo jej mysľou a keď začula dunive ručanie Nimlóga. Ihneď spozornila a vydala sa tam, odkiaľ zvuk prichádzajú.
Posadila sa na vetvu stromu v bezpečnej vzdialenosti od Nimlóga. Vedela že toto nie je ten, ktorého predtým objavila. Dala o tomto svojom poznatku vedieť svojom kolegovcom - Rufusovi aj Fäoline, keď sa opäť zošli. Eirlys dala návrh vylákať tohto jedinca, nájsť ďalšieho by mohlo trvať o niečo dlhšie - stopy ktoré našli mohli patriť tomuto jedincovi, no nemuseli. Mohli však riskovať nechať tak blízko hraníc tohto obra? Snáď ich rozhodnutie nebude mať fatálne následky, no bola ochotná za to niesť zodpovednosť. Ak boli všetci pripravení, pokusila sa teda začať a závisiac od reakcie jeleňa, možno aj s použitím svojej mágie. Myslela si že jej mágia bude ideálna na vystrašenie a usmernenie Nimlóga. Zdánie však mohlo klamať...

Pozorne naslúchala radám a poučeniam od Rúfusa. Boli to veľmi užitočné veci, nie že by mala na pláne niekoho špehovať ale nikdy jeden nevie, netuší, kedy sa bude musieť skryť pred nebezpečenstvom ak by sa dostal do nečakaného maleru. Skúsenosti špehovania sa dali využiť na viacero veci, než len samotné špehovanie.
„Oh aha, jasné chápem." odpovedala s porozumením k jeho slovám. Bolo to zaujímavé.
„len mi napadlo...ako inými spôsobmi? Že si dám na seba nejaké lístie či máš na mysli niečo iné?" vyzvedala, popravde nič iné ju nenaladalo len ako toto a to bahno čo už bolo spomenuté..a ešte kombinácia tých dvoch, bahno s listim... Ale to by šuchtalo nie? By sa skôr prezradila.
„Nepreháňať to s pachmi? Zaujímavé, to by mi asi nenaladalo. By ma zaujímalo, že ako by som vedela že som to prehnala?" zisťovala ďalej užitočné informácie. Sama mu moc na to nevedela čo povedať a tak len vyzvedala.

Keď zaujato mu položila dané slová ohľadom jeho mágie, všimla si ako jeho úsmev sa zmenšil, alebo ako to povedať. No bolo na ňom proste poznať, že ho to nepotešilo. Samozrejme to nebol jej zámer, netušila ako on považoval svoju mágiu, aký mal s ňou vzťah a či ju nejakým spôsobom obľuboval alebo nenávidel. „Nechcem ťa samozrejme nútiť, ak ti to je nepríjemné alebo niečo na ten spôsob." povedala trochu nervózne ako by sa zrazu bala robiť chyby. Nechcela nič pokaziť tento novo začatý vzťah z ktorého bola stále strašne moc nadšená no už sa trochu ukľudnila. „Ako je vlastne na tom tvoj kožuštek? Už si suchší?" pýtala sa a pozrela sa naň celkovo ako by si ho pohľadom prehliadla a následne jej padol pohľad na tú rybu čo tam leží neďaleko nich odkedy ju tam hodila. Išla by ore ňu ale nechcela pustiť Isku. Bolo jej tu až moc príjemne, pohodlne, aby sa jej čokoľvek iné chcelo. No nemôžu tu sedieť do nekonečna, mali predsa pred sebou celú noc! A ešte stále mala chuť na ryby! Hihi. Chceli ešte loviť, trochu si zatrénovať... už teraz sa na to všetko veľmi tešila. Ale samozrejme musela počkať kým si osuší kožuštek a potom chytí ešte pár ryb, najedia sa a tak ďalej. Sedela a planovala si v hlave čo sa asi bude diať. Zároveň však stále rozmýšľala nad týmto nezabudnuteľným momentom.
Jeho veľká jemná labka jej utrela slzičky, kiežby sa jej "neminuli." Bolo to príjemné až jej z toho išiel mráz po chrbte. Nedalo sa opísať čo všetko prežívala. Čo všetko by chcela prežívať ale na to bolo stále priskoro. Už by aj rozmýšľala nad ďalekou budúcnosťou ale musela sa trochu zabrzdiť. Nad jeho ďalšími slovami sa len o čosi viac usmiala. „Nič sa tomuto nevyrovná." šeptla naspäť keď sa opäť pozerala na neho. Trochu sa pomaly s hlavkou k nemu viac priblížila, no na moment sa zastavila. Ako keby chcela niečo spraviť ale bála sa.

Prišlo jej to celkom jednoduché aby mohla o niečom takom vravieť že to bolo úžasné. Akože každá mágia bola svojím spôsobom jedinečná, málokedy sa nejaké opakovali, aspoň teda nestretla sa s ničím podobným ani u seba...no aj tak si myslela že ostatní maju viac zaujímavú mágiu než práve ona. Mala sa rada, ale nerada svoju zdravú seba-lásku predceňovala a radšej robila opak. Preto ju jeho komplimenty práve tak moc vykolajovali pretože to bolo cez jej hranice toho, čo si ona o sebe naozaj myslí. No cítila sa príjemne. Nemala mu to za zlé, práve naopak. Tešilo ju to až od toho nevedela čo má zo sebou robiť.
„Ja- um... ďakujem." povedala vďačne a zahanbene s úsmevom. Červenala sa až po uši. „Rada by som raz videla aj tvoju mágiu. Veľmi by ma zaujímalo ako to u teba funguje." dodala chvíli na svoje predchádzajúce slová aby sa nevracali k teme o tej jej mágii.

Keď jej začal utierať slzičky, prekvapilo ju to ale v tom dobrom zmysle. Prekonal sa aj v tomto a to ju tešilo. Videla síce že mu labkou trasie no ona sa len s úsmevom pozerala a neuhýbala tvárou. Nechala si ich utrieť.
Bola nadmierne rada že nabrala toľko odvahy sa ho spýtať. Netušila či by Iska mal toľko odvahy čo ona, alebo ako dlho by to trvalo ak vôbec, navyše stať by sa mohlo čokoľvek a tak nemohla strácať čas. A napokon to vyšlo. Od radosti mala chuť skákať a behať dokolečka až by nevedela čo so sebou keby tieto všetky svoje emócie vypustí zo seba von, tak nejak by to vypadalo. Mohol by to byť vtipný pohľad. Ohník im tam krásne plápolal a hral do rytmu melódie vody spolu s malým vánkom. Jeho slová počula a len sa viac usmiala. „Mne príde akoby sa mi snívalo." uchechtla sa, slzičky už ustupovali a už skludnila svoje emócie. Nechcelo sa jej tomu veriť, i keď verila. Bolo jej úžasné.

Špehovať druhých jej nikdy neprišlo ako správna vec, cítila sa zle aj za to že by napríklad počúvala rozhovory druhých najmä ak mali byť súkromné a ona ich zhodou okolností začula...popravde nemala moc skúsenosti a ak aj hej, tak asi o tok skôr nevedela alebo by to nepriznala.
„Nu skúsenosti nemám povedzme, ale keby nad tým viac pouvažujem možno by som prišla na spôsob akým by som uvažovala." rozmýšľala pri odpovedi. Keby má mágiu ako Rufus, bolo by to hneď všetko jednodušie. Jeho mágia akoby bola stvorená pre toto povolanie.
„Keby idem niekoho špehovať, bala by som sa o svoj pach že ma skôr zacíti než uvidí čiže by som sa snažila si zakryť pach. Ale teda asi by záležalo aj od toho koho by som špehovala. Možno by to chcelo aj zmenu vzhľadu pokiaľ by to bol okridlenec a donútilo by ma to vzlietnuť alebo počas úteku aby ma nikto nevidel...alebo hmm..." stále dúmala. Nevedela či vraví spravne, vravela to čo si ona myslí. Posadila sa počas toho. V hlave sa jej utvárali scenáre ako by to ona organizovala aby jej to prišlo pre ňu reálne, avšak mala s tým málo skúseností a veľa krát by sa dostala do slepej uličky.

Prikývla hlavou. „Ono to nie je nič moc zložité, stačilo mi prísť len na pár základných vecí a to je všetko. Nič viac sa s tým vlastné nedá. Len viem zapáliť veci ústami." povedal to jednoducho ako keby to bola vec, ktorú vedela od narodenia i keď tomu nebola pravda. No naozaj jej stačilo len zistiť ako sa nahriať a intenzita už len podľa toho ako mala otvorené ústa. Avšak svoje limity ešte neskúšala. Bála sa toho pretože ju občas škrabalo v hrdle a nevedela čo jej to ešte viac môže spôsobiť. Pre vlka nebolo nič z tohto úplne bežné, lenže ona bola polovičná a tak to čiastočne vedela zniesť. Draci to mali asi celkom iné. Jednodušie pravdepodobne.

Po tom všetkom čo zo seba dostala, s čím sa priznala jej odlahlo, no vzápätí bola nervózna, alebo teda skôr začínala mať z toho celkom obavy, stres. Bála sa čo jej povie. No potom čo k nej natiahol hlavu a prehovoril slová ktorým len ťažko verila že sú pravda, ako by sa jej zastavil svet naokolo. Počula správne? Dojalo ju to hneď po tom ako sa ich nošteky dotkli. Nahrnuli sa jej slzy šťastia do očí. Tak sladké slová! Tak nádherný moment! Sníva sa jej? Pozerala sa na neho s úsmevom a trochu sa zasmiala nad tým že plače. „Som tak šťastná, ani nevieš ako som sa bála." povedala s dobrou, nie- priam úžasnou náladou cez slzy ktoré si chcela hneď na to utrieť. Bola šťastná, úľava prešla jej celým telom. Lepšie jej snáď už nemohlo byť.

Komplimentov neubúdalo a ona sa neprestávala červenať. No tak! Ukľudni sa! chytila by sa aj za hlavu keby to nevyzeralo divne v tomto momente. Snažila sa upokojiť. Nádych, výdych... „Som rada že sa ti páčia. Si prvý zo svorky, čo videl moju mágiu. Dokonca ani môj brat ma ju nevidel ešte použiť." prehovorila. Tešilo ju to. Mohla sa cítiť ohľadom toho sebavedomejšie bez toho aby sa bála ukázať čo vie. Iska vypadal predtým naozaj ohromene, takže ju ani len nenapadlo si myslieť že by to tvrdil len tak, z princípu.
Keď sedela vedľa neho, potešilo ju že už tak neváhal nad tým, či položí svoju labku na tú jej. Bola nesmierne rada. Úsmev mu samozrejme opätovala. Na jeho ďalšie slová len prikývla. Snažila sa usporiadať myšlienky.
Jej pohľad skočil do tancujúcich plamienkov. Pôsobilo to pre ňu tak ukľudňujúco. Zamyslela, ako mu to povie. „Bolo mi poradené, nech sa ti priznám so svojimi citmi...jaa- ...em.. Už som ti predtým povedala že ťa mám rada, no z mojej strany je to niečo viac." čím ďalej rozprávala, tým viac jej bušalo srdce a občas jej hlas vystriedalo chvíľkové ticho nad tým ako premýšľala za pochodu. Ak sa jej teraz niečo nestane tak už snáď nikdy. Netušila či to bol dobrý nápad ale keď jej to Mensis poradila, prečo by to malo byť zle? Z hlboka sa nadýchla, aby sa trochu ukľudnila a odvratila svoj pohľad od ohňa. Pozrela sa na Isku a spustila: „Je mi s tebou veľmi dobre a chcela by som byť neustále po tvojom boku.... myslíš že by sme to mohli spolu skúsiť?" mohla sa už len modliť aby sa nerozplakala nech už povie čokoľvek. Veľmi moc dúfala, priala si to. Ale čo on? Ako to on cítil? Dala sa vôbec pochopiť jej myšlienka z tých slov čo z nej vyšli? Asi si to mala predtým nacvičiť... Vedela, že to čo ona cíti je láska, ale ako rozprávať slovami v mene lásky? Nevedela. Bála sa mu povedať tie slová lúbim ťa, pretože nevedela či to je aj z jeho strany tak ako to ona cíti. Nechcela ďalšiu neopätovanú lásku...pozerala sa na neho ešte chvíľu po tom čo porozprávala, potom to už nevydržala a odvrátila pohľad zase niekam inam. Bala sa jeho odpovede. Veľmi moc. I keď to čo vravela bola pravda, bála sa odmietnutia.

Chvíľku tam len tak ticho sedeli. Z príjemného ticha začínalo byť to trapné ticho a to samozrejme Eirlys nechcela. Nalakala sa toho, že spravila ona niečo zle tým, že bola ticho. Keď ona nevedela čo má povedať! Pozrela sa na neho. Už prestala cítiť tú nepríjemnú horúčavu.
„Nie, nie! To je v poriadku! Potešilo ma to... Len som to nečakala." pohotovo odpovedala na jeho slová. Nechcela aby sa jej ospravedlňoval, veď nespravil nič zle! Práve naopak, dal jej krásny kompliment nad ktorým by mohla len snívať. Postavila sa a prisadla si bližšie k nemu, rovnako tak dala k nemu aj svoju prednú labku, aby sa jej mohol opäť dotknúť keby chce. Predsa len jeho učenie sa ešte neskončilo. Jeho chlad bol pre ňu príjemný, skludnilo to jej horúcu mysel. „Chcela by som ti niečo povedať...len neviem ako začať." priznala napokon. A bolo to tu. Srdce sa jej rozbušalo.

Páčilo sa jej s akým pohotovým naladeným sa spolu s ňou pustil hneď do práce. Na jeho súhlas prikývla s úsmevom. „Super." odpovedala z ľahka a pokračovala v práci. Keď jej tam nanosil kamene, nevadilo jej, že ich musela ukladať ona. Aspoň si to spravila podľa vlastných predstáv, pekne do kruhu, väčšie viac do stredu, menšie za tie väčšie medzi ich "spoje" tak aby nejak jej ohník kadiaľ ujsť a aby nespôsobil neplechu! Výborne. Počas chystania bol Iska ticho a ona spolu s ním. Aspoň sa mohla lepšie zamýšľať nad svojimi myšlienkami, nad tým, ktoré steblo trávy alebo konár bude lepšie horieť. Neriešila nič moc dôležité. Sústredila sa pečlivo na robotu. Vedela aký oheň môže byť nebezpečný a tak to chcela mať všetko spravené bezchybne.

O chvíľu neskôr bola práca hotová a ohník si hrdo plápolal. Štastlivo si zavrtela chvostikom. Podarilo sa.
Pri začutí Iskových slov sa na neho prekvapene pozrela akoby zle počula a zároveň tak neverila vlastným ušiam. Č-č-čože? panikarila vo svojom vnútri lebo to čo si myslela že počula naozaj počula a ďalšie jeho slová jej to len potvrdili. Celá zahanbená, červená ako paradajka pár krát zamrkala. „Eheh, ďakujem." poďakovala trochu nervózne spolu s úsmevom. Vykolajilo ju to. Nevedela čo ma na to povedať. Mala chuť sa zahrabať pod zem, znova. Už sa takto raz cítila pri ňom, nie? Tiež sa už raz chcela zahrabať ale toto jej prišlo iné. Neverila tomu čo počula. Snívam? prešlo jej hlavou. Bolo na nej vidieť prekvapenosť ale i vďačnosť spojenú s nervozným zahanbením. Chvíľu sa na neho nepozerala. Bolo to pre ňu až moc nečakáne. Rozdýchavala to, svoje nadšenie. Vážne som sa mi až tak páčila? Vážne sa mu páčim? prechádzali jej hlavou podobné myšlienky. Začínalo jej byť teplo, fuh, asi z toho ohňa. Či ju len tak z tohto celého zalievala horúčava že sa mu bála povedať to čo od začiatku plánovala? Bol toto ten správy moment? Potrebovala ani ju niekto ovieval nech si schladí mysel.