Príspevky užívateľa

,,Ja viem." usmiala sa neskromne. Však ona to raz doladí k dokonalosti. Toto bol dobrý... začiatok.
Spev šíriť? rozhliadla sa navôkol. Čo to bolo? doťapala k jednému zo stromov, odkiaľ si myslela, že zvuk začula. Chcel jej les povedať, aby začala spievať viac? Zavyla a snažila sa svoje vytie upraviť, aby znelo ako príjemná melódia. Po chvíľke stíchla a našpicovala uši, či jej i k tomuto les niečo povie. Čo ak tie prazvláštne zvuky nevydávali mravci, ale stromy? Mohli k nej stromy hovoriť?
,,Ja sa opýtam stromu." chcela využiť schopnosť, o ktorej si myslela, že ju nadobudla. ,,Kde je najstarší sám... Samotný strom?" opýtala sa a čakala, či jej drevo odpovie. Mohlo by byť aspoň trochu užitočné, keď už jej toľkokrát nedalo spávať.

,,Hodilo by sa, aby sme prešli na druhú stranu." zamrmlala. Toto počasie sa jej príliš nepozdávalo, všetko bolo také... ponuré.
Na priznanie svojho otca si iba odfrkla. Bude sa musieť spýtať svojej mami. Ako to môže nevedieť? I keď, Eraliu história tiež práve dvakrát nezaujímala, no na druhej strane, išlo predsa o ich úžasnú svorku! Kiežby existovalo niečo, čo by jej mohlo históriu svorky ukázať ako nejaký obraz. Dokázala by to rieka? Čo vlastne rieka vie, okrem toho byť mokrá a studená? A v spojení s búrkou nebezpečná?
,,Ale mňa zaujíma. Chcem spoznať prvých vlkov. Pýtať sa ich." zahľadela sa na oblohu. Kiežby k nej dokázali prehovoriť.
,,Nechcem odísť odtiaľto." zamručala, páčilo sa jej toto miesto. ,,A keby sme ho len rozšírili? Vyhnali inú svorku?" spýtala sa, keď v tom jej očká zasvietili. ,,Niečo príde. Niečo veľké. Ostatné svorky padnú a my prežijeme, ako najsilnejší a budeme vládnuť celej krajine!" zavyla nad onou predstavou. Ich svorka bola predsa dokonalá! Zvládnu všetko a potom ich za to bude čakať odmena! ,,To by bolo super, však?" otočí sa k ockovi. Ponurá nálada bola na chvíľu ta tam. Ale čo by mohlo byť tak silné, aby to odohnalo ostatné svorky?

,,Ale ide to pomaly." povedala si, skôr už pre seba. Rada by čo najrýchlejšie splnila úlohu a pochválila sa tým svorke. Naivné to vĺča. Vlastne ani netušila, čo presne by s ohňom mala urobiť. Akosi ďalšiu časť Alfovho monológu nepobrala, už bola mysľou na cestách.
,,Spev? To sedí." prikývla, spomínajúc na svoje pokusy o vytvorenie rôznych textov. Možno by mohla vytvoriť pieseň i o tejto ich nekonečnej púti? ,,V diaľke jasný cieľ, však cesta tŕnitá jest. Krajinou však stále znieť hromu spev." skúsila no od druhej vety to pripomínalo skôr nerýmovanú báseň než pieseň. Hromy a blesky holt neboli dostatočne inšpiratívne.
,,Aha." prikývla významne a zaklonila hlavu, aby ho videla prichádzať a mohla sa mu vyhnúť. ,,A on z neba?" chcela sa uistiť. Čo ak pochádzal z vody? Zo stromov? Alebo sa vyrúti z dákej jaskyne?

,,Mamii, nič tu není!" posťožovala sa, keď svojim ňufáčikom nevedela nájsť požadovanú vôňu. Nevšimla si ani náznaku toho, že by niekde v okolí tancoval oranžový plameň, ktorý tak veľmi túžila nájsť.
,,A mami? Prečo ja meno Eralia?" opýtala sa. Čo to meno znamenalo? Preto ho dostala? Páčilo sa jej, no rada nepočula, že patrilo niečomu veľkému, slávnemu. Jedinečnému.
Pristúpila k jednému zo stromov, ktorý sa jej zdal zvláštny, no ani na ňom plameň nehorel. ,,Blesk, poď sem! Máme les, korisť! Čo hľadá blesk? A on rád oheň? Alebo on je čudným ohňom?" opýtala sa svojej mami. Možno by blesk mohla na niečo nalákať? Nedá sa nejako vytvoriť? Snažila sa vymyslieť, ako čo najrýchlejšie splniť úlohu. Nájsť oheň.

Pozdvihla obočie, snažiac sa si to bájne more predstaviť. ,,Silné ono? Môžem domouu?" urobila na ňu šteňacie očká. Chcela mať to more doma! Určite to je tá veľká mocná vec!
,,Dobre." prikývla. ,,A to kedy?" neodpustila si ďalšiu otázku. Najradšej by všetko vedela hneď teraz. Prišlo jej to užitočné, ako niečo, čo by sa dalo použiť na ochranu svorky. A možno i na niečo viac.

,,Bauu!" pokúsila sa víťazne zavyť a už utekala na svoje miesto a ešte sa o kúsok posunula ďalej, ako jej mama prikázala. Počkala, kým sa opäť otočí a opäť sa začala pomaly plýžiť k nej. Potichu sa zasmiala a pre istotu sa pritlačila k zemi a sklonila hlavu, aby si ju náhodou vlčica nevšimla.

,,Áno." prikývla na jeho otázku. ,,Neviem, proste to robím. Je to fajn, keď trafím slová a tón." podelila sa s ním.
,,Keď to hovoríš." pohodila hlavou a hneď mala lepšiu náladu. Obrátila zrak opäť k rieke. ,,Neviem. Dokážeš zmraziť rieku?" opýtala sa ho. Bolo by to zaujímavé, prejsť sa po zamrznutej rieke, bolo by to niečo nové. A nebezpečné.
,,Prečo je naša svorka tu? Na tomto území?" položila mu ďalšiu zložitú otázku. ,,Kto ju založil? Kedy? Prečo?" spustila ďalšiu vlnu otázok, na ktoré si Iska za tie mesiace už musel zvyknúť.

,,Hm." zahmkala jednoducho. Ľahla si na mokrú zem a pohľadom hypnotizovala divokú rieku, akoby sa ju snažila skrotiť očami.
,,Rieka divoká... Kopce vysoké, rieky divoké." začala so spevom, no vzápätí zavrčala. ,,Nemôžem nájsť vhodné slová." tento upršaný čas bránil dokonca i fantázii a jej umeleckému prejavu! Príšerné, čo si to počasie dovolilo!
,,Na kopcoch v diaľke, stojí vlk sám. Hromom vzácne búrky pozvanie: Pridaj sa k nám." skúsila to teda inak a zapojila svoje básnické črevo, no i tak s výsledkom nebola spokojná. S nespokojným zamručaním položila hlavu na zem a prikryla si oči labkami. Žiaľ, na nožkách mala blato, ktoré ostalo po daždi. Tentokrát však iba smutno zakňukala, vstala a podišla k svojmu otcovi. ,,Kedy už bude bývať pekne?" spýtala sa s nádejou v hlase.

Eralia bola na ďalšej výprave. Za bleskami, za ohňom. Za poznaním a pomyselnou výhrou. Tentokrát spolu zobrala svojho otca, teda, aspoň dúfala, že si jej "Ak chceš, poď." vyložil ako pozvanie. Poslednou dobou spolu až toľko času netrávili, aspoň nie tak, ako si Era želala, objavovaním. Dni boli upršané a nedalo sa v nich robiť vôbec nič a nuda sa vlčici vôbec nepáčila. Kto to povedal, že v nude sa dostávajú najlepšie nápady? V nude je čistá nuda!
Teraz však bol lepší deň, aspoň o trochu. Doklusala až na jeden z kopčekov, kde sa usadila a rozhliadla. Všimla si zvláštneho kríka, no zatiaľ mu nevenovala prílišnú pozornosť. Čoho si všimla bola rieka. ,,Sľúbil si mi lov ryby." oznámila svojmu otcovi, s menšou výčitkou v hlase, hľadiac pri tom na rieku, ktorá sa po búrkach stále úplne neupokojila.

,,Ona jesť ju? Hm, možno dobrá ryba." prikývla Era. Keď maminke chuti, možno bude chutiť aj jej, možno z nej bude profesionálny lovec rýb. A možno jej vôbec chutiť nebude. No i tak ňou už teraz lomcovala zvedavosť. Niečo nové, zaujímavé a nepreskúmané.
,,Anoo!" vypiskla nadšene a už utekala smerom domov. ,,Spať, hneď! Ráno skoro ísť!" zavolala, zatiaľ čo sa svojimi malými nožkami hnala lesom. Veľmi rada bude sledovať ocka na love, rovnako rada by potešila svoju drahú mamu. A kto vie, možno sa i jej podarí nejakú rybu chytiť? Aspoň v jej snoch.

,,Aha." zamrmlala. Želala si vidieť rybu, možno je práve ona ten zaujímavý mocný tvor, ktorého tak hľadá. To by však nesmela žít vo vode, alebo? Existovala ryba, ktorá žila i na súši? Alebo snáď tak obrovská ryba, ktorá všetkých zaženie od vody? Alebo taká s veľkými zubami? Kto vie? Možno takú raz Era objaví...
,,Tajomstvo?" so záujmom sa naňho otočila. To znelo zaujímavo, zábavne. ,,Povedz!" vyzvala ho a netrpezlivo naklonila hlavu na stranu. Veľa energie na zajtra? V tom musí byť poriadna akcia! A tej sa Eralia určite chce zúčastniť.

Hneď, ako Alfa skončil svoj príhovor, vyrazila. Tu to už predsa poznala, bola tu s ockom, bolo tu veľa stromov. Oh, keby tak našla ohnivý strom!
Síce sa príliš neobzerala, no tušila, že ju jej rodičia nenechajú ísť len tak samú. I keď už mala skoro pol roka, musela z behu skoro spomaliť. Musí si predsa nechať energiu na neskôr. Vlastne ani netušila, čo presne má hľadať. Hovoril veľký vlk o ohni? A ako taký oheň vlastne vyzerá? A blesk? To veľké svetlo?
Ňufákom sa snažila nájsť aspoň náznak nezvyčajného pachu, ktorý by ju zaviedol k ohňu. Zatiaľ však cítila iba dážď. Bola to nádherná vôňa, no teraz nemala čas užívať si krásy dažďa, bubnovanie kvapiek o zem, ktoré ju vyzývali k tichému načúvaniu, akoby pre ňu tvorili nádhernú pieseň. Potrebovala nájsť iný pach!

Hneď ako k jej ušiam doľahlo volanie ich Alfy, rozbehla sa. Chcela byť prvá, ktorá uvidí veľkého vlka, ako svorke zdeľuje niečo podstatné. Netušila, o čom bude jeho príhovor, no nadšenie ňou priam prekypovalo. Už si i predstavovala, ako pôjdu zahnať zlého tuláka, či loviť nebezpečnú zver a ona bude môcť ostatným ukázať, aká je šikovná.
Zadýchaná pribehla až k miestu diania. Posadila sa dopredu a zaklonila hlavu, aby na tmavého vlka lepšie videla. Očká jej žiarili vzrušením a chvost nedočkavosťou kmital sem a tam.
Musela sa veľmi premáhať, aby nadšením nevyskočila, keď Zathrian prehovoril. So záujmom našpicovala uši a hltala každé slovo. Znelo to parádne! Búrka sa jej najprv zdala desivá, veľký hluk a množstvo svetiel, a navyše ten príšerne silný dážď! Teraz však akoby objavila druhú tvár toho nebeského predstavenia.
,,Lov bleskov." zopakovala potichu, užasnuto. Mohol sa blesk chytiť do tlamy? Čo vlastne taký blesk všetko dokáže? Môže si ho ochočit? Mysľou vĺčatka sa preháňali rôzne bláznivé predstavy.
Keď Alfa ukončil svoj monológ, hlasno zavyla a rozbehla sa nájsť svoj oheň. Nečakala na ostatných, rútila sa vpred, ako jej vĺčacie nôžky dovolili. Chcela splniť úlohu, zvládnuť to sama. Malé vĺča však nie vždy stačí, hlavne na nástrahy prírodných živlov...
-> Syslí háj

,,A oni jesť? Tie y-by?" naklonila hlavu na stranu. Rada by ich niekedy videla. ,,Ukaž ich." požiadala ho a pohľad stočila do roztopenej kaluže, akoby snáď čakala, že sa tam zrazu nejaká objaví. A to ešte ani netušila, že v takom mori je podvodný život ešte živší a rozmanitejší! Čo by povedala na takú chobotnicu? Alebo veľrybu? Delfína? Nuž, možno sa jej niekedy podarí dostať sa im bližšie.
,,Ešte ňee." zabručala a ako naschvál sa jej práve muselo zívnuť. Ihneď sa aj zamračila. Ona nechcela ísť spať! Chcela sa hrať so svojím úžasným ockom!

,,A čo potom? Keď vlk vo vode dlho?" pýtala sa ďalej. Čo sa stane, keď mu dôjde dych?
,,A sú voda vlci? Žiť tam niečo?" zamyslela sa. Keď oni žijú na súši, bolo predsa logické, aby boli vlci, ktorí môžu žiť iba vo vode, nie? Bolo by zaujímavé mať takého vodného spojenca...
Aj keď z toho Eralia nebola nadšená, pomaly sa jej začali zatvárať očká, no snažila sa na sebe nedať nič poznať. Ešte nechcela ísť domov. Chcela tu byť a hrať sa s ockom!

,,Ooo." zopakovala s úžasom. ,,Mocná mágia! Zmraziť všetko!" Bola priam nadšená. Kiežby ona dokázala zmraziť ostatných. Najprv by ich hodila do vody a keď vylezú... Teoreticky...
,,Ako dlho vlk vo vode byť? Vedieť dýchať vo vode? Ako dlho? Môžem vidieť pod vodu a ísť tam?" spustila ďalšie otázky. Keby vlci mohli ostať pod vodou, mohla by ich v nej uväzniť, ak by niečo zlé vykonali proti svorke... Pretože svorka bola to najdôležitejšie a ona pre ňu chcela urobiť všetko.