Príspevky užívateľa

,,Dlhé." okomentovala jeho meno nezaujato. Niečo ako rody jej zatiaľ nič nehovorili. Keď vlk uznal, že by nemal chodiť ďalej, vnútri sa uškrnula. Jooo!
Keď však spomenul to o mágii, zneistela. Prečo žiadnu nemal? Myšlienku, že ani ona by žiadnu nemohla získať, ukryla hlboko. Jej ego by to nezvládlo, ona musela niečo mať. I keď už by jej nevadilo ani niečo zbytočnejšie.
,,Ja?" ostala trochu prekvapená, že to vlk povedal tak priamo. Vlastne sa jej tá myšlienka páčiť prestávala. Nie kvôli tomu, že by o to nestála, ale súčasného Alfu obdivovala. Spiknutie by bolo hrozné! To by nemohla svorke urobiť!

Náhle na sebe ucítila tlak. Lapis. Hravo zavrčala a pokúsila sa sestričku zo seba striasť. Otáčala hlavu a snažila sa ju chmatnúť zubami. Však ona jej ukáže! Ľahla si na zem a pokúsila sa prevaliť a utiecť zo sestrinho dosahu. To už sa však miestnosťou ozýval nárek ich bračeka. Rorýs.
Po tom, čo sa trochu vybláznili a miestnosťou sa začal ozývať nárek, obrátila svoju pozornosť opäť k najmenšiemu. Zakňučala a bežala k nemu. Usadila sa vedľa neho a začala ho oblizovať, ako to pravdepodobne robievala maminka.

,,Meno." prikázala mu jednoslovne. Do tej doby mu neodpovie.
,,Nechoď. Inak zle." uškrnula sa. On sa ich bojí! Yayy! Pre Eraliu to bola výhra. Cítila sa nadradená a ihneď si ten pocit zamilovala.
,,My silní. Moc. Silná Alfa, on je ťaže." snažila sa opísať jeho mágiu, ktorú sa dozvedela od ocka. ,,A jad. A oheň. My silní." zopakovala a zazubila sa. ,,A ja mať potom silnu mágiu." oznámila hrdo. Bola presvedčená, že dostane niečo silného, mocného. Čo by asi robila, keby získala niečo tak slabého, že by s ňou nič nedokázala?

Odtiahla svojho bračeka preč od miesta, kde sa udial ten hrozný čin a bola pripravená dať mu ďalšie kázanie.
,,To fuj, to ňe!" zopakovala svoje slová, snáď akoby chcela, aby sa mu zaryli do pamäti. Motýle sa nežerú!
,,Mama papať tebe dať." vysvetlila mu. Maminka má chutné mliečko a neskôr určite i mäsko! Nemal dôvod jesť niečo iné.
,,Ty hjadný?" naklonila hlavu na stranu. Že jej to nenapadlo skôr! Možno je chudák iba hladný a chcel sa najesť! Jej pohľad náhle zmäkol. Stále však čakala na jeho vyjadrenie.

Pozorne sledovala, čo jej ocko predvádza. So zatajeným dychom pozorovala vodnú hladinu. ,,Ooo." predniesla ticho. Mágia ju fascinovala. Položila labku na zamrznutú hladinu. ,,Brrr!" rýchlo ju opäť stiahla a zachichotala sa. Potom znovu a znovu, až dokým ľad nezačal vplyvom úderov, ale hlavne tepla navôkol, praskať a topiť sa.
,,Dokážeš zmraziť vlka?" obrátila k nemu po tom, čo sa dostatočne nasýtila magického zážitku. Dúfala, že dostane kladnú odpoveď. Zamraziť nepriateľov muselo byť cool!

Eralia bola na svojich pravidelných potulkách územím. Chcela chrániť hranice svorky, podobne, ako to robili starší členovia. Z toho dôvodu sa vybrala až sem, na rozsiahlu pláň, netušiac, že môže byť ľahkou korisťou. Ale kto by si predsa dovolil na vlka z Azarynu, všakže?
,,Hej! Kto si?" zavolala na vlka, ktorý stál uprostred planiny. Nebola si istá, či to stále patrí do ich územia, ušla kus cesty, ale tak, brániť môže aj tak, nie? Samozrejme, že nie, ale neodpustila by si nedať tomu cudzincovi lekciu.

,,Dam si pozor na teba." oznámila mu nakoniec. Možno aby chápal vážnosť celej situácie? Ďalej sa vybrala do preč. ,,Hra koniec." oznámila a vrátila sa späť k nemu.
,,Aj tak teším. Ja veľká, mocná, bojovať za svorku." oznámila mu svoj plán do budúcna. ,,Ja chcem užitok pre svorku. Magia pomôcť mne možno. A zábava viac s ňou." usmiala sa. Ich hry budú môcť byť ešte zaujímavejšie! ,,Ukaž svojuuu." urobila naňho šteňacie oči. Chcela vidieť, čo jej ocko dokáže. Aby pridala na presvedčivosti, netrpezlivo zakňučala.

,,Anoo! Ši-kou-ný Jojís!" pochválila jeho pokus Era. Verila, že raz jej braček všetko doženie - a ak by náhodou nie, ona bude pri ňom. Kým nebude dostatočne veľká, aby bránila celú svorku, bude brániť aspoň svojho najmladšieho súrodenca.
To ale ešte netušila, že jej ten milovaný súrodenec zožerie domáce zvieratko!
,,Neee!" vydala zo seba zdeseno. ,,To je fuj!" zamračila sa na Rorýsa. Ako si to vôbec mohol dovoliť? Zjesť jej nového kamaráta!
Chytila ho za kožu a snažila sa ho odtiahnuť preč skôr, než by sa pustil do niečoho ďalšieho.

Pozorne načúvala jej slovám o dvoch svorkách. Zneli zaujímavo. ,,A čo more?" položila otázku po tom, čo maminka to zvláštne slovo povedala. Rada by ho niekedy videla. Možno to má byť tá výnimočná mocná vec!
,,Sjubujem." prikývla. Zneli hrozivo, no to ju zároveň fascinovalo. Vedieť vlkom zamotať hlavu? Zaujímavá schopnosť. ,,A ako motať? Ja vedieť naučiť?" opýtala sa zvedavo. Tou schopnosťou by mohla lepšie slúžiť svorke!

Potichu sa zachichotala, no stále ostávala ukrytá. Až po pár okamžikoch otvorila oči a mierne zodvihla hlavu, aby sa pozrela, ako na tom strážkyňa je. Keď sa uistila, že sa nedíva, vydala sa pomaly vpred. Uistila sa, že pred sebou nevidí žiadnu vetvičku ani nič iné, čo by pod jej váhou vydalo hlasný zvuk, a potom už pohľadom mierila iba na svoju mamu. Snažila sa dávať pozor, ak by sa náhodou otočila. Pokiaľ sa tak nestalo, dostala sa až ku nej. Vyskočila na nohy a zahryzla sa jej do chvosta. ,,Mám ťa!" zamrmlala s chvostom v tlame.

,,To šiš-ka." oznámila mu a potom si zaumienila, že svojmu bračekovi pomôže s výslovnosťou, i keď tušila, že príliš úspešná asi nebude. ,,Ši-š-k-a." povedala najpomalšie ako vedela, aby stihol zachytávať jednotlivé písmenká.
Náhle jej pozornosť zaujal ďalší poklad prírody - motýľ. ,,Aha!" ukázala labkou na bieleho motýľa, ktorý trepotal krídlami. ,,Čo to? Pek-né." usmiala sa a zavrtela chvostíkom, sledujúc tú nádheru v akcii. Dal by sa taký motýľ ochočiť?

Zamračila sa. Stavial ju do skutočne zložitého rozhodnutia. V hĺbke duše sa tomu nesmierne tešila. Má urobiť dôležité rozhodnutie! Ako vysokopostavený člen svorky! Snažila sa zachovať si kamennú tvár, i keď by najradšej vyskočila do vzduchu a ukázala celému svetu svoje nadšenie.
,,A som?" spýtala sa. Určite! bola presvedčená, akoby aj nie? Bolo to šteňa, veľmi sebavedomé šteňa!
,,Dobre, nevyhodím ťa, ale budeš najnižší vo svorke. Budeš robiť čo my povieme, každé slovo." rozhodla sa napokon. Bolo to správne? Alebo mala trvať na tom, aby odišiel, aby tým dala ostatným najavo, že si s ňou nemajú zahrávať? Bola zmätaná a začala pochybovať o svojom rozhodnutí. ,,Ešte raz a pôjdeš." varovala ho teda ešte raz a ukázala mu svoje tesáky.
,,Ooo." uznalo pokývala hlavou. To mohlo byť skutočne zaujímavé. ,,Teším, kedy ja objaviť." zavrtela chvostíkom a predstavovala si, čo mocného by mohla do vienka dostať ona.

,,Ha!" víťazoslávne vypjala hruď. ,,A teraz vyhodiť ťa do preč! Svorka, vyhodiť!" zavyla rozkaz pre imaginárnych vlkov a čakala, kým odprevadia vyhnanca za hranice. Sama sa postavila do čela pomyselnej partie a akoby tam iní vlci skutočne boli, otočila hlavu za seba a vydala jasné rozkazy: ,,Držať ho vy! Nesmie utiecť!" a vydala sa preč zo svojho úkrytu.
,,A čo mať Alfa?" spýtala sa zvedavo, akú moc má Alfa ich svorky. Určite to bude niečo veľmi silné a mocné! Inak by predsa podľa Eraliinej nepresnej predstavy nemohol svorku viesť!

So záujmom načúvala jej slovám. Chránime, čo je naše. Páčila sa jej myšlienka na to, ako chráni svorku, ako za ňu bojuje a vyháňa cudzincov, ktorí by jej chceli ublížiť. Keď jej mama položila svoj ňufák na čelo, stočila ušká dozadu, rozmýšľajúc nad ďalšími otázkami. ,,My najlepšia svorka!" vyhlásila potichšie, no s pevným rozhodnutím v hlase. ,,A iné svorky kto? Aký byť? A kde?"

Eralia sa vrátila za čiaru a tentokrát zvolila iný postup. Mierne sa prikrčila a pomaly kládla labku jednu cez druhú. Pred ňufákom jej zrazu prebehla vypasená myš s hlasným piskotom. Eralia sa pritisla k zemi, snažiac sa čo najviac splynúť v tráve a zavrela oči, akoby dúfala, že ju vďaka tomu mama nezbadá.

Snažila sa mu vykrútiť, čo sa jej najprv vôbec nedarilo. Ocko bol silnejší a múdrejší a väčší. To ju však nezastavilo v tom, aby sa o útek aspoň pokúsila. O nejaký čas sa jej to skutočne aspoň z časti podarilo. Natočila hlavu a uhryzla ho svojimi šteňacími zúbkami do laby. Však ja ti ukážem!
Snažila sa ho hrýzť všade, kam len dosiahla, iný spôsob boja vlastne ani nepoznala, keď bol nepriateľ väčší než ona. Kto vie, možno dostane mágiu vďaka ktorej bude väčšia než väčšina vlkov v jej svorke? Alebo bude tak malá, že sa vykrúti z hocjakého zovretia? Kto vie.
,,Oci? Aké mágie ostatní vlci?" spýtala sa znenazdajky po tom, čo ich boj mierne ustal.

Era sa už už stavala, úsmev na tvári, keď jej ocko oznámil tú nepresnú, strašlivú správu! Opäť spadla na zadok a neveriaco sa naňho dívala s otvorenou tlamkou. Nevedela, ako ja to reagovať. No potom si uvedomila, že sa jej to páči. Predstava, že bojuje o vysnívaný post bola prenádherná. Vyskočila na nohy a zavrčala. ,,Ja Alfa! Ty nie!" zavyla a vyštartovala po ňom. Čo najsilnejšie sa mu snažila zahryznúť do laby, pokiaľ jej to neznemožnil.
,,Svorka! On klamať! Ja Alfa, a dokázať to!" otočila sa zrazu k pomyselným vlkom. ,,Ja silná, ja múdra! A dôkaz - toto strom a na ňom šišky k ničomu." ukázala labkou na ihličnan, aby dokázala svoje znalosti, nepripúšťajúc si fakt, že s týmto by v skutočnom svete príliš nepochodila.
,,Lapis bolieť? Ja zle cítiť. Lapis segra." zakňukala. U iných by jej to bolo jedno, ale svojej rodinke ubližovať nechcela. ,,Oliznuť ju."a zdrhnúť. povedala svoje riešenie Určite by sa ju snažila upokojiť, nechcela, aby sa kvôli nej cítila zle!