Príspevky užívateľa

,,Nie, on prvý." pokrútila hlavou. Iný slimák jej bol ukradnutý, ale k Igorovi si vytvorila vzťah. Ale to meno jej začalo pripadať príliš obyčajné na tak neobyčajného slimáka. ,,Ale on iné meno. Lepšie." začala rozmýšľať. Chcela preňho niečo majestátne, špeciálne. ,,Koľko slimák žiť?"
,,Zau-ma-vé čosi." povedala a snažila sa spomenúť si, čo jej to vlastne ocko doniesol. Vetvičku? Nie! Igora! vĺča ostalo zmätané a rozmýšľala, ako to vlastne bolo. Síce neuplynul dlhý čas, ale na jej malú hlávku ešte detailnejšie spomienky nestačili.
,,Oo." vyslovila svoj údiv. Opis ich svorky sa jej nesmierne páčil. Rozhodla sa maminke položiť podobnú otázku, ako vtedy ockovi. ,,Ako mocný, ale nie zlý? Kde inakosť?"
,,Áno!" vyhrkla nadšene na návrh novej hry. To bolo ono, niečo jedinečné, zábavné a akčné! Očká jej žiarili nadšením. Najprv príliš nevnímala okolie, preto sa rozbehla po mamkinom chvoste a pri tom si nedávala pozor na hluk navôkol, na dusot svojich vlastných labiek a preto by nebolo prekvapením, keby sa Eirlys otočila a nachytala ju.

,,Sli-mák!" oznámila jej a opäť si sponenula na jeho peknú ulitu. Že si ho nezobrali domov! Mali by domáceho miláčika, ktorý by im neušiel. Aspoň nie nikam ďaleko.
,,Hrali sa, rozprávali, hľadali poklad." zavrtela chvostíkom. Poklad síce nenašli, ale ocko jej ukázal mnoho zaujímavých vecí. Mala ho rada, i ich dobrodružstvá.
Era sa zamyslela. Naháňačky, schovky... Znelo to fajn, ale... Nebol to jej štýl. No zároveň chcela mať s maminkou jedinečnú hru, novú hru. ,,Toto... Neviem, slimák, cudzí." zamrmlala. Nebavilo ju rozmýšľať nad existenciou obyčajného slimáka. Možno, keby ho videla prvý krát, bola by z neho nadšená ako z Igora, no zovšednel. Už ani šišky na stromoch jej nepripadali tak zaujímavé ako kedysi.
,,Niečo... Viac. Ty povedať o svorke viac." posadila sa. Kým príde na dokonalú hru, aspoň si vypočuje niečo o svorke. Kto vie, možno sa dozvie niečo užitočné, čo by pomohlo jej šteňacím plánom?

,,Blíži sa môj čas." povedala a snažila sa pôsobiť vážne. ,,Som tu pridlho, je čas posunúť Alfu nový vlk." rozprávala a snažila sa pôsobiť čo najstaršie. Pomaly sa postavila a ešte pomalšie opustila svoj kamenný kruh. Dúfala, že jej pomalosť spôsobí, že bude vyzerať staršie. Zastavila sa pred ockom a dôležito mu oznámila: ,,Ty menovať nová Alfa." aká to česť! Už len, aby si Iska nemyslel, že by tou Alfou mal byť on! Eralii ešte chvíľku potrvá, než sa naučí správne voliť slová a skladať vety, no z jej povahy môže byť už teraz zrejmé, že by sa vysokej funkcie len tak nevzdala. ,,Bež do kameňov a oslov svorku. A potom povedz Eralia nová Alfa." dala mu ďalšie pokyny a usadila sa, čakajúc, kým splní príkaz.
,,A rozumejú?" spýtala sa po tom, čo povedal to o vtákoch. Možno by jej nevedeli odpovedať, ale jej by úplne stačilo, keby poslúchali a plnili jej rozkazy! Aká to skromnosť na šteňa!
,,A prečo takí byť? Je to v nich? Čo ak ja zlá? Čo všetko zlé? Aký rozdiel?" pokračovala. Chcela tú tému viac rozvinúť. Čo ak bude zlá a ani si to neuvedomí? To nechcela. Čo všetko je v hre na život povolené? A za akým cieľom? Čo všetko môže urobiť pri honbe za vyšším postavením, no stále byť považovaná za dobrú?

,,Na Alfu!" vyhrkla. Bola to jej obľúbená hra. Milovala byť dôležitou. Snažila sa kamene usporiadať do niečoho vzdialene podobné kruhu. Posadila sa do stredu svojho výtvoru a dôležito sa rozhliadla okolo.
,,Vták? Hm... Ja zoberem vtáka, alebo loviť ho." zamyslela sa. Môže jej taký vták poslúžiť? Vedel by špehovať iných vlkov a dávať jej hlásenia? Kiežby!
,,A vtákov veľa? Aj veľký vták byť? A malý? A hovoriť?" začala sa pýtať ďalej. Čo keby mala vtáčiu armádu? Uškrnula sa. To by bola určite veľmi mocná. Vedela by o každom kroku všetkých! Porazila by všetkých nepriateľov a každý by mal pred ňou rešpekt! Vlčia predstavivosť pracovala na plné obrátky až sa dostávala do nebezpečných rozmerov. V tom sa vĺča zarazilo a zmätano pozerala pred seba.
,,Oci? Ako poznať zlý vlk?"

,,Hľadať všade!" vyhrkla. ,,Ale neskôr. Teraz hrať." zavrtela chvostíkom a už začala pripravovať pľac na ďalšiu hru. ,,Ja musieť sama nájsť. Iba moje poklad." vysvetlila mu behom toho, čo začala zhromažďovať malé kamienky. Nie, že by sa nechcela deliť, ale vlastne nie, nechcela. Svojej rodinke by dala veľa vecí, ale túžila mať niečo, čo by patrilo iba jej. Niečo, o čo sa nikdy nebude musieť deliť. A sama si tú vec taktiež nájde!
,,A strom vidí čo okolo? Sledujú nás?" spýtala sa a vrhla nedôverčivý pohľad na ihličnan za sebou. Nepáčilo sa jej, že by tu mal ten strom celý deň stáť a pozorovať ju a ocka. Čo ak im ešte ukradne poklad spopod labiek?!

,,Maminka za-zacha-zachránka!" snažila sa prísť na slovo opisujúce maminku pri činnosti, kedy zachránila jej drahého ocka. Však raz sa i tie správne oslovenia naučí a medzi nimi určite bude aj zachránkyňa.
,,Nájdem poklad! Skvelý! Vzácny, mocný!" oznámila mu hrdo. Bola si istá, že raz na nejaký narazí. Celý svet jej predsa ležal pri labách! Určite má pre ňu osud prichystané niečo veľké. Minimálne veľký kus mäsa k večeri, keď povyrastie.
,,Načo strom má to? A načo byť strom?" pokladala ďalšie otázky. Tie veci jej prišli zbytočné. Najprv boli zaujímavé, avšak keď si uvedomila, že ich môže nájsť všade, zovšedneli. Akoby sa z nich vytratila tá krása a zaujímavosť, ako vĺča rástlo. Kto vie, čo všetko jej ešte časom zovšednie?

,,Ako ty a mama spoznať?" opýtala sa. Keď je tu toľko vlkov, ako to, že si sadol práve s ňou? A prečo práve ona? Nájde si aj ona niekedy niekoho tak úžasného? Nie, na to predsa nebude mať čas, ona chce kariéru!
,,Tu bývať. Tu spať, tu jedlo, tu hračky, tu... Poklad!" ukazovala labkou na časti "miestnosti". Predstavovala si, ako si to tu útulne zariadi, aby tu mala všetko potrebné. Na zemi však bolo množstvo vetvičiek z okolitých kríkov, ktoré najprv musela odpratať na hromadu. ,,Načo toto?" spýtala sa a chytila maličký konárik do papule. Odniesla ho na určené miesto a podobný osud čakal i ostatné kusy drievka. ,,Aj ty pomoc teraz." snažila sa do práce zapriahnuť aj svojho rodiča a sama ďalej pokračovala vo svojej činnosti.

Jej braček našťastie pochopil jej zámer a tak mohli poklady odniesť súrodencom a potešiť ich. Eralii sa to páčilo. Možno sa jej nabudúce podarí nájsť aj nejakú zvláštnejšiu vecičku?
Spokojne kráčala po Kafkovom boku, s kamienkom pre Lapis stále v papuli. Predstavovala si, ako jej sestra zareaguje, či sa jej kamienok bude páčiť, no dúfala, že áno. Stálo to predsa veľa úsilia, dostať tieto poklady až k nim!

,,Hm..." pokrčila plieckami a pozrela smerom k nore. ,,Ostatní byť akí?" spýtala sa. Ešte ich poriadne nepoznala. Chcela byť hlavne so svojou rodinkou.
,,Si najlepší ocko!" vyhrkla a dlho sa naňho zadívala. Odvážny, dobrý, veľký! Samozrejme, keď Eralia sama vyrastie, už ho za tak veľkého považovať nebude. Teraz však bola maličká a tak jej všetci dospelí pripadali vysokí.
,,Teším!" zavrtela chvostíkom a vydala sa opäť na cestu, hľadajúc svoj nový úkryt. Obzerala sa naokolo, keď uvidela ďalší krík. Tento bol o trochu vyšší než ten predošlý. Predrala sa až na druhú stranu a ostala v úžase. Ocitla sa v obkľúčení vysokých kríkov, ktoré poskytovali veľký pocit súkromia. ,,Moja nora! Oci sem poď!" zavolala na svojho rodiča a obdivovala kúty svojej malej "nory".

,,Ja cem s vami, ale inde." samozrejme, veľmi rada by zostala v blízkosti svojej rodiny. Milovala ich, všetkých. Avšak zároveň si želala mať niečo svojho, na čo by mohla byť hrdá, čo by bolo iba jej. Na to si však ešte bude musieť počkať.
,,Ano, ocko zachráni mňa!" zavrtela chvostíkom a vzhliadla k nemu s iskričkami v očiach. Bol to hrdina! ,,Vyženie mravcov!"
Keď jej zvieratko povolil, div nevyskočila do vzduchu od čistej radosti. ,,On byť potom samostatný." pokiaľ to bude mláďa, samozrejme sa oň postará, no počíta s tým, že keď vyrastie, bude tvor chrániť ju. Aspoň tak si to v tej malej šteňacej hlavičke predstavovala. Však ona sama sa o seba bude tiež starať, i keď mala svorku. Chcela sa naučiť, ako prežiť v divočine. Sama.

,,A možem vlastnú noru mať?" spýtala sa. ,,Vo svorke hluk, mravce tam." vysvetlila mu. Ak si urobí vlastnú noru, len pre seba, môže tam mravcom zakázať vstup! Kiežby, všakže?
,,Hmm..." pokývala hlavou. Keby bola slimákom, bolo by to zaujímavé. Mala by vlastnú nohu a vedela liezť po stromoch. Ale tú pomalosť by nezniesla. Potrebovala sa hýbať, skákať, a neskôr i lietať.
,,Keď ja veľká, zviera moje." bola rozhodnutá, že si nejakého tvora ochočí. Čím väčší, tým lepší! Želala si mať ochranára, spoločníka, možno i kamaráta. No na nejaké ochočenie bolo ešte času dosť. Raz sa jej však určite jej želanie splní.

,, Trochu svetlo, trochu tma. Pol na pol." snažila sa opísať svoju predstavu. Určite nájdu skvelý úkryt. ,,Oci? Dokedy ja bývať s vami?" spýtala sa. Budú navždy bývať v nore svorky? Čo ak sa jej zapáči inde?
,,Anoo, najdeme!" rozbehla sa hľadať ďalej. Obzerala sa okolo seba a snažila sa vtlačiť do čo i len malej diery.
,,Vie ísť na strom sli-mák?" spýtala sa a začala sa venovať kôre stromov. Pokiaľ by jej malý kamarát vyliezol dostatočne vysoko, nemusela by ho nájsť.
,,Ale ono je pekné. Veľké, ochráni, bojovať spolu, všetkých zahnať." zasmiala sa pri predstave, ako spolu s veľkým tvorom, ktorého zatiaľ nevedela identifikovať, budú bojovať proti nepriateľom. ,,Aj teba môže chrániť!"

Princezná. páčilo sa jej to. ,,Silná princezna! Odvaha!" hrdo vypla hruď a tak kráčala ďalej. Malé vĺčatko si veľmi rado predstavovalo, ako mu celý svet leží pri nohách. Milovala vyvýšené miesta, odkiaľ by sa na ostatných mohla pozerať. Chcela vedieť, čo kto robí, kam sa ponáhľa, mať prehľad.
,,Pekné, suché, svetlo aj tma." opísala mu svoj vysnívaný príbytok. Hlavne, aby v ňom mala dostatok priestoru.
Pozorovala, čo ocko objavil a keď došiel až na druhú stranu, vydala sa za ním. Pod kerom bolo príjemne, nepálilo na nich toľko slnka, no zároveň tam ani nebola veľká tma. Len pôda nebola tak veľmi suchá, ako by si Eralia predstavovala. Nesvietilo tam dostatok slnka, aby ju po dažďoch stihlo tak rýchlo vysušiť. ,,Možno." nechala možnosti otvorené a prišla až k ockovi, o ktorého sa opäť jemne obtrela.
,,On pomalý." zaprotestovala. Určite nebude ďaleko, však sa sotva hýbal! Na druhej strane, ona by si želala iného maznáčika. Veľkého, silného. ,,Cem zviera-tko." povedala znenazdajky.,,Silné, desivé." opísala vysnívaného tvora a s očakávaním pozrela na ocka, či takého tvora niekedy videl.

,,Ooo, ja cem byť!" rozhodla sa. Kráľovná. znelo to tak krásne! Prečo nemajú schopnosti? Prečo my jo? zamyslela sa. Bola šťastná, že budú môcť mať vlastné schopnosti. Tie jej budú určite parádne!
,,To je všetkých!" vysvetlila. V nore sú všetci zo svorky, ona chcela niečo svoje. Dúfala, že sa im pošťastí a niečo nájdu. ,,Nájdeme." prikývla a nasledovala ho. Milovala svoje potulky s ockom, bola to ich vec. ,,Kedy pozrieť Igora?" spýtala sa. Mohli ísť za slimákom na návštevu? Ale našli by ho vôbec?

,,Majú Alfu oni?" položila ďalšiu otázku. ,,A schopnosti?" mohla byť taká včela studená, ako jej ocko? Alebo vládnuť jednému zo živlov? Môže začarovať aj ju? Určite nie! To by sa jej rozhodne nepáčilo a dala by im to poriadne pocítiť! Nedovolí žiadnemu hmyzu, aby sa jej dotkol! Ani žiaden iný tvor, okrem jej rodiny a svorky! Okrem Igora, samozrejme. Ten mal ako jediný privilégium.
,,Aj ja cem ukryť!" zavrtela chvostíkom a rozhliadla sa. Kde by jej úkryt mohol byť? Môže si ho postaviť? ,,Ukryť kde nie mravce!" dodala napokon, dostatočne hlasno, aby ju tie malé potvory počuli. ,,Teba a maminku pustím tam. Aj Lapis, aj Kafka, aj Ro-rý-sa!" dodala, aby si náhodou nemyslel, že na nich zabudla! To vôbec! Mala rada svoju rodinku a určite by im dovolila vstúpiť do jej bunkru.