Príspevky užívateľa

Bola trochu zmätená, keď ocko povedal, že to nie je normálne. Zbláznila sa snáď? Prečo k nej mravce hovorili? Alebo to neboli mravce? Čo sa to dialo v ich nore? A prečo ich ocko nepočul?
Prikývla a pritúlila sa k nemu. Ocko ochráni! zvrtela chvostíkom. ,,Ano, dostaneme ich." povedala s úsmevom. Posadila sa pred neho a pozerala na ocka. ,,A čo robiť celý deň?" spýtala sa. Hmyz bol omnoho rýchlejší než slimák, takže mal hromadu priestoru na nejaké aktivity. ,,Majú svorku? A noru? Kde bývať?" možno by narušiteľov z ich nory mohli odniesť ku nim domov!

,,Ano!" začala zúrivo prikyvovať. Ak mravci šepkajú, možno to sú práve oni, kto ju toľko otravuje! Vlčinka netušila, že sa vôbec nejedná o normálnu reč.
,,V nore! Často!" sťažovala sa. Jej zamračený výraz mu mohol naznačovať, že sa jej to vôbec nepáči. Nemala mravcov rada, odteraz, keď sa dozvedela, že môžu byť zdrojom jej problémov. Rozmýšľala, ako im to môže vrátiť, okrem toho, že ich zašlapnez lebo to bolo moc zložité, bolo ich veľa.
,,Hmyz lieta?" spýtala sa. Zatiaľ sa stretla iba s tým na zemi, ale čo ak niektorí majú krídla ako ona? Ocko ich nemal, ale ona áno. Čo ak existujú aj lietajúci mravci? Tá predstava bola desivá.

,,Teraz cem." zamrmlala. Nechcela čakať, rada by sa preletela už teraz. Preskočila jej chvost a vydala sa ďalej. Obišla dookola veľký strom, hľadajúc niečo zaujímavé v jeho korunách. Keď však nič nenachádzala, sklonila ňufák k zemi. Chvíľu ním prehrabávala trávu, keď narazila na slimáka. Najprv sa potešila, no potom zvesila ušká aj chvostík. ,,Není Igor..." predniesla sklamano. Dúfala, že našla svojho slimáka z údolia, no ten vyzeral inak. So sklamaným výrazom postupovala ďalej. Nebolo tu nič, čo by predtým nevidela. Alebo iba nevedela hľadať zaujímavosti?
,,Mami? Ja cem baviť sa hneď." otočila sa na vysokú vlčicu a posadila sa. Maminka určite bude poznať nejakú hru, alebo niečo zaujímavé. Chcela sa s ňou baviť ako s ockom, no zároveň inak. Chcela s ňou mať niečo svoje. Milovala svoju maminku a chcela s ňou mať ešte bližší vzťah.

Eralia sa opäť raz vydala poznávať svet. Poslednou dobou bola omnoho unavenejšia než predtým, pretože sa snažila zachytiť niečo, čo sa chytiť nedalo. Zdalo sa jej, akoby sa niekto blízko rozprával, a ona sa snažila vypátrať kto. Nikdy však žiadneho rozprávajúceho vlka nenašla. Vlastne ani nevedela, či to bol vlk. Možno to bol zvláštny vietor, šušťanie listov, alebo snáď nejaké iné zviera?
Dnešok bol však trochu iný, v noci spala pokojne a tak mala opäť o niečo viac energie, no i tak k jej uškám občas ten tajomný zvuk doľahol. Našťastie hneď, ako opustili noru, hlas stíchol úplne. Usilovne rozmýšľala, čo ten zvuk môže vydávať, no neprišla na nič.
,,Oci? Hmyz hovoriť?" spýtala sa, lebo sa jej to zdalo najpravdepodobnejšie. Hmyz je malý, možno sa im uvelebil v nore a tam robí neplechu a preto nemôže pokojne spinkať!

Vybehla na jeho chrbát a opäť sa mu zahryzla do kožuchu, aby z neho skutočne nespadla. Nechala sa niesť až ku ich nore. Už začínala byť naozaj unavená, a kolísavý pohyb vlka pod ňou tomu príliš nepomáhal. Ani sa nenazdala a už boli pri nore. ,,Spať." zamrmlala už v polospánku. Však ocko sa o ňu predsa postará, však?
,,Doblú sln-ko. Doblú oci." to boli posledné slová od malej vlčinky, kým sa vybrala do ríše snov. Nevnímala, čo sa okolo nej deje a poddala sa únave.

Bola šťastná - nie, nie šťastná, priam nadšená! Táto hra ju nesmierne bavila. Pustila jeho srsť a nasadila zamyslený výraz. ,,To sa ešte uvidí." predniesla hrozivo a uškrnula sa. Vlastne už mala plán, avšak, chcela ho trochu vydesiť. Myslela si, aká je prefíkaná, čo jej ešte viac zdvihlo sebavedomie.
,,Odnesieš domov mňa. Necem chodiť." rozhodla napokon a zliezla z neho. Pohľad stočila na slnko, ktoré v medzičase získalo žiarivo oranžový nádych. ,,Slnko spať?" spýtala sa. Slnko pravidelne chodilo preč a bola tma, muselo ísť aj ono spať? Alebo kam išlo? Prečo im nesvietilo stále, aby sa mohli hrať bez prestania?

Zdalo sa jej to, alebo jej súrodenec skutočne pohol kútikmi nahor? Tak či onak, s radosťou sa nechala obliznúť a sama do tlamičky chytila šišku od Kafky. Ale ako ponesú zvyšné predmety? Rozhliadala sa okolo, no nič jej nenapadalo. Šiška bola už tak na jej tlamičku moc veľká, ďalšiu vec by tam nezmestila. Pozorovala Kafku, on bol predsa veľký, zvládol by to? Na chvíľu sa zamyslela, pozorujúc svojho bračeka. Následne k nemu podišla a pokiaľ jej nebránil, položila mu svoju šišku na chrbát. ,,Domou."

Zasmiala sa a vzdialila sa. Utekala rýchlo až za ocka, s úmyslom sa mu zahryznúť do chvosta, v tom však dostala lepší nápad. Pokiaľ jej nezabránil, vybehla mu na brucho a zahryzla sa doň. Nemala za cieľ mu ublížiť, čo sa kvôli jej zúbkom mohlo pokojne stať. ,,Mám ťa!" vyhlásila, nepúšťajúc jeho kožu. ,,Vzdaj sa!" vyzvala ho.
Rozprávanie o povolaniach ju skutočne zaujalo. Hlavne bojovník a špión. Predstavovala si, ako porazí celú nepriateľskú svorku a ostatní na ňu budú hrdí.

Čas plynul ako voda a vĺča už malo skoro tri mesiace. Za ten čas už stihlo prejsť malú časť územia so svojimi súrodencami, aj s ich otcom. Teraz však bola na potulkách s mamou a páčilo sa jej to. Ťapkala si po tráve, s hlavou vysoko zdvihnutou, akoby jej patril svet. Očami mihala po krajine, hľadajúc niečo zaujímavé, to však zatiaľ nenachádzala.
,,Ke-dy lje-tať ja?" opýtala sa znenazdajky a zaklonila hlavu, akoby sa snažila dohliadnuť až na vrchol vysokého stromu. Rada by sa pozrela, čo sa ukrýva navrchu, rovnako ako by sa rada rozhliadla po celom okolí. Určite to musel byť skvelý pocit, vzniesť sa do vzduchu a kontrolovať svet.

Rozkročila sa a prikrčila. Bolo to intuitívne, akoby to snáď vedela už predtým. Získala tak lepšiu rovnováhu na vlastných labách. Pokiaľ sa Iska dostal príliš blízko a nezabránil jej v opaku, vyskočila mu na hlavu. ,,Mám ťa!" zajasala.
,,Ano! Vel-ká!" zavrtela chvostíkom a už si predstavovala, ako je z nej obor. Veľmi významný obor, samozrejme. ,,A čo možem ro-biť?" spýtala sa. Už počula o lovcoch i Alfe, avšak to bolo veľmi málo možností k výberu. Rada by si toho skúsila viac a kto vie, možno sa jej opis ďalších povolaní zapáči?

Zasmiala sa a rozhodla sa mu to vrátiť. Pokiaľ to dovolil, natiahla sa a uhryzla ho do ňufáka. Vzápätí ho však pustila a pokiaľ ju stále nechával navoľno, vzdialila sa z jeho dosahu, pripravená naňho opäť skočiť. Táto hra sa jej páčila, bola to zábava! ,,Kedy byť vel-ká ako ty?" opýtala sa. Takto to nebolo fér, oproti nej bol obrovský! Už sa tešila, až bude taká ako on a porazí ho, keď to nebude čakať. To si ani neuvedomila, že jej prednosťou bude prefíkanosť, než fyzická sila.

Opis danej pozície sa jej pozdával, prišlo jej to veľmi dôležité, no pre tak malé vĺča by to rýchlo začalo byť nudné. Však ona do toho dorastie.
,,Ocii!" zachichotala sa a labkou odtiahla jeho ňufák. Keby bola v tomto veku trochu všímavejšia, mohla si všimnúť, že v mieste, kde sa jej studený ňufák dotkol, jej je ešte teplejšie než na zvyšku tela. A keby bola teraz múdrejšia, snáď by prišla na to, že je to kvôli náhlemu otepleniu, ktoré odtiahnutie studeného predmetu vyvolalo. To však bolo zatiaľ na malé vĺča moc komplikované, a preto si iba užívala danú chvíľu.

,,Akej pr-prá-ce?" spýtala sa. Čo taký Alfa celé dni robí? Dáva rozkazy? Kontroluje ostatných? Zapája sa do niektorých povinností? Čo všetko musí taký vlk vedieť? Vĺčatko rozmýšľalo, čo všetko by taký vlk mal robiť celé dni.
Keď ocko splnil príkaz, vybehla na jeho chrbát a pokúsila sa zavyť. ,,Ja poraziť ocka! Vy triasť sa predo-mnou!" vyhlásila svetu s hrdosťou a pýchou. Následne sa sklonila k svojmu spoločníkovi. ,,Milu-jem ťa, oci." povedala zrazu jemne a opatrne zoskočila dole. Jemu by predsa nikdy neublížila, nikomu z ich nádhernej rodinky. Avšak, pocit nadradenosti bol krásny.

,,Jeej." potešila sa nad jeho príspevkom do zbierky. Rorýs bude určite nadšený, rovnako ako Lapis. Teraz by ešte Eralia rada našla niečo pre Kafku. Jej súrodenec ju predsa ochránil pred tou hroznou tekutinou! Zaslúžil si darček. Vybrala sa preto do lesa, nájsť niečo špeciálneho preňho.
Hľadala s ňufáčikom pri zemi, keď ním narazila na zvláštne rastlinky. Veľa malých rastliniek s troma lístkami. A potom si všimla jedného iného. Tá rastlinka bola o trochu nižšia, skrývajúca sa medzi ostatnými, ale mala štyri lístky. Opatrne štvorlístok odtrhla a vrátila sa k hromade.
,,Na." položila zelenú rastlinku pred Kafku a čakala na jeho reakciu.

Slimák ju definitívne prestal zaujímať. Bol moc pomalý a malý. Okrem domčeka nemal nič špeciálne či výnimočné, aspoň pre Eraliu nie.
,,Áno." prikývla na jeho otázku a zatvárila sa dôležito. ,,Alfa spo-kojná." skonštatovala a ťapala ďalej. ,,Kto náš Alfa?" spýtala sa. Nebola si istá, či sa s ním už niekedy stretla, alebo ešte nie, no veľmi rada by ho videla a sledovala pri práci. Teraz však bola na pár minút Alfou ona a preto dala svojmu podriadenému ďalší rozkaz. ,,Teraz... Ty, spi!" otočila sa na ocka a sledovala, či si ľahne. Očká jej svietili nadšením z jej plánov, o ktorých tento jedinec ani len netušil.