Príspevky užívateľa

Nebol si tak celkom istý či ísť alebo neísť na ples, avšak usúdil, že by mal vypnúť. Navyše nihil bol ich spojeneckou svorkou, patrilo sa aby sa tu ukázal každý prízračný ktorý mohol. Vedel o dvoch, ktorí prísť rozhodne nemohli a vlastne by ho zaujímal názor nihilčanov na to, že boli u prízračých, hoci si nesmel dovoliť spýtať sa, samozrejme. Guláš sa pripravil na ples jednoducho, vzal si svorkový prívesok, ktorý sa perfektne hodil na podobné akcie a šatku od Tima si obmotal okolo nohy a hrudníka, aby pôsobila viac fancy. Našiel tiež dáke modrasté chvostové pierka modrej sojky, ktoré mu zdobili chvost. Nijak sa však na plese zatiaľ neangažoval.
Keď prišli, držal sa ticho svojej rodiny a ako na potvoru mu ako prvé zasvietila do očí Asphodelle, krásna vlčica z azarynskej svorky. Bolo zvláštne ju vidieť a Guláš veľmi váhal, či sa za ňou vydať. Mal by si to s ňou asi vyrozprávať však?
No Asphodelle sa vydala za vlčicou ktorú nepoznal a Guláš sa vtedy definitívne rozhodol za ňou nevykročiť. Poobzeral sa, nevedel úplne čo by mal robiť.
Napokon jeho bledé oči padli na vlčicu, kdesi postávajúcu. Bola tmavej farby, mala výrazné šibalské oči, ryšavý účes a krídla, zdobená bola hmyzími krádlami a bolo na nej čosi dychberúce. Bola rozhodne atraktívna avšak hoci si Guláš namýšlal, že to tak nie je, nešiel za ňou kvôli tomu, že ho tak zaujala, ako kvôli tomu, aby zabudol na Asphodelle.
Podišiel opatrne bližšie a úctivo kývol hlavou. " Dobrý večer," pozdravil slušne a zostal stáť pár krokov pred ňou. "Neuniklo mi, že tu stojíte sama, mohol by som vás požiadať o tanec?"

Guláš stál prv meravo a nespokojne prižmúril oko. " Nevieme nič." odvrkol trocha podráždene, keď potom prešliapol na mieste. Vypočul si mladého vlka, no jeho pohľad naň nesúhlasne a skepticky hľadel. Guláš napokonvzal stromček a takmer na drzovku okolo vlka prešiel, hoc sa pri ňom v tesnej blízkosti pristavil.
"Hviezdy žiarili pri mojom narodení a budú žiariť pri mojej smrti. Tie mi určujú osud. Tak učí roky moja rodina, ktorá formovala svorku prízračných. Čím skôr necháš tých hlúpostí tým lepšie pre teba."
V inakšom prípade tu Apollyon nemal čo robiť. Estreláci a Milagovci mali oveľa viac spoločného než sa zdalo a budú držať spolu, to muselo byť mladému fanatikovi jasné.
" Nie som ani poriadny liečiteľ. Môj strýko alebo matka ťa prehliadnú."

Guláš sa necítil príjemne a reči mladého prízračného ho otravovali. Prišli mu hlúpe v zmysle, že nebol v pozícii, že by mu mal hovoriť ako sa musí k situácii postaviť, nech si myslel čo chcel. Navyše bol jeden z tých, od ktorých nechcel aby sa v tom viac rýpali. Nechcel to vlastne takmer od nikoho. Nie takmer. od nikoho. Ale keby si mal vybrať, Apollyon by bol na poslednom- možno predposlednom miesto, po S'Arikovi, lebo ten bol predsalen trocha desivý tiež, iným spôsobom. " Lenže mi nevieme čo sa stalo. Vedz však že to s kompetentnými osobami nenechávam na ľahkú váhu."
Na jeho zranenie sa ako správny syn liečiteľky pozrel, aj keď nemal veľkú chuť. Zo špirály, ktorú videl v tej bezodnej diere mu zabúchalo srdce. Bolo to neprirodzené, znepokojivé. Neisto sa zamračil. " Som rád, že sa cítiš lepšie, no myslím, že prognózu zranenia a hlavne postup liečby vie posúdil lepšie Timotheé ako ja. Predsalen je odborník a staral sa o teba dlhšie než ja. Ja len vypomáham."

Posledný koho chcel vidieť bol sivý dospievajúci vlk, ktorý ho aktuálne pomerne znepokojoval. Iste, utrpel ťažký úraz, možno ho tie reči pomaly prejdú. Vlastne, možno už. Najlepšie bolo, pokiaľ sa nebude nijak vzrušovať.
"Život ide ďalej Apollyon. Mám plné ruky práce, nezaoberám sa tým." odpovedal a trocha zvraštil tvár , potom sa však venoval naspäť svojmu stromu, hľadajúc v jeho blízkosti ešte jeden kus, aspoň jeden.
" Čo tvoje zranenie? Treba si to dať prehliadnuť. Prevencia je pre správnu liečbu dôležitá."

Kto vedel hľadať našiel. A i keď sa navonok mohlo zdať, že sa Guláš len prediera zasneženým lesom a čumí bezradne do zeme, skutočnosť bola iná ako sa javila. Guláš nekráčal bezcieľne, v ihličnatom lese bol pracovne. Jeden by si mohol povedať, že veľa byliniek teda v snehu nenájde a že je od neho ako potomka liečiteľov hlúpe že nenazbieral zásoby pred zimou. Mladý estrelák však nehľadal kvety ani byliny. Nosom vyhrabal spod snehu ihličie. Nízky ihličnan, ktorý mu nesiahal ani po polku nôh. Vyhrabal ho spod snehu a v hrabaní pokračoval, až kým nepovolili korene. Amaryllium, preblyslo mu hlavou keď oslobodil malý za to extrémne užitočný stromček.

Guláš rezignovane odklonil hlavu. Možno Ryumee bola jediná osoba, ktorej sa naozaj mal a vedel zdôveriť, aj keď to bolo preňho ťažké, vedel, že býva nepristúpenejší než iní estreláci. Možno si to mýlil s rozvahou. Komu inému dôverovať, než rodine?
"Keď ja to v skutočnosti neviem. Bol som tam, našiel som dáku kosť a v ďalšom kroku sa zatočil svet a bolo to. Vieš ja neviem ako sa vlk cíti, keď dostane infarkt, ale asi by to malo aspoň trocha bolieť, aspoň sa cítiť zle alebo niečo, nie?" uvažoval a striasli ho zimomriavky, ktoré pôsobili ešte nepríjemnejšie než obyčajne.
"Vieš mami, naša rodina nás učí, že náš duch sa stane jednou z hviezd na oblohe a podľa nej budú kráčať ďalšie generácie našej rodiny. Nebola to hviezda na oblohe, bol som tam, nemožno čokoľvek povedať spraviť a pozoroval to ako sa trápite. Prisahal som pod hviezdami že verím v zásady našej rodiny ale, čo ak mám teraz pocit, že nič z toho nie je skutočné?" možno to bolo to čo ho trápilo najviac.
Keď ešte hovorili o Asphodelle a matka sa ho pokúšala povzbudiť, pokýval hlavou. "Zabudni na to."

Vedel, že to prepískol, ale musela pochopiť aj ona v akej bol neobyčajnej situácii. Nestávalo sa každý deň, že sa jeden pozeral na vlastnú smrť a prebral sa z toho. Nadýchol sa zhlboka a nechal ju, aby sa mu oprela o čelo. Cítil, tušil, že by si priala vidieť mu teraz do hlavy. Nevedel ako to vedel, ale už sa stihol naučiť že podobné veci skrátka vycítil. Nešťastne si povzdychol as oprel sa maminke o rameno. " Nie je mi vôbec dobre. Ničomu nerozumiem, vieš si to predstaviť mami?"
Pohliadol smutne do zeme, avšak nevzďaľoval sa od nej. Jej dotyk mu padol dobre. Bola jediná, koho si k sebe bo ochotný pripustiť. Nechcel pred ňou tajiť svoje myšlienky, keď si to tak priala. Ach. "Nechcem aby ma riešili ako zázrak medicíny. Už tak mám toho dosť. Nechcem aby na mňa každý pozeral ako na zjavenie a- čo to vôbec trepal ten krpec? Viem že utrpel vážne zranenie ale- prečo by také niečo hovoril. A- A, keď ste doišli tam k troskám no, As-Asphodelle asi ani len nebolo ľúto, že ma tak videla len odišla, verila by si tomu? Proste odišla."

Guláš bol čoraz viac frustrovaný a chvíľu nechal aby s ním Ryumee išla preč, aj keď z toho nebol nadšený. Tvár mal zamračenú, len letmo počúval čo hovorila a prišiel si ako veľmi zlá osoba, keď sa zrazu otočil pomerne prudko a vyštekol. " Mami prosím, práve som sa POZERAL na to, ako ste ma zahrabali do zeme! Chcem byť chvíľu sám!" vyštekol a cítil ako ho pália oči. Bol psychciky úplne pomätený, keď si však uvedoil, ako sa k nej choval, dostal také výčitky svedomia, že nešťastne zalapal po dychu. " P-prepáč, prepáč mi.." nadýchol sa s trasúcim sa hlasom a sklúčene sa prikrčil.

Počul všetkých ak kričali, ako niečo hovorili, starého čierneho S'Arika ako ho analyzuje a rozoberá a pritom to využíva ako zámienku dať tomu sivému vĺčaťu lekciu. Bolo mu zle. Prestaňte ma analyzovať. Pomyslel si iracionálne dúfajúc, že dajú pokoj so skúmaním jeho smrti. Desilo ho to. Ryumee sa vydala za ním a rozprávala k nemu, ale Guláš odchádzal. " Mami prosím nechaj ma." povedal, snažiac sa aspoň po nej nevyšteknúť, hoci mal na mále a bolo to počuť aj na frustrovanom hlase. Potriasol hlavou a ponáhľal sa, ani sa neobzeral či ho počúvla alebo či ide za ním. Nechcel sa pozerať naspäť, chcel odísť

Timotého ktorý k nemu prehováral nevnímal, aj keď mu predsa doprial nejakú reakciu a to formou zmäteného nemého pohľadu. Na nohy sa opäť postavil hoci s ťažkosťou a napriek tomu, že ho Apollyonove zvolanie vydesilo, nemykol sebou, reflexy mal zdalo sa spomalené. Ktože? Vyvolený? Boh? Boh nejestvuje. Čo to vĺča trepalo bolo nepochopiteľné, nerozumel tomu a jeho hlasné výlevy mu pulzovali v hlave a ozývali sa v nej, vytvárajúc totálny chaos. Boli to drísty, ale Guláš im nebol schopný rozumieť. Nebol schopný rozumieť tomu prečo kričal teraz aj starý vlk, chcel pokoj, chcel len svätý pokoj a nikto mu ho nechcel dopriať. Úzkostlivý a trocha zdeptaný pocit sa stupňoval keď hádka o ničom pokračovala. Prehovoril opäť Tim a Guláš opäť len nepatrne presmeroval pozornosť, ale úplne sa na strýka nepozrel. O klinickej smrti nevedel vlastne nič, nevedel čo to je a ani to aktuálne nechcel vedieť. " Dajte mi pokoj." štekol pomerne otupene a sklúčene a venoval pohľad všetkým naokolo, keď sa pomaly so zvesenou hlavou pohol preč odtiaľ. Potreboval odísť

Meno postavy: Ghu'Lass
Akú rolu postava v akcii hrala: zakliaty
S kým a kde hrala: self posty v troskách a so svorkou na vlčích makoch
Koľko postov ( cca) celkovo pre akciu hrala: 3 tuším
Krátke zhrnutie príbehu: Guláš našiel prívesok s lebkou keď sa prechádzal pri troskách, následne pocítil divný pocit, strepal sa na zem a zistil, že vidí svoje telo bezvládne ležať. Pozoroval Asphodelle, ako ho objavila a ako následne odišla, z čoho bol smutný, priviedla však Ryumee, ktorá ho odnieslo s Harim do svorky, kde ho pochovali. Bolo mu veľmi ľúto rodiny a toho ako boli nešťastní a keď ho pochovali, zbadal tmu, dusno, uvedomil si že je pod zemou, chytil paniku a vyklepaný sa vyhrabal von.
Dopad na postavu: Guláš uvažuje nad hranicou medzi životom a smrťou, nerozumie čo sa stalo a asi bude chytať paniku z úzkych priestorov.

Bolo pomerne hrozivé sledovať vlastný pohreb. A hrozivejšie bolo vidieť rodinu ako ho musia pochovať. Prebudilo to v Gulášovi mnoho citov, o ktorých nevedel, že ich má a keď videl mladšieho súrodenca plakať, prišlo mu až zle. Chodil okolo nich a okolo maminky, hlavne okolo Ryumee a chcel jej povedať že je to všetko v poriadku. Ničilo ho však, že už s nimi hovoriť nebude. Len teraz podstupoval Estrelácky rituál, mal načaté na to byť medikom, ešte nemal zomrieť! Už vôbec nie takto, keby to bola aspoň dáka udatná smrť. Nie že, idem, objavujem haraburdie, náhrdelníky a hovadiny a zrazu zomriem. Žeby... očaroval ho niekto? Príčinu smrti nevedeli zistiť, tak ako sa to stalo? Nedalo mu to pokoja, skôr než nad tým však stihol premýšlať, pohreb bol na konci. okolie, ktoré doteraz videl zrazu zahalila čiernočierna tma a obrovský tlak. Bol pod zemou? Prečo o tom vedel. Prečo to cítil- čo- čo sa stalo. Nemôže dýchať, nemôže dýchať. Ako to, že mu vôbec napadlo, že je niečo zle? V tú ranu ho pochytila panika a začal sa kmitať a hrabať, v panike že sa udusí, aj keď to nebolo možné, pretože bol mŕtvy, hošeie to už predsa byť nemôže. Pud sebazáchovy mu však nedal. Doslova cítil ako ho pohlcuje okolie a v živote nikdy predtým necítil takú úzkosť. Keď sa jeho laba ostala na povrch sprevádzaná celým telom, ktoré ešte fungovalo vplyvom adrenalínu svižne, zalapal po dychu. Skutočne sa nadýchol. Pozoroval ich, stál uprostred tých všetkých a uvedomoval si, že to nebola jeho duša, ktorá sa práve vyhrabala zo zeme. Čo do riti... Nohy sa mu roztriasli. Nie, celé telo sa mu roztriaslo a pri chôdzi podlomilo. Nedokázal nič povedať, tak tam v šoku zostal stáť a neprítomne a zhrozene predýchaval čo sa stalo.

Čakal bolesť. Čakal že to bude náročné a bude to musieť zvládnuť a chcel zostať kvôli matke silný. Silný. Bolesť ktorú pocítil keď matka vyrezala prvý znak do jeho kože, súhvezdie pre odvahu, bola znesitelná. Bolelo to ako čert, avšak zaťal zuby a zvládol to. Bolesť, ktorá nastala, keď mu slaná voda krvácajúcu ranu obmyla znesitelná nebola. Guláš taký nával v živote necítil, nohy sa mu podlomili a on zhíkol, v polke sa zastavila snažil sa potlačiť hlasné prejavy. Ako ho voda obmývala a soľ mu rozožierala ranu, cítil ako sa mu do očí nahnali slzy, ktoré nemali súvis s emóciami a neodkázal ich potlačiť.
"A vždy preukážem milosť tým, ktorí-tým, ktorí si ju zaslúžia." sykol a zhlboka nadýchol, než sa hrôzostrašný proces zopakoval. Rád by vedel, ako vznikol tento rituál a či bol dotyčný pri zmysloch, keď toto vymyslel.
"Nikdy nedovolím, aby zbrklosť, hlúposť či klamstvá zatemnili moju myseľ" pohliadol matke s bolesťou do očí a pripravil sa.

" Och to uvidíš," usmial sa Guláš vydávajúc sa so súrodencami do sveta. Čaro bodliakov nebolo ľahké poňať a jeden musel objaviť ich krásu a praktickosť aby ich mal rád. Boli zároveň pekná otrava a Guláš pocítil neskonalú túžbu trocha zažartovať a z niekoho blízkeho si dobre vystreliť ako urobil ked bol malý. " A krásne sa s nimi zdobí. Poď, skúste nejaké nájsť, sú fialové a troška pichajú" upozornil obidvoch a už veselo mávol chvostom. Súrodenci napokon vôbec neboli na škodu, i keď si musel na to riadne zvykať.

Samo sebou vedel, že dôležité bolo prv sa postarať o pacienta, to čo však mladý zúbožený vĺčik hovoril mu nedalo pokoja. Nedá mu to iste ani spať kým sa to nevyrieši. Guláš náhle pocítil veľku svorkovú zodpovednosť, museli predsa chrániť svojich členov. " Viem že je." odpovedal však, pretože s Timom sa o tomto nemohol hádať. Mal pravdu. Apollyon prv musel byť v bezpečí. Lenže, čo ak tu stále tá osoba bola? Ak to bol niekto zo svorky, môže sa ho pokúsiť doraziť, aby si už na nič nespomenul. Museli prísť na to čo sa stalo. " Môžem ešte s niečím pomôcť?" šepol potichu a znepokojene si vlka premeral.
" Z hviezdnej jaskyne hovoríš? Bol si v hviezdnej jaskyni?" Guláš zašvihal chvostom. Bohvie ako skreslené jeho spomienky a realita budú, pokiaľ sa to stalo tam. Ibaže- oni ho nenašli v hviezdnej či snáď áno?