Príspevky užívateľa

Guláš spozornel, keď ho Cielo upozornil aby dával pozor. Rozčulovalo ho to. Všetci sa k nemu chovali ako k decku, akoby už nemal trocha rozumu. Bol už predsa veľký chlapec! Každý ho bral akože nič nezvládol a nevedel, pche. Na dôvažok prevrátil očami. Chystal sa ale odpovedať že dobre, v tom sa však ozval rachot a krik. Guláš sa nestrhol. Celkom flegmaticky pristúpil k onej diere a nakukol dnu. " Hlavne požol kam šliapeš" upozornil Ciela a úprimne, aj keď bol ešte malý, pocítil akýsi prvý nával naozajstnej škodoradosti. Niežeby mu to prial, avšak cítil ako ho dostihla karma za to, že ho buzeroval.

Ghu'Lassov plán, myšlienka i prevedenia boli hodné génia a isto by sa zaňho nehanbil jediný člen rodiny. AJ z tých živých, aj z tých čo ho nikdy nevideli a aj tí, čo boli hviezdami či ako. Bol so sebou maximálne spokojný, až do chvíle kedy ho čierna vlčica našla. Bola veľmi tmavá a on ju moc prichádzať nevidel, za to ju ale počul. nevedno, či ho viac sklamalo, že jeho skrýša nebola dosť dobrá- hoci sa o tom dalo polemizovať, pretože tým ako sa zľakla, rátal, že to bola proste náhoda a vôbec netušila kde je. Čo však zdesilo aj jeho, bol ten neznesiteľný krik, ktorý sa musel ozývať celým územím a museli ho počuť všetci aj v spánku. Guláš sa zdesil, vnútorne ešte viac ako čierna vlčka. Okamžite vyskočil von a labkami jej v panike zakryl papuľu. " Zbláznila ši sa? Moja mama nevie že šom tu!" sykol v tichosti, avšak rozhorčenia a hlavne to zdesenie bolo očividné. Takto vrieskať pri hviezdach.

Nevedel ako, avšak znenazdajky sa ocitol na pevnej zemi. Lapal púo dychu, srsť mal premočenú a ešte k tomu bol teraz zvalený v bahne. Lepilo sa to a všetko mu vadilo. Odkašlal si ešte zopár krát a vyplul väčšinu vody, ktoru nachlontal. Norek bola práve jeho hrdina, zachránila mu život! A hoci bolo vĺča nesmierne otrasené, usmial sa na ňu a zachichotal " Ešte jaz?" Robil si ale srandu, už si hodlal pri močiaroch dávať sakra pozor na to kam šliape.

Vĺča naozaj nechápalo, čoho sa ten biely vlk bojí. Za prvé, on bol predsa šikovné vĺča a musel niekde nabrať tieto lovecké skúsenosti. Hoci nepochyboval o tom, že prax z lovu motýľov mu dala cenné životné lekcie, ryby to bolo predsa len niečo iné. Za druhé čo vôbec riešil? Veď keď sa bude niečo diať, tak ju prepichne tými veľkými červenými parohmi a bude to vyriešené. " Ja chvošť ždvihnem vyšoko a nedošiahne na mňa." zahlásil a predviedol ako to urobia. " Tak Haliuha poďme" náhlil. Veľmi to chcel skúsiť.

Ťažko povedať či bolo to prepáč najúprimnejšie čo kedy povedal, ale musel uznať, že ho mrzelo že zašiel tak ďaleko. Pravdepodobne. No, ešte to nevedel veľmi dobre vyhodnotiť pravda. A veru mal čo robiť, aby sa znova nezagánil, keď ho Roiuhu poučoval, avšak si zahryzol do jazyka a nutkanie odpapuľovať potlačil. " Čo je to hajžel?" rozhodol sa zaujímať miesto toho a že sa toto mohlo zvrtnúť do veľmi poučného rozhovoru. Slovnú zásobu si trebalo rozširovať ako sa dalo, aby sa mu niekto nemohol smiať, že nevie správne použiť vhodné slovo však? Najmä v ich úžasnej rodine zdalo sa.

Guláš pokrčil ramenami a zamyslel sa. Snažil sa hľadať tymián ale pozornosť mu unikala naspäť k Timovi, dve veci zatiaľ takto zvládať nedokázal, nie úplne. " I tak šú bodliaky najlepšia oždoba" trval na svojom, ale už to nehodlal teraz robiť. On ich mal najradšej. A rozhodol sa, že keď už si má zdobiť srsť a venovať tým burinám, tak aspoň štýlovo. Jeho odkaz budú skrátka bodliaky. Tak je. " Vidím ho vidím ďalší tymián" vyhŕkol všímajúc si rastlinku a vybral sa ju hneď zobrať. Teraz mohol byť spokojný, keď napravil čo mal.

Guláš si odfrkol a bol pripravený na ďalšiu odpoveď, akoby bol azda v aréne , kde neskončí kým jeden z nich nepadne. No na jeho prekvapenie a že veľké, strakatý vlk neodvetil už nič na oplátku a vybral sa preč. Guláš v tej vete u nepočul žiadne rýpanie ba zdalo sa, že bol vlk nešťastný. Iste vĺča pocity z okolia zjednodušovalo, pretože im komplexne nerozumelo, no i tak pri takomto tóne, podľa všetkého a hlavne podľa maminky, nebolo ASI úplne pekné ako sa choval. Chvíľu sa zamračil ale to ho Roihu nemohol vidieť. Potom za ním, už len kvôli jeho skvelej výchove (však?) pobehol. "Prepáč" povedal a zatváril sa azda aj trocha previnilo.

Našťastie Guláš dobre vedel ako takéto pochybnosti odpovedať a Finn v tom raze uňho veľmi klesol. " Pche čo ty o tom môžeš vedieť" odvrkol a napaprčene pohodil hlavou, tváriac sa ako najväčší odborník cez rastliny. Hlavne aby to bolo verné. " Buď tak doblý, keď ma chceš len otlavovať, ladšej odíď" preťal ho pohľadom a venoval mu najviac pochybovačný a pohŕdavý pohľad aký len vĺča dokázalo zo seba vydať. Iste, je životným cieľom každého člena svorky, aby ho neznášal jeden malý papľuh.

Mal to šťastie, že sa zmestil všade a zatiaľ aj od všadiaľ, takže šancu na zaseknutie nemal takú vysokú však. Cielovi neodpovedal a hľadal čo potreboval, ale teda pod skalou toho veľa nevidel. Vybral hlavu von a znechutene povzdychol " aj tak ich nájdem skôl" tvrdil a napaprčene sa vydal údolím ďalej. Cielo je vlastne s ním, nič sa mu nemohlo stať všakže. Možno si Ryumee predstavovala zoznamovanie sa s členmi svorky inak, ale aspoň nemusel sedieť na riti a rozprávať trápne reči ako dospeláci, čo sa im nechce vytiahnuť päty z nory.

Vĺča sa zarazilo a veľmi neisto naklonilo hlavu. "Viem," povedal skôr ako otázku, hoci mu to slovo napadlo skôr preto že ho počul, pravda. Bola by predsa prahanba preveľká, keby používal niečo čo nepoznal všakže. Ten strakatý vlk ho štval. Prečo musel byť s tou skvelou vlčicou, s ktorou si tak Guláš rozumel? Tú mal rád, bola dobrá, bola milá, nie ako tento tu. Čím viac naň Roihu zvyšoval hlas, tým viac opúšťal Guláša pud sebazáchovy a bol nepríjemný. " Nepočul si?" rýpol a odfrkol si.

Guláš posledný raz zafňukal a prikývol. " Doble" než sa akokoľvek pohol k ďalšiemu kroku, či to bude hra alebo nazbiera tie bylinky čo absolútne pokazil, objal Tima snáď najviac ako mohol a nepatrne pokýval chvostom. Mal pocit, že mu Tim rozumie asi snáď najviac z celej rodiny, alebo sa snáď najviac aspoň snaží a to sa musí nechať. Ghu'Lass sa cítil rozpoltene, lebo nech mal akokoľvek rád aj mamku a ocka, veľmi mu nerozumeli? Aspoň tak to skoro polročné decko vnímalo všakže." Nájdime ich" odvetil, keď ich tu už mal, bolo mu hlúpe prísť s prázdnou. Obzeral sa po ďalšom tymiáne.

Keby počul mamine myšlienky, popravde by sa aj potešil, plávať v zime znel ako super nápad, aspoň by sa to bol naučil nie? Hneď by išiel, aj keď by mal možno neskôr veľké kuc-kuc. Toto ale nevyslovila nahlas tak vĺča robilo len s tým čo malo a popravde? Keď odmietla jeho šatku, celkom mu to prišlo ľúto. To nepochopila, že to robil preto lebo ju mal rád a potešilo by ho keby jej môže takto pomôcť? Len prikývol keď mu ju zviazala okolo krku a v duchu si povzdychol. Bolo to tu. Rod, meno, hrdosť. I keď to doňho na oslave dosť udrelo a zaujímalo o to, bola tu zaseraz povinnosť. Prečo sa s ním stretáva vtedy keď ho chce niečo naučiť? " Som." odpovedal to čo by iste chcela počuť

Guláš bol vo veku, kedy mu začínalo prísť jemne potupné, že ho rodičia olizujú na čele, hoci ešte mu to nevadilo ako tak, keby tu snáď niekto bol. Iste aj toto obdobie ho časom prejde, ako každá divná fáza, ktorá ho istým spôsobom formovala no nezostala. Nepovedal ale nič. Skoro nepovedal nič ani pri Everettovej otázke, ale nakoniec odvetil už naučene, že zbierať bylinky. Lebo to sa zdalo byť Gulášovým poslaním? Keď už povedal Timovi, že má pocit, že stále musí len nieoč robiť a inokedy ním čas netrávia, strýko sa to snažil zmeniť. Mal strýka rád, veľmi moc. Aj mamku mal rád, ale prvá vec, čo bola keď sa stretli, že mu začala rozprávať ako dôležitý ich rod bo, a bla bla. Niežeby to brla na ľahku váhu, ale možno čakal naivne nejakú zmenu?
Nuž, aj toto bola istým spôsobom povinnosť, zvlášť, keď to tak Eeverett povedal. Otec sa s ním stretol preto lebo mal POVINNOSŤ ho niečo naučiť. Vynikajúce. I tak mu to ale teraz Guláš nedal poznať, lebo fakt, že ide robiť robiť niečo záživnejšie, mu rozžiaril oči. " Fakt? Poďme hneď!" kašlať na teóriu more. " S H-háriuHom potvory vo vode!" Hariho meno sa vyslovovalo ťažko popravde, tak mu to chvílu zabralo. Teraz ho dobre bonzol všakže. Prax z lovenia motýlov vynechal, prišla mu teraz trápna.

Isteže, od prvej hry na schovávačku, kedy na Ryumee vyhŕkol skôr než ho našla, sa zlepšil nie že nie. A bol si tejto zmeny dosť vedomý, veľmi bol na seba hrdý. So zatajeným dychom sa ani len nepohol, keď ho vlčica hľadala. Tentokrát nič nepovedal, vyčkal a nechal ju potrápiť. Hodlal tam zotrvať i keby ho mala hľadať celú noc. Hoci to sa mamke moc páčiť nebude čo? Rovnako tak akoby sa jej nemuselo páčiť, že tu hulákajú už celkom po tme! A dosť nápadne. No ale Guláš sa tešil. Konečne našiel rovesníka, ktorý sa s ním hral.

Táto otázka bola hlúpa a úplne zbytočná, veď ktoré vĺča by nechcelo prebádať takéto čosi? " Samozlejme!" zvolal a už sa ponáhľal dnu. Bohvie čo tam nájdu, trebárs nejaké pekné kamene. Moc si nevedel predstaviť čo také iné tam môže v troskách byť, ale isto sa pokúsi to nájsť. Veľké prekvapenie, keď vo vnútri zbadal schodiská a kamenné vytríny. Je treba podotknúť, že sa ihneď vybral hore a celkom vypustil, že je Cielo tam a že by bolo azda aj vhodné počkať ho.
Tí ľudia boli fascinujúci. Tu bývali? Nebývalo sa im tu dosť zle?