Príspevky užívateľa

V pomerne chladný podvečer kráčal za Ryumee hlbokým lesom, kamsi do blízkosti hôr. Z lesa ešte nevyšli, stromy boli stále husté a všetko navôkol pokojné. Sám nevedel, čo je to zima a chlad a pomaly ale isto sa počasie čoraz viac menilo. Neboli to už teplé dni, veru tak. Ghu'Lass dnes sekal dobrotu, bol pokojný a v tichosti kráčal. Na lopatkách mal prehodenú látku, z ktorej pomaly začal vyrastať.
Musel uznať, že túto časť územia ešte zatiaľ nevidel. Jeden by povedal, že bude mať prebádané všetko, ale zdalo sa že nie. Upútala ho žiarivá trblietajúca sa voda, v ktorej sa odrážali odrazy stromov a obloha, až bolo priam vidno všetky hviezdy len cez odraz. Zvedavo sa pristavil a zamyslel, až nechal matku ísť samú. Zbadal sa pravda, a predĺženým zamysleným krokom kráčal za ňou, pozerajúc do vody. " Nie je ti zima?" spýtal sa a šatku si sňal. Keď sa rozprestrie vedela by jej pravda zakryť aspoň časť. Dnes mal rodinnú náladu. Uchopil ju a prikročil k Ryumee

No, napriek tomu, že ho prítomnosť druhej vlčky celkom bavila a že mu bola sympatická, radšej by netrávil čas stým protivom. No pravda, nemohol si dovoliť odísť. " Išiel by šom pleč, ale muším dávať požoj či nelobíš žle." obozmnámil ho, aby si nemyslel, že tu chce zostať kvôli nemu pravda. Dôležito pohodil hlavou a uprel už v tichosti pohlaď na Tima a Ryumee. Bol aj celkom zvedavý, kedy si od tejto dôležitej práce môže oddýchnuť a pozrieť sa ako bude vyzerať taká hostina. A možno by sa mohol aj s niekým zahrať. " Štlýko Tim ja mám puášť" pripomenul mu. Predsa zabudol na dečku, čo mal? Hoc to nebol tak celkom plášť, minimálne nebude ked vyrastie. Ale prišlo mu vhodné spomenúť ju. Aj by ju bol priniesol, ale bolo to priveľmi ďaleko, asi by to nestihol však.

Guláš nie úplne dôveroval cudzincom, a v staršom veku ani nehodlal mať tak rád hry. No ale, nebol starší než teraz a posledné dni bol znudený, preto prikývol. " Tak dobre!" Spomenul si na hru na schovávačku čo hral s maminkou. Odvtedy bol v nej pravda lepší, tak to išiel rovno aj navrhnúť. " Schovám sa a budeš ma hľadať" odvetil a premýšľal kam v tej tme zájde. Ani nečakal na odpoveď, rátal s tým, že to tak skrátka bude a ozlomkrky sa vybral rýchlo preč. Utekajúc prv do jednej strany, sa rozhodol, že predsalen použije ten začínajúci geniálny mozog a chvíľku obiehal okolo kým mal čas, aby vlčicu zmiatol. Je proste geniálny, ako inak. Keď mu vela času nezostávalo spomalila a celkom opatrne sa odplížil zas inam, schovávajúc sa do padnutého dutého kmeňa, v ktorého okolí bolo veľa blata. Ak si dobre pamätal maminkine slová, blato dobre zakrývalo pach! Oj či som len šikovný.

Vĺča sa dotknuto zamračilo a pokrčilo nos. Nevedel rečo by mali lietať včely, teraz predsa včely nelietali to on vedel! Ten strakatý drzý vlk mal veľké medzere! Nadýchol sa že ide odvrávať, ale Roihu pokračoval a Guláš sa nestačil diviť. Čože?! Ako vôbec tak môže hovoriť. Nerozumel úplne čo sa stalo zle, dokonca sa teraz snažil aj nijak zvlášť netváriť. Roihu bol ale veľmi naivný keď tvrdil, že by mohli byť dobrí kamaráti. Guláš sa s ním v žiadnom prípade kamarátiť nechcel. Ale mohol by ho niečo naučiť. "Ubohé." odvetil slovo, ktoré počul od mladšieho no predsa staršieho obyvatelstva svorky. Sám nevedel úplne ako ho použiť no mal dobré tušenie. "Keby ši nebol možno by sme boli." zaklincoval to a víťazoslávne sa veru cítil, netváril sa však nijak zvlášť špeciálne.

Gulášik sa rozplakal. Iste, možno sa tváril že je už veľký chlapec, ale stále to bol špunt, ktorého city a schopnosť zvládať takéto tlaky neboli bohviečo. Rozfňukal sa až kým neplakal úplne a prikývol. " Doble". Snažil sa utrieť si labkou tvár, aby nebol za uplakané decko, ale nakoniec aj tak skončil fňukajúc do Timovej srsti. Chytil ho za labku, troška sa vylakal a potom pomerne pokojne, posledný raz zafňukal. Uprel pohľad nešťastne dolu. " Poklčil šom Tymián" skonštatoval opäť jemne nešťastne a myklo mu zase raz kútikom. Dnes bol naozaj dosť ohavný deň.

Guláš bol zarazený a nevedel ako odpovedať. Práve počul priveľa komplikovaných vecí a ťažko predstaviteľných, tak zostal viditeľne zaskočený. Bol dokonca chvíľu aj ticho. Nedávalo mu nič z toho zmysel, nejaká existencia a bytie, že to skrátka nebolo o nič iné než to že normálne behal a žil a dýchal? Nepochopil, že by to mohol brať i ako, menšiu formu žitia, nežitie naplno, to bolo naňho moc komplikované. " Aha..." odpovedal iba snažiac sa nad tým premýšlať. Bez úspešne. I Roihu musel vidieť, že je zaskočený.

Vĺča sa ofučalo. Zaťal sa a nehodlala povedať už ani slovo. Obočie(alebo nadočnicové oblúky, ak chceme byť presní) mal zvraštené a tvár zamračenú. A neodpovedal. Nebolo fér že mu Tim neveril, hoci skutočne klamal, išlo o princíp! Ako mohol mať tú istotou že to nebola pravda? Navyše od neho silou mocou chcel odpoveď a to Guláša stresovalo a frustrovalo. A tak sedel a mračil sa a nehovoril ani pol slova. Napokon to nevydržal. Pri toľkom nátlaku by sa jeden zbláznil. A to si myslel, že ho má Tim rád!
" Pletože ma štále nebaví lobiť iba to čo musím!" vyhŕkol. Či išiel niekam s mamkou, zvyčajne z toho bolo že sa niečo učil. A rovnako tak pri Timovi. Alebo keď bol poslaný do nory socializovať sa. Možno to tak skutočne nebolo, iba vĺča to v tejto chvíli vnímalo. " Vôbeč nemáte čaš ša šo mňou aj hlať"

Everett si predsalen splnil občiansku povinnosť a vybral sa s mladým vĺčaťom von. Guláš netušil čo sa bude diať, len sľúbil, že do Starého hvozdu vyrazí, hneď ako dokončí čo mu dala mamka na starosti. Hoci s otcom netrávil toľko času ako s ňou a bolo mu to istým spôsobom vzácne, oveľa radšej by teraz bol, keby si mohol ísť robiť svoje. Zatiaľ toto videl ako ďalšiu povinnosť a moc nadšený nebol. Ale išiel, keďže to tak ocko chcel. Guláš mal tušenie, že to chce veľmi a prišlo mu veľmi škaredé sem nedoraziť. " Ahoj," pozdravil, keď doťapkal poklusom k tmavému vlkovi. Po ceste sa nezabudol na chvíľku zastaviť a vložiť si za uško jeden už zoschnutý kvet bodliaku- pretože teraz na jeseň moc tieto kvietky nekvitli.

Ani nevedel, kedy Ciela za sebou stratil, ale skutočne rýchlo, teda ja jeho pomery, sa snažil ponáhlať neznámym smerom. Keď dobehol celý zadychčaný do údolia- samozrejme s mnohými, mnohými prestávkami a nie krátkymi, zastavil a musel sa vydýchať. Ani si nevšimol, že ho veľký vlk už dávno stihol dohnať, no nejaký ohromný bežec zas Guláš nebol. Zaujato a ignorantsky voči okoliu, začal strkať hlavu tam kde by nemusel, do kadejakých škár a dier, aby našiel toho zaujímavého motýla. Však on mu ukáže. Chytí najlepšieho na svete. Bolo by však výhodnejšie, keby si ho predtým nebol vymyslel, pravda

" Aj to je klásne meno Anjel," snažil sa zopakovať mimoriadne milo, vlčica sa mu veľmi páčila a bola zatiaľ moc dobrá. Navyše mala toho spoločníka, ktorého teda teraz už vĺča nikde nemohlo vidieť. Pri jej odpovedi na otázku ohladne plávania trocha posmutnel, ale nie moc. Veľmi realisticky ako strašne skúsený jedinec zmierený sám so sebou pokrčil ramenami. " To nevjem." priznal ale nestrácal nádej. " Jaz budem" slúbil vlčici, potom jej to určite ukáže, až sa to naučí, na to sa mohla staviť. " Šu škvelé, ja ťaké nemám, ani maminka, ale očko tiež áňo. Aľe Tim má kjajšie ako očko, šú fajebné."

Vĺča v panike hrabalo okolo seba nohami, čím si teda veľmi nepomohlo, práve naopak, situáciu možno ešte zhoršilo. Močiare boli zrádne, jeden nikdy nevedel, kedy sa do niečoho zasekne, pri takom plávaní a kedy to bude jeho posledný moment. Nestíhal chudák ani kričať omoc, lebo ak to skúsil, nahltal sa vody, čo nebola dobrá prognóza. To že sa ho Norek snaží zachrániť si vôbec neuvedomil, nakoľko nebol schopný kludu. A teraz sa Guláš skutočne naozaj a možno po prvý raz tak ozajstne bál

Aj keď bol Guláš ešte iba vlča, veľmi dobre videl, že sa Hari premáhal, aby mu jednu nefľasol. V očiach mu teraz len tak lišiacky zaiskrilo. Chystal sa svoje šťastie pokúšať a šplechnúť bieleho vlka ešte raz. Než tak ale urobil, pohrozil mu Hariuha, že ho zožerie šťuka. V tú ranu sa Gulášovi skutočne zazdalo, že k nemu niečo pláva a v pude sebazáchovy z vody vyletel. Netváril sa tak zdesene ako na sekundu bol, a hneď na to sa naklonil nad vodu. " Ulovíme ju my!" navrhol odhodlane a strašne dúfal, že na to biely kývne.

Guláš bol strašne nadšený, že mu bola schválená táto parádna výprava. Akoby sa bol ohradil, keby bol starší- plná skúseností a nových poznatkov že? Teraz mu šlo hlavne o ten adrenalín z niečoho nového a skutočne sa tešil. Dokonca tak, že celý týždeň sekal dobrotu a OCHOTNE dokonca pomáhal Timovi aj mamke a ockovi. PO ceste nedal na seba až toľko poznať to nadšenie, aby sa zas nepovedalo, že sa nevie ovládať, ale keď dorazili do trosiek, nemohol sa viac zdržiavať. Otvoril nadšene ústa a pobehol po krátkom zaváhaní dopredu. Pche, kašlať teraz na motýle, on videl moemntálne omnoho zaujímavejšie veci. " Ja šom doblý vždy" odvetil akože súhlasí a prebehol k hradbám. " Šielo, čo to je?" hladel do výšok unesený týmto kamenným útvarom.

Gulášove alibi nebolo tak úplne premyslené, ale i tak ho pobúrilo, že mu strýko neveril? Až by ho zabolelo pri srdiečku. Iste, keby mu tam chcel dať levandule, stratilo by to celé pointu že? "Oň to vlaveu." zamrmlal Guláš ticho pres seba a urazene otočil hlavu. nechcel sa ale k tej téme baviť. Veľmi sa nechcel ospravedlňovať, ale mal pocit že by mal, strašne však nechcel. Preto odvrátil pohľad a odtrhol ďalší tymián, ktorý mu chvíľku trvalo zočiť. Na zvyšok Timovej reakcie, vlastne vôbec neodpovedal, akoby sa bol tváril, že o nepočul, hoci Tim musel vedieť, že tomu tak nebolo, a že si to dobre uvedomuje

Guláš bol rozčúlený, že má stále ten strakatý vlk posledné slovo, ale tváril sa že ho nepočuje. Vnímal maminku, ktorá mu dala za pravdu a tešil sa, že uhádol správne samozrejme! " Ťo veru mali"odpovedal s plnou vážnosťou ticho periferne na Roihov vynikajúci nápad, pozornosť od Ryumee však neupustil. Troška áno, keď ho opslovil Tim a Ghu'Lass sa strhol. " Nie štlýko Tim." On? Nikdy. Netrvalo dlho a i Timothée sa chopil slova a vĺča zostalo ďalej ticho. Aj on mal od Timotého látku ano! Peknú/deku aktuálne, neskôr šatu keď do toho vyrastie. Veľmi ju ale teraz nenaosil